Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/44/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414207281 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6414207281.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu S. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Z. republike, O., XXX I. road, zastúpeného JUDr. Karolom Spišákom, advokátom so sídlom v Bratislave, Tuhovská č. 1, proti žalovanej F.. S. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom v G., H. č. XX, o ochranu oprávneného dediča, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 6C/91/2014-296 zo dňa 05.11.2015, ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalovanej. o d ô v o d n e n i e : 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol (prvý výrok), žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a žalovanej náhradu trov konania nepriznal (tretí výrok). 1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanom spore sa žalobca voči žalovanej domáhal vydania polovice jej spoluvlastníckych podielov na špecifikovaných nehnuteľnostiach, ktoré táto nadobudla dedením po ich otcovi. Súd prvej inštancie vychádza zo skutkového zistenia, že konanie o dedičstve po otcovi žalobcu a žalovanej bolo právoplatne skončené dňa 29.09.1982 a konanie o novoobjavenom majetku dňa 22.04.1996; konštatoval, že žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku; podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie je námietka premlčania dôvodná, pretože dedičské konanie po otcovi sporových strán skončilo v roku 1982 (základné konanie), resp. v roku 1996 (dodatočné konanie); žalobca podal žalobu na súd až dňa 09.06.2014, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby plynúcej od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo; námietku premlčania nepovažoval za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi; poukázal pritom na skutočnosť, že motiváciou žalobcu na podanie žaloby bola pomoc strýkovi pri riešení sporu so žalovanou; žalobca dobrovoľne odišiel do zahraničia a o rodičov sa dlhé roky nestaral, do ich smrti sa s nimi osobne nestretol, preto z hľadiska dobrých mravov nie je náležité, aby nadobudol dedičstvo po otcovi v rovnakom pomere ako žalovaná; na základe uvedeného žalobu žalobcu z dôvodu premlčania uplatneného nároku zamietol. 1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 485 ods. 1, § 100 ods. 2, § 101, § 105 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 05.01.2016 (č.l. 306-308 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil použitím nesprávneho ustanovenia právnych predpisov; súčasne sa domnieval, že konanie má inú vadu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil z akého konkrétneho dôvodu dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi; s poukazom na súdne rozhodnutia argumentoval, že uplatnenie námietky premlčania sa prieči dobrým mravom a poškodzuje druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas; zdôraznil, že nezavinil márne uplynutie premlčacej doby, nakoľko dedičské konanie po otcovi skončilo v roku 1992 (zrejme správne 1982 - poznámka odvolacieho súdu) a o skutočnosti, že bol vyhlásený za mŕtveho a teda nebol účastníkom dedičského konania po otcovi, sa dozvedel až v roku 2012 a následne podnikol právne kroky na zrušenie tohto protiprávneho stavu, keď až na základe rozsudku zo dňa 20.02.2013 o zrušení rozsudku zo dňa 30.06.1993 o jeho vyhlásení za mŕtveho, mohol podniknúť ďalšie právne kroky v otázke dedičstva po otcovi; vyjadril názor, že konanie žalovanej možno jednoznačne považovať za konanie hrubo porušujúce dobré mravy, nakoľko táto za účelom uzurpovania dedičstva po smrti rodičov, o ktorej ho neinformovala, ho nechala svojim návrhom zo dňa 14.04.1992 vyhlásiť za mŕtveho napriek tomu, že vedela o jeho existencii a živote s rodinou v Juhoafrickej republike; rovnako v čase dedičského konania zamlčala existenciu jeho dcéry ako zákonnej dedičky po ňom; žalovaná tak svojim konaním uviedla do omylu nielen jeho, ale aj všetky orgány, v dôsledku čoho došlo k jeho opomenutiu ako zákonného dediča v dedičskom konaní po otcovi a neoprávnenému obohateniu žalovanej aj o jeho dedičský podiel; poukázal na výnimočné okolnosti daného