Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 20Sa/11/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200432 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200432.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, sudcom JUDr. Petrom Molčanom v právnej veci žalobcu: J.. F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/XX, B. V., štátny občan SR, právne zastúpeného advokátom. JUDr. Rudolfom Fajbíkom, so sídlom Dobšinského 14, Banská Štiavnica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. 39122-2/2019-BA zo dňa 23. apríla 2019, takto r o z h o d o l : Súd rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej Sociálnej poisťovne Bratislava č. 39122-2/2019- BA z 23. apríla 2019 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. J.. F. Q., bytom L. č. XXX/XX, B. V. (ďalej len „žalobca“) podal dňa 14.12.2012 na pobočke Sociálnej poisťovne Banská Bystrica žiadosť o priznanie úrazovej renty pre chorobu z povolania. Ako zamestnávateľa zodpovedného za chorobu z povolania uviedol Q. T.D. X. B. B., X. B. V.. Súčasťou spisu je oznámenie o poistnej udalosti Q. T.D. X. B. B. (ďalej len „Q.“), kde je uvedené, že poškodenie zdravia bolo spôsobené chorobou z povolania, ktorou bolo dlhodobé nadmerné jednostranné zaťaženie O.. Tomu zodpovedalo aj Hlásenie choroby z povolania vystavené dňa 12.12.2011 primárom Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, Fakultná nemocnica F. D. Roosewelta, Banská Bystrica (ďalej len „KPLaT“) a potvrdené prednostom Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, Univerzitná nemocnica Martin. Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava (ďalej len „žalovaná“) dňa 21.01.2019 vydala rozhodnutie č. 9789-57/2019-BA, ktorým podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) rozhodla, že žalobca nemá nárok na úrazovú rentu (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaná poukázala na § 4 ods. 3, § 16, § 88 ods. 1, § 82, § 195 a § 196 zákona č. 461/2003 Z.z., na § 31a ods. 6 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj na § 1 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 504/2006 Z.z.. Uviedla, že žalobca podal žiadosť o priznanie úrazovej renty z titulu choroby z povolania - choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia O. A. zistenej 20.06.2011, pričom ako organizáciu, kde choroba z povolania vznikla sa uviedol Q., ktorá svoju zodpovednosť za vznik choroby z povolania žalobcu od začiatku popierala, pričom tvrdila, že žalobca bol jej zamestnancom, avšak nepracoval za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vznikla. Žalobca pracoval od 16.10.2007 do 23.01.2012 v Q. ako odborný zamestnanec pre J. M., X. D. Q. B. V.. Zo 7,5 hodinového pracovného času približne 6 hodín pracoval s počítačom a jeho hlavnou pracovnou činnosťou bolo poskytovať záujemcom všeobecné informácie o programoch EÚ v oblasti životného prostredia, zabezpečovanie propagácie a marketingovej činnosti pre zamestnávateľa, identifikácia partnerov pre realizáciu projektov a zabezpečenie spolupráce s nimi, sledovanie výziev na podávanie projektových návrhov a na tendre. Žalovaná ďalej dôvodila, že žalobca v období od 01.07.2008 do 30.06.2011, t.j. v čase zistenia choroby z povolania súčasne vykonával U. práce (odber V.) ako SZČO. Z uvedeného jej vyplynulo, že žalobca naposledy pred zistením choroby z povolania pracoval za podmienok, za ktorých táto choroba vznikla ako SZČO a nie ako zamestnanec Q.. Túto skutočnosť potvrdil aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Žiari nad Hronom v správe o výsledku hygienického prieskumu zo dňa 12.08.2011. Na základe výsledkov hygienického prieskumu požiadala žalovaná primára KPLaT o opravu zodpovedného subjektu za vznik choroby z povolania žalobcu. Vzhľadom na to, že primár uvedeného pracoviska uviedol len skutočnosť, kde žalobca bol v čase zistenia vzniku choroby z povolania zamestnaný, požiadala žalovaná o stanovisko F.. H. H. X.. prednostu Klinicky pracovného lekárstva a toxikológie Martin, aby sa po oboznámení s namietanými skutočnosťami zo strany Q. zaujal vo vzťahu k určeniu zodpovedného subjektu za vznik choroby z povolania stanovisko, ktoré bude mať zásadný význam pre posúdenie nároku žalobcu na úrazovú rentu. F.. H. H. X.. otázku nastolenú žalovanou zodpovedal nejednoznačne a z tohto dôvodu požiadala o súčinnosť L.. F.. K. E. X.. prednostu Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice, aby vzhľadom na doterajšie zistené skutočnosti predložil prípad žalobcu na prejednanie pred Celoslovenskou komisiou pre posudzovanie chorôb z povolania. Žalovaná ďalej poukázala na uznesenie Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania č. 25 z 05.02.2015, ktorým bolo odporučené hlásiť chorobu z povolania samostatne zárobkovo činnej osobe - žalobcovi. To znamená, že došlo k zmene a preklasifikovaniu zamestnávateľa, resp. osoby zodpovednej za vznik choroby z povolania. Na základe uvedeného KPLaT listom z 10.06.2015 žalovanej potvrdilo, že žalobcovi bola zistená choroba z povolania, ale zmenil sa zodpovedný subjekt za jej vznik na žalobcu ako SZČO. 2. Na uvedenom základe vydala žalovaná rozhodnutie zo dňa 22.06.2015 o nepriznaní nároku na úrazovú rentu, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. 26Sd/2019/2015/33 z 03.11.2016 zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici spornou bola otázka, či žiadateľovi vznikla choroba z povolania z pracovných činností, ktoré vykonával v Q. alebo z tých činností, ktoré vykonával ako SZČO, poprípade v ich súbehu, t.j. či vznikla žiadateľovi ako zamestnancovi zamestnávateľa, ktorý je povinne úrazovo poistený alebo ako SZČO, ktorý je z úrazového poistenia vylúčený. Ďalej podľa názoru krajského súdu bola žalovaná v ďalšom konaní povinná dožiadať F.. J. V., primára KPLaT o objasnenie dôvodu zmeny organizácie, kde choroba z povolania žiadateľovi vznikla s ohľadom na konkrétne námietky prednesené v konaní a konkrétnu pracovnú náplň žiadateľa v Q., resp. ako SZČO. V tomto smere krajský súd tiež podotkol, že príslušný odborný subjekt svoj odborný názor týkajúci sa zamestnávateľského subjektu, ktorého navrhol v čase zistenia choroby z povolania, zmenil bez toho, aby poskytol akékoľvek odborné zdôvodnenie zmeny svojho názoru. Rovnako krajský súd vytkol aj nedostatočné vyplnenie formulárov hlásenia choroby z povolania. Následne žalovaná vydala dňa 04.09.2017 rozhodnutie o nepriznaní nároku na úrazovú rentu žalobcu, voči ktorému sa žalobca odvolal a na tomto základe bolo rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovanej vydané rozhodnutie o odvolaní, ktorým bolo toto rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Ako dôvodné boli vyhodnotené odvolacie námietky žalobcu a v novom konaní bolo potrebné za účelom nesporného objasnenia skutočností zabezpečiť dokazovanie, z ktorých pracovných činností žalobcu vznikla choroba z povolania, t.j. či z práce vykonávanej žalobcom u zamestnávateľa Q. alebo z práce U. - V., ktorú žiadateľ vykonával ako SZČO a taktiež vyvstala požiadavka vyzvať F.. V. na stornovanie opraveného hlásenia choroby z povolania a vykonanie formálnej správnej opravy z prvého hlásenia choroby z povolania na všetkých vyhotoveniach, tak ako to upravujú metodické pokyny Národného centra zdravotnícky informácií. 3. Žalovaná následne zabezpečila znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctvo č. 02/2018, ktorý podľa žalovanej jednoznačne preukázal, že prácu, ktorú žalobca vykonával v Q. nespĺňala kritériá pre vznik poškodenia zdravia z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia A.. Žalobca nepracoval u zamestnávateľa Q. za podmienok, ktoré vedú k vzniku tohto ochorenia. Ďalej podľa tohto posudku podmienky práce, ktoré spĺňajú kritériá pre vznik poškodenia zdravia z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia A. súvisia práve s prácou U. pri odbere V., ktorú žiadateľ vykonával ako SZČO. Na základe uvedených skutočností žalovaná nepovažovala žalobcu za poškodeného na účely poskytovania úrazových dávok podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z.z. 4. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím z 23.04.2019 č. 39122-2/2019-BA, ktorým odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutiu generálny riaditeľ žalovanej poukázal na to, že z hlásenia choroby z povolania vystaveného primárom KPLaT F.. J. V. a potvrdeného L.. F.. H. H. X.. prednostom Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, Univerzitná nemocnica Martin, vyplýva, že žalobcovi bola zistená a priznaná choroba z povolania - choroba z dlhodobého, nadmerného, jednostranného zaťaženia O. A., kde ako organizácia, kde choroba z povolania vznikla bola pôvodne označená Q.. Z oznámenia o poistenej udalosti vyplýva, že v čase vzniku choroby z povolania bol žalobca zamestnaný u tohto zamestnávateľa na pracovnej pozícii projektový A. v J. M., X. D. Q., pričom zároveň vykonával U. práce (odber V.) ako samostatne zárobkovo činná osoba. Po rekapitulácii predchádzajúceho priebehu konania žalovaný uviedol, že v novom konaní žalovaná požiadala Regionálny úrad verejného zdravotníctva Žiar nad Hronom (RÚVZ) o opätovné preskúmanie a vyhodnotenie pracovných činností žalobcu a konkrétne o stanovisko, z ktorých pracovných činností žalobcu vznikla jeho choroba z povolania. RÚVZ vo svojej odpovedi z 09.02.2018 uviedol, že na základe žiadosti primára KPLaT vypacoval výsledok hygienického prieskumu z 12.11.2011 v súvislosti s podozrením na profesionálne ochorenie žalobcu. Toto stanovisko je jedným z podkladov pre lekársky posudok o uznaní choroby z povolania, ktoré vypracúva špecializované pracovisko (KPLaT) a RÚVZ ho môže vypracovať výlučne na základe žiadosti špecializovaného pracoviska, ktorým sociálna poisťovňa nie je. Žiadosti zo dňa 11.01.2018 preto nebolo možné vyhovieť. Záverom konštatoval, že RÚVZ nie je oprávnený vykonať opätovné preskúmanie, vyhodnotenie a nesporné objasnenie skutočností súvisiacich s rozhodovaním o nároku na úrazovú rentu žalobcu a pridržiaval sa všetkých svojich vyjadrení v predmetnom konaní. Z uvedeného dôvodu žalovaná požiadala F.. Q. A., znalkyňu v odbore zdravotníctva a farmácie, odvetvie hygiena a epidemiológia (hygiena práce, pracovné lekárstvo), choroby z povolania o vypracovanie znaleckého posudku za účelom jednoznačného zistenia, z ktorých pracovných činností vznikla žalobcovi choroba z povolania. F.. A. dňa 04.11.2018 vypracovala znalecký posudok č. 02/2018 v závere ktorého skonštatovala, že žalobca vykonával u zamestnávateľa pracovnú činnosť, ktorá nespĺňala kritériá pre vznik Q. A. K. z nadmerného jednostranného zaťaženia. Žalobca u zamestnávateľa teda nepracoval v takých podmienkach, ktoré vedú k vzniku jeho choroby z povolania. Zároveň potvrdila že žalobca vykonával aj činnosť U. pri odbere vzoriek ako SZČO od roku 2003 do roku 2011. Podmienky vykonávania tejto činnosti podľa jej názoru naopak spĺňali kritériá pre dlhodobosť, nadmernosť a jednostrannosť a súvisia práve s rizikom poškodenia v oblasti I. - Q. A. K. na X. J.. Potvrdila tiež skutočnosť, že v pôvodnom hlásení choroby z povolania bol nesprávne uvedený zamestnávateľ ako organizácia, u ktorej vzniklo poškodenie na zdraví. Na uvedenom základe bol F.. V. požiadaný o formálne vykonanie opravy na pôvodnom hlásení choroby z povolania tak, aby v kolónke právnická osoba alebo FO, kde choroba z povolania vznikla bolo uvedené SZČO. Dňa 15.01.2019 bolo žalovanej doručené pôvodné hlásenie choroby z povolania s vykonanou opravou v osobe, kde choroba z povolania vznikla a síce z pôvodne označeného zamestnávateľa na SZČO. Generálny riaditeľ žalovanej ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v novom konaní sa postupovalo za účelom nesporného zistenia, z ktorých pracovných činností žalobcovi vznikla choroba z povolania a najskôr oslovil RÚVZ so žiadosťou o opätovné preskúmanie pracovných činností poškodeného - žalobcu, ktorý ho vo svojej odpovedi odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia v tejto veci s tým, že na ich obsahu trvá. Zároveň uviedol, že odborné stanovisko môže vypracovať iba na základe žiadosti špecializovaného pracoviska, čo v tejto veci už vykonal vypracovaním hygienického prieskumu z 12.08.20111 na základe žiadosti KPLaT. Z odvolania mu vyplynulo, že odpoveď v rovnakom zmysle bola doručená aj právnemu zástupcovi, čo podľa jeho názoru potvrdzuje nemennosť a záväznosť hygienického prieskumu z 12.08.2011. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že zo spisovej dokumentácie vyplývajú celkom 4 stanoviská RÚVZ, a to samotný hygienický prieskum z 12.08.2011, ako aj odpoveď z 13.11.2012, odpoveď z 28.04.2017 a predmetná odpoveď z 09.022018. Vo všetkých uvedených odpovediach RÚVZ iba potvrdil závery hygienického prieskumu z 12.08.2011, že poškodený - žalobca u zamestnávateľa nebol vystavený pôsobeniu rizikových faktorov a že v rokoch 2003 až 2011 poškodený vykonával odber V. z P. pre D. R. O. ako SZČO (od roku 2007 v rozsahu 40 hodín mesačne). Z hygienického prieskumu z 12.08.2011 tiež vyplýva, že nie je možné vylúčiť príčinnú súvislosť medzi prácou poškodeného vykonávanou u zamestnávateľa a jeho chorobou z povolania a zároveň, že poškodený ako podnikateľ od roku 2007 až doteraz vykonával U. X. - odber V. z P. pre D. U. O., a to v rozsahu cca 40 hodín mesačne cez soboty a nedele. Na odvolaciu námietku žalobcu, že obsah hygienického prieskumu nie je správny, nakoľko poškodený vykonával odber U. V. výlučne v pracovnom pomere naposledy v roku 2003 v spoločnosti H., a.s., Z. B. a ako SZČO vykonával X. a X. činnosť, čo vie preukázať predložením potrebnej dokumentácie k nahliadnutiu v mieste jeho bydliska uviedol, že tieto tvrdenia žalobcu nemôžu byť pre rozhodovanie žalovanej relevantné, nakoľko sú subjektívne, ničím nepreukázané a v rozpore s obsahom spisu a závermi príslušných orgánov. Navyše uviedol, že žiadosť žalobcu, aby sa žalovaná prostredníctvom svojho zamestnanca oboznámila s dôkazmi poškodeného v mieste jeho bydliska považoval za absurdné. Pokiaľ žalobca disponoval dôkazmi, ktoré chcel predložiť do odvolacieho konania, mal možnosť tak urobiť. Navyše uzavrel, že žalovaná nie je oprávnená rozhodnúť z výkonu akej činnosti vznikla fyzickej osobe choroba z povolania. Na toto je oprávnené len špecializované pracovisko, t.j. KPLaT. Zároveň poukázal na to, že konanie o nároku žalobcu na rentu trvá už od roku 2012, pričom žalobca doposiaľ nikde neuviedol, že prácu V. vykonával výlučne v pracovnom pomere, ani že ju prestal vykonávať v roku 2003. V predchádzajúcom konaní namietal, že práve práca u zamestnávateľa mala vplyv na rozvoj a rozsah choroby z povolania. Vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia z 22.06.2015, konkrétne namietal, že práve vplyv práce vykonávanej u zamestnávateľa je odborná otázka, ktorú je treba v konaní skúmať a v prípade potreby nariadiť aj znalecké dokazovanie. Krajský súd následne zaviazal žalovanú objasniť spornú skutkovú podstatu, teda či bol žalobca ako poškodený vstavený rizikovým faktorom u zamestnávateľa alebo pri vykonávaní činnosti ako SZČO a v prípade potreby si za týmto účelom zabezpečiť znalecký dôkaz. V konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici žalobca nenamietal, že bol vystavený rizikovému faktoru naposledy u spoločnosti H., a.s., Z. B. a iba do roku 2003 alebo, že by činnosť V. nikdy ako SZČO nevykonával. Z týchto dôvodov sa podľa jeho názoru námietky žalobcu javia ako účelové a prispôsobujúce sa zisteniam a vykonaným dôkazom žalovanej, konkrétne vykonanému znaleckému dokazovaniu. Poznamenal, že žalobca v tomto čase súhlasí so závermi F.. A., že pracovná činnosť žalobcu vykonávaná u zamestnávateľa