Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/65/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417200767 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6417200767.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, so sídlom 831 04 Bratislava Martinčekova 13, korešpondenčná adresa: XXX XX H., D. XXX/Z., proti žalovanej: V. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX F. T. R., S. R. XXX/XX, o žalobe na zaplatenie sumy 379,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 4Csp/12/2017-64 zo dňa 11.12.2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 4Csp/12/2017-64 zo dňa 11.12.2017 vo výroku I., ktorým žalobu zamietol a v súvisiacom výroku IV. o trovách prvoinštančného konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Odvolanie žalobcu smerujúce voči výroku III. rozsudku, ktorým súd návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby nepripustil, o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. súd konanie o žalobe žalobcu čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 406,- eur ako vyčíslených úrokov a do úroku vo výške 29,5% ročne zo sumy 379,23 eur od 03.12.2014 do zaplatenia zastavil v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, výrokom III. súd návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby nepripustil a výrokom IV. súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania a žalovanej voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v pomere 100%. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval právny a skutkový základ uplatneného nároku a uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny vo výške 379,23 eur, vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania vo výške 406 eur ku dňu 2.12.2014, úroku vo výške 29,5 % ročne zo sumy 379,23 eur odo dňa nasledujúceho po dni 2.12.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 379,23 eur do dňa nasledujúceho po dni 2.12.2014 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca C. H. a.s. uzavrel s právnou predchodkyňou žalovanej V.Z., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX dňa 16.2.2009, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 400 eur za dojednaných zmluvných podmienok. Právna predchodkyňa žalovanej porušila zmluvné povinnosti, prestala uhrádzať jednotlivé splátky riadne a včas, preto právny predchodca žalobcu úver zosplatnil listom zo dňa 4.8.2011 a vyzval dlžníčku na úhradu dlhu v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy, ktorá jej bola doručená dňa 9.8.2011. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaná, ako dedička po pôvodnej dlžníčke, v dedičskom konaní vedenom notárkou Mgr. Máriou Kuteničovou, ako súdnou komisárkou, pod sp.zn. 19D/58/2013, nadobudla dedičstvo v čistej hodnote 19.509,84 eur a preto zodpovedá za dlh poručiteľky. Súd uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 Občianskeho zákonníka ako spotrebiteľský vzťah, taktiež s poukazom na ustanovenia § 2, 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia posudzovanej úverovej zmluvy (avšak následne ďalej v texte odôvodnenia rozsudku súd uviedol, že posudzoval obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) a podľa ustanovenia § 579 ods. 1 a § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka posúdil súd pasívnu legitimáciu žalovanej v spore. Súd potom dospel k záveru, že zmluva je neplatná v časti úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Súd poukázal pri právnej argumentácii na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranou - a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška odplaty (úroku), ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní spotrebiteľských úverov v obdobných prípadoch. Súd poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Úrok plniaci funkciu odplaty za poskytnuté finančné prostriedky bol v konkrétnej zmluve stanovený vo výške 29,50 %, pričom takúto výšku súd posúdil ako neprimeranú odplatu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Súd uviedol, že úroková miera dohodnutá medzi stranami sporu v zmluve približne až 3,35 násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, ktorá v mesiaci február 2009 bola vo výške 8,8142 % ročne pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 5 rokov, pričom súd uviedol ako zdroj: P.