Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/116/2023 z 15. 10. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica 17Co/116/2023 6619200769 15. 10. 2024 JUDr. Zita Nagypálová ECLI:SK:KSBB:2024:6619200769.2

Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX D., 2/ A. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX D., obaja zastúpení FALATH & PARTNERS s. r. o., so sídlom Pribinova 28, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 56 136 048, proti žalovanému: Všeobecná nemocnica s poliklinikou Lučenec n. o., so sídlom Námestie republiky 15, 984 39 Lučenec, IČO: 37 954 571, zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Gombalom, so sídlom P. Rádayho 14/A, 984 01 Lučenec, za účasti intervenienta na strane žalovaného Generali Česká pojišťovna, a. s. so sídlom: Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 452 72 956, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky Generali poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO: 54 228 573, zastúpeného advokátom JUDr. Radkom Petruňom, so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy o odvolaní žalobcov, žalovaného a intervenienta proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/3/2019-791 z 9. júna 2023, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie okrem časti výrokov II. a V. o zamietnutí žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania, výroku VIII. o zamietnutí žaloby o zaplatenie náhrady škody vo výške 2 924,85 € zrušuje a v tomto rozsahu vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Žalobe o náhradu škody vo výške 5 469,61 € a náhrady nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov vo výške 125 000,- € súd prvej inštancie vyhovel čiastočne. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu škody vo výške 2 544,76 € a žalobu o náhradu škody vo výške 2 924,85 € zamietol. Zo žiadaných 125 000,- € náhrady nemajetkovej ujmy priznal každému zo žalobcov voči žalovanému nárok len vo výške 40 000,- € a žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 85 000,- € pre každého zo žalobcov zvlášť zamietol. Žalovanému a intervenientovi uložil spoločnú a nerozdielnu povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania v rozsahu 100 % (každému zvlášť) z predmetu konania o náhradu nemajetkovej ujmy a vzhľadom na čiastočný úspech žalobcov v časti žalovaného nároku o náhradu majetkovej škody žiadnej zo strán ani intervenientovi na strane žalovaného právo na náhradu trov konania nepriznal. 1.1 Podľa dôvodov rozhodnutia podali žalobcovia na Okresný súd Lučenec dňa 13. februára 2019 žalobu o náhradu majetkovej škody vo výške 5 469,61 € a dňa 13. februára 2020 druhú žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy po 125 000,- € každému z nich, ktoré súd prvej inštancie spojil na spoločné konanie z dôvodu, že sa týka tých istých strán sporu a nároky sú uplatňované na rovnakom skutkovom základe. Žalobcovia dôvodili, že sú rodičmi nebohej E. C., nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj „pacientka“ alebo „poškodená“ alebo „dcéra žalobcov“), ktorá bola od 4. februára 2017 do 14. februára 2017 hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení žalovaného, kde na následky ochorenia, ktoré nebolo správne diagnostikované a terapeuticky zvládnuté v čase, kedy by sa fatálnemu následku dalo zabrániť správnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti, dňa XX.XX.XXXX zomrela. V priamej príčinnej

súvislosti so smrťou nebohej E. C. uhradili žalobcovia náklady na pohreb nebohej, cintorínske služby, poplatok za prenájom hrobového miesta, náklady na kar, vyhotovenie hrobu a pomníka a vyhotovenie fotokópie zdravotnej dokumentácie v celkovej výške 5 469,61 €. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy opierali žalobcovia o ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva s odôvodnením, že nebohá E. C. bola ich jediným dieťaťom, smrťou ktorého zomrela celá budúcnosť ich rodiny, oni trpia posttraumatickou stresovou poruchou, smrť dcéry spôsobila úplnú deštrukciu rodinných väzieb a smútok vyvolaný smrťou dcéry postavil hradbu aj medzi nich dvoch, jej rodičov. Do konca ich životov bude pre nich smrť dcéry v tak mladučkom veku trvalou a neodstrániteľnou traumou. Stratu dcéry nezmierni ani nenahradí žiadna výška nemajetkovej ujmy v peniazoch. Požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy zvolili v uvádzanej výške, aby prebrala zdravotnícke zariadenie, v ktorom k ujme došlo k sebareflexii a bola mementom pre ostatné zdravotnícke zariadenia, pretože to, „k čomu v nemocnici došlo, sa už zvráti nedá, ale v situácii, ak dôjde z dôvodu nesprávne, s chybami poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany nemocnice ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti – k takému aj bežnému človeku nepochopiteľnému a zdravým rozumom nevysvetliteľnému zanedbaniu, v dôsledku čoho dôjde k smrti, nezaslúži si takýto poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žiaden ohľad ani pri posudzovaní priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pretože súd by mal brať do úvahy tie okolnosti, ktoré spôsobili a aj sprevádzali smrť ich jedinej dcérky“. 1.2 Žalovaný popieral tvrdenia žalobcov, že nebohá E. C. zomrela na následky ochorenia, ktoré nebolo zo strany žalovaného správne diagnosticky a terapeuticky zvládnuté v čase, kedy by sa fatálnemu následku dalo zabrániť správnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Tvrdil, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke postupoval správne, v súlade so zákonom o zdravotnej starostlivosti. Uplatnené nároky neuznal v žiadnom rozsahu. Aktívnu legitimáciu žalobcov ako rodičov nebohej E. C. nepopieral, nespochybňoval, že v čase od 4. februára 2017 do 14. februára 2017 bol poskytovateľom zdravotnej starostlivosti pacientke E. C., odmietal tvrdenie o porušení právnej povinnosti žalovaným a jeho zodpovednosť za smrť E. C.. 1.3 Intervenient vstúpil do konania na strane žalovaného tvrdiac právny záujem na výsledku konania vzhľadom na to, že v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. mal žalovaný uzavretú poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti s intervenientom. 1.4 Skutkový stav zistený v konaní popísal súd prvej inštancie podrobne ako chronologický sled udalostí o priebehu poskytovania zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. počnúc dňom 02.02.2017 a končiac dňom 14.02.2017 vyplývajúci zo zdravotnej dokumentácie nebohej E. C. a znaleckých posudkov vyhotovených pre účely konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní a tento súdny spor o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj z dohľadových spisov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej aj „ÚDZS“). Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície uznesením ČVS: KRP-87/1-VYS-BB-2018 z 30.06.2020, právoplatným 31.08.2020 trestné stíhanie začaté pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 14.02.2017 vo Všeobecnej nemocnici s poliklinikou, n. o. Lučenec došlo k úmrtiu E. C. podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Pre účely trestného konania bol organizáciou F. A. F. C. G. E. (ďalej aj „F.“) vyhotovený znalecký posudok č. 201/2018 dňa 13.08.2018 a doplnenie č. 1 znaleckého posudku dňa 22.03.2020, ktoré boli v tomto civilnom konaní predložené ako listinný dôkaz. F. nemohol potvrdiť a forenzne ničím preukázať, že v čase, kedy bolo najskôr možné objektívne rozpoznať závažnosť ochorenia E. C. v plnom rozsahu, teda dňa 04.02.2017, bol zároveň jej zdravotný stav s istotou zvládnuteľný v rámci súdobných liečebných možností. Vyslovil záver, že pri správnej liečbe mala E. C. určitú šancu na prežitie, ktorá bola znížená viacerými odbornými pochybeniami poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Odborné medicínske postupy lekárov žalovaného mohli podľa názoru znaleckej organizácie významne znížiť šance E. C. na zvládnutie septického stavu a vyliečenie. Znalecká organizácia však nedokázala označiť taký konkrétny medicínsky postup či jeho absenciu, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností a v priamej príčinnej súvislosti znamenal smrť E. C.. Identifikovala len viaceré postupy žalovaného ako non lege artis. V Dodatku č. 1 znaleckého posudku sa vyjadroval F. k príčinnej súvislosti medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. a jej úmrtím tak, že lekári žalovaného mali včas k dispozícii kľúčové výsledky laboratórnych vyšetrení, podľa ktorých mohli zvoliť správny manažment pacientky a tiež mali k dispozícii konziliárne služby kolegov, ktorí by v rámci svojej odbornosti rozpoznali závažnosť ochorenia pacientky v širších klinických súvislostiach. Prognostické šance na prežitie E. C. v prvom rade znížilo oneskorenie komplexnej diagnostiky a zváženie intenzívnej liečby od 04.02.2017 do 08.02.2017. F. nedokázal zodpovedať, či by rozpoznanie závažnosti stavu v plnom rozsahu pri prvom konziliárnom

infektologickom vyšetrení dňa 07.02.2017 ešte umožnilo zvrátiť negatívne sa rozvíjajúci zdravotný stav a zabrániť tak smrti pacientky. Podľa záverov znaleckej organizácie v znaleckom posudku nebolo možné jednoznačne a s absolútnou istotou potvrdiť patofyziologickú príčinnú súvislosť medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. a jej úmrtím, pretože jej zdravotný stav už pri prijatí na ORL oddelenie žalovaného bol vážny a nebolo možné s istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo k jej úmrtiu. Reálna možnosť jej vyliečenia sa však počas niekoľkých prvých dní hospitalizácie rýchlo znižovala a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou znalecká organizácia tvrdila, že v čase prijatia pacientky na oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny (ďalej aj „OAIM“) žalovaného dňa 09.02.2017 už bol stav pacientky natoľko kritický, že možnosť vyliečenia bola prognosticky mizivá. Výhrady voči terapii poskytovanej žalovaným nebohej E. C. vyslovila aj znalkyňa C. H. D., I. v súkromnom znaleckom posudku č. 1/2021 z 11.06.2021 so záverom, že hrubé pochybenia, ktoré by priamo privodili smrť pacientky E. C. odhalené neboli. Jednotlivé pochybenia a nedostatky v priebehu celej hospitalizácie pacientky samé o sebe možno nemali potenciál privodiť smrť pacientky, ale spočítaním ich vplyvu veľmi pravdepodobne došlo k odňatiu šancí pacientke. Kvantifikácia rozsahu odňatia šancí však nie je exaktne možná. Výhrady voči jednotlivým odborným postupom lekárov žalovaného na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) vyslovila znalkyňa C. D., I. z dôvodu oneskorenia jednotlivých krokov, nesprávneho vyhodnotenia – podcenenia známych príznakov a výsledkov vyšetrení, nedôslednosti v diagnostike aj liečbe, nepresnosti vedenia zdravotnej dokumentácie, nedostatočnej štandardizácií postupov, zlej organizácii starostlivosti v nemocnici a celkovej laxnosti v prístupe k pacientovi. Pri výsluchu na súdnom pojednávaní znalkyňa C. D., I. uviedla, že reťazenie jednotlivých pochybení žalovaného dohromady malo za následok zníženie šancí na prežitie pacientky, ktorej stav inak prežitie nevylučoval, šance na prežitie boli E. C. odobrané tým, že nebola liečená adekvátne. Na žiadosť žalovaného analyzovala obdobie hospitalizácie pacientky na jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS) a oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) aj znalkyňa C. J. K. v znaleckom posudku č. 9/2021 zo 16.12.2021, ktorá zistila určité pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C., ktoré ale neprivodili smrť pacientky a konštatovala, že zdravotná starostlivosť OAIM žalovaného bola E. C. poskytnutá lege artis. Na záveroch svojho znaleckého posudku zotrvala C. K. aj po konfrontácii so znalkyňou C. D., I.. Na žiadosť žalobcov vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica dohľad nad poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaným pacientke E. C. a listom z 23.01.2018 oznámil žalobcom 1/ a 2/, že diagnostická ani liečebná starostlivosť zo strany žalovaného nebola zanedbaná, zdravotná starostlivosť ich dcére v dohliadanom období u všetkých troch poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (PEGAUR MED s. r. o., so sídlom J. A. Komenského 5130/25 Lučenec, IMUNOSPOL s. r. o., so sídlom Nešpora 2518/4, Lučenec a Všeobecná nemocnica s poliklinikou Lučenec n. o., so sídlom Námestie republiky 15, Lučenec) bola poskytnutá správne. Na žiadosť žalobkyne 1/ opätovne prešetroval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov poskytnutie zdravotnej starostlivosti pacientke E. C., vykonal kontrolu záverov dohľadu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica a v protokole č. 1366/2018 z 23.09.2019 konštatoval nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti na oddelení ORL a infekčnom oddelení žalovaného. Námietky žalovaného proti tomuto protokolu boli iba sčasti akceptované. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej aj „ÚDZS“), pobočka Prešov opakovaným prešetrením zistil, že zdravotná starostlivosť pacientke E. C. nebola u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti Všeobecná nemocnica s poliklinikou Lučenec n. o., so sídlom v Lučenci poskytnutá správne, v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 576/2004 Z. z.“ alebo „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Po ukončení dohľadu ÚDZS, pobočka Prešov začal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica správne konanie vo veci uloženia pokuty voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Všeobecná nemocnica s poliklinikou Lučenec n. o., Lučenec, ktoré bolo zastavené z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej trojročnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia. 1.5 Na právne posúdenie uplatnených nárokov žalobcov aplikoval súd prvej inštancie ustanovenia § 11, § 13, § 15, § 16, § 116, § 415, § 420, § 442, § 449 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), ustanovenie § 4 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 576/2004 Z. z.“ alebo „zákon o zdravotnej starostlivosti“), článok 19, článok 40 Ústavy Slovenskej republiky, článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho Ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), § 193, § 209 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“), § 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj „nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.“), § 101 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, aj § 50, § 64 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“ alebo „zákon o zdravotných poisťovniach“). 1.6 Za nesporné skutkové zistenia súd prvej inštancie označil, že E. C. bola dcérou žalobcov a zomrela dňa XX. XXXXXXXX XXXX v zdravotníckom zariadení žalovaného. Zdravotnú starostlivosť počas hospitalizácie poskytoval E. C. žalovaný prostredníctvom svojich zamestnancov, lekárov a zdravotných sestier. Aktívna vecná legitimácia žalobcov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy je odvodená od blízkeho príbuzenského vzťahu žalobcov k nebohej E. C., ktorá v čase svojej smrti bola plnoletá, vysokoškoláčka, bývajúca počas trvania výučby mimo bydliska na vysokoškolskom internáte, ale mimo vyučovacieho procesu v jednej domácnosti so svojimi rodičmi. Výsluchom žalobcov mal súd preukázaný veľmi úzky vzťah členov rodiny založený na intenzívnej starostlivosti a všestrannej pomoci, preto majú žalobcovia právo ako blízke osoby domáhať sa ochrany svojej osobnosti podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka a náhrady majetkovej škody, ktorá im v súvislosti s úmrtím dcéry vznikla. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je odvodená od ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka a § 4 zákona č. 576/2004 Z. z. Súd prvej inštancie v prvom rade skúmal, či boli naplnené všetky atribúty zodpovednosti za škodu a výsledkom tohto skúmania bol jeho záver, že úmrtím jedinej dcéry žalobcov E. C. bola narušená celistvosť a integrita ich rodiny, bolo zasiahnuté do práva na ochranu súkromia a rodinného života žalobcov garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavou Slovenskej republiky, aj ustanovením § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Žalobcom bola spôsobená ujma, ktorej následky sú trvalé a neodstrániteľné, pretože stratili člena svojej rodiny a žalobcom vznikla aj majetková škoda v súvislosti s vynaložením nákladov na pohreb nebohej. 1.7 Odpoveď na otázku, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá E. C. správne vyvodil súd prvej inštancie zo znaleckého posudku znaleckej organizácie F., hodnoteného v tomto konaní ako listinný dôkaz, znaleckého posudku C. D., I. a protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov (znalecký posudok C. K. označil súd prvej inštancie za nepresvedčivý) a za preukázané považoval, že žalovaný porušil svoju povinnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C. a neoprávnene zasiahol do práv žalobcov tým, že nevyužil všetky dostupné liečebné postupy na to, aby v liečbe pacientky neostali žiadne rezervy, nevyužil možnosť konziliárneho manažmentu pacientky, nezabezpečil dostupnosť potrebných vyšetrení [pre nedostupnosť techniky a stiesnené podmienky nemocnice (posteľ neprešla cez dvere)], nepreviezol pacientku za asistencie mobilnej intenzívnej jednotky na vyššie pracovisko a týmto (ne)konaním odňal E. C. šancu na zlepšenie jej zdravotného stavu. Pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za žalobcami tvrdený následok spôsobený konaním, resp. nekonaním žalovaného bolo potrebné posúdiť vzťah príčiny (neposkytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis) a následku (smrť pacientky), pretože samotná existencia nesprávneho postupu ešte automaticky nezakladá zodpovednosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za následok. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym konaním) škodcu a vznikom škody musí byť v každom konkrétnom prípade preukázaná. V civilnom konaní v medicínskych sporoch medzi pacientmi, resp. pozostalými po pacientoch a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, o aký prípad ide aj v prejednávanej veci, však uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie dôsledne neplatí. Od jednoznačného konštatovania príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty bolo rozhodovacou činnosťou súdov upustené. Doporučovalo sa využiť niektorých spravodlivejších doktrín, napr. doktríny tzv. „straty šance“ či „straty očakávaní“, podľa ktorej súd pomeruje či odhaduje pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí. K takémuto postupu sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017 s poukazom na to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacienta je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta a práve slabšie postavenie poškodeného pacienta objektívne limituje dokazovanie kauzálnej súvislosti medzi príčinou vzniku škodlivého následku a následkom. Súd prvej inštancie konštatoval, že posúdenie príčinnej súvislosti nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti so smrťou pacienta je otázkou skutkovou, na posúdenie ktorej sú potrebné odborné znalosti, preto pri ustálení príčinnej súvislosti vychádzal zo znaleckých posudkov, výsluchov, konfrontácií znalcov a protokolov ÚDZS. 1.8 K námietkam žalovaného a intervenienta na strane žalovaného, ktorí spochybňovali existenciu príčinnej súvislosti medzi poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaným E. C. a jej smrťou súd prvej inštancie uviedol, že nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke konštatoval už Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov, právnická osoba zriadená na vykonávanie dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti zákonom č. 581/2004 Z. z., rozhodnutím ktorého podľa § 193 C. s. p. je súd viazaný. Orgán verejnej správy spáchanie správneho deliktu - porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. žalovaným ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti

konštatoval. Nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti konštatovala znalecká organizácia F., rovnako tak znalkyne C. H. D., I. aj C. J. K.. Všetky tri znalecké posudky zhodne uvádzali, že jednotlivé pochybenia a nedostatky v priebehu hospitalizácie pacientky samé o sebe nemali potenciál privodiť jej smrť, ale spolu spočítaním ich vplyvu došlo k odňatiu šancí pacientke na uzdravenie. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcov, že príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a smrťou ich dcéry existuje, keďže zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného vykazovala viaceré chyby a nedostatky, v dôsledku ktorých bola šanca na prežitie poškodenej E. C. znížená. Zdôraznil, že je potrebné dôsledne chrániť pacientovo právo na telesnú integritu a jeho právo na život. Keďže v medicínskych sporoch je práve najproblematickejšou otázkou zodpovedanie existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a následkom, pretože vzhľadom na povahu ľudského tela je veľmi obtiažne spojiť určitý následok (zhoršenie zdravia) s konkrétnou príčinou, priklonil sa k názoru žalobcov, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti v zmysle teórie „straty šancí“ sa delí zodpovednosť za následok pokiaľ je príčinná súvislosť len pravdepodobná. Ako následok nemožno s istotou dokázať vzniknutú škodu, ale možno s istotou dokázať stratu určitej šance na prežitie či uzdravenie alebo zlepšenie zdravotného stavu. Doktrína „straty šance“ slúži k uľahčeniu dôkazného bremena ohľadne úlohy, pred ktorou pacient stojí, ak má preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného zdravotníckeho zariadenia a škodlivým následkom. Odborné pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. žalovaným v konaní preukázané boli. Zo znaleckých posudkov a protokolu ÚDZS vyplýva, že zdravotná starostlivosť nebola pacientke poskytnutá správne diagnosticky, terapeuticky ani z hľadiska časového a aj keď nebolo možné jednoznačne ustáliť, že ani správne vedená liečba by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou neviedla k záchrane života pacientky jednoznačne bolo ustálené, že odborné medicínske postupy lekárov non lege artis mohli významne znížiť šance pacientky na zvládnutie septického stavu a vyliečenie. Mieru zníženia šancí prežitia pri dôslednejšej starostlivosti o pacientku nebolo možné presne určiť. Ak podľa záverov znalcov a ÚDZS postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance na prežitie pacientky a podľa názoru najvyšších súdnych autorít je v medicínskych sporoch potrebné v záujme zabezpečenia základného práva žalobcov (poškodených) na súdnu ochranu posúdiť otázku príčinnej súvislosti aj na základe pravdepodobnosti, nielen na základe kauzality, ktorý výklad vyrovná slabšie postavenie žalobcov ako poškodených, možno podľa názoru súdu prvej inštancie dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím E. C.. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie vrátane príčinnej súvislosti je podľa konajúcu súdu rozhodujúce, že včasná a účinná diagnostika a následný postup v liečbe (terapia) boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a živote poškodenej, k čomu nedošlo, pretože zdravotný stav poškodenej bol zaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaného a neeliminované riziko sa naplnilo úmrtím poškodenej. Matematické vyjadrenie alebo kvantifikovanie predpokladu šance pacientky na prežitie je v tomto prípade vylúčené z dôvodu, že žalovaný porušil základnú povinnosť riadnej diagnostiky zdravotného stavu poškodenej už pri jej prijatí na hospitalizáciu. Ak by riadnou diagnostikou zistil žalovaný zdravotný stav pacientky v čase jej prijatia na hospitalizáciu, mohol by preukázať, že aj napriek pochybeniam v poskytnutí zdravotnej starostlivosti nemohol zabrániť úmrtiu poškodenej, že zdravotný stav poškodenej bol už v čase hospitalizácie taký, že ani pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť jej úmrtiu. Skutočnosť, že nebolo možné s istotou ustáliť prognózu vývoja zdravotného stavu poškodenej ani v prípade poskytnutia riadnej zdravotnej starostlivosti, nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie pripísať na ťarchu žalobcov a v prospech žalovaného. 1.9 Príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného poskytnúť poškodenej zdravotnú starostlivosť lege artis a ujmou na strane žalobcov zo smrti poškodenej je podľa dôvodov napadnutého rozhodnutia potrebné vnímať aj z toho hľadiska, že citová ujma na strane žalobcov pre smrť dcéry vznikla práve z toho dôvodu, že žalovaný nevykonal všetko, čo mohol na záchranu života poškodenej pacientky vykonať. Túto by neutrpeli, keby mali vedomie, že žalovaný poskytol poškodenej objektívne dostupnú riadnu zdravotnú starostlivosť. Základ nároku uplatňovaného žalobcami bol daný a dôkazmi vykonanými v konaní bola vyvrátená obrana žalovaného o neexistujúcom imunodeficite pacientky, o správnosti podávania liekov Cordarone a Dexametazon, o dostatočnom vykonávaní 12 – zvodového EKG pacientke, o včasnosti a správnosti diagnostiky, o včasnosti, správnosti a vyťaženosti liečby. Žalovaný neoprávnene zasiahol do práva žalobcov na súkromný a rodinný život. 1.10 Súd prvej inštancie poukázal na teoretické východiská vyplývajúce z § 13 ods. 2 OZ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vysvetlil, že v § 13 ods. 3 OZ sú taxatívne stanovené len dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodnutí ex offo vychádzať. Sú to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Slovenský právny poriadok neurčuje minimálnu ani maximálnu výšku finančného zadosťučinenia

