Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/88/2019 z 21. 1. 2020

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/88/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200218
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200218.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Martina
Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: ZSOLTI CARS s. r. o., so sídlom Mierová 326/5, 991 06
Želovce, IČO: 47 580 356, právne zastúpený: JUDr. Ivo Babjak, advokát, Advokátska kancelária so
sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí žalovaného č. 100230459/2019 zo dňa 18. januára 2019, č. 100232592/2019 zo dňa
18. januára 2019, č. 100232771/2019 zo dňa 18. januára 2019, č. 100230885/2019 zo dňa 18.
januára 2019, č. 100231669/2019 zo dňa 18. januára 2019, č. 100231122/2019 zo dňa 18. januára
2019, č. 100283882/2019 zo dňa 23. januára 2019, č. 100283189/2019 zo dňa 23. januára 2019, č.
100281378/2019 zo dňa 23. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100230459/2019 zo dňa 18.01.2019
zamieta.
II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100232592/2019 zo dňa 18.01.2019
zamieta.
III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100232771/2019 zo dňa
18.01.2019 zamieta.
IV. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100230885/2019 zo dňa
18.01.2019 zamieta.
V. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100231669/2019 zo dňa 18.01.2019
zamieta.
VI. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100231122/2019 zo dňa
18.01.2019 zamieta.
VII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100283882/2019 zo dňa
23.01.2019 zamieta.
VIII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100283189/2019 zo dňa
23.01.2019 zamieta.
IX. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100281378/2019 zo dňa
23.01.2019 zamieta.
X. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. U žalobcu ako u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj
len „DPH") Daňovým úradom Banská Bystrica, pobočka Zvolen (ďalej aj len „správca dane" alebo „orgán
verejnej správy 1. stupňa") za zdaňovacie obdobia január - december 2015 a za zdaňovacie obdobia
január - jún 2016, august 2016 a september 2016. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol



č. 102576124/2017 zo dňa 13.12.2017, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa
k zisteniam uvedeným v protokole dňa 27.12.2017.

2. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril v podaní zo dňa 16.01.2018. Pripomienky k
protokolu boli so žalobcom prerokované dňa 01.03.2018, o čom bola spísaná zápisnica.

3. Správca dane daňovou kontrolou zistil, že v zdaňovacích obdobiach júl 2015, august 2015, september
2015, október 2015, november 2015, december 2015, január 2016, apríl 2016 a máj 2016 si žalobca
uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o.,
Tallerova 4, 881 02 Bratislava, IČO: 47 205 806 (ďalej len „ŠEGÍS, s. r. o."). V následných vyrubovacích
konaniach správca dane po posúdení splnenia podmienok na odpočítanie DPH vydal rozhodnutia,
ktorými určil daňové povinnosti žalobcu. Voči rozhodnutiam správcu dane podal žalobca odvolania, o
ktorých rozhodol žalovaný tak, že prvostupňové rozhodnutia správcu dane potvrdil.

4. Rozhodnutia vydané žalovaným a správcom dane vo vyrubovacom konaní žiadal žalobca preskúmať
na základe samostatne podaných správnych žalôb. Správny súd uznesením č. k. 23S/88/2019-95 zo
dňa 10.12.2019 spojil do spoločného konania veci vedené pod sp. zn. 23S/88/2019 (zdaňovacie obdobie
november 2015), 23S/90/2019 (zdaňovacie obdobie október 2015), 23S/91/2019 (zdaňovacie obdobie
august 2015), 23S/92/2019 (zdaňovacie obdobie december 2015), 23S/94/2019 (zdaňovacie obdobie
júl 2015), 23S/95/2019 (zdaňovacie obdobie september 2015), 23S/98/2019 (zdaňovacie obdobie apríl
2016), 23S/102/2019 (zdaňovacie obdobie máj 2016) a 23S/103/2019 (zdaňovacie obdobie január
2016), postupom podľa § 65 ods. 1 a § 5 ods. 7 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP")
z dôvodu, že veci sa týkajú tých istých účastníkov konania a skutkovo a právne spolu súvisia (ide o
totožného deklarovaného dodávateľa).

5. Rozhodnutím č. 101482877/2018 zo dňa 01.08.2018 správca dane určil žalobcovi podľa § 68 ods.
5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „daňový poriadok") rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie november 2015 v sume 29 200,- Eur,
nepriznal nadmerný odpočet v sume 7 341,16 Eur a vyrubil daň v sume 21 858,84 Eur.

6. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených
deklarovaným dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201511261 zo dňa 26.11.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. V. základ dane:
22 000,- Eur, 20 % DPH: 4 400,- Eur, celková suma: 26 400, Eur,
- č. 201511181 zo dňa 18.11.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. - základ
dane: 24 583,33 Eur, 20 % DPH: 4 916,67 Eur, celková suma: 29 500,- Eur,
- č. 201511111 zo dňa 11.11.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. U. - základ dane:
13 400,- Eur, 20 % DPH: 2 733,33 Eur, celková suma: 16 400,- Eur,
- č. 201511091 zo dňa 09.11.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky T. O. X. - základ
dane: 34 583,33 Eur, 20 % DPH: 6 916,67 Eur, celková suma: 41 500,- Eur,
- č. 201511061 zo dňa 06.11.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. Y. - základ dane:
9 500,- Eur, 20 % DPH: 1 900,- Eur, celková suma: 11 400,- Eur,
- č. 201511051 zo dňa 26.11.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. G. M. - základ
dane: 41 666,67 Eur, 20 % DPH: 8 333,33 Eur, celková suma: 50 000,- Eur.

7. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
100230459/2019 zo dňa 18.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec napadla pod sp. zn.
23S/88/2019.

8. Rozhodnutím č. 101482573/2018 zo dňa 01.08.2018 správca dane určil žalobcovi podľa § 68 ods.
5 a 6 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie október 2015 v sume 26 250,01 Eur,
nepriznal nadmerný odpočet v sume 16 098,93 Eur a vyrubil daň v sume 10 151,08 Eur.

9. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených
deklarovaným dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o.:



- č. 201510303 zo dňa 30.10.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky C. N. O. - základ
dane: 10 166,67 Eur, 20 % DPH: 2 033,33 Eur, celková suma: 12 200,- Eur,
- č. 201510302 zo dňa 30.10.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky K. T. O. - základ
dane: 9 750,- Eur, 20 % DPH: 1 950,- Eur, celková suma: 11 700,- Eur,
- č. 201510191 zo dňa 19.10.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky X. XXXJ.-E.-J. -
základ dane: 40 166,67 Eur, 20 % DPH: 8 033,33 Eur, celková suma: 48 200,- Eur,
- č. 201510162 zo dňa 16.10.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. U. X.X O. -
základ dane: 19 166,66 Eur, 20 % DPH: 3 833,34 Eur, celková suma: 23 000,- Eur,
- č. 201510121 zo dňa 12.10.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. U. X.X O. -
základ dane: 12 833,33 Eur, 20 % DPH: 2 566,67 Eur, celková suma: 15 400,- Eur,
- č. 201510011 zo dňa 01.10.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky X. T. I. - základ
dane: 39 166,60 Eur, 20 % DPH: 7 833,34 Eur, celková suma: 47 000,- Eur.

10. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.
100232592/2019 zo dňa 18.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec napadla pod sp. zn.
23S/90/2019.

11. Rozhodnutím č. 101481910/2018 zo dňa 01.08.2018 správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového
poriadku určil žalobcovi rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie august 2015 v sume 9 275,- Eur,
nepriznal nadmerný odpočet v sume 2 933,82 Eur a vyrubil daň v sume 6 341,18 Eur.

12. Správca dane neuznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených deklarovaným
dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201508241 zo dňa 24.08.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. H. X.X O.
- základ dane: 13 708,33 Eur, 20 % DPH: 2 741,67 Eur, celková suma: 16 450,- Eur,
- č. 201508251 zo dňa 25.08.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. H. M. X.X
O. - základ dane: 32 666,67 Eur, 20 % DPH: 6 533,33 Eur, celková suma: 39 200,- Eur.

13. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100232771/2019 zo dňa 18.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec
napadla pod sp. zn. 23S/91/2019.

14. Rozhodnutím č. 101483048/2018 zo dňa 01.08.2018 správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového
poriadku určil žalobcovi rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie december 2015 v sume 27 990,01 Eur,
nepriznal nadmerný odpočet v sume 330,14 Eur a vyrubil daň v sume 27 659,87 Eur.

15. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených
deklarovaným dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201512103 zo dňa 11.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. H. - základ
dane: 18 750,- Eur, 20 % DPH: 3 750,- Eur, celková suma: 22 500,- Eur,
- č. 201512102 zo dňa 10.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. H. - základ
dane: 22 833,33 Eur, 20 % DPH: 4 566,67 Eur, celková suma: 27 400,- Eur,
- č. 201512101 zo dňa 10.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. - základ
dane: 24 083,33 Eur, 20 % DPH: 4 816,67 Eur, celková suma: 28 900,- Eur,
- č. 201512231 zo dňa 23.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. - základ
dane: 22 250,- Eur, 20 % DPH: 4 450,- Eur, celková suma: 26.700,- Eur,
- č. 201512121 zo dňa 12.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky X. XXXD - základ
dane: 16 250,- Eur, 20 % DPH: 3 250,- Eur, celková suma: 19 500,- Eur,
- č. 201512081 zo dňa 08.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky U. H. - základ
dane: 10 083,33 Eur, 20 % DPH: 2 016,67 Eur, celková suma: 12 100,- Eur,
- č. 201512171 zo dňa 17.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky T. U. W. - základ
dane: 13 616,67 Eur, 20 % DPH: 2 723,33 Eur, celková suma: 16 340,- Eur,
- č. 201512082 zo dňa 08.12.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. U. - základ
dane: 12 083,33 Eur, 20 % DPH: 2 416,67 Eur, celková suma: 14 500,- Eur.



16. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100230885/2019 zo dňa 18.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec
napadla pod sp. zn. 23S/92/2019.

17. Rozhodnutím č. 101481439/2018 zo dňa 01.08.2018 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68
ods. 5 a 6 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2015 v sume 13 383,34 Eur,
nepriznal nadmerný odpočet v sume 4 569,93 Eur a vyrubil daň v sume 8 813,41 Eur.

18. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného
dodávateľa ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201507091 zo dňa 09.07.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky K. S.-T. X.X. O. -
základ dane: 7 583,33 Eur, 20 % DPH: 1 516,67 Eur, celková suma: 9 100,- Eur,
- č. 201507072 zo dňa 07.07.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky X. XXXXJ. - základ
dane: 25 583,33 Eur, 20 % DPH: 5 116,67 Eur, celková suma: 30 700,- Eur,
- č. 201507071 zo dňa 07.07.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. H. - základ
dane: 21 583,33 Eur, 20 % DPH: 4 316,67 Eur, celková suma: 25 900,- Eur,
- č. 201507061 zo dňa 06.07.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. R. X.X O. -
základ dane: 12 166,67 Eur, 20 % DPH: 2 433,33 Eur, celková suma: 14 600,- Eur.

19. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100231669/2019 zo dňa 18.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec
napadla pod sp. zn. 23S/94/2019.

20. Rozhodnutím č. 101482279/2018 zo dňa 01.08.2018 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods.
5 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie september 2015 v sume 15 733,35 Eur.

21. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od
deklarovaného dodávateľa ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201509181 zo dňa 18.09.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. X.X O. -
základ dane: 20 833,33 Eur, 20 % DPH: 4 166,67 Eur, celková suma: 25 000,- Eur,
- č. 201509182 zo dňa 18.09.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. X.X O. -
základ dane: 8 250,- Eur, 20 % DPH: 1 650,- Eur, celková suma: 9 900,- Eur,
- č. 201509183 zo dňa 18.09.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. L. P. X.X O. -
základ dane: 9 333,33 Eur, 20 % DPH: 1 866,67 Eur, celková suma: 11 200,- Eur,
- č. 201509252 zo dňa 25.09.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. L. P. X.X O. -
základ dane: 9 166,66 Eur, 20 % DPH: 1 833,34 Eur, celková suma: 11 000,- Eur,
- č. 201509251 zo dňa 25.09.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. L. P. X.X O. -
základ dane: 10 000,- Eur, 20 % DPH: 2 000,- Eur, celková suma: 12 000,- Eur,
- č. 201509281 zo dňa 28.09.2015 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky Y. XK. X.X J. -
základ dane: 21 083,33 Eur, 20 % DPH: 4 216,67 Eur, celková suma: 25 300,- Eur.

22. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100231122/2019 zo dňa 18.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec
napadla pod sp. zn. 23S/95/2019.

23. Rozhodnutím č. 101488597/2018 zo dňa 02.08.2018 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods.
5 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016 v sume 51 799,98 Eur.

24. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného
dodávateľa ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201604071 zo dňa 07.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. R. P. - základ
dane: 6 916,67 Eur, 20 % DPH: 1 383,33 Eur, celková suma: 8 300,- Eur,
- č. 201604051 zo dňa 05.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky L. XXX S. U. -
základ dane: 64 583,33 Eur, 20 % DPH: 12 916,67 Eur, celková suma: 77 500,- Eur,



- č. 201604072 zo dňa 07.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. S. - základ
dane: 13 916,67 Eur, 20 % DPH: 2 783,33 Eur, celková suma: 16 700,- Eur,
- č. 201604081 zo dňa 08.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky X. XXX XJ. -
základ dane: 19 000,- Eur, 20 % DPH: 3 800,- Eur, celková suma: 22 800,- Eur,
- č. 201604111 zo dňa 11.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. - základ
dane: 21 916,67 Eur, 20 % DPH: 4 383,33 Eur, celková suma: 26 300,- Eur,
- č. 201604222 zo dňa 22.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky K. K. - základ
dane: 7 500,- Eur, 20 % DPH: 1 500,- Eur, celková suma: 9 000,- Eur,
- č. 201604221 zo dňa 22.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. L. - základ
dane: 11 500,- Eur, 20 % DPH: 2 300,- Eur, celková suma: 13 800,- Eur,
- č. 201604042 zo dňa 30.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. - základ
dane: 27 416,67 Eur, 20 % DPH: 5 483,33 Eur, celková suma: 32 900,- Eur,
- č. 201604044 zo dňa 30.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. L. X.X X. -
základ dane: 24 666,67 Eur, 20 % DPH: 4 933,33 Eur, celková suma: 29 600,- Eur,
- č. 201604043 zo dňa 30.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. L. X.X X. -
základ dane: 24 416,67 Eur, 20 % DPH: 4 883,33 Eur, celková suma: 29 300,- Eur,
- č. 201604041 zo dňa 30.04.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. - základ
dane: 37 166,67 Eur, 20 % DPH: 7 433,33 Eur, celková suma: 44 600,- Eur.

25. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100283882/2019 zo dňa 23.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec
napadla pod sp. zn. 23S/98/2019.

26. Rozhodnutím č. 101489665/2018 zo dňa 02.08.2018 správca dane určil žalobcovi podľa § 68 ods.
5 a 6 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016 v sume 18 236,67 Eur,
nepriznal nadmerný odpočet v sume 8 685,52 Eur a vyrubil daň v sume 9 551,15 Eur.

27. Správca dane neuznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených deklarovaným
dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201605051 zo dňa 05.05.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. M. - základ
dane: 62 083,33 Eur, 20 % DPH: 12 416,67 Eur, celková suma: 74 500,- Eur,
- č. 201605091 zo dňa 09.05.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky X. XXXR. - základ
dane: 20 000,- Eur, 20 % DPH: 4 000,- Eur, celková suma: 24 000,- Eur,
- č. 201605231 zo dňa 23.05.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky K. T. - základ
dane: 9 100,- Eur, 20 % DPH: 1 820,- Eur, celková suma: 10 920,- Eur.

28. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100283189/2019 zo dňa 23.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec
napadla pod sp. zn. 23S/102/2019.

29. Rozhodnutím č. 101485686/2018 zo dňa 02.08.2018 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods.
5 Daňového poriadku rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016 v sume 42 010,02 Eur.

30. Správca dane neuznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených deklarovaným
dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o.:

- č. 201601061 zo dňa 06.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. U. Q. X.X O. -
základ dane: 12 833,33 Eur, 20 % DPH: 2 566,67 Eur, celková suma: 15 400,- Eur,
- č. 201601062 zo dňa 06.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky L. S. U. - základ
dane: 39 083,33 Eur, 20 % DPH: 7 816,67 Eur, celková suma: 46 900,- Eur,
- č. 201601141 zo dňa 14.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. O. - základ
dane: 21 583,33 Eur, 20 % DPH: 4 316,67 Eur, celková suma: 25 900,- Eur,
- č. 201601142 zo dňa 14.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. U. - základ
dane: 12 833,33 Eur, 20 % DPH: 2 566,67 Eur, celková suma: 15 400,- Eur,
- č. 201601191 zo dňa 19.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky K. K. X.X T. -
základ dane: 9 583,33 Eur, 20 % DPH: 1 916,67 Eur, celková suma: 11 500,- Eur,



- č. 201601201 zo dňa 20.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. S. U. - základ
dane: 16 083,33 Eur, 20 % DPH: 3 216,67 Eur, celková suma: 19 300,- Eur,
- č. 201601211 zo dňa 21.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky K. K. O. X.X O. -
základ dane: 7 000,- Eur, 20 % DPH: 1 400,- Eur, celková suma: 8 400,- Eur,
- č. 201601221 zo dňa 22.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. R. P. - základ
dane: 7 166,67 Eur, 20 % DPH: 1 433,33 Eur, celková suma: 8 600,- Eur,
- č. 201601252 zo dňa 25.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. U. X.X O. -
základ dane: 9 250,- Eur, 20 % DPH: 1 850,- Eur, celková suma: 11 100,- Eur,
- č. 201601251 zo dňa 25.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. H. X.X O. -
základ dane: 16 916,67 Eur, 20 % DPH: 3 383,33 Eur, celková suma: 20 300,- Eur,
- č. 201601261 zo dňa 26.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky T. Q S. X-T. -
základ dane: 17 800,- Eur, 20 % DPH: 3 560,- Eur, celková suma: 21 360,- Eur,
- č. 201601283 zo dňa 28.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky H. H. X.X O. -
základ dane 10 083,33 Eur, 20 % DPH: 2 016,67 Eur, celková suma: 12 100,- Eur,
- č. 201601281 zo dňa 28.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky P. R. X.X O. -
základ dane: 7 000,- Eur, 20 % DPH: 1 400,- Eur, celková suma: 8 400,- Eur,
- č. 201601282 zo dňa 28.01.2016 - fakturovaný odpredaj motorového vozidla značky X. XXX XJ. R. -
základ dane: 22 833,33 Eur, 20 % DPH: 4 566,67 Eur, celková suma: 27 400,- Eur.

31. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
rozhodnutím č. 100281378/2019 zo dňa 23.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vec
napadla pod sp. zn. 23S/103/2019.

32. Správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že:

- spoločnosti, ktoré sú uvedené v odpovediach - oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach
slovenského nadobúdateľa (I.) zo systému P., sa nezhodujú s názvami spoločností, ktoré sú uvedené
na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov uvedených
na faktúrach predložených kontrolovaným daňovým subjektom k daňovej kontrole,
- nebola spochybnená existencia tovaru ojazdených motorových vozidiel, o čom bolo vykonané
dokazovanie na Okresnom úrade Veľký Krtíš, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií,
- bol spochybnený deklarovaný dodávateľ uvedený na faktúrach predložených ku daňovej kontrole a bol
spochybnený vznik daňovej povinnosti u tohto deklarovaného dodávateľa,
- boli preverené kontrolné výkazy dodávateľa, do kontrolného výkazu daňové subjekty uvádzajú
zdaniteľné obchody za príslušné zdaňovacie obdobie, avšak hodnoty v kontrolných výkazoch nie sú
dôkazom, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako je uvedené v kontrolných výkazoch a na
faktúrach,
- je irelevantné, že odberateľ dodávateľovi zaplatil určitú finančnú čiastku, ktorá mala byť zaplatená na
základe dodania tovaru, keď nebolo preukázané konkrétne dodanie tovaru v konkrétnom obchodnom
prípade od dodávateľa uvedeného na faktúre,
- deklarovaný dodávateľ bol aj so svojimi právnymi nástupcami nekontaktný, so správcom dane
nespolupracovali, v mieste sídla sa nezdržiavali, listové zásielky sa správcovi dane vrátili s poznámkou
„adresát neznámy", spoločnosti neboli riadené z miesta sídla zapísaného v Obchodnom registri,
- deklarovaný dodávateľ a jeho právni nástupcovia boli ako platitelia DPH zrušení, konateľom a
spoločníkom deklarovaného dodávateľa je nekontaktný občan z G. a bezdomovec,
- deklarovaný dodávateľ podal posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2014,
- u nekontaktného deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov nebolo možné správcovi dane
vykonať miestne zisťovania a preveriť, či boli zdaniteľné obchody uskutočnené tak, ako to je uvedené
na preverovaných faktúrach predložených ku daňovej kontrole, preto vznikla pochybnosť o uskutočnení
zdaniteľných obchodov,
- svedok T. U. (konateľ spoločnosti ŠEGÍS, s. r. o., v čase vystavenia preverovaných faktúr) sa pri
výsluchu vyjadril, že faktúry vystavil a ojazdené vozidlá dodal, avšak toto svoje tvrdenie nepotvrdil
relevantnými dokladmi a dôkazmi, ktoré by deklarovali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení tak, ako
to svedok uviedol do zápisnice.

