Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoPr/3/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716212970 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6716212970.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobkyne: C.. R. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z. XX, XXX XX V. V., zast. PhDr. Mgr. Petrom Rosputinským, PhD., advokátom, so sídlom Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: LPP Slovakia, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 9, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 787 507, zast. JUDr. Ivanom Hegerom, advokátom, so sídlom Na Troskách 3, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6Cpr/5/2016-264 zo dňa 02. 12. 2019, takto r o z h o d o l : Medzitýmny rozsudok č. k. 6Cpr/5/2016-264 zo dňa 02. 12. 2019 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým medzitýmnym rozsudkom okresný súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26. 08. 2016, ktorým žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá. O trovách konania okresný súd nerozhodol s tým, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku. 1.1 V odôvodnení predmetného medzitýmneho rozsudku okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa svojim žalobným návrhom domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ako aj mzdového nároku spojeného s neplatným skončením pracovného pomeru. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako neopodstatnenú. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol dňa 15. 05. 2017 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100 %. Proti tomuto rozsudku žalobkyňa podala odvolanie. Súd druhej inštancie uznesením č. k. 13CoPr/1/2018-243 zo dňa 27. 09. 2019 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z obsahu zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu je bez akýchkoľvek pochýb zrejmé stanovisko odvolacieho súdu a zdieľaný právny názor spočívajúci v tom, že v súdenom prípade bolo porušené ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, pretože z obsahu vykonaného dokazovania je bez akýchkoľvek pochýb zrejmé, že v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou sa táto starala o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. 1.2 V súlade so zásadou hospodárnosti konania okresný súd rozhodol najprv o základe nároku medzitýmnym rozsudkom, pričom uviedol, že v danom prípade mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou zo dňa 26. 08. 2016 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá. Z tohto dôvodu okresný súd využil inštitút medzitýmneho rozsudku a rozhodol tak, ako to vyplýva z jeho výrokovej časti majúc za to, že v prípade, ak medzitýmny rozsudok nadobudne právoplatnosť, otvára sa tu časový priestor a možnosť na uzatvorenie mimosúdnej dohody medzi sporovými stranami vo vzťahu k uplatnenému mzdovému nároku žalobkyne voči žalovanému z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že až v prípade, že nedôjde k mimosúdnej dohode, bude súd vo veci ďalej v konaní pokračovať a v rámci dokazovania zisťovať odôvodnenú a oprávnenú výšku mzdového nároku žalobkyne a to znaleckým dokazovaním, čo v konečnom dôsledku jednak predĺži dĺžku konania, ako aj zvýši náklady súdneho sporu. Zdôraznil, že to, aká bude dĺžka konania, bude závisieť len od sporových strán a od ich schopnosti a vôle skončiť spor v časti uplatnenom mzdového nároku mimosúdne/dohodou. 2. Proti predmetnému medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie, pretože má za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné a žalobkyňa už nie je jeho zamestnancom. Vyjadril nesúhlas s aplikáciou ust. § 68 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) a uviedol, že ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov ustanovuje, že zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou zamestnankyňou alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Pokiaľ je teda v tomto konkrétnom prípade pre rozhodnutie o platnosti či neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru rozhodujúce posúdenie okolností, uvedených v ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, potom je podľa žalovaného potrebné poukázať na ust. § 41 ods. 6 Zákonníka práce, ktoré zamestnávateľovi zakazuje od fyzickej osoby vyžadovať informácie o tehotenstve, o rodinných pomeroch a o ďalších tam uvedených skutočnostiach. Z uvedeného ustanovenia je podľa žalovaného zrejmé, že zamestnávateľ nesmie zisťovať rodinné pomery zamestnanca, teda ani len počet jeho detí, nie to ešte ich zdravotný stav, pričom je tiež podľa žalovaného z uvedeného ustanovenia zrejmé, že tieto informácie môže zamestnávateľ získať len pokiaľ mu ich zamestnanec poskytne, pretože zamestnávateľ nesmie žiadať zamestnanca o ich poskytnutie. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že medzi základné povinnosti zamestnanca podľa ust. § 81 písm. g) Zákonníka práce patrí povinnosť písomne a bez zbytočného odkladu oznamovať zamestnávateľovi všetky zmeny, ktoré sa týkajú pracovného pomeru. Ak potom na jednej strane Zákonník práce zamestnávateľovi zakazuje vyžadovať od zamestnanca určité informácie, na druhej strane logicky a správne práve zamestnancovi prikazuje, aby o dôležitých skutočnostiach informoval zamestnávateľa sám. Žalobkyňa doposiaľ nepreukázala, že by žalovaného ako svojho zamestnávateľa až do času súdneho konania informovala o tom, že je tu okolnosť, ktorá zakladá zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobkyňa takúto informáciu neuviedla ani v listine adresovanej žalovanému, ktorou vyjadrila nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru. Túto informáciu žalobkyňa neuviedla dokonca ani v samotnej žalobe, ale až počas súdneho konania, a to konkrétne v rámci jej vyjadrenia doručeného súdu 10. 01. 2017. Žalovaný sa teda o tejto skutočnosti dozvedel až s odstupom približne 5 mesiacov od okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že bolo preukázané, že o tejto skutočnosti počas trvania pracovného pomeru a ani v čase začatia konania nevedel. Pokiaľ by ako zamestnávateľ žalobkyne o tejto skutočnosti mal vedomosť, resp. pokiaľ by ho žalobkyňa o nej informovala, tak ako jej to prikazuje Zákonník práce, postupoval by pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou v súlade so Zákonníkom práce. Zdôraznil, že za daných okolností, keď v dôsledku porušenia povinností žalobkyne vyplývajúcich jej zo Zákonníka práce, nebol ako zamestnávateľ žalobkyne o tejto skutočnosti zakladajúcej zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný informovaný, považuje predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru za platné a odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok za nesprávny a v rozpore so Zákonníkom práce a s ustálenou judikatúrou. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 04. 2016 sp. zn. 19CoPr/5/2015, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6CoPr/11/2013 z 27. 01. 2014, na rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 19Cpr/1/2012 zo dňa 13. 09. 2013 a tiež na rozsudok Okresného súdu Liptovsky Mikuláši sp. zn. 4Cpr/7/2012 zo dňa 23. 01. 2013 a uviedol, že citované súdne rozhodnutia potvrdzujú správnosť tvrdení žalovaného, ktorý tvrdí, že okamžité skončenie pracovného pomeru nemôže byť v tomto prípade neplatné pre dôvod daný ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko tento dôvod nebol včas zamestnancom (žalobkyňou) zamestnávateľovi oznámený a nebol ani včas žalobkyňou uplatnený. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta. 3. K obsahu odvolania žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 24. 01. 2020 kde uviedla, že medzitýmny rozsudok Okresného súdu Zvolen je vecne aj právne správny. Zdôraznila, že na dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré jej bolo dané zo strany žalovaného opakovane poukazovala v konaní pred súdom prvej inštancie a to spolu s ďalšími relevantnými dôvodmi. Uviedla, že k jednotlivým argumentom žalovaného, uvedeným žalovaným opakovane v odvolaní sa už v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadrila, a preto ich nebude opakovať, odkazuje však na svoje predchádzajúce ústne a písomné vyjadrenia. Ďalej uviedla, že nemožno uveriť tvrdeniu žalovaného, že ak by vedel, že žalobkyňa sa osobne stará o syna s ťažkým zdravotným postihnutím, tak by postupoval pri ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou v súlade so Zákonníkom práce. Uveriť uvedenému tvrdeniu žalovaného nemožno podľa žalobkyne z toho dôvodu, že toto tvrdenie žalovaného je irelevantné vo vzťahu k formulácii dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným, ktorý (dôvod) nebol v okamžitom skončení pracovného pomeru formulovaný v súlade so Zákonníkom práce a s jeho požiadavkou na skutkové vymedzenie reálneho konania zamestnanca nezameniteľne s akýmkoľvek iným konaním. 3.1 Vo vzťahu k rozhodnutiam okresných a krajských súdov, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní, žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že ide o rozhodnutia súdov nižšej alebo rovnakej inštancie, a preto na tieto rozhodnutia nie je odvolací súd povinný prihliadať a nie je nimi ani viazaný. Navyše, obsah odôvodnenia týchto rozhodnutí je v zrejmom rozpore so znením a zmyslom ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý vychádza z existujúceho faktického objektívneho stavu a z neho vyplývajúcej automatickej ochrany príslušných kategórií zamestnancov. Je tiež v rozpore s právnym názorom rešpektovanej odborníčky v oblasti pracovného práva profesorky Barancovej, ktorá vo vzťahu k obdobnej situácii výslovne uvádza, že „tehotenstvo chráni ženu pred možnosťou uplatnenia výpovede aj v situácii, ak o tehotenstve nevie ešte samotná žena, resp. ak o tehotenstve nevie zamestnávateľ“ a že „Zákonník práce zakazuje zamestnávateľovi uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru voči zamestnancovi, ktorý sa osobne stará o blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím“. 