Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/117/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713216936 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6713216936.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcov 1/ M. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX, XXX XX S., 2/ W. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX U., OT V., M.. XX, C., občan SR, 3/ H. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XXXX/X, XXX XX H., 4/ H. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XXX, XXX XX S., všetci štyria žalobcovia zastúpení advokátom JUDr. Radkom Petruňom, so sídlom Advokátskej kancelárie ABELOVSKÝ - PETRUŇO na Tehelnej 189, 960 01 Zvolen, proti žalovanému mesto Zvolen, so sídlom Námestie slobody 22, 960 01 Zvolen, IČO: 00 320 439, v konaní o zaplatenie 5 936,52 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/194/2013-216 z 29. novembra 2016, takto r o z h o d o l : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 618,39 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.08.2012 do zaplatenia, sumu 371,03 € spolu s 8,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 618,39 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.08.2012 do zaplatenia, sumu 371,03 € spolu s 8,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 618,39 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.08.2012 do zaplatenia, sumu 371,03 € spolu s 8,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 618,39 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.08.2012 do zaplatenia, sumu 371,03 € spolu s 8,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.04.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. VI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom náhradu trov konania, každému zvlášť v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom opätovne zamietol žalobu štyroch žalobcov o zaplatenie 5 936,52 € s príslušenstvom uplatňovanú žalobcami ako náhradu za užívanie pozemkov v ich vlastníctve žalovaným podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z.“). Súd prvej inštancie v konaní zistil, že žalobcovia sú na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie H. zapísaní ako podieloví spoluvlastníci parciel registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape parcelného čísla XXXX/ XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 351 m2, XXXX/XXX ostatné plochy o výmere 223 m2, XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 192 m2, XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 30 m2, 3445/135 zastavené plochy a nádvoria o výmere 334 m2 a XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 143 m2, každý z nich v podiele 1 na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/43/11-119 z 21. 10. 2011 v spojení s opravným uznesením z 27. 10. 2011. Žalovaný užíva pozemky žalobcov parcelného čísla XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX a XXXX/XXX spôsobom, že sú na nich zriadené spevnené plochy a trávnaté porasty slúžiace obyvateľom mesta H.. Spôsob takéhoto využitia pozemku podľa názoru súdu prvej inštancie zhodného s tvrdením žalovaného spadá pod režim zákona č. 66/2009 Z. z., pretože stavby zriadené na pozemkoch žalobcov (parkoviská, miestne komunikácie, spevnené plochy, trávne plochy) prešli do vlastníctva obce podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí podľa Protokolu č. 1/1991 a Protokolu č. 75/91. Žalovaný ponúkol žalobcom zmluvou o nájme pozemku nepodpísanou žiadnou zo strán sporu nájomné podľa § 663 a nasledujúce zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“) za všetky pozemky zapísané na LV č. XXXX kat. úz. H. vo výške 0,16 € za 1 m2 za rok za obdobie od 01. 07. 2012 na dobu neurčitú. Žalobcovia tento návrh neprijali z dôvodu, že nimi oslovený znalec Y.. H. R. v Znaleckom posudku č. 7/2012 vyčíslil všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov na 2,324 € za m2 na rok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovanému vzniklo podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. k parceliam zapísaným na LV č. XXXX kat. úz. H. okrem parcely č. CKN XXXX/XXX právo zodpovedajúce vecnému bremenu ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. už 01. 07. 2009 a keďže ide o vecné bremeno vo verejnom záujme sú žalobcovia povinní strpieť výkon tohto práva žalovaným. Za vznik vecného bremena zo zákona by žalobcom prináležala finančná náhrada, avšak nie vo forme opakujúceho sa plnenia, ale jednorázová finančná náhrada. Zo zákona č. 66/2009 Z. z. nie je možné vyvodiť, že by medzi stranami sporu vznikol vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nájomný vzťah a pri neplatení žiadnej náhrady za užívanie vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Vlastníci pozemkov, ku ktorým bolo podľa zákona č. 66/2009 Z. z. zriadené vecné bremeno zo zákona, si mohli uplatniť náhradu za takto vzniknuté vecné bremeno v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynúcej od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.. Žalobcovia sa v tomto konaní nedomáhali zaplatenia odplaty za zriadenie vecného bremena, ale vydania bezdôvodného obohatenia vo forme opakujúceho sa plnenia za určité obdobie. Takejto žalobe podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné vyhovieť jednak z dôvodu, že podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vznikol žalobcom nárok len na jednorázovú finančnú náhradu za vznik vecného bremena ako aj z dôvodu, že žalovaný vzniesol námietku premlčania. 1.1 Na parcele č. CKN XXXX/XXX sa nenachádzajú stavby, ktoré by do vlastníctva žalovaného prešli podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Žalovaný túto parcelu kosí ako verejnú zeleň. Podľa schváleného územného plánu a štúdie revitalizácie sídliska H. H. má na tomto pozemku byť postavená stavba parkovacieho domu. Udržiavaním pozemku sa žalovaný na úkor žalobcov bezdôvodne neobohacuje, keďže táto parcela nie je nevyhnutná pre obyvateľov mesta H.. Žalobcovia nepreukázali, že by mali záujem využívať sami tento pozemok na nejaký účel a že by mesto H. užívanie vlastného pozemku neumožnilo. Ak žalovaný nebráni žalobcom vo využití ich vlastného pozemku a pozemok neslúži na poskytovanie služieb obyvateľom žalovaného, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za parcelu CKN XXXX/XXX žalobcom voči žalovanému nevznikol. 1.2 Nerešpektovanie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/1007/2014, ktorým odvolací súd zrušil skorší rozsudok súdu prvej inštancie pod č. k. 8C/194/2013-88 z 5. apríla 2014 odôvodnil súd prvej inštancie kolíziou ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“) a zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) o viazanosti súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení s článkom 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, podľa ktorého každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (právna istota). Odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014 z 26. 11. 2015 s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. 04. 2015 a 4Cdo/52/2009 z 31. 01. 2011 vyslovil záver, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov predpokladaných v § 2 a 3 zákona č. 66/2009 Z. z. a že takýto nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka a že premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než nárok vznikol, ale v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 je uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 04. 