priznávaného podľa § 13 ods. 2 OZ, ktorej priznanie nie je reparáciou, ale len satisfakciou majúcou zmierniť následky zásahu. Súd prvej inštancie si bol vedomý, že žiadna suma nemôže žalobcom nahradiť stratu dcéry, po smrti ktorej žalobcovia stratili nielen možnosť viesť súkromný a rodinný život s ňou, ale tiež nádej na akýchkoľvek potomkov, keď vzhľadom na vek a zdravotný stav žalobcov je vylúčené, aby mali viac vlastných detí. K nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základný rámec súkromného života žalobcov a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu, ich práva na súkromie a rodinný život došlo práve protiprávnym konaním žalovaného. Nárok žalobcov je daný okrem iného aj silným citovým putom matky a otca s dcérou, ktoré preukázateľne medzi žalobcami a zomrelou existovalo. Pre posúdenie, aká náhrada nemajetkovej ujmy by bola vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu primeraná, porovnal súd prvej inštancie výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky a dospel k záveru, že za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy pre každého rodiča samostatne je možné považovať sumu 40 000,- €, ktorá zohľadňuje neodstrániteľný následok v podobe smrti dcéry a dôsledky, ktoré táto strata u žalobcov vyvolala. Trauma, ktorá žalobcom vznikla smrťou ich dcéry, je neodstrániteľná z ich citového života. Smrťou dcéry došlo k závažnému zásahu do psychickej a morálnej integrity osobnosti žalobcov, ktorý zanechal v ich živote trvalé následky. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadnil aj to, že pôvodcom zásahu bol poskytovateľ zdravotnej starostlivosti - nemocnica, miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci – lekári sú dostatočne kvalifikovaní a ich prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd prvej inštancie aj s prihliadnutím na okolnosti na strane žalovaného, ktoré je zdravotníckym zariadením a od tohto subjektu sa očakáva dodržanie a vykonanie všetkých nevyhnutných úkonov a postupov pri plnení primárnej prevenčnej povinnosti predchádzania škodám. Za významné považoval, že žalovaný je poistený pre prípad zodpovednosti za škodu, plnenie za žalovaného poskytne intervenient a priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy neohrozí poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným. 1.11 Súd prvej inštancie odmietol argumentáciu žalovaného o spoluzavinení poškodenej E. C. na vzniku následku tým, že nedodržiavala liečebný režim a odmietla poskytnutie lieku Gentamicin. Z výsluchu ošetrujúcej lekárky E. C. C. L. súd prvej inštancie zistil, že ochorenie E. C. sa objavilo zrazu, neočakávane dňa 02.02.2017 a nebolo preukázané, že by spôsobom svojho života alebo nedbanlivosťou si ochorenie privodila. Rodičia poškodenej popierali, že by sa dňa 03.02.2017 nedostavila ich dcéra na odber krvi indikovaný všeobecným lekárom. Tvrdili, že poznámka o neúčasti na odberoch krvi bola v dekurze z 02.02.2017 dopísaná do zdravotného záznamu dodatočne. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že ani realizácia krvných odberov dňa 03.02.2017 by nemala vplyv na ďalší vývoj udalostí, keďže dňa 04.02.2017 už bola E. C. hospitalizovaná a výsledky krvných testov z 03.02.2017 by boli k dispozícii až v pondelok 06.02.2017, kedy už bola pacientka tri dni hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení žalovaného. Antibiotikum Gentamicin pacientka neodmietla absolútne, len spôsob jeho aplikácie. 1.12 Intervenient na strane žalovaného navrhoval, aby náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobcom priznaná analogicky s použitím právnych noriem upravujúcich odškodňovanie obetí trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov. Tomuto návrhu súd prvej inštancie nevyhovel s odôvodnením, že pri aplikácii takéhoto postupu nie je možné zohľadniť všetky okolnosti prípadu tak, ako to v prípade zásahov a odškodnenia zásahu do osobnostných práv ustanovuje Občiansky zákonník. Pri rozhodnutí o výške náhrady nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné zohľadniť aj konanie žalovaného po úmrtí E. C., ktorý žalobcom smrť ich jediného dieťaťa oznámil viac ako 6 hodín po jeho úmrtí v čase, keď sa jeho telesné pozostatky už nenachádzali v zdravotníckom zariadení, ale v Ústave súdneho lekárstva v Banskej Bystrici, 80 km vzdialenom krajskom meste. Žalovaný nielenže neumožnil rodičom E. C. rozlúčiť sa s ňou počas jej života v čase terminálneho stavu jej organizmu, ale ani bezprostredne po jej smrti, čo považoval súd prvej inštancie za nehumánne. Právny zástupca žalovaného vyjadril na pojednávaní rodičom sústrasť a poľutovanie nad stratou dcéry, ale toto zadosťučinenie zo strany žalovaného nepovažoval súd prvej inštancie za postačujúce. 1.13 Žalovaný a intervenient rozporovali výšku majetkovej škody argumentujúc poukazom na ustanovenie § 449 ods. 2 OZ a § 101 zákona č. 461/2003 Z. z. a obmedzenia náhrady nákladov na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Zo sumy náhrady majetkovej škody požadovanej žalobcami vo výške 5 469,61 € priznal súd prvej inštancie žalobcom len maximálnu výšku náhrady pohrebných nákladov prípustnú podľa zákona 2 509,56 €, z čoho tvoria náklady na zriadenie pomníka 663,88 € a náhradu nákladov na vyhotovenie fotokópií zdravotnej dokumentácie 35,20 €, spolu 2 544,76 € a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Za

príjemcov náhrady majetkovej škody určil oboch žalobcov, ktorí sú manželia a náklady pohrebu uhrádzali z prostriedkov patriacich do BSM. 1.14 Žalobu zamietol súd prvej inštancie aj v časti požadovaných úrokov z omeškania z dôvodu, že v čase vyhlásenia rozsudku žalovaný s úhradou priznanej sumy v omeškaní nebol. Žalobcov poučil, že v prípade, ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú rozhodnutím súdu, môžu sa priznania úrokov z omeškania domáhať samostatnou žalobou. 1.15 Návrhom žalovaného a intervenienta na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania znalcom z odboru ORL, ad hoc znalcom z odboru infektológia a ad hoc znalcom z odboru imunológia súd prvej inštancie nevyhovel. Žalovaným a intervenientom navrhnuté ďalšie dokazovania týmito znalcami považoval súd prvej inštancie za nadbytočné, keď už z dôkazov predložených v prvoinštančnom konaní mal bez dôvodných pochybností preukázanú príčinnú súvislosť medzi konaním (porušením povinnosti) žalovaného a vznikom škody. Z rovnakého dôvodu nevyhovel súd ani návrhom žalobcov na výsluch zástupcov znaleckej organizácie F.. Neprihliadnutie na vyjadrenie profesora C. I. M., I. zo 07.11.2019 k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti poškodenej E. C. odôvodnil súd prvej inštancie tým, že sám žalovaný uviedol, že profesor C. M., I. pri vypracúvaní svojho vyjadrenia vychádzal len z protokolov ÚDZS o vykonanom dohľade a nemal k dispozícii zdravotnú dokumentáciu poškodenej, na podklade ktorej by mohol dostatočne komplexne zhodnotiť jej zdravotný stav tak, aby mohol dospieť k záverom relevantným pre výsledok prejednávaného sporu. Na listinné dôkazy predložené žalobcami dňa 19. mája 2023 neprihliadol súd prvej inštancie z dôvodu, že boli predložené po vyhlásení dokazovania za skončené, kedy došlo k naplneniu koncentračnej zásady. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcov, že v prejednávanom spore ide o spor spotrebiteľský, ich poukaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017 nebol priliehavý. V ňom hovorí ústavný súd o pacientovi ako slabšej strane sporu v zmysle slabšej strany vzájomného vzťahu lekár (zdravotnícke zariadenie) – pacient (klient), charakter sporu teda neodôvodňuje použitie ustanovenia § 296 C. s. p., ktorého aplikáciu vzhľadom na to, že sú žalobcovia zastúpení advokátom by vylučovalo aj ustanovenie § 291 ods. 3 C. s. p. 1.16 Pri rozhodovaní o nároku strán sporu na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 a § 255 C. s. p. súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobcovia si v tomto konaní uplatňovali nárok na náhradu majetkovej škody, aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako dva samostatné nároky, čo viedlo k potrebe samostatného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu ku každému z nich. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol daný, výška náhrady závisela od úvahy súdu, preto sa procesný úspech pri tomto nároku posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. Žalobcovia mali v spore o náhradu nemajetkovej ujmy plný úspech, na základe čoho im súd priznal z tohto nároku právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Za trovy vzniknuté žalobcom zodpovedajú žalovaný a intervenient spoločne a nerozdielne, aj keď netvoria nerozlučné spoločenstvo, pretože procesné úkony strany sporu a intervenienta uskutočnené so súhlasom strany, za účelom pomoci ktorej vstúpil do konania, mali spoločné účinky. V časti žalovaného nároku na náhradu majetkovej škody rozhodol súd o nároku strán sporu na náhradu trov konania vzhľadom na ich čiastočný úspech podľa § 255 ods. 2 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán ani intervenientovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, keď čistý úspech žalovaného v tejto časti predmetu sporu predstavoval len nepatrnú časť 6,94 %. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia, žalovaný, aj intervenient na strane žalovaného. 3. Žalobcovia s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku navrhovali zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v II. a V. výroku, ktorými súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti zamietol žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 85 000,- € u každého zo žalobcov a zmeniť ho tak, že žalobcom 1/ a 2/ prizná odvolací súd každému z nich ďalších 85 000,€ náhrady nemajetkovej ujmy. I keď súčasťou výrokov II. a V. rozsudku súdu prvej inštancie bolo aj zamietnutie žaloby v časti požadovaných úrokov z omeškania, žiaden zo žalobcov nenavrhoval zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v časti zamietajúceho výroku týkajúceho sa úroku z omeškania z uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolaním žalobcov sú dotknuté aj výroky III. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného a intervenienta na strane žalovaného zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100 % z predmetu konania o náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto časti navrhovali rozhodnúť rovnako a priznať žalobcom voči žalovanému a intervenientovi na jeho strane náhradu trov konania v plnom rozsahu. Porušenie ich práva na spravodlivý proces videli v prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie o výške náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré sa výrazne odlišuje od recentných analogických prípadov v neprospech žalobcov bez riadneho odôvodnenia tejto

odlišnosti, čím súd prvej inštancie porušil aj zložku práva na spravodlivý proces a to riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalobcovia legitímne očakávali, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s podobnými prípadmi v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ale sa tak nestalo. Súd prvej inštancie vykonal v konaní navrhované a predkladané dôkazy správne, ale z nich dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď napriek tomu, že sám konštatoval závažnú ujmu na strane žalobcov priznal im výrazne nižšiu náhradu nemajetkovej ujmy ako to bolo v analogických prípadoch. Nesprávne určenie rozsahu náhrady výšky nemajetkovej ujmy je spôsobené aj nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie pre posúdenie uplatneného nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy zvolil správnu právnu normu, aj ju správne interpretoval, avšak vzhľadom na neadekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy ju na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. 3.1 Z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy má len subsidiárny charakter k morálnej satisfakcii v prípade, ak zadosťučinenie v nepeňažnej forme nemôže slúžiť ako satisfakcia alebo nemateriálnu ujmu nekompenzuje v dostatočnej miere. Súd prvej inštancie mal vziať do úvahy, že žalovaný napriek trom predloženým nezávislým znaleckým posudkom a výsledkom dohľadu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa bráni prevziať zodpovednosť za smrť jedinej dcéry žalobcov. Až do posledného pojednávania žalovaný nevyjadril sústrasť so žalobcami a ľútosť nad uvedeným konaním žalovaného nebola vyjadrená ani do dňa podania odvolania žalobcami. Bolo potrebné zohľadniť, že žalovaný až do odvolania žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie neposkytol žalobcom žiadne zadosťučinenie. Pri výsluchu na pojednávaní dňa 10. mája 2023 popísali žalobcovia svoje pocity zo straty dieťaťa a straty možnosti tešiť sa v budúcnosti na príchod svojich vnúčeniec, na akúkoľvek podporu v starobe. Extrémny šok žalobcov zo smrti dcéry má vplyv na zdravotný stav žalobcov a ich pocity nezmiernil ani uplynutý čas. Dĺžka súdneho konania po dobu viac ako 4 rokov, kedy sa v rámci výsluchov, prípravy vyjadrení a študovaní vyjadrení žalovaného musia v myšlienkach opätovne vracať k detailom tejto traumatizujúcej udalosti závažnosť ujmy zvýrazňujú. E. život bol ukončený náhle a nepredvídateľne, E. odchádzala do nemocnice len s vyrážkou a bolesťou hrdla a nič z pohľadu laika nenasvedčovalo tomu, že by malo dôjsť k najhoršiemu. Výsledky krvných testov však jednoznačne poukazovali na vážnosť stavu pacientky, ktorý bol v čase jej prijatia pri zvolení vhodnej liečby a podaní správnych liekov zvládnuteľný. Opakovane bolo znaleckými posudkami aj ÚDZS konštatované, že žalovaný konal non lege artis, čo preukazuje, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo v dôsledku hrubého porušenia zákonných povinností žalovaného. Ďalšou relevantnou okolnosťou pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je neinformovanie rodičov o vážnom zdravotnom stave dcéry a neskoré oznámenie jej úmrtia, čo vyvolalo u žalobcov šok, keďže takýto fatálny následok vôbec nepredpokladali. Žalobkyňa 1/ si následne dokonca chcela siahnuť na vlastný život a iba vďaka zásahu jej matky k tomu nedošlo. Žalobcovia preto nechápu, prečo im bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v porovnaní s inými aktuálnymi prípadmi z rokov 2021 a 2022 nedosahujúca ani polovicu analogických prípadov. 3.2 Náhrada nemajetkovej ujmy nemá charakter sankcie alebo reparácie náhrady škody, napriek tomu je potrebné uviesť, že vzhľadom na špecifický charakter sporov súvisiacich s poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis, keď je zrejmé, že ani milión Eur dostatočne nezmierni utrpenie a zásah do osobnostných práv rodičov, ktorí prídu o svoje jediné dieťa v čase jeho rannej dospelosti, by mala mať náhrada nemajetkovej ujmy aj istú preventívnu a sankčnú funkciu, aby bola pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti „mementom“, že neplnenie si svojich zákonných povinností bude mať na neho negatívny dopad. Príliš nízka náhrada nemajetkovej ujmy nemá na žalovaného žiadny výchovný efekt, aby prijal vhodné opatrenia na zabránenie pochybení do budúcna. Žalobcovia predmetný spor vedú hlavne preto, aby bola jasne deklarovaná zodpovednosť žalovaného za smrť ich dcéry a zároveň, aby žiadni iní rodičia nemuseli zažiť to, čo prežívajú oni. Požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je pre žalovaného likvidačná a nebude mať dopad na poskytovanie zdravotnej starostlivosti z dôvodu, že pre prípad spôsobenia škody svojim nezákonným konaním je poistený. S poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 02.10.2013, sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021, sp. zn. 12Co/108/2021 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/87/2021 z 13.07.2022 žalobcovia tvrdia, že náhrada nemajetkovej ujmy v nimi určenej výške po 125 000,- € každému z nich mala byť priznaná. Využitím vedeckých metód (analýzou a abstrakciou) žalobcovia vyabstrahovali z analogických prípadov hodnotiace kritériá determinujúce určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v sporoch s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, za ktoré označujú: zásah do majetkovej sféry škodcu, čas, resp. ekonomické faktory v Slovenskej republike v čase rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy, zavinenie škodcu, očakávanie vzniku škodlivého následku, vplyv na ďalší sociálny kontakt, vplyv na zdravie osoby, sankčný charakter náhrady nemajetkovej ujmy a prejavenie ľútosti škodcu a poskytnutie inej ako peňažnej satisfakcie, ktoré všetky svedčia