33. Na základe uvedených zistení správca dane dospel k záveru, že u deklarovaného dodávateľa
nevznikla daňová povinnosť tak, ako je to uvedené na preverovaných faktúrach.



34. Správca dane ďalej uviedol, že žalobca predložil len faktúry a tieto bez ďalšieho preukázania nie
sú dôkazom o tom, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené, je to len tvrdenie o takýchto udalostiach.
Faktúra je použiteľná z hľadiska nároku na odpočítanie DPH len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v
nej uvedené odrážajú skutočnosť.

35. Faktúra je splnením formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, ale táto musí byť odrazom
reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ.

36. K svedkovi T. U. správca dane uviedol, že svoje tvrdenia nepredložil žiadnymi relevantnými dokladmi
a dôkazmi. Neboli uvedení konkrétni dodávatelia, od ktorých boli ojazdené automobily nakúpené.
Výpoveď svedka vyhodnotil správca dane ako všeobecnú, bez poskytnutia konkrétnych informácií o
dodávateľoch preverovaného tovaru, bez možností overenia jeho tvrdení.
37. Správca dane dospel k záveru, že ojazdené motorové vozidlá, ktoré mali byť dodané a uvedené na
preverovaných faktúrach, neboli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúrach a nebol preukázaný
pôvod tovaru, najmä od koho bol tovar nakúpený, nebol preukázaný nákup tovaru u deklarovaného
dodávateľa.

38. Správca dane dospel k záveru, že žalobca porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51
ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o DPH"). Odpočítanie dane v zmysle § 49 Zákona o DPH je viazané na kumulatívne
splnenie všetkých stanovených podmienok, pričom podľa správcu dane žalobca v prejednávaných
veciach podmienky na odpočítanie dane nesplnil. Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v rozpore
s ustanoveniami Zákona o DPH, pretože nepreukázal, že tovar dodal deklarovaný dodávateľ uvedený
na preverovaných faktúrach. Boli vystavené faktúry, ale nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti
u deklarovaného dodávateľa ŠEGÍS, s. r. o., a tým nebolo preukázané právo na odpočítanie dane u
žalobcu.

39. Žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí k odvolacím námietkam žalobcu o tom, že správca dane
neuviedol v odôvodnení svojich rozhodnutí námietky žalobcu a nevysporiadal sa s nimi (konkrétne
námietky uvedené vo vyjadrení zo dňa 06.12.2017), uviedol, že vyjadrenie žalobcu bolo v plnom
znení uvedené v protokole z daňovej kontroly, a zároveň správca dane uviedol aj svoje stanovisko a
vysporiadanie sa s pripomienkami žalobcu. Zároveň považoval žalovaný za správne stanovisko správcu
dane vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu zo dňa 06.12.2017 a to, že žalobca pochybnosti správcu dane
v tomto vyjadrení nevyvrátil, nejasnosti nevysvetlil, pravdivosť údajov riadne nepreukázal, nepredložil
správcovi dane žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných
obchodov, a ktoré by mali vplyv na zistenia správcu dane. Žalovaný tak neuznal odvolaciu námietku
žalobcu, že správca dane sa nevysporiadal s vyjadrením zo dňa 06.12.2017.

40. K odvolacej námietke o tom, že vyrubovacie konanie bolo vykonané v rozpore s jednou zo základných
zásad daňového konania, ktorou je zásada hospodárnosti, pretože správca dane z jednej daňovej
kontroly vydal dvadsať samostatných rozhodnutí, žalovaný uviedol, že túto námietku nepovažuje za
dôvodnú, pretože nemá oporu v Daňovom poriadku, ani v Zákone o DPH. Daňový poriadok umožňuje
správcovi dane začať jednu daňovú kontrolu za viac zdaňovacích období, a aj v tomto prípade bola
takto daňová kontrola začatá za dvadsať zdaňovacích období. Podľa ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového
poriadku z jednej daňovej kontroly sa v prípade začatia vyrubovacieho konania vyhotovuje jeden
protokol. Zákon umožňuje správcovi dane uviesť v jednom protokole zistenia ku všetkým skontrolovaným
zdaňovacím obdobiam, v ktorých začína vyrubovacie konanie. Podľa § 68 ods. 4 písm. a) Daňového
poriadku je daň vyrubená rozhodnutím správcu dane. Daňovou kontrolou sa zisťovali alebo preverovali
skutočnosti za dvadsať mesačných zdaňovacích období, za ktoré bolo podaných dvadsať daňových
priznaní. Správca dane bol povinný podľa § 68 vyrubiť daň alebo určiť rozdiel dane, pričom tak bol
oprávnený urobiť vydaním rozhodnutia za každé jednotlivé skontrolované zdaňovacie obdobie.

41. Žalovaný neuznal ani odvolacie námietky, ktorými žalobca poukazoval na hmotnoprávnu stránku
veci, na potrebu priorizovania Smernice Rady 2006/112/ES pred vnútroštátnym právnym predpisom a
ktorými poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho
súdu ČR. Žalovaný uviedol, že správca dane nevykonal len formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa
aj na skutkový stav veci - na realitu vecného plnenia. Vychádzal z dikcie ustanovení Zákona o DPH,
zohľadňujúc aj závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré obsahujú výklad Šiestej smernice o DPH,



nahradenej Smernicou Rady 2006/112/ES. Vnútroštátna právna úprava DPH je kompatibilná s právom
EÚ a je vykladaná v súlade s právnou úpravou pre túto nepriamu daň.

42. Ďalej žalovaný poukázal na judikatúru súdov SR, z ktorej vyplýva, že pri posudzovaní nároku na
odpočet DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálno-právnym. Táto zásada podľa §
3 ods. 6 Daňového poriadku nielen umožňuje ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k právnym
úkonom, ktoré sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným
pre nárok na odpočet DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu
faktu, teda že tovar a služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným
na faktúre.

43. Platiteľ dane je zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri deklarovanom tovare, resp.
službe vzniká daňová povinnosť, a to nielen po stránke formálnej, ale aj po stránke vecnej. Žalobca
predložil len faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu DPH uvedenú na týchto faktúrach priznať a
odviesť. Tieto doklady sú dôkazom len vtedy, ak majú všetky zákonné náležitosti a boli vystavené na
základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie bol daňový subjekt povinný preukázať.

44. Správca dane preveroval faktúry, ktoré boli predmetom účtovníctva s tým, že kontrola nebola
zameraná len na obsahovú stránku faktúr podľa § 71 a § 72 Zákona o DPH, ale bola zameraná na
skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na
to, či došlo k zdaniteľnému obchodu v zmysle § 8 a § 9 Zákona o DPH.

45. V ďalšom sa žalovaný stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov a závermi, ktoré z nich vyvodil
správca dane.

46. K poukazu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp) žalovaný uviedol,
že nie je možné aplikovať len niektoré časti rozsudku, resp. záver bez bližšieho posúdenia právneho
rámca, sporu vo veci samej a prejudiciálnych otázok. Žalovaný poukázal na body 16., 18. a 19. tohto
rozsudku, v ktorom bolo uvedené, že bolo zamietnuté právo na odpočítanie dane z dôvodu, že faktúry
vystavil neexistujúci subjekt, spoločnosť nebola registrovaná na účely DPH atď. Daňové orgány sa v
rozhodnutí opierali o kritéria pojmu neexistujúceho subjektu upravené vyhláškou v zmysle poľského
práva. Predmetný rozsudok podľa žalovaného práve preto nebolo možné aplikovať na posudzovanú
vec, kde pre nepriznanie uplatneného odpočítania dane bola podstatná skutočnosť, že sa nepreukázalo
dodanie tovaru práve spoločnosťou uvedenou na faktúrach, pričom dodanie nebolo preukázané ani
výsluchom svedka a nepreukázal to ani kontrolovaný daňový subjekt - žalobca. Dodávateľovi nevznikla
daňová povinnosť a existujú len formálne doklady, ktoré neboli potvrdené a nepreukazujú fakturované
plnenia. Neboli predložené relevantné dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení a
túto pochybnosť správcu dane kontrolovaný daňový subjekt nevyvrátil a neodstránil.

47. Samotná existencia faktúr, na ktorých je uvedená daň, nezakladá právo na odpočítanie dane.
Správca dane nespochybňoval existenciu tovaru, ale spochybnil dodávateľa uvedeného na faktúrach.

48. V ďalšom poukázal žalovaný na judikatúru ESD a na judikatúru Najvyššieho súdu SR vo veciach
týkajúcich sa DPH.

49. Žalovaný dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a prvostupňové rozhodnutia
správcu dane potvrdil.

50. Správnymi žalobami, podanými v zákonných lehotách, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správcu dane, ktoré boli vydané vo vyrubovacích konaniach.
Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správcu dane, a vrátenia
vecí žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalobca namietal, že
rozhodnutia neboli vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladajú na nesprávnom právnom
posúdení veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

51. V prvej žalobnej námietke žalobca poukázal na to, že vo svojom odvolaní uviedol, že zo strany
správcu dane došlo k porušeniu § 63 ods. 5 Daňového poriadku, keď sa správca dane v odôvodnení



svojho rozhodnutia nevysporiadal s námietkou žalobcu prednesenou vo vyjadrení zo dňa 06.12.2017 k
zápisnici č. 102425837/2017 a túto námietku vo svojom rozhodnutí vôbec nespomenul. V tomto vyjadrení
žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením správcu dane, že predávajúcim nevznikla daňová povinnosť,
keď títo žalobcovi tovar dodali, vystavili za dodaný tovar predmetné faktúry a žalobca za tento tovar
bezhotovostne zaplatil. Reálna existencia tovaru je nepopierateľná. Žalobca namietal, že od svojich
dodávateľov kúpil motorové vozidlá, ktoré títo doviezli zo zahraničia. Motorové vozidlá boli podrobené
kontrole originality vo P. W. a následne boli dané na schvaľovací proces na Okresný úrad, odbor
cestnej dopravy a pozemných komunikácií vo Veľkom Krtíši. So slovenským technickým preukazom boli
následne motorové vozidlá registrované na Okresnom dopravnom inšpektoráte, kde im bolo pridelené
slovenské evidenčné číslo. Po prečítaní zápisnice žalobca nadobudol dojem, že jediným dôvodom, pre
ktorý správca dane mal pochybnosti o realizácii predmetných obchodov s deklarovanými dodávateľmi,
bolo, že dodávatelia boli v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktní a že správca dane nebol schopný
fyzicky preveriť ich účtovnú evidenciu.

52. Žalobca poukázal na to, že žalovaný reagoval na odvolaciu námietku tak, že všetky zistenia správcu
dane, ako aj námietky splnomocneného zástupcu daňového subjektu, a vysporiadanie sa správcu dane
s nimi, správca dane uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, preto ani táto odvolacia námietka
nebola dôvodná.