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktorý rieši finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a zo záverov tohto rozhodnutia vyplýva, že nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva má iba pôvodný vlastník pozemku, ktorý si tento finančný nárok môže uplatniť v súdnom konaní úspešne iba v zákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z.. Podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné v prejednávanej veci sa riadiť názorom najvyššieho súdu vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014, pretože aj podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká rovnako ako podľa zákona č. 182/1993 Zb. zo zákona vecné bremeno v prospech vlastníka stavby k pozemku vo vlastníctve iného subjektu a aj k finančnej náhrade podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je potrebné pristupovať ako k náhrade jednorázovej. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 je z neskoršieho dátumu než rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci. Odvolací súd konajúc pod sp. zn. 17Co/1007/2014 sa z tohto dôvodu nemohol podľa názoru súdu prvej inštancie prikloniť k takému výkladu zákona č. 66/2009 Z. z., ako to vyplýva z rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/49/2014. Názor najvyššieho súdu o jednorázovej finančnej náhrade za vznik vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. je v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012 vzťahujúceho sa k otázke, či náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva má mať alebo má charakter opakujúceho plnenia alebo ide o jednorázovú náhradu a kde bol vyslovený jednoznačný názor, že ide o jednorázovú náhradu. Ak súd prvej inštancie zamietol žalobu, nebolo potrebné podľa pokynu odvolacieho súdu skúmať bližšie v konaní, z akého dôvodu sa domáhajú žalobcovia úrokov z omeškania spôsobom uvedeným v žalobe ani vykonávať dokazovanie na výšku bezdôvodného obohatenia, pretože tieto úkony by boli vzhľadom na výsledok konania nadbytočné. 1.3 O nároku žalovaného na náhradu trov konania (bez uvedenia voči komu tento nárok žalovanému vznikol) rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C. s. p.. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním opätovne žalobcovia. Označili ho za nesprávny a nezákonný s odvolaním sa na odvolacieho dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nerešpektovanie rozhodnutia odvolacieho súdu o zrušení skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie označili žalobcovia za prejav svojvôle a prvoinštančnému súdu vytýkali aj nedostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia. 2.1 Za nesprávny označili žalobcovia záver súdu prvej inštancie, že prechod nehnuteľného majetku z vlastníctva Slovenskej republiky do vlastníctva žalovaného nachádzajúci sa na pozemkoch žalobcov je preukázaný Protokolom č. 1/1991. Obsah tohto protokolu žalobcom nie je známy. Súd prvej inštancie poukazuje v tomto protokole na zápis k parcele CKN XXXX, avšak žalobcovia nie sú vlastníkom parcely CKN XXXX, nikdy vlastníkom tejto parcely ani neboli, preto zápis v riadku č. XXX v Protokole č. 1/1991 s prejednávanou vecou súvis nemá. Rovnako to platí aj vo vzťahu k Protokolu č. 75/91 spísaného medzi žalovaným ako preberajúcim orgánom a Okresným národným výborom Zvolen ako odovzdávajúcou organizáciou, keď z označenia prevádzaného majetku nie je možné jednoznačne odvodiť, že prevádzaná „verejná zeleň“ a „vozidlové komunikácie“ súhrnne označené ako „I. stavba H. - H.“ sú práve a výlučne tou verejnou zeleňou a vozidlovou komunikáciou, ktorá sa nachádza na pozemkoch žalobcov. Ak by si žalobcovia nevšímali nedôslednosť pri koncipovaní predmetných protokolov a upustili od lipnutia na jednoznačnosti obsahu Protokolu č. 75/91 s prižmúrením očí by bolo možné dedukovať, že stavba označená ako I. stavba XX/XXXX- H. bola realizovaná aj na tých pozemkoch, ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú žalobcovia, dôsledkom čoho sa žalovaný stal vlastníkom tých komunikácií, spevnených plôch a verejnej zelene, o ktoré v tomto konaní ide a to podľa zákona o majetku obcí. Pri takejto dedukcii by bol dôvod aplikovať v prejednávanej veci zákon č. 66/2009 Z. z.. Či už by súd aplikoval na posúdenie nárokov žalobcov zákon č. 66/2009 Z. z. alebo ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení v oboch prípadoch to znamená len toľko, že žalovaný je povinný platiť žalobcom za užívanie ich pozemkov náhradu. Súčasne to znamená, že výška tejto náhrady sa v oboch prípadoch určuje rovnakým spôsobom a zodpovedá výške obvyklého nájomného v danom mieste a čase. Jednoznačne však bolo v konaní preukázané, že pozemky žalobcov sú zastavené miestnou komunikáciou, parkoviskami, chodníkmi a verejnou zeleňou. Tieto „stavby“ a súčasne pozemky pod nimi predstavujú verejné priestranstvo prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov, najmä obyvateľom žalovaného a žalovaný si prostredníctvom obslužných komunikácií a trávnych plôch nachádzajúcich sa na pozemkoch žalobcov plní vo vzťahu k vlastným obyvateľom svoje verejné funkcie. Ak súd vyhodnotí výsledky dokazovania tak, že stavby nachádzajúce sa na žalobou dotknutých pozemkov prešli podľa zákona o majetku obcí do vlastníctva žalovaného a preto v prospech žalovaného vzniklo v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. právo zodpovedajúce vecnému bremenu, na podporu názoru žalobcov, že za obmedzenie ich vlastníckeho práva patrí opakovaná náhrada, poukázali na rozhodovaciu prax všeobecných súdov (Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/687/2013, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/96/2015 a sp. zn. 20C/63/2015, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/134/2012). Za predpokladu, že súd výsledky dokazovania vyhodnotí tak, že stavby nachádzajúce sa na žalobou dotknutých pozemkov do vlastníctva žalovaného v zmysle zákona o majetku obcí neprešli a je dôvod na aplikáciu ustanovení § 451 a nasledujúce Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení je možné vychádzať z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/52/2009 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/396/2004. 2.2 S názorom súdu, že sa v danej veci aplikuje výklad ponúknutý Najvyšším súdom Slovenskej republiky k zriadeniu vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. žalobcovia nesúhlasili. Okresný súd prehliadol, že rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. 04. 2016 bolo vydané v pomeroch odlišných od pomerov prejednávanej veci. Zákon č. 182/1993 Z. z. chápe zriadenie vecného bremena na príslušných pozemkoch ako definitívne (konečné) riešenie nevysporiadaných vlastníckych vzťahov, naproti tomu zákon č. 66/2009 Z. z. predpokladá dočasnosť vecného bremena a to do času, kedy vlastník stavby (obec) vyrieši vzniknutý stav buď uzavretím zámennej zmluvy alebo pozemkovými úpravami. Názor prvoinštačného súdu o jednorázovej náhrade podľa zákona č. 66/2009 Z. z. za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom nie je racionálne obhájiteľný. Jednorázová náhrada by žalovaného oprávneného z vecného bremena nemotivovala riešiť vzniknutú situáciu, keď zákon č. 66/2009 Z. z. žalovanému žiadnu lehotu na ponúknutie náhradného pozemku alebo začatie konanie o pozemkových úpravách neustanovuje. Hoci zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť 01. 07. 