Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/412/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617200230 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6617200230.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu : D.. T. U., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X., Q. X, zastúpený splnomocnenou advokátkou Dr. Zuzanou Wagner LL.M., so sídlom 821 08 Bratislava, Svätoplukova 28, proti žalovanému : Endepro, s.r.o. v likvidácii, (do 04.04.2018 obchodné meno žalobcu : Provident Financial, s.r.o.), so sídlom 821 09 Bratislava, Mlynské nivy 49, IČO : 35 805 731, o zaplatenie 468,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu zo dňa 08.09.2017 a žalovaného zo dňa 20.09.2017 proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 4Csp/9/2017-85 zo dňa 29.06.2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Lučenec číslo konania 4Csp/9/2017-85 zo dňa 29.06.2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. sčasti žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 287,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 287,85 eur od 14.07.2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom II. súd vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom III. súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania a vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 23,02 %. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaného zaplatenia sumy 468,01 eur spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom bezdôvodného obohatenia, ktorý nárok mu mal vzniknúť z troch zmlúv o úvere, a to zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 12.03.2015 (ďalej „zmluva č. 1“), zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 24.06.2015 (ďalej „zmluva č. 2“) a zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 22.10.2015 (ďalej „zmluva č. 3“). Podľa tvrdenia žalobcu obsiahnutých v žalobe vo všetkých zmluvách je údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov uvedený nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, pričom žalobca vychádzal z údajov o RPMN pre spotrebiteľské úvery - platobné karty zverejnených na portáli Ministerstva financií Slovenskej republiky pre 4. štvrťrok 2014, 1.štvrťrok 2015 a 3. štvrťrok 2015. V dôsledku uvedenia nesprávnej priemernej výšky RPMN v zmluvách o spotrebiteľských úveroch žalobca považoval predmetné úvery za bezúročné a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov žalobca odôvodňoval aj prekročením najvyššej prípustnej výšky odplaty v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 1a ods. 1 veta prvá Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., v zmysle ktorého odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že vo všetkých zmluvách je prekročená zákonom povolená hranica najvyššej prípustnej odplaty a teda v spojení s § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. sú tieto úvery bezúročné a bez poplatkov. Súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu právne posúdil s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 2 a 3, § 53 ods. 1,2 a 6 Občianskeho zákonníka a podľa § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a v nadväznosti na § 1 ods. 1 a 4 a § 1a ods. 1 a 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovi boli na základe jednotlivých zmlúv o spotrebiteľských úveroch v období od 12.03.2015 do 22.10.2015 poskytnuté spotrebiteľské úvery vo výške 300,-eur, 340,- eur a 1.140,-eur, ktoré boli žalobcovi poukázané jednorazovo a čerpal ich prostredníctvom platobnej karty. V predmetnom prípade však podľa názoru súdu nešlo o revolvingové úvery, ktoré sú typické tým, že spotrebiteľovi je dodávateľom poskytnutý úverový rámec, ktorý sa mu čerpaním - prostredníctvom vydanej kreditnej karty - a jeho následným splácaním neustále dopĺňa. Preto pre určenie najvyššej prípustnej výšky odplaty v zmysle § 1 a 1a NV č. 87/1995 Z. z. podľa údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za jednotlivé kalendárne štvrťroky predchádzajúce štvrťroku, v ktorom boli spotrebiteľské úvery žalobcovi poskytnuté (§ 1 ods. 4 NV č. 87/1995 Z.z.), boli podľa názoru súdu pre jeho rozhodovanie smerodajné údaje o výške RPMN za ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške do 1.500,-eur vrátane, so splatnosťou od 1 do 5 rokov. Súd po zhodnotení listinných dôkazov predložených stranami v spojení s citovanou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch účinnou v čase uzavretia zmlúv, právnou úpravou Občianskeho zákonníka a citovanou úpravou NV č. 87/1995 Z. z. dospel potom k záverom, že pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 12.03.2015 bola priemerná RPMN obdobných úverov (za 4. štvrťrok 2014) stanovená vo výške 34,42 %, dvojnásobok RPMN činí 68,84 % a v zmluve je RPMN vypočítaná správne vo výške 64,61 %, t. j. v predmetnom prípade nebola presiahnutá najvyššia prípustná výška odplaty pre stanovené spotrebiteľské úvery. Pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 24.06.2015 bola priemerná RPMN obdobných úverov (za 1. štvrťrok 2015) stanovená vo výške 37,67 %, dvojnásobok RPMN činí 74,74 %, v zmluve je RPMN vypočítaná správne vo výške 63,97 %, t. j. ani v tomto prípade nebola presiahnutá najvyššia prípustná výška odplaty pre stanovené spotrebiteľské úvery. Napokon súd prvej inštancie posúdil aj poslednú z troch zmlúv a vyslovil, že pri zmluve č. XXXXXXXXX zo dňa 22.10.2015 bola priemerná RPMN obdobných úverov (za 3. štvrťrok 2015- stav ku dňu 30.09.2015) stanovená vo výške 29,89 %, dvojnásobok RPMN činí 59,78 %, v zmluve je RPMN vypočítaná správne vo výške 62,21 %, čo však presahuje maximálnu výšku odplaty stanovenú pre obdobné spotrebiteľské úvery a preto súd považuje dojednanie odplaty presahujúcej najvyššiu prípustnú výšku odplaty za odporujúce dobrým mravom a teda zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 22.10.2015 súd vyhodnotil v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný právny úkon. Z uvedeného potom vyplynulo, že žalobcovi z predmetnej zmluvy vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške preplatku poskytnutej sumy úveru. Z predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že na základe predmetnej zmluvy bola žalobcovi dňa 29.10.2015 jednorazovo poskytnutá suma 1.140,-eur, ktorú žalobca uhradil v splátkach a to dňa 11.11.2015, 11.12.2015, 02.02.2016 v sume 124,50 eur, dňa 13.04.2016 a 26.01.2016 v sume 74,70 eur a dňa 13.07.2016 v sume 970,75 eur. Následne mu žalovaný vrátil sumu preplatku vo výške 65,80 eur. Súd potom zhrnul, že žalobca má voči žalovanému nárok na vydanie ním uhradenej sumy 1.493,65 eur mínus sumy poskytnutého úveru 1.140,-eur a sumy vrátenej žalovaným 65,80 eur, t. j. sumy 287,85 eur (1.493,65 - 1.140 - 65,80 = 287,85), čo predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu zo zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 22.10.2015. Keďže žalovaný sumu bezdôvodného obohatenia žalobcovi do skončenia konania vo veci samej nezaplatil, považoval súd žalobu v tejto časti za dôvodne podanú a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 287,85 eur spolu s úrokom z omeškania v súlade s ustanovením § 3 v spojení s ustanovením §10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5,00 % ročne od 14.07.2016 (deň nasledujúci po dni úplného splatenia poskytnutého úveru do zaplatenia. Súd v závere odôvodnenia rozsudku poznamenal, že pokiaľ ide o zmluvy č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX, RPMN uvedená v týchto zmluvách bola uvedená v správnej výške a neprevyšovala najvyššiu prípustnú odplatu za spotrebiteľské úvery. Zároveň súd preskúmal predmetné zmluvy aj z hľadiska splnenia zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom usúdil, že zmluvy uvedené náležitosti obsahujú. Na základe uvedeného potom súd konštatoval, že žaloba žalobcu v časti prevyšujúcej sumu 287,85 eur s príslušenstvom je nedôvodná a z uvedeného dôvodu žalobu v tejto časti zamietol. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP podľa pomeru úspechu strán v spore a nakoľko ani jedna zo strán nemala v spore plný úspech, súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP určil mieru úspechu žalobcu a žalovaného v pomere 61,51% ku 38,49% a teda čistý úspech žalobcu v konaní je 23,02 %. Na základu uvedeného súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 23,02 % a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti predmetného rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca (voči výrokom II. a III. rozsudku), ako aj žalovaný (voči výroku I. rozsudku). 3. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadom zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.03.2015 a zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.06.2015. Prvoinštančný súd dospel k záveru (bod 46 rozsudku), že na účely určenia najvyššej prípustnej výšky odplaty v zmysle § 1 a 1a NV 87/1995 Z.z. je potrebné vychádzať z údajov zverejnených Ministerstvom financií Slovenskej republiky na webovom sídle ministerstva z hodnôt pre ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške do 1.500.- eur vrátane, so splatnosťou od 1 do 5 rokov. Súd svoje závery odôvodnil skutočnosťou, že pri poskytnutých úveroch nejde o revolvingové úvery. Žalobca namietal, že z odôvodnenia súdu vyplýva, že súd pokladal za úvery poskytované prostredníctvom kreditnej karty len revolvingové úvery. Aj keď v terminológii finančných inštitúcií sa pod pojmom kreditná karta rozumie platobný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa vykonávajú hotovostné a bezhotovostné platobné operácie do výšky povoleného úverového rámca na území Slovenskej republiky alebo v zahraničí a úver sa spravidla obnovuje, avšak žalobca zdôrazňuje, že zákonná definícia kreditnej karty neexistuje. Na účely predkladania údajov Ministerstvu financií Slovenskej republiky veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery sa kreditnými kartami rozumejú spotrebiteľské úvery, ktoré spotrebiteľ získal prostredníctvom kreditnej platobnej karty. Podmienka revolvingu sa nevyžaduje. Žalobca potom argumentuje, že ako vyplýva zo zmluvy o úvere 1/ a zo zmluvy o úvere 2/ (strana 2 príslušnej zmluvy), v spojení s vyhlásením o súhlase so zmluvou o predplatenej platobnej karte Providentu zo dňa 12.03.2015, získal žalobca uvedené spotrebiteľské úvery v režime „predplatená platobná karta“ a teda prostredníctvom predplatenej platobnej karty. Túto skutočnosť konštatoval súd aj v odôvodnení rozsudku (bod 46 rozsudku). Príslušný údaj pre priemernú RPMN v zmluvách o úvere 1/ a 2/ je teda údaj „kreditné karty - RPMN" uvedený v druhom riadku tabuľky a má prednosť pred údajom, ktorý použil súd zhodne s argumentom žalovaného. Hodnota priemernej RPMN v zmluvách o úvere 1/a 2/ nezodpovedá hodnotám pre kreditné karty - hodnota RPMN. Prvoinštančný súd preto vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval. Prvoinštančný súd správne aplikoval na zistený skutkový stav pri posudzovaní najvyššej prípustnej výšky odplaty ustanovenia § 1 a § 1a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (body 32-34 rozsudku). Žalobca však zdôraznil, že ustanovenie § 1a ods. 1 odkazuje na ustanovenie § 1 ods. 4 tohto nariadenia, podľa ktorého sa na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § la použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitého predpisu naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca tak poukazuje na to, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky zverejňuje na svojom webovom sídle jednak Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za príslušný štvrťrok, ako aj Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za príslušný štvrťrok. Z ustanovení, ktoré súd aplikoval na zistený skutkový stav vyplýva, že zákonodarca prikazuje pri výpočte najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § la ods. 1 NV č.87/1995 Z.z. použiť údaje o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk a nie údaje o RPMN pre úvery poskytované veriteľmi. Prvoinštančný súd však pri stanovení najvyššej prípustnej výšky odplaty (bod 47 rozsudku) vychádzal zo súhrnných informácii o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za príslušný štvrťrok. Ak by súd bol použil hodnoty uvedené v súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za príslušný štvrťrok, bol by dospel k záveru, že percentuálne vyjadrenie odplaty v zmluve o úvere č. 1 (64,61%) a zmluve o úvere č. 2 (63,97%) presahuje dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 NV č. 87/1995 Z.z. bez ohľadu na to, či sa RPMN posudzuje podľa hodnôt pre kreditné karty alebo ostané spotrebiteľské úvery od 1. do 5 rokov a sú teda z dôvodu rozporu so