53. Žalobca uviedol, že v rozhodnutí správcu dane (žalobca zrejme mal na mysli rozhodnutie
žalovaného) nevie nájsť vysporiadanie sa s touto jeho odvolacou námietkou, ktorá bola pre daný prípad
podstatná, a to ohľadne tvrdenia, že správca dane nespochybňoval existenciu tovaru a spochybnil
dodávateľa uvedeného na faktúrach. K tejto námietke nebolo zaujaté relevantné stanovisko v zmysle
požiadavky vyslovenej v § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V rozhodnutiach absentuje uvedenie úvah,
ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Neobstojí vyjadrenie žalovaného v jeho rozhodnutí, že správca
dane sa s námietkou žalobcu vysporiadal, keď v skutočnosti v rozhodnutí správcu dane vysporiadanie
sa s touto námietkou nie je uvedené.

54. K hmotnoprávnej stránke veci žalobca poukázal na to, že Slovenská republika je členským štátom
EÚ, v ktorej pre uplatňovanie DPH platí spoločný systém upravený Smernicou Rady č. 2006/112/ES.
V zmysle § 86 Zákona o DPH boli prebraté právne záväzné akty EÚ uvedené v prílohe č. 6, kde pod
bodom 7 je uvedená Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH. Táto
smernica je právne záväzným aktom EÚ a stala sa súčasťou slovenského právneho poriadku. V zmysle
čl. 7 ods. 2 Ústavy SR je preto potrebné priorizovať smernicu pred vnútroštátnou právnou úpravou DPH.
Výklad jednotlivých článkov smernice poskytuje členským štátom Súdny dvor, pričom jeho rozhodnutia
sú všeobecne záväzné pre celú EÚ, pre všetky členské štáty, ich orgány, aj obyvateľstvo. Judikatúra EÚ
je prameňom práva. V tejto súvislosti žalobca poukázal na názor vyslovený v rozhodnutí Súdneho dvora
EÚ vo veci Costa v. Enel o nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym.
55. Žalobca ďalej uviedol, že vo svojom odvolaní poukázal na to, že právo na odpočítanie DPH je
neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH uplatňovaného v krajinách EÚ, a že toto právo
možno obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici. Ďalej poukázal na závery Súdneho
dvora EÚ v rozhodnutiach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, C-80/11 a C-142/11, ako aj vo veci C-285/11.
Zo všetkých týchto rozsudkov podľa žalobcu vyplýva, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167
a nasl. smernice je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené.
Nárok na odpočet dane zdaniteľnej osobe môže byť zamietnutý výlučne v prípade, ak s ohľadom na
objektívne skutočnosti je preukázané, že platiteľ dane, ktorému bol dodaný tovar, vedel alebo mal vedieť,
že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho
subjektu. Z rozhodnutí správcu dane aj žalovaného nevyplýva, že by správca dane tvrdil, že žalobca,
resp. osoby konajúce v jeho mene, vedeli alebo mali vedieť, že obchodné prípady sú súčasťou nejakého
podvodného konania.

56. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp), konkrétne
na body 26, 29, 33, 36, 41 a 52 tohto rozsudku a uviedol úvahu, v zmysle ktorej je potrebné
závery Súdneho dvora v tejto veci aplikovať na jeho prípad. Konkrétne uviedol, že dodávateľom (vo
veci riešenej Súdnym dvorom EÚ spoločnosť Finnet) je spoločnosť ŠEGÍS, s. r. o. a odberateľom
(vo veci prejednávanej Súdnym dvorom EÚ spoločnosť PPUH Stehcemp) je žalobca. Žalobca mal
faktúry vyhotovené v súlade s § 71 Zákona o DPH, v ktorých ako dodávateľ bola uvedená zdaniteľná
osoba, ktorá tieto faktúry vystavila, zaúčtovala, uviedla v evidencii DPH v kontrolnom výkaze. Žalobca



je zdaniteľnou osobou, ktorá tovar prijala (jeho existenciu správca dane nespochybňoval), za tento
tovar dodávateľovi zaplatil a predal ho ďalej svojím odberateľom (ani túto skutočnosť správca dane
nespochybňoval).

57. Dodávateľ ŠEGÍS, s. r. o., preukazateľne a nespochybniteľne bol zdaniteľnou osobou, vykonával
podnikateľskú činnosť, podával daňové priznania k DPH a tiež k dani z príjmu, ukladal účtovné závierky
do príslušného registra. Správca dane v priebehu daňovej kontroly nemal možnosť fyzicky preveriť
účtovnú evidenciu tejto spoločnosti, pretože táto bola pri jej zlúčení odovzdaná právnemu nástupcovi.
Štatutárny zástupca spoločnosti potvrdil, že predmetné motorové vozidlá táto spoločnosť žalobcovi
dodala.
58. Vychádzajúc zo záverov v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 je potrebné vyvodiť
záver, že aj keby spoločnosť ŠEGÍS, s. r. o., nemala právo disponovať s tovarom, za dodanie ktorého
žalobcovi vystavila faktúry, nemožno vylúčiť dodanie tohto tovaru, keďže fakturovaný tovar bol žalobcovi
ako odberateľovi skutočne dodaný a žalobca ho preukazateľne použil pre potreby svojich zdaniteľných
plnení. Správca dane nemôže požadovať od žalobcu ďalšie dôkazy, že tovar od deklarovaného
dodávateľa skutočne nakúpil. Žalobca v deklarovaných obchodných prípadoch splnil všetky náležitosti,
ktoré od neho príslušné právne predpisy vyžadujú a tieto skutočnosti podoprel svedeckou výpoveďou
pána T. U. (konateľa deklarovaného dodávateľa).

59. Žalobca považoval vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ za priamo sa vzťahujúce na
jeho prípad. Spoločné znaky oboch prípadov sú podľa neho úplne totožné, pričom v jeho prípade bolo
tvrdenie podopreté dokonca aj svedeckou výpoveďou zástupcu dodávateľa. Napriek preukazateľnej a
nespochybniteľnej existencii materiálneho plnenia a zákonných predpokladov pre uplatnenie nároku na
odpočítanie DPH, správca dane a žalovaný vyslovili pochybnosť o osobe dodávateľa. Preto je potom
dôkazné bremeno výlučne na ich strane a práve tieto orgány verejnej moci boli povinné preukázať, že
k obchodom deklarovaným žalobcom v skutočnosti nedošlo.

60. Ďalej žalobca uviedol, že v odvolaní dal do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Sžf/117/2015 zo dňa 08.06.2017, v ktorom bola riešená problematika pochybností správcu dane
o nadobudnutí tovaru od deklarovaného dodávateľa. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR poukázal
na svoju judikatúru, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ s tým, že na daňový subjekt nemôže
byť prenášaná zodpovednosť za preukazovanie skutočností v dodávateľskom reťazci, ktorého sa stal
súčasťou, iba že by vedel alebo mohol vedieť, že obchod je poznačený podvodom. V tomto rozhodnutí
bolo poukazované tiež na závery iných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v ktorých bolo uvedené,
že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným
položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a
jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Najvyšší súd SR taktiež
uviedol, že v prípade, ak je preukázaná existencia obchodovaného tovaru, je na správcovi dane, aby
objasnil a preukázal, že došlo k zneužitiu práva na odpočítanie dane.

61. Žalobca ďalej uviedol, že taktiež poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn.
3Sžf/1/2011 a sp. zn. 5Sžf/22/2009. Poukázal tiež na to, že Najvyšší súd SR odkázal na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005 o tom, že dôkazné bremeno
nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýkoľvek skutočností,
teda i tých, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne iný subjekt.

62. V rozsudku sp. zn. 3Sžf/1/2011 žalobca poukázal na tú časť, v ktorej bol prezentovaný záver, že
skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH tvoria dôkazné
bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu
(daňového subjektu) na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a subdodávateľov. Tieto skutočnosti
nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu, a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt
znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených
prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum a Electronics) a C-484/03 (Bond House), kde Súdny
dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná
predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo
nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií
nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Najvyšší súd SR tiež konštatoval,



že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným
položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a
subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane.

63. Podľa žalobcu sám žalovaný uznal, že akceptuje prioritu komunitárneho práva pred právom
vnútroštátnym vo veciach uplatňovania nároku na odpočítanie dane.

64. V prípade žalobcu neexistovali žiadne priame či nepriame dôkazy, ba dokonca ani indície, smerujúce
k tomu, že by sa mal nákupom motorových vozidiel a ich následným predajom dopustiť podvodu na
DPH, či podieľať sa na takomto podvode. Správca dane, ani žalovaný, vo svojich rozhodnutiach ani
slovom neuviedli svoje pochybnosti o podvodnom konaní žalobcu vo vzťahu k svojmu dodávateľovi,
resp. neuviedli žiadnu objektívnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že žalobca vedel alebo mohol
vedieť, že sa jeho dodávateľ dopúšťa podvodu na DPH.

65. V tejto súvislosti žalobca poukázal na dôkaz - kontrolné výkazy dodávateľa za príslušné zdaňovacie
obdobia. Inštitút kontrolného výkazu bol včlenený do Zákona o DPH z toho dôvodu, aby správca dane
mohol tzv. krížovým spôsobom overiť, či dodávateľ odberateľa, uplatňujúceho nárok na odpočítanie
dane, príslušné faktúry uviedol vo svojej účtovnej evidencii a daň z nich priznal. Žalobca od každého
svojho dodávateľa žiadal predložiť kópiu kontrolného výkazu, aby mal istotu, že jeho dodávateľ
sa nedopúšťa žiadneho podvodného konania, a že vystavené faktúry, z ktorých si žalobca uplatnil
odpočítanie dane, má riadne zaúčtované a zaevidované v evidencii DPH. Žalobca vylučuje akékoľvek
podvodné konanie svojich dodávateľov, pretože títo predmetné motorové vozidlá riadne dodali, faktúry
zaúčtovali, uviedli ich v evidencii DPH a žalobca za dodaný tovar riadne zaplatil. Podvodné konanie,
resp. vedomosť o ňom zo strany žalobcu, bola úplne vylúčená, a daňové orgány vo svojich rozhodnutiach
nevzniesli námietku týkajúcu sa podvodného konania žalobcu či jeho dodávateľov.