2009, do podania odvolania žalovaný neponúkol žalobcom náhradný pozemok ani nezačal konanie o pozemkových úpravách. Žalobcovia ako vlastníci pozemkov sú pre nečinnosť žalovaného nútení po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie svojich pozemkov žalovaným bez nároku na akúkoľvek náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva. Názor žalobcov o potrebe priznať im opakovanú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva potvrdil v prejednávanej veci aj odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014. Vo vzťahu k otázke premlčania uplatneného nároku to znamená, že sa nemôže nárok žalobcov premlčať jednorázovo, premlčať sa môžu len jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, počas ktorých boli vlastnícke práva žalobcov v prospech žalovaného obmedzené. 2.3 Výška náhrady podľa názoru žalobcov musí byť určená spôsobom ako sa určuje bezdôvodné obohatenie. S týmto záverom súhlasil aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Žalobcami požadovaná výška náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva sa opiera o Znalecký posudok č. 7/2012 znalca Ing. R. a je adekvátna. 2.4 Nesprávna je úvaha súdu prvej inštancie, že účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. ku dňu 01. 07. 2009 sa ex lege zriadilo v prospech žalovaného vecné bremeno k pozemkom žalobcov, ak sa vlastníkmi dotknutých pozemkov stali žalobcovia až na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen z 29. 09. 2011 sp. zn. 17C/43/2011. Dovtedy podľa údajov katastra nehnuteľností svedčilo vlastnícke právo k predmetným pozemkom samotnému žalovanému. Vlastnícke právo k veci pojmovo vylučuje, aby mal vlastník veci, ktorá je predmetom jeho vlastníctva súčasne aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré je vecným právom k cudzej veci. 2.5 Neobstojí ani argument súdu prvej inštancie, že nemohol vyhovieť žalobe z dôvodu, že si žalobcovia neuplatňovali v konaní jednorázovú odplatu za zriadenie vecného bremena, ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia či náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Súd prvej inštancie postupoval alibisticky, odvolávajúc sa na viazanosť súdu podanou žalobou. Viazanosť súdu podanou žalobou však znamená len toľko, že súd je viazaný petitom žaloby v zmysle, že nemôže návrh prekročiť a prisúdiť viac než čoho sa žalobca domáha, okrem zákonom ustanovených prípadov a skutkovým vymedzením žaloby. Žalobcovia v konaní tvrdili, že žalovaný užíva pozemky, v ktorých sú žalobcovia podielovými spoluvlastníkmi a to bez právneho dôvodu, čím sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohacuje. Bolo úlohou súdu prvej inštancie posúdiť, či žalobcami požadovaná suma vo výške 5 936,52 € je dôvodná z hľadiska žalobcami tvrdených skutočností. Právna kvalifikácia nároku je ako konštatoval najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4MCdo/15/2010 vecou súdu. 2.6 Záver súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k parcele CKN X.X sa neaplikuje režim zákona č. 66/2009 Z. z. odporuje vykonanému dokazovaniu a rozhodovacej praxi súdov. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že na pozemku CKN parcela č. XXXX/XXX sa nachádza verejná zeleň a preto tento pozemok predstavuje verejné priestranstvo. Ak sa na pozemku nachádza verejná zeleň slúžiaca potrebám obyvateľov žalovaného, ide o užívanie pozemku žalovaným. 2.7 Žalobcovia navrhujú zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 5 936,52 € spolu s úrokom z omeškania v zmysle žaloby. Žiadali, aby súd zaviazal žalovaného k náhrade trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. 3. Žalovaný navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a rešpektuje princíp právnej istoty. 3.1 Stavba s názvom I. Stavba H. - H. XXX b.j. bola povolená Mestským národným výborom vo Zvolene dňa 11. 09. 1980, súčasťou tejto stavby je aj miestna komunikácia D., chodníky, parkoviská, trvalý trávny porast. Išlo o komplexnú bytovú výstavbu, ktorej investorom bol Okresný investorský útvar ONV Zvolen. Po skolaudovaní stavby jednotlivé stavebné objekty ako pozemné komunikácie, odstavné státia, chodníky pre peších, terénne úpravy, zeleň, sadové úpravy boli Stavoinvestou IIO Zvolen odovzdané do správy technickým službám vo Zvolene a následne v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešli do vlastníctva mesta Zvolen. Samotné protokoly o prechode vlastníckeho práva majú len informačný charakter. Nezakladajú vlastnícke právo k veciam v nich špecifikovaných, preto prípadné vady týchto protokolov nemôžu mať vplyv na prechod vlastníckeho práva na mesto Zvolen. Išlo o prechod vlastníckeho práva zo zákona, nie o jeho prevod. Ide o skutočnosť, ktorá sa v zmysle § 186 Civilného sporového poriadku nedokazuje. Všeobecne známou skutočnosťou je, že sídlisko W. H. bolo postavené na pozemkoch vo vlastníctve fyzických osôb. Ak žalobca tvrdí, že mesto Zvolen nadobudlo predmetné stavby na základe iného titulu je na ňom, aby túto skutočnosť preukázal. Jeho zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Žalovaný považuje skutkový stav zistený súdom prvej inštancie za správny. 3.2 Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcov, že je bezvýznamné, či nárok na náhradu za užívanie pozemkov žalovaným bude posudzovať súd podľa zákona č. 66/2009 Z. z. alebo Občianskeho zákonníka. Pre rozhodnutie o nároku žalobcu je významná skutočnosť, o aký právny vzťah sa jedná. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov sa ustanovujú rozdielne postupy pre výpočet všeobecnej hodnoty vecných bremien a všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov. Žalovaný opakovane poukazuje aj na premlčanie práva na odplatu za zriadenie zákonného vecného bremena, ktoré sa aj v zmysle súdom prvej inštancie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 nepodriaďujú pod nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale ide o nároky podľa osobitného predpisu zákona č. 66/2009 Z. z.. Vlastník pozemku je povinný rešpektovať zákonom zriadené vecné bremeno a má právo žiadať za obmedzenie svojho vlastníckeho práva náhradu. Zákonné vecné bremená sú odlišné od zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Podľa stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. 8/2016 právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 185/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniklo ex lege jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorázová a nemá charakter opakovaného plnenia. Ak zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2009, žalobcovia mohli svoje právo uplatniť najneskôr do 01. 07. 2012 vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia podali žalobu až 02. 10. 2013. Neobstojí ani argument žalobcov, že sa vlastníkmi pozemkov stali až 21. 10. 2011 na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/43/2011, pretože tento rozsudok mal len deklaratórne účinky a nemal za následok vznik, zmenu alebo zánik práva. Nič nebránilo žalobcom, aby sa k 01. 07. 2009 domáhali zaplatenia odplaty za zriadenie vecného bremena. V rámci tohto konania by sa súd, ako otázkou predbežnou, zaoberal aj otázkou vlastníckeho práva. Skutočnosť, že žalobcom, resp. ich právnym predchodcom nič nebránilo v uplatnení nároku na jednorázovú náhradu v súlade so zákonom č. 66/2009 Z. z. ku dňu jeho účinnosti preukazuje aj rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/193/1994-57 zo dňa 2. mája 1996, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Žalovaný jednoznačne popiera, že sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohatil. 