Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/133/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200359 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6019200359.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: F.. Z. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J.. N.. U. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpený: JUDr. Dušan Motús, advokát so sídlom Hviezdoslavova 3, 971 01 Prievidza, IČO: 51 196 859, proti žalovanému: Rudné bane, štátny podnik, so sídlom Havranské 11, 974 32 Banská Bystrica, IČO: 00 007 838, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OPO-441/2019 zo dňa 22.03.2019, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Rudné bane, š. p., č. OPO-441/2019 zo dňa 22. marca 2019 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v úplnom rozsahu, vo výške, aká bude vyčíslená v uznesení o výške trov konania, vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku, v lehote 10 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca si u žalovaného uplatnil žiadosťou zo dňa 20.03.2019 nárok na osobitný príspevok baníkom podľa § 2 ods. 3 zákona č. 98/1987 Zb. o osobitnom príspevku baníkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 98/1987 Zb.“) odo dňa XX.XX.XXXX, kedy dovŕšil vek XX rokov. 2. K svojej žiadosti žalobca doložil výpoveď z pracovného pomeru, platobné výmery vydané počas trvania jeho pracovného pomeru, výplatnú pásku, periodiká Hornonitriansky baník, kolektívne zmluvy a list Ministerstva hospodárstva SR „Stanovisko k žiadosti o výklad pojmu“. 3. Na základe žiadosti žalobcu žalovaný vydal oznámenie - rozhodnutie č. OPO-441/2019 zo dňa 22.03.2019 o nepriznaní osobitného príspevku baníkom v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 98/1987 Zb.. Žalovaný v oznámení uviedol, že k 31.12.2018 žalobca odpracoval v zamestnaniach so stálym pracoviskom pod zemou 9 rokov a 187 dní, a zároveň ukončil pracovný pomer. Žalovaný odkázal na prílohu č. 1 a 4 k žiadosti žalobcu a konštatoval, že žalobca nesplnil podmienky stanovené v § 2 ods. 3 zákona č. 98/1987 Zb., pretože neodpracoval najmenej 20 rokov v zamestnaniach v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach na území SR. Žalovaný považoval za relevantný doklad o odpracovanej dobe v podzemí potvrdenie zamestnávateľa žalobcu s tým, že žalovaný nie je oprávnený posudzovať a ani určovať, či dané odpracované obdobie pre účely žiadosti o osobitný príspevok je správne zaradené v pracovnej kategórii - práca v podzemí. Podľa žalovaného toto prináležalo jedine zamestnávateľovi žalobcu. 4. V rámci poučenia žalovaný uviedol, že podľa § 2 ods. 1 zákona č. 125/2016 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vo väzbe na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/8/2016, nie je odvolanie prípustné. Žalovaný žalobcu poučil, že proti tomuto oznámeniu je možné podať správnu žalobu v zmysle § 14 zákona č. 98/1987 Zb. a podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) v lehote dvoch mesiacov od doručenia oznámenia na Krajský súd v Banskej Bystrici. 5. Správnou žalobou, doručenou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPO-441/2019 zo dňa 22.03.2019. 6. Žalobca namietal, že žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 7. Žalobca poukázal na to, že ku svojej žiadosti o osobitný príspevok baníkom priložil list svojho zamestnávateľa E. G. K., a. s., č. Q. zo dňa 07.01.2019 s prílohou vo forme informatívneho výpočtu o odpracovanej dobe v podzemí, ako aj listinné dôkazy preukazujúce odpracovanú dobu v podzemí v hlbinnej bani, a to platobné výmery v počte 33 ks, výplatné pásky, kolektívne zmluvy, podnikový časopis Hornonitriansky baník, list Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 08.08.2017 k žiadosti o výklad pojmu, výpoveď z pracovného pomeru, kolektívne zmluvy za rok 1996 a roky 2003 až 2018, popisy pracovnej funkcie žalobcu, zmluvy o mzdových podmienkach a pod. Dôkazy predložil na DVD nosiči. 8. Podľa žalobcu právny názor žalovaného uvedený v oznámení nemá oporu v zákone, nakoľko žalovaný bol povinný podľa § 6 ods. 2 zákona č. 98/1987 Zb. pred posúdením žiadosti zadovážiť si všetky potrebné podklady. Potvrdenie zamestnávateľa o odpracovanej dobe nie je jediným relevantným dokladom pre posúdenie nároku. 9. Potvrdenie zamestnávateľa o odpracovanej dobe žalobcu v podzemí hlbinnej bane je v rozpore s ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré žalobca predložil žalovanému, s čím sa žalovaný nijako nevysporiadal. 10. Žalobca uviedol, že jeho bývalý zamestnávateľ v liste zo dňa 07.01.2019 potvrdil, že pracoval ako V. a I. L. - I.. Nesprávne bolo konštatované, že v prípade výkonu technických funkcií (THZ) bol zamestnávateľ povinný zisťovať počet odfáraných zmien a skutočnosť, do ktorej pracovnej kategórie dôchodkového zabezpečenia bola v čase platnosti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) táto funkcia zaradená. Taktiež bola nesprávne aplikovaná Smernica č. 209/1989 „Uplatňovanie rezortného zoznamu zamestnaní zaradených do I. a II. kategórie“. Žalobca poukázal na to, že zákon č. 100/1988 Zb. bol zrušený od 01.01.2004 a interná smernica neriešila podmienky nároku na osobitný príspevok baníkom. Nárok na osobitný príspevok nemožno posudzovať podľa zrušených pracovných kategórií a podľa zrušeného právneho predpisu. 