Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/416/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914201426 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914201426.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická č. 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou ERASMUS LEGAL, s. r. o., so sídlom Justičná 9, Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanej S. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., N. č. XXX, právne zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária, so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, v konaní o zaplatenie 283,66 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/188/2014-78 zo dňa 15. 05. 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol (výrok I.), p o t v r d z u j e . II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania (výrok II.) m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 36,38 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 891,66 EUR titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu dňa 16. 11. 2010. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že po vykonanom dokazovaní a v súlade s právnym záverom Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadreným v rozhodnutí č. k. 16Co/271/2016 zo dňa 09. 11. 2016, ktorým bol rozsudok okresného súdu v časti 283,66 EUR s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie, posúdil vec podľa predpisov spotrebiteľského práva, keďže medzi stranami sporu došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Dokazovanie zameral na skutočnosť, či predmetná zmluva o úvere obsahuje resp. neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov ( ďalej v texte „zákon č. 129/2010 Z. z.“) a dospel k právnemu záveru, že zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 1, 2 tohto zákona, preto predmetný úver nemožno pre absenciu akéhokoľvek údaja najmä však údaja ohľadne výšky počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.) považovať za bezúročný a bez poplatkov. 3. Okresný súd ďalej konštatoval, že na základe uzavretej zmluvy podľa bodu 50 celková výška úveru predstavovala 800,- EUR, keď v zmysle hlavy 7 §-u 3 úverových zmluvných podmienok bol žalovaný povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že sa oneskoril s platením aspoň dvoch splátok alebo s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Na základe tohto zmluvného dojednania by mala žalovaná žalobcovi vrátiť 800,- EUR. Podľa predloženého prehľadu splátok žalovanej, táto uhradila žalobcovi 192,- EUR, a preto žalovanej svedčí povinnosť zaplatiť finančné prostriedky pre žalobcu titulom plnenia z uzavretej zmluvy o úvere vo výške 608,- EUR s príslušenstvom, ktorá suma bola žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Lučenec zo dňa 13. 04. 2015 ( č.l. 36 spisu ). Na ďalšie finančné prostriedky titulom uzavretej zmluvy o úvere žalobca nemá nárok, a preto pokiaľ žalobca naďalej trval na tom, že žalovaný je povinný zaplatiť 283,66 EUR s príslušnými úrokmi z omeškania, okresnému súdu neostávalo iné, ako žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. 4. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“), kde každá zo strán mala úspech vo veci len čiastočný a kde pomer úspechu a neúspechu bol približne rovnaký vychádzajúc z celého predmetu konania, preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca uznal, že zo žalovanou uzavrel úverovú zmluvu dňa 16. 11. 2010, v súlade s ktorou jej poskytol úver vo výške 800,- EUR, ktorý sa žalovaná zaviazala ako dlžník uhradiť v 30. pravidelných mesačných splátkach vo výške 39,92 EUR. Keďže žalovaná si riadne a včas neplnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, uplatnil svoje právo v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka a toto právo vyplývalo aj z ustanovenia hlavy 7 §-u 3 úverových zmluvných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. S poukazom na § 497 Obchodného zákonníka konštatoval, že dlžník, teda žalovaná, je povinná okrem skutočne poskytnutých finančných prostriedkov vrátiť a zaplatiť aj príslušenstvo poskytnutého úveru, a to najmä úroky. Skutočnosť, že si uplatnil svoje právo v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka, a teda pristúpil k zosplatneniu úveru, dlžníka nezbavuje záväzku uhradiť aj príslušenstvo poskytnutého úveru. Z vyššie citovaného ustanovenia v žiadnom prípade