3.3 Len ako podporný argument vzhľadom na výsledok konania žalovaný uvádza, že aj verejná zeleň je v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. stavebným objektom, ku ktorému prešlo vlastnícke právo na obce v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.. 4. Konanie na súde prvej inštancie začalo 02. 10. 2013 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a v poradí druhým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie už za účinnosti Civilného sporového poriadku. Odvolací súd v súlade s § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku pri prejednaní veci postupoval podľa ustanovení Civilného sporového poriadku z dôvodu, že sa tento nový procesnoprávny predpis v zmysle jeho prechodných ustanovení aplikuje aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Funkčne príslušným súdom na prejedanie odvolania podľa § 34 C. s. p. je odvolací súd. Odvolací súd je podľa § 379 viazaný rozsahom odvolania okrem prípadov vymedzených v tomto zákonnom ustanovení. Viazaný je aj odvolacími dôvodmi (§ 380 C. s. p.) a skutkovým stavom podľa § 383 C. s. p. okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd podľa § 384 ods. 1 C. s. p. dopĺňa alebo opakuje dokazovanie v prípade ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie relevantné pre rozhodnutie vo veci považuje odvolací súd za správne. Z tohto dôvodu odvolací súd nenariadil vo veci odvolacie pojednávanie za účelom zopakovania alebo doplnenia dokazovania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. a keďže prejedanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem, rozhodol o odvolaní žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu odlišného právneho posúdenia veci. 4.1. V súlade s ust. § 383 C.s.p. odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, podľa ktorého sa žalobcovia stali podielovými spoluvlastníkmi parciel CKN XXXX/XXX ostatné plochy o výmere 223 m2, XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 192 m2, XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 30 m2, XXXX/XXX zastavené plochy a nádvoria o výmere 334 m2 a XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 143 m2, každý z nich v podiele 1 na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/43/11-119 z 21. 10. 2011 v spojení s opravným uznesením z 27. 10. 2011. Parcela CKN XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 351 m2 nebola predmetom tohto konania. Ako ďalší titul nadobudnutia vlastníckeho práva na LV č. XXXX kat. úz. H. sa uvádza dedičské rozhodnutie a Rozhodnutie OÚ PPLH č. 2001/00834 (ROEP). Rôznymi titulmi nadobudnutia vlastníckeho práva k parceliam CKN XXXX/XXX a ostatných vedených na LV č. XXXX je preukázaný odlišný režim ich užívania žalovaným. Pre účely konania o určenie vlastníckeho práva žalobcov v konaní na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 17C/43/2011 bol vyhotovený geometrický plán Y.. S. O. za účelom oddelenia časti parciel už v tom čase zapísaných na LV číslo X kat. úz. H. vo vlastníctve žalovaného. Ak sa parcely CKN XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX a XXXX/XXX vytvorili z pozemkov vo vlastníctve žalovaného, ktoré získal v minulosti na základe ( následne zrušeného ) vyvlastňovacieho rozhodnutia pre účely výstavby sídliska H.-H., je možné považovať za preukázané, že stavby na týchto pozemkoch postavené prešli do vlastníctva mesta Zvolen podľa zákona o majetku obcí, aj keď protokoly o prechode majetku z vlastníctva štátu do majetku obce neboli vyhotovené dôsledne, pretože išlo o zákonný prechod, nie o prevod na základe uvedených protokolov. 4.2 Žalovaný vedomý si užívania pozemkov v rozsahu celého zápisu na LV č. XXXX, nielen tých, na ktorých sú stavby nadobudnuté do vlastníctva žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. ponúkol žalobcom po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/43/2011 nájomné za obdobie od 01.07.2012 na dobu neurčitú. Zmluva o nájme nebola uzavretá pre nedohodu o cene nájmu. 4.3 Žalobcovia požiadali znalca Y.. H. R. o vyčíslenie všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov zapísaných na LV č. XXXX kat. úz H.. Všeobecnú hodnotu nájmu metódou polohovej diferenciácie podľa vyhl. č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty v znení neskorších predpisov určil znalec na 2,324 €/ m2/rok. 4.4 Ohliadkou na mieste samom súd prvej inštancie zistil, že na parcele CKN XXXX/XXX je verejná zeleň, čiastočne oplotená ako priestor na cvičenie psov. Na parcele CKN XXXX/XXX pokračuje verejná zeleň a cvičisko psov. Na parceliach XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX a XXXX/XXX sú miestna komunikácia, parkoviská, chodníky a verejná zeleň. 4.5 Za žalované obdobie od 02.11.2011 do 01.10.2013 žalovaný neposkytol žalobcom žiadnu náhradu za užívanie ich pozemkov. 5. Odvolací súd posudzuje vec opakovane. Uznesením sp. zn. 17Co/1007/2014 z 26. novembra 2015 zrušil odvolací súd rozsudok okresného súdu zo 14. mája 2014, ktorým bola zamietnutá žaloba v podstate z rovnakých dôvodov, že zákon č. 66/2009 Z. z. neumožňuje priznať žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme opakovaného plnenia za určité obdobie, iba jednorázovú náhradu za vznik vecného bremena zo zákona, takýto nárok si ale žalobcovia v konaní neuplatnili. Už v prvom rozhodnutí súd prvej inštancie vyslovil záver, že ak by aj posúdil nárok žalobcov ako nárok na primeranú finančnú náhradu za vznik vecného bremena, musel by žalobu zamietnuť z dôvodu vznesenej námietky premlčania žalovaným, keďže nárok na jednorázovú náhradu vznikol už dňom 01. 07. 2009, kedy zákon č. 66/2009 Z. z. nadobudol účinnosť. Súd prvej inštancie sa v skoršom rozhodnutí neriadil názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/52/2009 z 31. januára 2011, hoci bolo vydané už po účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. a to len z dôvodu, že sa v konaní sp. zn. 4Cdo/52/2009 posudzoval nárok za obdobie od 24. 05. 1999 do 31. 12. 2000, teda čiastočne predchádzajúce účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.. Odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014 poukázal na tri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posudzujúce otázku náhrady za vznik zákonného vecného bremena, z ktorých uznesenie sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015 sa vzťahovalo konkrétne k zákonu č. 66/2009 Z. z.. V tomto rozhodnutí najvyšší súd vyslovil názor, že záver súdov nižšej inštancie o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Listinou základných práv a slobôd ani s Ústavou Slovenskej republiky. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015 bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2016 sp. zn. I. ÚS 349/2015 iba z dôvodu neprípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ak sám účastník konania prostredníctvom dovolania mohol dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutiami súdov nižšej inštancie, ale sami účastníci toto právo nevyužili. Odvolací súd pri vyslovení záveru, že vlastníkovi pozemku užívaného vlastníkom stavby podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vznikne právo na náhradu za zákonom zriadeného vecného bremena vychádzal podporne z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014 a napriek zrušeniu tohto rozhodnutia najvyššieho súdu ústavným súdom zotrváva odvolací súd na názore vyslovenom v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. a že tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. 