Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/94/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414210423 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6414210423.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: D. A., nar. XX.septembra XXXX, trvale bytom O. B. XXX, XXX XX O. B., zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 630,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 6C/121/2014-99 zo dňa 8. septembra 2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 595,36 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 89,89 Eur od 25.08.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 505,47 Eur od 25.08.2014 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výrokový veta). Druhou výrokovou vetou okresný súd vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 88,8% (tretia výrokový veta) a štvrtou výrokovou vetou zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 35,50 Eur. 1.1 Súd prvej inštancie poukázal prv vydaný rozsudok č.k. 6C/121/2014-52 zo dňa 4. decembra 2014, ktorým žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/635/2015-76 zo dňa 30. júna 2016, ktorý sa nestotožnil s prv vysloveným názorom okresného súdu, že pokiaľ žalobca plnil žalovanému na základe exekúcie, čo mu prikazovalo právoplatné rozhodnutie, nemožno toto plnenie podradiť pod § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd pritom poukázal na to, že je potrebné podrobiť úverovú zmluvu zo dňa 13.09.2007 prieskumu, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu, bolo potrebné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a pokiaľ bola rozhodcovská doložka platne dohodnutá, bolo potrebné podrobiť prieskumu rozhodcovský rozsudok. Bolo tiež potrebné preskúmať zmluvu o úvere v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. 1.2 Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli dňa 13.09.2007 zmluvu o úvere č. 6730085, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver v sume 14.000,-Sk za poplatok 13.360,- Sk. Celkovo sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 27.360,- Sk v 12 mesačných splátkach po 2.280,- Sk, počnúc dňom 23.09.2007. V nadväznosti na Všeobecné podmienky poskytnutia úveru a v nich uvedenú pod bodom 17 rozhodcovskú doložku, bolo na návrh žalovaného vedené proti žalobcovi rozhodcovské konanie Stálym rozhodcovským súdom zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská, a.s., pod sp.zn. SR/03857/08, ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo uložené žalobcovi zaplatiť v prospech žalovaného sumu 30.160,-Sk s príslušenstvom. Nebolo tak sporné, že na základe rozhodcovského rozsudku prebiehala na Okresnom súde Žiar nad Hronom exekúcia. V rámci exekúcie alebo mimo nej uhradil žalobca v prospech žalovaného z titulu úverovej zmluvy sumu 1.060,07 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca síce tvrdil, že uhradil žalovanému sumu 1.095,56 Eur, toto svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal. 1.3 Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v prípade úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným ide o spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Aj keď sa jednalo o úverovú zmluvu upravenú v § 497 Obchodného zákonníka, neznamená to, že za splnenia jej ďalších podmienok nemožno na úverovú zmluvu aplikovať aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.. S poukazom na ustanovenia § 2 písm.a), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4 ods. 2, písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. okresný súd konštatoval, že jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Ak tento údaj v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu uzavretá zmluva takúto náležitosť (RPMN) neobsahuje. Z uvedeného vyvodil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, žalobca bol povinný žalovanému vrátiť len poskytnutú sumu 14.000,- Sk, čo predstavuje po prepočte 464,71 Eur. Konkrétne však bolo preukázané, že žalobca uhradil sumu 1.060,07 Eur, uhradil tak viac o 595,36 Eur, než mu bolo poskytnuté zo strany žalovaného. Táto čiastka predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na jeho úkor podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, túto sumu (bezdôvodné obohatenie) je povinný žalobcovi zaplatiť podľa § 451 ods.1 Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto žalobe čo do sumy 595,36 Eur vyhovel a vo zvyšku žalovanej istiny ju ako nedôvodnú zamietol. 1.4 Pokiaľ žalovaný namietal, že ide o prekážku veci právoplatne rozhodnutej v podobe rozhodcovského rozsudku, okresný súd poukázal na skutočnosť, že v rozhodcovskom konaní sp.zn. SR/03857/08 boli predmetom nároky žalovaného zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere spočívajúce v tom, že žalobca si nesplnil svoje povinnosti z úverovej zmluvy. V súdnom konaní však predmet konania bol založený na tom skutkovom základe, že žalovaný sa prijatím plnenia nad zákonom stanovený rozsah na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Nebola tak daná prekážka rozhodnutej veci. Z obsahu predloženej úverovej zmluvy a všeobecných podmienok (ich bodu 17) vyplýva, že početná spotrebiteľská judikatúra konštantne uvádza, že rozhodcovská doložka založená vo všeobecných obchodných podmienkach je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatnou a rozhodcovský rozsudok vydaný na jej podklade je nulitným právnym aktom. Od týchto záverov sa súd prvej inštancie nemal dôvod odchýliť ani v prejednávanej veci, je evidentné, že žalobca tieto všeobecné podmienky nepodpísal, nebol s nimi oboznámený preukázateľným spôsobom. Rozhodcovský súd tak nemal právomoc vo veci konať. Rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR/03857/08 zo dňa 6. mája 2008, ktorý je nulitným právnym aktom, tak nevytvoril žiadnu prekážku brániacu prejednávaniu predmetnej sporovej veci. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného ohľadne § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého je navrátenie do predošlého stavu vylúčené v exekučnom konaní. Toto ustanovenie upravuje len zákaz tzv. restitutio in integrum v rámci exekučného konania, toto sa však nedotýka iných osobitných sporových konaní. 1.5 Pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania, okresný súd zistil, že žalobca prvýkrát zaplatil sumu prevyšujúcu poskytnuté finančné prostriedky dňa 08.06.2010, kedy zaplatil o 63,97 Eur viac, než mal žalovaný nárok. Následne dňa 22.12.2009 a dňa 25.01.2010 zaplatil po 12,96 Eur, čo spolu predstavuje 89,89 Eur. Výška úrokov z omeškania sa spravovala úpravou platnou do 31. januára 2013 a s poukazom na § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z.z.“) bola výška úrokov z omeškania o 8%-ných bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“), platná k prvému dňu omeškania s plnením finančného dlhu. Následne v období po 01.02.2013 uhradil žalobca žalovanému zvyšok v sume 505,47 Eur v niekoľkých platbách, posledná z nich bola uhradená dňa 30. mája 2014. V tomto prípade je výška úroku z omeškania podľa § 10c a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013 o 5%-nych bodov vyššia než základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 89,89 Eur od 25.08.2014 do zaplatenia. Ohľadne sumy 505,47 Eur, ktorú žalobca uhradil žalovanému po 01.02.2013, priznal úrok z omeškania 5,15% ročne od 25.08.2014 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania súd žalobu zamietol. 1.6 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodoval podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Nakoľko žalobca aj žalovaný mali úspech čiastočný, bolo potrebné náhradu trov pomerne rozdeliť. Čistý úspech žalobcu predstavoval rozdiel 88,8%. 1.7 Nakoľko žalobca ako spotrebiteľ bol v súdnom konaní od súdnych poplatkov oslobodený podľa § 4 ods. 2, písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. a súd jeho žalobe sčasti vyhovel, zaviazal žalovaného vzhľadom na tento výsledok povinnosťou zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 35,50 Eur. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1, písm. d), f) a h) C.s.p.. Tvrdil, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že žalobca na určení neplatnosti, resp. neprijateľnosti zmluvných podmienok nemal naliehavý právny záujem. Zdôraznil, že vo veci ide o res iudicata, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. Mal za to, že súd prvej inštancie sa s touto neodstrániteľnou prekážkou absolútne nevysporiadal. O platnosti jednotlivých častí zmluvy o úvere č. 6730085 už bolo rozhodnuté dňa 6. mája 2008 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. SR/03857/08, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Súd prvej inštancie mal skúmať podmienky konania v trvaní celého konania a za neodstrániteľný nedostatok v konaní sa okrem iného považuje res iudicata. Nie je pritom rozhodujúce, že skoršie rozhodnutie je rozsudkom rozhodcovského súdu. Argumentáciu žalobcu, týkajúcu sa prekážky rozhodnutej veci, podporujú aj rozhodnutia všeobecných súdov, Najvyššieho súdu SR a podľa tvrdenia žalobcu to vyplýva aj z rozhodnutia ESD vo veci Asturcom a z rozhodnutia ESD č. C-2/08 vo veci Amministrazione dell´Economia a delle Finanze. Z rozhodcovského rozsudku je pritom zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. Prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku je irelevantná, aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje. 2.1 Žalovaný tiež namietol záver súdu prvej inštancie o tom, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho vyplýva že iný zákon na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by to bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom. Aplikácia Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa, bola vylúčená. Pokiaľ ide o odplatu a úrok za poskytnutý úver, žalovaný zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Bolo možné vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobca tak musel preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Nepostačuje, ak sa žalobca dovolával údajov z bánk, nakoľko ide o odplatu požadovanú na finančnom trhu nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. 2.2 Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalobca tvrdil, že nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon, žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, táto zmluva nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú a právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol. Žalobca odmietol, že by na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. 