66. Ďalej žalobca upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Sžfk/49/2017
zo dňa 27.09.2018, v ktorom podľa žalobcu mal byť riešený obdobný prípad. Rozhodnutie sa týkalo
dôkazného bremena daňového subjektu, kedy daňový subjekt disponoval materiálnou existenciou
daňového plnenia a úhrady uskutočňoval bezhotovostne. Podľa Najvyššieho súdu SR pochybnosti sa
týkali v tejto veci výlučne osoby dodávateľa, a to na základe skutočností, ktoré správca dane zistil
v dodávateľskom reťazci deklarovaného dodávateľa a z evidencií, ktoré neboli dostupné daňovému
subjektu. Za tejto situácie podľa Najvyššieho súdu SR daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno
s tým, že poruchy v dodávateľskom reťazci u dodávateľov žalobcovho dodávateľa bolo potrebné
vyhodnocovať podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. Týmto rozsudkom podľa žalobcu Najvyšší súd SR
v plnej miere akceptoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, priznal jej absolútnu prioritu pred výkladom
vnútroštátneho práva orgánmi verejnej správy. Žalobca uviedol, že vzhľadom na opakovanú spoluprácu
so svojimi dodávateľmi a reálnu existenciu deklarovaných obchodov, nemal, nemohol mať, a ani nemá
žiadnu vedomosť o nejakom podvodnom konaní, ktoré ani zo strany správcu dane či žalovaného nebolo
preukázané.

67. Postup daňových orgánov musí byť vykonaný striktne podľa zákona. Ak daňový orgán nepostupuje
podľa zákona, resp. poruší niektorú zo svojich zákonom ustanovených povinností, resp. neumožní
kontrolovanému daňovému subjektu realizáciu niektorého z jeho základných práv, žiadne rozhodnutie,
ktoré je zavŕšením daňovej kontroly, sa nemôže považovať za zákonné.

68. Žalovaný vo vyjadreniach k správnym žalobám uviedol rovnaké skutkové a právne závery ako závery,
ktoré boli uvedené v preskúmavaných rozhodnutiach.

69. Vo vzťahu k prvej žalobnej námietke popísal skutkový stav a uviedol, že nesúhlasí s námietkami
žalobcu, že nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom. Poukázal na ustanovenie § 45 ods. 1 písm.
f) Daňového poriadku, v zmysle ktorého daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má
právo vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným
skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia
k nim. Daňový subjekt bol so zisteniami správcu dane oboznámený dňa 21.09.2017 (zápisnica o
ústnom pojednávaní č. 102010843/2017) a dňa 21.11.2017 (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
102425837/2017). Vo vyjadrení zo dňa 06.12.2017 žalobca uviedol, že žiada, aby toto jeho vyjadrenie



v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku bolo uvedené v protokole z daňovej kontroly. Toto
vyjadrenie bolo v plnom znení uvedené v protokole zo dňa 13.12.2017 a správca dane aj uviedol svoje
stanovisko a vysporiadanie sa s pripomienkami daňového subjektu.

70. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane zaujatým k stanovisku žalobcu zo dňa 06.12.2017,
a to, že žalobca pochybnosti správcu dane nevyvrátil, nejasnosti nevysvetlil, pravdivosť údajov riadne
nepreukázal, nepredložil žiadne doklady a dôkazy, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie predmetných
zdaniteľných obchodov, a ktoré by mali vplyv na zistenia správcu dane a určenie rozdielu dane za
kontrolované zdaňovacie obdobia.

71. Podľa žalovaného správcovi dane vznikla oprávnene v priebehu daňovej kontroly pochybnosť
o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov dodávateľom uvedeným na faktúre a žalobca a ani
vypočutý svedok túto pochybnosť nevyvrátili, nakoľko nepredložili žiadne relevantné dôkazy o reálnom
uskutočnení zdaniteľných obchodov. Rozhodnutia správcu dane aj žalovaného boli riadne a dostatočne
odôvodnené a námietka, že došlo k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5
Daňového poriadku, nie je dôvodná.

72. K námietke o potrebe výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom EÚ a o priorite práva EÚ
žalovaný uviedol, že vnútroštátna právna úprava DPH je kompatibilná s právom EÚ a je vykladaná v
súlade s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Žalovaný, aj správca dane, vychádzali z dikcie
ustanovení Zákona o DPH, prihliadli na závery judikatúry SR, a tiež na závery rozsudkov Súdneho dvora
EÚ obsahujúce výklad Šiestej smernice DPH (od 01.01.2017 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES)
o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu.

73. Správca dane pri daňovej kontrole preveroval faktúry vystavené dodávateľmi s tým, že kontrola
nebola zameraná len na obsahovú stránku faktúr podľa § 71 a § 72 Zákona o DPH, ale bola zameraná
predovšetkým na skutkový stav veci - na realitu vecného plnenia.

74. Aj z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH musí mať skutočný
stav prednosť pred stavom formálno-právnym. Paragraf 3 ods. 6 Daňového poriadku umožňuje
a aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne
neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet
DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda že tovar
alebo služby boli dodané deklarovaným dodávateľom.

75. Správca dane preveroval odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1 Zákona o DPH. Daňový subjekt,
ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie DPH, je zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že
pri tomto tovare, resp. službe vznikla daňová povinnosť, a to nielen po stránke formálnej (vystavenými
faktúrami), ale aj po stránke vecnej. Ak daňový subjekt disponuje síce faktúrami od dodávateľa, avšak
nepreukáže sa reálne dodanie tovaru alebo služby týmto dodávateľom uvedeným na faktúre, potom na
základe takejto faktúry, ktorá síce má náležitosti v zmysle Zákona o DPH, nevzniká dodávateľovi daňová
povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 Zákona o DPH.

76. Uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 Zákona o DPH je viazané na kumulatívne
splnenie všetkých podmienok, pričom už len nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku.

77. Žalovaný ďalej poukázal na skutkové zistenia týkajúce sa deklarovaného dodávateľa ŠEGÍS, s. r.
o. a na skutkové zistenia týkajúce sa právnych nástupcov tejto spoločnosti, a to spoločnosti KIVOX, s.
r. o. a CINEMA NOVÉ MESTO, s. r. o.

78. Podľa správcu dane žalobcovi nevznikla daňová povinnosť tak, ako to bolo uvedené na
preverovaných faktúrach. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly spochybnil, že
deklarovaným dodávateľom vznikla daňová povinnosť a žalobcovi preto neuznal odpočítanie dane z
týchto faktúr. Poukázal ešte na spoločný znak, ktorým bolo to, že preverované dodávateľské faktúry mali
rovnaký formát, boli vystavované v rovnakom programe, mali rovnakú štruktúru číslovania, spoločnosti
zanikli alebo zmenili konateľov na nekontaktné zahraničné osoby - občanov G., X., K., prípadne občana
SR bezdomovca, ktorí so správcom dane nekomunikujú, teda doklady u preverovaných dodávateľov sa
nachádzajú v nekontaktných spoločnostiach, aby správcovi dane nebolo možné preveriť dodávateľov.



79. Nekontaktnosť spoločnosti ŠEGÍS, s. r. o., ako aj nekontaktnosť ostatných dodávateľov, spôsobila
vznik pochybností u správcu dane o vierohodnosti a preukaznosti dokladov znejúcich na ich meno a
odôvodňovalo to pochybnosť o pravdivosti a pravosti údajov uvedených vo faktúrach.

80. Pokiaľ žalobca poukazoval na výpoveď svedka T. U. - bývalého konateľa spoločnosti ŠEGÍS, s.
r. o., tak samotné tvrdenie tohto konateľa, že zdaniteľné obchody dohodli a uskutočnili, ešte nie sú
dostatočným dôkazom o reálnom dodaní tovaru v zmysle preverovaných faktúr bez toho, aby daňový
subjekt svoje tvrdenie podložil relevantnými dokladmi a dôkazmi. Výpoveď svedka bola všeobecná, bez
poskytnutia konkrétnych informácií o dodávateľoch tovaru. Z výpovede svedka vyplývali pochybnosti
o reálnom obchode, výpoveď bola bez poskytnutia konkrétnych informácií o dodávateľoch tovaru, bez
možnosti overenia tvrdení svedka. Svedok neuviedol, od koho spoločnosť tovar nakupovala, neposkytol
konkrétne informácie.

81. Žalovaný sa už vo svojom rozhodnutí vyjadril k poukazu žalobcu na rozsudok ESD vo veci
C-277/14 s tým, že toto rozhodnutie nie je možné aplikovať na posudzovaný prípad. Nie je možné
aplikovať len niektoré časti rozsudku, resp. záver bez bližšieho posúdenia právneho rámca sporu
vo veci samej a prejudiciálnych otázok. V prejednávanej veci bolo podstatné, že sa nepreukázalo
dodanie tovaru práve spoločnosťou uvedenou na faktúrach, pričom dodanie nebolo preukázané ani
výsluchom svedka a dodanie nepreukázal ani žalobca. Žalovaný zdôraznil, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal reálne dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, pričom správca
dane nespochybňoval existenciu tovaru, ale spochybňoval dodávateľa uvedeného na faktúrach. Za
irelevantnú označil skutočnosť, že deklarovanému dodávateľovi žalobca zaplatil určitú finančnú čiastku,
keď nebolo preukázané konkrétne dodanie tovaru a služieb v konkrétnych obchodných prípadoch.

82. Predloženie faktúr nie je bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že sa zdaniteľné obchody
uskutočnili, je len tvrdením o takých udalostiach. Predloženie faktúry je splnenie formálnej stránky
na uplatnenie odpočtu DPH, ale faktúra musí byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje platiteľ. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité
plnenie, bez ohľadu na to, či reálne bolo plnenie poskytnuté.

83. K poukazu na judikatúru Súdneho dvora EÚ žalovaný uviedol, že Súdny dvor vo svojich
rozhodnutiach tiež konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet,
ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Súdny dvor taktiež
pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno
od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby
uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo
strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho konkrétneho prípadu.

84. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých bol vyslovený záver, že
dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho
daňového priznania, pričom pod touto povinnosťou treba chápať presné skutkové vymedzenie
činnosti a označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu. Správca dane spochybnil
vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, ako aj postup žalobcu pri uplatnení
ustanovení Zákona o DPH a všetky tieto skutočnosti žalobcovi v priebehu daňovej kontroly a následného
vyrubovacieho konania oznámil a vyzval ho, aby sa k nim žalobca vyjadril, pričom žalobca neuniesol
dôkazné bremeno.

85. Žalovaný ďalej poukázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/39/2014
vo vzťahu k preukázaniu existencie podmienok, ktoré sú stanovené Zákonom o DPH pre odpočet
dane. Konkrétne, že daňový subjekt musí vynaložiť a prijať všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby
zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení, zneužívajúcich právo poskytované
zásadou neutrality DPH.



86. Zásada objektívnej pravdy nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, kým sa nepreukážu alebo nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Preto je na správcovi dane
a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú
silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí.
87. Úlohou správcu dane bolo vychádzať nielen z predložených daňových dokladov, ale aj zo zistení, či
predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Povinnosťou správcu dane nie je zisťovať, od
ktorého konkrétneho iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento
získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o tom, že tovar bol dodaný
deklarovaným dodávateľom.

88. Nesplnenie podmienok stanovených pre odpočet DPH Zákonom o DPH nie je možné odpustiť
ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu, a ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Naopak
zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočet, preukázal existenciu stanovených
podmienok.