v prospech žalobcov. Účasť intervenienta v konaní potvrdzuje, že priznaná výška nemajetkovej ujmy nebude mať dopad na majetkovú sféru žalovaného, od obdobia priznania náhrady nemajetkovej ujmy v analogických prípadoch uplynul určitý čas a rapídne stúpla inflácia a životné náklady, škodu spôsobil žalovaný vedomou nedbanlivosťou, škodlivý následok - smrť pacientky, ktorý bol šokom pre žalobcov nastal, smrťou jedinej dcéry stratili žalobcovia akúkoľvek radosť zo života, nie sú schopní navštevovať miesta, na ktoré predtým chodili, žalobca 2/ sa už nedokáže venovať svojmu koníčku, priatelia sa prestali so žalobcami stýkať z dôvodu, že nevedia, ako majú na ich rodinnú tragédiu reagovať, život žalobcov sa obmedzil na chodenie do práce, na cintorín a na súd. Žalobcovia trpia viacerými chorobami/ diagnózami, musia navštevovať psychiatrickú ambulanciu, užívajú medikamenty, nemôžu dobre spať a nemajú dostatok fyzických síl. Rozsudkom súdu prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nedosahuje ani 0,00062 % zo zisku vygenerovaného intervenientom, ktorý v roku 2020 dosiahol kladný hospodársky výsledok (po zdanení) v sume 4,8 miliárd CZK = 202 925 509,43 € a v roku 2021 v sume 9,6 miliárd CZK = 405 851 018,86 €. Spomedzi krajín eurozóny má Slovenská republika aktuálne štvrtú najvyššiu infláciu. Ak sa nejaká suma zdala byť spravodlivá v roku 2020, tak v roku 2023 vzhľadom na infláciu je potrebné ju zvýšiť minimálne o 27,9 % a je potrebné vziať zreteľ aj na ďalší predpokladaný rast inflácie v najbližších rokoch. Pre porovnanie s náhradami priznávanými v iných štátoch žalobcovia uvádzajú, že v Taliansku sa priznávajú sumy za smrť maloletého dieťaťa rodičom alebo dieťaťu pri smrti jedného z rodičov, prípadne manželovi pri smrti druhého manžela, s ktorým žil v spoločnej domácnosti sumy od 150 000,- do 300 000,- €. Ak ide o právo súrodenca pri smrti súrodenca alebo právo starých rodičov pri smrti vnuka/vnučky, tak sa priznáva nárok od 21 000,- do 130 000,- €. Aj z tejto komparácie vyplýva, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40 000,- € každému zo žalobcov nebolo s ohľadom na individuálne skutočnosti prípadu adekvátne. 3.3 Ak odvolací súd nezmení rozhodnutie v zmysle návrhu žalobcov, žalobcovia navrhujú zrušiť rozsudok v nimi napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Žalovaný svoje výhrady voči všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené a závislým výrokom o trovách konania v odvolaní podriadil pod odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný neposkytol zdravotnú starostlivosť pacientke E. C. správne. Sčasti by bolo možné považovať tento názor za vyplývajúci z vykonaného dokazovania, avšak v kontexte uplatňovaných nárokov žalobcami a hodnotení oprávnenosti nárokov žalobcov považuje žalovaný tento záver za nesprávny, vyslovený bez všetkých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie vedený právnym posúdením veci a uplatňovaním na tento prípad neudržateľnej tzv. doktríny „straty šanci“ konal a rozhodoval bez riadneho preskúmania príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaným a následkom (smrťou pacientky), od ktorého si žalobcovia svoje nároky odvodzovali a žalobcom nesprávne priznal nároky, ktoré by prípadne patrili len pacientovi. Zo žiadneho dôkazu podľa názoru žalovaného nevyplynulo, že by smrť pacientky bola spôsobená nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalovaným. Súd prvej inštancie v rozsudku hodnotil odborné otázky, ktoré mal podľa návrhu žalovaného a intervenienta zodpovedať znalec z odboru infektológie a imunológie, pretože C. A. N., ktorý pracoval na vypracovaní znaleckého posudku znaleckej organizácie F. viac ako 10 rokov nepracuje na klinickom pracovisku a nemá aktuálne praktické skúsenosti s liečením pacientov. Zaoberá sa skôr cestovateľskou medicínou. Znalci, ktorí pre účely tohto konania vyhotovili znalecké posudky sa vyjadrili k liečeniu pacientky rôznymi, často protirečivými spôsobmi. Pre správne zistenie vplyvu liečby pacientky u žalovaného bolo dôležité hodnotenie imunologického statusu pacientky, ktorá mala zdravotné potiaže už od 21.01.2017 a dňa 04.02.2017 bola E. C. prijatá najprv na oddelenie ORL v nemocnici žalovaného. Po začatí poskytovania zdravotnej starostlivosti na oddelení ORL došlo k prechodnému zlepšeniu zdravotného stavu E. C.. Práve na tomto oddelení odmietla pacientka antibiotikum Gentamicin. Bolo nevyhnutné zhodnotiť aj zdravotnú starostlivosť na oddelení infektológie protirečivo hodnotené znalcami z iných odborov. Súd prvej inštancie nesprávne v bode 96. odôvodnenia rozsudku uvádza, že liek Meropenem, ktorý je súčasťou trojkombinácie antibiotík odporúčaných pre liečbu febrilnej neutropénie bol pridaný do liečby pacientky až po jej preklade na OAIM, t. j. po 09.02.2017. Tento liek bol pacientke podaný už na infekčnom oddelení. Správnosťou indikácie lieku Dexametazonu vo vzťahu k jeho možným imunosupresívnym účinkom (tlmiace účinok imunity) sa súd prvej inštancie zaoberal bez odborného podkladu, neuznal argumentáciu žalovaného o možnosti použitia lieku, ktorý vychádza zo súhrnu charakteristických vlastností lieku (tzv. SPC), hoci SPC schvaľuje zákonom stanovená autorita Štátny ústav pre kontrolu liečiv. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientke na jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS) infekčného oddelenia a počas jej hospitalizácie na OAIM sa zaoberali aj znalkyne C.

D., I. a C. K., pritom žiadna z nich nie je znalcom z oblasti imunológie a ani farmakológie, preto mal súd túto odbornú otázku nechať vyriešiť odborníkom z oblasti infektológie a imunológie, ako to navrhoval žalovaný. 4.1 Za nesprávny považuje žalovaný záver súdu prvej inštancie o nepresvedčivosti znaleckého posudku C. K. a jeho vyjadrenia k záverom posudku C. K. svedčia o tom, že ľudsky podľahol pri hodnotení niektorých záverov emóciám zo smrti pacientky a neprípustným spôsobom vykonal konfrontáciu dvoch znalcov C. D., I. a C. K., hoci ako neodborník v odbore anesteziológia a intenzívna medicína nevedel vyhodnotiť, ktorý zo znalcov hodnotil veci v rámci konfrontácie po odbornej stránke lepšie/správnejšie. Pri konfrontácii znalcov nebola zo strany súdu dodržaná ani zásada rovnosti zbraní. C. D., I. bola vypočutá na pojednávaní bez konfrontácie s iným odborníkom a takto mal byť uskutočnený aj výsluch znalkyne C. K.. Ak súd prvej inštancie neprihliadol na závery znaleckého posudku C. K., má konanie podľa žalovaného inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň nesprávnym procesným postupom znemožnil súd žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva (vo vzťahu k vykonaniu dôkazu znalcom C. K.) v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Práve C. K. zdôrazňovala, že pacientka trpela diseminovanou intravaskulárnou koagulopatiou, toto ochorenie C. D., I. vo svojom posudku nepopísala a na toto ochorenie pacientky reagovala až následne po podaní posudku C. K.. Podľa C. K. po zhoršení zdravotného stavu nebol preklad pacientky na vyššie pracovisko bezpečný. Žalovaný konzultoval túto možnosť s vyšším pracoviskom s výsledkom, že preklad odporúčaný nebol. Ani iní odborníci, ktorí poskytovali odborné názory pre túto vec nepopísali jednoznačný benefit pre pacientku spočívajúci v jej okamžitom preklade po začiatku hospitalizácie na vyššie pracovisko. 4.2 Za inú vadu konania žalovaný označuje aj to, že sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že v tomto prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku v súvislosti s protokolom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov. Žalovanému nie je úplne zrejmé, či sa súd cítil byť viazaný protokolom ÚDZS, pobočka Prešov a čím konkrétne z tohto protokolu, keď protokol ÚDZS nie je rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 193 C. s. p. a teda ním súd viazaný byť nemôže. Protokol o vykonaní dohľadu nie je vydaný v správnom konaní a preto poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemá možnosť sa voči takémuto protokolu brániť. Má možnosť sa brániť len proti rozhodnutiu o uložení pokuty, ktoré môže nasledovať po ukončení dohľadového konania, ktorého výsledkom je protokol. Proti protokolu ÚDZS nemohol žalovaný podať ani správnu žalobu, pretože tento protokol nepodlieha súdnemu prieskumu. V protokole nie je konštatované, že by poskytovateľ zdravotnej starostlivosti spáchal správny delikt. Žalovaný už v prvoinštančnom konaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/56/2018 z 31.01.2019, sp. zn. 6Sžfk/15/2018 z 25.04.2018, sp. zn. 4Sžfk/42/2017 z 03.07.2018 a rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky, ktorými boli odmietnuté žaloby napádajúce protokoly ÚDZS z kontrol. Súd prvej inštancie sa s touto právnou argumentáciou žalovaného vôbec nevyporiadal. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ani iné dôkazy predkladané žalovaným, konkrétne odborné stanoviská konzultantov primára C. C. E., I., I. C. C. E., O., prim. C. P. L., I., I. C. C. I., C. M. I., CS., C. N. H., ktorí poskytovanie zdravotnej starostlivosti pre účely dohľadových konaní ÚDZS hodnotili správne. Súd prvej inštancie sa neprípustne sústredil len na dôkazy produkované žalobcami a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam aj nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a porušenie práva na spravodlivý proces sú dôsledkom názoru súdu prvej inštancie, že jediným správnym postupom v rámci dokazovania by mohlo byť vypracovanie nového znaleckého posudku znaleckou organizáciou F., aj keď muselo byť súdu prvej inštancie známe, že v znaleckej organizácii F. nepôsobí znalec z oblasti infektológie a imunológie a práve z tohto dôvodu žalovaný navrhol ďalšie znalecké dokazovanie znalcom z odboru infektológie a imunológie. Povinnosťou súdu je hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a nie je možné zo strany súdu určovať stranám sporu, aký dôkaz je pre súd prijateľný. Z dôvodu zamietnutia návrhov žalovaného na dokazovanie do rozhodnutia súdu prvej inštancie nebola dostatočne odborne posúdená zdravotná starostlivosť poskytnutá pacientke z pohľadu imunologického a infektologického na ORL oddelení a infekčnom oddelení žalovaného, imunologický status pacientky nebol odborne posúdený. Z rovnakého dôvodu nebola posúdená odborníkom dostatočnosť a rýchlosť liečby pacientky antibiotikami vzhľadom na obdobie predchorobia pacientky trvajúce od 21.01.2017 a na podávanie liekov už pred hospitalizáciou a na ORL a infekčnom oddelení žalovaného. Podávanie lieku Dexametazon na JIS infekčného oddelenia a OAIM mal hodnotiť znalec z odboru imunológie, keď túto otázku rozporne riešili znalkyne C. D., I. a C. K.. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil odbornú otázku podávania lieku Cordaron; hoc aj nesprávne podanie tejto liečby mal súd vyhodnotiť bez príčinného vzťahu s následkom smrti pacientky, pretože ani pri správnom dávkovaní tohto lieku jeho podávanie nebolo spôsobilé odvrátiť fatálne zlyhanie organizmu pacientky.

Zo strany súdu prvej inštancie neboli správne hodnotené ani odborné otázky ohľadne potreby vyšetrenia pacientky formou ECHOkg vyšetrenia, potreby vykonania 12 – zvodového EKG záznamu, vykonania kontinuálneho invazívneho merania arteriálneho tlaku krvi, potreby zvýšenia vdychovanej frakcie kyslíka, vykonania kontrolnej snímky pľúc, otázky silnej dehydratácie pacientky, oneskorenia konzultácie liečby s vyšším pracoviskom a nevyužitie potenciálu možnosti prekladu pacientky na vyššie pracovisko, pretože súd bol vedený nesprávnym právnym názorom o možnosti uplatňovať v prejednávanej veci tzv. doktrínu „straty šancí“ a preto skúmanie porušenia povinnosti žalovaného nespájal súd po správnosti s priamou neprerušenou príčinnou súvislosťou s následkom – smrťou pacientky, ale nesprávne len s určitou mierou pravdepodobnosti. 4.3 Z dôkazov vykonaných v konaní mal súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného vyvodiť, že aj napriek tomu, že mohlo dôjsť k nejakému porušeniu povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného, tým však nezasiahol žalovaný do osobnostných práv žalobcov. C. K. aj C. D., I. vo svojich posudkoch konštatovali, že nedošlo k takému pochybeniu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke, ktoré by priamo privodili smrť pacientky. Odlišný záver nevyplýva ani zo znaleckého posudku znaleckej organizácie F., v ktorom je uvedené, že nie je isté, či by nedošlo k úmrtiu pacientky aj v prípade, že by boli všetky liečebné postupy indikované včas a správne, keďže išlo o závažný priebeh infekcie, pri ktorom je časté aj zlyhanie liečby, ktorá prebieha lege artis. V doplnku znaleckého posudku F. poskytol jednoznačnú odpoveď na položenú otázku, že nie je možné jednoznačne a s absolútnou istotou potvrdiť patofyziologickú príčinnú súvislosť medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti p. E. C. a jej úmrtím, pretože jej zdravotný stav už pri prijatí na ORL oddelenie Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Lučenec bol vážny a nie je možné s istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo k jej úmrtiu. Nesprávny je preto záver súdu prvej inštancie, že sa žalovaný dopustil takého protiprávneho konania, ktorým neoprávnene zasiahol do práv žalobcov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že postupom žalovaného pri liečení pacientky bola výrazne znížená jej šanca na prežitie, keď žiaden odborník v konaní nevyhodnocoval percentuálne vyjadrenie zníženia alebo zvýšenia šance pacientky na prežitie súd prijal neprípustne bez vykonania potrebného dokazovania. Zo znaleckého posudku znaleckej organizácie F. práve naopak vyplýva, že rezervy pacientky boli už v čase začiatku hospitalizácie skôr vyčerpané. 4.4 Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre žalovaného nepredvídateľné a prekvapivé, majúce za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, keď o uplatnení tzv. doktríny „straty šancí“ zo strany súdu prvej inštancie sa žalovaný dozvedel až pri vyhlásení rozsudku. Pri predbežnom právnom posúdení veci súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na predmet sporu bude vec posudzovať právne podľa § 420 a § 449 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Po predbežnom právnom posúdení veci žalovaný dôvodne predpokladal, že pre nepreukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a smrťou pacientky bude žaloba zamietnutá. Ak by žalovanému boli známe úvahy súdu o posúdení veci v zmysle doktríny „strata šancí“, možno by na tieto úvahy reagoval návrhom na vykonanie dokazovania formulovaním otázky na vyslovenie miery pravdepodobnosti prežitia pacientky; absencia správnych skutkových zistení pravdepodobnosti prežitia pacientky, ktoré by boli založené na odbornom posúdení spôsobuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je predčasný a nesprávny. Sám súd prvej inštancie vyslovil záver, že kvantifikácia „šance prežitia“ pacientky je ťažká až nemožná, napriek tomu žalobe vyhovel a tento postup považuje žalovaný za neudržateľný, pretože by sa do medicínskych sporov voviedla prax, kde by postačilo preukázať akékoľvek pochybenie pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti a bolo by možné priznávať nároky na náhradu škody bez exaktného odborného posúdenia príčinnej súvislosti medzi konaním zdravotníckeho zariadenia a následkom. Od súdom zvoleného postupu sa odklonila už aj česká súdna prax, ktorá bola z hľadiska uplatňovania tzv. doktríny „straty šancí“ inšpiráciou pre súdy v Slovenskej republike, ako to zvýraznil aj súd prvej inštancie. Žalovaný poukazuje na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022, v zmysle ktorého zaviazať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti k povinnosti hradiť ujmu na zdraví pacienta iba na základe tzv. teórie „straty šancí“, t. j. bez dôkazov o príčinnej súvislosti medzi jeho konaním či opomenutím a škodlivým následkom je v rozpore s ústavným pravidlom, že nikto nesmie byť nútený činiť, čo zákon neukladá. Porušenie povinnosti poskytovateľa postupovať lege artis môže byť zásahom do osobnostných práv pacienta odčiniteľným nie náhradou dielčích nárokov vymenovaných v § 444 a § 449 Občianskeho zákonníka, ale len primeraným zadosťučinením podľa § 13 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či vo výsledku došlo k ujme na zdraví. Tento nárok nepatrí pozostalým po zosnulom pacientovi. Ide o rozhodnutie veľkého senátu, ktorým sa prekonáva právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo/41/2017. Aplikáciu tzv. teórie „straty šancí“ odmieta aj česká odborná literatúra. Právna úprava platná v Slovenskej a Českej republike je porovnateľná. Žalovaný zastáva názor, že súd

prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na zistený skutkový stav aplikoval tzv. doktrínu „straty šancí“ a z tejto vyvodil, že pre priznanie nárokov žalobcov je postačujúce preukázať akékoľvek pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaným. Ak súd prvej inštancie nezistil príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a následkom v podobe smrti pacientky, mal žalobu zamietnuť. Žalobcom ani pri teórii „straty šancí“ nárok uplatňovaný v tomto konaní nevznikol. Teoreticky by mohol nárok vzniknúť len pacientovi. Právny základ uplatňovaného nároku daný nebol. 4.5 Pre žalovaného je druhoradá otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale považuje za potrebné vyjadriť sa aj k tejto otázke. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že nezistil existenciu určitej miery spoluzavinenia nebohej E. C. v súvislosti s predchorobím a aj tento názor súdu prvej inštancie považuje žalovaný za predčasný a nesprávny. Práve na vyhodnotenie možného vplyvu predchorobia pacientky navrhol žalovaný dôkaz znaleckým posudkom z odboru imunológie. Súd prvej inštancie bezdôvodne vytýka žalovanému jeho postup v súlade so zákonom, keď v čase chrípkovej epidémie neumožnil návštevy v nemocničnom zariadení. Na výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemohlo mať vplyv, že úmrtie E. C. oznámil žalovaný jej rodičom až v ranných hodinách dňa 14. februára 2017, keď pacientka zomrela v noci o 01.25 hod. a nemožno ako nehumánny a majúci vplyv na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť ani postup žalovaného pri vykonaní pitvy pacientky a nemožnosti rodičov rozlúčiť sa s ňou. Žalovaný do posledného momentu života pacientky vykonával úkony smerujúce k jej záchrane. Žalovaný umožňuje rozlúčiť sa s umierajúcim a takéto konanie má presné pravidlá, ktoré nie je možné aplikovať v prípade možného prenosu infekcie, ani v prípade, ak úmrtie vznikne náhle a rýchlo, ako to bolo u dcéry žalobcov. Ak pacient umrie v zdravotníckom zariadení, pitva je právnym predpisom prikázaná. 4.6 Žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutej časti, žalobu žalobcov zamietnuť a v závislosti od rozhodnutia o veci samej rozhodnúť aj o trovách konania alebo rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 5. V rovnakom rozsahu ako žalovaný napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie aj intervenient na strane žalovaného (so súhlasom žalovaného) s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového (z dôvodu nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie a nesprávneho právneho posúdenia veci). Intervenient uznal, že v medicínskych sporoch je prakticky nereálne preukázať so 100 % istotou existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním v podobe neposkytnutia zdravotnej starostlivosti správne a úmrtím pacienta a všetky medicínske spory bývajú zaťažené určitou mierou neistoty, túto neistotu ale nie je možné vykladať jednosmerne v prospech žalobcov a v neprospech žalovaného zdravotníckeho zariadenia. Zaťažiť povinnosťou plnenia žalovaného pri nezistení príčinnej súvislosti medzi (ne)poskytnutím zdravotnej starostlivosti správne a smrťou pacienta by tak znamenalo, že satisfakčná funkcia ako hlavná funkcia odškodňovania škody a nemajetkovej ujmy by sa zmenila na sankčnú, keďže poskytovateľ zdravotnej starostlivosti by bol postihovaný bez ohľadu na to, či mohol reálne negatívnemu výsledku zabrániť. Ak nebolo zistené, že by poskytovateľ zdravotnej starostlivosti mohol zabrániť negatívnemu výsledku, je potrebné dospieť k názoru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním zdravotníckeho zariadenia a smrťou poškodeného. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie v prejednávanej veci vyplynulo, že nesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti nebolo podstatnou a dôležitou príčinou zhoršenia zdravotného stavu pacientky E. C. a nebolo preukázané, že by práve konanie žalovaného viedlo k úmrtiu poškodenej. I keď v znaleckých posudkoch boli konštatované pochybenia v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, tieto nemali žiaden vplyv na vznik následku v podobe úmrtia pacientky, keďže ani včasná a účinná diagnostika a následný postup lege artis by neodvrátili následok v podobe úmrtia poškodenej. Zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie F. možno vyvodiť, že zdravotný stav pacientky bol už v čase začatia poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovaným natoľko vážny, že úmrtiu pacientky nebolo možné zabrániť ani poskytovaním riadnej zdravotnej starostlivosti žalovaným. Úmrtie pacientky nebolo dôsledkom pochybenia lekárov žalovaného, ale nezvratného, nepriaznivého zdravotného stavu pacientky, ktorej rezervy organizmu boli vyčerpané už v čase začatia hospitalizácie u žalovaného. Súdom prvej inštancie vyslovený záver, že postupom žalovaného bola výrazne znížená šanca pacientky na prežitie nemá podklad vo vykonaných dôkazoch a preto nebol naplnený predpoklad aplikácie tzv. doktríny „straty šancí“. Skutočnosť, že medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis a úmrtím poškodenej neexistuje príčinná súvislosť a to ani v podobe tzv. „straty šancí“ preukazujú závery znaleckého dokazovania F., C. K., aj C. D., PhD. Všetci znalci sa zhodli na tom, že ani správne vedená liečba by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou neviedla k záchrane života pacientky E. C., ktorej zdravotný stav už pri prijatí na ORL oddelenie žalovaného bol natoľko vážny, že ak by aj lekári

