Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/136/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200369 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Ľupták, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200369.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Ľuptáka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej, v právnej veci žalobcu: D & J Design, s.r.o., so sídlom Mikušovská cesta 5528, Lučenec, IČO: 44 561 504, zast. Mgr. Jozef Mochnacký, advokát, AK - T. G. Masaryka 14/A, Lučenec, IČO: 42 002 443, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 100519045/2019 zo dňa 26.02.2019, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100519045/2019 zo dňa 26. februára 2019 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) vykonal u daňového subjektu (ďalej aj „žalobca“ alebo „daňový subjekt“, resp. „platiteľ“) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 až december 2014 v zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, (ďalej aj „Daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 103044414/2016 zo dňa 02.05.2016 a Protokol č. 103044415/2016 zo dňa 02.05.2016 a ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole č. 103044415/2016 zo dňa 02.05.2016 bol doručený žalobcovi dňa 03.05.2016. 2. Žalobca podal v zákonom určenej lehote k zisteniam uvedených v Protokole vyjadrenie. Predmetné vyjadrenie bolo prejednané pred orgánom verejnej správy prvého stupňa dňa 14.06.2016. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že jeho spoločnosť obstarala majetok, a to technické zhodnotenie prenajatého majetku, pričom nezmenila spôsob a účel využitia tohto majetku a jeho využitie zostáva rovnaké ako pred technickým zhodnotením majetku. 3. Rozhodnutím č. 103362474/2016 zo dňa 17.06.2016 vydanýmvo vyrubovacom konaní orgán verejnej správy prvého stupňa určil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) rozdiel nadmerného odpočtu 3 223,48 Eur. Daňový úrad znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2014 zo sumy 29 197,06 Eur na sumu 25 973,58 Eur. Rozdiel v sume nadmerného odpočtu 3 223,48 Eur za zdaňovacie obdobie december 2014 bol splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet verejnej správy prvého stupňa. 4. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 103848571/2016 zo dňa 07.09.2016, ktorý rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. Druhostupňový orgán sa v podstate stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí prvostupňového orgánu, keď uzavrel, že po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozhodnutiu správcu dane, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 5. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobca v zákonnej lehote podal správnu žalobu, ktorú odôvodnil najmä tým, že jeho postup na odpočítanie dane na vstupe bol správny a v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 222/2004 Z. z.). 6. Na základe predmetnej správnej žaloby Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 23S/167/2016-51 zo dňa 24.05.2017 zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom vo svojom rozhodnutí uviedol, že z rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ani z rozhodnutia žalovaného nevyplývalo na základe akých „iných“ kritérií pristúpil, tak správca dane, ako aj žalovaný k určeniu rozsahu použitia hmotného majetku na podnikanie vo výške 80 % a na iný účel vo výške 20 %. Z tohto dôvodu správny súd v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie pre nespreskúmateľnosť rozhodnutia vzhľadom na nedostatok dôvodov. 7. Následne žalovaný rozhodnutím č. 101758350/2017 zo dňa 14.08.2017 zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom zaviazal správcu dane v zmysle vysloveného názoru súdu na náležité vysporiadanie sa s otázkou prečo je pomer použitia hmotného majetku na podnikanie určený vo výške 80 % a na iný účel vo výške 20 %. 