89. Správca dane postupoval v súlade s § 24 a § 3 Daňového poriadku - overoval, či deklarované dodanie
deklarovaným dodávateľom zodpovedá skutočnosti. Dôkazné bremeno na preukázanie reálneho
uskutočnenia dodania tovaru je primárne na daňovom subjekte, ktorý musí byť schopný preukázať
dodanie tovaru dodávateľom. Nie je postačujúce, ak daňový subjekt disponuje faktúrami od dodávateľa,
pričom nie je schopný preukázať, že uskutočnenie dodania tovaru bolo vykonané deklarovaným
dodávateľom.

90. Žalobou napadnuté rozhodnutia boli podľa žalovaného zákonné, netrpeli vadami nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov a sú dostatočne odôvodnené. Žalovaný podľa § 74 ods. 2 Daňového
poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutia správcu dane v rozsahu požadovanom žalobcom v odvolaní.
Správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne a dostatočne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, na
základe ktorých vydal rozhodnutie a postupoval podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, hodnotil dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, a prihliadol na
všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane dodržal zásadu zákonnosti, chránil záujmy štátu
a dbal aj na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu a iných osôb. Správca
dane postupoval pri daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní v súlade so základnými zásadami správy
daní v zmysle § 3 Daňového poriadku, zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane a dodržal ustanovenia Zákona o DPH.

91. Na základe uvedenej argumentácie žalovaný žiadal, aby správny súd správne žaloby žalobcu
zamietol.

92. V replikách žalobca uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení k jeho piatim žalobným námietkam
nezaujal žiadne konkrétne stanovisko, obmedzil sa len na všeobecné frázy. K tvrdeniu žalovaného,
že povinnosťou správcu dane nie je zisťovať, od ktorého konkrétneho iného dodávateľa žalobca tovar
v skutočnosti prevzal, alebo ako ho získal, žalobca uviedol, že nežiadal správcu dane, aby zisťoval
nejakého „iného dodávateľa". Za podstatné považoval to, že správcovi dane k daňovej kontrole predložil
všetky doklady, ktoré vyžadujú príslušné ustanovenia Zákona o DPH a príslušné ustanovenia Smernice
2006/112/ES o tom, že deklarovaný tovar mu dodal dodávateľ uvedený na faktúrach. Nie je zrejmé, aké
skutkové zistenia mali spochybňovať tvrdenia žalobcu o tom, že tovar mal byť dodaný deklarovaným
dodávateľom. Žalobca sa môže len domnievať, že za tieto skutkové zistenia považoval správca dane
skutočnosť, že nebolo možné fyzicky preveriť účtovnú evidenciu dodávateľa. Práve k tejto problematike
sa vyjadril Súdny dvor v bode 30 a nasl. rozsudku vo veci C-277/14, z ktorého žalobca citoval v žalobách.

93. Už vo svojom vyjadrení zo dňa 16.01.2018 k protokolu žalobca poukazoval na údaje v kontrolných
výkazoch svojho dodávateľa, ktoré sú daňové subjekty povinné podávať podľa § 78a Zákona o DPH.
V tomto kontrolnom výkaze dodávateľ žalobcu potvrdil, že faktúry pre žalobcu vystavil a daň z nich
odviedol.

94. Ďalej ešte žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa
17.10.2017, v ktorom Najvyšší súd SR v bode 50. poukazuje na rozsudok Súdneho dvora v spojených
veciach C-439/04 a C-440/04 a zároveň uvádza, že „na to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočet



z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúce
štyri kumulatívne položené otázky:

- Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?
- Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
- Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?
- Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom, alebo mohol
a mal vedieť daňový subjekt?"

95. Z obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi pri nákupe ojazdených vozidiel nedošlo k daňovému
úniku. Dodávateľ priznal daň z faktúr vystavených žalobcovi vo svojej účtovnej evidencii a daň odviedol.
Žalobca sa nedopustil podvodného konania, existenciu týchto motorových vozidiel správca dane
nespochybnil a pri ďalšom predaji týchto motorových vozidiel žalobca vo svojej evidencii DPH uviedol
a tiež aj odviedol.

96. V celom daňovom spise sa nenachádza ani zmienka o tom, že by daňové orgány poukazovali na
podvodné konanie žalobcu v súvislosti s nákupom ojazdených motorových vozidiel od jeho dodávateľov.
Jediným dôvodom pre neuznanie nároku na odpočet bola skutočnosť, že správca dane nemohol fyzicky
preveriť účtovnú evidenciu dodávateľa v čase výkonu daňovej kontroly. Takýto dôvod ale nie je zákonným
dôvodom pre neuznanie nároku na odpočítanie DPH.

97. Žalobca označil vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe za prísne účelové, ktoré nenapomáha
k tomu, aby súd mohol nestranne posúdiť, aké má žalovaný právne výhrady ku konkrétnym žalobným
námietkam.

98. Žalovaný nevyužil právo zaujať k replikám žalobcu dupliku.

99. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na
deň 22.01.2020. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a
súhlasil s tým, aby správny súd vec na pojednávaní prejednal v jeho neprítomnosti. Právny zástupca
žalobcu sa na pojednávaní vyjadril v zhode s obsahom písomných podaní.

100. Správny súd preskúmal správnymi žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj
rozhodnutia orgánu verejnej správy 1. stupňa, vrátane postupu, ktorý im predchádzal, v rozsahu a z
dôvodov správnych žalôb (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správne žaloby žalobcu sú nedôvodné,
preto ich podľa § 190 SSP zamietol.
101. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

102. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

103. V prvej žalobnej námietke žalobca namietal porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku zo
strany správcu dane s tým, že správca dane sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal
s jeho námietkou, ktorú predniesol vo vyjadrení zo dňa 06.12.2017. Zároveň uviedol, že žalovaný
sa nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacou námietkou, v ktorej namietal, že správca dane sa
nevysporiadal s jeho námietkami uvedenými vo vyjadrení zo dňa 06.12.2017.

104. V správnej žalobe žalobca poukázal na časť vyjadrenia zo dňa 06.12.2017, v ktorom uviedol,
že žalobca deklarovaným dodávateľom za tovar bezhotovostne zaplatil, reálna existencia tovaru je
nepopierateľná, dodávatelia doviezli motorové vozidlá zo zahraničia, boli podrobené kontrole originality,



následne registrované na príslušnom okresnom úrade so slovenským technickým preukazom a boli
im pridelené slovenské evidenčné čísla. Podľa žalobcu jediným dôvodom pre neuznanie nároku na
odpočítanie DPH bolo, že dodávatelia boli v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktní a správca dane
nevedel fyzicky preveriť ich účtovnú evidenciu.

105. Podľa § 47 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

106. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento
zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

107. Správny súd dospel k záveru, že prvá žalobná námietka žalobcu nie je dôvodná. Obsah
administratívneho spisu a obsah preskúmavaných rozhodnutí nenasvedčuje tvrdeniu, že by sa správca
dane nevysporiadal s námietkou žalobcu, ktorú predniesol vo vyjadrení zo dňa 06.12.2017.

108. Z administratívneho spisu vyplýva, že v rámci daňovej kontroly bol žalobca oboznámený so
zisteniami správcu dane (s jeho pochybnosťami) na ústnom pojednávaní dňa 21.11.2017, o čom bola
spísaná zápisnica č. 102425837/2015. Na ústnom pojednávaní žalobca uviedol, že sa vyjadrí v lehote
15 dní odo dňa spísania zápisnice.

109. Žalobca sa vyjadril v podaní zo dňa 06.12.2017, ktoré bolo doručené správcovi dane elektronicky.
Žalobca v tomto vyjadrení tiež uviedol, že žiada, aby toto vyjadrenie bolo uvedené v protokole z
daňovej kontroly. Následne sa správca dane dňa 08.12.2017 telefonicky skontaktoval so žalobcom,
resp. jeho zástupcom a oznámil mu, že sa zaoberal jeho vyjadrením zo dňa 06.12.2017. Správca dane
uzavrel, že vo vyjadrení neboli predložené žiadne nové dôkazy a doklady, ktoré by preukázali reálne
uskutočnenie deklarovaných obchodných transakcií a mali vplyv na závery správcu dane. Správca dane
oznámil žalobcovi, že bude vypracovaný protokol z daňovej kontroly, ktorý mu bude zaslaný s výzvou
na vyjadrenie.

110. Následne bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly č. 102576124/2017 zo dňa 13.12.2017,
ktorý žalobca prevzal spolu s výzvou na vyjadrenie č. 102576580/2017 zo dňa 27.12.2017. Žalobca
sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril v podaní zo dňa 16.01.2018. Pripomienky k protokolu z
daňovej kontroly boli so žalobcom prerokované dňa 01.03.2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 100467353/2018.

111. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vyjadrenie žalobcu zo dňa 06.12.2017 uviedol v
protokole z daňovej kontroly (str. 51 protokolu) tak, ako to žalobca žiadal. Vyjadrením sa v rámci protokolu
zaoberal a vysporiadal sa s ním. V nadväznosti na vyjadrenie žalobcu správca dane uviedol vlastné
závery, ktoré považoval za podstatné a to, že žalobca v tomto vyjadrení pochybnosti správcu dane
nevyvrátil, nejasnosti nevysvetlil, pravdivosť údajov nepreukázal a nepredložil správcovi dane žiadne
doklady a dôkazy, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení (čím správca dane zotrval
na svojich už uvedených záveroch - vyslovených pochybnostiach). Zároveň správca dane v protokole z
daňovej kontroly uviedol, že sa dňa 08.12.2017 telefonicky skontaktoval so splnomocneným zástupcom
žalobcu a oboznámil ho, že sa s vyjadrením zaoberal, že týmto vyjadrením podľa jeho názoru neboli



prelomené doterajšie závery a že pristúpi k vyhotoveniu protokolu z daňovej kontroly (o telefonickom
hovore bol spísaný úradný záznam).

112. Žalobca predniesol vyjadrenie v priebehu daňovej kontroly a správca dane sa s vyjadrením
v protokole z daňovej kontroly vysporiadal. Na daňovú kontrolu nadväzovali vyrubovacie konania a
v rozhodnutiach správcu dane, vydaných vo vyrubovacích konaniach, správca dane uviedol vyššie
popísané skutočnosti. V rozhodnutiach uviedol, že bolo doručené vyjadrenie zo dňa 06.12.2017 a uviedol
aj vyhodnotenie námietok v ňom uvedených.