zákonom neplatné. Žalobca argumentuje, že pre porovnanie najvyššej prípustnej výšky odplaty pre zmluvu o úvere č. 1 je dvojnásobok priemernej RPMN 42,36%, resp. 27,9% a pre zmluvu o úvere č. 2 je dvojnásobok priemernej RPMN 43,72%, resp. 27,66%. Na základe uvedeného potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Žalovaný podal odvolanie, ktoré smerovalo voči výroku I. rozsudku, ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 287,85 eur s príslušenstvom a má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ súd v bode 47 napadnutého rozsudku konštatoval, že priemerná RPMN je v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vypočítaná správne (62,21%), no táto hodnota prekračuje hodnoty stanovené pre daný kvartál (podľa súdu to mali byť hodnoty za 3. štvrťrok 2015 - stav k 30.09.2015), čo mal byť 59,78%, čím podľa názoru súdu prvej inštancie bol prekročený zákaz dvojnásobku priemernej hodnoty RPMN, žalovaný s takýmto záverom nesúhlasí a namieta, že pre danú zmluvu je potrené aplikovať inú tabuľku a síce tabuľku platnú pre 2. štvrťrok 2015, pretože údaje platné za 3. štvrťrok 2015 boli na webovom sídle Ministerstva financií SR zverejnené až dňa 30. októbra 2015, t.j. až 8 dní po uzatvorení predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný preto správne do spotrebiteľskej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 22.októbra 2015 uviedol ako priemernú RPMN hodnotu platnú za 2. štvrťrok 2015, t.j. 33,96% (dvojnásobok by činil 67,92 %, t.j. RPMN danej zmluvy 62,21 % je nižšia), pretože to bola posledná známa hodnota priemernej RPMN na trhu. Inak povedané, údaje, z ktorých súd prvej inštancie vo vzťahu k 3. zmluve vychádzal, boli síce aktuálne ku dňu 30.09.2015, no zverejnené boli až 30.10.2015, teda po uzavretí spornej zmluvy o úvere, preto ich súd nemal aplikovať na zmluvu uzavretú dňa 22. októbra 2015. Na základe uvedeného žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 287,85 eur s príslušenstvom zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému voči žalobcovi právo na plnú náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v súvislosti s jeho odvolacími dôvodmi poukázal na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že súd prvej inštancie pri výbere relevantných hodnôt priemernej RPMN zverejnenej v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. na webovej stránke MF SR z časového hľadiska vychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. z/ zákona č. 29/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX bola uzavretá dňa 22.10.2015 a teda sa na ňu vzťahovali hodnoty uvedené na webovej stránke MF SR pre 3. štvrťrok 2015. Stotožňuje sa však s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku pochybil, keď v rozpore s § 1a ods. 1 NV č. 87/1995 Z.z. v spojení s § 1 ods. 4 NV č. 87/1995 Z.z. na skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu. Podľa názoru žalovaného však táto nesprávnosť spočívala v tom, že namiesto údajov priemernej RPMN zverejnenej na webovej stránke MF SR pre novoposkytnuté spotrebiteľské úvery bankami a pobočkami zahraničných bánk aplikoval súd údaje o novoposkytnutých úveroch veriteľmi a tiež pokiaľ napriek čerpaniu úveru prostredníctvom platobnej karty nevzal do úvahy údaj pre „kreditné karty - RPMN“ uvedený v druhom riadku tabuľky, ale údaj pre ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške do 1.500,- eur vrátane, so splatnosťou od 1 do 5 rokov. Ohľadom argumentácie o úprave spôsobu čerpania úveru, ako aj definície kreditnej karty, odkazuje žalobca na svoje odvolanie zo dňa 08.09.2017 a navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho odvolania a žalobe vyhovel v plnom rozsahu. 6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ani k jeho následnému vyjadreniu k odvolaniu žalovaného osobitne nevyjadroval. 7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie. 8. Žalobca si žalobou datovanou dňa 09.01.2017 a doručenou príslušnému Okresnému súdu Lučenec dňa 11. 01. 2017 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 468,01 eur spolu s úrokom vo výške 5 % ročne zo sumy 468,01 eur od 14. 7. 