Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/191/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200733 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Datlová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:1019200733.3 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ivany Datlovej a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: G.. K. E., súdny exekútor s evidenčným č. XX XXX XXX, M. XX, XXX XX E., právne zastúpeného: Advokátska kancelária LÖWY & LÖWY s. r. o., Slowackého 56, 821 04 Bratislava - Ružinov, IČO: 47 236 230, konajúca konateľom a advokátom C.. C. M., D.. M., proti žalovanému: Slovenská komora exekútorov, Disciplinárna komisia, Šustekova 39, 851 04 Bratislava 5, za účasti ďalšieho účastníka: Ministerka spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6 DS/DK 4/2013 zo dňa 1. apríla 2019 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie Disciplinárneho senátu č. 6 Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov č. 6DS/ DK4/2013 zo dňa 1. apríla 2019 z r u š u j e . Žalovaný j e p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Minister spravodlivosti SR (ďalej len „ďalší účastník") doručil dňa 22. januára 2013 Slovenskej komore exekútorov návrh na začatie disciplinárneho konania proti súdnemu exekútorovi G.. K. E., Y.A. so sídlom M. XX, E. - 2 - 24S/191/2019 (ďalej len „žalobca") pre porušenie § 47 ods. 1 a § 49 ods. 1 zákona č. 223/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej „EP" alebo „Exekučný poriadok") skutkom uvedeným v bode 1) návrhu, pre porušenie § 47 ods. 2 a § 52 ods. 1 Exekučného poriadku skutkom uvedeným v bode 2) návrhu, pre porušenie § 96 ods. 3 Exekučného poriadku skutkom uvedeným v bode 3) návrhu a pre porušenie § 61b Exekučného poriadku skutkom uvedeným v bode 4) návrhu, čím sa mal disciplinárne obvinený dopustiť zavineného porušenia povinností pri výkone činnosti exekútora, a preto navrhol, aby žalovaný vydal rozhodnutie, že žalobca sa dopustil závažného disciplinárneho previnenia, a to zavineného porušenia povinností pri výkone exekúcie a podľa § 221 ods. 2 písm. b) Exekučného poriadku mu uložil disciplinárne opatrenie, a to peňažnú pokutu vo výške 800,- EUR. 2. Ďalší účastník návrh na začatie disciplinárneho konania odôvodnil konkrétnymi zisteniami vo vzťahu k skutkom uvedeným v bodoch 1) až 3) jeho návrhu, ktoré nie sú predmetom rozhodnutia žalovaného preskúmavaného v tomto konaní. Pre posúdenie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia nemajú preto žiadnu skutkovú, ani právnu relevanciu, a preto sa správny súd nebude ich obsahom bližšie zaoberať. Návrh na začatie disciplinárneho konania vo vzťahu k skutku uvedenému v bode 4) jeho návrhu ďalší účastník odôvodnil zistením, že žalobca exekučným príkazom na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností zo dňa 4. júna 2012 zriadil exekučné záložné právo na nehnuteľnosti povinného zapísané na LV č. XXXX, katastrálne územie E. ako: - parcela č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX/XX ostatné plochy, - parcela č. XXXX/XX ostatné plochy, - parcela č. XXXX/XX ostatné plochy, - parcela č. XXXX zastavané plochy a nádvoria, - parcela č. XXXX zastavané plochy a nádvoria, - súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX/XX lodenica, - súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX/XX lodenica, - súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX rekreačná chata, - súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX rekreačná chata, t. j. celkovo na 11 nehnuteľností, pričom vymáhaná istina bola 619,08 EUR. Zriadenie exekučného záložného práva na 11 nehnuteľností bolo podľa ďalšieho účastníka zjavne v rozpore so zásadou primeranosti, účelnosti a efektívnosti exekučného konania, pričom súdny exekútor (žalobca) už dňa 10. mája 2012 vykonal blokáciu nákladného prívesu povinného ev. č. R. XXX J. a od 22. mája 2012 blokoval aj jeho finančné prostriedky na účte v banke. S poukazom na § 61b, § 167 ods. 2, § 62 a § 64 Exekučného poriadku ďalší účastník argumentoval, že exekúciu možno vykonať iba spôsobmi uvedenými v Exekučnom poriadku, pričom spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak tento zákon neustanovuje. Zákon umožňuje, aby bola exekúcia vykonaná súčasne viacerými spôsobmi. Súdny exekútor môže zriadiť aj exekučné záložné právo na nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností, ktorá síce nie je vlastným spôsobom výkonu - 3 - 24S/191/2019 rozhodnutia, ale plní zaisťovaciu funkciu v tom zmysle, že zabezpečuje pohľadávku oprávneného a dlžníka vedie k tomu, aby pohľadávku oprávneného splnil. Ak by zvolený spôsob exekúcie nezodpovedal jej rozsahu a výťažok by výrazne prevýšil vymáhanú pohľadávku, tento spôsob exekúcie by nebolo možné uskutočniť, čo vyplýva z § 61b Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekútor pri voľbe spôsobu exekúcie obmedzený tým, že exekúciu môže vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie. V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti, ktorá je výkonom verejnej moci, má exekútor postavenie verejného činiteľa a zodpovedá za to, že exekúcia bude vykonaná v súlade so zákonom, v rozsahu stanovenom exekučným titulom a tak, že neobmedzí povinného pri jeho ďalšej existencii. Je povinnosťou súdneho exekútora konať tak, aby nevznikol zjavný nepomer medzi vymáhanou pohľadávkou a hodnotou vecí, ktoré mieni exekvovať, alebo ktoré za týmto účelom zabezpečuje. Súdny exekútor musí ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu rozhodnutí vykonávať svoju činnosť takým spôsobom, aby jeho konanie bolo v súlade s Ústavou SR, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie. 3. Pôvodná disciplinárna komisia v konaní č. DK-4/2013 doručila žalobcovi dňa 6. mája 2013 Oznámenie o začatí disciplinárneho konania s výzvou na vyjadrenie a predloženie alebo označenie dôkazov, na základe ktorého sa žalobca k návrhu na začatie disciplinárneho konania vyjadril podaním z 15. mája 2013. Vyjadril svoje stanovisko, že sa vytýkaného porušenia ustanovení Exekučného poriadku nedopustil a predložil Generálnu zmluvu o vykonávaní exekučnej činnosti uzavretú dňa 5. októbra 2004 s Mestom Senec, ktorý bol v dotknutom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 206/2011 oprávneným. Na nariadenom pojednávaní konanom dňa 10. júla 2013 sa žalobca pridržiaval obsahu svojho písomného vyjadrenia z 15. mája 2013. Rozhodnutím č. k.: DK-4/2013 zo dňa 10. júla 2013 bolo rozhodnuté, že disciplinárne obvinenému súdnemu exekútorovi G.. K. E., Y.A. E., M. XX, E. sa ukladá disciplinárne opatrenie podľa § 221 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku peňažná pokuta v sume 330,- EUR za skutky vymedzené v bode 1) a 2) návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorých sa dopustil v exekučnom konaní EX 206/2011, čím v bode 1) porušil § 47 ods. 1 a § 49 ods. 1 Exekučného poriadku a v bode 2) porušil § 47 ods. 2 a § 52 ods. 1 Exekučného poriadku a dopustil sa zavineného porušenia povinností pri výkone činnosti exekútora, a teda sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 221 ods. 1 Exekučného poriadku. Za skutky označené v bodoch 3) a 4) návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorých sa mal dopustiť v exekučnom konaní č. EX 206/2001 sa disciplinárne opatrenie neukladá, pretože konaním podľa bodu 3) neporušil § 96 ods. 3 Exekučného poriadku a podľa bodu 4) neporušil § 61b Exekučného poriadku, a teda sa nedopustil disciplinárneho previnenia podľa § 220 Exekučného poriadku a nedopustil sa zavineného porušenia povinnosti exekútora vyplývajúci z Exekučného poriadku. Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť trovy disciplinárneho konania. 