nevyplýva, že by mal veriteľ nárok na plnenie iba vo výške čerpaného úveru. Okresný súd tak čiastočným zamietnutím žaloby z dôvodu, že veriteľ nemá nárok na úroky z úveru pri zosplatnení úveru vzhľadom na ustanovenie hlavy 7 §-u 3 úverových zmluvných podmienok zaťažil napadnuté rozhodnutie vadami v zmysle vyššie uvedených odvolacích dôvodov, najmä rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 6. Opätovne odvolateľ zdôraznil, že ak veriteľ pristúpi k zosplatneniu úveru, má právo požadovať od dlžníka aj úroky z úveru do zosplatnenia úveru a zvyšok poskytnutého úveru vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe. Keďže sa súd prvej inštancie odklonil od rozhodovacej praxi, bol povinný svoj odklon dôkladne odôvodniť. 7. Žalobca napadol aj výrok o náhrade trov konania, keďže mal za to, že mal úspech v spore, a preto žiadal priznal náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. Uzavrel, že v prípade, ak odvolací súd nevyhovie jeho odvolaciemu návrhu, je zrejmé, že by mal v danom spore úspech v časti 68,19 % a neúspech v časti 31,81 %. Potom mu patrí právo na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci, v dôsledku čoho bol súd prvej inštancie povinný priznať mu náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú na zaplatenie sumy 283,66 EUR, úroku z omeškania vo výške 0,026 % denne zo sumy 283,66 EUR odo dňa 05. 01. 2014 až do zaplatenia ako aj na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 8. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa stotožňuje so závermi okresného súdu a nenachádza žiadne vady ani v rámci odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Právne závery súdu konajúceho v prvej inštancii nie sú žiadnym pádnym argumentom spochybniteľné a vychádzajú zo správneho právneho posúdenia a pochopenia predmetnej veci, jednotlivé úvahy súdu sú vysvetlené jasne a zreteľne. Poukázal na to, že v zmysle hlavy 7 §-u 3 písm. a) úverových zmluvných podmienok bol klient povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že sa oneskoril s platením aspoň dvoch splátok alebo sa oneskoril s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Z uvedeného logicky vyplýva, že žalobca síce uskutočnil výkon „zosplatnenia“ úveru, ale nakoľko mal úkon „zosplatnenia“ dojednaný priamo v úverových zmluvných podmienkach, je nutné postupovať v zmysle tohto ustanovenia, ktoré jednoznačne určuje, že žalovaná bola povinná splatiť celý, iba čerpaný úver t. j. 800,- EUR. Dohodnutie a špecifikácia úkonu „zosplatnenia“ v úverových podmienkach má za následok, že žalobcovi vzniklo právo iba na splatenie čerpaného úveru. Skutočnosť, akým spôsobom naformuloval žalobca ustanovenia úverových podmienok, nemôže byť na úkor spotrebiteľa a je výlučne na ťarche dodávateľa bez ohľadu na právne, ekonomické, či iné vedomie spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 9. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že dôvody, ktoré žalovaná vo vyjadrení uviedla, sú nesprávne a opätovne uviedol, že z daného ustanovenia úverových zmluvných podmienok v žiadnom prípade nevyplýva, že by mal veriteľ nárok na plnenie iba vo výške čerpaného úveru. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že dané ustanovenie úverových zmluvných podmienok neobsahuje spojku „iba“, prípadne inú významovo rovnakú spojku. Zdôraznil, že § 497 je kogentným ustanovením a zmluvné strany sa od neho nemôžu odchýliť, z čoho vyplýva, že veriteľ má vždy právo na úroky z úveru a dlžník je vždy povinný zaplatiť veriteľovi úroky z úveru. Nárok veriteľa na úroky z úveru vyplýva jednak zo samotnej úverovej zmluvy ako aj z vyššie uvedených ustanovení Obchodného zákonníka. 10. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu konštatovala, že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne konformná, a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru. V danej veci bude preto dôvodne použitý Občiansky zákonník, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, zosplatnenia a pod. a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 20/2009 zo dňa 25. 01. 2011. 11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej v texte „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal v medziach daných ustanoveniami § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 12. Podľa hlavy 7 §-u 3a) úverových zmluvných podmienok ( č.l. 9 spisu ), klient je povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že sa oneskoril s platením aspoň dvoch splátok, alebo sa oneskoril s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. 13. Úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov a pojem „čerpaný“ spresňuje, o aký úver sa jedná a súčasne špecifikuje jeho výšku ako tú, ktorá bola čerpaná. V každom prípade však poukazuje na sumu 800,- EUR, ktorá predstavuje peňažné prostriedky, ktoré žalovaná čerpala. O uvedenom svedčí aj hlava 3 §-u 1 úverových zmluvných podmienok, v zmysle ktorej úver spoločnosť poskytne klientovi za účelom kúpy veci, alebo úhrady ceny za službu, hlava 4 §-u 4, v zmysle ktorej je úver spoločnosťou klientovi poskytnutý v okamihu preukázania predmetnej finančnej čiastky na účet predajcu podľa pokynu klienta, ak úverová zmluva či tieto úverové podmienky neustanovujú inak. V zmysle hlavy 1 §-u 2 úverových zmluvných podmienok uzatvorením úverovej zmluvy sa spoločnosť ako veriteľ zaviazala klientovi poskytnúť dohodnutý úver a klient ako dlžník z úverovej zmluvy sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky. Uvedený bod hlavy 1 v §-e 2 teda rozlišuje medzi vrátením poskytnutého úveru a zaplatením úrokov s tým, že obe tieto zložky má dlžník splniť kumulatívne. Navyše vyslovene pojednáva aj o záväzku zaplatiť úroky, a to práve na rozdiel od hlavy 7 §-u 3, teda pri úprave zosplatnenia. Aj v zmysle hlavy 4 v §-u 2 úverových zmluvných podmienok je klient povinný platiť úroky z poskytnutého úveru od doby, kedy spoločnosť poskytne klientovi úver až do úplného vrátenia poskytnutého úveru s príslušenstvom, teda aj v tomto bode dodávateľ rozlišuje vrátenie poskytnutého úveru a jeho príslušenstva. Rovnako tomu je tak aj v hlave 5 v §-e 7 veta druhá, prípadne v hlave 6 v §-e 1 veta tretia, kde sa vždy opätovne rozlišuje na jednej strane vrátenie úveru a na strane druhej príslušenstva úveru. 14. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalobca hlavu 7 §-u 3 úverových zmluvných podmienok formuloval tak, že klient je povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti, potom logickým a jazykovým výkladom a ani za použitia komparatívnej metódy nemožno dôjsť k záveru, že by mal na mysli, že okrem sumy, ktorú dlžník čerpal, by mal zaplatiť aj úroky. Rovnaký záver hoci inak formulovaný a odôvodnený vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/180/2012. 15. K námietke žalobcu, či je alebo nie je možné sa odchýliť od ustanovení Obchodného zákonníka odvolací súd uvádza nasledovné: 16. Právna úpravy úverovej zmluvy (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) obsahuje osobitnú úpravu následkov omeškania dlžníka s plnením splátok úveru, ktorá je obsiahnutá v § 506 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Zároveň je však nutné uviesť, že uvedené ustanovenie zákona je dispozitívne, čo vyplýva tak z ustanovenia § 263 Obchodného zákonníka ako aj z komentára k § 506 Obchodného zákonníka zverejneného v ASPI, kde sa uvádza, že „ustanovenie obsahuje osobitnú úpravu dôsledkov omeškania dlžníka spočívajúcu v možnosti odstúpiť od zmluvy. Bude sa aplikovať v prípade, ak zmluva neobsahuje odchylnú úpravu a splácanie úveru bude dohodnuté v splátkach“. Je potrebné súhlasiť s odvolateľom, že základné ustanovenie o zmluvnom type úverovej zmluvy § 497 Obchodného zákonníka, od ktorého sa v zmysle § 263 Obchodného zákonníka odchýliť nemožno, zakotvuje povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a uhradiť úroky. Uvedené ustanovenie však nerieši situáciu, ak sa dlžník dostane do omeškania, ktorú osobitne rieši Obchodný zákonník práve v § 506 tak, ako bolo uvedené vyššie. Ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka teda aplikovať na omeškanie dlžníka a jeho následky nemožno, nakoľko sa aplikuje miesto neho osobitná úprava §-u 506 Obchodného zákonníka, a keďže je toto ustanovenie dispozitívne, miesto neho dojednaná úprava zmluvných strán v prípade, ak táto dojednaná úprava existuje. 