8. Orgán verejnej správy prvého stupňa opätovne rozhodnutím č. 102293904/2017 zo dňa 03.11.2017 rozhodol v zmysle § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. tak, že určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 3 223,48 Eur za zdaňovacie obdobie december 2014, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že daňový subjekt vierohodným spôsobom nepreukázal, že zo strany platiteľa boli splnené zákonné podmienky na odpočítanie dane. Postup správcu dane pri nepriznaní nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. bol v súlade s platnými právnymi normami. Správca dane nespochybnil nutnosť a oprávnenosť opravy komunikácie v rámci areálu, avšak neuznal nárok na odpočítanie dane v plnej výške, nakoľko spoločnosť SURF FINANCE, s.r.o. a jej zamestnanci, D & J Design, s.r.o. (žalobca) a jeho zamestnanci a R. R. a jeho zamestnanci, využívali plochy A1/parkovisko/ + A2/ príjazdová komunikácia po výrobnú halu /+ AB/administratívna budova/ + C/komunikácia/ + výrobná hala uvedené v polohopisoch a výškovom pláne, a preto správca dane mal preukázané, že daňový subjekt nepoužil celú stavbu na dodávku tovarov a služieb ako platiteľ a zotrval na svojom stanovisku uvedenom v Protokole z daňovej kontroly č. 103044415/2016 zo dňa 02.05.2016. 9. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, pričom poukázal na § 49 ods. 4 a § 50 zákona č. 222/2004 Z. z., z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, kedy má platiteľ pri obstaraní hmotného majetku nárok na odpočítanie dane v pomernej výške. Podľa jeho názoru správca dane v rozhodnutí úplne nekonkrétne a nepresne a neurčito uvádzal dôvody vlastného posúdenia zníženia nároku na odpočítanie dane a neuviedol presné zákonné dôvody tohto svojho postupu. Žalobca poukázal na uzatvorenú písomnú zmluvu, v ktorej je uvedená špecifikácia, popis a výmery prenajatých priestorov, pričom v súlade s touto zmluvou bolo vykonané technické zhodnotenie prenajatého majetku nájomcom. Technické zhodnotenie bolo dohodnuté tak, že nebude zvyšovať vstupnú cenu u prenajímateľa a uvedené technické zhodnotenie bude vedené v majetku nájomcu, ktorý ho bude odpisovať. Podľa žalobcu takéto riešenie je v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty. 10. O predmetnom odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100342973/2018 zo dňa 12.02.2018 tak, že rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom uviedol, že k stanovenému pomeru použitia hmotného majetku na podnikanie vo výške 80 % a na iný účel vo výške 20 % a jeho odôvodneniu je nepostačujúce len vyslovenie právneho záveru, ktorý bol uvedený v napadnutom rozhodnutí. Správca dane podľa jeho názoru neodstránil vadu vytknutú odvolacím orgánom, t. j. v napadnutom rozhodnutí neuviedol konkrétny výpočet pre stanovenie predmetného pomeru. 11. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodnutím č. 253845/2018 zo dňa 04.052018 opakovane rozhodol v zmysle § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. a určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 3 223,48 Eur, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa informatívnej kópie katastrálnej mapy zo dňa 08.03.2016 a vyjadrenia daňového subjektu asfaltová komunikácia sa nachádza na pozemku CKN parcelné číslo XXXX/X, ktorého výlučným vlastníkom je R. R.. Zároveň správca dane nespochybnil nutnosť a oprávnenosť opravy komunikácie v rámci areálu, avšak neuznal nárok žalobcu na odpočítanie dane v plnej výške, nakoľko predmetnú nehnuteľnosť využívajú tri právne subjekty spolu so svojimi zamestnancami. Pre výpočet použitia hmotného majetku na podnikanie vychádzal z priemerného počtu zamestnancov v roku 2014 jednotlivých subjektov a podľa dosiahnutého čistého obratu v roku 2014 jednotlivých spoločností, z ktorého mu vyšiel po zaokrúhlení pomer 80 % : 20 %. 12. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca opakovane odvolanie, pri ktorom sa pridŕžal skutočností uvedených v pôvodných odvolaniach a znova poukázal na skutočnosť, že zhodnotenie prenajatého majetku nájomcom bolo dohodnuté v zmluve, pričom takéto zhodnotenie je v súlade so zákonom o dani z príjmu a zároveň s princípom zákona o dani z pridanej hodnoty. 13. O predmetnom odvolaní znovu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101759593/2018 zo dňa 10.09.2018, ktorý v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom uviedol, že opakovane nepovažuje stanovenie pomeru použitia hmotného majetku na podnikanie vo výške 80 % a na iný účel vo výške 20 % a jeho odôvodnenie za dostatočné. Zároveň poznamenal, že stanovenie predmetného pomeru je na rozhodnutí správcu dane, avšak nemôže sa jednať o svojvoľnú hodnotu. Stanovený pomer 80 % : 20 % musí byť výsledkom matematického vzorca, ktorý bude odrážať pomer hodnôt veličín, ktoré správca zoberie do logickej úvahy a následne tento pomer dostatočne odôvodní, tzn. prečo dospel k takému pomeru, a nie k inému, napr. 81 % k 19 %. 