2016 do zaplatenia na tom právnom a skutkovom základe, že medzi stranami sporu boli podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch uzavreté tri zmluvy o úvere, a to zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 12.03.2015, zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 24.06.2015 a zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 22.10.2015. Tieto zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalobca považoval za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu, že podľa jeho tvrdenia vo všetkých posudzovaných zmluvách je údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) uvedený nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. RPMN pre spotrebiteľské úvery - platobné karty zverejnený na portáli Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pre 4. štvrťrok 2014 bola 21,18 %, v zmluve č. 1 je priemerná RPMN uvedená 34,42 %. Pre 1.štvrťrok 2015 bola priemerná RPMN podľa údajov uverejnených na portáli MSSR 21,86 %, v zmluve č. 2 je priemerná RPMN uvedená 37,67 %. Pre 2. štvrťrok 2015 bola podľa údajov zverejnených na stránke MS SR priemerná RPMN pre kreditné karty 20,80 %, v zmluve č. 3 je priemerná RPMN uvedená 33,96 %. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov žalobca odôvodňoval okrem toho aj prekročením najvyššej prípustnej výšky odplaty v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 veta prvá Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., v zmysle ktorého, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Žalobca tak v prvoinštančnom konaní tvrdil (na svojich tvrdeniach zotrváva aj v štádiu odvolacieho konania), že vo všetkých zmluvách sú prekročené zákonné limity prípustnej odplaty v zmysle týchto ustanovení, pretože v zmluve č. 1 je RPMN uvedená 64,61 %, najvyššia prípustná odplata pre obdobný spotrebiteľský úver - platobné karty zverejnená na stránke MS SR pre 4. štvrťrok 2014 bola 2 x 21,18 %, t. j. zmluva č. 1 prekračuje najvyššiu prípustnú odplatu o 22,25 %. V zmluve č. 2 RPMN je uvedená 63,97 %, najvyššia prípustná odplata pre obdobný spotrebiteľský úver - platobné karty zverejnená na stránke MS SR pre 1. štvrťrok 2015 bola 2 x 21,86 %, t. j. zmluva č. 2 prekračuje najvyššiu prípustnú odplatu o 20,25 % a napokon aj v zmluve č. 3 je uvedená RPMN 62,21 %, najvyššia prípustná odplata pre obdobný spotrebiteľský úver - platobné karty zverejnená na stránke MS SR pre 2. štvrťrok 2015 bola 2 x 20,80 %, t. j. zmluva č. 3 prekračuje najvyššiu prípustnú odplatu o 20,61 %. Na základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že vo všetkých zmluvách je prekročená zákonom povolená hranica najvyššej prípustnej odplaty a teda v spojení s § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. sú tieto úvery bezúročné a bez poplatkov. V dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov tak žalobca tvrdil, že je povinný vrátiť žalovanému, ako svojmu veriteľovi, len sumy poskytnutých úverov po zohľadnení jeho plnení. V zmysle takto vymedzeného predmetu sporu potom je aj nutné vyvodiť záver o zákonnosti a dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. 9. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej „Občiansky zákonník“) v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia posudzovaných spotrebiteľských zmlúv, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. 10. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. 11. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. 12. Podľa ustanovenia § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., stanovujúceho najvyššiu prípustnú výšku odplaty (k § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka), ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. 13. Podľa ustanovenia § 1a ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. 14. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. y/ (platnom a účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 12.03.2015) , ktorému zodpovedalo znenie písm. z/ (platného a účinného v čase uzatvorenia zmlúv o úvere č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať (okrem ďalších náležitostí) aj priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. 