nespĺňala podmienky, za ktorých choroba z povolania vzniká (čo doposiaľ namietal), avšak tvrdil, že pracovnú činnosť, ktorá chorobu z povolania spôsobuje (V.) vykonával naposledy u iného zamestnávateľa a že túto činnosť ako SZČO nikdy nevykonával, čo v kontexte zistených skutočností (najmä hygienický prieskum z 12.08.2011 a znalecký posudok č 02/2018) v tejto veci považoval za nepravdivé. V zmysle rozsudku z 03.06.2016 bolo úlohou žalovanej v novom konaní jednoznačne objasniť osobu zodpovednú za chorobu z povolania poškodeného, či išlo o zamestnávateľa alebo poškodeného ako SZČO a zabezpečiť opravu hlásenia choroby z povolania. V predchádzajúcom prvostupňovom konaní žalovaná tak nevykonala, a preto rozhodnutie zo dňa 16.11.2017 generálny riaditeľ žalovanej zrušil a vec vrátil na nové konanie. Žalovaná po negatívnej reakcii zo strany RÚVZ za účelom úplného zistenia skutočného stavu veci v novom konaní nariadila znalecké dokazovanie, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že na vznik choroby z povolania nemala žiadny vplyv činnosť vykonávaná u zamestnávateľa. Naopak zo znaleckého posudku č. 02/2018 vyplýva, že podmienky práce, ktoré spĺňajú kritériá pre dlhodobosť, nadmernosť a jednostrannosť a súvisia práve s rizikom poškodenia v oblasti I. - Q. A. K. na X. J. zodpovedajú práci, ktoré žalobca vykonával ako U. pri odbere V.. Naposledy túto pracovnú činnosť vykonával ako samostatne zárobkovo činná osoba od roku 2003 do roku 2011. V pôvodnom hlásení o priznaní choroby z povolania bol nesprávne uvedený zamestnávateľ u ktorého vzniklo poškodenie zdravia z práce: Q.. Generálny riaditeľ žalovanej ďalej poukázal na judikát R99/2011 v zmysle ktorého žalovaná ako správny orgán sama nie je oprávnená posudzovať správnosť (závery) znaleckého posudku, hodnotí iba to, či závery znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z vykonaných dôkazov. To znamená, že ak bol v konaní vypracovaný znalecký posudok č. 02/2018, žalovaná nie je oprávnená spochybňovať jeho závery. Je oprávnená posudzovať iba to, či závery znalkyne majú oporu v spisovej dokumentácii poškodeného. V opačnom prípade poškodeného by totiž došlo k popretiu hodnovernosti znaleckého posudku a žalovaná by konala nad rámec svojich opatrení. Závery znaleckého posudku č. 02/2018 preto považoval pre rozhodovanie žalovanej, ako aj pre svoje rozhodovanie v odvolacom konaní za záväzné a rozhodujúce. K námietkam oneskoreného zaslania znaleckého posudku uviedol, že po doručení tejto žiadosti bol právnemu zástupcovi znalecký posudok zaslaný, teda mal možnosť sa vyjadriť k nemu aj pred vydaním prvostupňového rozhodnutia z 21.01.2019, prípadne v odvolacom konaní, kde sú všetky námietky právneho zástupcu preskúmané. Namietané nedostatočné označenie hlásenia, kde bol uvedený zodpovedný zamestnávateľ Q. bolo odstránené a opravené a preto nebolo v rozpore so znaleckým posudkom, nakoľko bolo F.. V. opravené. Vykonanú opravu považoval generálny riaditeľ žalovanej za formálne správnu a opravené hlásenie choroby za záväzné pre rozhodovanie žalovanej. Námietky žalobcu vo všeobecnosti považoval za zmätočné a opätovne zdôraznil, že spornou otázkou v konaní bola skutočnosť, či chorobu z povolania, ktorou trpí poškodený - žalobca spôsobila jeho práca, ktorú vykonával u zamestnávateľa alebo práca, ktorú vykonával ako SZČO. Nebolo pritom sporné, či poškodený ako SZČO vykonával odber U. V.. Za účelom objasnenia tejto spornej skutočnosti bol najskôr oslovený RÚVZ, ktorý však zotrval na obsahu hygienického prieskumu z 12.08.2011, z ktorého nie je jednoznačné, z akej pracovnej činnosti vznikla choroba z povolania. Následne bola oslovená F.. A. so žiadosťou o objasnenie tejto spornej skutočnosti vypracovaním znaleckého posudku. Do znaleckého posudku č. 02/2018 jednoznačne uviedla, že chorobu z povolania spôsobila poškodenému práca, ktorú vykonával ako SZČO, nakoľko základnou pracovnou náplňou práce vykonávanej u zamestnávateľa bola činnosť spojená s poskytovaním H. X., A. Q., H. Q.. Charakter tejto práce vykonávanej u zamestnávateľa nezodpovedá kritériám pre nadmernosť a jednostrannosť zaťaženia štruktúr v oblasti I., čo napokon potvrdil aj právny zástupca v odvolaní. Žalovaná so záverom F.. A. oboznámila aj F.. V., ktorý na základe zistených skutočností opravil pôvodné hlásenie choroby z povolania a za zodpovednú osobu označil poškodeného ako žalobcu ako SZČO, čo považoval generálny riaditeľ žalovanej za nesporné. Vychádzajúc z uvedeného zhodnotil skutkový stav za zistený presne a úplne, a preto zotrval na svojich záveroch, nakoľko opätovné skúmanie hygienického prieskumu vzhľadom na reakciu RÚVZ by bolo nedôvodne a neúčelné. Doplňujúce stanovisko RÚVZ nebolo možné získať, a preto ho nahradil znalecký posudok č. 02/2018. V nadväznosti na to vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v odvolaní ako nedôvodné a prvostupňové rozhodnutie ako zákonné a vecne správne. Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body 5. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, nakoľko napadnuté rozhodnutie podľa jeho názoru vychádzalo z nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a žalovaný súčasne podstatne porušil ustanovenia o konaní, čo malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci. Poukázal na to, že už v roku 2011 bola zistené choroba z povolania, ktorej existencia nie je sporná. Od roku 2012 sa domáhal nároku na úrazovú rentu, kde sa pôvodne pozornosť sústredila na to, či za škodu v dôsledku choroby z povolania zodpovedal zamestnávateľ u ktorého žalobca pracoval v čase zistenia choroby z povolania. V súvislosti so skúmaním tejto otázky bolo sporné, z akých pracovných činností choroba z povolania vznikla. Ide o otázku odbornú, ktorú nakoniec zodpovedal súdny znalec F.. A. v znaleckom posudku, ktorý je však relevantný len vo vzťahu k otázke určenia pracovných činností. V tomto prípade je to ručný odber U. V., to je ale podľa jeho názoru len jedna časť rozhodujúcej otázky. Druhá časť rozhodujúcej otázky je kedy a kde naposledy pred zistením choroby z povolania uvedenú pracovnú činnosť žalobca vykonával. To už nie je otázka odborná a neprísluší na ňu odpovedať znalcovi z odboru zdravotníctva. Je úlohou dokazovania v správnom konaní túto skutočnosť zistiť, resp. dokázať, a práve v tomto smere žalobca vytýkal žalovanému, že nevykonal dostatočné dokazovanie, a preto ním zistený skutkový stav nie je dostatočný pre riadne posúdenie veci. Žalovaný tvrdil, že uvedenú pracovnú činnosť žalobca vykonával ako SZČO a súčasne tvrdil, že to dokazuje znalecký posudok, hlásenie choroby z povolania a 4 stanoviská RÚVZ, ktoré sú pre neho záväzné. Tieto tvrdenia nepovažoval za pravdivé, pretože súdny znalec z odboru zdravotníctva nie je oprávnený na takéto tvrdenia a navyše znalec ich len prebral z predchádzajúceho stanoviska RÚVZ. Sám nemal odkiaľ takýto poznatok mať a so žalobcom sa znalec ani nestretol. Tak isto hlásenie choroby z povolania prevzalo len predchádzajúce stanovisko RÚVZ. Lekár, ktorý hlásenie vyhotovil nevykonával žiadne vlastné zisťovania a v tejto otázke vychádzal výlučne zo stanoviska RÚVZ. Stanoviská RÚVZ nie sú 4, ale len jediné stanovisko, na ktorom následne opakovane RÚVZ zotrval a z čisto formálnych dôvodov sa odmietol skúmaním tejto otázky znova zaoberať. Odmietol konať na základe žiadosti žalobcu, aj na základe žiadosti žalovaného. Uviedol, že v konať môže len na základe žiadosti príslušného lekára z KLPaT. Stanovisko považoval len za jeden z dôkazov ktoré mal žalovaný vykonať ale bol povinný vykonať aj iné dostupné dôkazy o skutočnostiach, ktoré sú rozhodné pre posúdenie veci. Stanovisko podľa neho nebolo rozhodnutím, ktorým by bol žalovaný viazaný. Žalovaný trval na tom, že ručný odber vzoriek ako SZČO nevykonával a ako dôkaz navrhol predloženie kompletnej dokumentácie, ktoré bol povinný uchovávať podľa osobitných predpisov. Ide o niekoľko tisíc strán dokumentov (projektov, štúdií, posudkov), a preto nie je možné spravodlivo požadovať žalobcu, aby celú túto dokumentáciu skopíroval a predložil žalovanému. Preto navrhol, aby sa uskutočnilo ústne konanie, na ktorom predloží dokumentáciu k nahliadnutiu a žalovaný po nahliadnutí mohol zvážiť, či a v akom rozsahu je potrebné kópie dokumentov uložiť v spise. Žalovaný však takéto dokazovanie vykonať odmietol s tvrdením, že je to absurdné. V mieste bydliska žalobcu je zriadené pracovisko žalovaného, kde sa mohlo ústne konanie uskutočniť. Každý utorok chodia zamestnanci žalovaného na toto pracovisko a vykonávajú tam rôzne úkony, ktorých sa sám niekoľkokrát zúčastnil na tomto pracovisku. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca v predchádzajúcich štádiách nenamietal, že H. V. ako SZČO nevykonával, to však neznamená, že sa touto otázkou nemusí žalovaný zaoberať. V predchádzajúcich štádiách konania bola sporné, či sa nejakým spôsobom podieľali na chorobe z povolania aj pracovnej činnosti vykonávanej u posledného zamestnávateľa, ktorým bola Q.. Vyriešením tejto otázky sa však neskončili povinnosti žalovaného zistiť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti. Rozhodujúcou otázkou je, kto zodpovedá za chorobu z povolania, resp. škodu chorobou spôsobenú. Tu neprichádzajú do úvahy len dve alternatívy, teda posledný zamestnávateľ Q. alebo žalobca ako SZČO. V skutočnosti môže byť alternatív viac a pokiaľ zamestnanec vystriedal viac zamestnávateľov, ktorýkoľvek z nich mohol byť zodpovedný. Žalobca tvrdil, že ním bol H., a.s., v ktorej pracoval 8 rokov a práve tam naposledy vykonával J. H. U. V.. Aby mohol za zamestnávateľa vykonávať práce, kde sa vyžadovala osobitná odborná spôsobilosť, musel už vtedy disponovať osobitným povolením, ktoré vydávalo MŽP SR. Toto bolo v podstate rovnaké, aké mal neskôr ako SZČO. Rozdielom bolo len to, že už nemal k dispozícii materiálne zázemie bývalého zamestnávateľa (napr. V. Q.), ani ďalších zamestnancov, ani obchodné kontakty a ani kapacitu robiť vo veľkých objednávkach aké mal bývalý zamestnávateľ. Preto robil len projektovú a posudkovú činnosť, pri ktorej nebolo potrebné ručne odoberať vzorky, ale využíval len svoje odborné znalosti a skúsenosti vrátane dostupných informačných zdrojov. Žalovaný podľa jeho názoru porušil ustanovenie § 195 ods. 1, 3, 6 a 7 zákona č. 461/2003, čím podstatne porušil ustanovenia o konaní, čo malo za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu a vydanie nezákonného rozhodnutia. Poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí na strane 7 uviedol, že jeho úlohou bolo v konaní jednoznačne objasniť osobu zodpovednú za chorobu z povolania. Túto úlohu však nesplnil, keď niektoré dôkazy vyhodnotil nesprávne ako záväzné, hoci pre žalovaného záväzné nie sú a majú byť predmetom skúmania (napríklad tvrdenie znalca a RÚVZ o tom, že žalobca vykonával J. H. V. ako SZČO), čím ich význam precenil a naopak podcenil význam iných dôkazov, ktoré potom ani nevykonal. Žalovaný vôbec neskúmal na základe akých skutočností vlastne RÚVZ tvrdil, že žalobca vykonával J. H. V. ako SZČO, pritom na tejto jedinej vete je založené celé rozhodnutie. Toto tvrdenie následne prevzali do hlásenia choroby, aj do znaleckého posudku. Nikto v žiadnom štádiu konania túto vec už neskúmal a nepreveroval a žalobca tvrdil, že v tomto došlo k omylu RÚVZ a nikto sa tým už nechce zaoberať. Žalobca však má nepochybne právo, aby toto bolo predmetom dokazovania. Navrhol, aby sa súd oboznámil so všetkými dokumentmi, ktoré sú súčasťou spisu, ako aj s niektorými listinami, ktoré navrhol žalobca ako dôkaz v odvolaní. Predložil súdu súpis všetkých prác, ktoré vykonával ako SZČO, ktoré má archivované a môže ich v konaní predložiť k nahliadnutiu a na prípadné vyhotovenie fotokópií, a daňové priznania, ktoré preukazujú úplnosť predloženého súpisu prác, prípadne kópie niektorých iných prác žalobcu. Vie poskytnúť aj ďalšiu súčinnosť a môže vypovedať aj osobne. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby bolo napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Vyjadrenie žalovanej a žalobcu 6. Generálny riaditeľ žalovanej vo vyjadrení k podanej správnej žalobe uviedol, že v danom prípade bolo sporné, či žalobcovu chorobu z povolania spôsobila pracovná činnosť, ktorú vykonával ako zamestnanec zamestnávateľa alebo ako SZČO a nie skutočnosť, kedy žalobcovi vznikla choroba z povolania alebo či vznikla z pracovnej činnosti vykonávanej u iného zamestnávateľa ako sa o tom snaží presvedčiť žalobca v žalobe. Sporná otázka vzišla z predchádzajúceho súdneho konania pred Krajským súdom v Banskej Bystrici a mala byť objasnená dopytovaním u F.. V. ohľadom dôvodu zmeny osoby označenej na hlásení choroby z povolania a vykonania formálne správnej opravy ohlásenia choroby z povolania. Poukázal na to, že RÚVZ na svojich stanoviskách napriek dopytovaniu žalovanej trval a zároveň uviedol, že odborné stanovisko môže vypracovať iba na základe žiadosti špecializovaného pracovisko, čo v tejto veci už vykonal vypracovaním hygienického prieskumu z 12.08.2011. Z hygienického prieskumu z 12.08.2011 podľa neho tiež vyplýva, že nie je možné vylúčiť príčinnú súvislosť medzi prácou žalobcu vykonávanou u zamestnávateľa a jeho chorobou z povolania a zároveň že žalobca ako podnikateľ od roku 2007 až doteraz vykonával U. práce - H. V. z P. X. D. R. O., a to v rozsahu cca 40 hodín mesačne cez soboty a nedele. Preto je nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že žalobca stále trvá na tom, že ručný odber vzoriek ako SZČO nevykonával. Námietky žalobcu považoval žalovaný za špekulatívne a účelové, nakoľko počas konania trvajúceho od roku 2012 nikdy nenamietal tieto skutočnosti. Naopak namietal, že jeho choroba z povolania vznikla z činnosti, ktorú vykonával u zamestnávateľa, čo bolo nepochybne vyvrátené. K námietkam žalobcu ďalej uviedol, že podľa § 31a ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov je jedinou osobou oprávnenou uznať chorobu z povolania alebo ohrozenie chorobou z povolania špecializované pracovisko vykonávajúce činnosť v špecializačnom odbore pracovné lekárstvo, špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia alebo špecializačnom odbore dermatovenerológia, ktorým je KPLaT. Z hlásenia choroby z povolania je zrejmé, že žalobcova choroba z povolania bola dňa 20.06.2011 zistená a dňa 25.10.2011 priznaná. V tom čase vykonával pracovnú činnosť u zamestnávateľa a zároveň pracovnú činnosť žalobca ako SZČO. Pokiaľ mal za to, že choroba mu vznikla počas vykonávania pracovnej činnosti u iného zamestnávateľa, teda aj v inom čase, túto skutočnosť musí namietať v konaní pred KPLaT a nie pred žalovanou, ktorá získané podklady od KPLaT, zároveň RÚVZ iba spracováva na účely úrazových dávok a môže požiadať o doplňujúce stanovisko, ale nie je oprávnená ich meniť. Generálny riaditeľ žalovanej vyjadril presvedčenie o tom, že žalovaná urobila v tejto skutočnosti maximum a vyčerpala všetky svoje dôkazné možnosti. Nie je v ich kompetencii skúmať, aké činnosti žalobca vykonával u prvého zamestnávateľa, kedy mu choroba z povolania vznikla. Podľa šetrenia to vykonal RÚVZ a KPLaT a napokon F.. A., pričom všetci sa stotožnili v tom, že žalobca ako SZČO vykonával H. U. V. a že práve táto činnosť spôsobila jeho chorobu z povolania. Boli preto nelogické námietky týkajúce sa predloženia obrovského množstva materiálu. Ak žalobca disponoval dôkazmi, ktoré preukazujú jeho tvrdenia, on sám mal vykonať rozbor dokumentov a výber relevantných častí a tieto predložiť ako dôkaz do odvolacieho konania. Predmetný návrh považoval za snahu o prenesenie dôkazného bremena na žalovanú, čo je v zjavnom rozpore s § 227 ods. 