3.2 V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že jej syn P. býva s ňou a s jej manželom (otcom dieťaťa) v spoločnej domácnosti a ona sa o svojho syna riadne starala a stará. Počas pracovnej doby u žalovaného bol jej syn umiestnený v špeciálnej škôlke; v súčasnosti navštevuje ZŠ J. G. Tajovského ako integrované dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. V uvedenej súvislosti žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že bežne z dôvodu potreby starostlivosti o svojho syna v čase jeho choroby a počas jeho spánku popoludní a v noci pracovala pre žalovaného z domu. V prípade, že bolo potrebné, aby žalobkyňa bola v práci dlhšie popoludní o syna sa staral jej manžel, keďže obaja sú rodičia a nikde nie je určené, že osobnú starostlivosť o dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím má zabezpečovať výlučne matka. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. 4. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného žalovaný uviedol, že argumenty žalobkyne uvedené v jej vyjadrení nepovažuje za relevantné. Má za to, že ho žalobkyňa neskoro informovala o existencii dôvodov podľa ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, vylučujúcich okamžité ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa tak bola podľa Zákonníka práce povinná urobiť bez zbytočného odkladu. Dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce si žalobkyňa uplatnila neskoro, po uplynutí lehoty podľa § 77 Zákonníka práce. S obranou založenou na ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce prišla žalobkyňa až v priebehu súdneho konania, pričom zmenu obrany žalobkyne, resp. zmenu dôvodov, pre ktoré je podľa žalobkyne okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné, možno podľa žalovaného považovať za neskoro uplatnený prostriedok procesnej obrany a procesného útoku. Podľa žalovaného je nepochybné, že žalobkyňa mohla napadnúť neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z titulu porušenia zákazu vyplývajúceho z ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce prakticky okamžite, už priamo v jej nesúhlase s okamžitým skončením pracovného pomeru, ktorý mu (žalovanému) doručila. Nakoľko tak neurobila a v žalobe si zvolila iný dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, je podľa žalovaného zrejmé, že dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatnený žalobkyňou v zmysle ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce, si žalobkyňa ako prostriedok procesnej obrany, resp. procesného útoku podľa § 153 CSP neuplatnila včas a z tohto dôvodu naň súd nemusel vôbec prihliadať. Vo svojej podstate však podľa žalovaného ide aj o zmenu žaloby ako takej a keďže k tejto zmene žaloby došlo po uplynutí prekluzívnej hmotno-právnej lehoty danej ust. § 77 Zákonníka práce, súd by takúto zmenu žaloby nemal pripustiť a so žalobkyňou tvrdenými dôvodmi neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z titulu údajného porušenia ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce by sa z úradnej povinnosti nemal podľa žalovaného zaoberať. V nadväznosti na uvedené žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že záver o tom, že ak žalobkyňa zmení titul, na základe ktorého sa domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak dochádza k zmene žaloby, je podľa žalovaného podporený aj názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení sp. zn. 4Obdo 13/2012 zo dňa 31. 05. 2012 uviedol: „zmenou žaloby v zmysle ust. § 95 OSP sa rozumie inštitút, použitím ktorého možno zmeniť to, čoho sa žalobca domáhal v pôvodnom petite a to tak, že žiada viac, žiada niečo iné, alebo na základe iného skutkového stavu“. Z výsledku doterajšieho konania podľa žalovaného vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal najmä otázkou, či došlo k porušeniu zákazu vyplývajúceho z ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce. Ak ale žalobkyňa začala neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru pre porušenie tohto zákazu uplatňovať až po uplynutí lehoty danej ust. § 77 Zákonníka práce, tak to podľa žalovaného znamená, že si uplatňuje svoje právo po uplynutí prekluzívnej lehoty, a preto sa s neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru z tohto dôvodu už nemožno zaoberať. Podľa názoru žalovaného zmenou žaloby - žiadaním, aby bolo rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na základe iného skutkového stavu, než aký bol prvotne žalobkyňou opisovaný, nemožno dosiahnuť, aby sa súd zaoberal dôvodmi neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pri ktorých lehota na ich uplatnenie už uplynula, pretože ide o lehotu prekluzívnu. V závere vyjadrenia k