113. Rozhodnutia správcu dane a aj žalovaného podľa správneho súdu spĺňa požiadavky nastavené
Daňovým poriadkom a obsahujú všetky náležitosti rozhodnutia. Námietka prednesená vo vyjadrení
žalobcu zo 06.12.2017 nezostala nevysporiadaná, pretože sa s ňou správca dane v protokole z daňovej
kontroly, a aj v rozhodnutiach vydaných vo vyrubovacích konaniach, zaoberal. Napokon reálnou
existenciou tovaru a tým, či bol tovar reálne dodaný deklarovaným dodávateľom (a v rámci toho aj
skutočnosťami a faktami, ktoré boli namietané vo vyjadrení zo 06.12.2017) sa správca dane a aj žalovaný
zaoberali v prevažnej časti odôvodnení svojich rozhodnutí. V rozhodnutiach bolo podrobne rozobraté
splnenie resp. nesplnenie podmienok stanovených zákonom pre uplatnenie nároku na odpočet DPH,
medzi ktoré patrí práve aj preukázanie dodania tovaru deklarovaným dodávateľom. Správca dane
a ani žalovaný nespochybňovali žalobcom vo vyjadrení tvrdené skutočnosti, že tovar existoval, boli
realizované bezhotovostné platby, vozidlá boli podrobené kontrole originality, boli registrované a boli im
pridelené slovenské evidenčné čísla. Za nepreukázané považovali daňové orgány dodanie motorových
vozidiel deklarovaným dodávateľom.

114. Správca dane zaujal stanovisko k námietkam žalobcu a vysporiadal sa s nimi. Rovnako rozhodnutia
žalovaného spĺňali náležitosti a požiadavky stanovené Daňovým poriadkom a žalovaný sa s odvolacou
námietkou žalobcu vysporiadal, keď uviedol, že nie je dôvodná, pretože správca dane uviedol vo svojom
rozhodnutí všetky zistenia a námietky a vysporiadal sa s nimi. Tento záver žalovaného zodpovedá
odôvodneniu rozhodnutí správcu dane a neobstojí námietka, že žalovaný nedostatočne reagoval na
odvolaciu námietku žalobcu.

115. Pokiaľ žalobca v rámci ďalšej žalobnej námietky poukazoval na to, že v Zákone o DPH bola
transponovaná Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH, na jej
prioritné postavenie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave a na záväznosť judikatúry ESD, v ktorej
je podaný výklad jednotlivých ustanovení smernice, voči týmto záverom nie je možné nič namietať.
Rovnako je nepochybné, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému
DPH v krajinách EÚ a že je ho možné obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici, pričom
je preň charakteristická zásada neutrality.

116. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

117. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

118. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

119. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,



d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

120. Podľa § 51 ods. 1 Zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

121. Za dôvodné nepovažoval správny súd ani žalobné námietky žalobcu o tom, že správca dane
neuznal ním uplatňovaný nárok na odpočítanie dane len na základe toho, že deklarovaný dodávateľ
žalobcu (resp. jeho právny nástupcovia) bol v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktný, alebo že
nevedel zdokladovať nadobudnutie tovaru. Za podstatné považuje správny súd aj tie závery správcu
dane, v ktorých na základe vykonaných dôkazov bolo uvedené, že názvy spoločností, ktoré sú uvedené v
oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému P., sa nezhodujú
s názvami spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel
nakúpených od dodávateľov, uvedených na faktúrach, predložených žalobcom ako kontrolovaným
daňovým subjektom k daňovej kontrole. Z tohto vyhodnotenia vykonaného dôkazu vyplýva, že správca
dane a ani žalovaný nespochybnili deklarované obchodné transakcie len z dôvodu nekontaktnosti
deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov v čase výkonu daňovej kontroly (a v dôsledku
tohto nemožnosti preveriť ich účtovnú dokumentáciu), ale aj na základe ďalších záverov vyvodených z
vykonaného dokazovania.

122. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru ESD (vo veciach Optigen, Mahageben a David, Bonik
EOOD), táto podala výklad práva únie za odlišnej skutkovej situácie. V prejednávanom prípade
správca dane spochybnil deklarované obchodné transakcie, a to nielen vyhodnotením dôkazov, ktoré
preukazovali nekontaktnosť deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov. Správca dane
preveroval nadobudnutie tovaru a registráciu v systéme P. a nezistil zhodu s názvami spoločností, ktoré
boli uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených deklarovaným
dodávateľom. Tento záver daňových orgánov žalobca v priebehu administratívneho konania, a ani
v podanej správnej žalobe, nijako nespochybnil a nevzniesol v tomto smere žiadne námietky.
Konateľ deklarovaného dodávateľa (konateľ v čase realizácie deklarovaných obchodných transakcií)
v konkrétnostiach neuviedol, ako začal spoluprácu so žalobcom, a ani odkiaľ konkrétne autá
nakupoval. Správny súd považuje za podstatné uviesť, že motorové vozidlo je individuálne určeným
tovarom, s individuálne určenými identifikátormi, ako aj s dokumentáciou vyhotovovanou pre konkrétne
motorové vozidlo, čo v istom smere uľahčuje monitorovanie „jeho pohybu" od výrobcu prostredníctvom
predajcov až ku konečným spotrebiteľom. Pri nákupe a predaji motorových vozidiel v rámci realizácie
predmetu podnikateľskej činnosti podnikajúci subjekt vstupuje nielen do obchodnoprávnych vzťahov
súkromnoprávneho charakteru, ale aj do verejnoprávnych daňových vzťahov. Je tak zaťažený
zodpovednostnými vzťahmi voči svojím odberateľom v rámci súkromnoprávnej oblasti, ale aj
povinnosťami voči štátu v rámci verejného práva. Toto jeho postavenie potom odôvodňuje vyžadovať
od neho vyššiu mieru obozretnosti a prehľadu, ktorou sa riadi pri realizácii svojej podnikateľskej
činnosti. V rámci tejto požiadavky je potom na mieste požadovať, aby subjekt, ktorý obchoduje s
motorovými vozidlami v značnom rozsahu, mal konkrétnejší prehľad o nakupovaných a predávaných
motorových vozidlách. Závery správcu dane a aj žalovaného vo vzťahu k tomu, že aj vypočutý svedok
T. U. neobjasnil konkrétne okolnosti deklarovaných obchodných transakcií a uviedol len všeobecné
skutočnosti, preto považuje správny súd za správne. Samotný svedok uviedol, že motorové vozidlá
nakupoval v autobazároch cez internet a neuviedol ani jedného konkrétneho dodávateľa, ani jeden
konkrétny autobazár, s ktorým mal spolupracovať. Konateľ žalobcu bol prítomný pri výsluchu svedka v
administratívnom konaní a žiadne konkrétne otázky svedkovi nepoložil (konkrétne otázky, ktoré by sa
týkali konkrétneho dodania motorových vozidiel od konkrétnych dodávateľov zo zahraničia, ich prepravy,
spôsobu dodania a podobne). Žalobca tak mal v administratívnom konaní vytvorený priestor pre to, aby
tak on, ako aj vypočúvaný svedok, bližšie popísali v konkrétnostiach deklarované obchodné transakcie.
Pokiaľ právny zástupca žalobcu na pojednávaní pred správnym súdom poukazoval na to, že motorové
vozidlá boli prepravované k žalobcovi prepravnou spoločnosťou, tak toto tvrdenie nezodpovedá obsahu
administratívneho spisu. V prejednávaných veciach konateľ deklarovaného dodávateľa T. U. vypovedal,
že autá dopravoval žalobcovi on po tom, čo ich bol vyzdvihnúť v zahraničí alebo prípadne, že niekedy
bolo motorové vozidlo dodané priamo konkrétnym autobazárom zo zahraničia. Aj táto výpoveď bola



len všeobecná, bez uvedenia konkrétnych skutočností o spolupráci s autobazármi v zahraničí, ktoré by
preukazovali reálnosť deklarovaných obchodných transakcií - teda že motorové vozidla skutočne dodal
deklarovaný dodávateľ.

123. Ako už bolo vyššie uvedené, od subjektu, ktorý v rámci predmetu svojho podnikania nakupuje a
predáva ojazdené motorové vozidlá, je v rámci zásady primeranej obozretnosti v obchodnoprávnom
styku dôvodné vyžadovať, aby mal konkrétnejšie vedomosti o tovare. V prejednávanej veci konateľ
žalobcu konkrétne okolnosti realizácie obchodných transakcií, ktoré by bolo možné konfrontovať s
výpoveďou konateľa deklarovaného dodávateľa, neuviedol. Bol vypočutý konateľ deklarovaného
dodávateľa, ktorého výpoveď ohľadne spolupráce so žalobcom, aj ohľadne nákupu motorových vozidiel
v zahraničí a ich dopravy na územia Slovenskej republiky, bola len veľmi všeobecná. Neuviedol žiadneho
svojho konkrétneho dodávateľa, žiadne konkrétnosti o autobazároch v zahraničí, od ktorých motorové
vozidlá odoberal, a v tomto smere žiadne otázky nepoložil ani konateľ žalobcu, ktorý bol prítomný pri
výsluchu a mal priestor klásť svedkovi otázky. Položil len jednu otázku, ktorá mala veľmi všeobecný
charakter.

124. V súvislosti s vyššie uvedenými požiadavkami správny súd poukazuje aj na závery Najvyššieho
súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné
očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej
kontroly v relatívne dlhom časovom úseku si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných
dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel
preukázať zrealizovanie zdaniteľného obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za
každých okolností odstrániť pochybnosti daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného
obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne
vytváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva.

125. Daňové orgány podľa správneho súdu nezaťažovali žalobcu dôkazným bremenom, ktoré ho nemalo
zaťažovať. Žiadali od žalobcu preukázať skutočnosti o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií vo
vzťahu žalobcu a jeho priameho dodávateľa po tom, ako deklarované obchodné transakcie spochybnili
(uviedli skutočnosti, ktoré spochybnili dodanie deklarovaným dodávateľom) a dôkazné bremeno sa
presunulo na daňový subjekt.

126. Žalobca v správnych žalobách poukazoval na judikatúru ESD, ale neuviedol žiadne konkrétne
dôkazy, ani argumentáciu, ktorými by vyvracal závery daňových orgánov.

127. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp,
v tomto rozhodnutí podal Súdny dvor výklad práva EÚ za iných skutkových okolností, ako tomu bolo
v prejednávanej veci. Z bodu 29. tohto rozsudku vyplýva, že vo veci nebolo sporné, že zdaniteľná
osoba mala faktúry s náležitosťami, mala postavenie zdaniteľnej osoby v zmysle Šiestej smernice,
tovar skutočne prijala a zaplatila zaň. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca mal faktúry od
deklarovaného dodávateľa, nebola sporná existencia tovaru a ani to, že žalobca tovar ďalej predal. Zo
záverov daňových orgánov ale vyplýva, že úhrady kúpnej ceny v prejednávaných veciach boli vykonané
len zálohovo, a teda nebola v celom rozsahu zaplatená kúpna cena. Tento záver daňových orgánov
žalobca nerozporoval.