6. Súd prvej inštancie sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu ako mu to ukladá ustanovenie § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku neriadil s vysvetlením, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 bol po rozhodnutí odvolacieho súdu uznesením sp. zn. 17Co/1007/2014 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, v ktorom bol vyslovený odlišný právny názor ako názor odvolacieho súdu. Z hľadiska princípu právnej istoty vyjadrenej v článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku musí rozhodnúť spor v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Takýto postup súdu prvej inštancie by nebolo možné považovať za svojvoľný, ako to tvrdia žalobcovia v odvolaní, pokiaľ by po rozhodnutí odvolacieho súdu zrušujúcim uznesením s vysloveným právnym názorom bolo vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako najvyššej súdnej autority v skutkovo a právne obdobnej veci. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 však nerieši právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ale právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie videl podobnosť v nároku vzniknutom podľa zákona č. 182/1993 Z. z. a podľa zákona č. 66/2009 Z. z. v tom, že rovnako ako podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. automaticky zo zákona, z obidvoch zákonov vyplýva vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Právny záver o finančnej náhrade za vznik vecného bremena ako jednorázovej náhrady odôvodnil súd prvej inštancie len tak, že opačný výklad zákona by bol v rozpore so zákonom (bez uvedenia, s ktorým zákonom a jeho ustanovením), keďže zo žiadnych ustanovení žiadneho zákona nie je možné vyvodiť, že by k pozemkom, na ktorých sú stavby podľa zákona č. 66/2009 Z. z. mohlo dochádzať k nájomnému vzťahu alebo k bezdôvodnému obohateniu, resp. k akémusi opakovanému náhradnému plneniu za takto zriadené vecné bremeno. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj v Občianskom zákonníku je odplata za vecné bremeno stanovená ako jednorázová. 6.1 Odvolací súd nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 dopadá na prejednávanú vec a že ak je náhrada za vznik vecného bremena v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov stanovená ako jednorázová, na ktorú má nárok len ten vlastník pozemku, ktorý pozemok vlastnil ku dňu činnosti tohto zákona a ďalšiemu vlastníkovi pozemku za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckych práv táto náhrada už nepatrí, mal by rovnaký výklad vyplývať automaticky aj zo zákona č. 66/2009 Z. z.. Odvolaciemu súdu nie je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (okrem uznesenia sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015), ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/181/2014 z 23. septembra 2015 sa rieši otázka právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci uplatnenej náhrady za zriadené vecné bremeno ex lege podľa zákona č. 66/2009 Z. z.) ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom by najvyššie súdne autority vyslovil názor k forme náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012 aj ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 474/13, I. ÚS 1/2012 a II. ÚS 506/2011 citované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 sa vzťahujú k zákonu č. 182/1993 Z. z.. 7. Zákon č. 66/2009 Z. z. bol prijatý za účelom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Tento zákon podľa § 1 ods. 1 a 2 upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou"). Tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. 8. Spôsob usporiadania pozemkov je upravený v § 2 (poskytnutím náhradného pozemku v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním) a pre prípad, že obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal vlastníkom stavby podľa osobitných predpisov neuplatní postup podľa ods. 1 (poskytnutím náhradného pozemku) nastupuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 330/1991 Zb.. Zákon č. 66/2009 Z. z. teda upravuje nielen spôsob, ale aj poradie spôsobu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov. Obec alebo vyšší územný celok nie sú pri usporiadaní vlastníckych vzťahov spôsobom uvedeným v § 2 a 3 zákona č. 66/2009 Z. z. viazaní žiadnou lehotou. 9. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z. z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. 10. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vecné bremeno, obsah ktorého je vymedzený v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., vzniká zo zákona a to už nadobudnutím jeho účinnosti pokiaľ nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo. Vznik vecného bremena zo zákona i keď vo verejnom záujme neznamená, že toto vecné bremeno vzniká bez náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku, keď podľa článku 20 ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v časti o vzniku vecného bremena zo zákona odkazuje na ustanovenia § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka o vecných bremenách a sám ako lex specialis k Občianskemu zákonníku žiadne iné otázky okrem spôsobu vzniku vecného bremena a času jeho vzniku neupravuje. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/89/2008 z 21. decembra 2009 vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúži, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde alebo o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy Občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. 11. Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena, výkon práva ktorého je vlastník povinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z., vidí odvolací súd v tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území, pričom pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov majú byť konečným spôsobom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky podľa osobitných predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že práve z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona. Sám tvorca zákona v dôvodovej správe k § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. uviedol: „vecné bremeno nezakladá vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívnym riešením“. Na rozdiel od tejto právnej úpravy zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v § 23 ods. 4 ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je dom postavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome. Podľa ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. V zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené (tak ako v § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. - do vykonania pozemkových úprav), preto je vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z. trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou a vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. iba dočasným riešením do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. 12. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva Občiansky zákonník v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. 13. Odvolací súd zotrváva na závere, že ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.. Bolo by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva a to bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu. Žalovaný zneužíva, že zákon č. 66/2009 Z.z. neurčuje obci žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov pod stavbami k cudzím pozemkom. Žalobcovia sa opakovane museli domáhať určenia vlastníckeho práva v nezákonne vyvlastneným pozemkom. V liste zo dňa 10.2.2011, ktoré je súčasťou spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/43/2011 žalovaný sľuboval žalobcom majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov, ktoré boli predmetom konania sp. zn. 17C/43/2011 po zápise rozsudku do katastra nehnuteľností, ale do rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci sa tak nestalo. 