Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/73/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200705 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7011200705.2 Rozhodnutie Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a členov JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Tamary Sklenárovej v právnej veci žalobkyne: P. S., E.. X.X.XXXX, Š.Á. Z. W., J..Č.. Ú. Z. Y. Z. T. S., zastúpená: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., A. XX, Ž., proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Š.Á. XX, S., o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.p.: PPZ- HCP-SO3-185-002/2011 zo dňa 30. júna 2011, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím žalovaného č.p.: PPZ-HCP-SO3-185-002/2011 zo dňa 30. júna 2011 žalovaný ako správny orgán podľa § 58 ods.1 zákona o správnom konaní vo veci žalobkyne rozhodol tak, že odvolanie prvostupňového správneho orgánu oddelenia hraničnej kontroly PZ Z., vydané dňa 3.6.2011 pod č.: PPZ-HCP-SO13-81-16/2011 rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol s poukazom na ust. § 57 ods.1, písm.a/ bod 1. a písm.b/ bod 1. zákona č.48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe čoho žalobkyňa bola vyhostená z územia Slovenskej republiky a bol jej zakázaný vstup na územie SR na obdobie piatich rokov, t.j. do 2.6.2016. V dôvodoch napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmaním spisového materiálu zistil, že účastníčka konania dňa 3.6.2011 o 8.45 hod. bola kontrolovaná hliadkou OHK PZ Z., na G.S. P., kataster obce Z., okres S.. Pri snahe hliadky vykonať kontrolu jej totožnosti, menovaná nevedela hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Zároveň bolo zistené, že sa na území SR zdržiavala neoprávnene bez platných dokladov. Z uvedeného vyplýva, že menovaná nelegálne prekročila štátnu hranicu z Ukrajiny do Slovenskej republiky a na území Slovenskej republiky sa zdržiavala neoprávnene. Týmto svojim konaním porušila ust. článku 4 ods.1 nariadenia EP a rady ES č.562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex spoločenstva O Pravidlách Upravujúcich Pohyb Osôb Cez Hranice, čím sa dopustila priestupku podľa § 76 ods.1, písm.a/, čím naplnila podľa § 57 ods.1 písm.b/ bod 1. zákona č.48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov zákonný dôvod na administratívne vyhostenie a určenie zákazu vstupu. V odvolaní žalobkyňa uviedla, že z rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo by mala byť vyhostená do krajiny, ku ktorej nemá žiaden právny vzťah, a ktorá nemá žiaden dôvod k prijatiu na svoje územie. Z rozhodnutia ani nijako nevyplýva, že by účastníčka konania prišla na územie SR z Ukrajiny. Účastníčka konania je štátnej príslušnosti Afganistan. Rozhodnutiu tak chýba jeden zo základných zákonných atribútov rozhodnutia o administratívnom vyhostení - označenie krajiny, do ktorej by mal byť cudzinec vyhostený. Naplnením tejto povinnosti zo strany správneho orgánu nie je označenie prvej krajiny mimo Schengenského priestoru. Z rozhodnutia správneho orgánu nie je vôbec zrejmé, prečo by mala Ukrajina akceptovať účastníka konania. Ak správny orgán neoznačil riadne krajinu, do ktorej má byť účastník konania vyhostený, nemohlo dôjsť ani k relevantnému skúmaniu potencionálnej existencie prekážok administratívneho vyhostenia. Z rozhodnutia navyše nevyplýva, že by existenciu, či neexistenciu prekážok administratívneho vyhostenia správny orgán skúmal, napriek tomu, že vyriešenie tejto otázky je najdôležitejšie v konaní o administratívnom vyhostení. Ničím nepredložené konštatovanie, že neexistujú, nie je postačujúce. V odvolaní ďalej sa poukazuje na dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 8 ods.2, ako aj na článok 7, ods.5 Ústavy SR. Správny orgán konštatoval, že bola naplnená skutková podstata § 57 ods.1 písm.a/, b/, bod 1. zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán ďalej zobral na vedomie snahu žalobkyne úmyselne sa vyhnúť hraničnej kontrole už pri samotnom vstupe na územie SR, preto postupovalo sa podľa § 62 ods.1 písm.a/ zákona o pobyte cudzincov a cudzinca bolo potrebné umiestniť v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v S.. Podľa § 56 ods.1 bola žalobkyňa vyhostená do krajiny tranzitu, resp. do tretej krajiny, ktorá