11. Výkon práce v určitej pracovnej kategórii ako podmienku vzniku nároku na osobitný príspevok baníkom neupravuje ani zákon č. 98/1987 Zb. 12. Pre vznik nároku na osobitný príspevok baníkom je podľa § 2 ods. 3 a 5 zákona č. 98/1987 Zb. rozhodujúca sama skutočnosť výkonu zamestnania so stálym pracoviskom pod zemou počas zákonom stanoveného obdobia. Dĺžka tohto obdobia je pritom vymedzená počtom odpracovaných rokov v zamestnaní, a nie počtom dní či zmien skutočne odpracovaných pod zemou. V tejto súvislosti žalobca poukázal na názor obsiahnutý v liste Ministerstva hospodárstva SR č. 22404/2017-4110-34404 zo dňa 08.08.2017, kde ministerstvo zaujalo stanovisko k žiadosti o výklad pojmu. 13. Žalovaný založil svoje stanovisko len na potvrdení zamestnávateľa žalobcu, v ktorom bol výkon práce v podzemí hlbinnej bane nesprávne právne posúdený, a preto aj rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 14. Potvrdenie zamestnávateľa o odpracovanej dobe označil žalobca ďalej aj za zmätočné, pretože bol k nemu priložený len „informatívny“ výpočet odpracovanej doby a bolo v ňom konštatované, že za roky 2000 až 2008, t. j. za 9 rokov sa nezachovala evidencia o fáraní, čo spochybňuje správnosť celého potvrdenia. 15. Žalobca vykonával funkciu zmenového technika od 01.09.1987 až do zrušenia jeho funkcie, teda do 31.12.2018. V zamestnaní v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach na území SR preto odpracoval 31 rokov a 4 kalendárne mesiace. 16. Bývalý zamestnávateľ žalobcu E. G. K., a. s., ako aj jeho právni predchodcovia, mali svojich zamestnancov zatriedených ako zamestnancov pracujúcich na povrchu a zamestnancov so stálym pracoviskom v podzemí hlbinnej bane. Podľa toho boli, resp. sú zamestnanci zaradení aj do mzdových stupníc: - I. stupnica - robotníci na povrchových pracoviskách, - II. stupnica - robotníci na pracoviskách v podzemí, - III. stupnica - THZ na povrchových pracoviskách, - IV. stupnica - THZ v podzemí. Do štvrtej stupnice patria prevádzkové technicko-hospodárske činnosti vykonávané v podzemí: revírnik, vedúci zmeny, elektromechanik, mechanik, zástupca vedúceho úseku, vedúci úseku. Teda to znamená, že išlo o všetkých THZ so stálym pracoviskom v podzemí v hlbinnej bane. Vyplýva to z kolektívnej zmluvy bývalého zamestnávateľa žalobcu. 17. V období od 01.10.2002 do 31.03.2007 bolo vytvorených 5 mzdových stupníc z dôvodu zvýhodnenia preferovaných robotníckych povolaní v podzemí. V tomto období zostali 2 pôvodné mzdové stupnice. Ďalej III. stupnica bola pre robotníkov v podzemí pre vybrané robotnícke činnosti, IV. stupnica pre THZ na povrchu a V. stupnica pre THZ v podzemí. Žalobca bol zaradený do V. mzdovej stupnice a okrem toho v predchádzajúcom období IV. mzdovej stupnici, teda vždy bol v mzdovej stupnici pre THZ v podzemí, čo dokazujú aj platové výmery, ktoré predložil žalovanému. 18. Ďalej žalobca poukázal na to, že mal aj nárok na desiatový balíček poskytovaný zamestnancom v podzemí, a tiež od roku 2010 v trojročných intervaloch mohol využívať ozdravné pobyty, ktoré boli určené len pre zamestnancov so stálym pracoviskom v podzemí. Tieto skutočnosti vyplývajú z kolektívnych zmlúv. 19. Prvých 20 rokov odpracovaných v podzemí potvrdil žalobcovi jeho zamestnávateľ aj tým, že mu v septembri 2007 vyplatil jubilejnú odmenu za „20 rokov v podzemí nepretržite“ v sume 1 500,- Sk podľa kolektívnej zmluvy z daného obdobia - oddiel VI. Jubilejné odmeny, bod VI.3, písm. c). Táto skutočnosť bola uvedená aj v podnikových novinách E. G., ročník I., č. XX zo dňa 24.08.2007. 20. Všetky uvedené skutočnosti spolu s dôkazmi boli uvedené v žiadosti o priznanie nároku na osobitný príspevok baníkom zo dňa 20.03.2019, ktorú žalobca doručil žalovanému. Z uvedených dôkazov podľa žalobcu jednoznačne vyplývalo, že od 01.09.1987 až do 31.12.2018 pracoval v podzemí hlbinnej bane ako V. alebo I. L., pričom bol vždy zaradený do mzdovej stupnice určenej pre technicko-hospodárskych zamestnancov v podzemí hlbinnej bane. Ak zamestnávateľ v roku 2007 vyplatil podľa kolektívnej zmluvy jubilejnú odmenu za 20 rokov práce v podzemí nepretržite, je nepochopiteľné, prečo ten istý zamestnávateľ po ďalších 11 rokoch práce v podzemí uviedol do potvrdenia, že v podzemí odpracoval len 9 rokov a 187 dní. 21. Žalovaný sa s predloženými dôkazmi v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal a poukázal len na to, že za relevantný doklad o odpracovanej dobe považuje výhradne potvrdenie zamestnávateľa. 22. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vôbec nevyplýva, aké dôkazy žalovaný pri svojej rozhodovacej činnosti vykonal, ako ich zohľadnil, akými úvahami sa riadil. Žalobca preto považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 23. Potvrdenie zamestnávateľa o odpracovanej dobe zamestnania v podzemí nie je jediným relevantným dôkazom, najmä ak je v rozpore s ďalšími dôkazmi predloženými žalobcom. Podľa predložených dôkazov žalobca jednoznačne odpracoval v podzemí viac ako 20 rokov, a teda splnil podmienky nároku na osobitný príspevok podľa § 2 ods. 3 a 5 zákona č. 98/1987 Zb. a rozhodnutie žalovaného je tak v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. 24. Vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, kde neboli uvedené ani dôkazy, ktoré žalobca žalovanému predložil, vyslovil žalobca pochybnosť o tom, či tieto dôkazy žalovaný vôbec vykonal a zahrnul ich do svojho administratívneho spisu. Zistenie skutkového stavu tak žalobca považoval za nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 25. Na základe uvedenej argumentácie žalobca žiadal, aby správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) SSP rozhodnutie - oznámenie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil právo na náhradu trov konania. 26. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že vo veci je jedinou spornou otázkou právne posúdenie § 2 ods. 3 zákona č. 98/1987 Zb. Sporná otázka spočíva vo výklade pojmu „stále pracovisko pod zemou v hlbinných baniach na území Slovenskej republiky“. 27. Podľa žalovaného, obdobie od 01.09.1987 do 31.12.1999, resp. výpočet bývalého zamestnávateľa vychádzajúci z evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia za toto obdobie v úhrne 6 rokov a 5 dní, žalobca nerozporoval predložením konkrétnych tvrdení. Žalobca predložil platobné výmery, z ktorých vyplýva jeho zaradenie do konkrétnej mzdovej skupiny, ale nijako to nespochybňuje výpočet odpracovaných dní v podzemí zo strany bývalého zamestnávateľa. 28. V období od 01.01.2009 do 31.12.2018 žalobca namietal výpočet bývalého zamestnávateľa zaradením do mzdovej kategórie, ktorá sa podľa predložených kolektívnych zmlúv týka zamestnancov na pracoviskách v podzemí. Taktiež v tejto súvislosti namietal použitie smernice. Podľa žalovaného výpočet odpracovaných rokov v období od 01.01.2009 do 31.12.2018, kedy na výpočet bývalý zamestnávateľ použil Smernicu č. 9/89, ktorá má v internej evidencii bývalého zamestnávateľa žalobcu č. 209/1989, bola správna a uvedená smernica je dodnes platná. V tejto smernici sú uvedené zásady pre zaraďovanie zamestnaní do dôchodkových kategórií a pre hodnotenie dôb zamestnaní odpracovaných v týchto kategóriách. 29. Smernica v čase jej prijatia vychádzala z ustanovenia § 15 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. v znení platnom do 31.12.1999 a z ustanovení nariadenia Vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia. Novelou Zákona o sociálnom zabezpečení zákonom č. 235/1992 Zb. mali byť pracovné kategórie od 01.01.1993 definitívne zrušené. Napriek tomu sa predlžovala doba zaraďovania, a to až do 31.12.1999. Zamestnanie vykonávané po tomto dátume - 31.12.1999 však už nebolo možné zaradiť do preferovanej pracovnej kategórie, z čoho vyplýva, že zamestnania vykonávané počnúc 01.01.2000 sa hodnotili už len ako zamestnania III. pracovnej kategórie. Prijatím zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) boli pracovné kategórie definitívne zrušené, ale podľa prechodného ustanovenia tohto zákona (§ 274 ods. 1) mali byť zachované nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie. 30. Žalobcovi nároky vyplývajúce zo zaradenia do pracovnej kategórie vyplývali z ustanovenia § 15 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. platného do 31.12.1999, preto aplikáciou prechodného ustanovenia § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. bolo nutné dôjsť k záveru, že postup bývalého zamestnávateľa žalobcu pri výpočte odpracovaných rokov v podzemí za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2018 bol správny, nakoľko vychádzal z podkladov o odfáraných zmenách za uvedené obdobie. Bývalý zamestnávateľ žalobcu vychádzal aj z bodu 2.4., písm. B) smernice, v zmysle ktorého pri zaraďovaní zamestnaní technicko- hospodárskych pracovníkov do preferovanej pracovnej kategórie rozhoduje splnenie časovej podmienky výkonu zamestnania na preferovaných pracoviskách, t. j. doby, ktorú THP z prevádzkovo nevyhnutných dôvodov odpracujú na pracoviskách, kde sa vykonávajú zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie. 31. V prípade žalobcu išlo o zamestnanca, u ktorého povaha zamestnania alebo prevádzkové dôvody vyžadovali, aby striedal rôzne druhy pracovných činností. U takýchto zamestnancov v zmysle uvedených právnych predpisov bolo rozhodujúce, či u nich časovo (v hodinách) prevažovala v pozorovanom období jedného kalendárneho mesiaca pracovná činnosť v podzemí. Ak zamestnanec odpracoval nadpolovičný rozsah celkovej mesačnej pracovnej doby v zamestnaniach v podzemí, hodnotí sa mu celý mesiac v I.AA pracovnej kategórii. U ostatných technicko-hospodárskych zamestnancov bez ohľadu na to, či je funkcia „vedená“ v podzemí, sa zisťuje počet fáraní a skutočnosť, do ktorej pracovnej kategórie dôchodkového zabezpečenia bola v čase platnosti zákona č. 100/1988 Zb. táto funkcia zaradená. Uvedený záver bol aj publikovaný v periodiku Hornonitriansky baník č. 21 z roku 2018 v rubrike „Okienko právnika“. 32. Žalovaný postrehol, že bývalý zamestnávateľ nemal k dispozícii dokumentáciu k výpočtu odpracovaných rokov žalobcu v podzemí za roky 2000 až 2008, t. j. celkovo za 9 odpracovaných rokov. Za obdobie od 01.09.1987 do 31.12.1999 bola žalobcovi vypočítaná odpracovaná doba v podzemí celkom 6 rokov a 5 dní a za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2018 celkom 3 roky a 182 dní, čo spolu činí 9 rokov a 187 dní. Je málo pravdepodobné, že žalobca v rokoch 2000 až 2008 celých 9 rokov pracoval v podzemí. Pokiaľ by sa to ale aj pripustilo, spolu s ostatnými posudzovanými obdobiami by odpracoval v podzemí maximálne 18 rokov a 187 dní, čo by podľa § 2 ods. 3 zákona č. 98/1987 Zb. nepostačovalo na priznanie nároku na osobitný príspevok baníkom. V konečnom dôsledku by táto skutočnosť na správnosť napádaného oznámenia nemala význam, napriek tomu, že strata dokladov o fáraní žalobcu nebola zavinená žalobcom. 