Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoCsp/5/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119251862 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6119251862.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, proti žalovanému: X. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Z. XX, XXX XX Y., zast. Mgr. X. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Z. XX/XX, XXX XX Y., o zaplatenie 1.104,14,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 18Csp/40/2019-174 zo dňa 4. septembra 2019, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 18Csp/40/2019-174 zo dňa 4. septembra 2019, v napadnutej časti I., III. a IV. výrokovej vety p o t v r d z u j e. II. Odvolanie žalovanej smerujúce proti II. výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 18Csp/40/2019-174 zo dňa 4. septembra 2019, o d m i e t a. III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.104,14,- Eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.042,50,- Eur od 16.05.2019 do zaplatenia, druhou výrokovou vetou súd žalobu v prevyšujúcej časti čo do príslušenstva zamietol, treťou výrokovou vetou súd zamietol protinávrh žalovanej na zaplatenie finančného zadosťučinenia a štvrtou výrokovou vetou súd určil, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. 2. Súd na odôvodnenie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 17.03.2019 domáhal zaplatenia sumy 1.104,14,- Eur s príslušenstvom, a to z titulu uzatvorenej úverovej zmluvy zo dňa 28.10.2015, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 1.400,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 48 mesačných splátkach po 45,26,- Eur. Žalovaná úver riadne a včas nesplácala, v dôsledku čoho pristúpil žalobca dňa 19.07.2017 k zosplatneniu úveru. Podľa evidencie žalobcu žalovaná uhradila 775,64,- Eur. 3. Súd prvej inštancie sa oboznámil s vyjadreniami strán a vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 04.09.2019. Na základe zisteného skutkového stavu sa súd zaoberal najskôr námietkou premlčania vznesenou žalovanou, ktorá ju však bližšie nešpecifikovala. Žalobca v žalobe uviedol, že k zosplatneniu dlhu došlo dňa 19.07.2017, pričom pri zosplatnení dlhu začína plynúť premlčacia lehota odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh. V danom prípade však súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca pri zosplatnení nedodržal zákonné ustanovenia, preto postup pri zosplatnení považoval súd za neplatný. Z uvedeného dôvodu podľa názoru okresného súdu zostali v platnosti dojednané splátky a nárok žalobcu sa premlčuje od splatnosti jednotlivých splátok. V konaní mal súd za preukázané a žalovaná to nepoprela, že žalobca eviduje na úhrade dlhu 775,66,- Eur, čo zodpovedá 17-tim splátkam po 45,26,- Eur, pričom 17-ta splátka bola v zmysle splátkového kalendára splatná dňa 15.04.2017. Zostatok vo výške 6,24,- Eur sa započítal na 18-tu splátku splatnú dňa 15.05.2017, pričom nasledujúce už uhradené neboli. Z uvedeného dôvodu súd dospel k názoru, že premlčacia lehota začala plynúť od 16.05.2017 a žaloba bola podaná na súde dňa 17.03.2019, a teda v čase podania žaloby nedošlo k uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty ani u jednej z uplatnených splátok. 4. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s námietkou žalovanej, ktorá tvrdila, že nedošlo k písomnému uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, pretože sa na nej nenachádza vlastnoručný podpis. Žalobca uviedol, že k uzavretiu zmluvy došlo elektronicky prostredníctvom internetovej aplikácie. Žalovaná vo svojej výpovedi potvrdila, že žalobcu telefonicky požiadala o poskytnutie úveru, ktorý ju odporučil na internetovú aplikáciu, pričom zástupkyňa žalovanej ako jej dcéra potvrdila, že zo svojho e-mailu odoslala žalobcom požadované doklady. Z vyjadrenia žalovanej ako aj jej zástupkyne mal teda súd za preukázané, že žalovaná sa obrátila na žalobcu so žiadosťou o poskytnutie spotrebiteľského úveru, na základe pokynov žalobcu mu zaslala potrebné doklady cez internetovú aplikáciu a následným potvrdením číselným kódom, ktorý jej bol zaslaný, došlo k akceptácii zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedeným postupom boli podľa názoru súdu prvej inštancie splnené podmienky uzavretia písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch ako aj s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka. 5. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s námietkou žalovanej, že predmetná zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne rozpis jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a zmluva podľa tvrdenia žalovanej neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti poukázal okresný súd na princíp právnej istoty, v zmysle ktorého možno legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie preto poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017, 4Cdo/211/2018, 3Cdo/45/2018 a najmä na rozhodnutie sp.zn. 7Cdo/98/2018, z ktorého vyplýva povinnosť vykladať vnútroštátnu úpravu eurokonformne, preto okresný súd konštatoval, že námietky žalovanej o absencii obligatórnych náležitostí zmluvy vo vzťahu k určeniu termínu konečnej splatnosti úveru a k určeniu rozpisu splátok na istinu, úroky a poplatky nie sú dôvodné. 6. Okresný súd sa vyjadril aj k žalovanou predloženému stanovisku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým však súd nie je viazaný a predmetné stanovisko je v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ex offo súdnou kontrolou súd zároveň nezistil absenciu iných podstatných náležitostí. Súd prvej inštancie sa vyjadril aj k ročnému úroku dojednanému vo výške 23,84 %, pričom priemerné úrokové sadzby boli za obdobie 10/2015 pri spotrebiteľských úveroch vo výške 10,75 %. Súd uviedol, že pri nebankových subjektoch možno akceptovať vyššiu výšku úrokových sadzieb, a to s poukazom na ľahšiu možnosť získania úveru a menšiu formálnu náročnosť pri jeho získavaní. Takáto výška podľa názoru okresného súdu zároveň nedosahuje takú výšku, ktorú by bolo možné považovať za rozpornú s dobrými mravmi. 7. Súr prvej inštancie sa zaoberal aj tvrdením žalovanej o neprijateľných podmienkach v úverovej zmluve. Súd však nezistil, že by si žalobca v tomto spore uplatňoval akékoľvek nároky z takto napadnutých zmluvných podmienok. Protinávrh žalovanej, ktorým si uplatnila nárok na finančné zadosťučinenie považoval súd za nedôvodný. 8. Žalovaná namietala, že jej žalobca poskytol úver vo výške 1.200,- Eur, avšak žiaden dôkaz o vyplatení nižšej čiastky nepredložila. Žalobca naopak výpisom z účtu žalovanej deklaroval čerpanie úveru vo výške 1.400,- Eur. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcom uplatnená suma bola oprávnená a nárok mu preto priznal v celom rozsahu. Súd nevyhovel žalobe žalobcu len v časti úroku z omeškania, pretože tento si uplatnil od zosplatnenia dlhu, avšak predmetné zosplatnenie považoval súd za nezákonné. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešný, patrí plná náhrada trov konania, ktorú mu je povinná nahradiť trovy konania v celom rozsahu. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, žalobu zrušil a zaviazal žalovaného na úhradu finančného zadosťučinenia. Žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd dal za pravdu len žalobcovi a spochybnil všetky argumenty a dôkazy žalovanej. Žalovaná uviedla, že dala do pozornosti súdu 27 rozsudkov okresných a krajských súdov, ktoré sa nestotožnili s rozsudkom Súdneho dvora EÚ č. C-42/15. Namietala, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Žalovaná v odvolaní poukázala aj na rozpor smernice so zákonom. Podľa žalovanej neexistujú žiadne pochybnosti, že zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny ako aj splátok úrokov a iných poplatkov. Žalovaná považuje za smutné, že spotrebiteľ má presviedčať súd o správnosti tvrdení a podávať podrobný výklad zákona a vyjadrovať sa k nemu. V odvolaní žalovaná namietala, že žalobca nepredložil dôkaz, že žalobkyňa požiadala o úver cez aplikáciu SF a zmienka o tejto aplikácii bola až v komunikácii zo dňa 04.11.2015, a teda zmluva nebola uzatvorená na základe žiadnej žiadosti cez aplikáciu SF. Uviedla aj, že žiadala súd o posúdenie zmluvy z úradnej povinnosti. Súd vykonal posúdenie a nezistil absenciu podstatných náležitostí, preto nebolo možné vyhlásiť úver za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti uviedla, že zákon nerozlišuje podstatné a nepodstatné náležitosti zmluvy, ale presne definuje, čo musí zmluva obsahovať. Žalovaná namietala, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz o úhrade finančných prostriedkov na účet žalovanej vo výške 1.400,- Eur. Uviedla aj, že pre nebankové spoločnosti platí to, čo pre každú finančnú inštitúciu. Namietala, že RPMN je uvedená v zmluve vo výške 26,90 %, v oznámení žalobcu zo dňa 04.11.2015 vo výške 25,80 % a podľa internetovej kalkulačky 26,21 %. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že pri nebankových subjektoch je možné akceptovať aj vyššiu výšku úrokových sadzieb, pričom podľa NBS bola táto stanovená vo výške 10,75 %. V odvolaní zástupkyňa žalovanej poukázala aj na vek žalovanej a jej zdravotný stav, pričom uviedla, že výsledok sporu by bol iný, keby sa aj týmito skutočnosťami súd zaoberal. Žalovaná poukázala na rozhodnutie NBS o zákaze používania obchodných podmienok ISH115, pričom, ako uviedla, súd prvej inštancie sa s týmto rozhodnutím nestotožnil a uznal všetky výpočty žalobcu s odvolaním sa na obchodné podmienky. Okresný súd sa nezaoberal ani námietkou o neinformovaní žalovanej, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Keďže, ako žalovaná uviedla, jej chcel žalobca uškodiť a obohatiť sa na nej tým, že vymáha finančné prostriedky na základe zakázaných obchodných podmienok, má za to, že jej patrí finančné zadosťučinenie. V závere odvolania žalovaná uviedla, že účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, kde môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky nevýhodné pre spotrebiteľa. Súd na základe vyššie uvedeného neprejednal vec v súlade so zákonmi a uprel žalovanej právo na spravodlivý proces. 10. K odvolaniu žalovanej podal vyjadrenie žalobca, ktorý v súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ poukázal na nevyhnutnosť výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v súlade s princípom eurokonformného výkladu právnej normy, t.j. v súlade so smernicou tak, aby zabezpečil reálny účinok smernice k cieľu vytvoriť skutočný vnútorný trh. Žalobca zastáva názor, že súd v súlade so zásadou „iura novit curia“ aplikoval právo, ktoré poznal a bol si vedomý účinkov aj vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, a preto poučovanie súdu žalovanou nie je v tomto prípade žiaduce. Žalobca sa vyjadril aj k RPMN, pričom zastáva názor, že jej výška je v úverovej zmluve uvedená korektne spolu s predpokladmi na jej výpočet, ktoré sú uvedené priamo v zmluve. Z opisu jednotlivých položiek vzorca je zrejmé, že pri výpočte RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných prostriedkov. Žalovaná pritom v odvolaní len deklaratórne konštatovala, že hodnota RPMN je v úverovej zmluve uvedená nesprávne, avšak neuviedla výpočet ani odôvodnenie, na základe ktorého k danému záveru dospela. Žalobca sa vyjadril aj k žalovanou predloženému výpočtu RPMN prostredníctvom internetovej kalkulačky, v súvislosti s ktorým žalobca uviedol, že tieto výpočty obsahujú len políčka na základné údaje bez zohľadnenia akýchkoľvek špecifík jednotlivých poskytnutých úverov, na základe čoho vznikajú odchýlky. V závere vyjadrenia uviedol, že k predmetná pohľadávka nebola postúpená na iného veriteľa, preto aj tento argument žalovanej považoval žalobca za bezpredmetný. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 11. K vyjadreniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná, ktorá uviedla, že k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, úrokov a poplatkov, inak sa zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaná namietala, že v zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. 12. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v I., III. a IV. výrokovej vete ako vecne správny potvrdil a v II. výrokovej vete v zmysle § 386 písm. b) CSP odmietol. 13. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa návrhom podaným dňa Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 17.03.2019 domáhal vydania platobného rozkazu, a to s odôvodnením, že žalobca ako veriteľ uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom - spotrebiteľom dňa 28.10.2015 úverovú zmluvu. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne a včas nesplácala, a preto žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru. 14. Odvolací súd preskúmal aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XX.XX.XXXX, zo dňa 28.10.2015, z ktorej mal súd za preukázané, že žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške 1.400,- Eur. Žalovaná sa zaviazala úver splácať v 48 mesačných splátkach po 45,26,- Eur. Ročná úroková sadzba bola dojednaná vo výške 23,84 %, RPMN vo výške 26,90 % a odplata vo výške 23,84 %. Priemerná RPMN bola v čase uzatvorenia zmluvy vo výške 33,96 %. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok bol dojednaný vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú úverové podmienky a splátkový kalendár obsahujúci rozpis jednotlivých splátok. 15. Žalobca súdu predložil aj výpis čerpania, splátok a úhrad, z ktorého bez pochybností vyplýva, že dňa 02.11.2015 bol žalovanej bankovým prevodom poskytnutý úver vo výške 1.400,- Eur. Odvolací súd preskúmal aj jednotlivé splátky nepravidelne uhrádzané žalovanou. 16. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal dňa 09.04.2019 platobný rozkaz sp.zn. 3Up/339/2019, ktorým rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.104,14,- Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.042,50,- Eur od 05.08.2017 do zaplatenia. Proti platobnému rozkazu podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odôvodnený odpor, v ktorom uviedla, že je potrebné chrániť spotrebiteľa, poprela pohľadávku žalobcu čo do dôvodu a výšky, z opatrnosti podala námietku premlčania a nárok žalovaného neuznala. Namietala, že úverová zmluva neobsahuje podpis klienta, konečný termín splatnosti úveru , výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v dôsledku čoho je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odplatu, ktorá bola vyššia ako 20 % považovala v zmysle odporu žalovaná za úžeru. Spotrebiteľská zmluva zároveň obsahuje aj neprijateľné podmienky, čo vyslovila aj NBS. 17. K odporu žalovanej podal vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol, že úverová zmluva je platná a účinná, pričom obsahuje všetky zákonom č. 129/2010 Z.z. predpísané obsahové náležitosti, ktoré sú aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ č. C-42/15 zo dňa 09.11.2016 ako aj v súlade s uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 7Cd/98/2018. V súvislosti s názorom žalovanej o rozpore odplaty s dobrými mravmi poukázal na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. K žalovanou tvrdenej absencii podpisu uviedol, že žalobca so žalovanou uzatvoril zmluvu prostredníctvom elektronickej komunikácie na diaľku, ktorú žalovaná podpísala pomocou virtuálneho podpisu SMS správou - kódom žalovanej. Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená medzi stranami sporu prostredníctvom internetovej aplikácie Správa financií a s využitím overeného mobilu žalovanej a podpísaná virtuálnym podpisom - SMS kódom, a teda zmluva má písomnú formu. Žalovaná zároveň zaslala požadované dokumenty v elektronickej podobe. 18. Okresnému súdu Zvolen, ktorému bola vec postúpená na pokračovanie v konaní, bolo dňa 25.06.2019 doručené vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu, v ktorom uviedla, že žalobca žiada, aby mu súd priznal nárok bez právneho dôvodu a úžeru. Požiadala, aby súd podrobil zmluvu súdnej kontrole. Opätovne uviedla, že úver je bezúročný a bez poplatkov, rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-42/15 nemá podľa jej názoru priamy ani nepriamy účinok, pričom poukázala na viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov Slovenskej republiky. Uviedla aj, že veriteľ nemôže požadovať úrok a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve. Opätovne sa vyjadrila aj k výške odplaty, k neprijateľným podmienkam a uviedla aj, že cez internet nežiadala o žiadny úver. Žalovaná súčasne namietala, že žalobca ju neoboznámil o postúpení pohľadávky a žiadala, aby jej súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1.104,14,- Eur. K svojmu vyjadreniu žalovaná pripojila aj priemerné úrokové miery úverov v roku 2015, splátkový kalendár k zmluve č. 4510271335, stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k zmluve o spotrebiteľskom úvere, rozhodnutie Národnej banky Slovenska o uložení pokuty spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ako aj komunikáciu a listiny, ktoré adresovala žalobcovi. 19. Následne bolo súdu prvej inštancie doručené vyjadrenie žalobcu ako aj vyjadrenie žalovanej, ktoré odvolací súd preskúmal a oboznámil sa s ich obsahom, avšak z dôvodu, že boli obsahovo zhodné s predchádzajúcimi podaniami strán, nepovažoval súd za hospodárne uvádzať ich prepis do písomného vyhotovenia rozsudku. 