žalovaného nepochybili pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, šanca alebo prognóza poškodenej na úplné vyliečenie, predĺženie jej života či odvrátenie smrti bola veľmi nízka. Príčinná súvislosť medzi jednotlivými pochybeniami lekárov žalovaného a úmrtím pacientky podľa názoru intervenienta daná nie je. 5.1 Súd prvej inštancie zdôrazňoval, že znalci vytýkali žalovanému podávanie lieku glukokortikoidu Dexametazon na JIS a OAIM oddelení žalovaného, pravdou však je, že znalci označili podávanie lieku Dexametazon iba ako nekonzistentné, nedávali ho však do súvisu s úmrtím pacientky. Nedôvodne súd prvej inštancie vytýka žalovanému nedostatočné podávanie lieku Cordarone pacientke, keď F. aj C. K. zhodne uviedli, že E. C. na tento liek adekvátne nereagovala a ani vyťažená liečba by neodvrátila úmrtie poškodenej Za pochybenie lekárov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dcére žalobcov bolo označené aj absentujúce ECHOkg vyšetrenie, ktoré ale podľa znalcov nemalo žiadnu priamu či nepriamu súvislosť s úmrtím pacientky. Vzhľadom na vecnú a časovú nesúvislosť medzi jednotlivými pochybeniami zo strany žalovaného nemôžu tieto predstavovať ani reťazenie príčinných súvislostí. Ani ďalšie pochybenia lekárov uvádzané v rozsudku súdu prvej inštancie podľa znalcov nemali za následok úmrtie pacientky. 5.2 Ak by sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaným a smrťou E. C. intervenient namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom, ktorú považuje vzhľadom na okolnosti danej veci a judikatúru v obdobných veciach za neprimeranú. Intervenient nespochybňuje, že smrť dieťaťa je v každom prípade veľmi vážnym zásahom do osobnostných práv blízkych osôb, súčasne však poukazuje na názor súdov v obdobných veciach, podľa ktorého smrť je zásahom jednorázovým, ktorý sa obvykle postupom času zmierňuje, za väčší zásah do osobnostných práv je potrebné považovať, ak poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege artis má trvalé následky, napr. v podobe ťažkého poškodenia zdravia, ktorý má trvalý charakter, neustále sa opakuje, preto sa tento zásah považuje za podstatne hlbší. Ak súd prvej inštancie posúdil zodpovednosť žalovaného len na základe pravdepodobnosti, mal tomu primerane znížiť aj priznanú náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tzv. „strate šancí“, žalobcom nemali byť priznaná plná náhrada škody/nemajetkovej ujmy, ale len taká pomerná časť, ktorá prislúcha vyčíslenej, resp. stanovenej miere stratených šancí. Súd prvej inštancie nijako nerieši mieru „straty šance“, či jej samotné premietnutie do výroku rozsudku v rámci rozsahu náhrady škody a nemajetkovej ujmy, preto považuje intervenient rozsudok súdu prvej inštancie za vecne a právne nesprávny a nezákonný. Intervenient nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že na výšku náhrady nemajetkovej ujmy má mať vplyv údajné nehumánne správanie sa žalovaného spočívajúce v neumožnení žalobcom rozlúčiť sa s ich dcérou, vykonanie pitvy či neoznámenie úmrtia bezodkladne po smrti poškodenej. V čase hospitalizácie pacientky u žalovaného bol vydaný zákaz návštev z dôvodu prebiehajúcej chrípkovej epidémie. Objektívne preto nebolo možné umožniť žalobcom rozlúčiť sa s ich dcérou. Za podstatné intervenient považuje, že žalovaný až do posledného momentu života pacientky vykonával úkony smerujúce k jej záchrane, teda nebol zo strany žalovaného ani časový priestor na to, aby žalobcom umožnil rozlúčiť sa s ich dcérou. Vykonanie pitvy v prípade smrti v zdravotníckom zariadení je zákonným postupom. Oznámenie o smrti poškodenej v ranných hodinách sa udialo s ohľadom na to, že pacientka zomrela v noci. Súdy Slovenskej republiky v prípade smrti blízkej osoby priznávali náhradu nemajetkovej ujmy v sumách od 7,5 tisíc po 30 tisíc Eur. Rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššej sume je vecne a právne nesprávne. 5.3 Súčasne s odvolaním proti rozhodnutiu vo veci samej napáda intervenient aj závislé výroky o trovách konania a navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, žalobu zamietnuť, uložiť žalobcom povinnosť nahradiť intervenientovi spoločne a nerozdielne trovy konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacím súdom. 6. Ako prvý sa k odvolaniu žalobcov a žalovaného vyjadril intervenient na strane žalovaného. Odmietol argumentáciu žalobcov o neprimeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na rozhodnutia krajských súdov, keď za ustálenú rozhodovaciu prax je možné považovať len rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktoré v obdobných prípadoch priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou blízkej osoby v rozmedzí 7 500,- až 30 000,- €. Dve rozhodnutia krajských súdov prezentované žalobcami vychádzajú z iného skutkového základu. Na listiny predkladané žalobcami spolu s odvolaním nemôže odvolací súd prihliadať z dôvodu, že ide o tzv. novoty v odvolacom konaní a zákonné podmienky na ich predloženie splnené neboli. 6.1 S odvolaním žalovaného sa intervenient stotožnil. Upozornil, že znalecké dokazovanie v konaní sa týkalo len hospitalizácie pacientky na OAIM oddelení žalovaného a poskytovanie zdravotnej starostlivosti na oddelení ORL a infekčnom oddelení žalovaného nebolo predmetom znaleckého

prieskumu napriek tomu, že na týchto oddeleniach došlo k významným skutočnostiam týkajúcich sa poskytovania zdravotnej starostlivosti E. C. a intervenient považuje za potrebné vykonať vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru imunológie a infektológie, bez ktorých súdom prvej inštancie zistený skutkový stav nemožno považovať za správny. Dôvodne žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že odborné otázky neprípustne posudzoval sám v rozpore s názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo/9/2021 z 26.10.2022. Intervenient poukázal na svoje vlastné odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom rovnako ako žalovaný vo svojom odvolaní namietal neexistenciu príčinnej súvislosti medzi jednotlivými pochybeniami lekárov žalovaného a úmrtím poškodenej a zdôraznil, že vykonaným dokazovaním nebol identifikovaný taký postup lekárov žalovaného, ktorý by mal za následok smrť pacientky. Súhlasil so žalovaným, že aplikácia tzv. doktríny „straty šancí“ nie je v tomto prípade na mieste z dôvodu nepreukázania priamej a nepretržitej príčinnej súvislosti medzi konaním lekárov žalovaného a úmrtím poškodenej a nebolo v konaní ustálené, že by žalovaný zapríčinil smrť poškodenej v akejkoľvek percentuálnej miere. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/167/2020 z 31.03.2022 o tom, že postup lekárov non lege artis sám o sebe nezakladá nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti podľa § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a tento nárok vzniká len, ak je postup lekárov non lege artis bezprostrednou príčinou smrti pacienta. 7. Žalovaný poukazujúc na obsah svojho odvolania vyjadril nesúhlas s odvolaním žalobcov a popiera existenciu nimi uplatnených odvolacích dôvodov. Štyri rozhodnutia krajských súdov v skutkovo rozdielnych veciach nepovažuje žalovaný za rozhodnutia preukazujúce zaužívanú súdnu prax ustálenú najvyššími súdnymi autoritami a rozdielne rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno označiť za prekvapivé. K tvrdeniu žalobcov o nesprávnej aplikácii správne zvolenej právnej normy pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že jeho postoj v súdnom konaní a obranu nemožno hodnotiť ako neľudské správanie. V mene žalovaného žalobcom vyjadril sústrasť jeho právny zástupca, čo vyvracia tvrdenie žalobcov, že im žalovaný doteraz neposkytol žiadne zadosťučinenie. Žalovaný tvrdí, že žalobcovia boli informovaní o vážnom zdravotnom stave ich dcéry, ktorý sa postupne v priebehu hospitalizácie zhoršoval. Aj žalovaný v čase hospitalizácie pacientky vyvinul iniciatívu smerujúcu k darcovstvu krvi na podporu pacientky. Postup žalovaného po smrti pacientky, ktorý objasnil žalovaný vo svojom odvolaní, nemôže mať vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Dôkazy – účtovné závierky a výročné správy žalovaného a intervenienta za roky 2020 a 2021 mohli žalobcovia priložiť už k odvolaniu. V zmysle § 366 C. s. p. sú tieto dôkazné prostriedky v odvolacom konaní neprípustné. 7.1 Odvolanie intervenienta berie žalovaný na vedomie, považuje ho za zhodné so svojím odvolaním. 8. Žalobcovia spojili vyjadrenie k odvolaniu žalovaného a intervenienta a k vyjadreniu žalovaného a intervenienta k odvolaniu žalobcov do jedného dokumentu zo dňa 24.08.2023. Upozornili, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a znalecká organizácia F. aj C. D., I. zhodne konštatovali pochybenia žalovaného pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti E. C.. Žalovaný a intervenient v odvolaní a vyjadreniach opakujú, že znalci uvádzali protirečivé vyjadrenia, pričom nijakým spôsobom neuvádzajú, o aké protirečivé vyjadrenia má ísť. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že aj on vyvinul iniciatívu smerujúcu k darcovstvu krvi. Práve žalobcovia zmobilizovali na žiadosť žalovaného darcov krvi a žalovaný pri tejto forme pomoci pacientke nespolupracoval, keď transfúznu stanicu, kde by mala byť krv darovaná, neotvoril. Listiny prikladané žalobcami k odvolaniu nie je možné považovať za novoty v odvolacom konaní. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy konštituuje súd svojím rozhodnutím. Kým tento nárok priznaný nebol, nemali žalobcovia dôvod poukazovať na pomer priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a ziskov žalovaného a intervenienta. Žalovaný a intervenient bezdôvodne vytýkajú súdu prvej inštancie nevykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru ORL a ad hoc znalcom z odboru imunológie a infektológie. Na posudku F. spolupracoval aj znalec z odvetvia otorinolaryngológie (ORL), preto vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku z odboru ORL je nadbytočné. Ani ďalšie znalecké dokazovanie by posun vo veci neprinieslo, keďže vzhľadom na komplexnosť ľudského organizmu nie je možné na niektoré otázky podať absolútne presnú a jedinú správnu odpoveď. Navrhnuté znalecké dokazovanie malo oddialiť rozhodnutie súdu, pretože tento stav žalovanému vyhovuje. Čím neskôr bude žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy, tým bude reálna hodnota peňazí nižšia a zisk intervenienta vyšší. Pre žalobcov je náročné nájsť advokáta, ktorý by za tarifnú odmenu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. venoval zastupovanej veci plné nasadenie, naproti tomu si je protistrana vedomá, že za úkony právnej služby v spore zaplatí len po 91,29 €. Nezodpovedané otázky znalcom mohli byť riešené výsluchom znalcov alebo doplnením znaleckých posudkov, nie znaleckým dokazovaním znalcom ad hoc, pre ustanovenie ktorého nie sú splnené zákonné podmienky. Žalovaný a intervenient navrhujú posúdiť znalcom (údajné) odmietnutie lieku Gentamicin pacientkou. Znalkyňa

C. D., I. na pojednávaní dňa 07.12.2022 sa nevedela dostatočne odborne vyjadriť k (ne)použitiu Gentamicinu, avšak správne zdôraznila, že tento liek mohol byť podaný pacientke inou formou, nie vnútrosvalovo. Ak by na smrť pacientky malo významný vplyv, že jej nebolo podané antibiotikum Gentamicin, potom tento nedostatok je potrebné pričítať na vrub žalovaného a jeho zodpovednosť za smrť pacientky. Je v rozpore s vykonaným dokazovaním, ak žalovaný a intervenient tvrdia, že súd si túto otázku posúdil sám. Znalkyňa C. D., I. explicitne na pojednávaní dňa 07.12.2022 uviedla, že antibiotikum bolo možné podať aj inak ako vnútrosvalovo a pacientka neodmietla antibiotikum ako také, ale len formu jeho použitia. Nebolo namieste spochybňovať odbornosť znalca C. A. N., infektológa podieľajúceho sa na vypracovaní znaleckého posudku F., keď je tento znalec zapísaný v zozname znalcov, čím je preukázaná jeho dostatočná odborná spôsobilosť na vyjadrenie k skutočnostiam týkajúcich sa jeho odboru. Na posúdenie použitia lieku Dexametazon nie je potrebné ustanoviť znalca. Žalobcovia tvrdia, že nasadenie lieku Dexametazon nebolo správne a liek Hydrocortison mal byť podávaný počas celej liečby pacientky. 8.1 Rovnako ako súd prvej inštancie považujú žalobcovia posudok C. K. za až tendenčný, keď znalkyňa obhajovala (ne)konanie zdravotného personálu a doslova vymýšľala ospravedlňujúce dôvody, prečo to či ono nemuseli vykonať, pričom z podkladov, ktoré mala k dispozícii bolo zrejmé, že personál tieto úkony nevykonal z úplne iných dôvodov. Žalovaný spochybňuje znalkyňu C. D., I. tvrdiac, že táto vo svojom posudku nereagovala na diseminovanú intravaskulárnu koagulopatiu, ktorá sa zistila u pacientky 13. februára 2017 len pár hodín pred smrťou. Táto porucha bola už len vyústením zhoršujúceho sa zdravotného stavu pacientky. Žalovaný obhajuje tvrdenia znalkyne C. K. ohľadne nepotrebnosti jej preloženia na vyššie pracovisko, hoci v konaní bolo preukázané, že u žalovaného nevedeli pacientke poskytnúť ani len štandardné úkony zdravotnej starostlivosti. Postup non lege artis môže podľa právnej doktríny spočívať aj v nepresunutí pacienta na špecializované pracovisko, ak je to vzhľadom na jeho stav nutné, rovnako tak v nevykonaní diagnostických úkonov. Súd prvej inštancie mohol vyhodnotiť presvedčivosť podaných znaleckých posudkov vo veci. Intervenient a žalovaný sa nezhodli vo svojich odvolaniach v otázke prípustnosti konfrontácie znalcov, keď tento postup súdu prvej inštancie žalovaný namieta a intervenient s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konfrontáciu znalcov akceptuje. Žalovaný bezdôvodne vytýka súdu prvej inštancie vadu konania v postupe súdu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávny postup znemožňujúci žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva. V súvislosti s výsluchom znalkýň boli to práve žalobcovia, ktorí sa na výsluch znalkyne C. K. nemohli pripraviť, keďže výsluch tejto znalkyne a konfrontácia so znalkyňou C. D., I. prebehla na tom istom pojednávaní. 8.2 Nepravdivé je tvrdenie žalovaného, že sa proti rozhodnutiu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o výsledku šetrenia nemohol brániť. Námietky proti záverom dohľadu žalovaný podal a ÚDZS aj po prerokovaní námietok žalovaného skonštatoval porušenie zákona o poskytnutí zdravotnej starostlivosti postupom non lege artis. ÚDZS prihliadol na odborné stanoviská konzultantov, na ktoré referuje žalovaný vo svojom odvolaní, preto nie je dôvod, aby sa nimi súd v rámci rozhodovania bližšie zaoberal. Rovnaký názor ako konajúci súd má právna doktrína, že v prípade, ak Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na základe vykonaného dohľadu skonštatuje, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, tak ide o rozhodnutie o spáchaní správneho deliktu poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, čo znamená, že boli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu § 193 C. s. p. a súd je týmto rozhodnutím ÚDZS viazaný. Viazanosť rozhodnutím ÚDZS nevylučuje, aby súd v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy využil aj ďalšie dôkazné prostriedky (znalecké posudky), čo sa v tomto konaní aj stalo. Žalovaný opakovane namietal, že údajne nemal v konaní možnosť produkovať odbornú obranu v oblasti infektológie a vytýka súdu prvej inštancie, že neprihliadol na vyjadrenie I. C. I. M., I.. Vyjadrenie I. C. I. M., I. nemôže mať/nemá väčšiu váhu ako znalecký posudok F., keď bolo v konaní opakovane zdôrazňované, že tento nemal k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu pacientky. Žalovaný už v trestnom konaní a po vypracovaní posudku znalkyne C. D., I. vedel o tvrdenej potrebe vyhotovenia znaleckého posudku znalcom v oblasti infektológie a to, že si žalovaný nedal vypracovať znalecký posudok aj u znalca z odboru infektológie treba pričítať na jeho zodpovednosť, nie ako ukrátenie žalovaného na právach postupom súdu. Návrhy na vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania vnímajú žalobcovia ako umelé predlžovanie sporu. Žalovaný úmyselne prekrútil vyjadrenia súdu k znaleckému posudku F.. Súd prvej inštancie neuviedol vo svojom rozhodnutí, že vypracovanie nového znaleckého posudku organizáciou F. by bolo jediným správnym postupom. Súd prvej inštancie sa snažil o tzv. „sprocesnenie“ znaleckého posudku F., t. j. o opakované vypracovanie znaleckého posudku tou istou organizáciou k tým istým, prípadne doplneným otázkam, hoci žalobcovia zastávali v konaní názor, na ktorom aj trvajú, že znalecký posudok F. bolo možné považovať za súkromný znalecký posudok.

8.3 Na nedostatočnom podávaní lieku Cordarone sa zhodli všetci znalci. Nie je v danom prípade možné konštatovať, že by bola týmto liekom dostatočne vyťažená liečba, ktorá mala priamy súvis so smrťou pacientky. Zníženie šancí na vyliečenie pacientky bolo aj podľa posudku C. K. dôsledkom nedostatočnej ordinácie lieku Cordarone. Z troch znaleckých posudkov týkajúcich sa tejto veci je možné vyvodiť, že organizmus pacientky mal po prijatí do zariadenia žalovaného určité rezervy a pri správne zvolenej liečbe bola šanca na prežitie, ktorá podľa posudku F. a C. D., I. bola pacientke postupom žalovaného signifikantne odňatá. 8.4 Žalovaný v odvolaní namietal nepredvídateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa o aplikácii doktríny „straty šancí“ dozvedel až v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobcovia s touto námietkou nesúhlasia. Na doktrínu „straty šancí“ poukazovali žalobcovia už vo svojom podaní z 21.01.2021 v replike k vyjadreniu žalovaného zo 04.12.2020. Uplatnenie tejto doktríny možno subsumovať pod právne posúdenie a v zmysle zásady iura novit curia žalovaný ani nikdy nemusel vedieť o existencii predmetnej doktríny, pretože aj bez explicitného nenavrhnutia posúdenia veci týmto spôsobom žalobcami by súd v zmysle predmetnej zásady bol povinný túto doktrínu aplikovať. 8.5 Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil, či v prípade smrti E. existovala určitá miera spoluzavinenia ňou samotnou v spojení s námietkou, že súd neustanovil ad hoc znalca z odboru imunológie. Žalobcom nie je jasné, ako predchorobie E., ktoré bolo riadne zdokumentované v jej zdravotnej dokumentácii, ku ktorej mal žalovaný prístup, by zakladalo jej spoluzodpovednosť za vlastné úmrtie. Výsluchom žalobcov a všeobecnej lekárky E. C. L. bolo preukázané, že E. dodržiavala naordinovanú liečbu od doktora. Žalobcovia zotrvávajú na tom, že ordinované odbery krvi na 3. februára 2017 boli do zdravotnej dokumentácie dopísané dodatočne. I keby bolo pravdivé tvrdenie, že sa pacientka na odber krvi dňa 03.02.2017 nedostavila, táto skutočnosť by na liečbu E. nemala žiaden vplyv, pretože výsledky z piatkových odberov by boli k dispozícii pravdepodobne až v pondelok, najskôr piatok poobede a C. L. uviedla, že ak by na základe krvných výsledkov vyhodnotila pacientkin stav ako vážny, tak by ju odporučila k špecialistovi ORL. Výmenný lístok k špecialistovi ORL bol vypísaný na žiadosť žalobcov ešte v piatok 3. februára 2017, avšak vyšetrenie u tohto špecialistu vzhľadom na kalamitnú situáciu a posledný pracovný deň v týždni bolo možné uskutočniť až v sobotu 4. februára 2017. Liečba mohla byť žalovaným poskytnutá včas, avšak zavinením žalovaného bola pacientke zdravotná starostlivosť poskytnutá non lege artis s fatálnym následkom. Žalovaný si v odvolaní odporuje, keď na jednej strane tvrdí, že dcérin stav bol v čase prijatia do nemocnice taký vážny, že už neexistovali šance na záchranu jej života a na druhej strane tvrdí, že úmrtie pacientky bolo náhle a rýchle, preto nestihli dať rodičom možnosť rozlúčiť sa s ich jediným dieťaťom. Žalobcovia nerozporovali, že pitva nemala byť nariadená. Vytýkali žalovanému iba to, že pred odvozom tela pacientky na pitvu neoznámili rodičom jej úmrtie a neumožnili im rozlúčiť sa s ňou, aj keď bolo len obyčajné chrípkové obdobie a nie pandémia COVID-19, počas ktorej bolo umožňované blízkym osobám rozlúčiť sa s umierajúcim pacientom. Argumenty žalovaného o údajnej nemožnosti rozlúčenia žalobcov s ich dcérou sú zavádzajúce. 8.6 Odvolanie intervenienta na strane žalovaného označili žalobcovia za povrchné, dezinterpretujúce závery znaleckých posudkov aj rozhodnutie súdu prvej inštancie. Znalcami bolo identifikované nesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným pacientke E. C. a vysvetlené, aké to ktoré pochybenie malo vplyv na zdravie a život pacientky. Nebolo však možné exaktne percentuálne určiť, do akej miery to ktoré pochybenie odňalo pacientke šance na prežitie. Žalovaný bagatelizuje vplyv zanedbaných diagnostických úkonov a žalobcovia tvrdia, že správnym vykonaním diagnostických úkonov a ich vyhodnotením mohol žalovaný už 4. februára 2017 nasadiť správnu liečbu, čo sa nestalo a preto je veľmi ťažké hodnotiť, ako by sa jej stav zlepšil, keby okamžite bola nasadená správna liečba. V absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním je tvrdenie intervenienta, že nesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti nebolo podstatnou a dôležitou príčinou zhoršenia zdravotného stavu pacientky alebo že zistené pochybenia v poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemali žiaden vplyv na vznik následku v podobe úmrtia pacientky. Zo znaleckého posudku F. nie je možné vyvodiť, že zdravotný stav pacientky bol už v čase začatia poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovaným natoľko vážny, že úmrtiu pacientky nebolo možné zabrániť ani poskytnutím riadnej zdravotnej starostlivosti. F. vo svojom posudku uviedol iba to, že nie je možné jednoznačne a s absolútnou istotou potvrdiť patofyziologickú príčinnú súvislosť medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti p. E. C. a jej úmrtím, pretože jej zdravotný stav už pri prijatí na ORL oddelenie žalovaného bol vážny a nie je možné s istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo k jej úmrtiu. Intervenient vytrháva citácie zo znaleckého posudku F. aj znaleckých posudkov C. D., I. a C. K., dezinterpretuje vyjadrenia znalkýň k aplikácii lieku Dexametazon, že jeho použitie nemalo žiaden negatívny vplyv na vznik následku v podobe úmrtia, pričom negatívny vplyv Dexametazonu bol riadne popísaný v znaleckých posudkoch, okrem explicitnej kontraindikácie spôsobil prekrytie „reálneho“