33. Pokiaľ žalobca poukazoval na list Ministerstva hospodárstva SR č. 22404/2017-4110-34404 zo dňa 08.08.2017, podľa ktorého obdobie výkonu zamestnania so stálym pracoviskom pod zemou sa má vymedzovať počtom odpracovaných rokov v danom zamestnaní a nie počtom dní, či pracovných zmien, skutočne odpracovaných pod zemou, žalovaný uviedol, že s týmto názorom ministerstva sa nestotožňuje. Nebolo uvedené, z akých právnych predpisov tento názor vychádza a vôbec nezohľadňuje skutočnosti uvedené žalovaným v jeho vyjadrení k správnej žalobe, najmä pokiaľ ide o aplikáciu § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Ministerstvo nezohľadňuje hybridné zamestnanecké pozície technicko- hospodárskych pracovníkov, pri ktorých sa vyžaduje fáranie do podzemia iba niekedy. Takúto pozíciu vykonával aj žalobca a spôsob výpočtu jeho skutočne odpracovaných rokov v podzemí bol vypočítaný v súlade s platnými právnymi predpismi. 34. Skutočnosť, že žalobca poberal od svojho bývalého zamestnávateľa sociálne benefity prislúchajúce zamestnancom so stálym pracoviskom v podzemí, nemá žiadny vplyv na správnosť výpočtu skutočne odpracovaných rokov v podzemí. Poberanie takýchto sociálnych benefitov nemôže zakladať nárok žalobcu na priznanie osobitného príspevku baníkom. 35. V replike žalobca uviedol, že nespochybňuje výpočet svojho bývalého zamestnávateľa ohľadne odpracovanej doby len za obdobie od 01.04.2003, ako to uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení, ale namieta ho ako celok. Potvrdenie bývalého zamestnávateľa je v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca predložil, a z ktorých jednoznačne vyplýva, že od 01.09.1987 až do 31.12.2018 pracoval v podzemí hlbinnej bane ako V. alebo I. L., teda v zamestnaní v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach na území Slovenskej republiky odpracoval 31 rokov a 4 kalendárne mesiace. 36. Pokiaľ predložil kolektívne zmluvy, tak predložil tie, ktoré mal k dispozícii za účelom preukázania, že ním vykonávané technicko-hospodárske funkcie boli považované za zamestnania so stálym pracoviskom v podzemí. 37. V potvrdení zamestnávateľa absentuje obdobie niekoľkých rokov, kvôli úderu blesku a zničeniu digitálnych záznamov z fárania (roky 2000 až 2018) a kvôli vytopeniu archívu - zničené záznamy z fárania do roku 1999. Príloha potvrdenia obsahuje len informatívny prehľad odpracovaných zmien, čo nemôže byť dostatočným podkladom pre rozhodnutie o nároku žalobcu na osobitný príspevok baníkom. 38. Nie je pravdou, že by žalobca nerozporoval obdobie od 01.09.1987 do 31.12.1999, nakoľko podľa žalobcu pre účely nároku na osobitný príspevok baníkom mu malo byť započítané celé obdobie jeho zamestnania u zamestnávateľa E. G. K., a. s., resp. jeho právnych predchodcov, a to bez zohľadňovania odfáraných zmien. 39. Pokiaľ ide o Smernicu č. 209/1989, tak táto je aplikovateľná pre účely uplatňovania rezortného zoznamu zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia a vzťahovala sa k zákonu č. 100/1988 Zb. Nesúvisí teda s nárokom na osobitný príspevok baníkom a zákon č. 98/1987 Zb. nepožaduje uplatňovanie odpracovanej doby podľa pracovných kategórií, ale podľa pracovného zaradenia - „stále pracovisko v podzemí hlbinnej bane“. 40. Pokiaľ ide o internú Smernicu č. 9/89, tak táto sa týkala implementácie výpočtu I.AA kategórie, ktorá súvisí s dôchodkovým systémom s preferovanými pracovnými kategóriami, ktoré sa uplatňovali do 31.12.1999. Išlo o zvýhodnený dôchodkový systém pre baníkov. Smernica zostala platná len z toho dôvodu, že aj následne existovali zamestnanci, ktorí spĺňali dané kritériá k predčasnému odchodu do dôchodku z titulu pracovných kategórií. Využitie týchto právnych predpisov v súvislosti s priznaním osobitného príspevku baníkom je ale nemožné. Ak sa žalovaný vyjadril, že zaraďovanie zamestnaní do preferovaných pracovných kategórií sa vykonávalo do 31.12.1999 a po 31.12.1999 už nebolo možné zaraďovanie do preferovanej pracovnej kategórie, a od 01.01.2000 sa všetky činnosti považovali len za zamestnania III. pracovnej kategórie, tak z takéhoto výkladu žalovaného by vyplývalo, že od tejto doby by už žiadny baník nemal nárok na započítanie rokov do osobitného príspevku baníkov. 41. Smernica pri zaraďovaní do I.AA kategórie sledovala rovnako robotnícke, ako aj technické funkcie. Ak by malo dôjsť k implementácii tejto smernice, musela by sa uplatňovať pri všetkých povolaniach, čo sa doteraz nedialo ani pri THZ pracovníkoch na úrovni žalobcu. Ani výpočet započítaného mesiaca nebol tak jednoduchý, ako uplatnil bývalý zamestnávateľ (12 fáraní do mesiaca, bez započítania absencie, navyše fárania v dvoch rôznych zmenách za sebou = jedno fáranie). Toto žalobca predpokladá iba dedukciou počtom fáraní, keďže bývalý zamestnávateľ dodal výpočet odpracovanej doby formou informatívnej prílohy, kde bol uvedený celkový počet dní za celý rok, z ktorého nebolo možné presne určiť, ktoré mesiace žalobca splnil, a ktoré nie. 42. Pre započítanie mesiaca do odpracovanej I.AA kategórie sa sledovalo tzv. obklopovanie náhradných a započítateľných dôb. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že smernica sa opiera o 40 rokov staré výnosy (výnos FMPE č. 6/1978 v znení výnosu FMPE č. 5/1988 a Smernice FMPE č. 3/1983). Túto smernicu nie je možné spätne aplikovať s 30-ročným časovým odstupom na účely osobitného príspevku baníkom. Zákon č. 98/1987 Zb. v znení zákona č. 408/2015 Z.z. nepožaduje uplatňovanie odpracovanej doby podľa pracovných kategórií, ale podľa pracovného zaradenia - „stále pracovisko v podzemí hlbinnej bane“. 