vyjadreniu žalobkyne žalovaný uviedol, že trvá na tom, aby odvolací súd odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalovaného, ktorý v odvolaní namietal, že odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP), pričom argumentoval tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru nemôže byť v danom prípade v zmysle ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce posúdené ako neplatné, pretože žalobkyňa si nesplnila svoju povinnosť, ktorá jej podľa žalovaného vyplýva z ust. § 81 písm. g) Zákonníka práce a neinformovala žalovaného ako svojho zamestnávateľa, že existuje na jej strane okolnosť, ktorá vylučuje, aby s ňou žalovaný ako zamestnávateľ ukončil pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru. 7. Podľa ust, § 68 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou zamestnankyňou alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Môže však s nimi s výnimkou zamestnankyne na materskej dovolenke a zamestnanca na rodičovskej dovolenke (§ 166 ods. 1) z dôvodov uvedených v odseku 1 skončiť pracovný pomer výpoveďou. 8. Podľa ust. § 41 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie vyžadovať od fyzickej osoby informácie a) o tehotenstve b) o rodinných pomeroch c) o bezúhonnosti s výnimkou, ak ide o prácu, pri ktorej sa podľa osobitného predpisu vyžaduje bezúhonnosť , alebo ak požiadavku bezúhonnosti vyžaduje povaha práce, ktorú má fyzická osoba vykonávať, d) o politickej príslušnosti, odborovej príslušnosti a náboženskej príslušnosti. 9. Podľa ust. § 41 ods. 7 Zákonníka práce, fyzická osoba je povinná informovať zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu práce alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu, a o dĺžke pracovného času u iného zamestnávateľa, ak ide o mladistvého. 10. Podľa ust. § 81 písm. g) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä písomne oznamovať zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu všetky zmeny, ktoré sa týkajú pracovného pomeru a súvisia s jeho osobou, najmä zmenu jeho mena, priezviska, trvalého pobytu alebo prechodného pobytu, adresy na doručovanie písomností, zdravotnej poisťovne, a ak sa so súhlasom zamestnanca poukazuje výplata na účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, aj zmenu bankového spojenia. 11. Podľa ust. § 320 CSP, zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú. 12. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd uvádza, že argumentácia žalovaného, uvedená v odvolaní, na ktorej žalovaný založil dôvody odvolania uplatnené v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP tvrdiac, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni je neplatné, nie je opodstatnená, a to z toho dôvodu, že príslušnosť ku niektorej zo skupín zamestnancov vymenovaných v ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce je objektívne kritérium, nezohľadnenie ktorého pri okamžitom skončení pracovného pomeru spôsobuje bez ďalšieho neplatnosť tohto právneho úkonu. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že žalobkyňa si nesplnila povinnosť vyplývajúcu jej z ust. § 81 písm. g) Zákonníka práce, v zmysle ktorého ustanovenia mala žalobkyňa podľa žalovaného informovať žalovaného ako svojho zamestnávateľa o tom, že sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, a preto nemôže byť predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru posúdené ako neplatné, odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 68 ods. 3 Zákonníka práce vo svojom znení, tak ako je vyššie uvedené, nepodmieňuje zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k tam vymenovaným skupinám zamestnancov splnením akejkoľvek ďalšej podmienky, či už na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa. Pokiaľ ide o samotné ustanovenie § 81 písm. g) Zákonníka práce, na ktoré žalovaný v súvislostí s tvrdeným nesplnením si vyššie uvedenej povinnosti žalobkyne v odvolaní poukázal, odvolací súd uvádza, že žalovaný v odvolaní ustanovením § 81 písm. g) Zákonníka práce argumentuje účelovo, bez kontextu so zmyslom a s aplikačným rádiusom uvedeného ustanovenia, pretože zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva pre zamestnanca povinnosť bez zbytočného odkladu informovať zamestnávateľa o všetkých zmenách, ktoré na jeho strane nastanú počas trvania pracovného pomeru a nie o skutočnostiach, ktoré sú už v čase vzniku pracovného pomeru dané (existujúce) a o ktorých informácie nie je zamestnávateľ oprávnený od zamestnanca vyžadovať (ust. § 41 ods. 6 Zákonníka práce) a zamestnanec povinný zamestnávateľovi poskytovať (ust. § 41 ods. 7 Zákonníka práce). Uvedené ustanovenie sa teda netýka skutočností, ktoré na strane zamestnanca existujú už v čase vzniku pracovného pomeru. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd uvádza, že ak žalovaný na jednej strane v odvolaní poukázal na ust. § 41 ods. 6 Zákonníka práce, ktorý upravuje aké informácie nesmie zamestnávateľ pred samotným uzatvorením pracovnej zmluvy od budúceho zamestnanca požadovať, na strane druhej opomenul poukázať na ust. § 41 ods. 7 Zákonníka práce, ktoré na rozdiel od ust. § 81 písm. g) Zákonníka práce bezprostredne nadväzuje na ust. § 41 ods. 6 Zákonníka práce a ktoré upravuje o akých skutočnostiach je fyzická osoba (budúci zamestnanec) povinná svojho zamestnávateľa informovať tak, že fyzická osoba (budúci zamestnanec) je povinná informovať svojho zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré jej bránia vo výkone práce. Skutočnosť, že žalobkyňa sa osobne stará o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím (o svojho syna) takouto skutočnosťou nie je, pretože syn žalobkyne počas pracovnej doby žalobkyne navštevoval najprv špeciálnu materskú školu; v súčasnosti navštevuje základnú školu ako integrované dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, a teda starostlivosť žalobkyne o syna nie je takou skutočnosťou, o ktorej by bola žalobkyňa žalovaného v zmysle ust. § 41 ods. 7 Zákonníka práce povinná informovať. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie pri aplikácii a interpretácii ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce nepochybil, keď dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni je pre rozpor s ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce neplatné, ktorý záver premietol do výroku odvolaním napadnutého medzitýmneho rozsudku. Uvedený záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správny, pričom tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní o tom, že žalobkyňa nepreukázala, že sa osobne stará o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím považuje za neopodstatnené, pretože žalobkyňa, tak ako to vyplýva z obsahu spisu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie súdu predložila rodný list svojho syna (ktorý sa narodil v roku 2012, teda pred uzatvorením pracovnej zmluvy, ktorú žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 13. 02. 2015, čo okrem iného potvrdzuje fakt, že aplikácia ust. § 81 písm. g) Zákonníka práce je, tak ako je vyššie uvedené, v danom prípade neopodstatnená) a preukaz ZŤP, preukazujúci, že syn žalobkyne je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím (č. l. 92 spisu). Rovnako za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, že žalobkyňa sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce nedomáhala včas (v lehote podľa ust. § 77 Zákonníka práce), pretože v žalobe neuviedla, že sa domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru aj v zmysle ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce a uvedené tvrdenie produkovala až v priebehu konania (vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k žalobe). V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu jasne a zreteľne vyplýva, že žalobkyňa podala žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru včas - v lehote podľa ust. § 77 Zákonníka práce. To že v priebehu konania doplnila skutkové tvrdenia týkajúce sa dôvodov neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru o tvrdenie, že žalobca pri okamžitom skončení pracovného pomeru obišiel ust. § 68 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemožno považovať za „domáhanie sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty uvedenej v ust. § 77 Zákonníka práce, pretože žalobkyňa v zmysle ust. § 320 CSP skutkové tvrdenia uvedené v žalobe až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej mohla doplniť. Súd prvej inštancie pri posudzovaní všetkých žalobkyňou uvádzaných dôvodov neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, považoval správne dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 3 Zákonníka práce za natoľko určujúci, že s ostatnými dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru sa už nezaoberal, čo ale neznamená, že sa s nimi nezaoberal preto, lebo (tak ako to tvrdí žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného - č. l. 313-315 spisu) zo strany žalobkyne došlo v priebehu konania pred súdom prvej inštancie k zmene žaloby, v ktorej zmenenej žalobe založila žalobkyňa požadované určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na inom skutkovom základe ako v žalobe. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že podľa R 38/1999 o zmenu žaloby nejde spravidla vtedy, ak žalobca iba dopĺňa ďalšie skutkové tvrdenia na podloženie svojho nároku, avšak skutkový základ nároku zostáva nezmenený (R 38/1999), čo je procesne iná situácia než akú predpokladá uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo 13/2012 zo dňa 31. 05. 2012, na ktoré poukázal žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného (č. l. spisu 313-315). 13. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho ako vecne správny podľa ust. § 378 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).