zdravotného stavu pacientky, keď mal vplyv na výsledky laboratórnych vyšetrení, po ktorých sa mohlo v úvode zdať, že stanovená (nesprávna) liečba zabrala, pritom z posudku znalkyne C. D., I. vyplýva, že znalkyňa názor o nedostatočnom vplyve Dexametazonu formulovala už len k záveru liečby a nie k začiatku, keď bol Dexametazon nasadený. Intervenient sa snaží ospravedlniť žalovaného tvrdením, že nedostatočné podávanie lieku Cordarone nemalo žiaden vplyv na stav pacientky, aj keď všetci znalci unisono konštatovali, že liek Cordarone mal byť podávaný pacientke počas celej hospitalizácie na OAIM. Intervenient zľahčuje aj pochybenie ohľadom nevykonávania ECHOkg, aj keď znalkyňa C. D., I. pri konfrontácii dňa 07.12.2022 jednoznačne pomenovala výhody zavedenia ECHOkg a správneho podávania lieku Cordarone, keď na základe zavedenia ECHOkg by bolo možné správne prognostikovať vývoj liečby a cielene podávať lieky tak, aby reálne pacientke pomohli. Znalkyňa uviedla, že toto pochybenie malo silný dopad na celkový výsledok, pretože práve neliečená tachykardia s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou viedla k zlyhaniu srdca, ktoré nakoniec bolo príčinou smrti pacientky. Nesprávne tvrdenie C. K. o tom, že pacientka netrpela dehydratáciou vyvrátila C. D., I. pri konfrontácii a vysvetlila, akým postupom bolo možné zistiť stav hydratácie organizmu pacientky. 8.7 Intervenient vo svojom odvolaní požaduje zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na „obdobné“ rozhodnutia súdov v skutkovo a právne podobných veciach. Žiadosť o zníženie náhrady nemajetkovej ujmy opiera intervenient o tvrdenie, že smrť je zásahom jednorázovým, ktorý sa obvykle postupom času zmierňuje a že zásah, kedy má osoba trvalé následky (ale žije), je podstatne hlbší než zásah smrťou. Toto konštatovanie intervenienta je v rozpore s vykonaným dokazovaním v tomto spore. Z výsluchu žalobcov jednoznačne vyplynulo, že ich utrpenie sa postupom času nijako nezmiernilo, ale práve naopak vyčerpávajúcim súdnym konaním, keď žalovaný aj intervenient popierajú akúkoľvek zodpovednosť žalovaného za smrť ich jedinej dcéry a bagatelizujú až popierajú akékoľvek pochybenia žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je žalobcom spôsobované stále väčšie utrpenie. Žalobkyňa 1/ k týmto názorom uvádza, že ich môže vysloviť len ten, kto smrť dieťaťa neprežil. Za tento ťažký cynizmus by mal krajský súd podľa názoru žalobkyne 1/ „napariť dvojnásobnú výšku ujmy“. „Mne totiž nepomôže žiadna suma, ale oni aj s nemocnicou na čele by si za euro dali aj koleno vŕtať.“. Intervenient tvrdí, že náhrada nemajetkovej ujmy mala byť znížená percentuálne podľa miery „straty šance“ a odvoláva sa na nesprávnu doktrínu, keď býva chránená „strata šance“ ako samostatný statok (bez ohľadu na vznik škodlivého následku), čo je odlišné od doktríny „straty šancí“ v medicínskych sporoch. Súdy v medicínskych sporoch, v ktorých aplikovali doktrínu „straty šance“ nijako neznižovali náhradu nemajetkovej ujmy v percentuálnom vyjadrení. Práve naopak, v analogických prípadoch sa náhrada nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom začínala na sume 75 000,- € na osobu. Rozhodnutia, ktoré označuje intervenient ako analogicky použiteľné aj na prejednávaný spor, nie sú použiteľné z dôvodu, že v nich ide o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dopravnou nehodou, alebo s náhradou nemajetkovej ujmy nemajú nič spoločné. V sporoch z poskytovania zdravotnej starostlivosti non lege artis býva náhrada nemajetkovej ujmy oveľa vyššia, ak právnická osoba, ktorej cieľom je zlepšovať zdravie a zachraňovať životy, svojím hrubým porušením právnych povinností zapríčiní smrť osoby. Vo vzťahu k prezentovaným rozhodnutiam NS SR sp. zn. 5Cdo/244/2011 a sp. zn. 6Cdo/168/2011 žalobcovia uvádzajú, že ide o viac ako 10 ročné rozhodnutia, od kedy súdy priznávajú signifikantne vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nárastu minimálnej mzdy o viac ako 100 %, životných nákladov, inflácie a s poukazom na vývoj rozhodovacej praxe. Žalobcovia si dovoľujú poukázať na medializovaný prípad ochrany osobnosti medzi politikom a sudcom, kde v prvoinštančnom konaní bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 200 000,- €, znížená odvolacím súdom na 70 000,- €, čo je v rozsudku okresného súdu päťnásobok toho, čo bolo priznané žalobcom. Žalobcom sa javí ako oprávnený ich nárok vo výške 125 000,- € na každého z nich. Vo verejnosti vzbudzuje polemiku, či je taký vysoký rozdiel medzi ujmou sudkyne, ktorá utrpela difamujúci výrokmi a ujmou rodičov, ktorí prišli poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis o svoje jediné dieťa. 8.8 Okrem námietky, že okresný súd mal pri aplikácii doktríny „straty šancí“ v prejednávanom spore určiť presnú percentuálnu mieru „straty šance“ pacientky a podľa nej znížiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný namieta, že v Českej republike sa už doktrína „straty šancí“ neaplikuje pri medicínskych sporoch s náhradou nemajetkovej ujmy. Intervenient nesprávne cituje z rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/167/2020 ako závery najvyššieho súdu. Z tohto rozhodnutia nevyplýva, že by doktrínu „straty šancí“ súdy vo všeobecnosti odmietali. Súd prvej inštancie aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017 aplikoval princíp obráteného dôkazného bremena za účelom vyváženia prirodzene nerovnovážneho postavenia strán sporu v zmysle článku 6 ods. 1 C. s. p. Žalovaný a intervenient sa snažia v odvolaní „vyňať“ spor z osobitosti medicínskych sporov, keď žiadajú o štandardné preukazovanie kauzálneho nexu, pri ktorom sa uplatňuje, že vzniknutá škoda musí byť spôsobená bez pochybnosti práve porušením právnej povinnosti. Avšak jedným

z najmarkantnejších špecifík medicínskych sporov je dokazovanie kauzálneho nexu v medicínskych sporoch, t. j. príčinnej súvislosti medzi postupom non lege artis poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a vznikom ujmy na zdraví alebo živote pacienta. Ak sa preukáže, že protiprávne konanie ujmu na zdraví či živote pacienta nespôsobilo, tak kauzálny nexus nie je daný a poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nezodpovedá za ujmu spôsobenú pacientovi alebo blízkym osobám (podľa právnej teórie v dokazovaní v medicínskych sporoch). Podľa princípu obráteného dôkazného bremena bol žalovaný zaťažený dôkazným bremenom ohľadne preukázania bez pochybností, že škoda (smrť) E. nebola spôsobená práve poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis. Žalovaný ani intervenient túto skutočnosť nepreukázali a práve zo znaleckých posudkov vyplynulo, že konaním žalovaného boli pacientke odňaté šance na prežitie. Žalovaný ani intervenient neuniesli obrátené dôkazné bremeno ohľadom vylúčenia príčinnej súvislosti. Doktrínu „straty šance“ v medicínskych sporoch aplikujú súdy Slovenskej republiky, napr. Krajský súd v Nitre sp. zn. 12Co/108/2021, Krajský súd v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020, Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 17Co/37/2021 a to spôsobom, keď nekvantifikujú percentuálne mieru „straty šance“ na prežitie alebo vyliečenie. Aplikáciu doktríny „straty šance“ súdom prvej inštancie v tejto veci žalovaný rozporuje opierajúc sa o uznesenie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021 z 09.02.2022, ktoré je podľa názoru žalobcov neaplikovateľné na prejednávaný spor Okresným súdom Lučenec z dôvodu, že v spore prejednávaným Najvyšším súdom Českej republiky bolo nepochybne preukázané, že hlavnou príčinou smrti pacientky bola cievna malformácia a smrť pacientky bola neodvrátiteľná bez ohľadu na to, či by zdravotná starostlivosť bola pacientke poskytnutá lege artis alebo nie. Žalobcovia sa v prípade prejednávaným Najvyšším súdom Českej republiky domáhali náhrady len za „stratu šance“ bez ohľadu na jej súvislosť so smrťou pacientky, pričom žalobcovia v tomto konaní odvodzujú svoj nárok práve od následku (smrti) a Okresný súd Lučenec v prejednávanej veci príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného non lege artis a smrťou pacientky konštatoval. 8.9 Žalobcovia opätovne uvádzajú, že vedenie tohto súdneho sporu je pre nich veľmi psychicky vyčerpávajúce, keď sa musia opakovane vracať k rodinnej tragédii a neustále uvádzať na pravú mieru interpretáciu skutočností, ktoré sa udiali v čase, keď prišli o svojho jediného potomka. Intervenient v konaní prezentoval záujem rokovať o mimosúdnom vyriešení sporu, ale zostalo len pri slovách. Po podaní odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie oznámil žalobcom, že nemá záujem uzatvoriť v konaní súdny zmier. Žalobcovia neuznávajú odvolacie námietky žalovaného a intervenienta, preto navrhujú Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby ich odvolaniu nevyhovel a rozhodol v zmysle návrhu žalobcov v ich odvolaní. 9. Na vyjadrenie žalobcov reagoval žalovaný v písomnom podaní zo 06.10.2023, v ktorom zdôrazňoval, že trvá na svojom odvolaní a všetkých dovtedy podaných vyjadreniach vo veci. Opakoval, že vzhľadom na rozpory v záveroch znaleckých posudkov C. K. a C. D., I. bolo nevyhnutné nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie znalcom z odboru infektológia, imunológia a ORL. Odmietol tvrdenie žalobcov, že žalovaný pri zabezpečení darovania krvi pre pacientku nebol aktívny a kládol prekážky s poukazom na novinový článok z 10. marca 2021, z ktorého vyplýva, že o darovanie krvi pre pacientku žiadal verejnosť aj riaditeľ žalovaného C. Q.. Vyjadril nesúhlas s názorom žalobcov, že pokiaľ súd svojím rozhodnutím konštituuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nebolo povinnosťou žalobcov predkladať listiny o majetkových pomeroch a zisku žalovaného a intervenienta pokiaľ sú toho názoru, že majú vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy už v prvoinštančnom konaní. Vyhodnotenie návrhov žalovaného a intervenienta na doplnenie dokazovania ako nekonečné predlžovanie súdneho sporu žalovaný odmieta, keď v žiadnom z posudkov podaných v rámci súdneho konania ani znaleckou organizáciou F. nebol posúdený klinický stav pacientky na ORL oddelení žalovaného v čase jej prijatia ani obdobie predchorobia pred hospitalizáciou. Vykonať znalecké dokazovanie v odbore otorinolaryngológie, imunológie a infektológie navrhovali aj žalobcovia, preto považuje žalovaný postup súdu prvej inštancie, ktorý sám posúdením jedného z podaných znaleckých posudkov vo veci vyhodnotil odborné otázky bez odborných podkladov, za nesprávny. Žalovaný nikdy netvrdil, že odmietnutie antibiotika Gentamicin spôsobilo smrť pacientky a že si za smrť môže pacientka sama. Na doplnení znaleckého dokazovania trval žalovaný z dôvodov, že C. D., I. ani C. K. vzhľadom na svoju odbornosť nedokázali odpovedať na otázky týkajúce sa poskytovania zdravotnej starostlivosti na ORL oddelení a infektológii žalovaného a F. vo svojom posudku konštatoval, že stav pacientky pri prijatí na ORL oddelenie žalovaného bol vážny a nie je možné s istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. by nedošlo k jej úmrtiu. Pacientka odmietla antibiotikum Gentamicin nie preto, že by jeho maskulárne (svalové) podanie bolelo, ale že sa obávala vedľajších účinkov tohto lieku. Po odmietnutí antibiotika Gentamicin bol pacientke podaný Metronidazol, k zmene tejto liečby došlo 5. februára 2017 a žalovaný nenavrhoval znalecké dokazovanie len na posúdenie zmeny jedného lieku, ale posúdenie celej liečby pacientky

od obdobia jej predchorobia od 21.01.2017. Žalobcovia v konaní sami odmietli doplnenie znaleckého dokazovania znaleckou organizáciou F. vzhľadom na to, že vypracovala už jeden znalecký posudok pre účely trestného konania, ale zároveň odmietli žalovaným navrhovanú osobu za ustanovenie znalca ad hoc v osobe C. R. S., I., C., primárky oddelenia infektológie F. B. E. I. F. R. L., N. N.. Posúdenie vplyvu použitia Dexametazonu na zdravotný stav pacientky je z pohľadu žalovaného dôležité, keďže otázka imunity pacientky v čase jej prijatia na ORL oddelenie žalovaného bola významná z hľadiska hodnotenia prognózy pacientky. Indikáciu/kontraindikáciu tohto lieku a jeho vplyvu na zdravotný stav pacientky mal posúdiť odborník v zmysle návrhu žalovaného. 9.1 Žalovaný zotrváva aj na námietkach k postupu súdu prvej inštancie pri výsluchu a konfrontácii znalcov C. D., I. a C. K. majúce za následok nezachovanie rovnosti zbraní strán sporu, čo odôvodňuje tým, že znalkyňa C. D., I. mala pred svojím výsluchom k dispozícii námietky žalovaného k jej posudku a priamo na pojednávaní dňa 10.11.2021 doručila doplnok č. 1 znaleckého posudku, obsah ktorého žalovanému známy nebol. Oproti tomu znalecký posudok C. K. bol žalobcom známy a na jej výsluch sa mohli vopred pripraviť. C. K. na pojednávanie dňa 07.12.2022 žiadne doplnenie znaleckého posudku nepriniesla a nič prekvapivé neuviedla. Ani v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/9/2021 nemohol súd prvej inštancie vyhodnotiť niektorý zo znaleckých posudkov za viac či menej presvedčivý. Žalovaný tvrdí, že konfrontáciou znalkýň neboli rozpory v ich posudkoch odstránené, pretrvávali a preto bolo potrebné ďalšie znalecké dokazovanie. 9.2 Žalovaný naďalej zastáva názor, že protokolom ÚDZS nebol súd prvej inštancie podľa § 193 C. s. p. viazaný vzhľadom, že nejde o rozhodnutie o tom, že bol spáchaný správny delikt a kto ho spáchal. Súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo považuje za záväzné výsledky dohľadu ÚDZS, pobočka Prešov, prečo nie aj dohľadové protokoly ÚDZS, pobočka Banská Bystrica, podľa ktorých žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke postupoval lege artis. Žalobcovia obviňujú žalovaného, že svojím úmyselným konaním – žiadosťami o predĺženie lehoty zmaril uloženie pokuty v správnom konaní. Toto tvrdenie žalovaný odmieta. ÚDZS začal po ukončení v poradí druhého dohľadu vykonaného pobočkou Prešov konanie o uložení pokuty dňom 20. januára 2020, kedy bolo doručené upovedomenie o začatí konania žalovanému, na čo žalovaný reagoval vyjadrením so žiadosťou o predĺženie lehoty na vyjadrenie z dôvodu potreby zabezpečenia si odborných stanovísk. Úrad žalovanému predĺžil lehotu o 30 dní + 15 dní, pritom už dňa 14. februára 2020 uplynula prekluzívna lehota na uloženie pokuty. Za 25 dní od začatia správneho konania 20. januára 2020 do 14. februára 2020 by ÚDZS pri rešpektovaní procesných práv žalovaného nevydal rozhodnutie o správnom delikte. Žalovaný tvrdí, že odborné stanoviská konzultantov, ktorí poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientke hodnotili ako správne, neboli pri kontrole ÚDZS zohľadnené. Práve z tohto dôvodu napadol žalovaný odvolaním nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý sa neprípustne sústredil len na dôkazy produkované žalobcami a znalecký posudok C. K. vyhodnotil ako neprípustný a nevyhovel návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania. Vyjadrenie odborníka bolo potrebné aj vo vzťahu k podávaniu a účinkom lieku Cordarone z dôvodu, že sa v tejto otázke diametrálne rozchádzali závery znalkýň C. K. a C. D., PhD. Odmietnutím záverov z posudku C. K. dospel súd prvej inštancie k predčasným záverom o odňatí šancí pacientke postupom žalovaného. Žalobcovia bránia názory súdu prvej inštancie, ktoré im vyhovujú, aj keď súd prvej inštancie neprípustne sám hodnotil odborné otázky. 9.3 Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcov, že niektoré úvahy intervenienta nesúvisia s prejednávanou vecou. Žalovaný s jeho odvolaním a podaniami súhlasí a za nenáležité považuje odkaz na spor politika so sudcom v spojení s majetkovým statusom intervenienta v snahe získať neprimeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Predmetom tohto konania nie je výška poistného plnenia z poistnej zmluvy, preto niet dôvodu zohľadňovať majetok intervenienta. 9.4 Na námietkach vo vzťahu k aplikácii doktríny „straty šancí“ žalovaný zotrváva. Pokiaľ chcel súd prvej inštancie rozhodnúť na základe doktríny „straty šancí“, tak mal požiadať odborníka o určenie kvantifikácie pravdepodobnosti prežitia pacientky v dôsledku neposkytnutia zdravotnej starostlivosti lege artis. Aj z citácie žalobcov z vedeckej práce o vyvrátiteľnej domnienke, že škodlivý následok nastal v dôsledku chyby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vyplýva, že musí ísť o hrubú chybu, ktorú na strane žalovaného nekonštatovali žiadni znalci. Pre tento spor bolo podľa názoru žalovaného podstatné, že žalovaný v rámci obrany v spore mienil preukázať, že jeho postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebol priamou príčinou nepriaznivého následku – smrti pacientky a preto žiadal skúmať stav pacientky v čase jej prijatia na hospitalizáciu u žalovaného a zistiť, či obdobie pred prijatím na hospitalizáciu od 21.01.2017 ovplyvnilo ďalšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti a prípadné rezervy organizmu pacientky. Jeho procesnú aktivitu zastavil súd prvej inštancie svojim nesprávnym vyhodnotením znaleckých posudkov a na to nadväzujúcim neprípustným vyhodnotením odborných otázok samotným súdom prvej inštancie. Žalovanému nebolo umožnené uniesť dôkazné bremeno, že

