Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/58/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200220 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6018200220.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobkyne: G. C., narodená X. A. XXXX, bytom: K.. Q. XX/XX, XXX XX Q. K., občan Slovenskej republiky, právne zastúpená advokátkou JUDr. Zuzanou Morháčovou, so sídlom Haličská cesta 3200, 984 03 Lučenec, IČO: 50 743 775, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, Nám. Ľ. Štúra č. 1, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP4-2018/011783-003 zo dňa 5. marca 2018, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Žiadosťou z 21.12.2017 G. C., rod. S., bytom K. Q. XX/XX, Q. K. (ďalej len „žalobkyňa“) žiadala o vydanie rozhodnutia o uznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ležiacim v katastrálnych územiach H. E., N. C. a H. C. podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“). Vo svojej žiadosti uviedla, že jej matka nebohá G. S., nebohý B. K. a A. C. si v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. uplatnili reštitučný nárok na nehnuteľnosti na bývalom pozemkovom úrade v Rimavskej Sobote, a to dňa 19.08.1991 na pozemky a 19.09.1991 na budovy. Ide o vrátenie nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižných vložkách č. XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX a XXX v k.ú. H. E., č. X, X, X, XX, XX, XXX,XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX a XXX v k.ú. N. C., č. XX a XXX v k.ú. H. C.. Uviedla, že tieto nehnuteľnosti boli v roku 1942 prepísané na Maďarský štát a z Maďarského štátu prešli priamo do vlastníctva Československého štátu podľa nariadenia SNR č. 52/1945 Zb., ktorým sa zrušilo nadobudnutie nehnuteľností spadajúcich pod Československú pozemkovú reformu, ktorá sa uskutočnila na území dočasne okupovanom Maďarským štátom, neboli použité na účely pozemkovej reformy do 25.02.1948 a sú vo vlastníctve štátu. Ide o nehnuteľnosti, ktoré boli predtým vo volastníctve F. F. a K. F.. Pozemkový úrad v Rimavskej Sobote rozhodnutiami č. Vn 50/92 a č. Vn 124/92 nepriznal navrhovateľom G. S. a spol. reštitučný nárok na predmetné nehnuteľnosti z dôvodu, že títo žiadatelia neboli oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. po bratoch K. a F. F., ktoré boli potvrdené rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23S/82/1992 z 30.06.1992 a č. 23S/98/1992 z 22.07.1992. Žalobkyňa svoju žiadosť podala z dôvodu, že jej matka G. S. zomrela a nemôže si znovu uplatniť reštitučný nárok z iných dôvodov a zmeniť dôvody pôvodného návrhu z 19.08.1991, preto ako jej právny nástupca podala túto žiadosť z iných dôvodov. Podľa údajov v pozemkovej knihe sú ako vlastníci, resp. spoluvlastníci predmetných nehnuteľností zapísaný M.. K. F. a F. F., ktorí zomreli v roku 1944, pričom v roku 1942 boli predmetné nehnuteľnosti prepísané na Maďarský štát a prešli v súlade s nariadením SNR č. 52/1945 do vlastníctva Československého štátu. Ako zákonná dedička a právny nástupca žiadala o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. nakoľko nehnuteľnosti nemohli zdediť Z. F. a Q. F., rod. U. po svojich synoch nebohých M.. K. F. a F. F., prichádzali však do úvahy ako dedičia zo zákona. Predmetné nehnuteľnosti neboli v dedičskom konaní prejednané, pretože v pozemkovej knihe boli zavedené na Maďarský štát a potom prešli priamo do vlastníctva Československého štátu. Žalobkyňa predložila podľa § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. doklady, ktorými podľa jej názoru preukázala svoje uplatnené práva, a to výpisy z pozemkových kníh k nehnuteľnostiam po F. a K. F., ktorí predmetné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva kúpnou zmluvou a nedošlo k právne účinnému prevodu len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy alebo evidencie nehnuteľností. Tým, že novelizovaný inštitút domnelého vlastníka je špeciálnym ustanovením, ktorý sa vzťahuje na nebohého Z. F. a nebohú Q. F., rod. U., pričom však pre ďalšiu oprávnenú osobou, ktorou podľa § 4 ods. 2 písm. e/ citovaného zákona bola G. S., ktorú možno považovať za oprávnenú osobu po Q. F., rod. U., platia zákonné kritériá podľa § 4 ods. 2 a sú splnené zákonom stanovené podmienky podľa k žiadosti pripojených dokladov. Poručitelia zomreli ako vdovci bez zanechania závetu. K. F. bezdetný a dcéra F. F., nebohá A. F. zomrela slobodná a bezdetná, bez zanechania závetu. Ako dedičia zo zákona by prichádzali do úvahy rodičia nebohého K. a nebohého F. F., a to nebohý Z. F. a nebohá Q. F., rod. U., ktorí zomreli v roku 1946. Po nich do okruhu zákonných dedičov podľa notárskej zápisnice prichádzali do úvahy ako dedičia v zostupnej vetve súrodenci Z. a Q. F., prípadne deti súrodencov Z. a Q. F., medzi nimi G. S., rod. U., matka žalobkyne právom nebohého Z. U., brata Q. F.. Ako reštitučný titul žalobkyňa uviedla § 38 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkovým úradom, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ustanovenia sú splnené zákonom stanovené podmienky na vydanie nehnuteľností oprávneným osobám. 2. O žiadosti žalobkyne rozhodol Okresný úrad Rimavská Sobota (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č.: OÚ-RS-PLO-2018/002558-4-Vn 2079/2017 z 18.01.2018 tak, že konanie o žiadosti žalobkyne podľa § 30 ods. 1 písm. i/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zastavil, pretože v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňový orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými dokladmi, najmä s výpismi z pozemkových kníh v jednotlivých katastrálnych územiach, výťahom zo zápisnice z 08.02.1947 z pozostalostného pojednávania po poručiteľoch D. F., rod. M., F. F. a K. F. č. D 830/46-4, výťahom zo zápisnice z 02.11.1946 z pozostalostného pojednávania po poručiteľoch Z. F. a Q. F., rod. U. č. D 717/46-5, s osvedčením o dedičstve č. D 2148/95 z 21.03.1996 v dedičskej veci po poručiteľke G. S., rod. U., s archívnymi dokladmi. Ďalej sa prvostupňový orgán oboznámil so spisom bývalého Pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. Vn 50/92, najmä s rozhodnutím č. Vn 50/92-14 z 11.05.1992, ktorým podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol tak, že nepriznal navrhovateľom G. S., B. K. a A. C. reštitučný nárok na predmetné nehnuteľnosti z dôvodu, že títo žiadatelia neboli oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. po bratoch K. a F. F.. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23S/82/1992 z 30.06.1992. Ďalej sa prvostupňový orgán oboznámil s rozhodnutím č. Vn 124/92-8 z 11.06.1992, ktorým bývalý Pozemkový úrad v Rimavskej Sobote podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. neschválil dohodu o vydaní nehnuteľností uzavretú podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona a tým nepriznal navrhovateľom G. S., B. K. a A. C. reštitučný nárok na predmetné nehnuteľnosti z dôvodu, že tieto nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu podľa zákona č. 142/47 Zb. a ani podľa zákona č. 46/48 Zb. a žiadatelia nie sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. po bratoch K. a F. F., ktoré rozhodnutie bolo taktiež potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23S/98/1992 z 22.07.1992. Ďalej sa prvostupňový orgán oboznámil s rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota z 03.02.1997 č. PPLH/P-728/97-Vn 1704/96-9, ktorým podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. nepriznal navrhovateľke G. C. vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a ani právo na náhradu za ne, pretože neboli splnené podmienky na uznanie vlastníctva žalobkyni ako jednej z dedičov po nebohej G. S. na základe § 4a zákona č. 229/1991 Zb. Toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. 23S/16/1997 z 27.03.1997. Ďalej prvostupňový orgán poukázal na rozhodnutie Okresného úradu Rimavská Sobota č. PPLH/P-6066/2000-Vn 1944/2000 z 21.12.2000, ktorým bol podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. zamietnutý návrh žalobkyne na uznanie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, i keď navrhovateľka svoj nárok opierala o ustanovenie § 4a zákona č. 229/1991 Zb., ktoré rozhodnutie potvrdil Krajský úrad v Banskej Bystrici rozhodnutím č. 2001/02579 z 01.03.2001. Ďalším rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota č. PPLH/P-2002/01940-2 z 13.12.2002 bol zamietnutý návrh žalobkyne na uznanie jej nebohej matky G. S. za domnelého vlastníka pozemkov, porastov a iného majetku podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb., ktoré rozhodnutie potvrdil Krajský úrad v Banskej Bystrici rozhodnutím č. 2003/0297 zo 17.02.2003, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 25Sp/3/2004 z 08.04.2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 3Sž-o-KS 117/2005 z 02.02.2006. Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. OPÚ-2006/034-2- Vn 2003/04 zo 14.06.2006 podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. nebolo priznané žalobkyni a ďalším navrhovateľom vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ani právo na náhradu za ne, i keď svoj nárok opierali o § 4a zákona č. 229/1991 Zb. z toho dôvodu, že sú v tak vzdialenom príbuzenskom vzťahu k pôvodným vlastníkom, že nie sú oprávnenými osobami, ani domnelými vlastníkmi na vydanie nehnuteľností. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 25Sp/24/2006-30 z 08.12.2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 6Sžo/32/2007 zo 17.10.2007. Ďalej prvostupňový orgán poukázal na ďalšie rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. OPÚ-2008/510-13-Vn 2014/08 z 27.06.2008, ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho priadku bolo zastavené konanie vo veci žiadosti žalobkyne o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb., ktoré bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Banskej Bystrici č. 2008/00357 z 26.08.2008. Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. OPÚ-2009/349-5-Vn 2022/08 z 05.03.2009 bolo zastavené podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku konanie vo veci žiadosti žalobkyne o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb., ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 6Sžo/221/2010 z 26.10.2011. Obvodný pozemkový úrad v Rimavskej Sobote rozhodnutím č. OPÚ-2013/00108-2-Vn 2068/12-18 z 24.01.2013 podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku zastavil konanie o žiadosti žalobkyne z 31.07.2012 o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb., ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu 8Sžr/40/2014 z 26.03.2015. Napokon prvostupňový orgán poukázal na ďalších 6 svojich rozhodnutí vydaných v rokoch 2006 a 2017, ktorými taktiež rozhodol o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku, pretože v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa nezmenil, pretože je nemenný, keďže vychádza z minulosti. Prvostupňový orgán ďalej uviedol, že žalobkyňa podala ďalšiu žiadosť o vydanie rozhodnutia, aj keď bola poučená, že vo veci uplatneného nároku je zbytočné podávať ďalšie žiadosti a meniť v nich údaje, pretože tým nič nezmení na posúdení reštitučného nároku, keďže tento už bol jednoznačne posúdený rozsudkom Najvyššieho súdu č. 6Sžo/32/2007 zo 17.10.2007. Prvostupňový orgán zistil, že navrhovateľka žiadosťou z 21.12.2002 predložila tie isté doklady k preukázaniu svojho nároku, ako aj domnelého vlastníctva podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb., na základe ktorých už reštitučný nárok bol jednoznačne posúdený. Žalobkyňa teda iba podala ďalšiu žiadosť, v ktorej použila odlišnú právnu argumentáciu v porovnaní s predchádzajúcimi žiadosťami, vzhľadom na čo, ako aj s poukázaním na uvedené rozsudky prvostupňový orgán vec posúdil tak, že žalobkyňa je totožná, predmet konania je totožný (navrhovateľka žiadala reštituovať tie isté nehnuteľnosti a v tých istých spoluvlastníckych podieloch ako bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami správneho orgánu č. Vn 50/92-14 z 11.05.1992, č. Vn 124/92-8 z 11.06.1992, PPLH/ P-728/97-Vn 1704/96-9 z 03.02.97 a č. OPÚ-2006-034-2-Vn 2003/04 zo 14.06.2006, pričom všetky tieto rozhodnutia boli potvrdené v odvolacích konaniach a sú právoplatné) a skutkový stav sa nemenil, pretože je daný minulosťou. 3. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. OÚ-BB-OOP4-2018/011783-003 z 05.03.2018 tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že z predloženého spisu, ako aj z jeho príloh jednoznačne vyplýva, že čo sa týka konaní o reštitučnom nároku po bratoch F., žalobkyňa ako aj jej matka opakovane iniciovali, resp. uplatňovali reštitučný nárok na uvedené pozemky, a to tak podľa zákona č. 229/1991 Zb., ako aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Matka žalobkyne žiadosťou z 19.08.1991 a z 19.09.1991, žalobkyňa žiadosťami z 08.12.1995, z 18.12.2000, zo 16.12.2004, zo 17.09.2008, z 31.07.2012 a zo 17.05.2017. O uvedených žiadostiach bolo rozhodnuté príslušným správnym orgánom v danom období rozhodnutiami, ktoré boli potvrdené rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici, resp. rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR. Žalovaný poukázal na v rozsudok sp. zn. 6Sžo/32/2007, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil, že žalobkyňa nespĺňa zákonom stanovené podmienky pre priznanie vlastníctva po bratoch F., keďže sú vnukmi súrodencov rodičov pôvodných vlastníkov. Tento rozsudok je podľa názoru žalovaného kľúčový, pretože podrobne objasňuje dôvody, pre ktoré nie je možné priznať vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam a ani za tieto priznať právo na náhradu tak žalobkyni, ako ani jej matke po bratoch F., pri čom je irelevantné opätovné podávanie návrhu na začatie konania zo strany žalobkyne a vykonávanie zmien v návrhu, nakoľko podstatné skutočnosti ostávajú stále nezmenené. Ďalej považoval za potrebné poukázať na rozhodnutie č. OPU-2009/349-5- Vn 2022/08, potvrdené rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Banskej Bystrici č. 2010/00030 z 03.02.2010 a následne preskúmané Krajským súdom v Banskej Bystrici pod č. 23S/27/2010, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/221/2010. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. bolo rozhodnuté pod číslom OPÚ-2004/1415-Nn 24/04 a toto rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 25Sp/3/2004 z 08.04.2005 spolu s rozsudkom Najvyššieho súdu SR 3Sžoks 117/2005 z 02.02.2006. Nakoniec mal vo vlastnej pôsobnosti žalovaný aj rozhodnutie č. OPÚ-2013/00108-2-Vn 2068/12-18, ktoré bolo potvrdené Obvodným pozemkovým úradom v Banskej Bystrici č. 2013/00095 a toto bolo predmetom súdneho prieskumu, konkrétne rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č.k. 24S/68/2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu č.k. 8Sžr/40/2014. Ďalej bolo zistené, že vo veci uplatnených reštitučných nárokov žalobkyne zo 17.05.2017 bolo rozhodnuté pod č. OÚ-RS- PLO-2016/008975-3-Vn 2078/2017 z 29.05.2017. Žalovaný v ďalšom texte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dal do pozornosti žalobkyni skutočnosť, že tak zákon č. 229/1991 Zb. ako aj zákon č. 503/2003 Z.z. ako hmotnoprávne predpisy upravujúce reštitučné konanie obsahujú podstatnú náležitosť, a to lehotu, v ktorej bolo potrebné uplatniť reštitučný nárok na správnom orgáne. Preto sa na každý ďalší návrh na začatie reštitučného konania v zmysle uvedených zákonov bude vzťahovať preklúzia (zánik práva), na ktorú správny orgán prihliada z úradnej moci. Podľa § 30 písm. i/ Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak sa v tej istej veci právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Dôsledkom právoplatne rozhodnutej veci je tzv. formálna právoplatnosť rozhodnutia, ktorej podstata spočíva v tom, že ak sa v tej istej veci už právoplatne rozhodlo, opätovne o nej konať nemožno s výnimkou prípadu, ak by sa podstatne zmenil skutkový stav. Poukázal na to, že Najvyšší súd SR v tejto súvislosti uviedol, že ustanovenie § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku precizuje prekážku konania res iudicata, ktorá je dôsledkom požiadavky na nemennosť právoplatného rozhodnutia orgánu štátnej moci a ktorá do právneho poriadku vnáša ústavný princíp právnej istoty. Res iudicata nastáva hlavne v tom prípade, keď má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Táto sa týka rovnakého predmetu konania tých istých osôb (konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konaní, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Vzhľadom na to podľa žalovaného nemohol prvostupňový orgán konať inak, ako konanie zastaviť, pričom vyčerpávajúco vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia, na základe akých skutočností opätovne dospel k svojim záverom. Podľa žalovaného je nepochybné, že žalovaný bol totožný s predošlými konaniami, totožný bol aj predmet konania (nehnuteľnosti v príslušných spoluvlastníckych podieloch, o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté v predošlých konaniach) a nakoniec nezmenený ostal aj skutkový stav, ktorý je daný minulosťou. Záverom žalovaný skonštatoval, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia prvostupňového orgánu a nepredložila ani žiadne nové dôkazy, ktoré by mali vplyv na priebeh konania a rozhodnutie vo veci a zároveň by zvrátili názor správnych orgánov, ktorý je od začiatku (1992) vo veci konštantný. Zhrnutie argumentov žalobkyne 4. Proti napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu, kde namietala, že žalovaný jej odvolanie zamietol, pričom sa nezaoberal dôvodmi odvolania a predloženými dôkazmi, ktoré dokazujú, že nejde o to isté konanie. Do všetkých dôsledkov sa nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v odvolaní a na túto vôbec nereagoval, len poukazoval na predchádzajúce rozhodnutia správnych orgánov a súdov. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v plnom rozsahu a bola toho názoru, že bola ukrátená na svojich právach ako jedna zo zákonných dedičov nebohej G. S.. Žiadala preskúmanie napadnutého rozhodnutia a jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie žalovanému. Namietala, že doteraz zostalo nerozhodnuté o návrhu nebohej G. S. z 19.08.1991. Novú žiadosť podanú dňa 21.12.2017 o vydaní rozhodnutia o uznaní vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. bolo potrebné považovať za rovnakú, resp. dotýkajúcu sa toho istého nároku na predmetné nehnuteľnosti, ktorý pôvodne uplatnila G. S.. Predchádzajúce konania boli o inom nároku, preto vytýkala správnym orgánom, že nestotožnili jej návrh s predchádzajúcimi konaniami. Poukázala na to, že Najvyšší súd SR v rozsudku č. 6Sžo/221/2010 z 26.10.2011 uviedol, že neboli úspešní v reštitučnom konaní vedenom podľa zákona č. 229/1991 Zb. a rozhodnutie o nevyhovení návrhu (o zamietnutí uplatneného nároku) by netvorilo prekážku veci rozhodnutej za predpokladu, že by bol nanovo uplatnený reštitučný nárok z iných dôvodov v priebehu plynutia prekluzívnej lehoty, keďže má za to, že je možné akceptovať nové dôvody pre uplatnenie reštitučného nároku, t.j. zmenu dôvodov pôvodného návrhu aj po uplatnení prepadnej lehoty, avšak v čase pred právoplatným skončením veci, nakoľko takýto postup by bol v záujme oprávnených osôb a v zmysle reštitučného zákona. Žalobkyňa trvala na tom, že jej nové podanie je potrebné považovať za podanie vzťahujúce sa na uplatnený nárok k nehnuteľnosti G. S. z 19.08.1991 a 19.09.1991, v ktorom reštitučnom konaní nebola úspešná, preto žalobkyňa ako jej právny nástupca a dedič podala žiadosť z 21.12.2017 za nebohú G. S. z iných dôvodov a tiež zmenu dôvodov pôvodného návrhu, ktorý podala G. S.. Podala žiadosť dňa 21.12.2017, v ktorej žiadala o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. a uviedla, že po právnych predchodcoch F. F. a M.. K. F., domnelými vlastníkmi podľa § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. môžu byť ich rodičia Z. F. a Q. F., rod. U., preto nie je možné akceptovať tvrdenie žalovaného, že ide o totožnosť veci. Ďalej uviedla, že G. S. a nebohý B. K. a A. C. si podľa zákona č. 229/1991 Zb. uplatnili reštitučný nárok na predmetné nehnuteľnosti na bývalom pozemkovom úrade. Tieto nehnuteľnosti boli v roku 1942 prepísané na Maďarský štát a z Maďarského štátu prešli priamo do vlastníctva Československého štátu. Išlo teda o prechod nehnuteľností podľa nariadenia SNR č. 52/1945 Zb. ktorým sa zrušujú nadobudnutia nehnuteľností spadajúcich pod Československú pozemkovú reformu, ktoré sa uskutočnili na území dočasne okupovanom Maďarským štátom a neboli použité na účely pozemkovej reformy do 25.02.1948 a sú vo vlastníctve štátu. Ďalšie zápisy v pozemkovej knihe boli vykonané podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa vládneho nariadenia č. 110/53 Zb. a z výpisov z pozemkovej knihy. Podľa jej názoru je zrejmé, že vlastníctvo na štát prešlo u predmetných nehnuteľností až v roku 1958, resp. v roku 1960. V pozemkovej knihe sú ako vlastníci, resp. spoluvlastníci predmetných nehnuteľností zapísaní bratia M.. K. F. a F. F., ktorí nadobudli tieto nehnuteľnosti kúpou v roku 1935, resp. v roku 1938. V roku 1942 predmetné nehnuteľnosti boli prepísané na Maďarský štát, pričom uvedený bratia F. zomreli v roku 1944 a nehnuteľnosti prešli z Maďarského štátu priamo do vlastníctva Československého štátu. Ide teda o prechod nehnuteľností podľa nariadenia SNR č. 52/1945 Zb. Ako zákonná dedička a právny nástupca žiadala o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. Ide o nehnuteľnosti, na ktoré si jej matka G. S. uplatnila reštitučný nárok v stanovenej lehote dňa 19.08.1991 na uznanie vlastníctva k pozemkom a porastom a inému majetku. Predmetné nehnuteľnosti nemohli zdediť Z. F. a Q. F., rod. U. po synoch nebohom M.. K. F. a nebohom F. F., prichádzali však do úvahy ako dedičia zo zákona. Predmetné nehnuteľnosti neboli v dedičskom konaní prejednané na nebohého Z. F. a nebohú Q. F., rod. U., pretože v pozemkovej knihe boli zavedené na Maďarský štát a potom prešli priamo do vlastníctva Československého štátu v súlade s nariadením SNR č. 52/1945 Zb. Q. F., rod. U. zomrela XX.XX.XXXX, to znamená pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 a bola štátnym občanom SR s trvalým pobytom na území, rovnako ako Z. F., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Štátnym občanom SR bola aj G. S. a K. F. a F. F., ktorí boli vyhlásení za mŕtvych 30.11.1944, resp. 30.06.1944. Po poručiteľoch M.. K. F. a F. F. ako dedičia zo zákona by prichádzali do úvahy ich rodičia nebohá Q. F., rod. U. a nebohý Z. F., ktorí taktiež už zomreli. F. F. a K. F. predmetné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva kúpnou zmluvou a nedošlo k právne účinnému prevodu len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy alebo evidencie nehnuteľností a len z dôvodu toho nedostatku sa nebohý Z. F. a nebohá Q. F., rod. U. knihovne nestali vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností. Na základe uvedených skutočností sú podľa žalobkyne splnené stanovené podmienky podľa dôkazov pripojených k žiadosti. Ďalej žalobkyňa vyjadrila názor, že po právnych predchodcoch F. F. a M.. K. F. môžu byť domnelými vlastníkmi podľa § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. ich rodičia (Z. F. a Q. F., rod. U.). Ďalej poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 13Co/60/1997-200, kde súd uviedol, že dôvodnosť alebo nedôvodnosť konfiškácie nie je predmetom dedičského konania. V zmysle uvedeného treba potom vykladať aj ustanovenie § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb., čiže musí ísť o také už existujúce dedičské rozhodnutie, ktoré dokladá vlastníctvo oprávnenej osoby = domnelého vlastníka (§ 4 ods. 1, 2, 3 cit. zákona), pričom o vlastníctve tejto osoby nesvedčí zápis v pozemkovej knihe, ale zároveň je preukázané, že ako vlastník je vedený štát alebo právnická osoba (§ 5 zákona povinné osoby). V tomto prípade podľa žalobkyne ide o tzv. reštitučné konanie, ktoré nie je podmienené dedičským konaním a obdobne to platí aj pre vydanie nehnuteľností podľa § 38 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. Ak nič nesvedčí pre vlastníctvo štátu a vlastníctvo poručiteľa je preukázané a doteraz ako dedičstvo neprejednané, prejedná sa ako dedičstvo priamo na dedičov mimo rámec reštitúcie. Tým, že novelizovaný inštitút domnelého vlastníka je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý sa vzťahuje na nebohého Z. F. a nebohú Q. F., rod. U., pričom podľa § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb. G. S. možno považovať za oprávnenú osobu po Q. F., rod. U. a platia pre ňu zákonné kritériá podľa § 4 ods. 2, ktoré sú splnené podľa k žiadosti pripojených dôkazov. Ako reštitučný titul uviedla § 38 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, teda že predmetné nehnuteľnosti, ktoré prešli do vlastníctva Československého štátu podľa nariadenia SNR č. 52/1945 Zb. sú vo vlastníctve štátu, o čom predložila dôkazy, a to zápisy v pozemnoknižných vložkách, ktoré dala v prílohe žiadosti. Podľa uvedeného mala za to, že sú splnené zákonné podmienky na vydanie nehnuteľnosti oprávneným osobám podľa § 38 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. Ďalej namietala, že tvrdenia žalovaného vyvracia svojimi tvrdeniami a dôkazy, ktoré pripojila k žiadosti z 21.12.2017, t.j. výpismi z pozemkových kníh, výťahom zo zápisnice z 08.02.1947 z pozostalostného pojednávania po poručiteľke D. F., rod. M., F. F. a K. F., výťahom zo zápisnice z 02.11.1946 z pozostalostného pojednávania po poručiteľoch Z. F. a Q. F., rod. U., osvedčeniami o dedičstve z 21.03.1996 v dedičskej veci po poručiteľke G. S., rod. U., revíznym rozhodnutím z 09.06.1948 a ostatnými dôkazmi priloženými k jej žiadosti. Správne orgány podľa jej názoru konali o tom istom skutkovom stave, ktorý „ovšem mohli inak zistiť, mať ho inak objasnený“, čo závisí od dôkaznej situácie a vyhodnotenia dôkazov. Ona vyvrátila tvrdenie žalovaného dôkazmi, a keď žalovaný nepriznal uplatnený reštitučný nárok k nehnuteľnostiam, mal dôkazmi vyvrátiť jej tvrdenia. Poručitelia zomreli ako vdovci bez zanechania závetu, K. F. bezdetný a dcéra F. F. nebohá A. F. zomrela slobodná a bezdetná, bez zanechania závetu. Ako dedičia zo zákona prichádzali do úvahy rodičia nebohého K. a F. F., nebohý Z. F. a nebohá Q. F., rod. U., ktorí zomreli v roku 1946. Po nich do okruhu zákonných dedičov podľa zápisnice spísanej verejným notárom JUDr. Vladimírom Daxnerom z 02.11.1946 na základe poverenia súdu č. D 717/46 v pozostalostnej záležitosti po nebohých prichádzajú do úvahy ako dedičia v zostupnej vetve súrodenci Z. a Q. F., prípadne deti súrodencov Z. a Q.: 1. právom neb. Z. Z., rod. F., sestry Z. F., jej jediný syn B. Z., 2. právom neb. G. F., brata Z. F.a, jeho deti B. F. a S. F., 3. právom neb. A. E., rod F., sestry Z. F., jej jediný syn Z. E., 4. A. U., brat Q. F., 5. právom neb. Z. U. - brata Q. F., jeho jediná dcéra G. S., rod. U., žalobkynina matka. Dedičia pod bodom 1. až 4. nežijú, prípadne sú na neznámom mieste v cudzine. Nakoľko G. S., rod. U. dňa XX.XX.XXXX zomrela, jej dedičmi sú podľa osvedčenia o dedičstve č. D 2148/95 z 21.03.1996 jej deti G. C., G. Q. a A. S.. Na základe uvedených skutočností žiadala, aby súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a rozhodol tak, že prizná uplatnený reštitučný nárok G. S., resp. jej právnej nástupkyni, ktorou je žalobkyňa. 5. Dňa 21.12.2018 bolo správnemu súdu doručené podanie JUDr. Zuzany Morháčovej, advokátky so sídlom Halíčska cesta 3200 Lučenec, ktorá bola rozhodnutím Centra právnej pomoci určená na zastupovanie žalobkyne a ktorá v doplnení žaloby uviedla, že žalobkyňa zastáva názor, že jej podanie z 21.12.2017 adresované Okresnému úradu Rimavská Sobota je potrebné považovať za podanie vzťahujúce sa na uplatnený nárok na predmetné nehnuteľnosti G. S. z 19.08.1991 a 19.09.1991, v ktorom reštitučnom konaní nebola úspešná, čo potvrdzujú dôkazy predložené k žiadosti a rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uviedla, že v zmysle judikatúry je možné akceptovať zmenu dôvodov pre uplatnenie reštitučného nároku aj po uplynutí prekluzívnej lehoty, nakoľko uvedený postup by bol v záujme oprávnených osôb a v zmysle účelu reštitučného zákona. O uplatnenom reštitučnom nároku G. S. nebolo do dnešného dňa rozhodnuté podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. po domnelých vlastníkoch nehnuteľností, a to Z. F. a Q. F., rod. U.. V ďalšom texte podania dôvodila obdobne ako žalobkyňa v podanej správnej žalobe, pričom záverom navrhla v zmysle § 191 ods. 3 písm. a/ SSP napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť žalovanému vec na ďalšie konanie. Vyjadrenie žalovaného a žalobkyne 6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že z obsahu predložených administratívnych spisov mu bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že žalobkyňa požiadala podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. o uznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané na predmetných pozemnoknižných vložkách k.