prípadu a osobitného zreteľa, pre ktoré je žalovanou vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi a predstavuje zneužitie práva; včasnému uplatneniu práva z jeho strany bránila mimoriadne závažná, objektívne existujúca, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa nepriznanie premlčaného práva pre neho javilo ako neprimerane tvrdý postih; nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že motiváciou podania žaloby bola snaha pomôcť svojmu strýkovi; nie je jasné na základe akých skutočností dospel súd k tomuto záveru; vyjadril názor, že z obsahu spisu vyplýva opačný záver, že žalobu podal s cieľom právne doriešiť dedičstvo po otcovi; nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že sa po odchode do zahraničia o rodičov zodpovedajúcim spôsobom nezaujímal, pretože bol s rodičmi v písomnom kontakte, územie republiky opustil z dôvodu politickej situácie v dobe neslobody, pričom sa pokúšal svoj pobyt v zahraničí legalizovať; tvrdil, že v konaní o dedičstve po otcovi v roku 1982 zatajila žalovaná jeho existenciu a v čase dodatočného konania o dedičstve po otcovi začatom v roku 1993 bol vyhlásený za mŕtveho a žalovaná aj v tomto konaní jeho existenciu zatajila; poukázal aj na to, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom žalovanej; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.2 Žalovaná vo vyjadrení doručenom súdu dňa 28.04.2016 (č.l. 318-325 spisu) k odvolaniu žalobcu uviedla, že s odvolaním nesúhlasí a považuje ho za nedôvodné; vyjadrila názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci; nie je pravda, že napriek návrhu žalobcu súd nevykonal dokazovanie jej výsluchom, pretože podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.11.2015 výsluch navrhol len pre prípad, že to súd považuje za potrebné; zdôraznila, že žalobca bol riadne prihlásený do dedičských konaní po otcovi v roku 1982 aj 1992 ako aj po matke, ale sa na neho neprihliadalo ako na dediča na neznámom mieste; žalobca mal vedomosť o smrti otca z listu matky, resp. od roku 1994 keď prišiel do Bratislavy; vyjadrila názor, že odchod žalobcu do cudziny nemal nič spoločné s vtedajšou politickou situáciou, ale bol motivovaný len útekom pred trestnoprávnou zodpovednosťou a obavou z nepodmienečného trestu; žalobca žiadnym spôsob nekonkretizuje tvrdený neprimerane tvrdý postih a ujmu, ktorá mu mala vzniknúť; uviedla, že ujma vznikla naopak im, pretože v dôsledku odchodu žalobcu do cudziny ich vyhodili zo zamestnania a nemohli študovať, navyše rodičom zostali po žalobcovi dlhy, ktoré museli znášať; uplatnenie námietky premlčania nemohlo žalobcovi spôsobiť neprimerane tvrdý postih; poukázala aj na to, že z výpovede žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že motiváciou na podanie žaloby bola snaha pomôcť strýkovi v spore o majetok so žalovanou, preto odvolanie je v rozpore s touto výpoveďou; zdôraznila, že žalobca mal vedomosť o všetkých dedičských konaniach po rodičoch a nepodnikol nič na ochranu svojich práv, do roku 1997 nebol v evidencii štátu, sám sa štátu neprihlásil, i keď vedel od roku 1982 a od roku 1994 o prebiehajúcich dedičských konaniach, pričom počas pobytu v zahraničí mu žiadna mimoriadne závažná objektívna prekážka nebránila v uplatnení práv; všetky konania o dedičstve vykonávala rovnaká štátna notárka, pred ktorou existenciu žalobcu ako dediča nebolo možné zatajiť a táto aj vykonávala pátranie po pobyte žalobcu; poukázala aj na to, že minimálne od roku 1997, kedy bolo žalobcovi vydané osvedčenie o rodnom čísle a osvedčenie o štátnom občianstve, konal žalobca pred štátnymi orgánmi; na základe uvedeného považovala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhla jeho potvrdenie. 