20. Odvolací súd sa oboznámil aj so zápisnicou o pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 04.09.2019. Zástupkyňa žalovanej na pojednávaní okrem iného uviedla, že žalobca jej poskytol namiesto 1.400,- Eur len 1.200,- Eur, čo však nevie zdokladovať. Samotná žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že telefonicky kontaktovala žalobcu so žiadosťou o úver. Tento ju odkázal na vybavenie úveru elektronicky, prostredníctvom počítača. Z uvedeného dôvodu o vybavenie úveru požiadala dcéru. 21. Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „nariadenie č. 87/1995 Z.z.“), odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. 22. Podľa § 1 ods. 4 nariadenia č. 87/1995 Z.z., na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. 23. Podľa § 1a ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. 24. Podľa § 9 ods. 2 písm. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z.z.“) v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) odplatu podľa osobitných predpisov, k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23, z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare. 25. Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v aktuálnom znení, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti. 26. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 27. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 28. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. 29. V konaní nebolo sporné, že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý sa vzťahujú tak ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch. 30. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu zastáva názor, že súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý podrobne odôvodnil. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Odvolací súd totiž ani s prihliadnutím na v priebehu celého konania opakujúce sa argumenty žalovanej, s ktorými sa už pritom vysporiadal súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalovanej. 31. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že súdu predložila množstvo rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sa nestotožnili s rozsudkom Súdneho dvora EÚ č. C-42/15 odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 193 CSP taxatívne vymedzuje, ktorými rozhodnutiami je súd viazaný a rozhodnutia všeobecných súdov ohľadom spotrebiteľských sporov v predmetnom ustanovení vymenované nie sú, tak ako v ňom nie je uvedené ani nezáväzné stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré žalovaná v konaní taktiež predložila a odvolávala sa naň. Zároveň nie je možné ani konštatovať, že by išlo o odklonenie sa od ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít alebo o svojvôľu súdu pri rozhodovaní, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že nie je povinnosťou veriteľa rozdeľovať splátku úveru na istinu, úroky a iné poplatky. V súlade s uvedeným poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, ktorý konštatoval, že „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možno dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.“ a ďalej aj „...je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby... Potrebné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy vo forme amortizačnej tabuľky.“. Uvedenú potrebu eurokonformného výkladu je možné vyvodiť aj z dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch, v ktorej zákonodarca vyjadril potrebu transponovať smernicu do právneho poriadku Slovenskej republiky v celom rozsahu. Eurokonformný výklad nemôže nahradiť absenciu výslovného znenia zákona; zásada konformného výkladu však vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatňujúc výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/04 zo dňa 4.7.2006, rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-456/98, zo dňa 13.7.2000, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, zo dňa 11.10.2016). Na základe uvedeného je možné dospieť k záveru, že ani úmyslom zákonodarcu nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore so smernicou. Túto skutočnosť potvrdzuje aj novela zákona o spotrebiteľských úveroch č. 279/2017 Z.z. účinná od 01.05.2018, v ktorej zákonodarca reflektoval na vývoj rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie, na základe uvedeného zastáva názor, že je povinnosťou súdu prihliadnuť na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý sa stotožnil pri rozhodovaní aj so závermi vyslovenými v rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 09.11.2018 vo veci C-42/15, aplikáciu ktorého žalovaná razantne odmietla. 