43. Žalovaný spochybňoval aj vyjadrenie Ministerstva hospodárstva SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy v danej oblasti. Na druhej strane žalovaný ako dôkaz uvádzal článok periodika E. G. č. XX z roku XXXX, v rubrike „Q. K.“, ktorý napísala zamestnankyňa E. G. K., a. s., S. H., vedúca starostlivosti o ľudské zdroje bez právnického vzdelania. Tá istá zamestnankyňa, ktorá v roku 2009 žalobcovi osobne potvrdila odpracovaných 20 rokov v podzemí a necelý mesiac po uverejnení článku v novembri 2018 sa žalobcovi ústne vyjadrila, že obdobie od 01.01.2000 sa žalobcovi započíta celé, keďže pri funkcii vedúceho zmeny sa nebude prehodnocovať počet fáraní, a že obdobie do 31.12.1999 bude započítané iba podľa získaného obdobia I.AA kategórie. Nakoniec sa tak nestalo a zamestnávateľ mu odpracovanú dobu takto nezapočítal. 44. Pokiaľ žalovaný poukazoval na ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., tak toto nesúvisí s prejednávanou problematikou, ale týka sa zachovania nárokov vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie pre účely dôchodkových dávok. 45. Určenie doby na účely vyplácania osobitného príspevku nie je totožné s určením doby I.AA kategórie. Žalobca nepožaduje priznanie odpracovanej doby do I.AA kategórie a využitie predčasného odchodu do dôchodku. V liste Ministerstva hospodárstva SR je právne vysvetlený a presne definovaný spôsob výpočtu odpracovanej doby pre účely osobitného príspevku baníkom pri zamestnaniach, ktoré sa týkajú takýchto prípadov, ako je aj prípad žalobcu. Žalobca vykonával funkciu I. L., a teda už aj z názvu funkcie vyplýva, že sa jedná o zmenového technika. Z listu Ministerstva hospodárstva SR vyplýva, že zmenovému technikovi, ktorý sa považuje za zamestnanca so stálym pracoviskom pod zemou, a ktorý súčasne splnil ďalšie zákonom požadované podmienky, je potrebné osobitný príspevok priznať, a to bez ohľadu na počet zmien skutočne odpracovaných v podzemí. 46. Aj keď žalobca neodfáral všetky zmeny v podzemí, nie je možné ho označiť za hybridného technika s fáraním iba niekedy. Podľa vyhlášky SBÚ č. 21/1989 Zb., konkrétne podľa § 7 ods. 1 písm. b), vedúci zmeny v uhoľnej bani je povinný prefárať pracoviská minimálne dvakrát do týždňa. Pri jednom fáraní v prípade vrtných prác, ktoré sú roztrúsené po celej bani, nie je možné obísť všetky pracoviská. Žalobca pracoval v G. J., ktorá je rozlohou najväčšia baňa. Akékoľvek iné riešenie (riadenie povrchovým pracovníkom) by bolo v rozpore s vyhláškou SBÚ č. 21/1989 Zb. Pojem hybridný technik nikdy nebol zaužívaný. U bývalého zamestnávateľa boli a sú zamestnaní zamestnanci, ktorí občasne fárali, prípadne mali povinnosť občasného fárania. Títo zamestnanci ale boli zaradení do I. stupnice - robotníci na povrchových pracoviskách alebo III. stupnice - THZ na povrchových pracoviskách (napr. geológ, THZ odboru technickej prípravy výroby atď.). Interné smernice „Zvýšenie účinnosti riadenia“ predpisovali žalobcovi 12 fáraní do mesiaca s polročným sledovaním a celkovým ročným vyhodnotením. Takéto množstvo nie je možné označiť za fáranie „niekedy“. 47. Čo sa týka benefitov, tak žalobca len chcel poukázať na jeho jednoznačné zaradenie do kategórie „stále pracovisko v podzemí hlbinnej bane“. 48. V duplike žalovaný uviedol, že zotrváva na svojom konštatovaní, že žalobca nerozporoval výpočet bývalého zamestnávateľa, vychádzajúci z evidenčného listu, pokiaľ ide o obdobie od 01.09.1987 do 31.12.1999. Ak žalobca namietal aplikáciu zákona č. 100/1988 Zb., tak jedine do zániku jeho účinnosti, t. j. do 30.06.2003. Ak žalobca tvrdil, že aj za obdobie od 01.09.1987 do 31.12.1999 bol výpočet počtu fáraní do podzemia zo strany jeho bývalého zamestnávateľa nesprávny, takáto námietka nie je podložená žiadnym konkrétnym tvrdením. 49. Nie je sporné, že doklady o fáraní žalobcu za roky 2000 až 2008 sa nezachovali a žalobca predložil kolektívnu zmluvu až za rok 2003, žalovaný sa preto oprávnene domnieval, že žalobca vo svojej žalobe výpočet bývalého zamestnávateľa namietal až od roku 2003. Žalobné body sú formulované zložito, ale nezrozumiteľne, keďže z nich vôbec nie je jasné, za ktoré obdobie zamestnania žalobca výpočet vlastne namieta a z akých dôvodov. 50. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že Smernica PR č. 9/89 sa doposiaľ pri technicko- hospodárskych pracovníkoch na úrovni žalobcu neuplatňovala a toto tvrdenie nemá žiadnu preukaznú hodnotu, ani právny význam. 51. Tvrdením žalobcu, že od 01.01.2000 by už žiadnemu baníkovi nevznikol nárok na osobitný príspevok, lebo všetky pracovné pozície spadajú do III. kategórie, nemá oporu v zákone. Zrušením pracovných kategórií už neexistuje žiadna pracovná kategória a ďalej názor žalobcu vylučuje aj prechodné ustanovenie § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Toto prechodné ustanovenie zachováva právne nároky vyplývajúce zo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie, a teda aj nárok na osobitný príspevok baníkov. Tvrdenie žalobcu, že toto prechodné ustanovenie sa nevzťahuje na nároky vzniknuté podľa iných zákonov, neobstojí. Dotknuté prechodné ustanovenie je koncipované tak, že sa vzťahuje na akékoľvek a všetky nároky vyplývajúce zo zaradenia do I. a II. pracovnej kategórie. Žiadnou výkladovou metódou dotknutého prechodného ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že tam uvedené nároky sa týkajú iba nárokov vyplývajúcich zo zákona č. 461/2003 Z.z. Charakter osobitného príspevku baníkov má vo svojej podstate charakter dôchodkovej dávky, nakoľko sa vypláca po dosiahnutí XX roku života zamestnancovi, ktorý 20 rokov odpracoval v zákonom kvalifikovanom zamestnaní. 