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z. Navyše, ak by aj žalovanej boli tieto dôkazy predložené, v zmysle vyššie uvedenej argumentácie by nemali vplyv na výsledok konania o úrazovej rente, nakoľko žalovaná nemá oprávnenie sama preskúmavať a meniť závery RÚVZ a KPLaT. Jej úlohou bolo objasniť osobu zodpovednú za žalobcovu chorobu z povolania, čo rozsiahlym dokazovaním splnila, najmä oslovením RÚVZ so žiadosťou o preskúmanie obsahu hygienického prieskumu, nariadením znaleckého dokazovania a zabezpečením formálne správnej opravy hlásenia choroby z povolania v zmysle zistených skutočností. Vychádzajúc z toho mal za to, že skutkový stav bol zistený presne a úplne a nariadenie ďalšieho dokazovania, ktoré navrhoval žalobca nepovažoval za dôvodné a účelné. Považoval za preukázané, že žalovaná v novom konaní postupovala v zmysle právneho názoru KS BB, a že doplnené dokazovanie preukazuje správnosť a zákonnosť napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Námietky žalobcu tak nebolo možné akceptovať a záverom navrhol žalobu zamietnuť. 7. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný sa odvoláva na 4 stanoviská RÚVZ, hoci v skutočnosti ide len o jedno stanovisko a to o pôvodný hygienický prieskum, na ktorého záveroch RÚVZ len opakovane zotrval. Žiadne nové skutočnosti neuvádzal ani neskúmal. Jednoducho konštatoval, že žalobca aj v období od roku 2007 do vydania stanoviska v roku 2011 vykonával odber geologických vzoriek. Nie je však zrejmé, odkiaľ tento poznatok získal. Nikto ďalší v celom priebehu konania až do súčasnosti túto otázku neskúmal a postupne všetci preberali toto tvrdenie len ako hotový fakt. Znalecké dokazovanie odpovedá len na otázku, z akých pracovných činností choroba z povolania vznikla. Znalec však nie je kompetentný posúdiť otázku, u ktorého zamestnávateľa relevantné práce žalobca vykonával alebo nevykonával. V priebehu konania sa pozornosť sústredila len na posledného zamestnávateľa, u ktorého pracoval žalobca v čase zistenia choroby z povolania. U tohto zamestnávateľa žalobca nevykonával J. H. U. V., nikdy to ani netvrdil, ale nikdy to ani nebolo sporné. Žalobca nezmenil svoju argumentáciu, len ju doplnil vtedy, keď bola definitívne vyriešená otázka zodpovednosti zamestnávateľa, u ktorého pracoval v čase zistenia choroby. Až vtedy začala byť zaujímavá otázka, kto iný ako posledný zamestnávateľ by prichádzal do úvahy. Ako príslušný orgán verejnej správy, ktorý vykonáva dokazovanie a vydal rozhodnutie, bol žalovaný povinný sa touto otázkou zaoberať. RÚVZ vydáva stanovisko a nie rozhodnutia a žalobca nemá žiadnu možnosť dosiahnuť preskúmanie tohto stanoviska RÚVZ. Pre žalovaného však toto stanovisko bolo len jedným z podkladov a mal možnosť vykonať dokazovanie. Opakovane zdôraznil, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že relevantné šetrenia otázky kde a kedy vykonával naposledy žalobca pred zistením choroby z povolania J. H. U. V. vykonal RÚVZ, KPLaT a napokon aj F.. A. a že sa všetci vo svojich záveroch stotožnili. Všetci z uvedených nevykonávali šetrenie a len prevzali tvrdenie RÚVZ. Za nesprávne považoval aj tvrdenie, že žalobca mal sám vybrať relevantné časti dokumentov a tieto predložiť ako dôkaz. Predmetom dokazovania je totiž skutočnosť, že sa niečo nevykonalo, preto o tom v dokumentácii nie je žiadna zmienka. Keby sa to vykonalo (H. V.), musela byť zmienka o tom v dokumentácii. Nie je teda možné vybrať len nejakú časť dokumentácie, ale je potrebné oboznámiť sa s celým jej obsahom. Nejde o prenesenie dôkazného bremena. Žalovaný nesie zodpovednosť za vecnú správnosť svojho rozhodnutia a tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť s poukazom na závery RÚVZ a KPLaT. Tieto nie sú rozhodnutím, ale len stanoviskom a žalobca nemá žiadnu možnosť ako dosiahnuť preskúmanie vecnej správnosti tohto stanoviska. Pokiaľ ide o závery KPLaT, tak poukázal na skutočnosť, že prvotné hlásenie choroby z povolania bolo v prospech žalobcu v celom rozsahu a nemal preto žiadny dôvod využiť možnosti, ktoré zo zákona má v rámci preskúmania týchto záverov. Až v konaní vedenom žalovaným boli tieto závery zmenené a žalobca už nemal žiadnu inú zákonnú možnosť v rámci správneho konania vedeného žalovaným uvádzať svoje argumenty a návrhy. Žalovaný uvádza, že jeho úlohou bolo jednoznačne objasniť osobu zodpovednú za žalobcovu chorobu z povolania, pričom túto úlohu nesplnil. Podarilo sa mu dokázať iba to, že touto osobou nie je zamestnávateľ, u ktorého pracoval v čase zistenia choroby z povolania. Záver, že za chorobu z povolania zodpovedá samotný žalobca ako SZČO je len v rovine tvrdenia. Dokazovanie v tomto smere nebolo vykonané úplne a v súlade so zákonom. Existuje výlučne tvrdenie RÚVZ v hygienickom prieskume, ktoré nebolo napriek námietkam žalobcu nikde a nikým preverované. Žalobca žiadal aby táto skutočnosť bola predmetom dokazovania a navrhol aj dôkazný prostriedok. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal v súlade s § 199 ods. 2 a § 202 ods. 2 SSP, a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 9. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 10. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 11. Podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 12. Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach. 13. Podľa § 202 ods. 2 SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1. 14. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. choroba z povolania podľa tohto zákona je choroba uznaná príslušným špecializovaným pracoviskom podľa osobitného predpisu, 26a) zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe a/ zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, b/ fyzickej osobe uvedenej v 17 ods. 2 pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. 15. Podľa § 16 zákona č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, 38) v štátnozamestnaneckom pomere, 39) v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu, 39a) v služobnom pomere 39b) okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej funkcie podľa osobitných predpisov. 39c) Povinne úrazovo poistený je aj ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody, ktoré plnia povinnosti zamestnávateľa podľa osobitného predpisu 39d) pre fyzickú osobu vo výkone väzby a pre fyzickú osobu vo výkone trestu odňatia slobody, ak sú zaradené do práce. 16. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 83 zákona č. 461/2003 Z.z. poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania. 18. Podľa § 88 ods.1, 2, 3 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len "pokles pracovnej schopnosti") a dovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. (2) Poškodený nemá nárok na výplatu úrazovej renty v období, počas ktorého má nárok na úrazový príplatok, a v období, počas ktorého má nárok na rehabilitačné alebo rekvalifikačné. Poškodený nemá nárok na výplatu úrazovej renty ani v období, počas ktorého sa mu neposkytuje rehabilitačné alebo rekvalifikačné z dôvodu jeho neúčasti na pracovnej rehabilitácii alebo rekvalifikácii bez vážneho dôvodu uznaného Sociálnou poisťovňou alebo v ktorom maril priebeh pracovnej rehabilitácie alebo rekvalifikácie. (3) Pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Pokles pracovnej schopnosti sa opätovne posúdi, ak sa predpokladá zmena vo vývoji pracovnej schopnosti. Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli zohľadnené na nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu. 2) 19. Podľa § 195 ods. 1, 2, 3 zákona č. 461/2003 Z.z (1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (2) Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 20. Podľa § 196 ods. 1 až 6 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. (2) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, 96a) ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. (4) Účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť. (5) Ako dôkaz možno použiť tlačené produkty alebo fotografické produkty výpočtovej techniky, mikrografickej techniky a inej podobnej techniky namiesto originálu listiny, podľa ktorého boli vyhotovené. (6) Účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. 21. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 22. Podľa § 218 ods. 1, 2, 3 zákona č. 461/2003 Z.z. (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. (3) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodnutie vydala, na nové prejednanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je viazaná právnym názorom odvolacieho orgánu. 23. Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených. 24. Podľa § 31a zákona č. 357/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (1) Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti,34f) ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť fyzickej osobe, má podozrenie, že jej ochorenie súvisí s vykonávanou prácou, odošle ju na vyšetrenie lekárovi s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore pracovné lekárstvo, špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia alebo špecializačnom odbore dermatovenerológia so sídlom najbližšie k miestu pracoviska fyzickej osoby. (2) Chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania38a) (ďalej len "choroba z povolania") uznáva na základe posúdenia zdravotného stavu fyzickej osoby a odborného stanoviska príslušného orgánu verejného zdravotníctva podľa odseku 4 špecializované pracovisko, ktorým je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť, ktorú vykonávajú lekári s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore pracovné lekárstvo, špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia alebo v špecializačnom odbore dermatovenerológia;34c) špecializované pracovisko vypracuje lekársky posudok o uznaní choroby z povolania. 38b) (3) Špecializované pracovisko nesmie posudzovať podozrenie na chorobu z povolania u zamestnanca, ak u jeho zamestnávateľa vykonáva pracovnú zdravotnú službu. (4) Povinným podkladom k uznaniu choroby z povolania špecializovaným pracoviskom je odborné stanovisko z prešetrenia pracovných podmienok a spôsobu práce posudzovanej osoby pri podozrení na chorobu z povolania (ďalej len "odborné stanovisko pri podozrení na chorobu z povolania"), ktoré vykoná príslušný orgán verejného zdravotníctva; odborné stanovisko pri podozrení na chorobu z povolania vypracuje v lehote najneskôr do 30 dní od prijatia žiadosti od špecializovaného pracoviska. Ak ide o zložité prešetrenie, lehota sa predlžuje o ďalších 60 dní. Náležitosti odborného stanoviska pri podozrení na chorobu z povolania sú uvedené v prílohe č. 3d. (5) Záver odborného stanoviska pri podozrení na chorobu z povolania podľa odseku 4 príslušný orgán verejného zdravotníctva na požiadanie poskytne posudzovanej osobe a jej zamestnávateľovi. (6) Uznanie choroby z povolania musí písomne potvrdiť vedúci zamestnanec poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje ústavnú zdravotnú starostlivosť v nemocnici, ktorú vykonávajú lekári s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore pracovné lekárstvo, špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia alebo v špecializačnom odbore dermatovenerológia; vedúci zamestnanec, ktorý potvrdzuje uznanie choroby z povolania, musí byť lekár s odbornou spôsobilosťou na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore pracovné lekárstvo, špecializačnom odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia alebo v špecializačnom odbore dermatovenerológia. 25. Podľa obsahu napadnutého rozhodnutia generálny riaditeľ žalovanej (ako orgán oprávnený podľa § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného) dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a preto bolo prvostupňové rozhodnutie zákonné a vecne správne, pričom hodnotil skutkový stav za zistený presne a úplne, a preto vykonávanie ďalšieho dokazovania by podľa jeho názoru nebolo účelné. Zdôraznil pritom, že spornou otázkou v konaní bola skutočnosť, či chorobu z povolania, ktorou trpí poškodený, spôsobila jeho práca, ktorú vykonával u zamestnávateľa (ktorým mal na mysli Q.), alebo práca, ktorú vykonával ako SZČO. Podľa neho nebolo sporné, či poškodený ako SZČO vykonával H. U. V., čo mu vyplynulo z obsahu hygienického prieskumu vykonaného Regionálnym úradom verejného zdravotníctva Žiar nad Hronom dňa 12.08.2011 a so znaleckého posudku č. 02/2018, ktorý nebol oprávnený spochybňovať. Pokiaľ žalobca disponoval dôkazmi, ktoré chcel predložiť do odvolacieho konania mal možnosť tak urobiť. Navyše, podľa jeho názoru, žalovaná nie je oprávnená rozhodnúť z výkonu akej činnosti vznikla fyzickej osobe choroba z povolenia, na čo je oprávnené len špecializované pracovisko KPLaT. 26. Po posúdení napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania je odôvodnený záver, že zistenie skutkového stavu generálnym riaditeľ žalovanej bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, nakoľko v rámci konania o žiadosti žalobcu o priznanie úrazovej renty (v štádiu odvolacieho konania) neboli obstarané také podklady, z obsahu ktorých by bolo možné bez dôvodných pochybností dospieť k rozhodným skutkovým a následne aj právnym záverom potrebným pre riadne posúdenie veci, t.zn. generálny riaditeľ žalovanej nepostupoval tak, aby presne a úplne zistil skutočný stavu veci tak, ako to požaduje ust. § 195 ods. 1 a § 209 ods. 1 zákona č. 461/203 Z.z. Naopak generálny riaditeľ žalovanej vec posudzoval na základe neúplných ním zhromaždených podkladov, bez veci priliehavej procesnej reakcie na návrh žalobcu na vykonanie dokazovania, čím pri posudzovaní veci v rozpore s ust. 195 ods. 3 zákona č. 461/203 Z.z. neobjasňoval rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 27. Žalobca v podanom odvolaní výslovne namietal neúplné a nesprávne zistenie skutkového stavu, pretože v skutočnosti pracovnú činnosť, ktorá spôsobila chorobu z povolania, teda J. L. V., vykonával výlučne ako zamestnanec, nikdy ju nevykonával ako SZČO, naposledy u zamestnávateľa H., a.s. Z. B. do 31.08.2003. Táto skutočnosť sa podľa neho dala dokázať dokumentáciou, ktorú bol povinný viesť o všetkej svojej činnosti podľa U. zákona a vykonávacích predpisov, kde je uvedené čo a kedy robil a existujú aj iné podklady z rôznych databáz (napr. U.Q. L.K. a pod.). Keby robil H. V., na čo je potrebné špeciálne vybavenie, muselo by to tam byť uvedené. Túto dokumentáciu bol pripravený predložiť k nahliadnutiu generálnemu riaditeľovi žalovanej (najlepšie v mieste bydliska), nakoľko išlo o obsiahlu dokumentáciu, z ktorej by bolo neúnosné robiť kompletné kópie. Generálny riaditeľ žalovanej k tomu v napadnutom rozhodnutí uviedol, že tieto tvrdenia žalobcu nemôžu byť pre rozhodovanie žalovanej relevantné, nakoľko sú subjektívne, ničím nepreukázané a v rozpore s obsahom spisu a závermi príslušných orgánov, pričom oboznámenie sa s dôkazmi prostredníctvom zamestnanca v mieste bydliska žalobcu považoval za absurdné. Pokiaľ žalobca disponoval dôkazmi, ktoré chcel predložiť, mal možnosť tak urobiť. 