smrť pacientky nezavinil pre nesprávny postup súdu prvej inštancie. Žalovaný žiada, aby sa odvolací súd pri posudzovaní právnej stránky veci a právnom posúdení zaoberal aj uznesením NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021, ktoré odmieta v Českej republike aplikovať doktrínu „straty šancí“, i keď rozhodnutia najvyšších súdnych autorít Českej republiky netvoria záväzný zdroj v právnej oblasti Slovenskej republiky, avšak súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnych názoroch vyplývajúcich z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30Cdo/41/2017, vo vzťahu ku ktorému predstavuje uznesenie sp. zn. 31Cdo/2376/2021 odklon. 9.5 Žalovaný nemieni týmito svojimi vyjadreniami žalobcom spôsobovať akúkoľvek bolesť alebo utrpenie, len sa v konaní bráni procesne prípustným spôsobom. 10. Intervenient v podaní zo 06.10.2023 uvádza, že svoje stanoviská prednášané v konaní nemení. Zdôrazňuje, že zistené pochybenia v zdravotnej starostlivosti u žalovaného nemali vplyv na vznik následku v podobe úmrtia E. C.. Súhlasí so žalovaným, že bolo v konaní nevyhnutné nariadiť znalecké dokazovanie znalcami z odboru ORL, imunológie a infektológie, nesúhlasí s názorom žalobcov, že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je potrebné posudzovať obdobné prípady, pretože bez porovnania analogických prípadov by sa mohli vytvárať disproporcie pri určovaní hodnoty ľudského života. Nie celkom súhlasí s názorom žalobcov, že v prejednávanom spore bolo namieste aplikovať doktrínu „straty šancí“ a princíp obráteného dôkazného bremena v medicínskych sporoch. Uvádza, že aj v medicínskych sporoch by mala byť príčinná súvislosť preukázaná aspoň s určitou mierou pravdepodobnosti a preto je nevyhnutné a dôvodné prihliadať na to, či je viac alebo menej pravdepodobné, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti mohol zabrániť negatívnemu následku a v prípade, kedy existuje len veľmi malá pravdepodobnosť zvrátenia následku je potrebné uznať nedostatok príčinnej súvislosti medzi postupmi non lege artis a vzniknutým škodlivým následkom – úmrtím pacientky. Aj intervenient poukazuje na závery veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky v uznesení sp. zn. 31Cdo/2376/2021. 10.1 Ostatný obsah vyjadrenia intervenienta zistiteľný nie je z dôvodu, že Okresnému súdu Lučenec bolo podanie intervenienta doručené nekompletné, len každá nepárna strana. 11. V druhom vyjadrení v rámci odvolacieho konania datovaného dňom 03.11.2023 žalobcovia s odkazom na svoju repliku z 24.08.2023 sa vyjadrili už len k vybraným tvrdeniam žalovaného. Za bezpredmetnú označili námietku žalovaného, že C. T., spolupracujúci na vyhotovení znaleckého posudku od F. bol dňa 04.10.2021 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov. V čase vyhotovenia znaleckého posudku znaleckou organizáciou F. bol C. T., znalec z odboru otorinolaryngológie v zozname znalcov zapísaný a teda stav nebohej E. C. bol posúdený aj znalcom z odboru ORL. K tvrdeniu žalovaného, že aj žalobcovia navrhovali vykonať nové znalecké dokazovanie znalcami z odboru ORL, imunológie a infektológie žalobcovia uvádzajú, že v prvom rade navrhovali doplnenie znaleckého posudku od F., prípadne vypočuť osoby, ktoré vypracovali tento znalecký posudok a len v prípade, ak bude mať súd a žalovaný ďalšie otázky, by malo byť nariadené nové znalecké dokazovanie. Tvrdenie žalovaného, že pacientka odmietla výslovne liečivo Gentamicín a nie formu jeho podania uvádza žalovaný prvýkrát vo vyjadrení zo 06.10.2023. Toto tvrdenie však žiadnym spôsobom nepreukázal. K aplikácii lieku Dexametazon/Dexamed sa vyjadril F. a upozornenia na účinky tohto lieku sú uvedené aj v Súhrne charakteristických vlastností lieku, ktoré lekári žalovaného odignorovali. V čom spočíva pochybenie v liečbe Dexamedom popísal F.. Nevhodnosť použitia Dexamedu konštatovala aj znalkyňa C. D., Phd., preto je v rozpore s vykonanými dôkazmi, že nevhodnosť podávania Dexamedu posúdili žalobcovia, súd a nie odborníci. Žalovaný a intervenient nesprávne stotožňujú pojem ustálená rozhodovacia prax s pojmom ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, keď zdôrazňujú, že žalobcovia poukazovali na obdobné rozhodnutia „len“ krajských súdov. Rozhodnutia dovolacieho súdu prezentované intervenientom neposudzovali meritórne právne závery vyjadrené v rozhodnutiach krajských súdov z dôvodu, že dovolania boli odmietnuté. Definitívnu odpoveď k námietkám žalovaného a intervenienta ohľadom nenariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania dáva judikát R 5/2023, právna veta ktorého znie, že do právomoci súdu patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, resp. nevykoná a preto súd nemusí v prípade dvoch protichodných záverov v znaleckých posudkoch nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie, ak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. Okresný súd Lučenec nemusel nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie navrhované žalovaným a intervenientom, keďže mal za dostatočne ustálený skutkový stav na základe dovtedajšieho dokazovania a ďalšie znalecké dokazovanie by bolo nehospodárne.

12. K poslednému podaniu žalobcov žalovaný vo vyjadrení z 18.01.2024 opakuje už viackrát prednesenú argumentáciu a tiež len ako odpoveď na konkrétne pasáže vyjadrenia žalobcov uvádza, že poukazom na skutočnosť, že C. C. T., I., znalec z odboru ORL, bol dňom 04.10.2021 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, chcel iba upozorniť, že by v tejto veci nemohol podávať vyjadrenie ako znalec, ktorý by vyhodnotil zdravotný stav pacientky v čase jej prijatia na ORL oddelenie žalovaného, ktoré bolo potrebné posúdiť z dôvodu nezodpovedaných odborných otázok. Odmietnutie lieku Gentamicín pacientkou (nielen formy jeho podávania) si žalovaný vysvetľoval tým, že pacientka bola študentkou farmácie a obávala sa vedľajších účinkov tohto lieku. Aplikáciu lieku Dexametazon pri liečení pacientky nehodnotil žiaden na to určený odborník; použitie tohto lieku mal vyhodnotiť imunológ alebo aspoň kvalifikovaný infektológ, ktorý pozná klinickú prax a je činný v odbore a to vzhľadom na skutočnosť, že jeho použitie bolo hodnotené ako „zásadné pochybenie“. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie žalovaný konzultoval tento odborný problém s renomovanými slovenskými autoritami v odbore imunológia, ktoré potvrdili, že otázku podávania tohto lieku mal posúdiť imunológ a bolo chybou na strane súdu prvej inštancie, že nepripustil vykonanie navrhnutého dokazovania. Žalobcovia nesprávne interpretujú dôvod podania Dexametazonu pacientke (k liečbe sialoadenitídy), liek bol podávaný k zmierneniu edému krku, ktorý ohrozoval život pacientky a v takom prípade nie je výhodnejšie podanie iného kortikosteroidu. Argumentáciu judikátom R 5/2023 k návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania žalovaný odmieta z dôvodu, že sa v prejednávanej veci nejednalo o dva protichodné odborné závery, ale súd prvej inštancie vôbec nemal vyhodnotené odborné otázky potrebné na ustálenie správneho skutkového stavu, tieto otázky si neprípustne vyhodnotil sám, čo považuje žalovaný za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Okrem toho R 5/2023 bol vydaný v obchodnoprávnej veci, kde sa riešila kolízia viacerých odborných hodnotení z oblasti písmoznalectva, t. j. vo veľmi úzkej oblasti odbornosti a nemožno toto rozhodnutie bezvýnimočne aplikovať na občianskoprávnu úpravu a spor, v ktorom sa v rámci dokazovania vyhodnocovalo poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientke znalcami z viacerých medicínskych odborov. 13. Funkčná príslušnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Lučenec je ustanovená v § 34 ods. 1 C. s. p. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia, žalovaný, aj intervenient so súhlasom žalovaného. Vzhľadom na predmet sporu je odvolací súd viazaný rozsahom odvolaní (§ 379 C. s. p.), čím je vymedzený predmet odvolacieho konania. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje 10 výrokov. Právoplatnosť nadobudol prvoinštančný rozsudok v časti výrokov II. a V., keď obaja žalobcovia požadovali priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 125 000,- € (každý zvlášť), spolu aj s úrokom z omeškania z priznanej čiastky od vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v prvý deň po vykonateľnosti rozsudku zvýšenej o 5 % - tuálnych bodov a súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol v celom rozsahu. Žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasia iba s tou časťou výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne 1/ v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 85 000,- € a žaloba žalobcu 2/ v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 85 000,- € zamietnutá. Žaloba oboch žalobcov o zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy je zamietnutá právoplatne. Žiadna zo strán nepodala odvolanie proti VIII. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcov 1/ a 2/ v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 2 924,85 €, preto aj v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť. Na odvolanie žalovaného a intervenienta na jeho strane sa musí odvolací súd zaoberať správnosťou VII. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne náhradu majetkovej škody vo výške 2 544,76 €. Rešpektujúc ustanovenie § 380 C. s. p. odvolací súd skúmal správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie len z hľadiska stranami a intervenientom uplatnených odvolacích dôvodov a konštatuje, že vady týkajúce sa procesných podmienok ex offo prieskumom nezistil. Na prejednanie odvolania nenariadil odvolací súd odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k názoru, že je daný dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, keď súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dokazovanie a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom vzhľadom na jeho rozsah a postavenie odvolacieho súdu ako súdu prieskumného. 14. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku môže odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Vzhľadom na znenie

tohto zákonného ustanovenia je v prvom rade potrebné sa vyporiadať s tým, či vykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov odmietol súd prvej inštancie pre nesprávne právne posúdenie veci. 15. Nesprávne právne posúdenie veci čo do základu v zmysle doktríny „straty šancí“ namietal v odvolaní žalovaný a v priebehu odvolacieho konania sa k jeho argumentácii pripojil aj intervenient. 16. Právne posúdenie veci začína na 72. strane rozsudku súdu prvej inštancie bodom 58. odôvodnenia, kde na skoro troch stranách formátu A4 súd prvej inštancie cituje zákonné ustanovenia, podľa ktorých prejednávanú vec posúdil. Následne uviedol, čo bolo predmetom sporu (ochrana osobnosti žalobcov podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka a náhrada majetkovej škody, ktorá vznikla žalobcom podľa ich tvrdenia ako dôsledok protiprávneho konania žalovaného, ktorý neposkytol ich dcére E. C. zdravotnú starostlivosť lege artis, následkom čoho ich dcéra XX. XXXXXXXX XXXX zomrela v zariadení žalovaného), potom pristúpil k zhodnoteniu naplnenia atribútov zodpovednosti za škodu, kde na základe znaleckého posudku F. predkladaného v tomto konaní ako listinný dôkaz a dvoch súkromných znaleckých posudkov, ako aj protokolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov konštatoval, že žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, čím spáchal správny delikt. Záver o existencii príčinnej súvislosti podľa názoru súdu prvej inštancie závisel od odpovede na otázku, či bola konaním žalovaného, resp. jeho nekonaním E. C. odňatá šanca na zlepšenie jej zdravotného stavu v miere prevažujúcej nad vývojom zdravotného stavu, ktorý nebolo možné riadnym využitím poznatkov lekárskej vedy ovplyvniť, pretože samotná existencia nesprávneho postupu ešte automaticky nezakladá zodpovednosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti voči poškodenému, inak povedané, ak síce poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytol zdravotnú starostlivosť nesprávne, avšak toto poskytnutie nespôsobilo priamo následok (smrť), nie je potom daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom a smrťou (bod 120. odôvodnenia napadnutého rozsudku). 17. V bode 122. odôvodnenia súd prvej inštancie po vzore článku s názvom Zdravotnické právo a bioetika (https://zdravotnickepravo.info/nova-interpretace-pricinne-zpusobilosti-v-rozhodnutinejvyssiho-soudu-cr/) s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1628/2013 a Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1919/08 uviedol, že v medicínskych sporoch bolo od jednoznačného konštatovania príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty existencie príčinnej súvislosti rozhodovacou činnosťou súdov upustené, podľa bodu 126. odôvodnenia sa súd inšpiroval pri spôsobe posúdenia príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalovaným poskytovať zdravotnú starostlivosť lege artis a smrťou pacientky aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/41/2017 a zdôraznil, že doktrínu „straty šancí“ v sporoch proti zdravotníckym zariadeniam aplikujú aj súdy Slovenskej republiky. Žalovaný v odvolaní upozorňuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 09.02.2022 sp. zn. 31Cdo/2376/2021 (rozhodnutie veľkého senátu) a žiada odvolací súd, aby sa v odvolacom konaní s týmto rozhodnutím vyporiadal, pretože týmto rozhodnutím veľkého senátu NS ČR došlo k odklonu od právneho názoru vysloveného v rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo/41/2017, ktorý súd prvej inštancie pri aplikácii tzv. doktríny „straty šancí“ vzal za vzor. Žalovaný tvrdí, že aplikáciu tzv. teórie „straty šancí“ odmietajú súdy Českej republiky, aj česká odborná literatúra a keď právna úprava platná v Českej a Slovenskej republike je porovnateľná, znamená to, že nie je možné medicínske spory rozhodovať podľa tejto doktríny ani v Slovenskej republike. 18. Odvolací súd si odlišne vysvetľuje rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021 než žalovaný. Vzhľadom na čas vzniku škody Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 31Cdo/2376/2021 posudzoval zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v totožnom znení než v súčasnosti a v čase vzniku škodnej udalosti v odvolacím súdom prejednávanej veci toto ustanovenie na území Slovenskej republiky znelo. 18.1 Podľa § 420 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. 18.2 Na území Českej republiky platné a účinné ustanovenie § 444 ods. 3 OZ podľa rozhodnutia NS ČR oprávňuje pozostalých (druhotné obete) domáhať sa voči škodcovi náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy vyvolanej stratou osoby blízkej a náhrady škody majetkového charakteru (náklady na pohreb a výživu pozostalého). Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. platný na území Slovenskej

republiky takéto ustanovenie neobsahuje, nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z ustanovení § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. NS ČR v 15. bode odôvodnenia rozsudku sp. zn. 31Cdo/2376/2021 poukázal na všeobecné teoretické východiská skúmania príčinnej súvislosti v konaniach o náhradu škody a vysvetlil, že príčinná súvislosť sa musí skúmať v každej takejto veci bez ohľadu na konkrétnu povahu vzniknutej škody, pretože zákon nemá žiadnu špeciálnu úpravu pre určitú oblasť škôd, teda ani pre tzv. medicínske spory. Súčasne však upozornil, že v rámci uplatňovania nárokov na náhradu škody na zdraví vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a preukazovania rozhodných skutočností, vrátane príčinnej súvislosti akceptovala judikatúra určité špecifiká v procesnej rovine, hlavne možnosť obráteného dôkazného bremena a s ohľadom na zložitosť biologických procesov aj prípustnosť pravdepodobnostne formulovaných záverov znalca z dôvodu, že v praxi znaleckého dokazovania v odbore zdravotníctva nie je vždy možné trvať na 100 % preukázaní príčinnej súvislosti medzi postupom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a úmrtím pacienta, ale existencia príčinnej súvislosti musí byť preukázaná s vysokou mierou pravdepodobnosti, musí ísť o príčinu prevažujúcu; nestačí púha nádej na vyliečenie, či všeobecné konštatovanie obvyklej päťdesiat percentnej pravdepodobnosti vyliečenia. Tento výklad rozhodnutia NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021 je podporený uznesením NS ČR sp. zn. 25Cdo/1278/2023 z 12. marca 2024, v ktorom najvyšší súd odkaz odvolacieho súdu na rozsudok NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021 uverejnený pod č. 86/2022 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek Najvyššího soudu (ČR) označil za priliehavý a uviedol, že v rozhodnutí sp. zn. 31Cdo/2376/2021 sa Najvyšší súd ČR zaoberal otázkou prístupu k príčinnej súvislosti v medicínsko-právnych sporoch, v ktorých je s ohľadom na množstvo príčin ovplyvňujúcich výsledný zdravotný stav a obtiažne zhodnotenie ich významu (ktorý sa veľakrát pohybuje len v rovine pravdepodobnosti) a príčinná súvislosť veľmi obtiažne určiteľná, ale že aj v týchto veciach je potrebné vychádzať zo základného poňatia, podľa ktorého ide o príčinnú súvislosť, ak je preukázané, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo (conditio sine qua non). Najvyšší súd ČR v uznesení sp. zn. 25Cdo/1278/2023 poukazuje aj na ďalšie na rozhodnutie sp. zn. 31Cdo/2376/2021 nadväzujúce rozhodnutia a odvolací súd k tomu dodáva, že rovnaké názory boli prijaté aj v uznesení NS ČR sp. zn. 25Cdo/1224/2023 z 31.01.2024. 19. I keď súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neodkazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021, ale skoršie rozhodnutie sp. zn. 30Cdo/41/2017, ktoré má byť prekonané práve rozhodnutím veľkého senátu NS ČR sp. zn. 31Cdo/2376/2021, závermi rozhodnutia sp. zn. 31Cdo/2376/2021 sa spravoval, čím odvolací súd myslí, že zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú žalobcom neposudzoval s ohľadom na (nevyčíslený) matematický výsledok šance pacientky na vyliečenie či prežitie. Zaoberal sa tým, do akej miery je pravdepodobné, že práve porušenie povinnosti žalovaného pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti E. C. malo za následok jej smrť. Vyplýva to z bodu 127. a 132., 133., 135., 136. dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie, kde tento odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017 o procesnom postupe súdov pri dokazovaní v medicínskych sporoch, podľa ktorého kompenzáciu slabšieho postavenia pacienta v spore proti zdravotníckemu zariadeniu možno vyvážiť modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena prostredníctvom jeho sekundárneho prenesenia na žalovaného, že otázku príčinnej súvislosti je potrebné posúdiť aj na základe pravdepodobnosti (probability), nielen na základe kauzality, že matematické vyjadrenie alebo kvantifikovanie predpokladu šance na prežitie E. C. je vylúčené, len pod vplyvom troch znaleckých posudkov (jeden pre účely trestného konania, dva pre civilné konanie) a záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov, v ktorých opakovane boli konštatované pochybenia žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke E. C. nedotiahol myšlienku navodenú rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít Českej a Slovenskej republiky dokonca. Súd prvej inštancie vystihol podstatu sporu v bode 116. odôvodnenia, keď za sporné nebolo možné označiť, že E. C. bola od 4. februára 2017 hospitalizovaná v zdravotníckom zariadení žalovaného až do 14. februára 2017, kedy v tomto zdravotníckom zariadení zomrela. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným bolo posúdené Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov, F. a znalkyňami C. D., I. a C. K. ako chybné (non lege artis). Spornou v konaní bola otázka príčinnej súvislosti medzi konaním či opomenutím žalovaného a následkom v podobe smrti pacientky. Žalovaný dôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že prehliadol ním navrhované dôkazy prednášané na jeho obranu a zamietnutím návrhu žalovaného na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania znemožnil žalovanému preukázať, že postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti neodňal E. C. šancu na zlepšenie jej zdravotného stavu v miere prevažujúcej nad vývojom zdravotného stavu, ktorý nebolo možné riadnym využitím poznatkov lekárskej vedy ovplyvniť, hoci súd sám v bode 136. odôvodnenia uznal, že žalovaný by mohol preukázať svoju