2.3 Žalobca v replike zo dňa 23.02.2017 (č.l. 336-338 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril nesúhlas s tvrdeniami žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu; uviedol, že si je vedomý premlčania uplatneného nároku, avšak vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej považuje za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi; zdôraznil, že v dedičských konaniach po otcovi a matke sa na neho malo prihliadať ako na dediča, nebol neznámym dedičom ani dedičom, ktorého pobyt nie je známy, pretože údaje o jeho existencii a o jeho pobyte mala práve žalovaná, ktorá ich zatajila; keďže sa z politických dôvodov nachádzal v cudzine, nemohol sa vrátiť a ovplyvniť dedičské konanie po otcovi; zdôraznil, že žalobu podal s cieľom doriešiť dedičstvo po otcovi; konanie žalovanej považoval za hrubo porušujúce dobré mravy, nakoľko ho žalovaná za účelom vyporiadania dedičstva po nebohých rodičoch, o smrti ktorých ho neinformovala, nechala svojim návrhom zo dňa 14.04.1992 vyhlásiť za mŕtveho, napriek tomu, že o jeho existencii a živote s rodinou v Juhoafrickej republike vedela; v rámci dedičského konania sa vychádzalo z nesprávneho skutkového stavu, t.j. že je ako dedič na neznámom mieste v cudzine a následne bol vyhlásený za mŕtveho, preto príslušné orgány nesprávne rozhodli a o ich rozhodnutiach sa ani nemohol skôr dozvedieť; nesprávne rozhodnutie ohľadom dedičstva vyplynulo z úmyslu žalovanej navodiť nepravdivý skutkový stav, čo bolo práve v hrubom rozpore s dobrými mravmi; preto námietka premlčania vznesená žalovanou je v rozpore s dobrými mravmi; ako oprávnený zákonný dedič po rodičoch mu patrí časť dedičstva; z uvedených dôvodov zotrval na podanom odvolaní. 2.4 Žalovaná v duplike zo dňa 18.05.2017 (č.l. 344-349 spisu) zotrvala na svojej argumentácii; opakovane zdôraznila, že podľa vykonaného dokazovania mal žalobca vedomosť o úmrtí otca už v roku 1982, o ktorom mu napísala matka a o úmrtí matky v roku 1994, kedy prišiel žalobca do G.; odmietla tvrdenie žalobcu, že by jej bolo známe miesto pobytu žalobcu v zahraničí a označila ho za nepravdivé; poukázala na to, že žalobca majú spolu s manželkou evidovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky už od roku 1997; podanie návrhu na vyhlásenie žalobcu za mŕtveho nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože ide o dovolené konanie a žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť konanie a rozhodnutie súdu, ktorý po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o dôvodnosti tohto návrhu; vyjadrila názor, že márne uplynutie premlčacej doby si zapríčinil žalobca sám tým, že za života rodičov ich nekontaktoval a neposkytol im pomoc v starobe a chorobe; za nepravdivé označila tvrdenia, že zničila listy od žalobcu a úmyselne narušila legalizáciu jeho pobytu v zahraničí, pretože poštu nosila poštárka priamo rodičom, kým ona s manželom bola v tom čase v zamestnaní; námietka premlčania uplatneného nároku nie je v rozpore s dobrými mravmi. 2.5 Dupliku žalovanej doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 02.01.2018 prostredníctvom pošty (č.l. 358 spisu); dňa 15.01.2018 doručil žalobca súdu prvej inštancie vyjadrenie zo dňa 11.01.2018 (č.l. 361-363 spisu), v ktorom zotrval na svojej argumentácii; vyjadrenie žalobcu doručil odvolací súd žalovanej do vlastných rúk dňa 28.08.2018 prostredníctvom pošty na vedomie (č.l. 376 spisu). 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.). 3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.). 4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby žalobcu (druhý výrok) ako aj v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku a súčasne ohľadne záveru, že v prípade vznesenej námietky premlčania nejde o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 4.6.1 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné; súd prvej inštancie v súlade so zásadou hospodárnosti konania správne najskôr skúmal dôvodnosť vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku; medzi stranami nebolo sporné právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu uplatnený žalobou bol v čase podania žaloby už premlčaný; právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne premlčania uplatneného nároku žalobcu nebolo podaným odvolaním žalobcu ani napadnuté a pri viazanosti dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.) nebolo tak premetom odvolacieho prieskumu; sporná medzi stranami zostala otázka, či výkon práva žalovanej vzniesť námietku premlčania uplatneného nároku je v rozpore s dobrými mravmi (v tomto smere boli medzi stranami sporné skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne konania sporových strán v posudzovanom období ako aj právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, či konanie sporových strán v posudzovanom období dosiahlo charakter a intenzitu odôvodňujúcu posúdenie výkonu práva žalovanej vzniesť námietku premlčania za rozporné s dobrými mravmi). 