128. Pokiaľ žalobca poukazoval na bod 33. uvedeného rozsudku Súdneho dvora, daňové orgány vo
svojich rozhodnutiach nevyvodili závery o nepriznaní práva na odpočítanie dane na základe toho, že
deklarovaný dodávateľ nemal oprávnenie vystaviť faktúry alebo že bol neexistujúcim subjektom v
zmysle tohto rozhodnutia ESD. Argumenty o nekontaktnosti deklarovaného dodávateľa, ako aj o tom,
že nebolo možné preveriť jeho účtovnú evidenciu z dôvodu jej odovzdania právnym nástupcom, neboli
jedinými argumentmi správcu dane a žalovaného. Nebolo spochybňované, že deklarovaný dodávateľ
bol obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri, registrovanou ako platca DPH a mal
oprávnenie vystavovať faktúry. Daňové orgány spochybnili reálnosť obchodnej transakcie, a teda že
tovar deklarovaný dodávateľ skutočne dodal.

129. Daňové orgány nezamietli žalobcovi právo na odpočítanie DPH len z dôvodu nekontaktnosti
deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov, a z tohto dôvodu nepredloženia ich účtovnej
dokumentácie. Nebolo sporné ani to, že deklarovaný dodávateľ bol registrovaný ako platca DPH a



následne bola zrušená registrácia na DPH (deklarovanému dodávateľovi aj jeho právnym nástupcom).
Všetky tieto zistenia boli uvedené ako fakty, ktoré boli zistené v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho
konania, ktoré poskytovali informácie o deklarovaných obchodných transakciách a o zúčastnených
subjektoch.

130. V prejednávanej veci nebolo konštatované, že deklarovaný dodávateľ nemal oprávnenie
disponovať s tovarom, pretože v preskúmavaných rozhodnutiach daňových orgánov bol uvedený ako
podstatný záver spochybnenie reálneho dodania tovaru deklarovaným dodávateľom. Nebola riešená
skutková situácia aká bola v bode 44. uvedeného rozsudku Súdneho dvora, napr. že by deklarovaný
dodávateľ nebol vlastník tovaru, ale reálne by dodal tovar žalobcovi, prípadne že by nemal osobitné
oprávnenie disponovať s tovarom.

131. Daňové orgány nepričítali žalobcovi na jeho zodpovednosť ani skutočnosti uvedené v bode 52
vyššie uvedeného rozsudku. Daňové orgány spochybnili dodanie deklarovaným dodávateľom, čím
sa dôkazné bremeno prenieslo na žalobcu a tento ho neuniesol. Ani z výpovede konateľa žalobcu
a z výpovede svedka - konateľa ŠEGÍS, s. r. o., T. U. nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti o
deklarovaných obchodných transakciách. Výpovede a vyjadrenia sú len vo všeobecnej rovine. Žiadne
konkrétnosti neboli ani o dodávke áut, o ich preberaní. T. U. uviedol, že niekedy on doviezol auto,
niekedy ho doviezli priamo z autobazáru, ale nijakým spôsobom tieto skutočnosti nekonkretizoval (s
akými autobazármi, akú spoluprácu mal, ktoré prípadne dovážali motorové vozidlá sami).

132. Žalobca v ďalšej časti žaloby uviedol, že v odvolaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR vo veciach sp. zn. 1Sžf/117/2015, 3Sžf/1/2011 a 5Sžf/22/2009. Žalobca uviedol časť argumentácie
z týchto rozhodnutí, avšak bez toho, aby v konkrétnostiach uviedol, ako bol ukrátený na svojich právach
v súvislosti s uvedenými závermi. Nenamietal, že by sa žalovaný s poukazmi na tieto rozhodnutia
nevysporiadal.

133. K poukazu na vyššie uvedené rozhodnutia považuje správny súd za potrebné uviesť, že
v prejednávanej veci išlo o odlišnú skutkovú situáciu ako boli skutkové situácie v uvedených
rozhodnutiach. Napríklad vo veci sp. zn. 1Sžf/117/2015 zo dňa 08.06.2017 boli zo strany daňového
subjektu produkované aj iné dôkazy a bolo vykonané dokazovanie ohľadne odberu a dodania
tovaru, výsluch svedka o preberaní tovaru a podobne. V prejednávanej veci žalobca neprodukoval
žiadne dôkazy preukazujúce spoluprácu s priamym deklarovaným dodávateľom ŠEGÍS, s. r. o., žiadne
objednávky, preberacie protokoly a podobne, žiadne konkrétne dôkazy neprodukoval ani o dodaní tovaru
(o spôsobe dopravy a preberaní motorových vozidiel).

134. Správca dane spochybnil, že deklarované obchodné transakcie boli realizované žalobcom
tvrdeným spôsobom, čím nebola naplnená jedna z podmienok pre odpočítanie DPH - dodanie tovaru
deklarovaným dodávateľom, a tým vznik daňovej povinnosti u deklarovaného dodávateľa.

135. Pokiaľ žalobca v súvislosti so závermi uvedenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Sžf/49/2017 zo dňa 27.09.2018 poukazoval na to, že Najvyšší súd SR akceptoval judikatúru ESD a
priznal jej prioritu pred vnútroštátnym právom, ďalej že nemá, a ani nemohol mať, žiadnu vedomosť o
podvodnom konaní, k tomuto správny súd uvádza, že daňové orgány v prejednávanej veci neuviedli
vo svojich rozhodnutiach závery, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode alebo na zneužívajúcom
konaní. Rozhodnutia daňových orgánov boli postavené na záveroch, že žalobca nesplnil kumulatívne
podmienky, ktoré sú stanovené pre nárok na odpočet DPH (nepreukázanie dodania tovaru deklarovaným
dodávateľom) a žalobcovi v prejednávanej veci nebola preukazovaná účasť na podvode.

136. Žalobca zdôrazňoval kontrolné výkazy u deklarovaného dodávateľa, ktoré podľa jeho názoru
dosvedčovali reálnosť deklarovaných obchodných transakcií.

137. Podľa § 78a ods. 1 Zákona o DPH; platiteľ je povinný podať kontrolný výkaz elektronickými
prostriedkami za každé zdaňovacie obdobie, za ktoré je povinný podať daňové priznanie, do 25 dní po
skončení zdaňovacieho obdobia. Platiteľ nie je povinný podať kontrolný výkaz za zdaňovacie obdobie,
za ktoré podáva daňové priznanie, v ktorom
a) nie je povinný uviesť žiadne údaje o plneniach,



b) je povinný uviesť len údaje o dodaní tovaru oslobodeného od dane podľa § 43 alebo § 47 alebo
údaje o dodaní tovaru podľa § 45 a súčasne v ktorom neuvádza údaje o odpočítaní dane alebo uvádza
len odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. d).

138. Podľa § 78a ods. 2 Zákona o DPH; kontrolný výkaz musí obsahovať údaje o daňovej povinnosti a
odpočítaní dane za príslušné zdaňovacie obdobie v tomto členení:
a) údaje z každej faktúry, ktorú bol platiteľ povinný vyhotoviť podľa § 71 až 75 o dodaní tovarov a
služieb, pri ktorých je osobou povinnou platiť daň v tuzemsku a ktoré nie sú oslobodené od dane, okrem
zjednodušenej faktúry, alebo z ktorých je povinný platiť daň v tuzemsku príjemca plnenia podľa § 69
ods. 12 písm. f) až j), okrem zjednodušenej faktúry,
b) údaje z každej prijatej faktúry o dodaní tovarov a služieb,
1. pri ktorých je osobou povinnou platiť daň príjemca plnenia podľa § 69 ods. 2, 3,
6, 7 a 9 až 12 a ktoré nie sú oslobodené od dane,
2. ktoré sú alebo majú byť dodané iným platiteľom povinným platiť daň podľa § 69
ods. 1 a pri ktorých príjemca plnenia uplatňuje odpočítanie dane v príslušnom zdaňovacom období,
c) údaje z každej faktúry podľa § 71 ods. 2,
d) údaje o dodaní tovarov a služieb iných ako uvedených v písmene a), z ktorých je platiteľ povinný
platiť daň v tuzemsku.

139. Podľa § 78a ods. 4 Zákona o DPH; z faktúr uvedených v odseku 2 alebo z dokladu podľa odseku
3 sa v kontrolnom výkaze uvádzajú tieto údaje:
a) identifikačné číslo pre daň odberateľa alebo dodávateľa, pod ktorým tovar alebo služba bola alebo
má byť dodaná,
b) poradové číslo faktúry alebo číselnú identifikáciu dokladu podľa odseku 3, ak tento doklad číselnú
identifikáciu obsahuje,
c) dátum dodania tovaru alebo služby alebo dátum prijatia platby, ak prijatím platby vznikla daňová
povinnosť,
d) základ dane a suma dane vyjadrené v eurách,
e) sadzba dane,
f) výška odpočítanej dane,
g) druh a množstvo tovaru, ak je faktúra vyhotovená o dodaní tovaru, z ktorého je povinný platiť daň
príjemca plnenia podľa § 69 ods. 12 písm. h) a i).

140. K poukazu na kontrolné výkazy považuje správny súd za potrebné uviesť, že je nepochybné,
že kontrolné výkazy sú „nástrojom" na krížovú kontrolu deklarovaných obchodných transakcií, avšak
ide o takú formu kontrolného prostriedku, ktorý „kontroluje" a potom preukazuje formálnu stránku
uplatňovaného nároku, teda tú stránku, ktorá sa týka účtovných a ekonomických podmienok. Aj takýto
prostriedok môže byť nápomocný ako dôkaz pri skúmaní splnenia podmienok na odpočet DPH ale bez
ďalších dôkazov v prejednávanej veci nestačí na prelomenie záverov daňových orgánov o spochybnení
deklarovaných obchodných transakcií.

141. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje zákonné povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Je nepochybné, že neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH je právo
daňového subjektu na jej odpočítanie, čo je jedna zo zásad fungovania systému DPH a vyplýva zo
Smernice 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola
transponovaná do nášho vnútroštátneho právneho poriadku. Právo daňového subjektu na odpočet
DPH ale nemožno chápať ako absolútne právo bez preukazovania splnenia zákonom stanovených
podmienok, ktoré sú jednak hmotnoprávne - stanovené Zákonom o DPH, a jednak procesnoprávne -
stanovené Daňovým poriadkom. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že obchod reálne prebehol a
povinnosť preukázania reálneho dodania tovaru alebo služby deklarovaným dodávateľom vyplýva pre
daňový subjekt z Daňového poriadku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť
si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty,
je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho
povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo



strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom „leží" dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený."

142. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Pri správe daní platí prejednávacia zásada,
preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to,
daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia
preukázateľnosť určitej daňovej transakcie správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Správca dane nepreberá na seba dôkazné bremeno
daňového subjektu, ale preveruje skutočnosti deklarované daňovým subjektom.

143. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na
náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.

144. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť
je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo
opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.