obranu, že aj napriek pochybeniam v poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemohol zabrániť úmrtiu poškodenej napríklad tým, že zdravotný stav poškodenej bol už v čase hospitalizácie taký, že ani pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť jej úmrtiu. Za nesprávny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že „zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že nebolo možné s istotou ustáliť prognózu vývoja zdravotného stavu poškodenej ani v prípade poskytnutia riadnej zdravotnej starostlivosti, čo však v žiadnom prípade nemožno pripísať na ťarchu žalobcov a v prospech žalovaného“. Ak podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je možné v medicínskych sporoch dospieť k záveru o existencii príčinnej súvislosti na základe miery pravdepodobnosti následku protiprávneho konania, bolo potrebné návrhu žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania znalcami z odboru ORL, infektológia a imunológia vyhovieť, pretože poskytovanie zdravotnej starostlivosti na týchto oddeleniach od počiatku hospitalizácie 4. februára 2017 do preloženia pacientky na oddelenie OAIM dňa 9. februára 2017 znalcom z príslušného odboru posúdené nebolo. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že bolo potrebné vyhodnotiť aj zdravotný stav E. C. pri nástupe do nemocnice žalovaného, či bola choroba správnymi medicínskymi postupmi zvládnuteľná, keď F. v znaleckom posudku pre účely trestného konania konštatoval, že dňa 4. februára 2017 už bolo možné objektívne rozpoznať závažnosť ochorenia E. C. v plnom rozsahu, nevedel však odpovedať, či bol jej zdravotný stav s istotou zvládnuteľný v rámci súdobných liečebných možností a v doplnku č. 1 znaleckého posudku F. opätovne uviedol, že zdravotný stav E. C. už pri prijatí na ORL oddelení Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Lučenec bol vážny a nie je možné s istotou tvrdiť, že pri použití všetkých správnych liečebných postupov by sa uzdravila, resp. nedošlo by k jej úmrtiu. Žalovaný mienil práve navrhovaným dokazovaním znalcom z príslušného odboru preukázať, že zdravotný stav E. C. už pri prijatí dňa 4. februára 2017 nebol zvládnuteľný a zvrátiteľný ani správnymi medicínskymi postupmi. Súd prvej inštancie si bez overenia vstupných údajov o zdravotnom stave pacientky v deň hospitalizácie u žalovaného a poskytovania zdravotnej starostlivosti od 04.02.2017 znalcami z odboru ORL, infektológie a imunológie osvojil názor žalobcov, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance na prežitie pacientky, hoci takýto záver nevyplýva ani zo znaleckého posudku F., ktorý pre účely tohto civilného konania slúžil len ako listinný dôkaz a znalkyne C. D., I. aj C. K. zhodne uviedli, že jednotlivé pochybenia a nedostatky v priebehu hospitalizácie pacientky nemali samé o sebe potenciál privodiť smrť pacientky, ale znižovali jej šancu na prežitie. Žiaden zo znalcov konkrétnu odpoveď na otázku, od akého úkonu žalovaného po prijatí pacientky dňa 04.02.2017 do zdravotníckeho zariadenia záviselo odvrátenie smrti E. C., či včasné využitie vhodných liečebných metód (konkrétne ktorých) by zvrátilo zhoršenie zdravotného stavu pacientky, neodpovedal. Ani jeden zo znalcov nevyhodnotil zdravotný stav pacientky vzhľadom na diagnózy, na ktoré sa liečila, iba všeobecne konštatovali, že E. C. mala určité šance na prežitie bez bližšieho a dôkladnejšieho odôvodnenia tohto názoru. Znalkyňa C. D., I. odmietla sa vyjadriť k predchorobiu pacientky a manažmentu pacientky na krčnom oddelení s odôvodnením, že nie je špecialistom na tento odbor a C. K. označila celiakiu, ktorou E. C. trpela za závažné autoimunitné ochorenie ovplyvňujúcim pacientov zdravotný stav v prípade, ak sa vyskytne nejaké závažnejšie systémové ochorenie alebo akékoľvek závažné infekčné ochorenie s tým, že predchorobie pred nástupom pacientky do nemocnice bolo významným faktorom ovplyvňujúcim priebeh jej hospitalizácie. 20. Z úvodného textu od bodu 94. odôvodnenia až po bod 97. odôvodnenia odvolací súd usudzuje, že inými slovami než použitými v znaleckom posudku F. sú uvádzané závery tejto znaleckej organizácie. Za neprípustné posúdenie odborných otázok súdom prvej inštancie považuje odvolací súd hodnotiace úsudky súdu prvej inštancie vo vzťahu k znaleckému posudku C. K. (body 110. až 113. odôvodnenia), kde sa súd prvej inštancie vyjadruje aj k tomu, ako mal žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke postupovať, vrátane ktorý liek bol pre pacientku vhodný a ktorý nie. 21. Nie je možné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 135. odôvodnenia, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance na prežitie pacientky. Žiaden zo znalcov takýto záver v posudku nevyslovil. Znalecká organizácia F. sa v znaleckom posudku č. 201/2018 zo dňa 13. augusta 2018 vyjadrovala k postupom žalovaného pri liečbe pacientky bez náležitého zistenia všetkých skutočností, čo vyplýva zo žiadosti znaleckej organizácie uvedenej v bode 20. znaleckého posudku, že je potrebné dopočuť ako svedkov všetkých zdravotníckych pracovníkov podieľajúcich sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke u žalovaného za účelom objasnenia okolností diagnostickej a terapeutickej zdravotnej starostlivosti v jednotlivých obdobiach hospitalizácie E. C. a túto skutočnosť potvrdzuje aj žiadosť vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície

o doplnenie znaleckého posudku a znovuzodpovedanie už položených otázok či doplňujúcich otázok. Z doplnku znaleckého posudku F. vo vzťahu k návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania za významné odpovede odvolací súd považuje, že v súhrne podstatných informácií a doplnených záverov znaleckej organizácie F. poukázal na to, že zdravotný stav pacientky už pri prijatí do nemocnice žalovaného zodpovedal prinajmenšom stavu febrilnej neutropénie, ak nie priamo sepsy a vyžadoval zodpovedajúci liečebný postup a posledný odsek tejto časti doplnku znaleckého posudku, kde znalecká organizácia uviedla, že nie je možné s absolútnou istotou potvrdiť, že promptnejší postup mohol znamenať záchranu života pacientky. Súčasťou znaleckého posudku F. je aj list o prehliadke mŕtveho, kde sa uvádza príčina smrti pacientky podľa klinického nálezu, aj záverečná diagnóza podľa vykonanej pitvy, obsah ktorého nebol vysvetlený, či v ňom uvedené príčiny úmrtia E. C. potvrdzujú alebo vyvracajú obranu žalovaného, že smrti pacientky nemohol zabrániť. 22. Zhodne so žalovaným odvolací súd uvádza, že procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý nevyhovel návrhom žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania, nie je možné považovať za súladný s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/53/2021 (R 5/2023), ako to tvrdia žalobcovia s poukazom na právnu vetu tohto judikátu, ktorý znie, že do právomoci súdu patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykonaná, resp. nevykoná a preto súd nemusí v prípade dvoch protichodných záverov v znaleckých posudkoch nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie, ak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov a to práve z dôvodu, že znalecké dokazovanie malo byť nariadené znalcom z odborov otorinolaryngológia, infektológia a imunológia na posúdenie správnosti postupu žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C., ktoré znaleckými posudkami C. D., I. a C. K. posúdené nebolo a iné skutkové zistenia súdu prvej inštancie nedávali odpoveď na žalovaným prednášanú obranu, že už v čase prijatia E. C. do zdravotníckeho zariadenia bol jej zdravotný stav nezvrátiteľný ani použitím medicínskych postupov lege artis. 23. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany, len súd rozhodne, ktorý s označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 C. s. p.). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Aj podľa aktuálnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky neakceptovanie návrhu na vykonanie dokazovania nemôže samo o sebe viesť k záveru o porušení práv strany sporu; zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by nevykonaním dôkazu bolo možné konštatovať vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bola strana postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2021 z 9. marca 2021). Rovnakým spôsobom posudzuje nevykonanie navrhnutého dôkazu Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. v uznesení z 31.01.2022 sp. zn. 7Cdo/154/2020, v uznesení zo 16.05.2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018, v uznesení z 29.03.2022 sp. zn. 9Cdo/213/2021, podľa ktorých procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi: prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí (nevyvráti) tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou; nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté

dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. 24. Dôvodom vyhovenia žalobe podľa bodu 136. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo, že žalovaný nepreukázal, že aj napriek pochybeniam v poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemohol zabrániť úmrtiu poškodenej, že jej zdravotný stav bol už v čase hospitalizácie taký, že ani pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť jej úmrtiu. Žalovaný sa práve tieto skutočnosti snažil preukázať navrhovaným znaleckým dokazovaním znalcami z odboru ORL, imunológie a infektológie, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhov žalovaného na doplnenie dokazovania v tomto smere porušením práva žalovaného na spravodlivý proces. 25. O tom, že individuálny stav pacienta je podstatný z hľadiska posúdenia, či zdravotná starostlivosť bola poskytovaná správne, v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/140/2019 z 27. mája 2020 (R 22/2022), v ktorom najvyšší súd vysvetľuje, že podstatou medicínsko-právneho sporu nie je, či bola alebo nebola zdravotná starostlivosť poskytnutá, ale to, či bola poskytnutá spôsobom adekvátnym vo vzťahu k individuálnemu stavu konkrétneho pacienta, teda, že či bolo zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri uskutočňovaní zdravotného výkonu vzhľadom na individuálny stav pacienta včas a adekvátne reagované; inými slovami, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri uskutočňovaní zdravotného výkonu urobil vzhľadom na individuálny stav pacienta všetko pre to, aby bol výsledok zdravotného výkonu čo možno najpriaznivejší, riziká nechcených účinkov (následkov) čo možno najnižšie, pretože len vtedy je skutočne zachované základné právo na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je zaručené každému. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta a pri zachovaní primeranej obozretnosti všetko pre čo možno najpriaznivejší výsledok zdravotného výkonu vykonal, potom možno uzavrieť, že z jeho strany nebola porušená žiadna právna povinnosť a v takom prípade vzťah zodpovednosti za škodu (ujmu) nevznikne ani vtedy, ak by sa u pacienta predpokladaný (želaný) výsledok nedostavil. 26. Odvolací súd považuje uvedené rozhodnutie za aplikovateľné na prejednávaný spor a v zmysle jeho záverov bolo nevyhnutné aj v tejto, teraz odvolacím súdom prejednávanej veci zistiť, či medicínske postupy prispôsobil žalovaný individuálnemu zdravotnému stavu pacientky E. C. (na to bolo potrebné zhodnotiť, aký bol stav pacientky pri hospitalizácii dňa 04.02.2017) a až následne bolo možné posúdiť, či liečba poskytnutá lege artis mohla ovplyvniť prognózu vývoja zdravotného stavu pacientky. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí s poukazom na judikát R 45/1984 dáva návod, akým spôsobom hodnotiť znalecké posudky, čo v prípade dvoch rozporných znaleckých posudkov (ak vzniknú alebo pretrvávajú u niektorej odbornej otázke pochybnosti, súd ich nemôže sám odstrániť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby písomne alebo v rámci jeho výsluchu podal vysvetlenie a vyjadril sa k doplňujúcim otázkam, či námietkam strán k znaleckému (odbornému) posudku, prípadne znalcov (odborne kvalifikované osoby) vzájomne konfrontovať. Týmto rozhodnutím je vyvrátená námietka žalovaného k nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý znalcov vypočul a vzájomne konfrontoval. Je však potrebné hneď dodať, že súd prvej inštancie nemohol vzhľadom na nedostatok odborného vzdelania hodnotiť odborné závery vyslovené znalkyňou C. K., ktoré sa rozchádzali so závermi znalkyne C. D., I. a F.. Na odstránenie rozporov v znaleckých posudkoch C. D., I. a C. K. boli práve z dôvodu nedostatku odborných znalostí súdu na posúdenie, ktorý medicínsky postup a podanie ktorého lieku boli správne či nesprávne vyžiadať ďalšie doplňujúce odpovede znalkýň alebo ich dať posúdiť odborníkom. Súd prvej inštancie neodmietol znalecký posudok C. K. v celom rozsahu, niektoré jej závery akceptoval, napr. v bode 131. uvádza, že aj znalkyňa C. J. K. konštatovala, že nedošlo k takému pochybeniu v poskytnutí zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného, ktoré by privodilo smrť pacientky. Nebolo vysvetlené zo strany súdu prvej inštancie, prečo niektoré závery znalkyne C. K. považoval za presvedčivé, iné (práve odborné) nie. 26.1 Odvolací súd nezistil porušenie princípu rovnosti zbraní či procesných práv žalovaného pri výsluchoch znalkýň C. D., I. a C. K.. Žalovaný na pojednávaní dňa 10.11.2021 bol účastný výsluchu znalkyne C. D., I., ktorej kládol otázky. Krátkou cestou doručil právnemu zástupcovi žalovaného súd doplnok k znaleckému posudku, ale právny zástupca žalovaného nenamietal, že by sa nemal možnosť s doplnkom znaleckého posudku oboznámiť a tak klásť znalkyni C. D., I. otázky. Porušenie rovnosti zbraní plánovanou konfrontáciou dvoch znalkýň namietal žalovaný vo vyjadrení z 11.05.2022 s odôvodnením, že aj C. D., I. bola vypočutá bez konfrontácie s iným odborníkom, tak nech súd rovnako postupuje aj pri výsluchu C. K., ktorá podala na žiadosť žalovaného súkromný znalecký posudok.

Z takéhoto odôvodnenia výhrady žalovaného proti postupu súdu prvej inštancie nie je možné pochopiť, v čom vidí žalovaný porušenie rovnosti zbraní a svojich procesných práv. Znalecký posudok C. K. nebol súdu prvej inštancie predložený v čase výsluchu C. D., I. na pojednávaní dňa 10.11.2021. Súkromný znalecký posudok C. K. doložil žalovaný do súdneho spisu až 07.01.2022. Žalobcovia podali vyjadrenie k znaleckému posudku C. K. dňa 14.02.2022 a v tomto podaní navrhli vykonať konfrontáciu oboch znalkýň za účelom odstránenia rozporov v ich posudkoch. Za uvedenými procesnými úkonmi strán sporu nariadil súd prvej inštancie pojednávanie na 07.12.2022, na ktoré predvolal obe znalkyne aj s upozornením, že vykoná ich konfrontáciu a vychádza z toho, že C. K. má k dispozícii znalecký posudok C. D., I. aj jeho doplnok, keďže sú tieto uvedené ako podklady jej znaleckého posudku č. 9/2021 (prípis súdu adresovaný obom znalkyniam na č. l. 635 spisu). Zároveň C. D., I. doručoval súd znalecký posudok C. K., z čoho vyplýva, že obidve znalkyne boli rovnako pripravené na pojednávanie dňa 07.12.2022 odpovedať na otázky súdu a strán sporu a zachoval rovnaký postup pri výsluchu znalkyne C. K. ako v prípade výsluchu znalkyne C. D.. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 07.12.2022 odvolací súd zistil, že po otvorení pojednávania bola vypočutá znalkyňa C. K. a počas jej výsluchu podľa pokynu súdu C. D., I. čakala na chodbe súdnej budovy. Pojednávanie bolo prerušené po ukončení výsluchu C. K. o 13.04 hod. na 10 minút. Až o 13.20 hod., keď sa znovu pokračovalo v pojednávaní, pristúpil súd ku konfrontácii znalkýň, ktorá bola ukončená o 15.19 hod. bez námietok strán sporu. V procesnom postupe súdu prvej inštancie niet čo súdu prvej inštancie vyčítať. 27. Žalobcovia odkazovali v spore na rozhodnutia iných súdov ohľadne aplikácie doktríny „straty šancí“ a výšky náhrady nemajetkovej ujmy, medzi inými aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020, voči ktorému len žalobcovia podali dovolanie z dôvodu nesúhlasu s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti, ktorej bola zamietnutá žaloba na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy, preto sa dovolací súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. augusta 2023 nevyjadroval k právnemu posúdeniu veci - zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia za vzniknutú škodu poskytovaním zdravotnej starostlivosti non lege artis len na základe pravdepodobných záverov znalcov k príčine poškodenia zdravia pacientky. Za podstatné z rozhodnutia Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/58/2017 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 odvolací súd považuje, že aj v tom konaní pre zodpovedanie otázky, aké šance by mal pacient na uzdravenie pri postupe zdravotníckeho zariadenia lege artis skúmal, či malo poškodenie zdravia pacientky aj iné príčiny než nesprávny postup zdravotníckeho zariadenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, posudzoval sa priebeh tehotenstva predchádzajúci škodovej udalosti, hľadal sa aj prípadný iný pôvod poškodenia zdravia žalobkyne ako v konaní/opomenutí žalovaného zdravotníckeho zariadenia, hodnotila sa aj genetická predispozícia pacientky. Rodičom maloletého dieťaťa s poškodeným zdravím bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z požadovaných 200 000,- € každému zvlášť, po 80 000,- €. Dovolací súd sa nevyjadroval ani k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola predmetom dovolacieho prieskumu. 28. Rozhodnutie súdu prvej inštancie posudzujúc zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú žalobcom podľa teórie „straty šance“ nie je v rozpore s rozhodovacou praxou najvyššej súdnej autority Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24.10.2017, z ktorého už citoval aj súd prvej inštancie, ale aj v neskoršom náleze sp. zn. III. ÚS 409/2021 zo 14. decembra 2021 za prípustné vzhľadom na slabšie postavenie pacienta oproti zdravotníckemu zariadeniu považoval posúdiť príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom odlišne než v iných sporoch s tým, že stačí preukázať tzv. „stratu šance“, resp. „stratu očakávania“ v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom nepochybne došlo ku „strate šance“, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, resp. žiadny. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 409/2021 poukázal na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 716/2016, v ktorom už bol vyslovený záver, že v sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient) spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov medzi stranami sporu vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného pacienta bolo kompenzované napr. odklonom od základnej konštrukcie delenia bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena a to napr. jeho sekundárnym prenesením na žalovaného. Prvým aj druhým rozhodnutím Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na potrebu vyrovnať procesno-právne postavenie strán sporu prenesením dôkazného bremena z pacienta na zdravotnícke zariadenie. Nie je však možné z týchto rozhodnutí vyvodiť, že by pre ustálenie tretej zložky zodpovednostného vzťahu existencie príčinnej súvislosti v sporoch pacient – zdravotnícke zariadenie bolo postačujúce vyvodiť zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu bez náležitého zistenia skutkového stavu len na

základe všeobecnej úvahy, že poskytnutím zdravotnej starostlivosti lege artis sa zvyšujú šance pacienta na vyliečenie či prežitie. 29. Odvolací súd uzatvára, že za nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nie je možné považovať, že existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného (ktoré znaleckými posudkami a protokolom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou preukázané bolo) a smrťou pacientky E. C. skúmal nie na základe kauzality, ale na základe pravdepodobnosti (probability), ale v tom, že dôkaz opaku, preukázanie žalovaným, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 OZ), nepripustil zamietnutím jeho návrhov na doplnenie dokazovania ďalším znaleckým posudkom majúc za to, že na posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a smrťou pacientky postačuje záver znalcov, že reťazením pochybení v poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaným E. C. boli znížené jej šance na prežitie. Za vzájomne odporujúce zdôvodnenie, čím by žalovaný mohol preukázať, že aj napriek pochybeniam v poskytnutí zdravotnej starostlivosti nemohol zabrániť úmrtiu poškodenej (bod 136. odôvodnenia) považuje odvolací súd odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 169. a 170., kde za správny postup označuje vypracovanie nového znaleckého posudku znaleckou organizáciou F. a za nehospodárne považoval nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru ORL, ad hoc znalcom z odboru infektológie a ad hoc znalcom z odboru imunológie označujúc ich za nadbytočné dôkazy s odôvodnením, že z priebehu dovtedajšieho konania mal súd bez dôvodných pochybností preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody. Nie sú pochopiteľné úvahy súdu prvej inštancie, prečo by znalecké dokazovanie F. bolo pre vec prínosné (nebolo vykonané z dôvodu, že takýto dôkazný návrh žiadna sporová strana nepredniesla a žalovaný vykonanie takéhoto znaleckého dokazovania priamo odmietal) a nadbytočné dokazovanie inými znalcami, keď každému z nich bolo potrebné položiť rovnaké otázky týkajúce sa predchorobia pacientky, jej zdravotného stavu pred prijatím do zdravotníckeho zariadenia žalovaného a možnosti zabránenia škodlivého následku postupom lege artis. Zhodne s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 168. odôvodnenia rozsudku pod vplyvom uznesenia NS SR sp. zn. 9Cdo/8/2022 z 30.11.2022 odvolací súd uvádza, že podanie nového znaleckého posudku znaleckou organizáciou F. v tejto veci vzhľadom na to, že vypracoval znalecký posudok vo vzťahu k rovnakému skutku pre účely trestného konania vylúčené nebolo, naopak vzhľadom na znalosť veci a prístup k dokumentom sa javilo nariadenie znaleckého dokazovania F. za urýchľujúce skončenie procesu. Zo znaleckého posudku F. podaného v trestnom konaní a predkladaného v tejto veci ako listinný dôkaz nie je možné vyvodiť zaujatosť F. v prospech žalobcov či v neprospech žalovaného; závery F., znalkyne C. D., I., aj C. K. sú zhodné v tom, že k sérii pochybení pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaným pacientke E. C. došlo, tie samé o sebe jej smrť neprivodili, mohli však znížiť šance na prežitie pacientky. Pokiaľ odvolací súd používa slovo „mohli“, tak z toho dôvodu, že doposiaľ nebolo ustálené, či boli choroby, na ktoré sa E. C. liečila, v spojení s náhlymi zdravotnými ťažkosťami nastalými po 21. januári 2017 vzhľadom na vývoj zdravotných komplikácii do 4. februára 2017 odvrátiteľné. 30. Výhrady k znaleckému posudku F. označujúc jeho závery za nejednoznačné, ktorý sa ani v rámci doplnku nevysporiadal s nálezmi z pitvy E. C. ani správnosťou diagnostiky ochorenia pacientky pri jej prijatí na hospitalizáciu, že je bez reflexie k tej časti zdravotnej dokumentácie pacientky, ktorá sa týka už prekonanej leukopénie, hoci ide o významnú skutočnosť svedčiacu pre to (podľa názoru pisateľky), že ak by bol postup zdravotníckeho zariadenia správny, malo by to vplyv aj na záver o príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti zdravotníckeho zariadenia a fatálnym následkom predniesla žalobkyňa 1/ v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní (v sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zo dňa 16. júla 2020), čím je preukázané, že v rámci trestného konania ani žalobcovia nepovažovali skutkový stav popisujúci poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným ich dcére za úplný a nezmenilo sa to ani v rámci tohto civilného konania, keď znalkyne C. D., I. a C. K. neposúdili vzhľadom na svoju odbornosť, poskytovanie zdravotnej starostlivosti E. C. na oddelení ORL a infektológie. Potreba doplnenia dokazovania je preukázaná aj vyjadreniami žalobkyne 1/ v konaní pred vyšetrovateľom KR PZ v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície. 31. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie (bod 114. odôvodnenia), že k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C. došlo, nie však s ďalšou časťou právneho názoru vyjadreného v tomto odseku, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práv žalobcov porušením povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti práve vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav a predčasne zodpovedanú otázku existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaného ustanovenej v § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. a smrťou E. C..