13.1 Odvolací súd nezmenil názor ani na spôsob výpočtu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. Už v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014 bolo uvedené, že primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom môže zodpovedať aj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných pozemkov. Tento svoj záver obhajuje odvolací súd obsahom vecného bremena vymedzeného v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Vlastník pozemku je takýmto obsahom vecného bremena absolútne vylúčený z užívania svojho vlastníctva spôsobom podľa vlastných predstáv v potrieb, zostalo mu len tzv. holé vlastníctvo pozemku bez práva predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). Náhradu rovnajúcu sa obvyklému nájomnému za prenájom pozemku, na ktorom viazne vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. považuje odvolací súd za primeranú obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka pozemku aj vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť, že v okolí sídliska X/XXXX- Y. sa budujú obchodné centrá a pozemky v tejto lokalite sú považované za lukratívne. Z tohto dôvodu nepovažuje za odôvodnenú námietku žalovaného, že prípadnú náhradu nemôže súd určiť podľa žalobcami predloženého znaleckého posudku Y.. H. R. č. 7/2012 ako rovnajúcu sa všeobecnej hodnote nájmu pozemkov, o ktoré v konaní ide. Iný podklad pre výpočet výšky primeranej náhrady obsahom súdneho spisu nie je, hoci žalovaný už v písomnom podaní z 22. 04. 2014 na č. l. 75 spisu tvrdil, že mesto Zvolen disponuje Znaleckým posudkom č. 55/2012 z 11. 12. 2012 vypracovaným znalkyňou z odboru stavebníctvo Y.. X. J. vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty vecného bremena zriadeného v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., kde bola ročná odplata určená sumou 1,- € za 1 m2. Tento dôkazný prostriedok žalovaný súdu prvej inštancie nepredložil ani nenavrhol vykonať dôkaz označeným znaleckým posudkom Ing. X. J. (§ 187 ods. 2, § 185 ods. 1 C. s. p.). Na pojednávaní dňa 29. 11. 2016 navrhol žalovaný ďalšie znalecké dokazovanie na určenie výšky bezdôvodného obohatenia (nie ohodnotenie vzniknutého vecného bremena). Žalovaného návrh na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania súd prvej inštancie zamietol. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia postačuje podľa názoru odvolacieho súdu znalecký posudok Y.. R., ktorý sa podľa § 209 C. s. p. považuje ako súkromný znalecký posudok za dôkazný prostriedok. Po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku doplnil znalec Y.. H. R. k Znaleckému posudku č. 7/2012 vyhlásenie v zmysle § 209 ods. 2 C. s. p., že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. 14. Zo záveru, že žalobcom vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za určitý časový úsek vyplýva aj záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania žalovaným. K tejto otázke zaujal právny názor odvolací súd už v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014, kde na 8. strane uznesenia uviedol, že ak si žalobcovia uplatňujú nárok len za obdobie dvoch rokov spätne od podania žaloby na súd, čo je 02.október 2011, nemohla premlčacia doba začať plynúť od 01. 07. 2009, teda skôr ako nárok vznikol. Povinnosť oboznámiť sa so spisom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17C/43/2011 uložil odvolací súd súdu prvej inštancie v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014 z dôvodu dokazovaním nepodporeného a neodôvodneného skutkového záveru súdu prvej inštancie, že žalobcovia si mohli nárok na náhradu za vznik vecného bremena uplatniť už ku dňu 01. 07. 2009, keď titulom nadobudnutia nehnuteľností podľa listu vlastníctva č.L. pre kat. úz. H. s dátumom vyhotovenia 27. 07. 2012 tvoriaceho súčasť spisu na č. l. 30 bolo práve rozhodnutie Okresného súdu Zvolen z 21. 10. 2011 a režim právnych vzťahov k týmto pozemkom pred začatím súdneho sporu súd prvej inštancie vôbec neskúmal. Skutočnosti predchádzajúce zápisu vlastníckeho práva žalobcov k nehnuteľnostiam, za užívanie ktorých požadovali od žalovaného náhradu, boli dôležité aj pre právne posúdenie veci, či žalobcom vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasledujúce Občianskeho zákonníka alebo nárok na náhradu za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Pri názore odvolacieho súdu, že vlastníkovi pozemku pod stavbou podľa zákona č. 66/2009 Z. z. patrí opakovaná náhrada za vecné bremeno za obdobie jeho trvania a nie jednorázová náhrada uplatniteľná v trojročnej premlčacej dobe odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. je nepodstatné, či žalobcovia boli ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. vlastníkmi dotknutých pozemkov, či k tomuto dňu boli zapísaní v katastri nehnuteľností ako podieloví vlastníci týchto pozemkov. Dôležité je len, či v období, za ktoré sa požaduje náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva boli vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Podľa LV č. XXXX kat. úz. H. zo dňa 27. 07. 2012 boli žalobcovia zapísaní ako podieloví spoluvlastníci parciel na tomto LV, každý v rozsahu 1/4 k celku. Vlastníctvo žalobcov k dotknutým parcelám za obdobie od októbra 2011 do októbra 2013 žalovaný nespochybňoval; v zmysle § 151 ods. 1 C. s. p. ide o nesporné skutkové tvrdenia. Na žalobcami predloženom liste vlastníctva z 27. 07. 2012 nefiguruje zápis v časti C: Ťarchy o vecnom bremene zaťažujúcom nehnuteľnosti uvedené v časti A: Majetková podstata. Vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. posúdil súd prvej inštancie ako otázku predbežnú. Na základe listinných dôkazov predložených žalovaným a ohliadky na mieste samom súd prvej inštancie ustálil, že parcely CKN XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX a XXXX/XXX podliehajú režimu zákona č. 66/2009 Z. z., keďže sa na nich nachádzajú odstavné plochy pre osobné motorové vozidlá, chodníky pre peších a verejná zeleň. Fotografie vyhotovené pri ohliadke nehnuteľností tieto závery prvoinštančného súdu potvrdzujú. Tieto nehnuteľnosti boli podľa rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/43/2011-119 z 29. septembra 2011 (v pripojenom spise a na č. l. 193 tohto spisu) predmetom vyvlastnenia v roku 1985 pre účely výstavby sídliska XXX - H.. Súd prvej inštancie správne ustálil, že parcela CKN č. XXXX/ XXX nebola predmetom vyvlastňovacieho konania pre I. stavbu H. - H., ako to uvádza aj žalovaný v oznámení k sporu z 20. apríla 2016 na č. l. 154 až 155 spisu. Predmetom konania o určenie vlastníckeho práva vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 17C/43/2011 parcela CKN č. XXXX/XXX nebola. Nesporne však v konaní bolo zistené, že aj na parcele č. CKN XXXX/XXX sa nachádza verejná zeleň a časť parcely je oplotená ako cvičisko pre psov. Je to viditeľné na fotografii č. 7 na strane 210 spisu. Dôkazom o užívaní parcely CKN XXXX/XXX žalovaným je aj návrh zmluvy o nájme pozemku z roku 2012 doručený žalobcom, v ktorom navrhovalo mesto Zvolen žalobcom uzavretie nájomnej zmluvy ku všetkým parcelám zapísaným na LV č. XXXX za obdobie od 01. 07. 2012 na dobu neurčitú a faktúra č. 20120221 zo dňa 07. 