- banková úroková štatistika. Súd prvej inštancie tak bol toho názoru, že dohoda o odplate za poskytnutie úveru je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pričom súd prihliadol aj na to, že spotrebiteľský úver bol poskytnutý vo výške 400 eur, teda nie vo výške rizikovej pre právneho predchodcu žalobcu so platnosťou 70 mesiacov. Vzhľadom na to, že pôvodná dlžníčka si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere neplnila riadne a včas, vzniklo by žalobcovi právo na zaplatenie istiny vo výške poskytnutého úveru 400 eur bez úroku, nakoľko ako súd vyššie konštatoval, v tejto časti považoval právny úkon za neplatný. Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu dňa 20.11.2017 tvrdil, že pôvodná žalovaná uhradila na svoj dlh spolu sumu 400,48 eur, avšak súd z predloženého aktuálneho stavu úveru v časti zaplatené splátky konštatoval úhradu spolu vo výške 395,98 eur. Súd však vychádzal z tvrdenia žalobcu, že pôvodná dlžníčka uhradila na dlh sumu 400,48 eur a pokiaľ jej bol poskytnutý úver vo výške 400 eur, súd vyhodnotil, že žalovanej nevznikla povinnosť úhrady voči žalobcovi. Vzhľadom na to súd žalobu čo do nároku žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 379,23 eur s úrokom z omeškania zamietol. Žalobca si uplatnil v žalobe úrok z omeškania od 3.12.2014. Z rozpisu zaplatených splátok mal súd za zrejmé, že posledná splátka bola uhradená dňa 16.10.2012, z čoho vyplýva, že žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala. Výrok II. a III. rozsudku súd zdôvodnil konštatovaním, že z obsahu podania žalobcu vyplynulo, že sa domáha zmeny žaloby a to jej rozšírenia ( súd posúdil podanie podľa obsahu), pričom úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 379,23 eur žiadal priznať od 5.8.2011 do zaplatenia (v podanej žalobe žiadal odo dňa nasledujúceho po dni 2.12.2014 do zaplatenia). Žalobca žalobu zobral späť v časti vyčíslenej sumy 406 eur a v časti úroku vo výške 29,5 % ročne zo sumy 379,23 eur odo dňa nasledujúceho po dni 2.12.2014 do zaplatenia a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd v uvedenom rozsahu, tak ako je uvedené vo výroku II. rozsudku, konanie zastavil podľa § 145 ods.2 CSP. Pokiaľ súd posúdil čiastočné späťvzatie žaloby aj ako zmenu žaloby, súd, s poukazom na ustanovenie § 294 CSP uviedol, že v spotrebiteľských sporoch sa zmena žaloby nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Vzhľadom na to súd návrh žalobcu na pripustenie zmeny návrhu výrokom III. rozsudku nepripustil. O trovách prvoinštančného konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, súd jej priznal náhradu trov konania v pomere 100 % a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods.2 CSP). 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to v rozsahu výroku I. a III. Namietal záver súdu prvej inštancie, ktorý považoval úrok vo výške 29,5 % v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko zistil, že úroková miera dohodnutá medzi stranami sporu v zmluve približne 3,35 - násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, ktorá v mesiaci február 2009 bola vo výške 8,8142 % pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 5 rokov podľa NBS. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, nakoľko vychádzal z nesprávnych údajov. Je pravdou, že táto štatistika obsahuje obvyklú úrokovú mieru vo výške 8,8142, avšak súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnej kolónky a to „Stav úverov“, pričom žalobca namieta, že súd mal vychádzať z údajov, ktoré sa nachádzajú pod kolónkou „Nové obchody“. Podľa definície, ktorú uvádza NBS, nové obchody predstavujú všetky nové úverové zmluvy medzi domácnosťami alebo nefinančnými spoločnosťami a bankou počas referenčného obdobia. Podľa údaja uvedeného pod kolónkou „Nové obchody“ obvyklá úroková miera v mesiaci február 2009 bola vo výške 13,4140 %. Nie je teda možné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutá úroková sadzba bola v rozpore s dobrými mravmi a teda nemohlo ísť o 3,35 - násobne prevyšujúcu obvyklú úrokovú mieru tak, ako uvádza súd prvej inštancie. V ďalšom texte odvolania žalobca citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011, z ktorého vyplýva, že neprimeraným zmluvným úrokom by bol taký úrok, ktorý by štvornásobne až päť a pol násobne prevyšoval obvyklú úrokovú sadzbu, čo ale nie je tento prípad. Žalobca taktiež nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že by išlo o zmenu žaloby tak, ako to uviedol v bode 28 odôvodnenia rozsudku. Žalobca v pôvodnej žalobe vyčíslil zmluvný úrok a úrok z omeškania v jednej sume a to vo výške 406,- eur. Táto suma bola vyčíslená za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia, t. j. od 05.08.2011 do 02.12.2014. Následne žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby požadoval len úrok z omeškania od 05.08.2011 do zaplatenia a teda v zmysle vyššie uvedeného, nemohlo prísť k zmene žaloby, keď žalobca už aj v pôvodnej žalobe požadoval úrok z omeškania od 05.08.2011, avšak tento úrok vyčíslil spolu so zmluvným úrokom vo výške 406 eur. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v prospech žalobcu. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu vo výroku I. a v súvisiacom výroku IV. o trovách konania podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a súčasne odvolanie žalobcu, smerujúce voči výroku III. rozsudku podľa ustanovenia § 386 písm. c/ CSP, odmietol. 5. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné, respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho a dostatočne právne aj skutkovo presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko sa tým stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred súdom. Za najzávažnejší nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je nutné považovať nesprávne právne posúdenie veci a tým logicky aj neprávne meritórne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu. 6. Odvolací súd, oboznámiac sa s dôvodmi odvolania a s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku sa stotožňuje s odvolacím argumentom žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd zistil, že súd, pokiaľ právne posudzoval určitú právne významnú skutočnosť (posudzovanie obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere) na daný prípad aplikoval právnu úpravu, ktorá v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy ešte nebola v platnosti ani v účinnosti a taktiež je nutné prisvedčiť argumentom a odvolacím námietkam žalobcu, že súd ohľadom konštatovaní a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku vychádzal z nesprávnych vstupných údajov. Nesprávne právne posúdenie veci je z hľadiska vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom zásadné. 7. Odvolací súd konštatuje, že medzi stranami sporu nebolo sporné právne posúdenie posudzovanej zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.02.2009, ako spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú sa vzťahujú príslušné ustanovenia lex specialis - § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery. V tomto bode potom odvolací súd konštatuje obsahovú zmätočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý síce s bodoch 10. až 13. citoval adekvátnu právnu úpravu na daný posudzovaný vzťah a to vzhľadom na dátum uzatvorenia posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol platný a účinný v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak napriek správnej citácii zákonnej úpravy následne súd v bode 22. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že „Vyhodnotením vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto určuje ustanovenie § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.“ Odvolací súd však zdôrazňuje, že zákonná úprava neskôr platného a účinného zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým sa zrušil predchádzajúci zákon číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nadobudla účinnosť až dňom 2. 4. 2010, takže je zrejmé, že pokiaľ posudzovaná spotrebiteľská zmluva o úvere bola uzatvorená právnym predchodcom žalobcu s právnou predchodkyňou žalovanej dňa 16. 2. 2009, teda pred nadobudnutím účinnosti neskoršej právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch, súd prvej inštancie nemohol posudzovať zákonné náležitosti tejto zmluvy podľa neskoršej právnej úpravy. V tomto je tak nutné považovať závery súdu o tom, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované osobitnou právnou úpravou, za predčasné a právne zákonným spôsobom nezdôvodnené. 8. Odvolací súd sa ďalej plne stotožňuje s odvolacími argumentmi odvolateľa, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ pri právnom posúdení veci použil ohľadom zdôvodnenia svojich záverov o neprimeranej odplate, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, nesprávne referenčné kritériá pre posúdenie zákonnosti a súladnosti tejto obsahovej náležitosti posudzovanej zmluvy. Súd prvej inštancie v bode 26. odôvodnenia svojho rozsudku s poukazom na ustanovenie § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka konštatoval neplatnosť zmluvy v časti úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a uviedol: „Úrok plniaci funkciu odplaty za poskytnuté finančné prostriedky bol vo výške 29,50 %, pričom takáto výška odplaty je neprimeraná odplata, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Súd zistil, že úroková miera dohodnutá medzi stranami sporu v zmluve až cca 3,35-násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, ktorá v mesiaci február 2009 bola vo výške 8,8142 % ročne pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 5 rokov (zdroj: P.