2.3 Žalovaný sa nestotožnil ani s úhradou trov právneho zastúpenia a uloženou povinnosťou uhradiť súdny poplatok. Tvrdil, že za trovy konania sa môžu považovať len tie výdavky, ktoré vzniknú v konaní, až od začatia konania. Nárok na trovy právneho zastúpenia má advokát od začatia konania až podaním návrhu na súd. Žalovaný vyjadril nesúhlas s nárokom na právny úkon, ktorý si právny zástupca žalobcu uplatňuje v časti prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Zdôraznil, že vo veci ide o žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a nie o určovaciu žalobu a argumentácia žalovaného v smere k nedostatku naliehavého právneho záujmu je tak irelevantná. Pokiaľ ide o samotný rozhodcovský rozsudok, rozhodcovská doložka v znení ako je formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo spôsobuje, že rozsudok vydaný na jej základe je aktom ničotným - paaktom. Realizácia nárokov vyplývajúcich z paaktu, vykonaná dobrovoľne alebo nedobrovoľne, nemení paakt na platný právny úkon, realizácia paaktu nespôsobuje jeho konvalidáciu. Ani prípadná exekúcia, ktorá je len výkonom rozhodnutia, nemá konštitutívne, resp. zmeňujúce účinky na hmotnoprávnu, materiálnu stránku záväzkového vzťahu. Žalobca tak nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že len platným zrušením rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom na základe podanej žaloby možno považovať nároky vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku za neexistujúce. V tomto smere poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015, ďalej 4MCdo/6/2012, 6MCdo/9/2012, 6MCdo/14/2012. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že zmluvu o úvere nemožno považovať za spotrebiteľskú, žalobca zotrval na tvrdení, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským a na danú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.. Už zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Bolo teda nevyhnutné aplikovať okrem iného aj ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru žalobcu však ani nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale zmluvy o pôžičke podľa ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka. Žalobca nesúhlasil ani s odvolacími tvrdeniami žalovaného vo vzťahu k výške odplaty za poskytnuté finančné prostriedky. Samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. V prejednávanom prípade výška odplaty predstavuje mieru vyše 90%, čo je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v rozpore s dobrými mravmi a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje ustanovenia, ktoré sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi, a to najmä pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver. Samotnú zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na jej chýbajúce obsahové náležitosti. K uvedenému žalovaný od žalobcu prijal plnenie presahujúce výšku poskytnutého úveru a tým sa bezdôvodne obohatil. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že by tvrdenie žalobcu, týkajúce sa nedostatkov samotnej zmluvy o úvere, bolo nepravdivé. Žalovaný sa bráni len tým, že samotná zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, a preto nemusí obsahovať žalobcom uvádzané náležitosti. Napriek účelovým tvrdeniam žalovaného je zrejmé, že so žalobcom uzavrel spotrebiteľskú zmluvu, ktorá spĺňa všetky pojmové znaky vymedzené príslušnými zákonmi. 4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 5. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.). 7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posúdil právny vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o úvere č. 6730085 zo dňa 13.9.2007 ako vzťah spotrebiteľský, úverovú zmluvu podrobil súdnej kontrole, zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, dôsledkom čoho je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V prihliadnutím na zistenie, že žalobca zaplatil žalobcovi viac finančných prostriedkov, ako mu bolo zo strany žalovaného poskytnutých, dospel k záveru o existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Za prekážku rozsúdenej veci nepovažoval ani vydaný rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR/03857/08 zo dňa 6. mája 2008 a poukázal neplatnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Konštatoval, že vyššie uvedený rozsudok je v dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky nulitným právnym aktom, ktorý tak nemohol vytvoriť žiadnu prekážku brániacu prejednaniu predmetnej sporovej veci. 8. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozsudku tým, že tvrdil, že nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu a nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného, táto námietka nie je dostatočne konkrétna bez toho, aby odvolateľ uviedol, ktorými jeho konkrétnymi argumentmi sa okresný súd nezaoberal, resp. na ktoré prostriedky procesnej obrany neprihliadal, resp. sa s nimi nevyporiadal. 8.1 Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa absolútne nevysporiadal s neodstrániteľnou prekážkou konania - prekážkou rozhodnutej veci, nakoľko o nárokoch zo zmluvy o úvere už právoplatne rozhodol Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp.zn. SR 03857/08 zo dňa 6.5.