15. Odvolací súd, oboznámiac sa s dôvodmi odvolania tak žalobcu, ako aj žalovaného a s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku, sa v prvom rade stotožňuje s odvolacími argumentmi oboch odvolateľov, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, respektíve pri správnej aplikácii zákonných ustanovení pri právnom posúdení veci použil nesprávne referenčné kritériá pre posúdenie zákonnosti a súladnosti obsahu posudzovaných zmlúv so zákonnou úpravou a to pokiaľ súd pri skúmaní súladnosti údaju o odplate síce vychádzal správne z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 a 4 a § 1a ods. 1 a 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., avšak nerešpektoval dôsledne zákonnú požiadavku vyplývajúcu z ustanovenia § 1 ods. 4 uvedeného vykonávacieho predpisu k Občianskemu zákonníku. Použitie nesprávnych referenčných kritérií (konkrétne súhrnných informácií o novoposkytnutých spotrebiteľských úverov veriteľmi za jednotlivé posudzované obdobia), v dôsledku ktorých potom súd aj nesprávne právne posúdil vec, je z hľadiska vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom zásadné. 16. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné, respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko sa tým stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred súdom. Za najzávažnejší nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je však nutné považovať nesprávne právne posúdenie veci a tým logicky aj neprávne meritórne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu. 17. Odvolací súd konštatuje, že medzi stranami sporu nebolo sporné právne posúdenie posudzovaných zmlúv o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 12.03.2015 (zmluva č. 1), č. XXXXXXXXX zo dňa 24.06.2015 (zmluva č. 2) a napokon č. XXXXXXXXX zo dňa 22.10.2015 (zmluva č. 3), ako spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia lex specialis - § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery - zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v tom- ktorom čase, v závislosti od uzatvorenia jednotlivých posudzovaných zmlúv o úvere, nebolo sporné ani právne postavenie žalobcu, ako spotrebiteľa a žalovaného, ako dodávateľa a ani spotrebiteľský charakter posudzovaných záväzkových vzťahov. Odvolací súd ďalej konštatuje, že žalobca, ako spotrebiteľ, sa domáhal konkrétneho peňažného nároku práve z dôvodu nutnosti aplikácie tejto osobitnej právnej normy na posudzované úverové zmluvy a namietal nesúladnosť údajov obsiahnutých v zmluvách o úvere č. 1, 2 a 3 so zákonnou úpravou zameranou na ochranu spotrebiteľa a to konkrétne v nesprávne uvedenom údaji o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov (ktorú podrobnejšie upravuje práve citované ustanovenie § 9 ods. 2 písm. y/ (respektíve z/) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), v dôsledku čoho sa považujú všetky tri spotrebiteľské úvery za bezúročné a bezpoplatkové (s poukazom na zákonný dôsledok vyplývajúci z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch) a žalobca tiež namietal nezákonnú výšku odplát v jednotlivých zmluvách o úvere, ktoré odporujú ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, upravujúceho zákonné obmedzenie dojednania odplaty v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nesmie prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu v zmysle kritéria obsiahnutého vo vykonávacom predpise. 18. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie z dôvodu, že súd na účely určenia najvyššej prípustnej výšky odplaty v zmysle § 1 a 1a NV 87/1995 Z.z. vychádzal z údajov zverejnených Ministerstvom financií Slovenskej republiky na webovom sídle ministerstva zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky v závislosti od uzatvorenia posudzovaných zmlúv o úvere, pričom súd nesprávne vychádzal z hodnôt pre ostatné spotrebiteľské úvery neuvedené v r. 1 až 5 vo výške do 1.500.