4. Voči rozhodnutiu označenému v bode 3) tohto rozsudku sa odvolal navrhovateľ (v tomto konaní ďalší účastník), ktorý trval na svojom návrhu na začatie disciplinárneho konania - 4 - 24S/191/2019 aj pre skutok uvedený v bode 4) jeho návrhu na začatie disciplinárneho konania s tým, aby odvolacia disciplinárna komisia konštatovala porušenie § 61b Exekučného poriadku, uvedené konanie považovala za skutok napĺňajúci znaky disciplinárneho previnenia v zmysle § 220 ods. 2 Exekučného poriadku a disciplinárne obvinenému súdnemu exekútorovi uložila peňažnú pokutu vo výške 550,- EUR. 5. Odvolací disciplinárny senát Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov dospel po oboznámení sa s disciplinárnym spisovým materiálom, návrhom na začatie disciplinárneho konania, sťažnostným spisom ďalšieho účastníka a odvolaním ďalšieho účastníka (ktorý mal v disciplinárnom konaní procesné postavenie navrhovateľa) k záveru o vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia, a preto svojím Rozhodnutím č.k. ODK 26/2015 zo dňa 1. októbra 2015 potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie č.k. DK 4/2013 zo dňa 10. júla 2013. 6. V zhode s právnym názorom vyjadreným v prvostupňovom rozhodnutí nepovažoval na základe výkladu § 167 Exekučného poriadku zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného za vlastný spôsob výkonu exekúcie podľa § 63 Exekučného poriadku, na základe čoho tvrdil, že zabezpečovací úkon súdneho exekútora nemožno vykladať v spojení a v zmysle § 61b Exekučného poriadku, ktorý pojednáva o vykonaní exekúcie, keďže ide o zriadenie zabezpečenia vykonateľnej pohľadávky. Práve z toho dôvodu sa k zriadeniu exekučného záložného práva vyžaduje výslovný návrh oprávneného, ktorý musí mať o zriadenie zabezpečenia svojej pohľadávky záujem. V danom prípade súdny exekútor (žalobca) pohľadávku vymáha a súčasne sa pohľadávka zabezpečí nehnuteľnosťou. Exekučné záložné právo zriaďuje súdny exekútor príkazom na zriadenie exekučného záložného práva. Disciplinárny obvinený exekučné záložné právo na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného zapísané na LV č. XXXX k. ú. E. zriadil na návrh oprávneného v súlade s § 167 ods. 2 Exekučného poriadku. 7. Na základe správnej žaloby podanej ďalším účastníkom (navrhovateľom) dňa 7. januára 2016 Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný prejednal v konaní sp. zn. 1S/36/2016 Rozhodnutie č.k. ODK 26/2015 zo dňa 1. októbra 2015 v spojení s rozhodnutím č.k. DK 4/2013 zo dňa 10. júla 2013 a Rozsudkom sp.zn. 1S/36/2016-38 z 5. októbra 2017 rozhodol tak, že uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe zisteného skutkového stavu veci považoval podanú správnu žalobu za dôvodnú. Konštatoval, že pokiaľ disciplinárny senát neuložil disciplinárne obvinenému súdnemu exekútorovi (žalobcovi) disciplinárne opatrenie za skutok špecifikovaný v bode 4) návrhu na začatie disciplinárneho konania z dôvodu, že sa disciplinárneho previnenia nedopustil, pretože neporušil § 61b Exekučného poriadku, vec nesprávne právne posúdil, keď síce aplikoval príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, avšak tieto nesprávne interpretoval. Zároveň uviedol, že v novom konaní a rozhodnutí je disciplinárny senát viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil. Správny súd argumentoval, že súdny exekútor je pri voľbe spôsobu exekúcie obmedzený ustanovením § 61b Exekučného - 5 - 24S/191/2019 poriadku, pretože exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie. Z Exekučného poriadku vyplýva, že sa musí rešpektovať princíp primeranosti pri samotnom výbere spôsobu exekúcie, ako aj pri zabezpečovaní majetku povinného v rámci zvoleného spôsobu. Účelom uvedeného ustanovenia je na jednej strane zabrániť tomu, aby dochádzalo k neprimeraným blokáciám majetku povinného a na strane druhej umožniť, aby v každom prípade mohla byť pohľadávka oprávneného vymožiteľná. Samotné zriadenie exekučného záložného práva ako zabezpečovacieho úkonu súdneho exekútora na vymoženie pohľadávky nesmie byť zjavne neprimerané. Exekučné záložné právo nie je síce jedným zo spôsobov vykonania exekúcie upravených v § 62 a nasl. Exekučného poriadku, ale § 61b Exekučného poriadku treba vykladať v súlade s účelom a zmyslom predmetného ustanovenia, t. j. v jeho širšom zmysle, kedy sa za výkon exekúcie považuje aj exekučná činnosť ako taká, teda i postup exekútora pri zabezpečovacích úkonoch smerujúcich k vymoženiu. Podľa názoru správneho súdu bolo povinnosťou súdneho exekútora konať tak, aby nevznikol zjavný nepomer medzi vymáhanou pohľadávkou, t. j. sumou 619,08 EUR spolu s trovami exekúcie v sume 226,06 EUR a hodnotou vecí, ktoré mienil exekvovať alebo za tým účelom zabezpečiť. Zriadenia exekučného záložného práva na 11 nehnuteľnostiach bolo podľa správneho súdu zjavne v rozpore so zásadou primeranosti, účelnosti a efektívnosti exekučného konania sp. zn. EX 206/2011. 8. Kasačná sťažnosť, ktorú podal žalobca voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/36/2016-38 z 5. októbra 2017 bola Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/4/2018 zo dňa 21. novembra 2018 odmietnutá ako podaná neoprávnenou osobou, pretože zrušením prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia orgánov verejnej správy Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017 nastal stav ako pred vydaním zrušených rozhodnutí, čo nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie v neprospech kasačného sťažovateľa (žalobcu). 9. Po vrátení veci z Najvyššieho súdu SR bolo žalobcovi aj ďalšiemu účastníkovi listom z 5. marca 2019 oznámené nové zloženie disciplinárneho senátu v zmysle § 229 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku s tým, že disciplinárna vec žalobcu bola pridelená podľa čl. 3 ods. 3 Disciplinárneho poriadku Slovenskej komory exekútorov Disciplinárnemu senátu č. 6, t. j. žalovanému, ktorý nariadil na 21. marca 2019 ústne pojednávanie, ktoré bolo prerušené do 1. apríla 2019 za účelom „objektivizovania pohybu administratívneho spisu príslušnými súdmi". Rozhodnutie žalovaného 10. Žalovaný Rozhodnutím č.k. 6DS/DK4/2013 zo dňa 1. apríla 2019 rozhodol tak, že: „G.. K. E., súdny exekútor, Y.A. so sídlom M. XX, XXX XX E. sa uznáva vinným, že pri výkone exekúcie vedenej pod spisovou značkou EX 206/2011 dňa 4. júna 2012 Exekučným príkazom na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného zriadil exekučné záložné právo na - 6 - 24S/191/2019 nehnuteľnostiach povinného zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. E., celkovo 11 nehnuteľností, pričom vymáhaná istina bola 619,08 EUR, čím porušil ustanovenie § 61b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok), teda zavinene porušil povinnosť pri výkone činnosti exekútora, čím spáchal disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Za to sa mu neukladá podľa § 221 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie. Disciplinárne obvinený je v zmysle § 228c zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov povinný uhradiť SKE náhradu výdavkov disciplinárneho konania vo výške 982,96 EUR, a to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia" (ďalej len „rozhodnutie žalovaného). 11. Žalovaný poukázal na obsah Rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn.1S/36/2016 zo dňa 5. októbra 2017, ktorý bol zhrnutý v bode 7) tohto rozsudku, ktorým je v zmysle § 191 ods. 6 SSP viazaný a uviedol, že bez potreby doplnenia dokazovania zhodnotil dôkazy a po starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že skutok, ktorý bol disciplinárne obvinenému (žalobcovi) kladený za vinu sa stal tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete výrokovej časti jeho rozhodnutia. Mal za jednoznačne preukázané, že v príčinnej súvislosti so zavineným konaním súdneho exekútora (žalobcu), spočívajúcim vo vydaní exekučného príkazu na zriadenie exekučného záložného práva na 11 nehnuteľností povinného zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. E. na zabezpečenie vymáhanej pohľadávky oprávneného v sume 619,08 EUR a trov exekúcie v sume 226,06 EUR vrátane DPH, bola exekúcia sp. zn. EX 206/2009 vykonávaná v rozpore s § 61b Exekučného poriadku, a teda vo väčšom rozsahu, ako bolo primerané, pričom súdny exekútor musel vedieť, že išlo o konanie, ktoré je v zmysle zákona disciplinárnym previnením. Žalovaný sa stotožnil s právnou kvalifikáciou disciplinárneho previnenia tak, ako ho kvalifikoval navrhovateľ (ďalší účastník) v podanom návrhu na začatie disciplinárneho konania, s tým, že túto právnu kvalifikáciu potvrdil aj správny súd vo vyššie uvedenom konaní. Na základe vykonaného dokazovania a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2018 mal žalovaný za nepochybne preukázané, že disciplinárne obvinený (žalobca) svojím zavineným nedbanlivostným konaním naplnil obligatórne pojmové znaky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku po stránke objektívnej aj subjektívnej. Z hľadiska subjektívnej stránky konal vo vedomej nedbanlivosti, pretože vedel, že hodnota 11 nehnuteľností, na ktoré zriadil exekučné záložné právo, je v zjavnom nepomere k hodnote vymáhanej pohľadávky, čím sa dopúšťa porušenia povinnosti exekútora, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že takéto porušenie nespôsobí. Disciplinárne opatrenie žalobcovi ako disciplinárne obvinenému neuložil, pretože mu bolo uložené v Rozhodnutí č. k. DK 4/2013 zo dňa 10. júla 2013 v zmysle § 221 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, a to vo forme - 7 - 24S/191/2019 peňažnej pokuty vo výške 330,- EUR, t. j. v maximálnej výške, a preto považoval žalovaný disciplinárne opatrenie za primerané, spravodlivé a zodpovedajúce zásadám ukladania disciplinárnych opatrení. Citoval zákonné ustanovenia § 220 ods. 1, § 61b ods. 1, § 228d ods. 1, § 219, § 228b ods. 2, 3 a § 228c ods. 1 Exekučného poriadku a odôvodnil výšku vyčíslených trov disciplinárneho konania. Žaloba 12. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie konanie a uplatnil si plnú náhradu trov konania. Tvrdil, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, pretože trpí viacerými vadami, pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné a arbitrárne a je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. 13. Vady rozhodnutia žalovaného žalobca namietal preto, že rozhodnutie žalovaného obsahuje nesprávne poučenie o mieste podania správnej žaloby a o lehote na jej podanie, a preto, že žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí vychádzal z právneho názoru správneho súdu, ktorý bol nesprávny. Žalobca argumentoval, že viazanosť rozhodnutím súdu vyššej inštancie nie je absolútna, a to v prípade zmeny skutkových okolností, v prípade prejudiciálnej otázky alebo v prípade, že právny názor nadriadeného súdu nie je správny. Uvedené tvrdenie podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 26Co/4/97, podľa ktorého „je súd nižšieho stupňa viazaný len takým názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom", s tým, že „pre jeho záväznosť sú zákonom stanovené dve podmienky, a to: existencia názoru a možnosť uzavretia, že ide o názor právny, teda náležite vyargumentovaný a aj taký, ktorému z pohľadu súladu s právom nejde nič vytknúť". Žalobca tvrdil, že právny názor Krajského súdu v Bratislave, z ktorého žalovaný vychádzal, nemôže byť pre žalovaného záväzný, pretože je v rozpore so zákonom. Krajský súd v Bratislave totiž v rozsudku sp. zn. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017 v rozpore so zásadou iura novit curia síce konštatoval, že pre rozhodnutie disciplinárneho senátu je rozhodujúci stav a čas, kedy prišlo k disciplinárnemu previneniu, avšak následne citoval zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodujúcom období neboli platné a účinné, a preto sa na predmetnú vec nemôžu vzťahovať. Žalobca zdôraznil, že nesprávnym právnym názorom nemôže byť viazaný ani správny orgán, ktorý musí vec posúdiť v intenciách právnych predpisov platných a účinných v čase disciplinárneho previnenia. Citoval ustanovenie § 61b ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu 4. júna 2012 a poukázal na § 167 Exekučného poriadku, na základe ktorých tvrdil, že mu nemôže byť kladené za vinu a hodnotené ako disciplinárne previnenie konanie, ktoré v rozhodujúcom čase nebolo vymedzené ako protiprávne, pretože že aj pre oblasť správneho trestania musí byť analogicky uplatňovaná zásada nulum crimen sine lege, nulla poena sine lege. Žalobca dal do pozornosti aj tú skutočnosť, že z hľadiska zabezpečenia majetku nemohol mať v čase jeho blokácie, t.j. realizácie zabezpečovacieho opatrenia vedomosť o hodnote jednotlivých nehnuteľností, a preto požiadavke primeranosti bolo možné vyhovieť až následne, po verifikácii hodnoty zabezpečeného majetku. - 8 - 24S/191/2019 Vady rozhodnutia žalovaného namietal aj preto, že žalovaný, vychádzajúc z nesprávnych právnych záverov Krajského súdu v Bratislave nesprávne aplikoval na prejednávanú vec právne normy, ktoré v čase vytýkaného skutku neboli účinné, a tým vážne zasiahol do práv žalobcu ako disciplinárne stíhaného súdneho exekútora. V právnom štáte je totiž vylúčené, aby v rámci trestania, vrátane správneho trestania neboli rešpektované základné teoreticko-právne konštrukcie a aby za trestné bolo dodatočne označené konanie, ktoré sa v rozhodnom čase za trestné/zakázané/nepovolené nepovažovalo. 14. Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného žalobca poukázal na výrok rozhodnutia žalovaného a jeho odôvodnenie, ktoré bolo podľa žalobcu len prevzatím právneho názoru Krajského súdu v Bratislave vysloveného v rozsudku sp. zn. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017 a tvrdil, že žiadne bližšie odôvodnenie rozhodnutie žalovaného neobsahuje. Žalovaný sa nevysporiadal so zásadnou námietkou žalobcu ohľadom nesprávnosti právneho názoru Krajského súdu v Bratislave, na ktorého záväznosť žalovaný poukázal, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, a preto je arbitrárne. 15. Vo vzťahu k žalobnej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca zopakoval obsah návrhu na začatie disciplinárneho konania a obsah vo veci vydaných rozhodnutí v rámci administratívneho a súdneho konania a tvrdil, že právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017, ktorým sa žalovaný riadil je nesprávny, a preto je nesprávne aj rozhodnutie žalovaného. Nesprávnosť právneho názoru Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého „súdny prieskum je pri voľbe spôsobu exekúcie obmedzený § 61b Exekučného poriadku, pretože exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie. Súdny exekútor musí rešpektovať princíp primeranosti pri samotnom spôsobe výberu vykonania exekúcie, ako aj pri zabezpečovaní a blokácii majetku povinného v rámci zvoleného spôsobu, pričom ani samotné zriadenie exekučného záložného práva ako zabezpečovacieho úkonu nemôže byť zjavne neprimerané. Pri interpretácii § 61b Exekučného poriadku je potrebné pojem „vykonať exekúciu" vykladať v súlade s účelom a zmyslom predmetného ustanovenia, t. j. tak, že za výkon exekúcie sa považuje exekučná činnosť ako taká, teda aj postup exekútora pri zabezpečovacích úkonoch smerujúcich k vymoženiu" podľa žalobcu spočíva: - v pokuse rozširovať pojem „vykonanie exekúcie" aj na zabezpečovacie úkony a zabezpečenie majetku povinného a - - v rozširovaní pojmu primeranosti aj na zabezpečovacie úkony súdneho exekútora, čo je podľa žalobcu celkom jednoznačne v rozpore s princípmi exekučného práva ako takého. Žalobca poukázal na to, že skutku, za ktorý bol rozhodnutím žalovaného uznaný vinným, sa mal dopustiť 4. júna 2012. V tom čase vyplýval princíp primeranosti iba a výlučne z § 3 Exekučného poriadku a dotýkal sa len jednotlivých spôsobov vykonania exekúcie, čo je zrejmé priamo z textu § 61b a § 63 Exekučného poriadku, ktoré obidva používajú spojenie - 9 - 24S/191/2019 „vykonať exekúciu", pričom zriadenie exekučného záložného práva nie je formou (spôsobom) vykonania exekúcie, ale je formou zabezpečenia majetku. Exekučný poriadok teda až do 1. júna 2014 upravoval princíp primeranosti len z hľadiska jednotlivých spôsobov vykonania exekúcie vo vzťahu k vymáhanej povinnosti, ale nie vo vzťahu k zabezpečeniu majetku povinného. Uvedené podľa žalobcu vyplýva z textu § 64 a § 167 Exekučného poriadku, v zmysle ktorých bol súdny exekútor viazaný návrhom na zriadenie exekučného záložného práva, aj z dôvodovej správy a komentára k Exekučnému poriadku. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný považoval žalobou napadnuté rozhodnutie za skutkovo aj vecne správne a zotrval na argumentácii, ktorá bola obsahom odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia. Vyjadrenie ďalšieho účastníka 17. Ďalší účastník žiadal, aby správny súd žalobou napadnuté rozhodnutie potvrdil, pretože žalovaný vec správne právne posúdil a svoje závery zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom odôvodnil. Stotožnil sa s dôvodmi rozhodnutia žalovaného, ktoré vychádzalo z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/36/2016-38 z 5. októbra 2017. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 18. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") a kauzálne príslušný podľa § 228d ods. 8 Exekučného poriadku vec prejednal na nariadenom pojednávaní v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. 19. Na pojednávaní pred správnym súdom žalobca označil za podstatnú v tejto veci otázku administratívneho trestania za skutok, ktorý v čase, keď došlo k jeho spáchaniu, nebol klasifikovaný ako porušenie zákona, a preto nemohol byť vyhodnotený ako disciplinárne previnenie žalobcu. Poukázal na § 61b Exekučného poriadku, účinného v čase spáchania skutku, v zmysle ktorého sa zásada primeranosti vzťahovala len na jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie, a nie aj na zabezpečovanie úkony, ktorým je zriadenie exekučného záložného práva. Zdôraznil, že hoci bol žalovaný pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia viazaný právnym názorom správneho súdu, ktorým boli predchádzajúce rozhodnutia v administratívnom konaní zrušené, nepovažoval v ňom vyslovený právny názor za vecne správny, a preto sa domáhal jeho preskúmania v tomto konaní. 20. Žalovaný k otázke plynutia prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia uviedol, že táto bola zachovaná, pretože začala plynúť až po vrátení administratívnych spisov po preskúmavacom konaní krajského súdu a po konaní Najvyššieho súdu SR o podanej kasačnej sťažnosti. Uviedol, že lehota na vydanie rozhodnutia bola prerušená podaním správnej žaloby a neplynula dovtedy, pokiaľ sa administratívny spis nevrátil žalovanému z Najvyššieho súdu SR. - 10 - 24S/191/2019 21. Ďalší účastník nepovažoval zákonom určenú lehotu na vydanie rozhodnutia žalovaného za uplynutú. Poukázal na to, že návrh na začatie disciplinárneho konania bol žalovanému doručený dňa 22. januára 2013, disciplinárna komisia v I. stupni rozhodla 10. júla 2013 a podľa jeho názoru podaním odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu, t. j. dňa 29. októbra 2013 začala lehota na vydanie rozhodnutia spočívať a spočívala až do vydania rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu, čo bolo dňa 1. októbra 2015. Od uvedeného dátumu až do podania správnej žaloby prekluzívna lehota na vydanie rozhodnutia opäť plynula a dňom podania správnej žaloby, t. j. od 7. januára 2016 opäť spočívala a k jej pokračovaniu došlo až po doručení administratívnych spisov žalovanému zo strany Najvyššieho súdu SR. 22. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením, či poškodením nezákonnosťou rozhodnutia alebo postupov orgánov verejnej správy. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nemá nadriadené a autoritatívne postavenie, ale je účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia s rovnakými právami, aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou (§ 134 ods. 1 SSP). Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti, s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP. Vo veciach správneho trestania nie je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch uvedených v § 195 SSP. 23. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správny, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len "exekučná činnosť"). 26. Podľa § 3 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej - 11 - 24S/191/2019 republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. 27. Podľa § 5 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa. (2) Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. 28. Podľa § 61b Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie Exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57 ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. 29. Podľa § 62 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone. 30. Podľa § 63 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, exekúciu možno vykonať a) zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, b) prikázaním pohľadávky, c) predajom hnuteľných vecí, d) predajom cenných papierov, e) predajom nehnuteľnosti, f) predajom podniku, g) príkazom na zadržanie vodičského preukazu. (2) Ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá iná povinnosť než zaplatenie peňažnej sumy, spôsob vykonania exekúcie sa spravuje povahou uloženej povinnosti. Možno ju vykonať a) vyprataním, b) odobratím alebo zničením veci na náklady povinného, c) rozdelením spoločnej veci, d) uskutočnením prác a výkonov. 31. Podľa § 64 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 167 a 172). 32. Podľa § 65 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie exekútor môže vykonať exekúciu v jednom exekučnom konaní aj niekoľkými spôsobmi. 33. Podľa § 167 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Na nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností sa zriadi exekučné záložné právo zexekvovaním nehnuteľnosti zápisom zriadenia exekučného záložného práva do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov. V katastri nehnuteľností sa zapíše, že nehnuteľnosť sa zexekvováva pre vymáhanú pohľadávku. - 12 - 24S/191/2019 (2) Exekučné záložné právo na nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností možno zriadiť len na návrh oprávneného. 34. Podľa § 212 ods. 1, ods. 3, ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Zriaďuje sa Slovenská komora exekútorov (§ 7) so sídlom v Bratislave. Komora je právnická osoba. (3) Poslaním komory a jej orgánov je chrániť záujmy exekútorského stavu, dohliadať na činnosť exekútorov a obstarávať ďalšie záležitosti, ktoré sú jej zverené týmto zákonom. (5) Orgánmi komory sú a) konferencia exekútorov, b) prezídium komory, c) revízna komisia, d) disciplinárna komisia, e) vzdelávacia komisia. 35. Podľa § 219 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie exekútor je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie. 36. Podľa § 220 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie sľubu, správanie, ktorým narúša dôstojnosť svojej funkcie, a pokračovanie napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou exekútora. (2) Konanie uvedené v odseku 1 je závažným disciplinárnym previnením, ak vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, jeho opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho škodlivosť zvýšená. 37. Podľa § 221 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie a) pokarhanie, b) písomné pokarhanie, c) peňažnú pokutu až do sumy 330 eur. (2) Za závažné disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie a) písomné pokarhanie, b) peňažnú pokutu až do sumy 3 310 eur, c) zbavenie výkonu funkcie exekútora. 38. Podľa § 223 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie Disciplinárne konanie sa začína na návrh. Bez návrhu možno disciplinárne konanie začať len v prípade, ak vec disciplinárnej komisii postúpil orgán činný v trestnom konaní. 39. Podľa § 225 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) O disciplinárnej zodpovednosti exekútora rozhoduje a disciplinárne opatrenie ukladá disciplinárna komisia. (2) Disciplinárna komisia rozhodne o disciplinárnej zodpovednosti exekútora najneskôr do jedného roka odo dňa doručenia návrhu na začatie disciplinárneho konania. - 13 - 24S/191/2019 40. Podľa § 228d písm. d) ods. 1, 2, 5, 8 Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie (1) Pre rozhodnutie disciplinárneho senátu je rozhodujúci skutkový a právny stav v čase, keď k disciplinárnemu previneniu došlo; neskoršia právna úprava sa použije, len ak je to pre disciplinárne obvineného priaznivejšie. Disciplinárne konanie nemožno skončiť zmierom. (2) Rozhodnutie disciplinárneho senátu musí byť písomné a musí vždy obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie. (5) Disciplinárny senát rozhodne o disciplinárnej zodpovednosti exekútora najneskôr do šiestich mesiacov a vo zvlášť zložitých prípadoch najneskôr do 12 mesiacov odo dňa začatia disciplinárneho konania. Lehoty podľa prvej vety plynú odo dňa, keď bol návrh na začatie disciplinárneho konania doručený predsedovi disciplinárneho senátu. (8) Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu, ktorým sa rozhodlo o tom, či sa exekútor dopustil disciplinárneho previnenia, nie je možné podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o tom, či sa exekútor dopustil disciplinárneho previnenia. Na konanie o správnej žalobe je kauzálne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici; jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky. 41. Podľa § 228h Exekučného poriadku v znení účinnom na toto konanie pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti exekútora sa primerane použije časť I všeobecného predpisu o priestupkoch, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na disciplinárne konanie všeobecný predpis o správnom konaní. 42. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 43. Podľa § 47 ods. 1 až 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 44. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 45. Podľa § 195 SSP písm. b) Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia - 14 - 24S/191/2019 prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, 46. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 47. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol uznaný vinným z disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku, za ktoré mu podľa § 221 cit. zákona nebolo uložené disciplinárne opatrenie, a teda ide o žalobu vo veci správneho trestania (§ 194 ods. 1 SSP). Na konanie vo veciach správneho trestania sa podporne použijú ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe (§ 194 ods. 2 SSP). Vo veciach správneho trestania nie je správny súd v zmysle § 195 písm. b) SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o skúmanie otázky uplynutia prekluzívnej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie (disciplinárne previnenie). 48. Správny súd vychádzal z obsahu administratívneho spisu, z ktorého zistil, že návrh na začatie disciplinárneho konania zo dňa 17. januára 2013 bol Slovenskej komore exekútorov doručený dňa 22. januára 2013. Dňa 10. júla 2013 bolo vydané Rozhodnutie disciplinárnej komisie vo veci podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi ako disciplinárnej obvinenému súdnemu exekútorovi č. k. DK 4/2013, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, pretože sa navrhovateľ (ďalší účastník) voči nemu odvolal z dôvodov uvedených v bode 4) tohto rozsudku. Na základe podaného odvolania odvolací disciplinárny senát (§ 228 Exekučného poriadku v spojení s § 243d Exekučného poriadku) Rozhodnutím č.k. ODK 26/2015 zo dňa 1. októbra 2015 odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. novembra 2015. Na základe správnej žaloby podanej ďalším účastníkom (navrhovateľ disciplinárneho konania) bolo rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu aj disciplinárnej komisie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/36/2016-38 z 5. októbra 2017. Kasačná sťažnosť voči uvedenému rozsudku bola odmietnutá uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/4/2018 zo dňa 21. novembra 2018. Slovenskej komore exekútorov bol disciplinárny spis žalobcu vrátený dňa 21. januára 2019 a predsedovi disciplinárneho senátu bol predložený 21. februára 2019. Žalovaný sa na pojednávaní konanom dňa 21. marca 2019 zaoberal otázkou zachovania lehoty na vydanie rozhodnutia. Ďalší účastník považoval prekluzívnu lehotu na vydanie rozhodnutia disciplinárneho senátu za zachovanú. Uviedol, že začala plynúť doručením návrhu na začatie disciplinárneho konania Slovenskej komore exekútorov, t. j. od 23. januára 2013 a plynula až do rozhodnutia disciplinárnej komisie zo dňa 10. júla 2013. Po vydaní rozhodnutia disciplinárnej komisie prekluzívna lehota spočívala až do doručenia administratívneho spisu z Najvyššieho súdu SR dňa 2. januára 2019. Prekluzívna lehota nemohla plynúť odo dňa vydania rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu dňa 1. októbra 2015 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR dňa 21. novembra 2018, - 15 - 24S/191/2019 pretože v tej dobe sa administratívny spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave alebo na Najvyššom súde SR. Žalobca považoval prekluzívnu lehotu na vydanie rozhodnutia za uplynutú pred vydaním rozhodnutia žalovaným, pretože začala plynúť dňom nasledujúcim po doručení návrhu na začatie disciplinárneho konania, t. j. dňom 22. januára 2013, následne dňom 10. júla 2013, t. j. vydaním rozhodnutia disciplinárnej komisie došlo k jej prerušeniu (167 dní) a opätovne začala plynúť dňa 1. októbra 2015, t. j. dňom nasledujúcim po vydaní rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu. Plynula až do 7. januára 2016 (96 dní), teda do podania správnej žaloby na Krajský súd v Bratislave, o ktorej rozhodoval jednak Krajský súd v Bratislave a následne Najvyšší súd SR na základe podanej kasačnej sťažnosti. Jednoročná prekluzívna lehota teda až do 21. novembra 2018 spočívala a opätovne začala plynúť až dňom 22. novembra 2018 (118 dní). Na základe uvedeného od podania návrhu na začatie disciplinárneho konania uplynula jednoročná prekluzívna lehota v zmysle § 225 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože od podania návrhu do rozhodnutia žalovaného uplynulo 381 dní. 49. Z § 225 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania návrhu na začatie disciplinárneho konania vyplýva, že na rozhodnutie disciplinárnej komisie o disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora je zákonom určená lehota 1 rok odo dňa doručenia návrhu na začatie disciplinárneho konania. Zákonom určená lehota na vydanie rozhodnutia je lehotou prekluzívnou, na ktorej márne uplynutie musí správny súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) tak, ako to vyplýva z § 195 písm. b) SSP. Márne uplynutie prekluzívnej lehoty má za následok zánik práva, ktoré bolo možné uplatniť len počas plynutia prekluzívnej lehoty. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia disciplinárneho konania voči žalobcovi upravoval počiatok plynutia prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia o disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora tak, že ho stotožnil s dňom nasledujúcim po doručení návrhu na začatie disciplinárneho konania a jej koniec určil uplynutím jedného roka, ktorý bol zákonom vymedzenou dobou na vydanie rozhodnutia. Prerušenie plynutia prekluzívnej lehoty Exekučný poriadok neupravoval. Určením prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutie bol zákonodarcom vyjadrený záujem na rýchlom a efektívnom konaní a rozhodnutí v primeranej lehote v záujme právnej istoty disciplinárne obvineného. V zásade platí, že plynutie prekluzívnych lehôt sa neprerušuje, čo môže byť zákonom pri jednotlivých prekluzívnych lehotách individuálne upravené inak. Exekučný poriadok, ani Správny poriadok, ani Zákon o priestupkoch neobsahoval v rozhodnom čase právnu úpravu, podľa ktorej prekluzívna lehota neplynie počas odvolacieho administratívneho konania. Správny súd preto počítal plynutie jednoročnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia o disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora odo dňa nasledujúceho po doručení návrhu na začatie disciplinárneho konania až do právoplatnosti rozhodnutia vydaného v odvolacom disciplinárnom konaní a zistil, že rozhodnutie o disciplinárnej zodpovednosti súdneho exekútora nebolo vydané v zákonnej lehote na jeho vydanie. Uvedené je podstatným porušením ustanovení pred orgánom verejnej správy, ktoré malo vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného. Po preskúmaní veci dospel správny súd k záveru, že o disciplinárnej zodpovednosti žalobcu nebolo rozhodnuté v jednoročnej prekluzívnej lehote, - 16 - 24S/191/2019 čo malo za následok, že rozhodnutie o jeho disciplinárnej zodpovednosti už nebolo možné vydať, pretože žalovanému zaniklo právo na jeho vydanie, a preto bolo nezákonné, čo bolo dôvodom na jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Správny sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného a ďalšieho účastníka, že podaním odvolania voči rozhodnutiu disciplinárnej komisie zo dňa 10. júla 2013 č. k. DK 4/2013 došlo k prerušeniu plynutia prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia až do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu č.k. ODK 26/2015 zo dňa 1. októbra 2015, ktorá nastala dňom 6. novembra 2015, pretože prerušenie plynutia jednoročnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia z dôvodu konania o odvolaní z Exekučného poriadku, ani podporne aplikovaného Správneho poriadku, či Zákona