ú. H. E., N. C. a H. C., a to v príslušných spoluvlastníckych podieloch po zomrelých bratoch M.. K. F. a F. F.. Žalovaný zdôraznil, že reštitučné nároky boli opakovane posudzované správnymi orgánmi, ako aj správnymi súdmi a opakovane bola žalobkyňa poučená o tom, že pôvodnými vlastníkmi sú bratia F. a ak trvá na tom, že za pôvodných vlastníkov predmetných nehnuteľností treba považovať iné osoby, tak v zmysle § 4a ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. je o tom potrebné predložiť správnemu orgánu relevantný podklad. Predložené fotokópie pozemnoknižných vložiek o tom nesvedčia. Z predloženého spisu vyplýva, že žalobkyňa, ako aj jej matka opakovane iniciovali, resp. uplatňovali si reštitučný nárok na uvedené nehnuteľnosti. O všetkých reštitučných nárokoch bolo príslušnými správnymi orgánmi právoplatne rozhodnuté. Ďalej argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí. 7. Žalobkyňa v replike uviedla, že sa s argumentáciou žalovaného nestotožňuje, nakoľko o uplatnenom reštitučnom nároku G. S. z 19.08.1991 nebolo do dnešného dňa rozhodnuté podľa § 14a zákona č. 229/1991 Zb. po domnelých vlastníkoch predmetných nehnuteľností, a to Z. F. a Q. F., rod. U.. Podanie žalobkyne z 21.12.2017 adresované Okresnému úradu Rimavská Sobota je potrebné považovať za podanie vzťahujúce sa na uplatnený nárok na predmetné nehnuteľnosti G. S. z 19.08.1991 a 19.09.1991. Žalobkyňa podľa jej názoru pripojila dôkazy potvrdzujúce fakt, že za domnelých vlastníkov predmetných nehnuteľností je potrebné považovať Z. F. a Q. F., rod. U. podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. Poukázala aj na to, že predložila dedičské rozhodnutie č. D830/46-4 po poručiteľoch F. F. a K. F. za domnelých vlastníkov Z. F. a Q. F., rod. U.. Z. F. a Q. F., rod. U., po ktorých prichádza do úvahy ako zákonná dedička a zároveň oprávnená osoba G. S., ktorá bola dcérou Z. U., brata Q. F., rod. U.. Po poručiteľke G. S. prichádza do úvahy zákonná dedička žalobkyňa. Za oprávnenú osobu podľa § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb. možno podľa jej názoru považovať po Q. F. G. S., ktorá bola dcérou brata Q. F., rod. U. a Z. U., ktorá spĺňa zákonné kritériá podľa uvedeného ustanovenia. Žalobkyňa ako právny nástupca a dedič po G. S. trvá na tom, že rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota malo dôjsť k uznaniu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v jej prospech. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal v súlade s ust. § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe zistil, že žaloba nebola dôvodná a preto ju zamietol. Rozsudok bol dňa 18.04.2019 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený za prítomnosti verejnosti, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu v súlade s§ 137 ods. 4 SSP oznámené dňa 01.04.2019 (správna žaloba žalobkyne neobsahovala vyjadrenie, či žalobkyňa žiadala nariadenie pojednávanie a na neskoršiu žiadosť sa neprihliada; § 107 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 182 ods. 1 písm. g/ SSP). 9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 10. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 11. Podľa § 1 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 229/1991 Zb. zákon sa vzťahuje na a/ pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, 1) a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, 2) (ďalej len "pôda"), b/ obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c/ obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d/ iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20. (2) Zákon upravuje práva a povinnosti vlastníkov, pôvodných vlastníkov, užívateľov a nájomcov pôdy, ako aj pôsobnosť štátu pri úprave vlastníckych a užívacích práv k pozemkom. (3) Pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1 osobitnými predpismi. 12. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. 13. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí: a/ dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b/ dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti, c/ deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d/ rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e/ súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti. 14. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. v prípadoch uvedených v § 6 ods. 1 písm. j/ sú oprávnenými osobami osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c/ až e/ platia obdobne. 15. Podľa § 4a ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. pri presadzovaní nároku sú dotknuté orgány štátnej správy a právnické osoby, na ktoré prešlo vlastnícke alebo užívacie právo, povinné poskytnúť tomu, kto tvrdí, že je oprávnenou osobou, pomoc najmä tým, že jej poskytujú výpisy z evidencie a kópie listín, ako aj iné prostriedky, ktoré môžu prispieť na objasnenie veci. 16. Podľa § 4a ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ak osoba uvedená v odseku 1 nemôže jednoznačne preukázať svoj nárok výpisom z úradnej evidencie, zapíše ju okresný úrad ako domnelého vlastníka. 17. Podľa § 4a ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. na základe žiadosti domnelého vlastníka pozemkový úrad svojím rozhodnutím môže uznať vlastníctvo k pozemkom, porastom a inému majetku tejto osobe, ak domnelý vlastník: a/ predloží rozhodnutie o dedičstve alebo zmluvu, ktorou dokladá vlastnícke práva, doklad o zmluve alebo doklad o inom právnom úkone o nadobudnutí vlastníctva touto osobou alebo jej právnym predchodcom, ak nedošlo k právne účinnému prevodu len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy, b/ preukáže, že v skutočnosti došlo k deľbe užívania nehnuteľností medzi spoluvlastníkmi alebo k výmene pozemkov, a k prevodu nedošlo len preto, že nebol zachovaný predpísaný úradný postup, c/ preukáže, že sám, alebo jeho právny predchodca mali pozemky, porasty alebo iný majetok v držbe a doklad o vlastníctve nemôže predložiť, pretože buď nebolo realizované zápisové konanie, alebo že došlo k strate alebo poškodeniu alebo zničeniu katastrálnych alebo pozemkových operátov. 18. Žalobkyňa namietala, že žalovaný jej odvolanie zamietol, pričom sa nezaoberal dôvodmi odvolania a predloženými dôkazmi, ktoré dokazujú, že nejde o to isté konanie a do všetkých dôsledkov sa nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v odvolaní, na túto vôbec nereagoval, len poukazoval na predchádzajúce rozhodnutia správnych orgánov a súdov. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v plnom rozsahu a bola toho názoru, že bola ukrátená na svojich právach ako jedna zo zákonných dedičov nebohej G. S.. Tvrdila, že jej podanie z 21.12.2017 adresované Okresnému úradu Rimavská Sobota je potrebné považovať za podanie vzťahujúce sa na uplatnený nárok na predmetné nehnuteľnosti G. S. z 19.08.1991 a 19.09.1991, v ktorom reštitučnom konaní nebola úspešná, čo potvrdzujúc dôkazy predložené k žiadosti a rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uviedla, že v zmysle judikatúry je možné akceptovať zmenu dôvodov pre uplatnenie reštitučného nároku aj po uplynutí prekluzívnej lehoty, nakoľko uvedený postup by bol v záujme oprávnených osôb a v zmysle účelu reštitučného zákona. O uplatnenom reštitučnom nároku G. S. nebolo do dnešného dňa rozhodnuté podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. po domnelých vlastníkoch nehnuteľností, a to Z. F. a Q. F., rod. U. zomrelých v roku 1946, ktorí predmetné nehnuteľnosti nemohli zdediť, pretože v roku 1942 prešli na Maďarský štát, pričom uvedení bratia F. zomreli v roku 1944 a nehnuteľnosti prešli z Maďarského štátu priamo do vlastníctva Československého štátu. Poručitelia zomreli ako vdovci bez zanechania závetu, K. F. bezdetný a dcéra F. F. nebohá A. F. zomrela slobodná a bezdetná, bez zanechania závetu. Ako dedičia zo zákona prichádzali do úvahy rodičia nebohého K. a F. F., nebohý Z. F. a nebohá Q. F., rod. U., ktorí zomreli v roku 1946. Po nich do okruhu zákonných dedičov podľa zápisnice spísanej verejným notárom JUDr. Vladimírom Daxnerom z 02.11.1946 na základe poverenia súdu č. D 717/46 v pozostalostnej záležitosti po nebohých prichádzajú do úvahy ako dedičia v zostupnej vetve súrodenci Z. a Q. F., prípadne deti súrodencov Z. a Q.: 1. právom neb. Z. Z., rod. F., sestry Z. F., jej jediný syn B. Z., 2. právom neb. G. F., brata Z. F., jeho deti B. F. a S. F., 3. právom neb. A. E., rod F., sestry Z. F., jej jediný syn Z. E., 4. A. U., brat Q. F., 5. právom neb. Z. U. - brata Q. F., jeho jediná dcéra G. S., rod. U., žalobkynina matka. Dedičia pod bodom 1. až 4. nežijú, prípadne sú na neznámom mieste v cudzine. Nakoľko G. S., rod. U. dňa XX.XX.XXXX zomrela, jej dedičmi sú podľa osvedčenia o dedičstve č. D 2148/95 z 21.03.1996 jej deti G. C., G. Q. a A. S.. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa žiadala, aby súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a rozhodol tak, že prizná uplatnený reštitučný nárok G. S., resp. jej právnej nástupkyni, ktorou je žalobkyňa. 