09. 2012 o tom, že mestu Zvolen vyfakturoval dodávateľ cenu za vybudovanie ohrady na D. ulici vo H.. 14.1 Náhrada za vecné bremeno je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V pôvodnej písomnej žalobe žalobcovia uviedli, že sa domáhajú spoločne od žalovaného zaplatenia sumy 5 936,52 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2 473,55 € od 14. 08. 2012 do zaplatenia s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 484,13 € od 03. 10. 2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 1 978,84 € od 03. 10. 2013 do zaplatenia. Po rozhodnutí odvolacieho súdu uznesením sp. zn. 17Co/1007/2014 na pojednávaní dňa 22. 03. 2016 žalobcovia uviedli, že úroky z omeškania zo sumy 2 473,55 € od 14. 08. 2012 uplatňujú z dôvodu, že listom z 26. 07. 2012 vyzvali žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia v takejto výške do 13. 08. 2012. Dňom nasledujúcim 14. augusta 2012 sa žalovaný dostal do omeškania so splnením peňažného dlhu v sume 2 473,55 €. Istinu v ostávajúcej výške rozdelili na sumu 1 484,13 € a 1 978,84 € z dôvodu, že sa ku dňu 1. februára 2013 menila výška úrokov z omeškania podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka z 8,5 % ročne na 5,5 % ročne z dlžnej sumy. Počiatok omeškania žalovaného so zaplatením sumy 1 484,13 € + 1 978,84 € datujú dňom nasledujúcim po podaní žaloby na súd (žaloba podaná 02. 10. 2013, deň nasledujúci 03. 10. 2013). Výzva z 26. 07. 2012 založená v kópii na č. l. 40 až 42 spisu aj s podacím lístkom o odoslaní tejto výzvy mestu Zvolen 3. augusta 2012 znela na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6 374,32 € za obdobie od 01. 08. 2010 do 01. 08. 2012 (731 dní x 8,72 €) v lehote do 7 dní od doručenia výzvy. Doručenie tejto výzvy žalovaný v konaní nepoprel. Ak bola zásielka odoslaná žalovanému 03. 08. 2012, pri plynutí určitej lehoty na doručenie a výzve na plnenie v rozsahu žalobcami určených 7 dní, je možné akceptovať tvrdenie žalobcov, že ku dňu 14. 08. 2012 bol žalovaný v omeškaní s časťou uplatneného nároku. Ďalšou časťou peňažného dlhu vo výške 1 484,13 € + 1 978,84 € sa nemohol žalovaný dostať do omeškania dňom nasledujúcim po doručení žaloby na súd. Žaloba bola podľa doručenky na č. l. 68 rub spisu doručená mestu Zvolen až 11. apríla 2014. 15. V súlade so svojím skorším rozhodnutím odvolací súd opakuje, že nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov prináleží žalobcom proti žalovanému podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vo verejnom záujme možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Pre rozhodnutie o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov je vodítkom rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/52/2009 z 31. januára 2011, na ktoré poukázali žalobcovia v konaní aj odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014. Dovolací súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/52/2009 vysvetlil pojem verejného priestranstva a prijal záver, že ak nie je v občianskoprávnej rovine napríklad zmluvou upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva zahrňujúce aj len sčasti pozemky vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane obce plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje právny dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby také plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. Pripustením opačnej možnosti by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov spočívajúceho v rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj pozemky žalobcov rovnako ako pozemky v posudzovaní najvyššieho súdu rozsudkom 4Cdo/52/2009 sú v obytnej zástavbe a svojím charakterom, tvarom a umiestnením sú určené na užívanie neobmedzenému okruhu užívateľov. Platí to o všetkých parcelách zapísaných na LV č. XX/XXXXtých, ktoré podliehajú režimu zákona č. 66/2009 Z. z. aj o parcele č. CKN X, na ktorej nie je stavba, ktorá by prešla do majetku obce podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ale je na nej zriadená verejná zeleň a sčasti cvičisko pre psov (ktoré tiež slúži neobmedzenému počtu potencionálnych užívateľov). Podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sa usporadúvajú vlastnícke vzťahy k pozemkom nielen pod stavbami, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa zákona o majetku obcí, ale aj k pozemkom, na ktorých je zriadená verejná zeleň, ak táto verejná zeleň prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. Odvolací súd je toho názoru, že aj keď verejná zeleň na parcele CKN XXXX/XXX neprešla do majetku obce podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí niet dôvodu, aby sa výška náhrady prislúchajúca podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka určila rozdielne u parcely CKN XXXX/XXX a u ostatných parciel vedených na LV č. XXXX kat. úz. H., u ktorých sa poskytuje žalobcom náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonom zriadeného vecného bremena, keďže sa tieto parcely nachádzajú na rovnakom mieste a slúžia totožnému účelu. Parcelu č. CKN XXXX/XXX užíva žalovaný bez právneho dôvodu, ostatné parcely CKN XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX a XXXX/XXX na základe zákona, ale keďže pozemky sú v jednej lokalite a náhrada sa požaduje za rovnaké obdobie, patrí podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom rovnaká náhrada vo výške obvyklého nájomného v danom mieste a čase. Užívaním parciel vo vlastníctve žalobcov získal žalovaný na ich úkor bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu (u parcely CKN XXXX/XXX to platí bezvýhradne a u parciel užívaných na základe zákona č. 66/2009 Z. z. nie je dôvod na bezplatné užívanie pozemkov - podľa vzoru rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/52/2009). 16. Predmetom žaloby bolo vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške všeobecného nájmu určeného znaleckým posudkom za 732 dní ( dva roky pred podaním žaloby ) po 8,11€ denne, čo je denná náhrada za užívanie všetkých pozemkov z LV XXXX kat. úz. H. o výmere 1273 m2 (matematickým výpočtom 1 273 m2 krát 2,324 Eur za 1 m2 ročne = 2 958,452 Eur nájomného za rok deleno 365 dní v roku = 8,11 Eur náhrady za všetky pozemky o výmere 1 273 m2 na 1 deň). V žalobe žiadali žalobcovia spoločne zaplatenie sumy 5936,52 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2 473,55 € od 14.8.2012 do zaplatenia, vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1 484,13 € od 03.10.2013 do zaplatenia a vo výške 5,50 % ročne z o sumy 1 978,84 € od 03.10.2013 do zaplatenia. 16.1 Skutkovo vymedzili žalobcovia uplatnený nárok tak, že sa domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia za dva roky spätne ku dňu podania žaloby na súd ( 732 x 8,11 € ). Odvolací súd uvádza, že jeden rok má 365 dní, prestupný rok 366 dní. Obdobie dvoch rokov spätne do podania žaloby je obdobie od 02.10.2011 do 01.10.2013, čo je 731 dní, pretože žaloba bola podaná na Okresný súd Zvole 02.10.2013. Rok 2012 bol prestupný. Za 731 dní užívania pozemkov žalovaným bez právneho dôvodu po 8,11 € za deň vzniká žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5 928,41 €. Túto sumu pri texte žaloby vymedzujúcej výšku nároku za dva roky spätne žalobcovia aj v žalobe uviedli. Na rozdielne výpočty výšky bezdôvodného obohatenia v texte žaloby a petite upozornil odvolací súd už v uznesení sp. zn. 17Co/1007/2014 s pokynom pre okresný súd odstrániť tento rozpor. Žalobcovia v podaní zo dňa 02.03.2016 uviedli, že žiadajú od žalovaného sumu 5 936,52 €, ale skutkový opis predmetu konania ( dva roky spätne do podania žaloby ) nezmenili. Odvolací súd ustálil, že obdobie dvoch rokov do podania žaloby je obdobie od 02.10.2011 - 01.10.2013, čo je 731 dní a výška bezdôvodného obohatenia po 8,11 €/deň = 5 928,41 €. Na túto sumu vznikol žalobcom proti žalovanému nárok, preto odvolací súd vo zvyšku o 8,11 € žalobu zamietol. 