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Táto námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie sa rozhodcovským rozsudkom zaoberal a podrobne odôvodnil, z akého dôvodu prv vydaný rozhodcovský rozsudok nepovažuje za prekážku res iudicata. Súd prvej inštancie považoval rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru za neprijateľnú zmluvnú podmienku a ako takú neplatnú. V nadväznosti na túto skutočnosť považoval rozhodcovský rozsudok za nulitný právny akt, ktorý tak nemôže vytvoriť žiadnu prekážku brániacu prejednaniu predmetnej sporovej veci. Tejto argumentácii okresného súdu nemožno nič vytknúť. Právoplatný rozhodcovský rozsudok síce spravidla predstavuje prekážku rozhodnutej veci, nulitný rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky (rozhodcovská doložka) však prekážku právoplatne rozhodnutej veci zakladať nemôže, nakoľko sa na neho hľadí, ako keby nebol vydaný. Z hľadiska prekážky rozhodnutej veci je irelevantné, či samotný rozhodcovský súd posúdil zmluvu o úvere ako platný a odplatný právny úkon, podstatné je, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platnou rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak tomu tak v prejednávanej veci nebolo, nárok, ktorý rozhodcovský súd priznal, je bez relevancie vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného. 8.2 Žalovaný v podanom odvolaní namietol záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné posudzovať aj podľa ustanovení spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že zmluvné stravy sa v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka a tvrdil, že iný zákon na daný zmluvný vzťah nebolo možné aplikovať. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaný sa mýli ak tvrdí, že aplikácia Občianskeho zákonníka, prípadne zákona č. 258/2001 Z.z. je v danom prípade vylúčená. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako aj § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy o úvere, z ktorých jednoznačne vyplýva rozdiel medzi spotrebiteľským úverom a spotrebiteľskou zmluvou, t.j. každá zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa zákona 258/2001 Z.z. je súčasne spotrebiteľskou zmluvou, naopak však tento záver neplatí, t.j. aj keď zmluva o úvere nespĺňa náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z., môže byť spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre účely vymedzenia pojmu spotrebiteľ nezakotvuje podmienku uzavretia spotrebiteľskej zmluvy na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, zakotvuje len jedinú podmienku, a to, aby fyzická osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavieral v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti; odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom spore ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Na právny vzťah medzi žalobcom je potrebné aplikovať aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., z predloženej zmluvy o úvere nevyplýva, že by bol žalobcovi poskytnutý úver na taký účel, ktorý by aplikáciu predmetného zákona vylučoval. Odvolací súd nepopiera argumentáciu odvolateľa o tom, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Ide o vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť Občianskeho zákonníka a ani zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý sa vzťahuje na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka výnimku netvoria. 8.3 Ak súd prvej inštancie právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vyhodnotil správne ako spotrebiteľský a zistil, že zmluva neobsahuje náležitosť ustanovenú v § 4 ods.2 písm.g) zákona č. 258/2001 Z.z., logickým a právnym záverom vyplývajúcim z citovaného ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. je záver o tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný v podanom odvolaní ani netvrdil, že v zmluve je ročná percentuálna miera nákladov uvedená. Ak potom súd prvej inštancie zistil, pri konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, že žalobca zaplatil žalovanému viac finančných prostriedkov ako prijal, záver o vzniku bezdôvodného obohatenia nemožno považovať za nesprávny. 8.4 Žalovaný v podanom odvolaní rozsiahlo argumentoval vo vzťahu k povolenosti odplaty a úroku za poskytnutý úver. Táto odvolacia námietka nesmeruje proti dôvodom, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Okresný súd totiž konštatujúc absenciu RPMN vyvodil, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov a otázkou výšky a dôvodnosti odplaty a výšky úroku sa nezaoberal. 8.5 Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, ktorý razantne odmietol, že by k jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ak žalobca žalovanému plnil nad rámec toho, čomu bol podľa zmluvy povinný, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. A žalobca bol v dôsledku absencie RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere povinný žalovanému vrátiť len takú sumu, ktorú mu žalovaný poskytol. Razantný nesúhlas odvolateľa tak nie je dôvodný. Záveru súdu prvej inštancie v tomto smere nemožno nič vytknúť. 8.6 Žalovaný namietol aj priznaný nárok na náhradu trov konania; namietal, že nárok na trovy právneho zastúpenia má advokát od začatia konania a teda pokiaľ si žalobca uplatnil aj úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, postupoval nesprávne. K uvedenému odvolací súd uvádza, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončí (§ 262 ods.1 C.s.p.). Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Prevzatie zastúpenia nemožno považovať za neúčelne vynaložený výdavok, je predpokladom k uplatňovaniu práva. Skutočnosť, že k prevzatiu zastúpenia logicky dochádza pred začatím konania vo veci samej nespôsobuje, že tento úkon právnej služby je z uplatniteľnej náhrady trov konania vylúčený. Ak odvolateľ sa nestotožnil z uloženou povinnosťou uhradiť súdny poplatok, konkrétne dôvody neuviedol. Súd prvej inštancie aj v tomto smere rozhodol plne v súlade s právnou úpravou uvedenou v § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.. 9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie. 10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).