17. V prejednávanom prípade žalobca ako veriteľ podľa obsahu listu z č. l. 17 spisu využil svoje právo na splatenie celého čerpaného úveru, a to v nadväznosti na obsah úverových zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Nepostupoval teda podľa § 506 Obchodného zákonníka, ale úver zosplatnil podobným spôsobom, aký upravuje § 565 Občianskeho zákonníka. Podľa publikácie Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Občiansky zákonník (I. a II. zväzok), 1. vydanie, Nakladatelství C. H. Beck, 2017 platí, že „Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu splnenia dlhu v splátkach, ani podmienok zániku výhody splátok. Plnenie dlhu prostredníctvom jednotlivých splátok predpokladajú kogentné ustanovenia § 340a ods. 4 a § 340b ods. 6 Obchodného zákonníka v súvislosti s ustanoveniami o čase plnenia. Dispozitívna úprava úverovej zmluvy vymedzuje v § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, že spolu so splátkou istiny sú splatné aj úroky zo splátky. Súčasne § 506 Obchodného zákonníka zakladá veriteľovi právo odstúpiť od úverovej zmluvy a požadovať splatenie úveru spolu s úrokmi, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Účastníkom obchodných záväzkových vzťahov inak nič nebráni v uzavretí dohody o strate výhody splátok. Pokiaľ v takejto dohode nie sú stanovené podmienky straty výhody splátok odlišne, použije sa subsidiárne § 565 Občianskeho zákonníka. Iné otázky súvisiace so zánikom záväzku s plnením sa spravujú normami obchodného práva.“ 18. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nakoľko strany sporu uzatvorili zmluvu o úvere ako absolútny obchod, mohli si upraviť aj právo veriteľa dlh zosplatniť rovnako alebo obdobne ako je stanovené v § 565 Občianskeho zákonníka s tým, že takéto dojednanie by nesmelo byť v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aby nebolo v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 3 písm.a) hlavy 7 úverových zmluvných podmienok stanovuje pre využitie práva veriteľa dlh jednorázovo zosplatniť podmienky, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, ako je to v prípade § 565 Občianskeho zákonníka. Preto v prejednávanom prípade je pre strany sporu platné ustanovenie § 3 písm.a) hlavy 7 úverových zmluvných podmienok, ktoré aj podľa odvolacieho súdu stanovuje dlžníkovi v prípade zosplatnenia vrátiť len to, čo skutočne čerpal. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok okresného súdu, ktorý svoj právny záver založil na tom, že z úverových zmluvných podmienok žalovanej vznikla v dôsledku naplnenia hlavy 7 §-u 3 písm. a) povinnosť vrátiť čerpaný úver, (teda sumu 800,- EUR, z ktorých už suma 192,- EUR bola žalovanou uhradená, a suma 608,- EUR s príslušenstvom bola už žalobcovi priznaná rozsudkom okresného súdu zo dňa 13. 04. 2015), a na ďalšie finančné prostriedky z uzatvorenej zmluvy o úvere už žalobca nemá nárok (v dôsledku čoho okresný súd dôvodne žalobu zamietol), potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny. 20. Odvolací súd však považuje odvolanie žalobcu za vecne dôvodné vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o náhrade trov konania. Je nepochybné, že predmetom konania bolo totiž zaplatenie sumy 891,66 EUR s príslušenstvom, z ktorej bola žalobcovi právoplatne priznaná suma 608,- EUR s príslušenstvom, čo predstavuje 68,19 %. Vo zvyšku tvoriacemu 31,81 % bola žaloba zamietnutá. Správne mal teda výrok znieť, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 36,38 % a to na základe odpočítania neúspechu žalobcu od jeho úspechu (68,19 % - 31,81 %). Teda len v prípade, že je pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký (50 % alebo blízky tomuto pomeru), môže súd rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo. Inak ale vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí tak, že pomer rozdelenia trov konania zodpovedá pomeru víťazstva účastníka vo veci samej zníženého o pomernú časť jeho neúspechu. (K uvedenému pozri Števček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, str. 513; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 215/2010 a pod.) Z rovnakých záverov vychádzal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1MCdo 1/2004, keď uviedol: „Ak mal účastník len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadny účastník nemá právo na náhradu nákladov konania.“ Vzhľadom na tú skutočnosť, že v prejednávanom prípade nebol pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký, odvolací súd výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania zmenil v zmysle § 388 CSP a rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 36,38 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na ich náhradu. V celom rozsahu bola úspešná v odvolacom konaní žalovaná. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).