16.2 Úroky z omeškania požadovali žalobcovia zo sumy 2 473,55 € od 14.8.2012 do zaplatenia s odôvodnením, že na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 02.10.2011 do 01.08.2012 za 305 dní (rok 2011 : október 30 dní, november 30 dní, december 31 dní, rok 2012 : január 31 dní, február 29 dní, marec 31 dní, apríl 30 dní, máj 31 dní, jún 30 dní, júl 31 dní, august 1 deň ) vo výške 2 473,55 € ( 305 dní krát 8,11 € = 2 473,55 € ) vyzvali žalovaného výzvou zo dňa 26.07.2012. Kópia výzvy je založená na čl. 40 spisu aj s kópiou podacieho lístka o odoslaní doporučenej zásielky žalovanému dňa 03.08.2012. Prevzatie výzvy žalovaný v konaní nepoprel. Podľa výzvy mal žalovaný plniť do 7 dní od doručenia výzvy a táto lehota podľa žalobcov márne uplynula 13.08.2012 a do omeškania sa žalovaný s plnením tohto dlhu dostal 14.08.2012. 16.3 Požadovanú sumu bezdôvodného obohatenia za ďalšie obdobie od 02.08.2012 do 01.10.2013 vrátane rozdelili žalobcovia pre správne určenie úrokov z omeškania na obdobie od 02.08.2012 do 31.01.2013 a od 01.02.2013 do 01.10.2013 s poukazom na zmenu nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.02.2013 v §- e 3 o výške úrokov z omeškania . 16.4 Ustanovenie § 3 ods.1 tohto nariadenia do 31.01.2013 znelo : Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Od 01.02..2013 je výška úrokov z omeškania len o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 16.5 Suma 1 484,13 € je výška bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného za obdobie od 02.08.2012 do 31.01.2013, za 183 dní ( rok 2012: august 30 dní, september 30 dní, október 31 dní, november 30 dní, december 31 dní, rok 2013 : január 31 dní ) sadzbou 8,11 € na deň. 16.6 Žalobcami vyčíslená suma 1 978,84 € zodpovedá sume bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného za obdobie od 01.02.2013 do 02.10.2013 za 244 dní (február 28 dní, marec 31 dní, apríl 30 dní, máj 31 dní, jún 30 dní, júl 31 dní, august 31 dní, september 30 dní, október 2 dni), avšak podľa názoru odvolacieho súdu ako bolo uvedené v bode 16.1 odôvodnenia, predmetom konania podľa skutkového vymedzenia nároku v žalobe je len nárok do 01.10.2013 vrátane, teda v októbri 2013 len za 1 deň, spolu za obdobie od 01.02.2013 do 01.10.2013 za 243 dní po 8,11 € vo výške 1 970,73 €. Vo zvyšku o 8,11 € za deň 02.10.2013 odvolací súd žalobu zamietol. 17. Podľa § 10c nar. vl. č. 87/1995 Z.z.( Prechodné ustanovenie k úprave účinnej od 1. februára 2013) ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. 18. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vznikalo každým dňom užívania nehnuteľností žalobcov. Záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1 484,13 € za obdobie od 02.08.2012 do 31.01.2013 tak v zmysle § 10c nar. vl. č. 87/1995 Z.z. vznikal denne a rovnako aj za obdobie od 01.02.2013 do 01.10.2013 v sume 1 970,73 €. Výška úrokov z omeškania zo sumy 1 484,13 € sa určuje podľa § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013 a zo sumy 1 970,73 € podľa § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013. 19. Žalovaný sa nemohol dostať do omeškania so splnením peňažného dlhu podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka so zaplatením súm 1 484,13 € + 1 970,73 € ku dňu 03.10.2013 ako to tvrdia žalobcovia, keď mu bola žaloba doručená až 11.04.2014. Doručená žaloba nahrádza výzvu na plnenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovanému vznikla povinnosť splniť dlh vo výške 1 484,13 € + 1 970,73 € dňom nasledujúcim po doručení žaloby 12.04.2014 a do omeškania so splnením tohto dlhu sa žalovaný dostal až dňom 13. 04. 2014. 20. Vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného sa domáhajú 4 žalobcovia, ktorí v rozhodnom období pre vznik bezdôvodného obohatenia boli podielovými spoluvlastníkmi parciel vedených na LV č XXXX pre kat. úz. H. v rovnakom spoluvlastníckom podiele po 1. 21. Podľa § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ak ide o deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel; ak inej dohody niet, je dlžník oprávnený plniť každému z veriteľov rovnaký diel. 21.1 Žalobcovia netvrdia existenciu dohody o práve žalobcov na iné ako rovnaké plnenie. V žalobe žiadali priznať 4 žalobcom celú žalovanú pohľadávku. Odvolací súd uložil žalovanému povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie v súlade s § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka , každému po 1. 22. Suma bezdôvodného obohatenia za obdobie od 02.10.2011 do 01.08.2012 vo výške 2 473,55 € rozdelená na 4 časti je 618,3875 € , zaokrúhlene na 2 desatinné miesta 618,39 € pre jedného žalobcu. Zo sumy bezdôvodného obohatenia za obdobie od 02.08.2012 do 31.01.2013 vo výške 1 484,13 € rovnakým výpočtom pripadá na jedného žalobcu 371,0325 €, zaokrúhlene na 2 desatinné miesta 371,03 ( 371,03 € x 4= 1 484,12 €). Na štyroch žalobcov bolo potrebné rozdeliť aj sumu bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.02.2013 do 01.10.2013 určenej výškou 1 970,73 € . Táto suma vydelená 4 je 492,6825 €, zaokrúhlene na 2 desatinné miesta 492,68 ( 492,68 € x 4= 1970,72 € ). Tieto sumy priznal odvolací súd žalobcom aj s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške určenej podľa bodu 18. odôvodnenia na 8,75 % ročne za obdobie od 14.08.2012 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne za obdobie od 13.04.2014 do zaplatenia a vo výške 5,25 % ročne za obdobie od 13.04.2014 do zaplatenia. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali zaplatenia úrokov z omeškania vo vyššej sadzbe a za dlhšie obdobie, odvolací súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 23. Na záver odvolací súd uvádza, že na žalovaným doručené podanie odvolaciemu súdu dňa 23.04.2018 odvolací súd neprihliadol, pretože na uplatnenie novôt v odvolacom konaní neboli splnené procesné podmienky podľa § 366 C.s.p. Žalovaný nepreukázal, že zápis vecného bremena na LV č. XXXX nemohol dosiahnuť od začatia konania do rozhodnutia súdu prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom a nebol objasnený ani „zásadný vplyv“ tejto novej skutočnosti na rozhodnutie vo veci, keď v priebehu celého konania pracovali súdy so skutkovým stavom, podľa ktorého sú parcely žalobcov zaťažené zákonným vecným bremenom v prospech žalovaného. 24. Podľa § 396 ods.1,2 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolací súd vyhovel žalobe; neúspech žalobcov v časti istiny o 8,11 € a úrokov z omeškania možno považovať za nepatrný neúspech v konaní. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku o nepatrnom neúspechu strany sporu. Podľa článku 4 Základných princípov C.s.p. ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Za ustanovenie tohto zákona upravujúce právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci považuje odvolací súd ust. § 255 ods.1 C.s.p., vychádzajúc z názoru, že neúspech žalobcov oproti úspechu žalovaného je zanedbateľný, preto priznal každému zo žalobcov proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017); o samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 26. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).