4.6.2 Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa § 100 ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka; premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia; dĺžku premlčacej doby určuje zákon a pod sankciou neplatnosti nemožno túto dobu v občianskoprávnych vzťahoch zmeniť ani dohodou strán; jej márnym uplynutím po uplatnení námietky premlčania zo strany dlžníka dochádza k právnym účinkom premlčania (zánik nároku ako strata možnosti vynúteného splnenia práva v dôsledku námietky premlčania); základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobenie na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a súčasne aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti. 4.6.3 Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania; rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti; vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu; v takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. 4.6.4 V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania; námietka premlčania je jednostranný právny úkon dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby; výkon práva vzniesť námietku premlčania uplatneného nároku sa môže vo výnimočných prípadoch dostať do rozporu s dobrými mravmi; vznesenie námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým mravom, v niektorých individuálnych prípadoch však nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal neprimerane tvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním uplatňovaného práva; medzi zneužitím práva namietať premlčanie zo strany dlžníka (výkonom práva vzniesť námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi) a dôvodmi, pre ktoré veriteľ neuplatnil včas svoj nárok, by mala byť príčinná súvislosť; súčasne platí, že prípadný rozpor výkonu práva vzniesť námietku premlčania s dobrými mravmi nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vyvodzovaný vznik uplatneného nároku, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená; tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. 4.6.5 Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore nejde v prípade námietky premlčania uplatneného nároku vznesenej žalovanou o taký výnimočný prípad, že by výkon tohto jej práva bol v rozpore s dobrými mravmi; podstatou argumentácie žalobcu bola v zásade skutočnosť, že neoznačením žalobcu v rámci okruhu dedičov v konaní o dedičstve po otcovi (v základnom konaní o dedičstve z roku 1982 ako aj v konaní o dedičstve ohľadne novoobjaveného majetku skončenom v roku 1996) ako aj podaním návrhu na vyhlásenie žalobcu za mŕtveho v roku 1992, došlo zo strany žalovanej k prekazeniu jeho nadobudnutia dedičstva po otcovi; ako však bolo uvedené vyššie tieto skutočnosti majú vzťah len k prípadnému vzniku nároku žalobcu ako oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nemajú však žiadnu príčinnú súvislosť medzi vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku zo strany žalovanej a dôvodom, pre ktorý žalobca neuplatnil svoj nárok na súde v premlčacej dobe na jeho uplatnenie; z dokazovania vyplynulo skutkové zistenie, že o smrti otca sa žalobca dozvedel z listu matky najneskôr v roku 1982 a o smrti matky sa dozvedel najneskôr v roku 1994 počas pobytu v Bratislave; podľa svojho tvrdenia sa o dedičstvo nezaujímal, pretože vychádzal z názoru, že rodičia zomreli nemajetní; skutkový omyl žalobcu, že po rodičoch nie je žiadne dedičstvo, nemôže byť na úkor žalovanej a nemôže mať za následok rozpor výkonu jej práva vzniesť námietku premlčania s dobrými mravmi; pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že žalovaná mala vedomosť o jeho adrese v zahraničí a že ničila niektoré listy, ktoré posielal domov rodičom, tieto zostali len v polohe tvrdení a ich pravdivosť nebola potvrdená dokazovaním (žalovaná tieto tvrdenia žalobcu poprela); ostatné tvrdenia sporových strán (napr. dôvod odchodu žalobcu do zahraničia, záujem o rodičov a podobne) neboli ani v teoretickej rovine spôsobilé mať