52. Tvrdenie žalobcu, že v zmysle konkrétnych právnych predpisov bol povinný fárať do podzemia v konkrétnom rozsahu, nemá právny význam pre výpočet skutočného počtu fáraní. Tvrdenie, že pojem „hybridného technika“ nebol zaužívaný, je rovnako zmätočné a bez právneho významu. Podľa žalovaného vágnym argumentom žalobcu vo forme dohadov, odhadov a „dedukcií“, nie je možné poskytovať právnu ochranu. 53. Správny súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či vec patrí do správneho súdnictva, vychádzajúc aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/8/2016 zo dňa 16.01.2018. 54. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 55. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), b), c) SSP; na účely tohto zákona sa rozumie a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov, b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka, c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 56. Podľa § 4 SSP; orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú a) orgány štátnej správy, b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. 57. Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 a 5 zákona č. 98/1987 Zb.; (1) Oprávneným na priznanie osobitného príspevku, ak tento zákon neustanovuje inak, je fyzická osoba, ktorá a) dosiahla najvyššiu prípustnú expozíciu zo zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach na území Slovenskej republiky alebo b) pre ohrozenie chorobou z povolania zo zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach na území Slovenskej republiky nesmie vykonávať doterajšiu prácu. (2) Oprávneným na priznanie osobitného príspevku je aj fyzická osoba, ktorá odpracovala najmenej 15 rokov v zamestnaní v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach na území Slovenskej republiky, z toho najmenej 10 rokov ako rubač, lámač, razič alebo hĺbič. (3) Oprávneným na priznanie osobitného príspevku je aj fyzická osoba, ktorá odpracovala najmenej 20 rokov v zamestnaní v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach na území Slovenskej republiky. (5) Nárok na priznanie osobitného príspevku vzniká oprávneným osobám uvedeným v odsekoch 2 a 3 dovŕšením veku 55 rokov. 58. Podľa § 6 ods. 1 - 6 zákona č. 98/1987 Zb.; (1) Subjekt, u ktorého sa uplatňuje nárok na osobitný príspevok (ďalej len "organizácia"), určí Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. Finančné prostriedky na výplatu osobitného príspevku poskytuje organizácii Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. (2) Organizácia je povinná do dvoch mesiacov od doručenia žiadosti o uplatnenie nároku na osobitný príspevok alebo žiadosti o uplatnenie nároku na zvýšenie osobitného príspevku podľa § 5 ods. 4 doručiť do vlastných rúk žiadateľa písomné oznámenie o tom, či mu bol osobitný príspevok priznaný, alebo nie alebo či mu bol osobitný príspevok zvýšený podľa § 5 ods. 4, alebo nie; pred posúdením žiadosti je povinná zadovážiť si všetky potrebné podklady. (3) Oznámenie organizácie o priznaní osobitného príspevku alebo o priznaní zvýšenia osobitného príspevku podľa § 5 ods. 4 musí obsahovať údaj, od kedy sa osobitný príspevok priznáva alebo od kedy sa osobitný príspevok zvyšuje podľa § 5 ods. 4, výšku osobitného príspevku, spôsob určenia výšky osobitného príspevku, dôvody priznania a deň splatnosti, a ak ide o osobitný príspevok podľa § 2 ods. 4, aj dobu jeho poskytovania; oznámenie o nepriznaní osobitného príspevku alebo o nepriznaní zvýšenia osobitného príspevku musí byť odôvodnené. Oznámenie musí obsahovať poučenie o možnosti obrátiť sa na súd. (4) Organizácia je povinná aj bez žiadosti zabezpečiť zvýšenie osobitného príspevku podľa § 5 ods. 4 pre každý novopriznávaný osobitný príspevok, ak sú jej známe skutočnosti preukazujúce oprávnenosť nároku. (5) Organizácia je povinná aj bez žiadosti zabezpečiť určenie súm osobitného príspevku podľa § 5 ods. 11 platných pre príslušný kalendárny rok pre každý novopriznávaný, ako aj vyplácaný osobitný príspevok. (6) Na zaslanie oznámenia o určení osobitného príspevku podľa § 5 ods. 11 organizáciou oprávnenému sa primerane vzťahujú ustanovenia odsekov 2 a 3. 59. Podľa § 14 zákona č. 98/1987 Zb.; spory o nárokoch z tohto zákona rozhodujú súdy. Návrh môže oprávnený na súde uplatniť, len ak mu organizácia neprizná osobitný príspevok, ak nesúhlasí s oznámením organizácie o dni vzniku nároku, jeho výške a dobe poskytovania, splatnosti, zmene alebo o zániku alebo ak mu organizácia nedoručí oznámenie o priznaní alebo nepriznaní nároku do dvoch mesiacov odo dňa, keď jej bola doručená žiadosť o osobitný príspevok alebo žiadosť o zvýšenie osobitného príspevku. 60. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí (vydanom za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj len „OSP“) ustálil, že Rudné bane, š. p., sú právnickou osobou, ktorej zákon v spojení s podzákonnou normou zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzickej osoby v oblasti verejnej správy. Tieto závery sú aplikovateľné aj za účinnosti SSP, nakoľko podľa § 4 písm. d) SSP sa za orgán verejnej správy považuje aj fyzická osoba a právnická osoba, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. 