o priestupkoch nevyplýva(la). Správny súd pritom nespochybňuje správnosť tvrdení žalovaného a ďalšieho účastníka, že počas súdneho konania, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (v predmetnej veci konanie o podanej správnej žalobe - pozri bod 7) tohto rozsudku) sa plynutie prekluzívnej lehoty prerušuje, čo nesporne vyplýva z § 71 Správneho súdneho poriadku (pred jeho účinnosťou z § 246d O.s.p.), avšak uvedené nemá žiadny vplyv na posúdenie plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia v administratívnom konaní, pretože uvedené zákonné ustanovenie sa ňu nevzťahuje. O disciplinárnej zodpovednosti žalobcu teda nebolo na základe podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania rozhodnuté príslušným orgánom v zákonom určenej jednoročnej lehote, pretože od doručenia návrhu na začatie disciplinárneho konania dňom 22. januára 2013 uplynulo do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu dňom 6. novembra 2015 viac ako 1 rok, pričom aj uvedené rozhodnutie bolo v rámci preskúmavacieho konania správnym súdom zrušené, a teda o disciplinárnej zodpovednosti žalobcu bolo rozhodnuté až rozhodnutím žalovaného, ktoré bolo predmetom tohto preskúmavacieho konania a ktoré bolo vydané 1. apríla 2019, teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho vydanie. Prerušenie plynutia uvedenej prekluzívnej lehoty je v zmysle § 71 ods. 1 SSP možné len počas súdneho konania, avšak k uplynutiu prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia v administratívnom konaní došlo skôr, než bolo o návrhu na začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi v administratívnom konaní rozhodnuté, takže argumentácia týkajúca sa prerušenia lehoty počas súdneho konania nemohla obstáť, pretože v priebehu súdneho konania už bola uplynutá. Prerušenie administratívneho konania po podaní odvolania až do jeho právoplatného rozhodnutia právna úprava v rozhodnom čase neupravovala, a teda jednoročná lehota na vydanie rozhodnutia o disciplinárnej zodpovednosti žalobcu uplynula dňom 22. januára 2014. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté o disciplinárnej zodpovednosti žalobcu bolo vydané až 1. apríla 2019. 50. Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 225 ods. 2 Exekučného poriadku prejavil svoju vôľu tak, že zmyslom jednoročnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia o disciplinárnej zodpovednosti žalobcu je prinútiť správny orgán k aktívnej činnosti, vrátane zisťovania a preukazovania zodpovednosti za porušenie zákona bezprostredne od okamihu, keď mu bol návrh na začatie disciplinárneho konania doručený s ohľadom na ústavný princíp právnej istoty a na povinnosť správneho orgánu rozhodnúť bez zbytočných prieťahov (zbierka - 17 - 24S/191/2019 stanovísk NS SR a rozhodnutie súdov SR 2/13, rozhodnutie č. 19). Ide o ustanovenie slúžiace predovšetkým k ochrane záujmu účastníkov, ktorým sa im dáva právna istota ohľadom lehoty, v ktorej musí byť vec vybavená. 51. Žalobná námietka uvedená v bode 13) tohto rozsudku nebola dôvodná, pretože nemala oporu v platnom právnom poriadku. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného obsahuje nesprávne poučenie o mieste na podanie správnej žaloby a o lehote na jej podanie bez toho, aby uviedol akúkoľvek skutkovú, či právnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného z uvedeného dôvodu. Uvedená námietka je všeobecná a nekonkrétna, a preto neumožňuje správnemu súdu uskutočniť na jej základe prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je oprávnený, okrem dôvodov vymedzených v § 195 SSP dôvody nezákonnosti uvedené v žalobe dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu a ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. Z § 228d ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia, ktoré je z hľadiska určenia lehoty na podanie správnej žaloby a určenie miesta na jeho podanie relevantné, pretože ide o procesné ustanovenie, pre ktorého použitie je rozhodujúci stav aktuálny v čase jeho použitia, možno proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o tom, či sa exekútor dopustil disciplinárneho previnenia. Na konanie o správnej žalobe je kauzálne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici, jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky. Z obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia v časti jeho poučenia vyplýva, že poučenie zodpovedá vyššie uvedenej právnej úprave, a teda poučenie o lehote na podanie správnej žaloby i o kauzálnej príslušnosti krajského súdu v Banskej Bystrici na jej prejednanie bolo správne. Preto nebola takto formulovaná žalobná argumentácia v súlade s obsahom preskúmavaného rozhodnutia, ani platnou právnou úpravou, a preto jej nemohol správny súd priznať úspech. 52. Dôvodná nebola ani žalobná argumentácia, že rešpektovaním (žalobcom tvrdeného) nesprávneho právneho názoru správneho súdu, ktorý bol vyslovený v rozsudku 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017 žalovaným došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, pretože nemala oporu v platnej právnej úprave. Žalobca argumentoval, že rozhodnutie žalovaného musí byť vydané v súlade s relevantnou právnou úpravou účinnou v čase spáchania skutku, z ktorého ho žalovaný uznal vinným. Preto nie je viazaný právnym názorom súdu, ktorý svoj právny názor o zodpovednosti žalobcu za vytýkané disciplinárne previnenie založil na zákonných ustanoveniach, ktoré neboli v čase jeho (údajného) spáchania platné a účinné. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 26Co/4/97 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo/11/2016 a na ich základe tvrdil, že súd nižšieho stupňa je viazaný len právnym názorom, ktorý bol vyslovený, náležite vyargumentovaný a súladný so zákonom. Správny súd k uvedenému uvádza, že žalobná námietka s uvedeným obsahom nemohla obstáť, pretože bola zavádzajúca, rozporná s citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR aj platnou právnou úpravou. V rozsudku č.k. 3Cdo/12/2016 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. - 18 - 24S/191/2019 26Co/4/97 s právnym názorom, na ktorý poukázal žalovaný, citovaný len v rámci zhrnutia argumentácie odvolacieho súdu v rozsudku sp. zn. 10Co/251/2013 (Krajský súd v Trnave), ktorý bol predmetom preskúmania Najvyšším súdom SR v rámci dovolacieho konania č.k. 3Cdo/12/2016 a ktorá sa týkala nerešpektovania skôr vysloveného právneho názoru súdu vyššej inštancie. Dovolací súd (č.k. 3Cdo/12/2016) vyhodnotil nerešpektovanie záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí ako dôvod na zrušenie opätovne vydaného rozhodnutia pre vadu v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie pre nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu uvedeného rozhodnutia vyplynulo, že právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí Najvyššieho súdu, a to záväznosť precedenčnú/judikatúrnu (v inej než prejednávanej skutkovo a právne obdobnej veci) alebo záväznosť kasačnú/inštančnú (v tej istej priamo prejednávanej veci) s tým, že v určitých prípadoch môže mať to isté rozhodnutie súdu zároveň účinky záväznosti oboch typov. Vo vzťahu k precedenčnej záväznosti uviedol, že presahuje judikatúrne hranice tej - ktorej prejednávanej veci, má všeobecný význam a týka sa bližšie neurčeného okruhu skutkovo a právne obdobných prípadov a predstavuje určité východisko pre rozhodovanie všeobecných súdov v iných skutkovo a právne rovnakých alebo obdobných prípadoch. Existuje pri nej možnosť súdu nižšieho stupňa nepodriadiť sa právnemu názoru súdu vyššieho stupňa vtedy, keď vysvetlí svoj právny odklon od už vyslovených právnych názorov v obdobnej právnej veci, predostrie svoje konkurujúce úvahy, zmysluplne polemizuje s právnymi názormi vyššieho súdu a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate prejednávanej veci. Naproti tomu sú účinky kasačnej záväznosti výrazne iné, pretože ohľadom právneho názoru Najvyššieho súdu, ktorý bol zaujatý v tej istej právnej veci a vyjadrený v jeho zrušujúcom rozhodnutí platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom vysloveným súdom vyššieho stupňa. Kasačná/ inštančná záväznosť znamená bezpodmienečné rešpektovanie rozhodnutia súdu vyššej inštancie, ktoré bolo vyslovené v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Preto v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí súdu (vyššej inštancie) nemá opätovne konajúci orgán žiadny priestor na úvahy, či bude alebo nebude právny názor rešpektovať. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa, vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí, je porušením základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu. Od právneho názoru, ktorý bol vyslovený v kasačnom rozhodnutí je možné sa odchýliť len výnimočne, a to v prípade zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, v prípade zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím vo veci alebo v prípade zásadného judikatúrneho posunu v otázke, ktorá v čase vydania kasačného rozhodnutia nebola celkom uspokojivo vyriešená. 53. Z § 191 ods. 6 SSP vyplýva, že právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Záväznosť právneho názoru súdu vo vzťahu k orgánu verejnej správy, resp. záväznosť právneho názoru - 19 - 24S/191/2019 súdu vyššej inštancie vo vzťahu k súdu nižšej inštancie v konkrétnej prejednávanej veci má rovnaké východiská i zamýšľaný cieľ. Uplatnenie žalobcom vysloveného názoru, že orgán verejnej správy je viazaný len takým názorom súdu, ktorý je v súlade so zákonom by bolo popretím základného práva účastníka na súdnu ochranu, princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Bez ohľadu na to, do akej miery bol orgán verejnej správy schopný vyrovnať sa s tým, že jeho rozhodnutie bolo správnym súdom zrušené, bol povinný rešpektovať v zrušujúcom súdnom rozhodnutí vyslovený záväzný právny názor a pri svojom rozhodovaní sa mu bezvýhradne podriadiť. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa mýli vo svojom tvrdení, že žalovaný nebol povinný rešpektovať právny názor, ktorý bol vyslovený správnym súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, pretože jeho tvrdenie nemá oporu v § 191 ods. 6 SSP, a preto je nesprávny a neakceptovateľný. Naopak, od vysloveného právneho názoru sa mohol odchýliť len v prípade, že došlo k zmene v skutkových zisteniach, alebo k zmene v právnej úprave, prípadne k zásadnému judikatúrnemu posunu, avšak takého okolnosti žalovaný nezistil, nevyplynuli z obsahu administratívneho spisu a ani žalobca ich netvrdil. Žalovaný preto postupoval v súlade s § 191 ods. 6 SSP, keď sa pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia riadil právnym názorom súdu, ktorý bol v danej veci vyslovený. Nemal oprávnenie nerešpektovať vyslovený právny názor súdu, ale bol ním viazaný a v súlade s touto svojou povinnosťou vo veci aj rozhodol. To znamená, že v jeho konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy tak, ako to tvrdil žalobca, ale jeho postup bol zákonný, a preto uvedená žalobná argumentácia neodôvodňovala záver súdu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Nedôvodná bola aj žalobná argumentácia, že záväzný právny názor, ktorým bol žalovaný pri rozhodovaní viazaný vychádzal zo zákonných ustanovení, ktoré neboli v čase vydania exekučného príkazu na zriadenie exekučného záložného práva platné a účinné, pretože nemala oporu v obsahu rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017. Právnym východiskom pre uvedené rozhodnutie bolo citované ustanovenie § 61b Exekučného poriadku v znení účinnom v rozhodnom období, t.j. ku dňu 4. júnu 2012, ktoré správny súd aplikoval na prejednávanú vec a vyložil ho v súlade so zmyslom a účelom exekučného konania. Konštatoval, že zásada „primeranosti" sa vzťahuje aj na zriadenie exekučného záložného práva, ktorým sa zabezpečuje majetok povinného v rámci vykonávanej exekúcie, pretože pojem „vykonať exekúciu" je potrebné vykladať v súlade s účelom a zmyslom predmetného ustanovenia, t. j. v jeho širšom zmysle, kedy sa za výkon exekúcie považuje aj exekučná činnosť ako taká, teda i postup exekútora pri zabezpečovacích úkonoch smerujúcich k vymoženiu. 54. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Podľa § 228h veta in fine Exekučného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na disciplinárne konanie všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok"). Rozhodnutie v preskúmavanej veci tak malo obsahovať náležitosti uvedené v § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého sa - 20 - 24S/191/2019 v odôvodnení uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nespreskúmateľným je rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie, alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné pre nezrozumiteľnosť, prípadne ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Najvyšší súd SR prostredníctvom svojej judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy: „odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy ... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o ... splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, to znamená, že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti". Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak nedostatkom dôvodov ako aj zmätočnosťou (nezrozumiteľnosťou) v dôsledku vnútorných rozporov odôvodnenia. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie žalovaného okrem prevzatia právneho názoru vysloveného v rozsudku sp. zn. 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017 neobsahuje žiadne bližšie odôvodnenie, pretože toto tvrdenie nemalo oporu v obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutia vydané v administratívnom konaní tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovaného obsahuje náležitosti uvedené v§ 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, pretože je v ňom uvedené, aké skutkové zistenia boli v exekučnom konaní preukázané, t. j. ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo, keď žalovaný poukázal na záväzný právny názor, ktorý bol vyslovený vo vyššie označenom rozhodnutí správneho súdu, s ktorým sa z hľadiska právneho posúdenia veci stotožnil a uviedol, ktoré skutočnosti považoval vykonaným dokazovaním za preukázané, ako konanie žalobcu kvalifikoval a aká úvaha ho viedla k rozhodnutiu o neuložení disciplinárneho opatrenia. Z hľadiska vysporiadania sa s návrhmi a námietkami žalobcu poukázal na vyslovený právny názor správneho súdu, ktorým bol pri rozhodovaní viazaný s poukazom na príslušné zákonné ustanovenie. Hoci bolo vlastné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného stručné, z jeho obsahu nepochybne vyplynuli skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre jeho vydanie, ktoré neboli v konaní ani sporné a tiež vlastné úvahy žalovaného, doplnené obsahom záväzného právneho názoru správneho súdu, ktoré boli pre posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia žalovaného dostatočné. Hoci bola argumentácia žalovaného k námietke žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom obmedzená na konštatovanie, že vyslovený právny názor bol pre žalobcu záväzný, nespôsobilo to nezákonnosť rozhodnutia žalovaného pre jeho nepreskúmateľnosť, pretože podstata tejto námietky bola zodpovedaná v súlade so zákonom, keď žalovaný poukázal na záväznosť skôr vysloveného právneho názoru správneho súdu. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie žalovaného obsahuje dostatočnú skutkovú a právnu argumentáciu k predmetu sporu i k námietkam žalobcu, nepovažoval správny súd rozhodnutie žalovaného za nezákonné - 21 - 24S/191/2019 pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, a teda ani arbitrárne. Preto bola uvedená žalobná námietka nedôvodná. Žalobca de facto nesúhlasil s posúdením jeho námietky vo vzťahu k možnosti neakceptovať právny názor súdu vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, avšak spôsob posúdenia uplatnených námietok spôsobom, s ktorým žalobca nesúhlasí, nemožno zamieňať s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. 55. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná, pretože nemala oporu v platnej právnej úprave. Žalobca ju založil na tvrdení, že právny názor správneho súdu, vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku 1S/36/2016-38 zo dňa 5. októbra 2017 nebol správny, a preto je nezákonné aj rozhodnutie žalovaného, ktorý z neho vychádzal. 