-banková úroková štatistika). Súd je toho názoru, že dohoda o odplate za poskytnutie úveru je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka“. Opodstatnený je odvolací argument žalobcu, že štatistika obsahujúca priemernú úrokovú mieru vykazovanú Národnom bankou Slovenska v relevantnom období 02/2009 (vzhľadom na dátum uzatvorenia posudzovanej zmluvy) obsahuje dve samostatné časti (tabuľky) a to: tabuľku označenú „Stav úverov“, pričom z poznámky pod touto referenčnom tabuľkou je zrejmé, že v tejto tabuľkovej časti je uvádzaná štatistika stavov zostavovaná ku koncu referenčného obdobia a druhú tabuľka označená ako „Nové obchody“, pričom z poznámky k tejto časti vyplýva, že nové obchody predstavujú všetky nové úverové zmluvy medzi domácnosťami alebo nefinančnými spoločnosťami a bankou počas referenčného obdobia. Z obsahu tejto tabuľky mal odvolací súd preukázané, že pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že v mesiaci február 2009 bola priemerná úroková miera spotrebiteľských úveroch uzatváraných na obdobie nad 5 rokov vo výške 8,8142 % ročne, súd zjavne vychádzal z nesprávnych údajov obsiahnutých v tabuľke číslo 1 - Stav úverov. Nakoľko ide o „nový obchod“ ( posudzovaná zmluva bola uzatvorená v danom referenčnom období ), mal súd správne použiť druhú tabuľkovú časť označená ako „Nové obchody“, v období 02/09 riadok číslo 21, posledný stĺpec, v ktorom sú uvádzané štatistické údaje domácností, spotrebiteľské a ostatné úvery, s fixáciou úrokovej sadzby na 5 rokov, a kde je uvádzaná priemerná úroková miera spotrebiteľských úverov vo výške 13,4140 % ročne. Vzhľadom na nesprávne použité vstupné údaje pre záver súdu tak potom neobstojí jeho konštatovanie, že miera odplaty - úrok dohodnutý v danej zmluve vo výške 29,50 % presahuje približne až o 3,35 násobne obvyklú úrokovú mieru spotrebiteľských úverov v mesiaci február 2009 uvádzaných štatistickým výkazom Národnej banky Slovenska. Aj v tomto bode sú potom závery súdu prvej inštancie právne nepodložené a tak predčasné. 9. Odvolací súd tak bez toho, aby za daného stavu potvrdzoval či vyvracal oprávnenosť uplatneného nároku žalobcu voči žalovanej konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ pri vyhodnotení zákonnosti obsahových náležitostí posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy vychádzal z ustanovení ešte neúčinnej a neplatnej právnej úpravy spotrebiteľských úveroch a pri svojom právnom závere o neprimeranej odplate, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, použil nesprávne vstupné referenčné údaje, v dôsledku čoho potom aj dospel k nesprávnym právnym záverom. Bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci opätovne sa zaoberať meritom žaloby, avšak za použitia vstupných údajov dôsledne rešpektujúcich štatistické údaje v nadväznosti na obdobie uzatvorenia zmluvy, charakter zmluvy a časové obdobie, na ktoré bola úroková sadzba posudzovanej zmluvy fixovaná a to pokiaľ ide o skúmanie zákonnosti dojednanej odplaty v posudzovanej zmluve. 10. Pokiaľ odvolateľ v závere odvolania namietal správnosť a odvolaním napadol aj výrok III. rozsudku okresného súdu, ktorým súd nepripustil návrh na zmenu žaloby, odvolací súd konštatuje, že v tejto časti má výrok rozsudku charakter uznesenia, nakoľko o pripustení zmeny žaloby súd rozhoduje uznesením (§ 142 ods. 2 Civilného sporového poriadku). 11. Podľa ustanovenia § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 12. Podľa ustanovenia § 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 13. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 expessis verbis vymieňuje, v ktorých prípadoch je voči uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné odvolanie, pričom prípustnosť odvolania, ako opravného prostriedku voči uzneseniu súdu, ktorým súd nepripustil návrh žalobcu na zmenu žaloby, nevyplýva zo súčasne platnej a účinnej procesnej normy - Civilného sporového poriadku (§ 357 písm. a/ až o/ CSP). 14. Odvolací súd tak z horeuvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku I., ktorým súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku IV. o trovách prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu vrátil okresnému súdu na nové právne posúdenie a rozhodnutie a súčasne odvolanie žalobcu, smerujúce voči výroku III. rozsudku, ktorým súd nepripustil zmenu žaloby, podľa ustanovenia § 386 písm. c/ CSP odmietol, ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).