- eur vrátane, so splatnosťou od 1 do 5 rokov (teda súd použil riadok 6 tabuľky súhrnných informácií). Žalobca však argumentuje, že pokiaľ v konkrétnych prípadoch získal žalobca uvedené spotrebiteľské úvery v režime „predplatená platobná karta“ a teda prostredníctvom platobnej karty, správne podľa jeho názoru mal súd použiť údaj „kreditné karty - RPMN" uvedený v riadku 2 tabuľky, ktorý má prednosť pred údajom, ktorý použil súd zhodne s argumentom žalovaného. Hodnota priemernej RPMN v zmluvách o úvere 1/, 2/ a 3/ nezodpovedá hodnotám pre kreditné karty - hodnota RPMN. Odvolací súd v súvislosti s týmto odvolacím argumentom žalobcu síce prisviedča námietke o nesprávnom právnom posúdení danej veci, avšak konkrétny odvolací argument nepovažuje za správny a súladný so zákonnou úpravou. Bez ohľadu na to, že boli konkrétne úvery čerpané prostredníctvom platobnej karty, išlo nesporne vo všetkých troch prípadoch o spotrebiteľské úvery, ktorých len čerpanie (v zmysle dojednaného konkrétneho prostriedku, ako sa spotrebiteľ technicky k poskytnutej sume úveru aj fyzicky dostane) bolo upravené prostredníctvom platobnej karty. Samotný technický spôsob čerpania nároku vyplývajúceho jednoznačne zo zmluvného vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý je nepochybne v zmysle zákonného kritéria spotrebiteľským úverom, nie je potom zásadný a údaje obsiahnuté v riadku 2 tabuľky súhrnných informácií - „kreditné karty“, sa na posudzované spotrebiteľské úvery nevzťahuje. 19. Druhý odvolací argument žalobcu, v zmysle ktorého pripúšťa, že pokiaľ by aj nebol aplikovateľný riadok 2 Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch a je smerodajný údaj „ostatné spotrebiteľské úvery“, avšak súd použil aj pri tejto argumentácii nesprávne údaje pri stanovení a hodnotení zákonnosti údajov o odplate, pokiaľ vychádzal z údajov Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za jednotlivé posudzované obdobia, pričom súd nerešpektoval zákonné kritérium upravené v ustanovení § 1 ods. 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.., je tento argument žalobcu plne opodstatnený a odvolací súd sa s ním v plnej miere stotožňuje, v čom aj vidí nesprávne právne posúdenie danej veci súdom prvej inštancie. 20. Priemerná ročná percentuálna mieru nákladov, ako jeden z obligatórne požadovaných údajov v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. z/, (resp. y/) zákona č. 129/2010 Z.z., je údaj zverejňovaný podľa § 21 ods. 2 tohto zákona za príslušný kalendárny štvrťrok na webovej stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky. Správna je námietka žalobcu, že MF SR zverejňuje na webovej stránke tak údaje Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky jednak veriteľmi (ktoré sú smerodajné pre nebankové subjekty len ohľadom uvedenia údajov o priemernej hodnote RPMN do zmlúv o spotrebiteľskom úvere), ako aj Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky bankami a pobočkami zahraničných bánk, ktoré údaje sú ale smerodajné z hľadiska skúmania najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na kritérium obsiahnuté vo vykonávacom predpise § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (t.j. nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov), pričom však súd zdôrazňuje, že v tomto právne pochybil súd prvej inštancie, pokiaľ nerešpektoval dôsledne postup presne upravený v ustanovení § 1 ods. 4 nariadenia (na ktorý odkazuje ustanovenie § 1a ods. 1 nariadenia), stanovujúceho, že na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Z dikcie uvedeného ustanovenia je tak zrejmé, že tento referenčný údaj sa použije tak na spotrebiteľské úvery poskytnuté bankami a pobočkami zahraničných bánk, ako aj ostatnými veriteľmi, teda aj nebankovým subjektom. 21. Nebol preto správny postup súdu prvej inštancie, ktorý pri právnom posudzovaní primeranosti dojednanej odplaty podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami § 1 ods. 1 , § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., použil ako smerodajné údaje (dvojnásobok priemernej RPMN) obsiahnuté v tabuľke Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky veriteľmi, pričom pri určení zákonného limitu podľa § 1a ods. 1 nariadenia mal správne použiť s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 4 nariadenia údaje Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky bánk a pobočiek zahraničných bánk pre novoposkytnuté spotrebiteľské úvery. Tabuľka a údaje v nej obsiahnuté Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky veriteľmi, je pre súd smerodajné výlučne len pri skúmaní správnosti obsiahnutého údaju o priemernej hodnote RPMN, nakoľko ide o spotrebiteľské úvery poskytované nebankovým