14. Orgán verejnej správy prvého stupňa v poslednom rozhodnutí č. 102135932/2018 zo dňa 02.11.2018 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. určil platiteľovi dane rozdiel v sume nadmerného odpočtu 3 223,48 Eur, pričom nad rámec pôvodných rozhodnutí uviedol, že dňa 04.10.2017 bolo na daňový úrad doručené podanie žalobcu, v ktorom uviedol, že spoločnosť žalobcu celkovej plochy asfaltovej komunikácie 4 699 m2 využívala „výlučne“ plochu 3 766 m2 a zvyšok 933 m2 ostatné subjekty, čo je v rozpore s dokladmi a vyjadreniami, ktoré boli poskytnuté správcovi dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. 15. To znamená, že správca dane rozdelil plochy na plochu B + C ako plochu využívanú výlučne žalobcom a plochy A1, A2 ako plochy využívané všetkými tromi spoločnosťami. Z predmetného tvrdenia prijal záver, že plochy nie sú rozdelené na plochy, ktoré sa využívajú na podnikanie a ktoré na iný účel a nie je možné rozlíšiť, ktoré spoločnosti využívali plochy výhradne, resp., ktoré využívali všetky plochy spoločne a preto nebolo možné určiť pomer použitia investičného majetku podľa plochy a preto správca dane zotrval na základe výpočtu koeficientu v zmysle vzorca podľa priemerného prepočítaného počtu zamestnancov v roku 2014 a dosiahnutého čistého obratu v roku 2014, čím opakovane stanovil pomer použitia hmotného majetku na podnikanie vo výške 80 % a na iný účel vo výške 20 %. 16. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca opakované odvolanie, v ktorom uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa sa nevysporiadal s poznámkou odvolacieho orgánu, že pri stanovení predmetného pomeru sa nemôže jednať o svojvôľu správneho orgánu a stanovený pomer musí byť výsledkom matematického vzorca, ktorý bude odrážať pomer hodnôt veličín, ktoré správca zoberie do logickej úvahy a následne tento pomer dostatočne zdôvodní. Zároveň uviedol, že v rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je uvedený konkrétny rozpor s príslušným právnym predpisom, podľa ktorého správca dane znížil nárok na odpočítanie dane. V rozhodnutí nie sú uvedené dôvody zníženia nároku na odpočítanie dane, ani podľa § 49a, § 49 ods. 4 a ani § 50 zákona č. 222/2004 Z. z. 17. Podľa jeho názoru zákon č. 222/2004 Z. z. vo svojom ust. § 49a uvádza, že daň uplatnenú na investičný majetok uvedenú v § 54 ods. 2 písm. b) a c), ktorý je zahrnutý v majetku platiteľa a ktorý platiteľ použije na účely podnikania, ako aj na iný účel ako podnikanie, odpočíta platiteľ len v rozsahu použitia tohto investičného majetku na podnikanie. Ďalej tiež uvedený zákon vo svojom § 49 ods. 4 a § 50 uvádza, kedy má platiteľ pri obstaraní hmotného majetku nárok na odpočítanie dane v pomernej výške. Správca dane vo svojom rozhodnutí nekonkrétne, nepresne a neurčito uvádza dôvody vlastného posúdenia zníženia nároku na odpočítanie dane a neuvádza presné zákonné dôvody tohto svojho postupu. 18. O predmetnom rozhodnutí rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100519045/2019 zo dňa 26.02.2019 tak, že predmetné rozhodnutie potvrdil. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že podľa jeho názoru, orgán verejnej správy odstránil rozpory a teda nezistil žiadny dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Podľa jeho názoru tieto závery spolu so správnou citáciou všetkých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozhodnutia, a preto sa žalovaný stotožnil v plnom rozsahu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa. 19. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na tunajšom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti posledného rozhodnutia žalovaného, v ktorej navrhol rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov konania. 