32. Vychádzajúc z účelu a zmyslu sledovaného ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. odvolací súd dospel k záveru, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej splátky. Pokiaľ § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. 33. V rozsudku vo veci C-42/15 Súdny dvor Európskej únie zároveň konštatoval, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva uvádzala konkrétny dátum (termín konečnej splatnosti úveru), pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi identifikovať dátum takejto splátky. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že z počtu splátok úveru - 48 mesiacov, vyplýva doba trvania zmluvy, z ktorej priemerný spotrebiteľ, ktorým bezpochyby je aj samotná žalovaná, vie presne určiť termín konečnej splatnosti úveru. Na okraj odvolací súd uvádza, že zákonodarca predmetnou, vyššie uvedenou novelou zákona o spotrebiteľských úveroch vypustil zo zákona povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere „termín konečnej splatnosti úveru“, pretože uvedené bolo v rozpore aj so Smernicou č. 2008/48/ES. Na základe vysloveného názoru sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdeniami žalovanej, že v zmluve nebola určená doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru. 34. Odvolací súd je zároveň toho právneho názoru, že k uzatvoreniu úverovej zmluvy došlo platne, a to spôsobom, ktorý zodpovedá postupu stanovenému v § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka. S touto skutočnosťou sa už vysporiadal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Žalovaná pritom uvedené potvrdila čerpaním úveru a najmä tou skutočnosťou, že z jej strany došlo k čiastočným úhradám, a teda z jej konania vyplýva, že bola predmetnou zmluvou viazaná. V prípade, že by nedošlo k uzatvoreniu zmluvy tak ako tvrdí, nebola by úver v sume 1.400,- Eur vôbec čerpala. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za nevyhnutné vyjadriť sa aj k tvrdeniu žalovanej, že žalobca jej poskytol len 1.200,- Eur a nie zmluvne dojednaných 1.400,- Eur, pričom, ako uviedla, túto skutočnosť mal preukázať žalobca. Odvolací súd zastáva názor, že ak žalovaná tvrdila, že jej žalobca poskytol 1.200,- Eur, bolo jej povinnosťou uvedené tvrdenie aj podložiť relevantným dôkazom, napríklad výpisom z účtu, na ktorý jej bola ňou tvrdená suma pripísaná. Žalobca, naopak, dôkazné bremeno uniesol, keď preukázal listinou označenou ako výpis čerpania úveru, splátok a úhrad, že čerpanie úveru žalovanou bolo vo výške 1.400,- Eur. 35. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti predpokladané ustanovením § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. 36. Odvolací súd považoval za nevyhnutné vyjadriť sa aj k ročnej úrokovej sadzbe a k ročnej percentuálnej miere nákladov, ktoré žalovaná v odvolaní mylne porovnáva, domnievajúc sa, že údaje NBS o priemerných úrokových mierach je možné porovnávať s RPMN uvedenou v zmluve. Ročná percentuálna miera nákladov však vyjadruje reálnu cenu spotrebiteľského úveru a okrem úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie poplatky súvisiace s úverom ako napríklad poplatok za vybavenie účtu alebo poistenie úveru, ak je podmienkou pre získanie výhodnejšieho úroku, a teda RPMN uvedená v zmluve je obvykle vyššia ako ročná úroková sadzba. 37. Napriek tomu, že žalovaná nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, že pri nebankových subjektoch je možné akceptovať vyššie úrokové sadzby, odvolací súd sa naopak, s týmto názorom súdu stotožnil a zmluvný úrok vo výške 23,84 % ročne pri spotrebiteľskom úvere poskytnutom iným ako bankovým subjektom nepovažoval za neprimeraný a rozporný s dobrými mravmi. Občiansky zákonník ani iný právny predpis neustanovujú (ani v čase uzatvorenia zmluvy neustanovovali), do akej výšky je možné úroky v zmluve dojednať. Úroková sadzba býva ovplyvnená najmä ponukou a dopytom po kapitále, ale aj mnohými ďalšími faktormi, ktorými sú napríklad inflácia, riziká, výška úveru alebo doba splatnosti úveru. Výška úrokovej sadzby potom odzrkadľuje, nakoľko rizikové je poskytnutie toho-ktorého úveru tomu-ktorému žiadateľovi. A teda, čím je doba splácania úveru dlhšia a bonita klienta nižšia, tým vyššiemu riziku sa vystavuje ten, kto finančné prostriedky poskytuje, pričom sa vystavuje riziku, že úver, ktorý poskytne, mu nebude splatený. V zmysle uvedeného nepovažoval odvolací súd ročný zmluvný úrok vo výške 23,84 % za neprimeraný do tej miery, že by ho bolo potrebné vyhodnotiť ako vybočenie zo všeobecne spoločensky uznávaných zásad konania v právnom styku (dobrých mravov), ktoré by bolo všeobecne neakceptovateľné z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (že by bol v rozpore s dobrými mravmi), v dôsledku čoho by bolo možné vyhodnotiť takto dojednaný úrok za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. 38. Odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 1a ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. V zmysle predmetných ustanovení nesmie odplata prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov pri obdobnom úvere. Zo Súhrnných informácii o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2015, ktoré v zmysle § 21 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch zverejňuje Ministerstvo financií Slovenskej republiky, vyplýva, že priemerná hodnota RPMN v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola pri spotrebiteľských úveroch poskytnutých na 1 až 5 rokov, ktorých výška neprekročila 1.500,- Eur, 29,89 %. Dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov, a teda najvyššia prípustná výška odplaty, je 59,78 %. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 4210271335 zo dňa 28.10.2015 bola odplata uvedená vo výške 23,84 % a RPMN vo výške 26,90 %, a teda žiadna z týchto hodnôt neprevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty v zmysle Nariadenia vlády Slovenskej republiky. 39. Odvolací súd v závere podotýka, že žalovaná žalobcovi doposiaľ neuhradila ani len istinu poskytnutého úveru, a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by malo byť žalovanej priznané finančné zadosťučinenie. 40. S opätovne namietanou skutočnosťou ohľadom pokuty, ktorú uložila Národná banka Slovenska žalobcovi v súvislosti s obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, odkazuje odvolací súd na bod 25. rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. 41. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, podrobne odôvodnený a námietky žalovanej uvedené v odvolaní nemali takú právnu silu, aby boli spôsobilé privodiť zmenu právneho názoru odvolacieho súdu. Spotrebiteľ je nepochybne slabšou stranou v procesnoprávnych vzťahoch a podstatou jeho ochrany je dorovnanie procesného postavenia na úroveň protistrany. Tento princíp však nie je možné interpretovať tak, že sa má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane. Ochrana spotrebiteľa je síce nevyhnutná, avšak nemôže byť absolútna, zbavujúca ho akýchkoľvek povinností. Zároveň odvolací súd žalovanej pripomína, že súdy nerozhodujú na základe veku strán sporu, prípadne ich zdravotného stavu, ale na základe relevantných skutočností. Odvolací súd v zmysle uvedeného rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I., III. a IV. výrokovej vety zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 42. Odvolací súd potvrdil aj IV. výrokovú vetu, ktorou súd rozhodol, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Keďže je odvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, preskúmal výrok o nároku na náhradu trov konania len v tomto rozsahu a dospel k záveru, že je vecne správny. 43. Žalovaná odvolaním napadla rozsudok okresného súdu ako celok, a teda napadla aj druhú výrokovú vetu rozsudku, ktorou súd žalobu v prevyšujúcej časti čo do príslušenstva zamietol. V tejto časti bolo rozhodnuté v neprospech žalobcu. V zmysle ustanovenia § 359 CSP môže odvolanie podať len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a teda v časti druhej výrokovej vety mal toto oprávnenie žalobca. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalovanej smerujúce proti druhej výrokovej vete v tejto časti v zmysle § 386 písm. b) CSP odmietol, pretože bolo podané neoprávnenou osobou. 44. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 45. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 46. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 47. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 48. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. O výške trov konania rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením. 49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).