vplyv na rozhodnutie súdu; podľa názoru odvolacieho súdu tak z dokazovania nevyplynulo žiadne také skutkové zistenie spočívajúce v konaní žalovanej, ktoré by v rámci plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na vydanie dedičstva priamo a bezprostredne zabránilo žalobcovi tento svoj nárok riadne uplatniť na súde v premlčacej dobe; v spore nebol preto zistený taký výnimočný dôvod alebo okolnosti spôsobené žalovanou, v dôsledku ktorého (ktorých) by vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany žalovanej bolo dôvodné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby žalobcu (druhý výrok) ako vecne správny potvrdil. 4.6.6 Bez vplyvu na správnosť napadnutého rozhodnutia a pre úplnosť odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie sa dopustil pochybenia pri posudzovaní plynutia premlčacej doby na uplatnenie sporného nároku na vydanie dedičstva podľa dedičského rozhodnutia z roku 1982, vo vzťahu ku ktorému aplikoval ustanovenie § 105 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992; z hľadiska intertemporálnych súvislostí však bolo v zmysle ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka v spojení s § 870 Občianskeho zákonníka nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 105 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1982, podľa ktorého „ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva, začne plynúť premlčacia doba od úmrtia poručiteľa alebo odo dňa, keď nadobudne právoplatnosť rozhodnutie, ktorým bol poručiteľ vyhlásený za mŕtveho“; nakoľko otec žalobcu zomrel dňa 18.04.1992, trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na súde uplynula dňa 18.04.1995; na posúdenie premlčania nároku na vydanie dedičstva podľa dedičského rozhodnutia z roku 1996 súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 105 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992, ktoré za začiatok plynutia premlčacej doby ustanovuje deň právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo, t.j. z hľadiska prejednávaného sporu deň 22.04.1996 (trojročná premlčacia doba uplynula tak uplynula dňa 22.04.1999); uvedené však nič nemení na skutočnosti, že v deň podania žaloby na súd 09.06.2014 už trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie dedičstva v obidvoch prípadoch márne uplynula; keďže premlčanie uplatneného nároku nebolo medzi stranami sporné a nebolo ani predmetom odvolacieho konania, uvedená skutočnosť nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia z hľadiska žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a nebránila odvolaciemu súdu, aby sa s napadnutým rozhodnutím stotožnil (v rozsahu, ktorý bol na základe podaného odvolania žalobcu predmetom odvolacieho prieskumu). 5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.). 5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.). 6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) v obidvoch prípadoch predovšetkým vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že neboli zistené okolnosti odôvodňujúce posúdenie vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalobcovi nepodarilo spochybniť (body 4.5 a 4.6.5 odôvodnenia). Odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie neidentifikoval ani vytýkané vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalovanej, že podmienený návrh na vykonanie dokazovania (výsluch žalovanej) nie je prípustný, keď navyše jedine súd je oprávnený rozhodnúť, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná (samotné nevykonanie navrhovaného dokazovanie preto nie je samo osebe vadou konania); odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tiež nevykazuje vadu nezrozumiteľnosti (nepreskúmateľnosti), ktorá prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, kedy z odôvodnenia rozhodnutia nemožno vôbec zistiť dôvody, pre ktoré súd rozhodol (čo nie je prípad prejednávaného sporu). 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (druhý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) ako vecne správne potvrdil. 8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaná bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, priznal jej odvolací súd proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).