32. Oprávnená je námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevysvetlil v rozhodnutí, z akého dôvodu za správne považoval iba závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov a nevenoval žiadnu pozornosť protokolu o vykonaní dohľadu ÚDZS, pobočka Banská Bystrica, ktorá poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovaným považovala za správne, neporušujúce ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. vychádzajúc z podkladov konzultantov s odbornosťou k oddeleniam, na ktorých bola E. C. liečená, v ktorom ÚDZS, pobočka Banská Bystrica konštatoval, že „pri prijatí do nemocnice (E. C.) bola od začiatku prítomná kritická hodnota leukocytov – je nemožné posúdiť, či išlo o príčinu fatálne prebiehajúceho herpesu alebo o jeho následok. Klinický obraz ako je v jednotlivých lekárskych záznamoch uvedené, imponuje nie ako sialoadenitída, ale ako herpes zoster nie herpes simplex, prečo svedčí aj nepriaznivý priebeh s fatálnym vyústením. Herpesová infekcia pri danej hodnote leukocytov, ktorá bola zistená pri poslednom prijatí do nemocnice a opakovane potom bola potvrdená, resp. nemala tendenciu k úprave, môže vyústiť do systémovej herpesovej infekcie (septikémie) s fatálnym vyústením a to aj pri nasadení adekvátnej antivírusovej liečby. Takémuto vývoju nebolo možné profylakticky zabrániť, pretože potom by pred prijatím do nemocnice boli krvné obrazy, resp. leukocyty v norme“. Závery dohľadu ÚDZS, pobočka Banská Bystrica podporujú obranu žalovaného, že smrti E. C. zabrániť nemohol ani poskytnutím zdravotnej starostlivosti lege artis. 32.1 Protokol o vykonanom dohľade na diaľku ÚDZS, pobočka Prešov, ktorý konštatoval porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. žalovaným pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti E. C. nie je rozhodnutím o správnom delikte, ktorým by bol súd podľa § 193 C. s. p. viazaný, ako to uvádza súd prvej inštancie v bode 115. napadnutého rozhodnutia. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je oprávnený podľa zákona č. 581/2004 Z. z. uložiť pokutu, ak pri výkone dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti zistí, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, musí sa to však udiať samostatným rozhodnutím o uložení sankcie v správnom konaní. Nasvedčuje tomu aj postup ÚDZS, pobočka Banská Bystrica, ktorý začal správne konanie vo veci uloženia pokuty podľa § 50 ods. 2 písm. a) a § 64 ods. 2 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti (žalovanému) za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. na základe záverov ukončeného výkonu dohľadu zo dňa 14.11.2019 podľa zákona č. 581/2004 Z. z. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke E. C., ktoré konanie bolo rozhodnutím ÚDZS, pobočka Banská Bystrica z 25.03.2020 zastavené z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vydanie takéhoto rozhodnutia. Žalovaný opakovane v konaní poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých má súd prvej inštancie dospieť k názoru, že protokol o výsledku kontroly ÚDZS, pobočka Prešov nie je rozhodnutím o správnom delikte, preto ním súd viazaný nie je. Konanie sp. zn. 4Sžfk/42/2017 bolo vedené proti Úradu pre verejné obstarávanie, nie proti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorom Najvyšší súd SR ako súd kasačný konštatoval, že „rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu. Protokol o výsledku kontroly nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sám o sebe nepredstavuje zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu, keďže v ňom neboli uložené sankcie alebo opatrenia. Obsahom protokolu o výsledku kontroly sú výlučne kontrolné zistenia porušenia zákona o verejnom obstarávaní a oprávnenie žalobcu vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam. Výsledok kontroly nie je individuálny správny akt s vykonateľným výrokom, ktorého obsahom je rozhodnutie o právach, právom chránených záujmov a povinnostiach žalobcu. Protokol o výsledku kontroly je iba podkladom pre začatie konania o prípadnom uložení sankcie za spáchanie deliktu na úseku verejného obstarávania podľa zákona o verejnom obstarávaní. Predmetom súdneho prieskumu do budúcna bude až rozhodnutie o uložení sankcie a to len za predpokladu, že konanie bude proti žalobcovi začaté na základe výsledkov predmetnej kontroly“. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí odkazuje na svoje iné rozhodnutie sp. zn. 6Sžfk/15/2018 z 25. apríla 2018, ktoré podsúval súdu prvej inštancie aj žalovaný. Aj konanie sp. zn. 6Sžfk/15/2018 sa týkalo verejného obstarávania, ani vec sp. zn. 5Sžfk/56/2018 nebola vedená proti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Správnosť názoru žalovaného, že súdnemu prieskumu v správnom súdnictve podlieha len rozhodnutie ÚDZS o uložení pokuty a len rozhodnutie o uložení pokuty je rozhodnutím o správnom trestaní za správny delikt potvrdzuje rozsudok NS SR z 24. mája 2017 sp. zn. 3Sžo/128/2015 (R 1/2018). Odlišný záver nevyplýva ani z rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Sžsk/63/2020 z 28. apríla 2021, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove o odmietnutí žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou obsiahnutého v protokole o vykonanom dohľade na diaľku, v ktorom

je uvedené, že „vyhotovenie písomného výstupu (protokolu) osvedčujúceho zistenia dohliadajúceho subjektu a ani následné vyhodnotenie opodstatnenosti písomných námietok dohliadaného subjektu k protokolu a zachytenie tohto procesu (a jeho výsledku) vo forme zápisnice z prerokovania námietok, ktorým úkonom sa tento proces završuje, nemožno považovať za úkon správneho orgánu, ktorým by bol sťažovateľ na svojich právach priamo ukrátený alebo dotknutý. Protokol o vykonanom dohľade na diaľku sám o sebe nemá povahu rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Protokol o vykonanom dohľade na diaľku podlieha súdnemu prieskumu len za situácie, že ÚDZS realizuje oprávnenie uložiť dohliadanému subjektu povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin, čím môže byť dohliadaný subjekt ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. Ak je protokol o vykonaní dohľadu len výstupom realizovaného procesu (dohľadu na diaľku), takýto protokol nespĺňa zákonné atribúty opatrenia orgánu verejnej správy podliehajúceho prieskumu v správnom súdnictve podľa § 3 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku. Jedná sa len o podklad vo vzťahu k možnému ďalšiemu administratívnemu konaniu o uložení sankcie za zistené nedostatky pri výkone dohľadu (obdobný názor bol vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžk/12/2016)“. V protokole č. 1366/2018 o vykonanom dohľade na diaľku vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov vo veci prešetrenia správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti zosnulej pacientke E. C. nie sú žalovanému ukladané povinnosti, je iba konštatované porušenie § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., preto nejde o rozhodnutie o správnom delikte či iné, ktorým by bol súd v civilnom sporovom konaní podľa § 193 C. s. p. viazaný. 33. Žalobcovia si v konaní uplatnili nároky na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy na rovnakom skutkovom základe, že protiprávnym konaním žalovaného im bola spôsobená majetková škoda a bolo zasiahnuté do ich práva na ochranu osobnosti, bolo porušené právo na súkromný a rodinný život. Osobitné námietky vo vzťahu k majetkovej škode vyriešil už súd prvej inštancie tým, že žalobe o zaplatenie náhrady škody vyhovel len čiastočne. V odvolacom konaní sa priznanie tohto nároku spochybňuje žalovaným a intervenientom s tvrdením, že zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu vzniknutú žalobcom v dôsledku smrti dcéry podľa § 420 Občianskeho zákonníka daná nie je. Žalovaný a intervenient spochybňujú aj základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z rovnakého dôvodu, že smrť E. C. nie je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného a s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú spokojní žalobcovia, ktorí ju považujú za neprimerane nízku. 34. Intervenient na strane žalovaného spochybňoval základ nároku žalobcov poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/167/2020 z 31.03.2022, z ktorého vyvodil, že postup lekárov non lege artis sám o sebe nezakladá nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti podľa § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka a tento nárok vzniká len, ak je postup lekárov non lege artis bezprostrednou príčinou smrti pacienta. Žalobcovia oponujú intervenientovi pri výklade rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/167/2020, z ktorého podľa ich názoru intervenient nesprávne cituje závery odvolacieho súdu, nie dovolacieho súdu. Odvolací súd k tomu udáva, že skutočne v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/167/2020 sa najvyšší súd nevyjadroval k otázke právneho posúdenia veci s obdobným skutkovým základom ako je vec žalobcov, pretože dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/167/2020 nemá, pre túto odvolacím súdom prejednávanú vec, žiadnu relevanciu. Na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu a všeobecných súdov poukazujú strany sporu v súvislosti s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. 35. Napriek siahodlhým a obšírnym podaniam žalobcov nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu zistiť, prečo požadujú náhradu nemajetkovej ujmy práve vo výške 125 000,- € pre každého z nich, ako k tejto sume dospeli a prečo práve suma 125 000,- zmierni následky zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, súkromného života a rodinného života a nie je postačujúca suma priznaná súdom prvej inštancie. Nikdy počas celého súdneho konania sa k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovia nevyjadrili (v tom zmysle, ako k tejto sume dospeli), argumentujú len výškou priznanej náhrady v iných súdnych rozhodnutiach, podľa nich v porovnateľných prípadoch, ekonomickými faktormi v Slovenskej republike, infláciou, rastom životných nákladov, bez náležitého vysvetlenia, na čo má slúžiť požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy, keď v zmysle judikatúry súdov k náhrade nemateriálnej ujmy táto má slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné požitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, sústrastí a obmedzenia v živote. Bez náležitého zdôvodnenia výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nemohol ani súd prvej inštancie dospieť k správnemu názoru, aká náhrada nemajetkovej ujmy patrí žalobcom (v prípade, ak bude základ nároku ustálený ako opodstatnený) a odvolacie námietky vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nedokáže vyhodnotiť ani

odvolací súd. Žalobkyňa 1/ opakovane zdôrazňovala, že žiadne peniaze stratu dcéry nezmiernia a ani nenahradia a spor vedú hlavne pre to, aby bola jasne deklarovaná zodpovednosť žalovaného za smrť ich dcéry, aby rozhodnutie súdu o priznanej náhrade nemajetkovej ujmy prebralo zdravotnícke zariadenie, v ktorom k ujme došlo k sebareflexii a bolo mementom pre ostatné zdravotnícke zariadenia, že neplnenie si svojich zákonných povinností bude mať na neho negatívny dopad. Dôvodili, že zdravotnícke zariadenie, kde bola zanedbaná zdravotná starostlivosť si nezaslúži žiaden ohľad pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy a žiadali pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť aj nehumánny postup žalovaného, ktorý neoznámil rodičom, že zdravotný stav ich dcéry je natoľko vážny, že by bolo vhodné sa s ňou rozlúčiť a neumožnil im dôstojnú rozlúčku s dcérou ani po jej úmrtí pred vykonaním pitvy. Z týchto prejavov žalobcov sa odvolaciemu súdu javí, že im ide v prvom rade o potrestanie žalovaného za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť ich dcére, keď žalovaný za preukázateľné porušenie povinností podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. doteraz nebol žiadnym spôsobom postihnutý z dôvodu, že konanie o uložení sankcie Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo pre uplynutie prekluzívnej lehoty zastavené. 36. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 37. Strata blízkeho spôsobuje ujmu utrpenú vo vnútornej citovanej sfére, ktorá sa navonok prejavuje u každého inou formou alebo vôbec, záleží od osobnosti človeka, ktorý ju utrpel. Utrpená ujma merateľná nie je a to ani podľa vonkajšej formy jej prejavov. Nemajetková ujma je odškodniteľná, len ak je dôsledkom zásahu do osobnostných práv. 38. V konaní pred súdom prvej inštancie bola preukázaná rodinná, sociálna a citová väzba medzi žalobcami a ich dcérou E. C.. Porušením práva na život dcéry žalobcov mohlo dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobcov. Ak sa náhrada nemajetkovej ujmy požaduje od žalovaného, musí byť preukázané, ak nie so 100 % istotou, aspoň s najväčšou mierou pravdepodobnosti blížiacej sa k istote, že právo na život E. C. porušil práve žalovaný protiprávnym úkonom. 39. Prvoradou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je odškodniť poškodeného. Sankčná funkcia by sa mala uplatniť len v prípade, ak bola škoda (ujma) spôsobená úmyselne. K funkciám a výške náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 22/2024, ktorým nevyhovel ústavnej sťažnosti proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/174/2021 zamietajúce dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020, ktoré za vzor rozhodnutia dávali žalobcovia takto: „Platná právna úprava pritom neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí súd prihliadať na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Názory právnej teórie, z ktorých vo väčšine prípadov vychádza aj doterajšia judikatúra všeobecných súdov v oblasti ochrany osobnosti, sa do značnej miery zhodujú nad primárnym významom satisfakčnej funkcie, t. j. primerane s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, keď nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá „odškodniť“ a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť a možno za ňu „len“ poskytnúť zadosťučinenie (satisfakciu). Zhoda však už nepanuje, čo sa napokon prejavuje práve v odlišnom prístupe judikatúry všeobecných súdov, nad prítomnosťou a významom preventívno-sankčnej funkcie, ktorú by výška náhrady 16 nemajetkovej ujmy v peniazoch mala tiež plniť. V tomto poňatí zohľadňujúcom význam intenzity a miery zavinenia pri určovaní výšky relutárnej náhrady je zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie jednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má odradiť rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania a byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby išlo o sankciu patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska. Výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu [porov. Eurokódex komentár k § 13 (Prostriedky ochrany osobnosti) zákona č. 40/1964 Zb. (od 1.

januára 1992)“. Ústavný súd SR v tomto náleze s poukazom na princípy európskeho deliktuálneho práva (PETL) k pojmu primeranosti zadosťučinenia uviedol, že je potrebné zohľadniť individuálne okolnosti konkrétneho zásahu a za nerozporné so zásadou proporcionality považoval priznanie rozdielnych súm náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v závislosti od hodnoty chráneného záujmu spoločnosti, pričom život človeka je v európskej právnej kultúre chránený na prvom mieste, na druhom telesná a duševná integrita, nasleduje ľudská dôstojnosť a osobná sloboda a až za tým majetok a nehmotné statky. Odvolací súd k tomu dodáva, že náhradou nemajetkovej ujmy sa neohodnocuje život človeka, odškodňuje sa ujma poškodeného (v prejednávanej veci žalobcov). Aby bolo rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia súladné so zásadou proporcionality, je potrebné zohľadniť aj skutkovo a právne obdobné prípady, tak ako to navrhujú strany sporu a učinil súd prvej inštancie, nie sú však jediným zdrojom informácií o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 384/2024 priznala pozostalým po obetiach tragickej dopravnej nehody na železničnom priecestí na Dvorskej ceste v Nových Zámkoch odškodnenie vo výške 50 000,- € za každú obeť tragickej dopravnej nehody. 40. Odvolací súd uznáva, že postoj pôvodcu zásahu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ním spôsobenej ujmy pozostalými a deje sa tak aj na strane žalobcov, ktorí zdôrazňujú, že zo strany žalovaného im doteraz nebolo poskytnuté žiadne zadosťučinenie. Vyjadrenie ľútosti nad smrťou dcéry právnym zástupcom žalovaného v tomto súdnom konaní nepovažujú za dostatočné zadosťučinenie. Neposkytnutie ospravedlnenia žalovaným žalobcom nemožno vnímať ako jeho aroganciu či bezcitnosť, keď žalovaný odmieta zodpovednosť za smrť E. C. a táto bez pochybností vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie v konaní ani preukázaná nebola. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 31.01.2023 sp. zn. 7Cdo/29/2021 k námietkám dovolateľa, že sa odvolací súd nedostatočne vysporiadal s odôvodnením priznania neprimerane vysokej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na majetkové pomery škodcu odpovedal, že sa „odvolací súd dostatočne vysporiadal aj s hodnotením kritérií okolnosti na strane škodcu, keď mal za to, že tieto kritéria na uplatnia len vtedy, ak mali súčasne vplyv na vnímanie ujmy oprávnených osôb, čo v posudzovanom prípade nebolo, pričom ústretový prístup škodcu z vykonaného dokazovania tiež nevyplýval. Odvolací súd správne poukázal na to, že na majetkové pomery škodcu sa prihliada len výnimočne, v zmysle určitej moderácie vedené záujmom na tom, aby nedošlo k majetkovej likvidácii škodcu, čo súd prvej inštancie zohľadnil. Vyslovenie ľútosti v akejkoľvek forme je tiež považované len za elementárny prejav slušnosti, bez vplyvu ma výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (5Cdo/265/2009).“ Na tento názor najvyššieho súdu odvolací súd upozorňuje v súvislosti s argumentáciou žalobcov, že ním požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nebude pre žalovaného likvidačná, keď plnenie za žalovaného poskytne intervenient ako jeho poisťovateľ. Ak má priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zmierniť následky zásahu do osobnostných práv žalobcu, nemôže byť závislá na majetkových pomeroch toho, kto má plniť; výklad žalobcov ku kritériu „pomery škodcu“, ktoré by mal podľa názoru žalobcov súd v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy zohľadňovať by znamenal, že poškodený žalujúci majetného škodcu či poisťovateľa by bol vo výhodnejšom postavení oproti poškodenému, ktorému bola spôsobená škoda nemajetnou osobou, či osobou bez poistenia zodpovednosti za škodu. Práve z uvedeného dôvodu nepovažuje odvolací súd za významné dokumenty predkladané žalobcami, ktorými poukazujú na majetkové pomery žalovaného a intervenienta a nimi dosahované zisky, považuje ich za nepodstatné vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcov, preto nie je potrebné vyhodnocovať prípustnosť ich predkladania v odvolacom konaní podľa § 366 C. s. p. 41. Podľa § 391 ods. 3 C. s. p. vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (súd vo veci nevykonal navrhované dôkazy) odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie musí návrhom strán sporu a intervenienta na doplnenie dokazovania za účelom odstránenia sporných otázok vyjadrených v odvolaniach strán sporu a v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu, pokiaľ sa udržia v mantineloch prejednávanej veci vyhovieť z dôvodu, že na ustálenie zodpovednosti žalovaného je nevyhnutné zodpovedať otázku, či v deň prijatia E. C. na hospitalizáciu bolo možné správne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou zabrániť fatálnemu následku a žalobcovia neposkytli dostatočné vysvetlenie, akú váhu pre nich má finančné zadosťučinenie v sume 125 000,- € na zmiernenie bolesti zo smrti dcéry a nepostačuje žiadna iná suma. Nie je potrebné zo strany žalobcov opakovať, ako prežívali priebeh udalostí predchádzajúci škodovej udalosti, ani popisovať svoje pocity po smrti dcéry, keďže citová ujma žalobcov spochybňovaná zo strany žalovaného ani intervenienta nie je, uznáva ju aj odvolací súd, len je potrebné odôvodniť výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože nielen úvaha súdu pri jej priznaní, ale aj úvahy žalobcov pri jej uplatnení musia byť pochopiteľné a ukontrolovateľné.

Pre účely nariadenia znaleckého dokazovania (ak žalovaný zotrvá na tomto návrhu) odvolací súd upozorňuje na závery uznesenia NS SR z 27.05.2020 sp. zn. 4Cdo/140/2019, podľa ktorého otázky na znalca je potrebné formulovať v priamej nadväznosti na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, pretože pre náležité zistenie skutkového stavu má presnosť a výstižnosť znalcovi položených otázok mimoriadny význam. Odpovede znalcov na otázky súdu majú slúžiť ako podklad pre jeho rozhodnutie. Pri materiálnom vedení konania a dokazovania má otázky znalcovi presne a výstižne naformulovať a položiť a súd, pretože sudca má vedieť, zodpovedanie akej odbornej otázky je relevantné pre náležité objasnenie skutkového stavu. 42. Podľa § 396 ods. 3 C. s. p. o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. 43. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 C. s. p.). Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.) Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).