28. Žalobca bol podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktorú povinnosť v rámci obsahu podaného odvolania splnil. Generálny riaditeľ žalovanej bol oprávnený rozhodnúť, ktoré z dôkazov sa vykonajú, čo využil, avšak takéto rozhodnutie nemôže byť svojvoľné, t.zn. bez zrozumiteľného a dostatočného zdôvodnenia uplatnenia takého postupu. Návrhom žalobcu v postavení účastníka konania (v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu, teda pred vydaním konečného - napadnutého rozhodnutia) na vykonanie listinného dokazovania prostredníctvom evidencií a iných záznamov o činnosti žalobcu, ktoré bolo realizáciou základného procesného práva a povinnosti žalobcu, sa mal generálny riaditeľ žalovanej bližšie zaoberať a posúdiť ho vo svetle v tom čase zisteného skutkového stavu veci ako aj vo vzťahu k platnej právnej úprave nároku na úrazovú rentu. Konštatovanie nedostatku relevancie pre subjektívnosť tvrdení žalobcu, ich nepreukázanosť a rozpor s obsahom spisu je zjavne zmätočné, pretože žalobca v priebehu konania uplatňoval a presadzoval práve svoje subjektívne práva (nárok na úrazovú rentu; ochrany tohto právneho nároku sa domáhal aj podanou správnou žalobou), pričom práve ním tvrdené skutočnosti mali byť navrhovaným dokazovaním preukázané. V rozpore so zásadami logického myslenia je záver, ktorý ako nepreukázané skutočnosti označuje skutočnosti, ktoré sa navrhujú preukázať, pričom sa návrhu nevyhovie. Taktiež je všeobecne známou skutočnosťou, že obsahom spisu sú úkony účastníkov konania a úkony konajúcich orgánov verejnej správy, ktoré tak obsah spisu sami vytvárajú, čím sa logicky nemôžu dostať do rozporu s jeho obsahom, pretože by boli v rozpore s vlastným obsahom. 29. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín, ktoré mal, avšak podľa neho bolo nehospodárne ich všetky kopírovať (vzhľadom na ich veľké množstvo) a predložiť spolu s odvolaním, ale považoval za vhodné oboznámiť s nimi konajúci orgán, napríklad na pracovisku žalovanej v mieste bydliska žalobcu. Tieto listiny mali preukázať pre konanie relevantný záver (§ 195 ods. 4 Zákonníka práce v nadväznosti na § 8 ods. 2, § 16, § 17 ods. 1, § 83 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z.), že žalobca počas výkonu činnosti SZČO nevykonával J. H. V., ktorý odber bol v príčinnej súvislosti so vznikom choroby z povolania, ako predpokladu nároku na úrazovú rentu, ale túto činnosť vykonával naposledy u svojho zamestnávateľa H., a.s. Z. B., čo generálny riaditeľ žalovanej nevyhodnotil (§ 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z.). Podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z. choroba z povolania podľa tohto zákona je choroba uznaná príslušným špecializovaným pracoviskom podľa osobitného predpisu, zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh. Vzhľadom na citované ustanovenie nebolo možné v konaní o nároku na úrazovú rentu zo strany generálneho riaditeľa žalovanej rezignovať na spoľahlivé zistenie konkrétneho zamestnávateľa, u ktorého žalobca naposledy vykonával v pracovnom pomere činnosti za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý, pretože za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania podľa § 195 ods. 4 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov) zodpovedá iba takýto zamestnávateľ. Bez jeho identifikácie tak nebolo možné o predmete konania zákonne rozhodnúť. 30. Navrhnutím vykonania dokazovania obsahom uvedených a iných listín a tvrdením, že žalobca ako SZČO V. nikdy ručne neodoberal, žalobca poprel výsledky hygienického prieskumu, ktoré prvostupňový orgán mal za nesporné a vznikla tak v tejto skutkovej otázke spornosť, ktorú bolo potrebné odstrániť vykonaním dokazovania alebo jeho zamietnutím s odôvodnením záverov nepochybne svedčiacich v prospech názoru prvostupňového orgánu. Žalobca bol na podanie návrhu na vykonanie dokazovania a tvrdenia uvedené v odvolaní oprávnený aj v štádiu odvolacieho konania (bez ohľadu na to čo tvrdil počas predchádzajúceho priebehu konania za situácie keď, ako fyzická osoba, ktorá nie je odborníkom na zdravotníctvo, nemal ani nemohol mať poznatky o skutočnom pôvode svojho ochorenia - ktorého danosť sporná nebola a tým ani vedomosť o tom, u ktorého zamestnávateľa chorobu z povolania získal), pretože správne konanie tvorí jeden celok deliaci sa na štádiá konania prvostupňového (pred orgánom prvej inštancie) a konania odvolacieho (pred odvolacím orgánom) a žiadne ustanovenie právneho predpisu mu v tom nebránilo (inak je to v prípade uplatňovania tzv. koncentračnej zásady konania, ako je tomu napríklad v stavebnom konaní, kde účastníci konania môžu účinne podávať námietky, návrhy a podobne najneskôr do ústneho pojednávania). Vzhľadom na to, že začatie konania o nároku na úrazovú rentu a tiež dôvody takejto žiadosti (vymedzujúce predmet konania) boli v dispozícii účastníka konania - žalobcu, nebol žiadny dôvod pochybovať o tom, že žalobca bol oprávnený disponovať s predmetom konania až do okamihu, keď bolo o ňom rozhodnuté. Žalobca preto mohol uplatňovať svoje procesné práva svojimi úkonmi, ktorými modifikoval predmet konania v tom zmysle, že zodpovedným zamestnávateľom je obchodná spoločnosť H., a.s., Z. B. (kde naposledy vykonával činnosti - H. V., ktoré zapríčinilo vznik choroby z povolania), v čase do vydania napadnutého rozhodnutia, čo preukázateľne dodržal. Nebol teda správny a z obsahom administratívneho spisu súladný záver žalovaného, že spornou otázkou v konaní bola skutočnosť, či chorobu z povolania, ktorou trpí žalobca spôsobila jeho práca, ktorú vykonával u zamestnávateľa (Q.) alebo práca, ktorú vykonával ako SZČO a naopak sporné nebolo to, či poškodený ako SZČO vykonával H. U. V.. Žalovaný tým dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, na základe ktorých zúžil predmet konania nesúladne s podaním odvolaním. Zmene v predmete konania a tým aj v predmete dokazovania obsahom podaného odvolania bolo v súlade s § 218 ods. 1 (veta druhá) alebo podľa § 218 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. potrebné prispôsobiť procesný postup generálneho riaditeľa žalovanej, ktorý rozhodoval o odvolaní, v ktorom žalobca navrhol vykonať dokazovanie (preto správny súd zrušil len napadnuté rozhodnutie). 31. Návrhu a tvrdeniam žalobcu bol nepriliehavý postup generálneho riaditeľa žalovanej, ktorý naň reagoval až v napadnutom rozhodnutí, kde uviedol, že ide o absurdnú žiadosť a žalobca mal a mohol podklady predložiť. Tento postup bol jednak úplne arbitrárny a z hľadiska dôvodov jeho uplatnenia nepreskúmateľný, a tiež bol v rozpore so zásadou elementárnej súčinnosti generálneho riaditeľa žalovanej ako orgánu verejnej správy so žalobcom ako účastníkom konania, pretože abstrahoval od úradnej povinnosti konajúcej organizačnej zložky Sociálnej poisťovne vyhodnotiť návrh žalobcu na dokazovanie v súlade s § 196 ods. 1 v nadväznosti na § 195 a § 209 ods. 1 (rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu) zákona č. 461/2003 Z.z. z hľadiska jeho zákonnosti, použiteľnosti na preukázanie skutkových tvrdení účastníka konania a praktickej možnosti jeho vykonania, a tomu prispôsobiť svoj procesný postup. Súčasťou procesného postupu generálneho riaditeľa žalovanej tak malo byť overenie zákonnosti a dôvodnosti navrhnutého dokazovania a v prípade pozitívneho výsledku uloženie povinnosti účastníkovi konania (žalobcovi), ktorý mal listiny, ktoré môžu byť dôkazom, na výzvu tieto listiny predložiť (§ 196 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z.) dohodnutým - primeraným spôsobom. Pokiaľ generálny riaditeľ žalovanej dospel k inému výsledku, bol v súlade s § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. oprávnený odmietnuť vykonanie navrhovaného dokazovania, avšak v takom prípade bol povinný takýto postup dostatočne odôvodniť, čo vzhľadom na obsah napadnutého rozhodnutia v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia navrhnutých dôkazov dostatočne presvedčivo neurobil. 32. Z ust. § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. je zrejmé, že o vykonaní dôkazov rozhoduje konajúci orgán a tento ich aj vykoná. Dôkazy nie je oprávnený vykonávať účastník konania, pretože toto oprávnenie zákon zveril orgánu verejnej správy, ktorý je povinný ich vykonanie zabezpečiť (s výnimkou ak dôvodne a odôvodnene rozhodne, že dôkazy sa nevykonajú). Účastník konania svoje subjektívne práva v konaní môže uplatňovať, presadzovať a brániť len procesnými nástrojmi zákona, a to napríklad navrhnutím dôkazov, o ktorých vykonaní a predložení rozhoduje konajúci orgán verejnej správy. Návrhom na vykonania dokazovania k svojim tvrdeniam si tak žalobca splnil súčasne povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik sociálneho poistenia podľa § 227 ods. 