19. Z na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že o uplatnených nárokoch G. S. ako aj žalobkyne týkajúcich sa rovnakých nehnuteľností opakovane rozhodovali príslušné orgány, ktorých rozhodnutia následne preskúmali súdy. Konania o preskúmaní správnych rozhodnutí boli skončené napríklad rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/16/97 z 27.03.1997, č.k. 25Sp 3/2004 z 08.04.2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sž-o-KS 117/2005 z 02.02.2006, č.k. 25Sp 24/2006 z 08.12.2006, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 6Sžo/32/2007 z 17.10.2007, č.k. 23S/27/2010 z 23.06.2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 6Sžo/221/2010 z 26.10.2011, č.k. 24S/67/2013 z 13.12.2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžr/70/2014. 20. Vzhľadom na to, že žalobkyňa uplatnila podanou žiadosťou z 21.12.2017 svoje reštitučné nároky na uznanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam opätovne uplatnila opierajúc sa o ust. § 4 a § 4a zákona č. 229/1991 Zb., t.zn. z rovnakých dôvodov ako svoje nároky k tým istým nehnuteľnostiam už uplatnila niekoľkými predchádzajúcimi žiadosťami, z ktorých dôvodov sa domáhala aj preskúmania zákonnosti podanou správnou žalobou, pričom správne súdy už rozhodovali o jej skorších žalobách (a jej právnej predchodkyne G. S.) proti rozhodnutiam príslušných orgánov verejnej správy (ktoré sa v jednotlivých obdobiach menili) týkajúcich sa rovnakých nárokov žalobkyne, v súlade s § 140 SSP správny súd poukazuje na tieto rozsudky uvedené v predchádzajúcom odseku (ich časti sú citované v nasledujúcich bodoch tohto rozsudku), nakoľko odôvodnenia označených rozsudkov dostatočne reagovali na námietky žalobkyne, ktoré boli podanou správnou žalobou opätovne vznesené a teda rovnako platia aj pre rozhodovanie o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. 21. Okresný úrad v Rimavskej Sobote, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rozhodnutím č.j. PPLH/P-728/97-Vn 1704/96-9 z 03.02.1997 nepriznal žalobkyni spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam po pôvodnom vlastníkovi F. a K. F.. Uviedol, že už v konaniach č. Vn 52/1992 a Vn 124/1992 bolo zistené, že nebohá G. S. bola dcérou Z. U., ktorý bol bratom matky pôvodných vlastníkov Q. F., teda nespĺňala právne kritériá ani jedného písmena ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., aby mohla byť oprávnenou osobou. Žalobkyňa v tomto prípade žiadala uznať domnelé vlastníctvo podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb., vrátane nároku na náhradné plnenie, ktoré jej priznané nebolo, pretože nepredložila rozhodnutie o dedičstve alebo zmluvou, ktorou by doložila vlastnícke právo, doklad o zmluve alebo doklad o inom právnom úkone o nadobudnutí vlastníckeho práva touto osobou alebo jej právnym predchodcom, ak nedošlo k právnemu prevodu len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy. Podľa okresného úradu žalobkyňa predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť nemohla, keďže poručitelia F. a K. F. v čase svojej smrti neboli už ich vlastníkmi a vzhľadom na to nedošlo ani k navráteniu tohto majetku oprávneným osobám podľa § 2 zákona č. 52/1945 Zb. Rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/16/97 z 27.03.1997, kde krajský súd uviedol, že: “Matka navrhovateľky (žalobkyne) G. S. zomrela dňa XX.XX.XXXX. Pod č.j. Vn 50/1992 a Vn 124/1992 bolo už dvakrát rozhodované o uplatnenom reštitučnom nároku G. S. k predmetným nehnuteľnostiam, pričom ako pôvodní vlastníci predmetných nehnuteľností boli označovaní bratia F. F. a Dr. K. F. a v obidvoch prípadoch G. S. nebola v reštitúcii úspešná, nakoľko konajúci orgán, ale ani krajský súd G. S. nekvalifikovali ako oprávnenú osobu v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 11/1994 Z.t. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. G. S. bola totiž dcérou Z. U., ktorý bol bratom matky bratov F., Q. F., rod. U. a G. S. bola teda v tak vzdialenom príbuzenstve k pôvodným vlastníkom, že nemohla byť oprávnenou osobou pre účely reštitúcie a podľa § 4 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona mohli byť oprávnenými osobami iba rodičia oboch bratov F., ak by v roku 1946 neboli vyhlásení za mŕtvych. Navrhovateľka (žalobkyňa) je dcérou reštitučne neúspešnej G. S. a po smrti svojej matky opätovne uplatnila reštitučný nárok na predmetné nehnuteľnosti a tento opierala o § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. a tvrdila, že jej matka G. S. bola v čase prejednávaného dedičstva po nebohom F. F. a M.. K. F. u Okresného súdu v Rimavskej Sobote pod č. D 830/46, D 831/46 a D 832/46 dedičkou po týchto poručiteľoch a v zmysle vtedy platných právnych predpisov nadobudla po nich vlastníctvo. Žiadala potom uznať domnelé vlastníctvo svojej matky G. S. k predmetným nehnuteľnostiam a v priebehu konania rozšírila žiadosť o uznanie domnelého vlastníctva svojej matky o jej držebnostný dôvod v zmysle § 4a ods. 3 písm. c/ zákona o pôde. Navrhovateľka teda dňa 18.12.1995 uplatnila u odporcu reštitučný nárok k predmetným nehnuteľnostiam z titulu domnelého vlastníctva svojej matky G. S. k týmto nehnuteľnostiam, avšak žalobkyňu nebolo možné považovať za oprávnenú osobu podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona o pôde a to z toho dôvodu, že jej matka G. S. zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, pretože zomrela už dňa 19.10.1995. Ak by si G. S. svoj reštitučný nárok na predmetné nehnuteľnosti z titulu svojho domnelého vlastníctva bola uplatnila u odporcu do 31.12.1992 (prepadná lehota) a o uplatnenom reštitučnom nároku nebolo do dňa jej smrti, t.j. do dňa 19.10.1995 pred odporcom právoplatne rozhodnuté, iba vtedy by mohla navrhovateľka ako dedička po matke G. S. vstúpiť do prebiehajúceho reštitučného konania pred odporcom s tým, že jej mohol byť uplatnený reštitučný nárok priznaný. Okrem toho, aj keby krajský súd pominul kardinálny nedostatok, že navrhovateľku nemôže považovať za oprávnenú osobu, uplatnenie reštitučného nároku po uplynutí prekluzívnej doby, t.j. po 30.01.1992, by pre zánik reštitučného nároku neprichádzalo do úvahy. Podľa vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že neboli splnené podmienky pre uznanie domnelého vlastníctva v zmysle § 4a ods. 3 písm. a/ zákona o pôde, keď nebol predložený žiaden doklad o nadobudnutí vlastníctva G. S. a nebolo preukázané ani, že by G. S. s predmetnými nehnuteľnosťami nakladala ako s vlastnými, a že by predloženiu dokladov o vlastníctve bránili uvedené zákonné dôvody. Dokazovanie v tomto smere by krajský súd považoval za nadbytočné vzhľadom na svoje predchádzajúce konštatovanie o plynutí prekluzívnej lehoty. Podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co 60/97-181 z 27.03.1997 v dedičskej veci po poručiteľovi M.. K. F. vyplýva, že poručiteľ v čase smrti nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, a že by žalobkyňa Z.. G. Q. a A. S. ako právni nástupcovia poručiteľa boli využili niektorú zo zákonných možností na navrátenie vlastníctva podľa nar. č. 52/1945 Zb. SNR alebo nar. č. 52/1945 Zb. SNR alebo zákona č. 128/1946 Zb. Tento poručiteľ v deň, keď bol v roku 1944 vyhlásený za mŕtveho nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a vlastnícke právo k nim mu nebolo ani reštituované. Preto dôvodne bolo dodatočné dedičské konanie zastavené. Nemožno opomenúť, že predmetný reštitučný prípad bol prípad sui generis a že riešenie bolo od začiatku poznačené nevyjasnením si zásadnej otázky, kto bol z hľadiska reštitučného zákona pôvodným vlastníkom a tým, že novelizovaný inštitút domnelého vlastníka je síce vo vzťahu k § 4 lex specialis, pričom však pre ďalšiu oprávnenú osobu platia zákonné kritériá podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona o pôde (lex generalis).“ 22. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 25Sp 3/2004 z 08.04.2005 bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č.j. OPÚ-2004/1415/Nv 24/04 z 12.06.2004. Týmto rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote bolo rozhodnuté, že žalobkyni a ďalším navrhovateľom sa nenavracia vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a nebolo im priznané ani právo na náhradu. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že „zo strany odporcu (žalovaného) nedošlo k porušeniu zákonov. Súd mal z obsahu spisu, ako aj z vyjadrení účastníkov za to, že navrhovatelia ktorí uplatnili dňa 22.03.2004 reštitučný nárok k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. v znení platných zmien a doplnkov nesplnili zákonné podmienky. Na základe žiadosti domnelého vlastníka (podľa § 4a ods. 2 a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb.) pozemkový úrad svojím rozhodnutím môže uznať vlastnícke právo k pozemkom, porastom a inému majetku tejto osobe, ak domnelý vlastník predloží rozhodnutie o dedičstve alebo zmluvu, ktorou dokladá vlastnícke práva, doklad o zmluve alebo doklad o inom právnom úkone o nadobudnutí vlastníctva touto osobou alebo jej právnym predchodcom, ak nedošlo k právne účinnému prevodu len pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy. Za domnelého vlastníka možno považovať predovšetkým osobu, ktorá by sa stala (sama, alebo jej právny predchodca) riadnym vlastníkom nehnuteľností, pokiaľ by bol vykonaný zápis do pozemkovej knihy a len z dôvodu tohto nedostatku sa nestala vlastníkom. V danom prípade nebolo preukázané, že právny predchodca navrhovateľov G. S. nadobudla nehnuteľnosti niektorým zo zákonných spôsobov (dedičstvom, prípadne kúpnou zmluvou). Navrhovatelia sami v uplatnení reštitučného nároku, ako aj v odvolaní uvádzajú, že G. S. nehnuteľnosti po F. F. a K. F. nezdedila, prichádza však do okruhu dedičov právom nebohého Z. U. - brata Q. F., rod. U., matky K. a F. F., keď G. S. bola dcérou Z. U.. Predmetné nehnuteľnosti však neboli v dedičskom konaní prejednané, pretože v pozemkovej knihe boli zavedené na Maďarský štát a potom prešli do vlastníctva Československého štátu podľa nariadenia SNR č. 52/1945 Zb. Nehnuteľnosti pôvodných vlastníkov neboli použité na účely pozemkovej reformy do 25.02.1948, a preto zostali vo vlastníctve štátu. Navrhovatelia preto nemôžu byť oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. Pokiaľ ale tvrdia, že sú oprávnenými osobami iba podľa § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb., tak takéto tvrdenie nie je v súlade so zákonom, podľa ktorého si oprávnené osoby mohli uplatniť právo na navrátenie vlastníctva na obvodnom pozemkovom úrade do 31.12.2004, podľa ktorého si oprávnené osoby uvedené v § 2 mohli uplatniť právo na navrátenie vlastníctva na obvodnom pozemkovom úrade do 31.12.2004. Vzhľadom k tomu, že u navrhovateľov nebola naplnená podmienka oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., pretože právny predchodca navrhovateľov nebol osobou uvedenou v tomto ustanovení súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Pokiaľ sa navrhovatelia domáhali vlastníctva o domnelom vlastníkovi podľa § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb., súd v tomto konaní nemohol postupovať podľa tohto zákona, nakoľko išlo o reštitúcie podľa nového zákona č. 503/2003 Z.z. Okrem toho navrhovateľov tak, ako to už bolo uvedené vyššie nebolo by možné považovať za domnelých vlastníkov ani v prípade posudzovania nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb.“ 23. Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 3Sž-o-KS 117/2005 z 02.02.2006 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 25Sp 3/2004-41 z 08.04.2005. V odôvodnení uviedol, že: „Pokiaľ navrhovateľka v 1. rade G. C. (žalobkyňa) na základe ňou podaného odvolania (ďalší dvaja navrhovatelia nepodali odvolanie) a doplnenia návrhu vo veci z 22.03.2004 - podanie z 27.06.2005 (č.l. 48 súdneho spisu) zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu a rozhodnúť tak, že jej priznáva v zmysle § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb., ako domnelej vlastníčke vlastnícke právo k nehnuteľnostiam po neb. M.. K. F. a neb. F. F., nebolo možné jej nároku odvolacím súdom vyhovieť, pretože už o takomto nároku rozhodol Okresný úrad v Rimavskej Sobote rozhodnutím č. Vn 1704/96, v ktorom navrhovateľke v 1. rade nepriznal vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam pre nesplnenie podmienok. Rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S 16/97 z 27.03.1997. Odvolací súd naďalej zotrváva na názore, že navrhovatelia nespĺňajú zákonom stanovené podmienky pre priznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam po neb. bratoch M.. K. a F. F. podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, že z príbuzných súrodencov rodičov týchto uvedených neb. vlastníkov nehnuteľností nežije už nikto, resp. sú na neznámom mieste, mimo nich - deti po G. S. dcére Z. U., brata matky Q. F. nebohých vlastníkov nehnuteľností. Navrhovateľka v 1. rade ani v tomto konaní nepreukázala doklad o nadobudnutí vlastníctva nebohých vlastníkov nehnuteľností ňou samou, alebo že by ho nadobudla jej matka.“ 24. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 25Sp/24/2006-30 z 08.12.2006 potvrdil opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. OPÚ-2006/034-2-Vn 2003/04 z 14.0.62006, ktorým podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol o reštitučnom nároku žalobkyne a ďalších navrhovateľov G. Q. a A. S. k predmetným nehnuteľnostiam po pôvodnom vlastníkovi nebohom F. F. a K. F. tak, že im nepriznal vlastnícke, resp. spoluvlastnícke práva k predmetným nehnuteľnostiam. Krajský súd v odôvodení rozsudku dôvodil v tom zmysle, že podľa § 4a ods. 1 až 3 zákona č. 229/1991 Zb. navrhovatelia nemôžu byť úspešní ani na základe poslednej žiadosti o vydanie (navrátenie) vlastníctva k nehnuteľnostiam z 15.12.2004, tak ako neboli úspešní ani v predchádzajúcich reštitučných konaniach, pretože nespĺňajú zákonom stanovené podmienky pre priznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam po nebohých bratoch M.. K. F. a F. F., nakoľko v konaní nepreukázali, že by oni alebo ich právna predchodkyňa G. S. nadobudli nehnuteľnosti niektorým zo zákonných spôsobov (dedením, kúpnou zmluvou) a nepredložili žiadne iné dôkazy, na základe ktorých by mohli byť uznaní za domnelých vlastníkov. 25. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 6Sžo 32/2007 zo 17.10.2007, kde najvyšší súd uviedol, že: „Účelom zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1990, obnovenie pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach. Pri výklade ustanovenia § 1 tohto zákona o rozsahu pôsobnosti je potrebné mať na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili výzvou nárok na vydanie veci, pôdy, budov a stavieb patriacich pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, ak sa obrátili na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk boli presvedčené, že ich majetok držia, a to v lehotách uvedených v zákone. Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácii zákona č. 229/1991 zb. uvádza, že aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona a v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočností, že zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne, a že sa musí uspokojiť len s nápravou krívd niektorých. Aj zákon č. 229/1991 Zb. bol viackrát novelizovaný (celkove 15x) a novelou zákonom č. 93/1992 Zb. bol s účinnosťou od 26.01.1992 v ustanovení § 4a citovaného zákona zavedený inštitút domnelého vlastníka. Podľa § 4a ods. 2 citovaného zákona, ak osoba uvedená v ods. 1 (osoba, ktorá tvrdí, že je oprávnenou osobou) nemôže jednoznačne preukázať svoj nárok výpisom z úradnej evidencie, zapíše ju pozemkový úrad ako domnelého vlastníka. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. nárok k pozemkom, porastom a inému majetku možno uznať mimo iného vtedy, ak nedošlo k právne účinnému prevodu iba pre nedostatok zápisu do pozemkovej knihy (t.j. ako vzniklo len naturálne vlastníctvo, nie vlastníctvo knihovné). Musí však ísť o vlastnícke právo domnelého vlastníka alebo o vlastnícke právo jeho právneho predchodcu. Zo spisového materiálu odporcu ako aj z obsahu spisu vyplynulo, že okolnosti, z ktorých žalobkyňa vyvodzuje oprávnenosť nároku navrhovateľov 1. až 3. nemajú oporu v preukázanom skutkovom stave, ani v zákone č. 229/1991 Zb. Napriek námietkam žalobkyne konanie v danej veci nie je možné oddeliť od predchádzajúcich konaní vedených na pozemkovom úrade pod č. Vn 50/92, Vn 124/92, Vn 1704/96, Vn 24/04 a konania vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/82/1992, 23S/98/1992, 23S/16/97 a 25Sp 3/2004. I v tomto preskúmavacom konaní odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu, ako aj s názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozsudku sp. zn. 3Sž-o-KS 117/2005 z 02.02.2006 zotrváva na názore, že navrhovatelia nespĺňajú zákonom stanovené podmienky pre priznanie vlastníckeho práva po nebohom Dr. K. F. a F. Lustigovi podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, že navrhovatelia sú vnukmi súrodencov rodičov pôvodných vlastníkov, preto pôvodných vlastníkov nemožno už považovať za právnych predchodcov navrhovateľov (§ 473 a § 475a a § 470 až § 480 Občianskeho zákonníka) a navrhovatelia nemôžu byť aj oprávnenými osobami po neb. M.. K. F. a neb. F. F. (§ 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.). Už v predchádzajúcich správnych i súdnych konaniach bolo preukázané, že z príbuzných súrodencov rodičov týchto pôvodných vlastníkov vyhlásených za mŕtvych v roku 1944 už nikto nežije, resp. sú na neznámom mieste, a že právna predchodkyňa navrhovateľov G. S., zomrelá XX.XX.XXXX, dcéra Z. U., ktorý bol bratom Q. F., rod. U., matky K. a F. F., nehnuteľnosti po bratoch F. nezdedila a navrhovatelia ani v tomto konaní nepreukázali žiaden doklad o nadobudnutí vlastníctva nebohých bratov F., ani G. S., ani nimi samými. Na základe uvedeného, i podľa názoru odvolacieho súdu odporca správne rozhodol, keď navrhovateľom nepriznal právo na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam po neb. Dr. K. F. a neb. F. F., ani im nepriznal právo na náhradu za tieto pozemky z dôvodu nesplnenia podmienky ustanovenej v § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb.“ 26. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/27/2010-34 z 23.06.2010 bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského pozemkového úradu v Banskej Bystrici č. 2010/00030 z 03.02.2010, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. 2009/349-5-Vn 2022/08 z 05.03.2009, ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku zastavil konanie vo veci žiadosti žalobkyne o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb., nakoľko mal zato, že správny orgán vo veci už meritórne rozhodol. Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 6Sžo/221/2010 z 26.10.2011 uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení Najvyšší súd SR uviedol, že: “Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) vedie bez ďalšieho k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo o stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, táto sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb (konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako správny orgán a súd v rámci súdneho prieskumu po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania a čo je dôležité, prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak bol určitý skutkový dej (skutok) po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne. V týchto prípadoch prichádzajú do úvahy len mimoriadne opravné prostriedky v podobe návrhu na obnovu konania (ktorá v danom prípade povolená nebola; rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 524/96-430-D z 24.05.1996) alebo preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. Správneho poriadku (rovnako tomuto mimoriadnemu opravnému prostriedku na strane Ministerstva pôdohospodárstva SR pod č. 2070/93-430 z 19.10.1995 vyhovené nebolo). Z obsahu žiadosti podanej na Obvodný pozemkový úrad v Rimavskej Sobote dňa 17.10.2008 bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa túto podala v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. Odvolací súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že vo veci bolo vydaných viacero správnych rozhodnutí, z ktorých považuje na účely posúdenia prekážky rozsúdenej veci za nosné právoplatné rozhodnutie Pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. Vn 50/92-14 z 11.05.92 (potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/82/92 z 30.06.1992), ďalej právoplatné rozhodnutie č. Vn 124/92-8 z 11.06.1992 (potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/98/92 z 22.07.1992), právoplatné rozhodnutie Okresného úradu v Rimavskej Sobote, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.j. PPLH/P-728/97-Vn 1704/96-9 (potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/16/97 z 27.03.1997) a právoplatné rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. OPÚ 2006/034-2-Vn 2003/04 z 14.06.2006, podrobené v rámci odvolacieho konania aj preskúmaniu Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo/32/2007 (najvyšší súd vo svojom rozsudku zo dňa 17.10.2007 jednoznačne vyslovil právny názor že: „...navrhovatelia nespĺňajú zákonom stanovené podmienky pre priznanie vlastníckeho práva po nebohom M.. K. F. a nebohom F. F. podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, že navrhovatelia sú vnukmi súrodencov rodičov pôvodných vlastníkov, preto pôvodných vlastníkov nemožno už považovať za právnych predchodcov navrhovateľov (§ 473 až § 475a a §470 až § 480 Občianskeho zákonníka) a navrhovatelia nemôžu byť ani oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.“. Všetky citované rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. Rovnako Obvodný pozemkový úrad v Rimavskej Sobote rozhodnutím č. OPÚ-2004/1415-Vn 24/04 z 12.06.2004 rozhodol vo veci uplatnenia si reštitučného nároku žalobkyňou a spol. podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Porovnávajúc uvedené rozhodnutia s jednotlivými žiadosťami žalobkyne po obsahovej stránke, konkrétne v tom smere, či jednotlivými rozhodnutiami bolo právoplatne rozhodnuté o všetkých nehnuteľnostiach, vydania ktorých sa žalobkyňa domáhala, dospel odvolací súd k nevyvrátiteľnému záveru, že v danej veci skutočne existuje prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), pričom táto je daná rozhodnutiami vydanými v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. Najvyšší súd považuje v danej veci za potrebné zdôrazniť, že aj v prípade podania žiadosti podľa zákona č. 503/2003 Z.z. by bol jeho verdikt rovnaký, keďže existuje aj právoplatné rozhodnutie spĺňajúce všetky zákonné atribúty zakladajúce prekážku res iudicata. Odvolávajúc sa na vyššie uvedené musí ďalej odvolací súd konštatovať, že v danej veci je úplne bez právneho významu tvrdenie žalobkyne, že „nebolo rozhodnuté o návrhu jej nebohej matky G. S.“, nakoľko túto skutočnosť mohla žalobkyňa účinne namietať prostredníctvom opravných prostriedkov v minulosti predchádzajúcich správnych a súdnych konaniach, ktoré však boli s konečnou platnosťou ukončené, pričom táto skutočnosť znamená, že žiaden správny orgán, ani súd nemá právomoc tieto právoplatné rozhodnutia revidovať. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že svojou poslednou žiadosťou (ktorú v odvolaní označila ako „novú žiadosť“, čím v podstate vylučuje ďalšiu svoju odvolaciu výhradu, a to, že vstupuje do stále prebiehajúceho reštitučného konania ako zákonná dedička po matke G. S., nakoľko nebolo právoplatne rozhodnuté podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb.) žiada o uznanie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam po pôvodných vlastníkoch neb. K. F. a F. F., tak aj táto jej výhrada je vo vzťahu k posúdeniu predmetu konania irelevantná, nakoľko táto otázka je tiež definitívne vyriešená rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/32/2007 zo 17.10.2007.“ 27. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. 24S/67/2013-35 z 13.02.2013 zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Banskej Bystrici č. 2013/00095 z 19.03.2013, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. OPÚ-2013/00108-2-Vn 2068/12 z 24.01.2013, ktorým bolo zastavené konanie o žiadosti žalobkyne o vydanie rozhodnutia o uznaní vlastníckeho práva k pozemkom, porastom a inému majetku podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že: „Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že nebolo rozhodnuté o návrhu nebohej G. S. zo dňa 19.08.1991 a z 19.09.1991. Takéto tvrdenie je vyslovene nepravdivé. Konanie o žiadosti G. S., B. K. a A. C. z 19.08.1991 a z 19.09.1991 o navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli bratia F. právoplatne skončilo rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/82/92 z 30.06.1992, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Pozemkového úradu v Rimavskej Sobote č. Vn 50/92-14 z 11.05.1992. O žiadosti bolo rozhodnuté tak, že sa navrhovateľom nevydávajú nehnuteľnosti zapísané...(predmetné nehnuteľnosti), ktorých pôvodnými vlastníkmi boli K. F., F. F. a ani nemajú právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti. Žalobkyňa v žalobe vytýka správnemu orgánu, že stotožnil návrh s predchádzajúcimi konaniami, ktoré boli založené na inom právnom a skutkovom základe. Správny orgán tak urobil bez toho, že by odôvodnil, o ktorej žiadosti rozhodol, v podstate totožnosť konania neriešil. Správny orgán mal náležite odôvodniť, prečo stotožnil tento môj návrh podpísaný za moju matku G. S. s predchádzajúcimi konaniami. Takýto dôvod žaloby neobstojí, pretože je v rozpore s odôvodnením prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie ako aj ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie v odôvodnení tak, ako je uvedené na čl. 2 až 5 tohto rozsudku obsahuje jasne a zrozumiteľne všetky skutočnosti, z ktorých správny orgán vychádzal a ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia, a tiež úvahu, ktorou sa pri ich hodnotení spravoval, a tiež to ako tieto skutočnosti právne posúdil. Správne orgány v rozhodnutí o žiadosti žalobkyne vymenovali presnou identifikáciou všetky konania, predmetom ktorých bolo navrátenie vlastníctva k pozemkom pôvodne patriacim bratom F., tak podľa zákona č. 229/1991 Zb., ako aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z. a zákona č. 330/1991 Zb., ktoré skončili právoplatnými rozhodnutiami a ktoré bránia tomu, aby o veci uvedenej v žalobkyninej žiadosti bolo možné rozhodnúť znovu. Správny orgán jasne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo v konaní o žiadosti žalobkyne bráni prekážka rozhodnutej veci tak, že porovnal rozhodnutie vo veci Vn 50/92, ďalej vo veci PPLH/P/728/97- Vn 1704/96-9 a OPÚ-2006/034-2-Vn 2003/04 s jednotlivými žiadosťami účastníkov v daných konaniach a poslednou žiadosťou žalobkyne z 31.07.2012 po obsahovej stránke, konkrétne v tom smere, či jednotlivými rozhodnutiami bolo právoplatne rozhodnuté o všetkých nehnuteľnostiach, vydania ktorých sa domáhala a dospel k nevyvratiteľnému záveru, že v danej veci existuje prekážka rozhodnutej veci daná rozhodnutiami podľa zákona č. 229/1991 Zb.... Konanie je totožné, čo do predmetu, účastníkov, ako aj skutkového stavu, ktorý sa nezmenil z dôvodu, že sa odohral v minulosti. Z obsahu správnych je nepochybné, že matka žalobkyne a žalobkyňa iniciovali konania o nároku na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zákona č. 229/1991 Zb. a žalobkyňa aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Matka žalobkyne tak urobila žiadosťou z 19.08.1991 a 19.09.1991 a žalobkyňa žiadosťou z 08.12.1995, ako aj žiadosťami z 18.12.2000 a zo 16.12.2004. O týchto žiadostiach bolo vecne a právoplatne rozhodnuté tak ako je uvedené. Reštitučné konania o navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli bratia F. boli právoplatne skončené. Takisto konanie iniciované žalobkyňou na vrátenie vlastníctva k tým istým nehnuteľnostiam, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli bratia F., ktoré žalobkyňa iniciovala spolu s ostatnými žiadosťou z 22.03.2004 podľa zákona č. 503/2003 Z.z., skončilo právoplatným rozhodnutím. V skončených správnych konania nie je možné robiť žiadne úkony, a to ani zo strany účastníkov a ani zo strany správneho orgánu. Žalovaný preto správne posúdil žiadosť žalobkyne z 31.07.2012 podľa jej obsahu ako novú žiadosť, aj keď sa v nej uvádza, že sa týka predošlého konania, nakoľko z textu žiadosti je zrejmé, že žiadateľka sa domáha touto žiadosťou navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli bratia F.. Žalobkyňa v žiadosti uplatnila nárok ako dedička nebohej G. S.. Je nepochybné, že o žiadosti o navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli bratia F. uplatnenou G. S. podľa zákona č. 229/1991 Zb. bolo právoplatne rozhodnuté. Tým bolo konanie skončené. To platí aj pre konania iniciované žalobkyňou v roku 1995, 2000 a 2004, kde sa domáhala navrátenia pozemkov po bratoch F. na základe zákona č. 229/1991 Zb. Žalovaný preto správne zistil skutkový stav, keď tieto skutočnosti posúdil tak, že ide o zhodu v účastníkoch konania, ako aj v predmete konania, ktorým je navrátenie vlastníctva k tým istým pozemkom ako v uvedených právoplatne skončených konaniach. Tvrdenie, že predchádzajúce konania boli o inom nároku, nezodpovedá obsahu správnych spisov, z ktorých ako je vyššie uvedené vyplýva, že vyššie uvedené správne konania mali ten istý predmet konania - navrátenie vlastníctva k tým istým nehnuteľnostiam a takisto mali zhodu účastníkov konania v osobe žalobkyne. Preto žalovaný dospel k správnemu právnemu záveru, že tieto skutočnosti bránia tomu, aby bola vec prejednaná znova, nakoľko napĺňajú dôvod pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku, a teda, že vecnému rozhodnutiu o žiadosti žalobkyni bráni prekážka rozhodnutej veci.