20. Žalobca žalobu odôvodnil predovšetkým tým, že rozhodnutie žalovaného, ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa, je v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z., nakoľko jeho majetok je využívaný výlučne na podnikanie, a nie je využívaný na iný účel ako podnikanie. Žalobca je nájomcom nebytových priestorov podľa zmluvy uzavretej s prenajímateľom, v ktorej je uvedená špecifikácia, popis a výmery prenajatých priestorov. Súčasťou prenajatého majetku sú spevnené plochy, komunikácie, parkoviská a pod. V súlade s touto nájomnou zmluvou bolo vykonané technické zhodnotenie prenajatého majetku nájomcom - žalobcom, pričom bolo dohodnuté, že technické zhodnotenie nebude zvyšovať vstupnú cenu prenajímateľa a uvedené technické zhodnotenie bude vedené v majetku nájomcu - žalobcu, ktorý ho bude odpisovať. Takéto riešenie bolo v súlade so zákonom a zodpovedá aj princípom zákona o DPH. Žalobca nevykonával žiadne oslobodené zdaniteľné plnenia, preto pri odpočítaní dane nepoužil žalobca pre výpočet odpočítanie dane pomocou koeficientu a odpočítanú daň na vstupe si neznížil pri žiadnom dodaní tovaru alebo služby, nakoľko všetky dodania tovaru a služby využíva na uskutočnenie zdaniteľných dodaní tovarov a služieb. Žalobca nepostupoval podľa § 49 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. (súd poznamenáva, pravdepodobne zlé uvedenie zákona o dani z príjmov) tak, že by predpokladal použitie nadobudnutého majetku na podnikanie a zároveň na iný účel ako na podnikanie. Žalobca tým, že si obstaral majetok, technicky zhodnotil prenajatý majetok, nezmenil spôsob a účel jeho využitia a tieto ostali rovnaké ako pred technickým zhodnotením majetku. Zároveň uviedol, že žalovaný zavádza, ak tvrdí, že konkrétny rozpor s príslušným právnym predpisom bol uvedený na str. 16 a 17 rozhodnutia, nakoľko v rozhodnutí, na týchto stranách žiadny rozpor uvedený nie je. Podľa jeho názoru žalovaný ani orgán verejnej správy prvého stupňa nesmerovali svoje úvahy na daňový subjekt - žalobcu a preto aj pre zdôvodnenie stanoveného pomeru nestačí porovnanie priemerného počtu zamestnancov a obratu za rok 2014 iných subjektov. 21. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že výrok rozhodnutia je vypracovaný v zmysle § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. a prvostupňový orgán ako aj žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí konkrétne uviedli a dôkazmi preukázali, prečo nedošlo k priznaniu uplatneného nároku v úplnom rozsahu v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Podľa jeho názoru správca dane preukázal, že daňový subjekt nepoužil celú stavbu na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, pretože nehnuteľnosti a stavby boli a aj v súčasnej dobe sú využívané inými podnikateľskými subjektmi, tak ako je uvedené v zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.07.2013. Správca dane preukázal, že oprava komunikácie nesúvisí len s činnosťou daňového subjektu a zároveň bola vykonaná na nehnuteľnosti, ktorej daňový subjekt nie je vlastníkom. 22. Právo repliky žalovaný nevyužil. 23. Vzhľadom ku skutočnosti, že na základe výzvy súdu žalobca uviedol, že súhlasí s rozhodnutím súdu vo veci bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku a správny súd sám nezistil žiadny z dôvodov, pre ktorý by mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP postupoval preto podľa § 107 ods. 2 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10.06.2020, rešpektujúc postup podľa § 134 SSP. Oznámenie o VVR bolo zverejnené na úradnej tabuli dňa 21.05.2020. 24. Krajský súd ako správny súd, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 27. Podľa § 71 zákona o DPH, na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny. 28. Podľa § 49a zákona o DPH; (1) daň uplatnenú na investičný majetok uvedený v § 54 ods. 2 písm. b) a c), ktorý je zahrnutý v majetku platiteľa a ktorý platiteľ použije na účely podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta platiteľ len v rozsahu použitia tohto investičného majetku na podnikanie. Ustanovenie § 49 ods. 4 týmto nie je dotknuté. (2) Pomer použitia investičného majetku podľa § 54 ods. 2 písm. b) a c) na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie platiteľ určí podľa plochy nehnuteľnosti používanej na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie, doby používania investičného majetku podľa § 54 ods. 2 písm. b) a c) na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie alebo podľa iného kritéria, použitie ktorého objektívne odráža rozsah použitia investičného majetku podľa § 54 ods. 2 písm. b) a c) na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie. 29. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 30. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 31. Súd po oboznámení sa so spisovým materiálom, ako aj s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. 32. Správny súd konštatuje, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstate zotrval na pôvodných dôvodoch týkajúcich sa prvého rozhodnutia, ktoré podliehalo preskúmavacej činnosti tunajšieho správneho súdu. Rozdielnosť v odôvodnení správny súd vidí len v tom, že orgán verejnej správy prvého stupňa a následne žalovaný prevzali vzorec výpočtu vyplývajúci z počtu pracovných miest jednotlivých subjektov podnikajúcich v areáli spolu s ich obratom za rok 2014. V danom prípade však konštatuje, že správne orgány zotrvali na svojom tvrdení, v časti kde nespochybnili nutnosť a oprávnenosť opravy komunikácii v celom areáli. 33. Správca dane v protokole z daňovej kontroly a v napadnutom rozhodnutí neuznal nárok na odpočítanie dane z tej časti predmetného pozemku, ktorá je mimo komunikácie v rámci areálu a týka sa asfaltovania plôch pred vstupnou bránou - parkoviska, ktoré je verejne prístupné a slúži aj ostatným podnikateľským subjektom v danom objekte. Správny súd však musí skonštatovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti, v ktorej sa žalovaný opakovane nevysporiadal s námietkou žalobcu, že žalobca nevyužíva zhodnotený prenajatý majetok na iný účel ako podnikanie. Skutočnosť, že predmetný majetok využívajú aj iné podnikateľské subjekty nič nemení na skutočnosti, že samotný žalobca uplatňujúci sa nárok na odpočet DPH nevyužíva predmetný hmotný majetok na žiadny iný účel a zároveň sa žalovaný nevysporiadal ani so skutočnosťou, že nie je rozhodné, či predmetný hmotný majetok využívajú aj iné subjekty. Rozhodné je len či daňový subjekt - žalobca využíva predmetný hmotný majetok v celom rozsahu a len na svoju podnikateľskú činnosť. 34. Z týchto dôvodov sa neuznanie odpočtu DPH v sume 3 223,48 Eur žalovaným a zároveň určením rozsahu použitia na podnikanie vo výške 80 % a na iný účel vo výške 20 % javí ako nepreskúmateľné. Z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé, o akých 20 % sa jedná z hľadiska a pohľadu podnikateľskej činnosti žalobcu. Je preto zrejmé, že uhol pohľadu akým žalovaný nazerá na ust. § 49a zákona č. 222/2004 Z. z. nie je správny, nakoľko platiteľ v danom prípade použil investičný majetok na účely svojho podnikania a správne orgány mu nepreukázali, resp. z odôvodnenia rozhodnutia to nevyplýva na aký iný účel ako podnikanie svoj investičný majetok použil. Z týchto dôvodov z rozhodnutia prvostupňového orgánu ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, z akého dôvodu má za to, že žalobca nevyužíval predmetný investičný majetok na 100 % len na účely svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň je nutné skonštatovať, že predmetné pochybenie uviedol tunajší správny súd už vo svojom rozsudku 23S/167/2016 zo dňa 24.05.2017, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného č. 103848517/2016 zo dňa 07.09.2016 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. 35. Súd z tohto dôvodu dospel k záveru, že tak žalovaný ako aj správca dane nesprávne, bez ohľadu na skutkové zistenia, podmienili uznanie uplatnenia DPH v zmysle kritérií týkajúcich sa použitia daného investičného majetku v pomernom rozsahu na iný účel, avšak nie subjektom, ktorý bol platiteľom dane, ale inými subjektmi nad rámec jeho podnikateľskej činnosti. 36. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR - žalovaného je potrebné opätovne zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia vzhľadom na nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 37. Žalovaný je v zmysle § 191 ods. 6 SSP viazaný právnym názorom súdu a v ďalšom konaní sa musí náležite vysporiadať otázkou, či žalobca využíva hmotný majetok len na podnikanie alebo ho konkrétne on využíva aj na iný účel ako podnikanie a až na základe týchto skutkových zistení bude potom možné určiť pomer a na základe akého ustanovenia zákona o DPH následne pristúpi k zníženiu odpočtu DPH. 38. O náhrade trov konania žalobcu správny súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario a žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech celkom, priznal úplnú náhradu trov konania. 39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) . O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.