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z., na rozpor s ktorým generálny riaditeľ žalovanej poukázal v replike. Bez vyhodnotenia zákonnosti a opodstatnenosti navrhnutého dokazovania, resp. bez jeho vykonania nemožno považovať skutkový stav v správnom konaní o žiadosti žalobcu o úrazovú rentu za spoľahlivo zistený na to, aby mohlo byť vydané konečné rozhodnutie (§ 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.). V prípade, ak generálny riaditeľ žalovanej bez vážnych dôvodov nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dôkazov, neumožnil mu tým realizáciu jeho procesného práva preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali, resp. mohli mať zásadný vplyv na výsledok konania, čo zanechalo dôsledok v podobe nedostatočného zistenia skutkového stavu na riadne posúdenie veci. Generálny riaditeľ žalovanej tým nepriaznivo zasiahol do práva žalobcu na spravodlivý proces garantovaný Ústavou SR (čl. 46 - základné právo na súdnu a inú právnu ochranu), pretože mu neumožnil účinne chrániť a brániť jeho práva a právom chránené záujmy, na základe čoho bolo potrebné mu poskytnúť súdnu ochranu. Na uvedenom základe bola dôvodná žalobcova námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu a bol dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP. 33. Potrebné je doplniť aj to, že znalecký posudok č. 02/2018 znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie hygiena a epidemiológia (hygiena pre pracovné lekárstvo), choroby z povolania F.. Q. A. nebol dôkazom o tom, že žalobca počas vykonávania činnosti v rámci SZČO uskutočňoval ručný odber vzoriek spôsobom, ktorý mal za následok vznik choroby z povolania, ktorou trpí žalobca. Podľa § 196 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Primárne je tomu tak preto, že v súlade s citovaným ustanovením táto otázka nepredstavovala skutočnosť vyžadujúcu si odborné posúdenie znalcom z odboru zdravotníctvo, ale predstavovala jednu zo základných skutkových otázok bežného charakteru, ktoré bolo potrebné v konaní preukáazať. Navyše znalec v posudku zodpovedal otázku položenú prvostupňovým orgánom, ktorá znela: „Z ktorých pracovných činností poškodenému vznikla choroba z povolania t.j. či z práce vykonávanej u zamestnávateľa Q. T.D. X. so sídlom K. XX/XX, XXX XX B. B., alebo z práce U. - V., ktorú poškodený vykonával v rozhodujúcom období ako SZČO“. Zo znenia samotnej otázky tak znalec nemohol vychádzať z iného predpokladu než z toho, že žalobca ako U. - V. odoberal v rámci tejto činnosti V.. Takto (súladne s rozhodnutím R99/2011) bolo potrebné hodnotiť znalecký posudok z toho hľadiska, či závery znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z vykonaných dôkazov, či majú oporu v spisovej dokumentácii. Pokiaľ tak žalovaný neurobil v rozpore s § 196 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. použil ako dokaz znalecký posudok v takom zmysle, ktorý z neho neplynul ani plynúť nemohol, čo opätovne zakladalo nesprávnosť skutkových zistení, ktoré z jeho obsahu vyvodil. 34. Generálny riaditeľ žalovanej ďalej vyjadril názor, že nie je oprávnený rozhodnúť z výkonu akej činnosti vznikla fyzickej osobe choroba z povolania, na čo je oprávnené len špecializované pracovisko KPLaT, s čím možno súhlasiť. V danom prípade uvedené špecializované pracovisko vydalo dňa 12.12.2011 „Hlásenie choroby z povolania“ žalobcu, kde uviedlo, že trpí chorobou z jednostrannej nadmernej dlhodobej záťaže O. č. XX-X, na základe posúdenia zdravotného stavu žalobcu. Posudok o uznaní choroby z povolania nie je súčasťou spisov predložených generálnym riaditeľom žalovanej a o jeho výsledky alebo závery sa napadnuté rozhodnutie nijako neopiera, a preto možno uzavrieť, že nebol podkladom prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Podľa § 31a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene zákonov povinným podkladom k uznaniu choroby z povolania je odborné stanovisko z prešetrenia pracovných podmienok a spôsobu práce posudzovanej osoby pri podozrení na chorobu z povolania, ktoré vykoná príslušný orgán verejného zdravotníctva, V danom prípade išlo o Výsledok hygienického prieskumu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Žiar nad Hronom z 12.08.2011, na ktorého výsledkoch založili prvostupňový orgán ako aj generálny riaditeľ žalovanej svoje skutkové závery o tom, že žalobca mal v čase vykonávania činnosti SZČO vykonávať J. H. V. spôsobom, ktorý zapríčinil vznik choroby z povolania žalobcu. Vzhľadom na to, že toto stanovisko (výsledok hygienického prieskumu) RÚVZ Žiar nad Hronom tvorilo podklad k uznaniu choroby z povolania posudkom o uznaní choroby z povolania, ktorý nebol podkladom prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia, nemohol ich podklad tvoriť ani výsledok hygienického prieskumu, ktorý bol zákonným podkladom k uznaniu choroby z povolania. Z uvedeného plynie, že stanovisko RÚVZ (výsledok hygienického prieskumu) zákon nestavia do pozície predbežnej otázky, ktorou by boli konajúce organizačné zložky žalovanej podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. viazané. Prvostupňový orgán a generálny riaditeľ žalovanej tak boli povinní v súlade s § 195, § 196 zákona č. 461/2003 Z.z. uskutočniť samostatné dokazovanie k naplneniu zákonných predpokladov nároku žalobcu na úrazovú rentu podľa § 8 ods. 2 písm. a/, § 16, § 17 ods. 1, § 83 a § 88 cit. zákona. Generálny riaditeľ žalovanej namietal (v replike), že žalovaná získané podklady od KPLaT a RÚVZ iba spracováva na účely úrazových dávok, môže požiadať o doplňujúce stanovisko, ale nie je oprávnená ich meniť. Z priebehu doposiaľ vedeného konania je pritom zrejmé, že práve na podnet žalovanej došlo k „oprave“ „Hlásenia choroby z povolania“ z 12.12.2011. 35. Vzhľadom na uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy - generálnym riaditeľom žalovanej bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V ďalšom konaní generálny riaditeľ žalovanej, ktorý je v súlade s § 191 ods. 6 SSP viazaný právnym názorom správneho súdu, opätovne rozhodne o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu podanom žalobcom. Pred vydaním rozhodnutia v súlade s týmto rozsudkom znova vyhodnotí jednotlivé odvolacie námietky žalobcu a (pokiaľ prvostupňové rozhodnutie nezruší a vec nevráti na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu) prijme ďalší procesný postup priliehavý výsledkom ich hodnotenia spočívajúci najmä vo vykonaní žalobcom navrhnutého dokazovania, ktorého vykonanie v súčinnosti s ním (so zohľadnením charakteru a kvantity dôkazných prostriedkov) zabezpečí. Po uskutočnení hodnotenia tvrdení a dôkazov žalobcu osobitne a vo vzájomných súvislostiach konajúca organizačná zložka žalovanej dôkladne objasní všetky rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech žalobcu (§ 195, § 196 a § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), na základe ktorého objasnenia a po spoľahlivom zistení skutočného stavu veci rozhodne. V rámci dokazovania sa zameria na spoľahlivé zistenie skutočnosti, či žalobca v čase vykonávania činnosti SZČO reálne vykonával J. H. V. O. Z. (nie V. a podobne) spôsobom, ktorý mal za následok vznik choroby z povolania a (pokiaľ sa preukáže, že túto činnosť ako SZČO nevykonával) tiež nato, u ktorého zamestnávateľa takúto činnosť vykonával naposledy (najmä v spoločnosti H., a.s., Z. B., ktorú žalobca označil). V prípade, že to bude na účely rozhodnutia o nároku žalobcu na úrazovú rentu nevyhnutné, bude potrebné zabezpečiť formálnu opravu „Hlásenia choroby z povolania“ z 12.12.2011 v súčinnosti s KPLaT. 36. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Poučenie: Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.