subjektom a teda tzv. ostatnými veriteľmi (mimo bánk a pobočiek zahraničných bánk), pričom žiadne zákonné ustanovenie neupravuje odlišný záver. Pokiaľ však žalobca okrem nesprávne uvedených údajov o priemernej RPMN vo všetkých troch posudzovaných spotrebiteľských úveroch namietal aj nezákonnú výšku dojednanej odplaty, pri skúmaní tejto náležitosti už súd mal správne použiť údaje obsiahnuté v Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za jednotlivé štvrťroky bánk a pobočiek zahraničných bánk, pretože napriek tomu, že ide o veriteľa - nebankový subjekt, avšak zákonná úpravu na takýto postup výslovne splnomocňuje a nariaďuje ho ako zákonné kritérium a to v zmysle už niekoľkokrát spomínaného ustanovenia § 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vlády. Odvolací súd len pre úplnosť reaguje aj na odvolacie námietky žalovaného, ktorý zhodne s odvolaním žalobcu poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci, avšak argumentuje, že súd prvej inštancie použil údaje - hodnoty za 3. štvrťrok 2015 - stav k 30.09.2015, pričom žalovaný nesúhlasí a namieta, že pre danú zmluvu (konkrétne pre zmluvu č. XXXXXXXXX) je potrené aplikovať inú tabuľku a síce tabuľku platnú pre 2. štvrťrok 2015, pretože údaje platné za 3. štvrťrok 2015 boli na webovom sídle Ministerstva financií SR zverejnené až dňa 30. októbra 2015, t.j. až 8 dní po uzatvorení predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd v súvislosti s dôvodnosťou tejto argumentácie žalovaného odkazuje na citovanú zákonnú úpravu, pretože zákonná úprava je striktná pri úprave časového hľadiska ku konkrétnemu rozhodnému obdobiu a upravuje ho výslovne, a to pokiaľ ide o údaj o priemernej RPMN, zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. z/, resp. y/ zák. č. 129/2010 Z.z. ustanovuje „platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; pričom osobitne precizuje platnú priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok, kedy je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Pokiaľ ide o kritériá najvyššej prípustnej výšky odplaty, taktiež ustanovenie § 1 ods. 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. precizuje, ktorá hodnota najvyššej prípustnej výšky odplaty sa použije (priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, pričom osobitné ustanovenie upravujúce zákonné limity najvyššej prípustnej výšky odplaty upravené v ustanovení § 1a nariadenia v odseku 4 výslovne upravuje, že najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Uvedené zákonné úpravy je nutné rešpektovať. 22. Odvolací súd tak bez toho, aby za daného stavu potvrdzoval či vyvracal oprávnenosť uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ pri vyhodnotení zákonnosti obsahových náležitostí posudzovaných spotrebiteľských úverov použil nesprávne vstupné údaje, v dôsledku čoho potom aj dospel k nesprávnym právnym záverom. Bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci opätovne sa zaoberať meritom žaloby v celom jej rozsahu, avšak za použitia vstupných údajov dôsledne rešpektujúc ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 a 4 a § 1a ods. 1 a 4 Nariadenia vlásy SR č. 87/1995 Z.z. pokiaľ ide o skúmanie zákonnosti dojednanej odplaty v posudzovaných zmluvách a ohľadom námietky nesprávneho uvedenia priemernej RPMN vychádzať z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. y/, resp. z/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase jednotlivých posudzovaných zmlúv a použiť správne vstupné súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch za relevantné štvrťroky v nadväznosti na posudzovaný údaj (teda s rozlíšením, či ide o hodnotu priemernej RPMN, alebo skúmanie najvyššej prípustnej odplaty). 23. Nakoľko súd prvej inštancie rozsudkom sčasti žalobe vyhovel a sčasti ju zamietol, pokiaľ odvolanie podali tak žalobca, ako aj žalovaný, z dôvodu konštatovaného nesprávneho právneho posúdenia veci majúceho za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia, potom odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil v celom rozsahu a vec podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil okresnému súdu na nové právne posúdenie a rozhodnutie. 24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).