61. Je nepochybné, že zákon č. 98/1987 Zb. v § 6 ods. 1 zveruje Ministerstvu hospodárstva SR kompetenciu určiť všeobecne záväzným právnym predpisom subjekt, u ktorého sa majú uplatňovať nároky na osobitný príspevok baníkom. Ministerstvo hospodárstva SR následne takýto subjekt určilo a podľa § 1 vyhlášky č. 244/2009 je takýmto subjektom Rudné bane, š. p. - žalovaný 62. Pre vyriešenie otázky právomoci správneho súdu nie je relevantné ani to, že zákon č. 98/1987 Zb. neodkazuje na primerané použitie zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), pretože aplikácia Správneho poriadku, resp. postup podľa Správneho poriadku, nie je podmienkou pre to, aby určitý administratívny proces mohol byť posúdený ako administratívne konanie. Nenasvedčuje tomu ani § 3 ods. 1 písm. a) SSP, podľa ktorého administratívnym konaním je postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správne súdy preskúmavajú aj také individuálne správne akty, ktoré nie sú výsledkom administratívneho konania, ktoré prebiehalo podľa ustanovení Správneho poriadku. 63. Prekážkou súdneho prieskumu individuálneho správneho aktu vydaného žalovaným v rámci správneho súdnictva nie je ani tá skutočnosť, že zákon č. 98/1987 Zb. nepripúšťa proti oznámeniu žalovaného o žiadosti o osobitný príspevok baníkom opravný prostriedok v rámci administratívneho konania. Správny súdny poriadok nevylučuje preskúmanie aj takých individuálnych správnych aktov, proti ktorým opravný prostriedok nie je prípustný - § 7, § 180 ods. 1 SSP. 64. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. 4Sžk/8/2016 zo dňa 16.01.2018 uzavrel, že opravným prostriedkom proti rozhodnutiu (oznámeniu) o žiadosti o poskytnutie osobitného príspevku baníkom je opravný prostriedok - odvolanie v zmysle § 250l OSP. Najvyšší súd SR teda dospel k záveru, že opravný prostriedok má byť prejednaný v súdnom konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP. Zároveň najvyšší súd uzavrel, že aj keď zákon č. 98/1987 Zb. používa pojem písomné oznámenie, je potrebné tento individuálny správny akt, ktorý vydáva žalovaný pri rozhodovaní o žiadostiach o osobitný príspevok baníkom, považovať za rozhodnutie. 65. V prejednávanej veci bolo rozhodnutie o žiadosti žalobcu vydané za účinnosti Správneho súdneho poriadku a Občiansky súdny poriadok na tento prípad nebolo možné aplikovať, ani pri zohľadnení prechodných a záverečných ustanovení. Preto správny súd považoval za správne aj poučenie uvedené žalovaným, že prípustným prostriedkom obrany žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného (ktoré bolo vydané podľa zákona č. 98/1987 Zb. a ktorým žalobcovi nebol priznaný osobitný príspevok baníkom) je správna žaloba, a to s odkazom na § 2 ods. 1 zákona č. 125/2016 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia rozhodnutie orgánu verejnej správy, proti ktorému bol pred 01.07.2016 prípustný opravný prostriedok podľa § 250l - 250sa OSP, je po 01.07.2016 možné preskúmať na základe správnej žaloby v rozsahu a za podmienok daných SSP. 66. Správny súd aj s ohľadom na závery uvedené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4Sžk/8/2016 zo dňa 16.01.2018 dospel k záveru, že v prejednávanom prípade ide o vec správneho súdnictva a rozhodnutie žalovaného preskúmal. S touto otázkou sa správny súd vysporiadaval najmä preto, že v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že otázku prípadných pochybností, či vec patrí do právomoci správneho súdu, bude možné vyriešiť až vo veci, ktorá by začala pred krajským súdom po 01.07.2016, teda po nadobudnutí účinnosti SSP. Je zrejmé, že celková koncepcia zákona č. 98/1987 Zb. zodpovedá dobe prijatia tejto právnej úpravy a je potrebné zohľadňovať aj historické súvislosti. Predovšetkým je ale potrebné brať zreteľ na to, aby fyzickej a právnickej osobe bola poskytnutá náležitá súdna ochrana za účelom uplatnenia ochrany jej práv a oprávnených záujmov v oblasti verejnej správy. 67. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na 18.12.2019 o 10.30 hod. Na pojednávaní sa účastníci konania vyjadrili v zhode s obsahom svojich písomných podaní. 68. Správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného a postupu, ktorý mu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP), dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, preto správnou žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a podľa ods. 4 tohto ustanovenia vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 69. Za podstatné považoval správny súd to, že žalovaný sa odvolal na potvrdenie vystavené zamestnávateľom žalobcu pre účely uplatňovania osobitného príspevku s tým, že nie je oprávnený posudzovať a ani určovať žalobcom odpracované obdobia pre účely osobitného príspevku baníkom. Takýto postup žalovaného mal za následok, že v rozhodnutí neuviedol, ktoré skutočnosti a čím považoval za preukázané, neuviedol vlastnú správnu úvahu ani právne posúdenie veci. Z rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe akého postupu a akej úvahy dospel žalovaný k záveru uvedenému v rozhodnutí. 