Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 27Sa/2/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200052 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6020200052.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci žalobcu: E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. T. XX, XXX XX T. T., zast. Špireková & Partners s. r. o., so sídlom kancelárie Námestie Matice slovenskej 6, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 47 232 811 proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29105-6/2019-BA zo dňa 12.12.2019 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Žalobca žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy") požiadal o dávku v nezamestnanosti, o ktorej žiadosti rozhodol prvostupňový orgán verejnej správy ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 5 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z." alebo „Zákon o sociálnom poistení") rozhodnutím č. 4628/2018-ZH-DvN zo dňa 02.11.2018 tak, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie") nemá nárok na dávku v nezamestnanosti (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie" alebo „prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy"). 2. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na ust. § 104 ods. 1 a 6 zák. č. 461/2003 Z.z., čl. 61 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 písm. a/ základného nariadenia a konštatoval, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, T. R.alobcu dňom 13.07.2018 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Ďalej uviedol, že podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, T. R. potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti a potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu - Q. S. (ďalej len „Q."). V odôvodnení ďalej poukázal na to, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 13.07.2014 do 12.07.2018 žalobca nepreukázal na území SR dobu poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu EÚ preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 28.03.2015 do 07.08.2015 v rozsahu 133 dní a od 09.04.2016 do 31.05.2018 v rozsahu 783 dní. Prvostupňový orgán verejnej správy z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb žiadateľa (žalobcu) na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ dospel k nasledovným záverom: z údajov uvedených v Zápisnici spísanej dňa 26.09.2018, vo Vyhlásení na účely posúdenia bydliska, ktoré žiadateľ predložil pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti a v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti je zrejmé, že žiadateľ sa zdržiaval na území Q. od júla 2014 do mája 2018. Posledný pracovnoprávny vzťah žiadateľa na území Q. trval od 03.11.2015 do 31.05.2018 u jedného zamestnávateľa a bol uzatvorený na dobu neurčitú. Celková doba zamestnania a pobytu v Q. bola viac ako 3 roky. Medzi obdobiami zamestnaní žiadateľ poberal dávku v nezamestnanosti z Q. sociálneho systému. Táto skutočnosť podľa prvostupňového orgánu verejnej správy nasvedčuje tomu, že žiadateľ bol prioritne orientovaný na pracovný trh v inom členskom štáte EÚ. Ďalej prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na to, že žiadateľ je slobodný a bezdetný, na území SR nevlastní nehnuteľnosť na bývanie. Návraty na územie SR 3-4 x ročne, ktoré žiadateľ nepreukázal dokladmi a trvalý pobyt v SR sa podľa prvostupňového orgánu verejnej správy nejavia ako významné na posúdenie zachovania väzieb na Slovensku počas zamestnania v zahraničí. Ďalej konštatoval, že zo všetkých dostupných a preukázaných údajov vyplýva, že za štát bydliska žiadateľa na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že žiadateľ bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území SR, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žiadateľa nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. Z uvedeného dôvodu žiadateľovi (žalobcovi) nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. 3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy odvolanie, v ktorom s poukazom na ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., čl. 61 ods. 1, 2 a 5 písm. a/, čl. 1 písm. j/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia za 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie") a čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonania Nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") a konštatoval, že primárnou otázkou je vyriešenie otázky bydliska účastníka konania (žalobcu), ktorej riešeniu však prvostupňový orgán verejnej správy nevenoval podľa žalobcu dostatočnú dôslednosť, a teda neúplne zistil skutkový stav veci. Žalobca v rámci odvolacieho konania predložil čestné prehlásenia svojich dvoch kamarátov, starej matky, otca, doklad o návštevách u zubného lekára, doklad o zakúpení motorového vozidla na Slovensku i doklad o úhradách za toto motorové vozidlo z účtu žalobcu vedeného na Slovensku, ako aj výpisy z uvedeného účtu. Týmito dokladmi žalobca preukazoval, že účastník konania žil prevažne na území SR a na územie Q. chodil len pracovať. Zároveň uviedol aj ďalšie skutočnosti, ktoré podľa neho mali osvedčovať, že si zachoval svoje bydlisko na území SR v zmysle čl. 11, ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia aj v čase, keď pracoval v Q.. 4. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 29105-6/2019-BA zo dňa 12.12.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie" alebo „rozhodnutie žalovaného") tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na výrok prvostupňového rozhodnutia, obsah podaného odvolania a odcitoval ust. § 104 ods. 1 a 6 Zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2, 5 písm. a/, čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, poukázal na skutkové zistenia, ktoré skutkovo aj právne vyhodnotil so záverom, že podľa platného právneho stavu žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, a preto žalovaný rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Žalovaný konštatoval, že v období posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 13.07.2014 do 12.07.2018 navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom navrhovateľ (žalobca) v zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. S poukazom na obsah administratívneho spisu žalovaný zistil, že žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského EÚ - Q. a 17.08.2018 bol prvostupňovému orgánu verejnej správy dourčený Formulár U002 z 21.08.2018, v ktorom príslušná Q. inštitúcia ohľadom žalobcu osvedčila nasledovné údaje: v bode 4.1 - obdobie poisteného zamestnania (od 13.10.2014 do 07.08.2015 poistenie 133 dní a od 03.11.2015 do 31.05.2018 poistenie 783 dní), v bode 7.1 - dôvod ukončenia posledného zamestnania (uplynutie trvania pracovnej zmluvy) a v bode 14.1 - obdobie poberania dávky v nezamestnanosti (86 dní v r. 2015, uvedená informácia bola bližšie určená vo Formulári U002 z 21.09.2018, v ktorom príslušná Q. inštitúcia špecifikovala, že žalobca poberal dávku v nezamestnanosti na území Q. od 15.08.2015 do 02.11.2015). Vzhľadom na to, že podľa žalovaného žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, bol prvostupňový orgán verejnej správy povinný posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaný poukázal na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, podľa ktorého je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuť podľa právnych predpisov členského štátu EÚ, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo SZČO na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území SR (v zmysle čl. 1, ods. 1 písm. j/ základného nariadenia a v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Žalovaný konštatoval, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Q. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaný ďalej v odôvodnení uviedol, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom (žalobcom) v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo 17.07.2018. Ďalej boli v konaní o dávku v nezamestnanosti zohľadnené informácie získané výsluchom žalobcu uskutočneným 26.09.2018 (ďalej len „výsluch"), z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú navrhovateľ osvedčil svojím podpisom. Ďalej žalovaný poukázal na kritériá stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého určil na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií centrum záujmov a bydlisko žalobcu: vo vzťahu k dĺžke a trvalosti prítomnosti žalobcu na území dotknutých členských štátov žalovaný uviedol, že navrhovateľ sa v zmysle údajov vyplývajúcich z výsluchu z 26.09.2018 zdržiaval na území Q. od júla 2014 do augusta 2015, následne sa do októbra 2015 zdržiaval na Slovensku, do Q. sa vrátil v októbri 2015 a zdržiaval sa tam do mája 2018, t.j. celková doba prítomnosti na území Q. bola 3 roky a 7 mesiacov. Vo vzťahu k situácii navrhovateľa z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy žalovaný uviedol, že z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom z Q. navrhovateľ nebol poistený v nezamestnanosti na Slovensku, počas výsluchu navrhovateľ uviedol, že na území Q. pracoval v dvoch pracovných pomeroch (prvý pracovný pomer od 13.10.2014 do 07.08.2015), pričom po ukončení tohto pracovného pomeru bol evidovaný u služieb zamestnanosti v Q. a poberal dávku v nezamestnanosti podľa Q. právnych predpisov (od 15.08.2015 do 02.11.2015) a súčasne bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Slovensku. Od 03.11.2015 sa opäť zamestnal na území Q., a to v pracovnom pomere spočiatku dohodnutom na dobu určitú, ktorá bola viackrát predlžená a od decembra 2016 bol tento pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú. Toto zamestnanie trvalo do 31.05.2018 a bolo ukončené z podnetu navrhovateľa z rodinných dôvodov. Žalovaný poukázal na to, že vo Formulári U002 z 21.08.2018 príslušná Q. inštitúcia v bode 7.1 osvedčila, že posledný pracovný pomer navrhovateľa v Q. bol ukončený z dôvodu uplynutia trvania pracovnej zmluvy, avšak rozpor v týchto údajoch nemá podľa žalovaného žiadny vplyv na posúdenie nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný poukázal na to, že počas výsluchu navrhovateľ uviedol, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Q. sa nezúčastňoval pracovných pohovorov na Slovensku, ani sa iným spôsobom neuchádzal o zamestnanie na území Slovenska. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhovateľovu pracovnú situáciu v Q. hodnotil ako stabilnú s jednoznačnou prioritnou orientáciou na Q. pracovný trh. Vo vzťahu k skúmaniu rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca sa na území Q. istú dobu zdržiaval spoločne s blízkou osobou (so svojou matkou), ktorá na tomto území pracovala v sezónnych zamestnaniach od roku 2000 do roku 2018. Počas výsluchu žalobca uviedol, že počas pobytu v zahraničí sa na Slovensko vracal 3-4x ročne vlastným motorovým vozidlom (deklarovanú frekvenciu návratov však žiadnym spôsobom nepreukázal).Vo vzťahu k jeho bytovej situácie i stability uvedenej situácie žalovaný uviedol, že na území Slovenska ani na území Q.alobca nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, počas výsluchu uviedol, že na Slovensku býva v spoločnej domácnosti s rodičmi. V Q. býval od októbra 2014 do augusta 2018 (správne malo byť uvedené do augusta 2015) spoločne s matkou a od novembra 2015 do mája 2018 býval sám v podnájme. Vo vzťahu k určeniu členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely žalovaný uviedol, že navrhovateľ bol zamestnaný na území Q., daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Q.. Žalovaný v odôvodnení ďalej poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), z ktorého o.i. vyplýva, že „už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu." Žalovaný na dôvažok uviedol, že žalobca sa v Q. istú dobu zdržiaval spolu s blízkou osobou - so svojou matkou. Žalovaný konštatoval, že v súlade s vyššie uvedeným rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, pomerne stabilná pracovná situácia v Q., jednoznačná orientácia na Q. pracovný trh, ale aj rodinná situácia navrhovateľa (prítomnosť matky v Q.), vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodinných príslušníkov na Slovensku, kúpa motorového vozidla na Slovensku, nákupy na Slovensku, udržiavanie priateľských vzťahov na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko, trvalý pobyt u starej matky na Slovensku), ktoré navrhovateľ' uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaný uzavrel, že zo spisového materiálu mal preukázané, že počas výkonu zamestnania v Q. sa navrhovateľ' v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Q. a poberal sociálne dávky (dávku v nezamestnanosti) podľa Q. právnych predpisov. Všetky tieto skutočnosti podľa žalovaného preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Q.. So zreteľom na dostupné informácie podľa žalovaného nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území SR. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že navrhovateľ nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je podľa žalovaného možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Q. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 5. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu požiadal príslušnú taliansku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania na území Q. a vzhľadom na to, že vyjadrenie príslušnej talianskej inštitúcie nebolo doručené ani v predĺženej lehote na vydanie rozhodnutia, žalovaný rozhodnutím č. 29105-4/2019-BA zo dňa 14.03.2019 s poukazom na § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení prerušil konanie vo veci nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti. Následne žalovaný 16.09.2019 urgoval príslušnú taliansku inštitúciu vo veci určenia bydliska navrhovateľa počas jeho zamestnania na ich území, pričom v žiadosti o spoluprácu uviedol, že ak príslušná Q. inštitúcia nesúhlasí s úsudkom Sociálnej poisťovne, že bydlisko navrhovateľa bolo v predmetnom období na území Q., nech voči uvedenému vznesie námietky do 30.11.2019. Do dňa vydania rozhodnutia žalovaného nebolo žalovanému doručené stanovisko príslušnej Q. inštitúcie vo veci posúdenia bydliska. Z toho žalovaný vyvodil, že s takýmto posúdením talianska inštitúcia súhlasí, a teda že aj podľa názoru tejto inštitúcie mal navrhovateľ v čase výkonu zárobkovej činnosti v Q. bydlisko na území Q.. Žalovaný zdôraznil, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Žalovaný poukázal na cieľ nariadenia - podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia následne vyjadril k odvolacím námietkam žalobcu nasledovne. K námietke nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu žalovaný uviedol, že žalobca uvedenú námietku bližšie nešpecifikoval a neuviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by mali byť dôslednejšie zistené a preukázané. Zistenie skutkového stavu žalovaný považoval za presné a úplné. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudky NS SR (sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018 a sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018), v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Zároveň poukázal na rozsudky všeobecných súdov SR. K tvrdeniu navrhovateľa, že žil prevažne na území SR a na území Q. len pracoval, pričom sa často vracal na Slovensko a trávil tu mnohé víkendy a sviatky, žalovaný uviedol, že z dokladov predložených samotným žalobcom je nepochybné, že od novembra 2015 do mája 2018 a v predchádzajúcom období od júla 2014 do augusta 2015 sa zdržiaval v Q., kde bol zamestnaný, z čoho vyplýva, že žalobca sa prevažne zdržiaval na území Q. a na územie SR sa vracal len na krátkodobé návštevy. K skutočnostiam, o ktorých sa žalobca domnieval, že preukazujú jeho väzby, pričom niektorí rodinní príslušníci navrhovateľa (otec a stará matka) sa síce nachádzali na Slovensku, ale jeho matka sa nachádzala na území Q. a navyše prítomnosť niektorých blízkych osôb na území Slovenska žiadnym spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska navrhovateľa na Slovensku. V tejto úvislosti žalovaný poukázal na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12.06.2009. Súčasne poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v ktorom sa výslovne uvádza (v bode 29), že „ ... nie je správne bez ďalšieho klásť na roveň vzťahy k rodičom a vzťahy k prípadnej manželke a prípadným deťom." K argumentácii žalobcu ohľadne jeho trvalého pobytu u starej matky na Slovensku žalovaný uviedol, že pojem „trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko", pričom v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko" je potrebné chápať v širších súvislostiach (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia). Žalovaný poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017, ktorý konštatoval, že „... na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu". Pokiaľ žalobca poukázal na pravidelné návraty na Slovensko, žalovaný uviedol, že pri posudzovaní bydliska žalobcu bolo prihliadnuté na skutočnosť, že sa na územie Slovenska pravidelne vracal (bez preukázania frekvencie týchto návratov), avšak uvedené v porovnaní s ostatnými zistenými skutočnosťami (najmä v porovnaní s opakovanou prítomnosťou navrhovateľa v Q., pomerne stabilnou pracovnou situáciou v Q., jednoznačnou orientáciou na taliansky pracovný trh, ale aj prítomnosťou blízkej osoby v Q.) nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku. Žalovaný rovnako prihliadol na to, že žalobca si kúpil motorové vozidlo na Slovensku, na Slovensku nakupoval a udržiaval priateľské vzťahy, rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú však skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko navrhovateľa. Žalovaný uzavrel, že dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a/ vykonávacieho nariadenia (3 roky a 7 mesiacov), ale aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia (stabilné zamestnanie v Q., orientácia na Q. pracovný trh, prítomnosť matky v Q., plnenie daňových povinností na území Q., čerpanie sociálnych dávok podľa Q. právnych predpisov), jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si bydlisko na území SR počas výkonu činnosti zamestnanca na území Q. nezachoval. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia súčasťou skúmania bydliska je v prvom rade skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu výkonu dočasného zamestnania, žalovaný uviedol, že bytová situácia je len jednou zo skutočností, ktoré svedčia o celkovej situácii dotknutej osoby a túto skutočnosť je teda potrebné vyhodnotiť komplexne s prihliadnutím na ostatné zistené skutočnosti, najmä so zreteľom na celkovú situáciu osoby a na dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých štátov. Bytovú situáciu navrhovateľa v Q.alovaný považoval za primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti v Q.. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že v súvislosti s posúdením jeho bydliska bolo potrebné prihliadnuť aj na jeho úmysel, žalovaný uviedol, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1 nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území SR v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a nakoľko o mieste bydliska navrhovateľa uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018. Žaloba 6. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a tvrdil, že týmito rozhodnutiami bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy považoval za nezákonné v celom rozsahu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, neúplného zistenia skutkového stavu, nepreskúmateľnosti a pre skutočnosť, že zistený skutkový stav žalovaného je podľa žalobcu v rozpore s obsahom spisu. Žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil právo na úplnú náhradu trov konania. Žalobca poukázal na ust. § 104 ods. 1 a 7 Zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2, 5 písm. a/ a čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia a tvrdil, že primárnou otázkou je vyriešenie otázky bydliska žalobcu. Vyriešeniu tejto otázky však podľa žalobcu orgán verejnej správy nevenoval dostatočnú dôslednosť a teda neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že v administratívnom konaní nebolo dostatočne vykonané dokazovanie na zistenie, či by bola možná a dosiahnutá dohoda členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pre prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, je potrebné vykonať dokazovanie, či je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie (EÚ) za zachované na území SR. Orgány verejnej správy podľa žalobcu nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a vôbec nezisťovali úmysel žalobcu objektívne, vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k presťahovaniu a k zamestnaniu v Q. počas spomínaného obdobia. Žalovaný síce požiadal príslušnú taliansku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania na území Q. a za týmto účelom dokonca aj prerušil konanie, avšak keď mu stanovisko príslušnej talianskej inštitúcie nebolo doručené, automaticky mal za to, že príslušná Q. inštitúcia nevzniesla námietky voči záverom Sociálnej poisťovne. Tento postup žalovaného je podľa žalobcu nezákonný, arbitrárny a vedie k ukráteniu práv alebo právom chránených záujmov žalobcu. Žalobca ďalej namietal, že z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ dospeli žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy k nesprávnym záverom, keď za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia určili štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu, s odôvodnením, že celková dĺžka pobytu a stabilita zamestnania na území Q. bola vyhodnotená silnejšie ako skutočnosti, ktoré uviedol ako väzby na Slovensku. Podstatnou vadou tohto konania pred prvostupňovým orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, je podľa žalobcu skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobca nemá podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení preto, že žalobca nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ, a to Q.. Jeho nárok sa v tomto konaní posudzoval iba v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 a čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia. Spôsob určenia bydliska a centra záujmov žalobcu prvostupňový orgán verejnej správy podľa žalobcu vôbec neposudzoval v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a tiež podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prvostupňový orgán verejnej správy neskúmal, či dohoda členských štátov bola možná. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia poukázal, avšak ani tento sa nevysporiadal s dikciou ust. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t.j. k zisťovaniu, či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností uvádzaných v čl. 11 ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov a až po tomto zistení by skúmal okolnosti na určenie miesta bydliska žalobcu, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce podľa žalobcu považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobcu viedli k presťahovaniu. Žalobca poukázal na povinnosť orgánu verejnej správy zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na tento účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej správy o požadovaných nárokoch žalobcu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci. V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/5/2012 z 30.01.2013. V administratívnom konaní mali preto orgány verejnej správy o.i. povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území SR a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobcu, prípadne aj jeho rodičov a priateľov, či iných osôb. Závery žalovaného podľa žalobcu nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohol žalovaný posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa. Na základe doterajšieho dokazovania sa preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovaného, že o mieste bydliska žalobcu na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli. Ďalej žalobca poukázal na to, že súčasťou skúmania a zistenia miesta bydliska nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v SR, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu - výkonu zamestnania, o ktorej skutočnosti žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie. Žalobca v žalobe poukázal na to, že v rámci odvolacieho konania predložil listinné dôkazy (čestné prehlásenie kamarátov žalobcu, jeho starej mamy, otca, doklad o návštevách a vyšetreniach u zubného lekára, doklad o zakúpení motorového vozidla na Slovensku, doklad o ich úhradách za toto motorové vozidlo z účtu žalobcu vedeného na Slovensku a výpis z tohto účtu), a mal za to, že v zmysle hore uvedených podkladov je zrejmé, že žalobca žil prevažne na území SR a na územie Q. chodil len pracovať. Poukázal na to, že po celý čas svojho zamestnania v Q. chodil na Slovensko veľmi často, pričom aj z výpisu z účtu vyplýva, že žalobca na Slovensku trávil v priebehu roku 2017 a 2018 minimálne ním presne označený čas. Ďalej žalobca trávil na Slovensku každý sviatok, mnohé víkendy a samozrejme celú svoju dovolenku. Na Slovensko sa vracal za rodinou, s ktorou udržoval veľmi úzke vzťahy, býval v rodinnom dome starej mamy, o ktorú sa spolu s mamou striedavo starajú a pomáhajú jej s domácnosťou. Nie je pravdou, že by sa žalobca na území Q. zdržiaval spoločne s blízkou osobou (mamou), nakoľko táto pracovala na iných miestach ako samotný žalobca. Na Slovensko sa vracal aj za svojím otcom. Na území Slovenska si zakúpil aj motorové vozidlo a splátky uhrádzal zo svojho slovenského účtu, ktorý si nikdy nezrušil, nakoľko nikdy nemal v úmysle v Q. zostať. Ďalej tvrdil, že na Slovensku si nakupoval takmer všetky potraviny, lieky a väčšinu oblečenia, udržiaval tu aj priateľské vzťah z detstva, zatiaľ' čo v Q. nemal takmer žiadnych priateľov, nakoľko tu nemienil zostať a zdržiaval sa tam len nevyhnutné minimum času. K argumentácii orgánu verejnej správy, že žalobca nemá vo vlastníctve nehnuteľnosť, resp. že v iných prípadoch bola väzba na manželku a deti, v tomto prípade poukázal na to, že vzťah k rodičom je totožný ako vzťah k manželke a deťom, trvalé bydlisko, ktoré zdieľal spolu s rodičmi je toho istého charakteru, ako v inom prípade bolo bydlisko z prenájmom na dočasné užívanie, kde orgán verejnej správy v inom prípade tieto skutočnosti vyhodnotil v prospech žiadateľa, avšak v tomto prípade vyhodnotené v prospech žiadateľa neboli. Poukázal na to, že v konaní o nárokoch fyzických osôb je potrebné zohľadňovať individuálnosť každej jednej konkrétnej veci a nie je možné nároky posudzovať paušálne. Nie je žiaden dôvod pre spochybňovanie tvrdenia žalobcu o jeho iba dočasnom pobyte v zahraničí za účelom získania financií na riešenie jeho životnej situácie na Slovensku. Intenzita návratov žalobcu na územie SR počas zamestnania v zahraničí preto nespočívala len v ich častosti a dobe trvania, ale aj v ich dôvodoch. Z tohto pohľadu bytovú situáciu žalobcu v Q. nie je možné bez ďalšieho označiť za stabilnú, rovnako ako jeho pracovnú činnosť, ktorej stabilitu bez ďalšieho nie je možné vyvodzovať len z toho, že jeho pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, ale je daná všeobecne aj tým, či vykonané zamestnanie zodpovedá kvalifikácii a predstavám žalobcu o jeho životnom smerovaní. Pracovný pomer ukončil z vlastnej vôle a to, že na území Q. nehodlal zotrvať do doby získania dávok na tomto území, svedčí v prospech tvrdení žalobcu o prvoradosti jeho väzieb na územie Slovenska. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal jeho úmyslom zachovať si bydlisko na Slovensku. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, skutočnosti, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedú k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Z hore uvedeného podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že postup žalobcu (správne malo byť uvedené žalovaného), ktorý nezabezpečil vyjadrenie príslušnej Q. inštitúcie priamo ukrátil žalobcu na jeho právach. Žalovaný mal podľa žalobcu osvedčiť zhodu názorov štátov (Q. a Slovenska) na bydlisko žalobcu a v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t.j. s príslušnou inštitúciou na území Q. následne po vzájomnej dohode s touto inštitúciou ustáliť jeho centrum záujmov podľa kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Až ak by k zhode nedošlo, mal žalovaný postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a mal skúmať úmysel žalobcu. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovaného nemožno podľa žalobcu považovať za zákonné a dokazovanie za riadne vykonané a zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým orgánom verejnej správy boli nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podľa žalobcu orgány verejnej správy nevyhodnotili všetky relevantné okolnosti pobytu žalobcu na území iného členského štátu, resp. tie, ktoré hodnotili, hodnotili bez ich vzájomnej súvislosti a súvislosti s inými okolnosťami. Vyjadrenie žalovaného 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo 17.04.2020 poukázal na doterajší priebeh administratívneho konania, na zistenia prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré vyplývali z listinných dôkazov, ktoré tvorili podklad prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy a na dôvody, pre ktoré prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti tak, ako je uvedené v bode 2 tohto rozsudku. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní o dávke v nezamestnanosti preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, bol prvostupňový orgán verejnej správy povinný posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy a z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Q. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Otázka bydliska je v takýchto prípadoch zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte EÚ by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo preto potrebné posúdiť, či si žalobca zachoval centrum záujmov na území SR počas výkonu činnosti zamestnanca na území Q.. Zachovanie väzieb na území SR bolo nevyhnutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, pričom žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy vychádzal z objektívnych skutočností vyplývajúcich z Formulára U002 21.08.2018 i z údajov uvedených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, prijatej dňa 17.07.2018 i vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, predloženom prvostupňovému orgánu verejnej správy 17.07.2018. Relevantným podkladom pre posúdenie veci boli aj informácie získané výsluchom žalobcu uskutočneným dňa 26.09.2018. Na základe týchto podkladov boli potom vo veci centra záujmov a bydliska žalobcu prijaté závery, tak ako boli uvedené prvostupňovým orgánom verejnej správy a to v štruktúre zhodnej s čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Žalovaný po vyhodnotení jednotlivých kritérií, s poukazom na Rozhodnutie správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 konštatoval, že celková dĺžka pobytu, stabilná pracovná situácia v Q., poberanie dávky v nezamestnanosti podľa talianskych právnych predpisov, žiadna pracovná história žalobcu na Slovensku, jednoznačná a opakovaná orientácia žalobcu na taliansky pracovný trh, ako aj rodinná situácia žalobcu boli vyhodnotené intenzívnejšie ako ostatné skutočnosti a väzby žalobcu na Slovensku (prítomnosť rodinných príslušníkov, kúpa motorového vozidla, nákupy na Slovensku, udržiavanie priateľských vzťahov na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko, trvalý pobyt u starej matky na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Stredisko životných záujmov žalobcu bolo podľa žalovaného v danom čase na území Q. - v konaní bolo preukázané, že žalobca počas výkonu zamestnania v Q. sa v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Q. a poberal sociálne dávky (dávku v nezamestnanosti) podľa talianskych právnych predpisov. Všetky tieto skutočnosti podľa žalovaného preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Q.. Nakoľko žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov a podľa vyššie uvedených záverov si bydlisko v danom období nezachoval, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Q. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaný sa následne vyjadril k žalobným námietkam nasledovne: K námietke žalobcu, že žalovaný rozhodol bez toho, aby ustálil zhodu názorov o bydlisku s príslušnou zahraničnou inštitúciou, žalovaný poukázal na to, že 05.02.2019 požiadal príslušnú Q. inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Q.. Nakoľko vyjadrenie príslušnej talianskej inštitúcie nebolo doručené ani v predĺženej lehote na vydanie rozhodnutia, žalovaný dňa 14.03.2019 vydal rozhodnutie, ktorým prerušil konanie vo veci. Následne vyzval a urgoval príslušnú taliansku inštitúciu podaním zo 16.09.2019 vo veci určenia bydliska žalobcu počas jeho zamestnania na území Q., v ktorej výzve bolo výslovne uvedené, že ak príslušná Q. inštitúcia nesúhlasí s úsudkom Sociálnej poisťovne, že bydlisko žalobcu bolo v predmetnom období na území Q., nech voči uvedenému vznesie námietky do 30.11.2019. Do dňa vydania žalobou napadnutého rozhodnutia nebolo žalovanému doručené stanovisko príslušnej Q. inštitúcie vo veci posúdenia bydliska žalobcu, v ktorom by namietala závery žalovaného v tejto veci. Uvedenú námietku preto považoval za nedôvodnú, nakoľko príslušná talianska inštitúcia nevzniesla námietky voči záverom žalovaného vo veci posúdenia bydliska žalobcu, o ktorých bola oboznámená, a teda je zrejmé, že s takýmto posúdením súhlasí, a teda aj podľa názoru tejto inštitúcie mal žalobca v čase výkonu zárobkovej činnosti v Q. bydlisko na území Q.. K námietke, že žalovaný neskúmal jeho reálne podmienky existencie bývania v Q., resp. ich nevyhodnotil v prospech žalobcu, sa žalovaný nestotožnil s uvedenou námietkou, pretože reálne podmienky existencie bývania v Q. a bytovú situáciu žalobcu riadne zistil a to najmä údajmi poskytnutými samotným žalobcom pri výsluchu z 26.09.2018. Poukázal na to, že žalobca v Q. býval od októbra 2014 do augusta 2015 spoločne s matkou v meste A. a od novembra 2015 do mája 2018 býval sám v meste L.. Charakter bývania bol nájomný vzťah, čo žalovaný hodnotil ako bežnú formu bývania aj na území Slovenska. Nie je zrejmé, ako bližšie by mali byť podľa názoru žalobcu preskúmané jeho reálne podmienky existencie bývania a aký vplyv by mali mať na celkové posúdenie veci. Žalovaný bytovú situáciu žalobcu v Q. považoval za primeranú pomerom súvisiacim s vykonávaním zárobkovej činnosti v Q.. Pokiaľ žalobca v žalobe spochybnil prítomnosť svojej matky v Q., žalovaný poukázal na vyhlásenie samotného žiadateľa vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo 17.07.2018, kde v bode 3 uviedol, že v Q. sa s ním zdržiaval rodič. Obdobne v Zápisnici spísanej pri výsluchu 26.09.2018 žalobca sám uviedol, že v Q. s ním bola od roku 2014 aj jeho matka, ktorá v rokoch 2014 - 2015 pracovala u toho istého zamestnávateľa ako žalobca a zároveň uviedol, že v čase od 13.10.2014 do 07.08.2015 býval žalobca spoločne s matkou v Q. v podnájme. Námietku žalobcu žalovaný považoval preto za účelovú a zavádzajúcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že otázku rodinných väzieb žalovaný nemohol posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu je zrejmé, že otázka rodinných väzieb žalobcu, ako aj iné okolnosti, boli posúdené nielen z vyhlásenia žiadateľa, ale zo všetkých zadovážených a pre rozhodnutie relevantných podkladov (listinných), s dôrazom na podrobný osobný výsluch žalobcu vykonaný dňa 26.09.2018, kde mal okrem položených otázok žalobca dostatočný priestor pre vlastné vyjadrenie, návrhy ďalších dôkazov a podobne. To, že žalovaný dal väčšiu váhu iným dôkazom, ako navrhoval žalobca (napr. navrhované čestné prehlásenia jeho kamarátov alebo rodinných príslušníkov), neznamená, že skutkový stav nebol dostatočne zistený. Pokiaľ žalobca pri podpore svojej argumentácie citoval Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 7Sžso/5/2012 z 03.01.2013, žalovaný uviedol, že poukazuje na neskoršie, aktuálne rozsudky Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn. 10Sžsk/5/2016 z 13.12.2017, 1Sžso/26/2016 z 30.01.2018 a 1Sžsk/38/2017 z 27.11.2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska. V týchto rozsudkoch sa Najvyšší súd SR vysporiadal aj s predchádzajúcou judikatúrou (teda aj s rozsudkom spomínaným v žalobe) a tiež Najvyšší súd SR považuje túto judikatúru za ustálenú. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na svoj úmysel, ktorým malo byť zachovanie bydliska na území SR a na to, že vždy mal v pláne vrátiť sa domov, žalovaný poukázal na znenie čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a uviedol, že v konaní bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území SR v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a vzhľadom na to, že o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia dôvodné pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Úmysel žalobcu podľa žalovaného nie je možné uplatniť automaticky, resp. jeho deklarovaným úmyslom nemôžu byť negované objektívne zistenia žalovaného podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na judikát Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sžsk/38/2017 z 21.10.2018. Žalovaný považoval zistenie skutočného stavu za presné a úplné, v konaní boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu EÚ, charakter vykonávanej činnosti na území Q., rodinná aj bytová situácia žalobcu i to, ktorý členský štát sa považuje za jeho bydlisko na daňové účely. Závery žalovaného o bydlisku žalobcu nerozporovala ani príslušná talianska inštitúcia. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Q. zachované bydlisko na území SR a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia získané na území Q. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy, vrátane postupu orgánov verejnej správy, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal a to v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti SSP. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. 9. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil žiadny z dôvodov v zmysle § 107 ods. 1 písm. a/ až e/ SSP, pre ktorý by bolo nutné pojednávanie nariadiť, žalobca v žalobe nežiadal nariadiť pojednávanie a žalovaný vo vyjadrení k žalobe súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. V súlade s § 137 ods. 4 SSP správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 29.10.2020 a verejne vyhlásil rozsudok dňa 10.11.2020. 10. Podľa § 104 ods. 1 a 6 Zákona o sociálnom poistení (1) Poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. (6) Rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. 11. Podľa § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení (1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 12. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona o sociálnom poistení (1) Rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 13. Podľa § 218 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 14. Podľa čl. 1 písm. j/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie") na účely tohto nariadenia „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 15. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 16. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 17. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 18. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 19. Podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie") 1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 20. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 21. Podľa § 6 ods. 1, ods. 2 písm. c/ SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 22. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2 písm. d/ SSP (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba. 23. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 24. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 25. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 26. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 27. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v administratívnom konaní. Úlohou správneho súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné právne predpisy. Úlohou súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánov verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/32/2014). 28. Tak, ako už bolo uvedené v bode 8, žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti SSP. Správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach pristupujú správne súdy v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Uvedené je upravené aj v § 203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (t.j. správnej žaloby v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. V súlade s uvedeným správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne. Podľa § 135 ods. 1, 2 SSP je pre správny súd rozhodujúci stav v čase, kedy rozhodnutia orgánu verejnej správy nadobudlo právoplatnosť, čo bolo v preskúmavanej veci dňom doručenia rozhodnutia žalovaného žalobcovi a to dňa 27.12.2019. 29. Predmetom preskúmavacieho konania bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti. 30. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 13.07.2018. O dávku v nezamestnanosti požiadal žiadosťou doručenou prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 17.07.2018. V konaní nie je sporné, že v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 13.07.2014 do 12.07.2018 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V konaní rovnako nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu EÚ - v Q. republike, pričom predložením formulára osvedčeného príslušnou zahraničnou inštitúciou žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti na území Q. republiky od 13.10.2014 do 07.08.2015 v rozsahu 133 dní a od 03.11.2015 do 31.05.2018 v rozsahu 783 dní, pričom žalobca poberal dávku v nezamestnanosti na území Q. od 15.08.2015 do 02.11.2015 v rozsahu 86 dní. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený na jeho podnet. 31. V konaní zostalo sporné, či v preskúmavanom prípade orgány verejnej správy dospeli k správnemu záveru, že nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 (základné nariadenie), t.j. dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Q. republiky do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu. Pre posúdenie uvedenej skutočnosti bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobca v posudzovanej veci preukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ - Q.. Spornou teda ostala otázka, či bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v Q. je alebo nie je možné považovať na území SR za zachované pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 32. Podmienky na dávku v nezamestnanosti sú vymedzené v § 104 a nasl. Zákona o sociálnom poistení a v prípade, že poistenec dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti iba podľa právnych predpisov SR, sa uplatňuje bezvýhradne. Inak je tomu v prípade, ak poistenec, ktorý si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa cit. ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, získal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti aj (alebo len, t.j. výlučne) podľa právnych predpisov iných členských štátov EÚ, pretože bol na ich území zamestnaný a tým realizoval slobodu voľného pohybu osôb, ako je tomu v prípade žalobcu. Za uvedenej skutkovej situácie je potrebné posudzovať splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti, ktorú si žalobca uplatnil podľa slovenských právnych predpisov, v súlade s relevantnými ustanoveniami základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ktoré sú priamo aplikovateľné aj na území SR (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorej je SR členom). Podľa čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Cieľom základného nariadenia je zamedziť kolíznemu pôsobeniu viacerých vnútroštátnych poriadkov týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia jednotlivca. Základné nariadenie upravuje v kapitole 6 nároky na dávku v nezamestnanosti na úniovej úrovni. Z čl. 61 v spojení s čl. 1 základného nariadenia vyplýva, že základným pravidlom pre určenie príslušnej inštitúcie jej sociálno-poistný vzťah v čase uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti alebo miesto bydliska žiadateľa alebo jeho rodinných príslušníkov. 33. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia (č. 883/2004) sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Q. môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi SR, ako keby sa na neho vzťahovali tieto predpisy počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území SR zachoval počas tohto obdobia svoje bydlisko (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/5/2012 z 30.01.2013). 34. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný postupovali v súlade s vyššie cit. právnymi predpismi, keď na základe skutkového zistenia, že žalobca v posudzovanom období získal dobu poistenia v nezamestnanosti len v Q., posudzovali, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov SR v zmysle čl. 61 ods. 2 v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia. Z uvedených článkov totiž vyplýva, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobca získal v Q., možno podľa slovenských právnych predpisov zohľadniť pre nárok na dávku v nezamestnanosti len v prípade, že si žalobca počas svojej poslednej činnosti zamestnanca v Q. zachoval pevné väzby a bydlisko na území SR. Posudzovanie otázky zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu počas výkonu jeho posledného zamestnania na území Q. bolo teda v preskúmavanej veci rozhodujúce. Bydliskom je podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia miesto, kde osoba zvyčajne býva. Jeho určenie súvisí v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s určením centra záujmov dotknutej osoby (žalobcu) a to na základe posúdenia všetkých dostupných informácií, ktoré súvisia s kritériami uvedenými v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (písm. a/). Hoci sa tieto kritériá majú v zásade uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov, o určení bydliska dotknutej osoby (žalobcu) je postup ich priamej aplikácie právne udržateľný aj v prípade neexistencie rozdielnych stanovísk inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby, čo Najvyšší súd SR konštatoval vo svojom rozsudku sp.zn. 1Sžso/26/2016 z 30.01.2018. Určenie bydliska žalobcu v posudzovanom období (§ 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení) na území Q. na základe určenia centra jeho záujmov zistením a vyhodnotením skutočností vymedzených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré bolo rozhodujúcim skutkovým zistením pre posúdenie nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, bolo preto správne. Z toho vyplýva, že žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) žalobcovi správne nepriznal nárok na dávku v nezamestnanosti, pretože pre jeho priznanie neboli splnené zákonné predpoklady. Žalobca nezískal bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, čo v konaní nebolo sporné, a preto orgány verejnej správy správne konštatovali, že žalobcovi mohol vzniknúť nárok na uplatnenú dávku len v prípade, že si v posudzovanom období počas jeho posledného zamestnania pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (v Q.) zachoval bydlisko na Slovensku, čo nebolo preukázané, a preto orgány verejnej správy rozhodli v súlade so zákonom. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci preto nebola dôvodná, pretože nemala oporu v zistenom skutkovom stave a ani v relevantnej právnej úprave. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že podstatnou vadou tohto konania pred prvostupňovým orgánom verejnej správy, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, je skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobca nemá podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení preto, že žalobca nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ, a to Q., nemá oporu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy, z ktorého vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy nezaložil svoje rozhodnutie na žalobcom tvrdenej skutočnosti, že žalobca nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ, ale na tom, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území SR, a preto sa čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že jeho nárok prvostupňový orgán verejnej správy posudzoval iba v zmysle čl. 61 ods. 1 a 2 a čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia a spôsob určenia bydliska a centra záujmov žalobcu prvostupňový orgán neposudzoval vôbec v zmysle čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia a tvrdil, že hoci žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázal na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, avšak ani tento sa nevysporiadal s dikciou čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, správny súd uvádza, že prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy i rozhodnutie žalovaného tvoria jeden celok, a preto argumentácia žalobcu v žalobe nemohla obstáť, pretože nezodpovedala obsahu preskúmavaných rozhodnutí. Rozhodnutie žalovaného nebolo založené len na čl. 61 ods. 1 a 2 a čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia, ale tiež na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Uvedené právne normy boli na relevantné skutkové zistenia správne aplikované. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, ktorý na základe dostatočných skutkových zistení správne určil, že bydlisko žalobcu v posudzovanom období bolo na území Q., a to s poukazom na stabilnú pracovnú situáciu žalobcu v Q., zabezpečenie bývania v Q. formou podnájmu, bez hľadania pracovného uplatnenia na Slovensku, vzhľadom na rodinnú situáciu žalobcu, vzhľadom na jeho rodinný stav a rodinné väzby a na skutočnosť, že daňové povinnosti si plnil na území Q. republiky. Nesúhlas žalobcu s týmto pre rozhodnutie podstatným záverom, bol nedôvodný. Za situácie, že žalovaný celkovú dĺžku pobytu, pomerne stabilnú pracovnú situáciu v Q., jednoznačnú orientáciu na taliansky pracovný trh, ale aj rodinnú situáciu navrhovateľa (prítomnosť matky v určitom období v Q.), boli vyhodnotené silnejšie, ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodinných príslušníkov na Slovensku, kúpa motorového vozidla na Slovensku, nákupy na Slovensku, udržiavanie priateľských vzťahov na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko, trvalý pobyt u starej matky na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku, boli vyhodnotené v súlade s predloženými dôkazmi a pokiaľ žalovaný konštatoval, že počas výkonu zamestnania v Q. sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný i mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Q. a poberal sociálne dávky (dávku v nezamestnanosti) podľa Q. právnych predpisov, vyhodnotil ako skutočnosti preukazujúce vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Q., v dôsledku čoho nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ (Q. republike) za zachované na území SR, je výsledkom správneho posúdenia záver žalobcu, že vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, a preto nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Q. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku nezamestnanosti, v súlade s čl. 61 základného nariadenia, a teda záver, že žalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. 35. Žalobná námietka týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci nebola dôvodná, pretože nemala oporu v relevantnej právnej úprave i vo vykonanom dokazovaní orgánmi verejnej správy. Žalobca namietal, že spôsob určenia bydliska a centra záujmov žalobcu prvostupňový orgán vôbec neposudzoval v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia a tiež podľa čl. 11 ods. 2 neskúmal, či dohoda členských štátov bola možná. Rovnako ďalej namietal, že žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázal na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, avšak nevysporiadal sa s dikciou cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t.j. zisťovaniu, či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností uvádzaných v čl. 11 ods. 1 nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov a až po tomto zistení neskúmal okolnosti na určenie miesta bydliska žalobcu, pričom aj vtedy sa podľa žalobcu za rozhodujúci považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobcu viedli k presťahovaniu. Takýto postup žalobca považoval za rozporný s § 195 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení. 36. V zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko" je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je centrum jej záujmov, kde trávi čas v mimo pracovnom čase. Ide o miesto, kde osoba zvyčajne býva, no na posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, stabilita jej bytovej situácie, či vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti. Na posúdenie bydliska je dôležitá aj povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Kritériá pre spôsob určenia bydliska sú stanovené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Týmito sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcií pri určení bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých vychádzal aj žalovaný. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 vykonávacieho nariadenia v spojení s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát (text dostupný v Úradnom vestníku EÚ C 106/43 zo dňa 24.04.2010)): „Podľa čl. 65 ods. 5 Nariadenia (ES) č. 883/2004 sa zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. Hoci takéto riešenie je v súčasnosti prijateľné v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenie aj so svojimi krajinami pôvodu, už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu." 37. Správny súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že v preskúmavanej veci si orgány verejnej správy zabezpečili dostatok dôkazov na posúdenie spornej otázky, dôkazy náležite vyhodnotili a na ustálený skutkový stav správne aplikovali príslušné ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, základného nariadenia, ako aj vykonávacieho nariadenia. Záver, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho zamestnania v Q. republike za zachované na území SR, má oporu vo vykonanom dokazovaní. Správny súd má za preukázané, že žalovaný náležite vyhodnotil žalobcom predložené dôkazné prostriedky, na základe čoho ustálil, že nie je možné považovať väzby žalobcu na území SR za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ (Q. republiky). Podkladom pre rozhodnutie žalovaného (i prvostupňového orgánu verejnej správy) boli listiny tvoriace administratívny spis, pričom žalovaný vychádzal zo samotným žalobcom predložených tlačív, dokumentov a vyhlásenia, ako aj z údajov uvedených žalobcom pri ústnom výsluchu žalobcu, o čom svedčí zápisnica nachádzajúca sa v administratívnom spise. Uvedené dôkazy boli pre žalovaného relevantné pre posúdenie, že za štát bydliska žalobcu je nutné považovať štát zamestnania žalobcu, t.j. Q. republiku, z čoho žalovaný vyvodil záver, že bydlisko žalobcu počas jeho pracovného pomeru v Q. republike na území SR nebolo zachované. Žalovaný adekvátne vyhodnotil všetky skutkové okolnosti, ktoré mal k dispozícii z predložených dokumentov a dospel k správnemu záveru, že žalobca mal bydlisko na území Q. republiky. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný mal v súlade s ostatnými kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vykonať dokazovanie a následne vyhodnotiť výsledky dokazovania. V prípade neuspokojivých výsledkov vykonaného dokazovania mal v zmysle čl. 11 ods. 2 cit. vykonávacieho nariadenia povinnosť v preskúmavanej veci zisťovať samotný úmysel sťažovateľa, pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel do Talianskej republiky, aby tam zostal pracovať a pohnútky, ktoré ho viedli k návratu na Slovensko. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vykonal dostatočné dokazovanie a vo vzťahu k tomuto zistil všetky relevantné skutkové okolnosti tak, ako sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia žalovaného (viď body 4 a 5 tohto rozsudku), a preto sa v ďalšom nevyžadoval postup v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (zisťovanie úmyslu žalobcu). Správny súd poukazuje na to, že v čl. 11 vykonávacieho nariadenia sú uvedené kritériá pre spôsob určenia bydliska. Týmto sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk k inštitúcii pri určení bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých aj v preskúmavanej veci žalovaný vychádzal. Žalovaný sa v dôvodoch rozhodnutia dostatočne zaoberal otázkou trvalosti a prítomnosti žalobcu na území dotknutého členského štátu a v tomto smere vykonal postačujúce dokazovanie, zároveň zisťoval a vyhodnocoval konkrétnu situáciu žalobcu v kontexte s jeho pobytom a jeho zamestnaním na území Q. republiky, rodinnú situáciu a rodinné väzby žalobcu rovnako podrobne skúmal a v dostatočnom rozsahu posúdil aj ďalšie skutočnosti uvedené vo vyhlásení žalobcu na účely posúdenia bydliska, o.i. skutočnosť, že žalobca sa na Slovensko pravidelne vracal (hoci bez toho, aby žalobca preukázal frekvenciu týchto návratov), ďalej prihliadol na jeho rodinné väzby, najmä prítomnosť otca a starej matky na Slovensku, na skutočnosť, že si na Slovensku zakúpil aj motorové vozidlo a splátky zaň uhrádzal zo svojho slovenského účtu, ako aj na samotné založenie a existenciu účtu vedeného na Slovensku, na nákupy na Slovensku a udržiavanie priateľských vzťahov (v odvolacom konaní osvedčených čestnými prehláseniami dvoch priateľov). Na objasnenie relevantných skutočností už prvostupňový orgán verejnej správy uskutočnil výsluch žalobcu dňa 26.09.2018, obsah ktorého je zaznamenaný v Zápisnici zo dňa 26.09.2018, pričom tak prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný prihliadli ku všetkým skutočnostiam a tvrdeniam uvedeným žalobcom v predmetnom Vyhlásení (ktorými osvedčoval, že mal zachované bydlisko na území SR a pevné väzby) a pokiaľ teda v žalobe namietal, že bolo povinnosťou žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy zistiť skutočný stav veci ohľadne uvedených skutočností, a to aj výsluchom žalobcu s tým, že bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby" podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia, tieto námietky nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako nemá oporu v administratívnom spise i odôvodnení rozhodnutia žalovaného námietka žalobcu, že závery žalovaného nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním a to najmä vo vzťahu k otázke rodinných väzieb, ktorú podľa žalobcu žalovaný nemohol posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva. Z vykonaného dokazovania a z listín založených v administratívnom spise nepochybne vyplýva, že závery žalovaného vychádzajú okrem listinných dôkazov predložených samotným žalobcom aj z výsluchu žalovaného vykonaného prvostupňovým orgánom verejnej správy tak, ako už bolo vyššie uvedené, a preto tvrdenie žalobcu, že na základe vykonaného dokazovania sa nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovaného, že o mieste bydliska žalobcu na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, je možné považovať len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s vyhodnotením predložených vykonaných dôkazov žalovaným. Vyslovenie nesúhlasu samé o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v dôsledku žalobcom nedôvodne tvrdeného nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. 38. Pokiaľ žalobca v žalobe s poukazom na ním predložené dôkazy a tvrdené skutočnosti tvrdil, že v konaní preukázal, že v rozhodnom období žil prevažne na území SR a na územie Q. chodil len pracovať, takéto tvrdenie resp. takto formulované námietky žalobcu správny súd považoval za vyjadrenie jeho nesúhlasu s vyhodnotením skutkových zistení zo strany žalovaného (i prvostupňového orgánu verejnej správy). Samotný nesúhlas žalobcu s vyhodnotením skutkových zistení, ktoré boli podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia žalovaného s prihliadnutím na všetky kritériá stanovené čl. 11 vykonávacieho nariadenia, nepostačuje pre záver o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca v žalobe neuviedol, v čom boli skutkové závery žalovaného v rozpore so zistenými skutočnosťami alebo ich vyhodnotenie v rozpore so zásadami logického uvažovania. Správny súd sa s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k zachovaniu bydliska žalobcu v posudzovanom období na území Q. republiky stotožnil, a to tak vo vzťahu vyhodnotenia dĺžky a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov, pričom celková doba prítomnosti na území Q. v posudzovanom období bola 3 roky a 7 mesiacov, ako aj s vyhodnotením celkovej situácie žalobcu, vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, z hľadiska trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, pričom nebolo sporné, že pred odchodom do Q.alobca nikdy nebol poistený v nezamestnanosti na Slovensku, v Q. pracoval v dvoch pracovných pomeroch, pričom prvé zamestnanie trvalo od 13.10.2014 do 07.08.2015, po ukončení ktorého sa evidoval v službách v zamestnanosti v Q. a poberal dávku v nezamestnanosti podľa talianskych právnych predpisov v období od 15.08.2015 do 02.11.2015, pričom od 03.11.2015 sa opäť zamestnal na území Q. a to v pracovnom pomere spočiatku dohodnutom na dobu určitú, ktorá bola viac krát predĺžená a následne od decembra 2016 bol tento pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú. Samotný žalovaný pri výsluchu dňa 26.09.2018 uviedol, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Q. sa nezúčastňoval pracovných pohovorov na Slovensku a ani sa iným spôsobom neuchádzal o zamestnanie na území Slovenska, a teda celá pracovná história sa v prípade žalobcu spája s Q.. Z uvedených skutočností je potom záver žalovaného, že žalobcova pracovná situácia v Q. je hodnotená ako dlhodobá a stabilná s jednoznačnou prioritnou orientáciou na Q. pracovný trh v súlade s obsahom vykonaného dokazovania. Rovnako sa správny súd stotožnil s vyhodnotením vykonaným žalovaným vo vzťahu k žalobcovmu rodinnému stavu a rodinných väzieb, pričom zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že sa na území Q. v časovom úseku od októbra 2014 do augusta 2015 zdržiaval spoločne s matkou, s ktorou v tomto období spoločne aj býval, a preto jeho žalobná námietka, v ktorej spochybnil, že nie je pravdivý záver žalovaného, že by sa žalobca na území Q. zdržiaval spoločne s blízkou osobou (matkou), nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nebola sporná skutočnosť, že od novembra 2015 do mája 2018 býval žalobca sám v podnájme na území Q.. Pokiaľ žalobca uviedol, že počas pobytu v zahraničí sa na Slovensko vracal 3-4x ročne vlastným motorovým vozidlom, správny súd uvádza, že žalobca deklarovanú frekvenciu návratov žiadnym spôsobom nepreukázal, a preto táto skutočnosť, ako aj skutočnosť, že podľa tvrdenia žalobcu na území Slovenska trávil sviatky, mnohé víkendy a aj svoju dovolenku, že býval v rodinnom dome starej mamy, kde má trvalé bydlisko, vedenie účtu na Slovensku, kúpa motorového vozidla na území Slovenska samé o sebe nepreukazujú v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia úmysel žalobcu iba prechodne zotrvávať na území iného členského štátu (Q.). Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalobca tým, že sa rozhodol dlhodobo zdržiavať na území Q. republiky za účelom vykonávania zárobkovej činnosti (3 roky a 7 mesiacov), ktorá nebola prechodného charakteru (pracovné činnosti u dvoch zamestnávateľov, v druhom prípade s pracovným pomerom na dobu neurčitú), pričom ukončenie pracovného pomeru inicioval žalobca, ďalej zvolením uvedeného územia (Q. republika) a stabilizované bývania na ňom (vo forme nájmu), žalobca trávil väčšinu svojho času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku a tým mimoriadne oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Pokiaľ žalobca v žalobe poukazuje na svoj úmysel, ktorým malo byť zachovanie si bydliska na Slovensku s tým, že vždy sa chcel vrátiť domov, správny súd uvádza, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádza i v ods. 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na územie SR v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a vzhľadom na to, že o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia dôvodné pochybnosti nevznikli, správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať žalobcov subjektívny úmysel. Úmysel žalobcu nie je možné uplatniť automaticky, resp. ním deklarovaným úmyslom nemôžu byť negované objektívne zistenia žalovaného podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia tak, ako je vyššie uvedené, a ako je uvedené aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018, v ktorom sa konštatuje, že: „otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúce na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia)". Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že v čase výkonu zárobkovej činnosti v Q. žalobca zvyčajne býval na území Q.. 39. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že žalovaný rozhodol bez toho, aby ustálil zhodu názorov o bydlisku s príslušnou zahraničnou inštitúciou, argumentujúc, že žalovaný síce požiadal príslušnú taliansku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Q. a za tým účelom dokonca aj prerušil konanie, avšak keď mu stanovisko príslušnej Q. inštitúcie nebolo doručené, automaticky mal žalovaný za to, že príslušná talianska inštitúcia nevzniesla námietky voči záverom Sociálnej poisťovne, ktorý postup žalovaného považoval žalobca za nezákonný, arbitrárny a vedúci k ukráteniu práv alebo právom chránených záujmov, správny súd uvádza, že podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia platí, že ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v cit. znení platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V preskúmavanom prípade žalovaný zvolil postup priamej aplikácie uvedených kritérií na skutočnosti zistené z písomných a ústnych argumentov žalobcu, pričom takýto postup Najvyšší súd SR považuje za právne udržateľný (rozsudok NS SR č. 1Sžso/26/2016 z 30.01.2018). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v záujme dôsledného zistenia skutkového stavu žalovaný síce požiadal príslušnú Q. inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Q., následne konanie vo veci prerušil, avšak žalovaný postupoval v súlade so zákonom, ak vo veci rozhodol po tom, ako príslušná Q. inštitúcia (napriek výzve a urgencii, v ktorej žalovaný výslovne uviedol, že ak príslušná Q. inštitúcia nesúhlasí s úsudkom Sociálnej poisťovne, že bydlisko žalobcu bolo v predmetnom období na území Q., nech voči uvedenému vznesie námietky do 30.11.2019) žiadne námietky nevzniesla, a teda podľa názoru správneho súdu medzi príslušnými inštitúciami dvoch členských štátov neexistoval resp. nebol preukázaný rozpor v určení bydliska žalobcu, a preto nebol žalobcov úmysel a ani dôvody, ktoré ho viedli k presťahovaniu, právne významný. Preto, ak žalovaný nevyčkal na stanovisko príslušnej Q. inštitúcie, nedopustil sa porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy takým spôsobom, aby bolo možné konštatovať dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP. 40. Žalobca v žalobe namietal, že orgány verejnej správy nevyhodnotili všetky relevantné okolnosti pobytu žalobcu na území iného členského štátu, resp. tie, ktoré hodnotili, hodnotili bez ich vzájomnej súvislosti a v súvislosti s inými okolnosťami. Túto námietku správny súd vyhodnotil ako všeobecnú, a teda takú, ktorá neumožňuje bez uvedenia konkrétnych skutočností a označenia konkrétnych dôkazov, ktoré podľa žalobcu neboli vyhodnotené a bez uvedenia, v čom sa žalobca pri vyhodnotení tých ktorých (konkrétne označených) dôkazov mýli, nebolo možné vykonať súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. 41. Rovnako námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov nebola dôvodná, pretože jednak bola nekonkrétna a jednak nemala oporu v obsahu preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie sa považuje za nedostatočne odôvodnené, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri hodnotení dokazovania alebo pri právnom posúdení veci. Nedostatok dôvodov znamená absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku dôvodov skutkových, pričom musí ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Požiadavky na obsah odôvodnenia rozhodnutia orgánov verejnej správy vo veciach sociálneho zabezpečenia sú upravené v § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení. Z neho vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, úvahy, ktorými bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Preskúmaním rozhodnutia žalovaného správny súd zistil, že vadou nepreskúmateľnosti toto rozhodnutie netrpí, pretože obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, obsahuje všetky skutkové zistenia, ku ktorým žalovaný, resp. prvostupňový orgán verejnej správy v priebehu administratívneho konania dospeli a ktoré vlastnou úvahou logicky a v súlade s ich obsahom vyhodnotili pre prijaté skutkové závery. Žalovaný tiež uviedol úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, pretože aplikáciu právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol, odôvodnil preukázanými skutočnosťami. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje pre úplnosť na to, že žalobca v žalobe odcitoval ustanovenie § 104 ods.1 a 6 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2017, t.j. v znení, ktoré sa na toto konania neaplikuje, keďže konanie o dávku v nezamestnanosti začalo doručením žiadosti žalobcu orgánu verejnej správy dňom 17.07.2018, t.j. na toto konanie sa aplikujú ustanovenia Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom k 17.07.2018 (§104 ods.1 a ods.7 ). 42. Pokiaľ žalobca tvrdil, že vzťah k rodičom je totožný ako vzťah k manželke a deťom, trvalé bydlisko, ktoré zdieľal spolu s rodičmi je toho istého charakteru, ako v inom prípade bolo bydlisko s prenájmom na dočasné užívanie a že v konaní o nárokoch fyzických osôb je potrebné zohľadňovať individuálnosť každej jednej konkrétnej veci a nie je možné nároky posudzovať paušálne, správny súd uvádza, že hoci má žalobca na území SR matku, otca, starú matku, ktorých podľa svojich tvrdení navštevoval a trvalé bydlisko, ide o skutočnosti, s ktorými Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 priamo počíta, avšak nepriznáva im relevanciu v smere preukazujúcom udržanie dostatočných väzieb na domovský štát, keď uvádza, že „... už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 Nariadenia ES č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu". Opakované vykonávané zamestnanie v Q. republike, dĺžka pobytu mimo územia SR v tej istej krajine, sú tými skutočnosťami, ktoré z hľadiska argumentačnej relevancie odsúvajú na vedľajšiu koľaj argumenty použité žalobcom v administratívnom konaní. Okrem toho, u dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, pričom ak aj dospelé deti trvalo usadené v zahraničí niekoľko krát do roka navštívia svojich rodičov a starých rodičov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. 43. Správny súd pre úplnosť uvádza, že ak by žalobcovi bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, nezodpovedalo by to účelu sledovanému základným nariadením, ktorým je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Účelom čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ. 44. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím orgánu verejnej správy a vzhľadom na obsah administratívneho spisu dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy o tom, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, bolo vydané na základe skutkového stavu vecí zisteného v dostatočnom rozsahu, ktorý bol v súlade s obsahom vykonaných dôkazov a logicky vyhodnotený, skutkový stav bol správne podradený pod príslušné zákonné ustanovenia príslušných správnych predpisov a bol správne právne posúdený, pričom rozhodnutie žalovaného považoval za odôvodnené v súlade s ustanoveniami § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení. Správny súd preto žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 190 SSP zamietol. 45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania nepriznal. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).