“ 28. Uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo v odvolacom konaní potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžr/40/2014 z 26.03.2015. Najvyšší súd SR sa v odôvodnení stotožnil s právnym posúdením veci prvostupňovým krajským súdom, ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom len pre zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že: „... krajský súd sa so žalobnými námietkami náležite vysporiadal a zároveň poukázal na jednotlivé správne, ako aj súdne rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté o konkrétnych nárokoch uplatnených žalobkyňou, resp. jej právnou predchodkyňou podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, ako aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom.... Pokiaľ žalobkyňa chcela v správnom konaní použiť odlišnú právnu argumentáciu, ako v už právoplatne skončených veciach, nepredstavuje táto okolnosť prelomenie prekážky veci rozhodnutej, najmä pokiaľ už bolo skoršie rozhodnuté aj o žiadosti podanej rovnako podľa § 4a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Je nepochybné, že skutkový stav v danej veci je nemenný, vychádza z minulosti, a teda bol tu dôvod pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku.“ 29. Vzhľadom na to, že citované rozsudky súdov dávajú odpoveď na väčšinu žalobných námietok, bez ohľadu na to, ako bol opätovne uplatnený nárok žalobkyne na uznanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 4 a § 4a zákona č. 229/1991 Zb. v podanej žiadosti sformulovaný a odôvodený, nie je dôvod na ne opätovne rovnako reagovať. Vhodné je dodať, že domnelým vlastníkom podľa § 4a ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. môže byť jedine ten, kto tvrdí že je oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 1, 2 cit. zákona, pričom postavenie oprávnenej osoby nie je právom (majetkom alebo majetkovou hodnotou, ktorá vrátane dlhov prechádza na dediča), ktoré okamihom smrti oprávnenej osoby (prípadne vyhlásenia za mŕtveho) prechádza na jej právnych nástupcov dedením v zmysle zákonnej dedičskej postupnosti alebo závetu. Ust. § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. pre takýto prípad autonómne upravuje poradie a špecifický relatívne uzavretý okruh osôb, ktoré možno považovať za osoby oprávnené. Napríklad podľa § 4 ods. 2 písm. c/ cit. zákona v prípade smrti detí oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 1 nastupujú na ich mieste ich deti a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti. Naopak podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. (od ktorého si svoj nárok odvodzuje žalobkyňa) pre prípad smrti rodičov osoby oprávnenej podľa odseku 1 takéto nástupníctvo zákonom stanovené nie je a nemožno ho nahrádzať dedičským oprávnením, ktoré nie je žiadny dôvod na takýto prípad vzťahovať. 30. Žalobkyňa ďalej namietala, že Najvyšší súd SR v rozsudku č.k. 6Sžo/21/2010 z 26.10.2011 uviedol, že neboli úspešní v reštitučnom konaní vedenom podľa zákona č. 229/1991 Zb. a rozhodnutie o nevyhovení návrhu (o zamietnutí uplatneného nároku) by netvorilo prekážku veci rozhodnutej za predpokladu, že by bol nanovo uplatnený reštitučný nárok z iných dôvodov v priebehu plynutia prekluzívnej lehoty, keďže má za to, že je možné akceptovať nové dôvody pre uplatnenie reštitučného nároku, t.j. zmenu dôvodov pôvodného návrhu aj po uplatnení prepadnej lehoty, avšak v čase pred právoplatným skončením veci, nakoľko takýto postup by bol v záujme oprávnených osôb a v zmysle reštitučného zákona. Do pozornosti žalobkyne je v tejto súvislosti potrebné dať zmysel a význam tohto konštatovania, ktoré oprávnenie na nové uplatnenie reštitučného nároku z iných dôvodov zreteľne ohraničuje časom (priebehom) plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 13 zákona č. 229/1991 Zb. a súčasne časovým obdobím „pred právoplatným skončením veci“. Zo všetkých okolností veci je nesporné, že podanie žalobkyne z 21.12.2017, ktorým opätovne uplatnila nárok na uznanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, bolo urobené po uplynutí uvedených prepadných časových období, čo malo za následok stratu oprávnenia žalobkyne účinne sa domáhať svojich nárokov. Navyše uvedený záver je v označenom rozsudku Najvyššieho súdu SR uvedený len preto, že k nemu dospel Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č.k. 23S/27/2010 z 23.06.2010, pričom krajský súd, ako aj samotný Najvyšší súd SR v tých istých rozsudkoch dospeli k záveru, že o totožných nárokoch už bolo právoplatne rozhodnuté označenými rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré boli potvrdené súdmi a vo veci existuje prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá bránila o žiadosti znovu rozhodnúť. Rovnaká situácia - prekážka nastala v konaní iniciovanom žiadosťou žalobkyne z 21.12.2017. Uplynutie prekluzívnej lehoty ako aj podmienky, za ktorých mohla žalobkyňa vstúpiť do konania iniciovaného G. S. ozrejmil Krajský súd v Banskej Bystrici už v odkázanom rozsudku č.k. 23S/16/97 z 27.03.1997. 31. Žalobkyňa v správnej žalobe tiež namietala, že žalovaný jej odvolanie zamietol, pričom sa nezaoberal dôvodmi odvolania a predloženými dôkazmi, ktoré dokazujú, že nejde o to isté konanie a do všetkých dôsledkov sa nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v odvolaní a na túto vôbec nereagoval a len poukazoval na predchádzajúce rozhodnutia správnych orgánov a súdov. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co 60/97-200 a tvrdila, že vyvrátila tvrdenie žalovaného dôkazmi a keď žalovaný nepriznal uplatnený reštitučný nárok k nehnuteľnostiam, mal dôkazmi vyvrátiť jej tvrdenia. Napokon žiadala aby súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a vo veci rozhodol tak, že prizná uplatnený reštitučný nárok G. S., resp. jej právnej nástupkyni k predmetným nehnuteľnostiam. 32. Žalobkyňa v uvedených žalobných bodoch svojej správnej žaloby predložila všeobecné konštatovania a vlastné názory týkajúce sa niektorých záverov žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade s jej názormi však nepreukazuje ich nezákonnosť. Uvedené konštatovania a názory žalobkyne na nastolené otázky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s posúdením, aké žalovaný vykonal v napadnutom rozhodnutí, resp. nepodloženými tvrdeniami. Námietky žalobkyne neboli nijako bližšie ozrejmené (nie je zrejmé prečo sa žalovaný nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v odvolaní a s ktorými dôvodmi odvolania a predloženými dôkazmi sa nezaoberal, nie je tiež zrejmé ako a čím žalobkyňa vyvrátila tvrdenia žalovaného a ktoré jej tvrdenia mal vyvrátiť dôkazmi a pod.). Žalobkyňa bez bližšej právnej argumentácie poukázala rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co 60/97-200, čo bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu tohto rozhodnutia so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, nemôže mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia pre nezákonnosť. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez právneho významu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Požiadavka žalobkyne, aby súd rozhodol o priznaní ňou uplatnených nárokov je úplne mimo právomoci správneho súdu, ktorý nerozhoduje v správnom konaní ako ďalšia inštancia, ale len preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy oprávneného o žiadosti konať. Takto uplatnené žalobné dôvody teda neumožňovali súdny prieskum zákonnosti, pretože žalobné námietky sú nekonkrétne a všeobecné, resp. presahujúce právomoc správneho súdu. 33. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný. 34. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v podanej správnej žalobe dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore s logickým uvažovaním, nebolo v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žaloby tak, ako bola formulovaná, možné žalobnému návrhu vyhovieť. 35. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v žalobe, ako je uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 36. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal. 37. Toto rozhodnutie prijal senát počtom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát počtom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok je právoplatný jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.