70. Zákon č. 98/1987 Zb. zveril Ministerstvu hospodárstva SR kompetenciu na určenie subjektu, ktorý má rozhodovať o nárokoch na osobitný príspevok baníkom s tým, že prostriedky poskytuje Ministerstvo hospodárstva SR. Zákon č. 98/1987 Zb. pritom určuje aj pravidlá administratívneho procesu pri vyhodnocovaní splnenia podmienok pre túto osobitnú dávku. V § 6 ods. 2 tohto zákona je určená lehota dvoch mesiacov, v ktorej má žalovaný do vlastných rúk žiadateľa doručiť písomné oznámenie o tom, ako bola žiadosť týkajúca sa osobitného príspevkom baníkom, vyhodnotená. Zároveň je v tomto ustanovení uvedené, že za účelom posúdenia žiadosti si má žalovaný zadovážiť všetky potrebné podklady. V § 6 ods. 3 zákon č. 98/1987 Zb. vymedzuje náležitosti písomného oznámenia, vrátane poučenia o možnosti obrátiť sa na súd. Z vyššie uvedenej právnej úpravy podľa správneho súdu vyplýva jednoznačná požiadavka vo vzťahu k žalovanému, ktorý je pre účely nárokov na osobitný príspevok baníkom v pozícii orgánu verejnej správy, aby v osobitnom administratívnom konaní posúdil uplatnené žiadosti (prípadne konal aj ex offo - napr. § 6 ods. 4 zákona č. 98/1987 Zb.), zadovážil si potrebné podklady, tieto vyhodnotil a vydal preskúmateľné rozhodnutie. Žalovanému je zverená kompetencia nakladať s verejnými prostriedkami a rozhodovať o ich priznaní fyzickým osobám - baníkom, nakoľko žalovaný vyhodnocuje splnenie zákonom stanovených podmienok. 71. Žalovaný sa nemôže svojej kompetencie a povinností, ktoré mu v rámci nej prislúchajú, zbaviť tým, že vychádza len z potvrdenia zamestnávateľa žiadateľa, navyše v prípade, ak žiadateľ potvrdenie rozporuje. V prípade, že by žalovaný bez ďalšieho len prevzal skutočnosti potvrdené zamestnávateľom a nevysporiadal sa so skutočnosťami, na ktoré poukazuje žiadateľ už v žiadosti, bol by žiadateľ vystavený možnému svojvoľnému vyhodnoteniu zákonných podmienok svojím zamestnávateľom. 72. Žalovanému je zákonom zverená kompetencia posudzovať splnenie podmienok pre priznanie osobitného príspevku baníkom, čo vyplýva z § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 98/1987 Zb., konkrétne z formulácie, že oznámením sa žiadateľovi oznamuje, či sa mu osobitný príspevok priznáva alebo nie, resp. či sa mu zvyšuje alebo nie. Zároveň je vyslovená požiadavka na odôvodnenie oznámenia a sú stanovené jeho náležitosti. Žalovaný preto musí v rámci osobitného administratívneho postupu vyhodnotiť všetky potrebné podklady, či už predložené žiadateľom alebo obstarané samotným žalovaným, tieto vyhodnotiť a uviesť jednoznačné vlastné právne posúdenie veci. Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázali na to, že aj keď sa administratívny proces nespravuje ustanoveniami Správneho poriadku, je potrebné vychádzať zo základnej požiadavky na zákonnosť tohto procesu, vyplývajúcej z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a aplikovať potom zásady Správneho poriadku aj na také administratívne konania, ktoré sa Správnym poriadkom nespravujú. 73. Úlohou správneho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí prípadne opatrení orgánov verejnej správy nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ani dotvárať za správny orgán odôvodnenie individuálnych správnych aktov. Správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia, prípadne opatrenia orgánu verejnej správy, a postup, ktorý im predchádzal, preto nie je v jeho komepetencii akokoľvek dotvárať rozhodnutie orgánu verejnej správy. Správny súd s ohľadom na závery uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia uznal v prejednávanej veci za dôvodné tie žalobné námietky, ktorými žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre neuvedenie dôvodov prečo žalobca nemá nárok na osobitný príspevok baníkom a námietky, ktorými žalobca namietal, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s dôkazmi, ktoré žalobca v administratívnom konaní predložil. Za podstatné považuje správny súd z hľadiska naplnenia požiadavky preskumateľnosti odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy zdôrazniť, že nepostačuje v rozhodnutí odkázať na právne názory publikované v periodikách týkajúcich sa odvetvia baníctva. Žalovaný v postavení orgánu verejnej správy má rozhodnúť o uplatnených nárokoch v rámci zákonom zverenej kompetencie, na základe ním vykonaného dokazovania a vlastnej správnej úvahy, ktorá musí byť preskúmateľná. 74. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rámci ďalšieho konania bude úlohou žalovaného opätovne sa zaoberať žiadosťou žalobcu o osobitný príspevok baníkom s tým, že v novom rozhodnutí musí preskúmateľným spôsobom uviesť, ako boli vyhodnotené odpracované obdobia žalobcu a ako vec právne posúdil. V rozhodnutí je potrebné dať jednoznačnú odpoveď na to ako bolo obdobie pracovnej činnosti žalobcu vyhodnotené a prečo prípadne žalovaný považuje za správne vyhodnotenie pracovnej činnosti žalobcu jeho zamestnávateľom, ktoré prezentoval žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, teda s odkazom na zákon č. 100/1988 Zb. a na zachovanie nárokov týkajúcich sa pracovných kategórií. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že zákon č. 100/1988 Zb. rieši otázku sociálneho poistenia a v rámci neho aj dôchodkového zabezpečenia, pričom z právnej úpravy nevyplýva, že by osobitný príspevok baníkom podliehal systému sociálneho zabezpečenia upraveného či už zákonom č. 100/1988 Zb. alebo zákonom č. 461/2003 Z.z. 75. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. O náhrade trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP. 76. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.