56. Správny súd k uvedenému predovšetkým uvádza, že právny názor, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je v ďalšom konaní pre orgán verejnej správy záväzný, čo vyplýva z § 191 ods. 6 SSP. Orgán verejnej správy, t.j. žalovaný nemal možnosť vyslovený záväzný právny názor správneho súdu v ďalšom konaní nerešpektovať, inak by sa vystavil riziku uloženia pokuty, pokiaľ by správny súd jeho rozhodnutie, v ktorom skôr vyslovený právny názor súdu nerešpektoval, opätovne zrušil z rovnakých dôvodov. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru správneho súdu je dôvodom na zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy pre podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a to v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Orgán verejnej správy je viazaný právnym názorom správneho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva ako aj pri aplikácii procesných predpisov a to až dovtedy, pokiaľ sa v konkrétnej veci nezmení rozhodná skutková alebo právna situácia. Najvyšší súd SR v súvislosti s viazanosťou orgánu verejnej správy právnym názorom správneho súdu vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 5Sž/7/2013, 5 Sžo/25/2013) zdôraznil, že nie je úlohou orgánov verejnej správy polemizovať s právnym názorom správneho súdu, ani ho spochybňovať, ale je jeho povinnosťou ho rešpektovať, najmä, ak bol jasne a zrozumiteľne vyslovený. Nie je nevyhnutné, aby sa orgán verejnej správy s právnym názorom správneho súdu stotožnil, je však povinný sa ním riadiť. V preskúmavanej veci žalobca netvrdil, že orgán verejnej správy mal dôvod odchýliť sa od vysloveného záväzného právneho názoru správneho súdu v skôr vydanom zrušujúcom rozhodnutí pre zmenu rozhodných skutkových okolností, alebo v dôsledku zmeny právnej úpravy. Nezákonnosť rozhodnutia žalovaného namietal preto, že sa riadil záväzným právnym názorom, ktorý žalobca považoval za nesprávny z dôvodov, ktoré špecifikoval, a ktoré boli zhrnuté v bode 15) tohto rozsudku, a teda z dôvodov, ktoré sa týkali výkladu zákonných ustanovení § 61b a § 63 Exekučného poriadku vo vzťahu k možnosti aplikovať princíp primeranosti v exekučnom konaní aj na zriadenie exekučného záložného práva, ktorý nie je vlastným spôsobom vykonania exekúcie, ale je formou zabezpečenia majetku. Hoci správny súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku právny názor k tejto otázke vyslovil a žalovaný ho - 22 - 24S/191/2019 v rozhodnutí rešpektoval, považuje správny súd za vhodné vyjadriť sa k žalobcom namietanej skutočnosti opätovne. 57. Z § 2 ods. 1, § 3 Exekučného poriadku je zrejmé, že exekútor je osoba, ktorú štát určil a splnomocnil na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, t.j. na vykonávanie exekučnej činnosti, ktorú je povinný vykonávať nestranne a nezávisle. Táto požiadavka na výkon jeho exekučnej činnosti je zabezpečená jeho viazanosťou len právnym poriadkom SR, vymedzenými medzinárodnými zmluvami a rozhodnutiami súdu, ktoré boli vydané v prebiehajúcom exekučnom konaní. Pod pojmom „exekučná činnosť" alebo „vykonávanie exekúcie" je potrebné rozumieť všetky postupy a úkony súdneho exekútora v exekučnom konaní, po jeho poverení súdom na vykonanie exekúcie, ktoré sú predpokladané ustanoveniami Exekučného poriadku a sú s nimi v súlade. Výkon exekučnej činnosti súdneho exekútora nie je možné vnímať reštriktívne v tom zmysle, že v prípade vymáhania peňažnej pohľadávky sú ňou len jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie, t. j. postupy bezprostredne zabezpečujúce získanie finančných prostriedkov od povinného tak, aby mohla byť uspokojená peňažná pohľadávka oprávneného, ale v súlade so zmyslom a účelom exekučného konania, ktorým je dosiahnutie uspokojenia pohľadávky oprávneného podľa exekučného titulu „exekučná činnosť" súdneho exekútora zahŕňa všetky Exekučným poriadkom predpokladané postupy a opatrenia súdneho exekútora v čase od jeho poverenia súdom na vykonanie exekúcie až do vymoženia povinnosti uloženej exekučným titulom podľa návrhu oprávneného. 58. Správny súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že zriadenie exekučného záložného práva nie je jedným zo spôsobov vykonania exekúcie, pretože ako spôsob vykonania exekúcie nie je upravený v § 63 ods. 1 Exekučného poriadku. Podstatným pre rozhodnutie o disciplinárnej zodpovednosti žalobcu však nebolo vyriešenie otázky, či zriadenie exekučného záložného práva je jedným zo spôsobov vykonania exekúcie, ale či sa zásada primeranosti vykonávania exekúcie, upravená v § 61b Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase vydania exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného - 4. júna 2012) vzťahuje okrem spôsobov vykonania exekúcie aj na zabezpečovacie úkony súdneho exekútora, t. j. aj na zriadenie exekučného záložného práva, čo správny súd už vyššie odôvodnil. Žalobca pri svojej argumentácii vychádzal z toho, že bol pri zriaďovaní exekučného záložného práva viazaný podaným návrhom na jeho zriadenie zo strany oprávneného a to aj čo do jeho rozsahu, čo nemá oporu v § 167 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože predpoklad zriadenia exekučného záložného práva je viazaný len na návrh oprávneného, bez ďalších podmienok, príkazov, či obmedzení. Z tohto zákonného ustanovenia nevyplýva, že by súdny exekútor pri vykonávaní exekúcie bol viazaný aj rozsahom podaného návrhu oprávneného v exekučnom konaní na zriadenie exekučného záložného práva a takýto rozširujúci výklad tohto zákonného ustanovenia je v priamom rozpore s § 3 Exekučného poriadku. Z neho vyplýva, že súdny exekútor musí pri vykonávaní exekučnej činnosti rešpektovať a dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej - 23 - 24S/191/2019 republiky a súdne rozhodnutia vydané v danom exekučnom konaní. Rozširujúci výklad § 167 ods. 2 Exekučného poriadku by bol v rozpore aj s § 61b Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase skutku), pretože by nebola rešpektovaná zákonná požiadavka, vzťahujúca sa k vykonávaniu exekúcie, a to požiadavka vykonať exekúciu len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, ktorej zmyslom a účelom bolo zabezpečiť, aby povinné osoby v exekučnom konaní, napriek dobrovoľnému nesplneniu exekučným titulom uloženej povinnosti, neboli v neprimeranom a neodôvodnenom rozsahu obmedzované pri vykonávaní exekúcie postupmi súdneho exekútora a spôsobmi vykonania exekúcie. To inak povedané znamená, že naplnením podmienky „primeranosti" vykonávania exekúcie je len taký postup a úkony súdneho exekútora, ktoré v rozsahu dostatočnom pre vymoženie exekučným titulom uloženej povinnosti sú spôsobilé jej vymoženie zabezpečiť. To znamená, že žalobca sa mýli v tvrdení, že pojem „vykonanie exekúcie" bol neprimerane rozširovaný, pretože jeho výklad bol súladný so zmyslom a účelom núteného vymáhania uloženej povinnosti, ktorá nebola splnená dobrovoľne rešpektujúc aj právo povinného, aby nebol činnosťou exekútora obmedzovaný v neodôvodnenom rozsahu, a preto nebola táto žalobná argumentácia dôvodná. Žalobca pritom len všeobecne argumentoval „rozporom s princípmi exekučného práva ako takého". Na základe tejto argumentácie nebolo možné pre nedostatok právnych dôvodov dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, a preto nebola dôvodná. 59. Z obsahu vyššie uvedeného je zrejmé, že správny súd považoval rozhodnutie žalovaného za nezákonné z toho dôvodu, že bolo vydané po uplynutí zákonom určenej lehoty na jeho vydanie, t. j. po tom, ako žalovanému právo na jeho vydanie zaniklo. Vydanie rozhodnutia o disciplinárnej zodpovednosti žalobcu v čase, keď na jeho vydanie nebol žalovaný oprávnený bolo podstatným porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a preto ho správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP zrušil ako rozhodnutie, ktoré nemalo byť vydané. 60. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom v celom rozsahu úspešný, keď došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného tak, ako sa toho podanou správnou žalobou domáhal, a preto mu správny súd priznal právo na úplnú náhradu trov konania, o ktorej výške rozhodne v súlade s § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník. Ďalšiemu účastníkovi súd podľa výsledku konania právo na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozhodnutie nepodpísal člen senátu C.. D. G. z dôvodu jeho ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.