ju prijme, a tou je v tomto prípade Ukrajina. Prekážky administratívneho vyhostenia boli skúmané v súvislosti s Ukrajinou, nakoľko nedovolené prekročenie štátnej hranice bolo zistené z Ukrajiny na Slovensko. Správny orgán počas celého konania nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia u menovanej, nakoľko štát vyhostenia, v tomto prípade Ukrajina, patrí do skupiny bezpečných krajín. Na Ukrajine nebol ohrozený jej život z dôvodov jej rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by jej hrozilo mučenie, kruté, neľudské, alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako jej na Ukrajine nebol uložený trest smrti. S účastníčkou konania boli spísané 2 zápisnice, dňa 3. a 4.6.2011, do ktorých uviedla, že na územie SR vstúpila bez cestovných dokladov o udelenie azylu nežiadala, nakoľko telefonovala so svojim bratom, ktorý žije v Nemecku, a ten jej povedal, že o udelenie azylu má žiadať iba na území Nemecka. Tieto zápisnice boli vyhotovené za účasti tlmočníka. Podľa § 57 ods.11 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar nemôže administratívne vyhostiť dieťa mladšie ako 18 rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme. V zmysle dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č.104/1991 Zb.) je teda zrejmé, že spolu s účastníčkou konania budú administratívne vyhostené aj jej maloleté deti. Z uvedeného vyplýva, že o administratívnom vyhostení a určením zákazu vstupu nedôjde k odlúčeniu matky od jej detí. Správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení reagujúc na ust. § 47 ods.3 správneho poriadku, ako aj na príslušné právne predpisy citované v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o § 57, v uvedenom rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny orgán vylučuje odkladný účinok, nakoľko to vyžaduje naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude ohrozený verejný poriadok, ktorý bol doposiaľ ohrozený v nerešpektovaní zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany účastníka konania. Účastník konania vstúpil na územie SR bez platného cestovného dokladu, čím porušil ustanovenie článku 4 ods.1 Nariadenia Rady ES č.562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranicu. Je povinnosťou ktorejkoľvek osoby rešpektovať zákony štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza, aj keď nie je jeho občanom a zdržať sa protiprávneho konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonov daného štátu, a v prípade, že nerešpektuje zákony, v tomto prípade zákon o pobyte cudzincov, niesť za porušenie zákona zákonom stanovené opatrenia. Riaditeľstvo hraničnej polície Policajného zboru v S. posúdil odvolanie a spisový materiál k predmetnému rozhodnutiu a konštatuje, že nie sú známe skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia, a preto je podľa stanoviska žalovaného rozhodnutie odôvodnené, vychádza zo spoľahlivého zistenia stavu veci a je vydané v súlade so zákonom. V zákonnej lehote bola podaná žaloba na súd. Medzi žalobné dôvody žalobkyňa uviedla, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo bola navrhovateľka vyhostená na Ukrajinu s citovaním ust. § 56 ods.1 zák.č.48/2002 Z.z.. Z rozhodnutia odporcu ani prvostupňového orgánu nie je zrejmé či je Ukrajina krajinou tranzitu navrhovateľky, alebo treťou krajinou, ktorá ju príjme. Nie je zrejmé, prečo by navrhovateľka bez existencie akéhokoľvek právneho vzťahu k Ukrajine mala byť administratívne vyhostená práve na jej územie. Navrhovateľka je štátnej príslušnosti W.. Tým, že prvostupňový orgán bez ďalšieho vyhostil navrhovateľku na Ukrajinu a odporca jeho rozhodnutie potvrdil, spôsobil, že rozhodnutiu chýba jeden zo základných zákonných atribútov rozhodnutia o administratívnom vyhostení - označenie krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Naplnením tejto povinnosti zo strany správneho orgánu nie je neodôvodnené označenie prvej krajiny mimo Schengenského priestoru. Vykonateľnosť rozhodnutia o vyhostení na Ukrajinu je preto sporná. Ak správny orgán neoznačil riadne krajinu, do ktorej má byť účastník konania vyhostený, nemohlo dôjsť ani k relevantnému skúmaniu potencionálnej existencie prekážok administratívneho vyhostenia. Z rozhodnutia odporcu navyše nevyplýva, že by existenciu, či neexistenciu prekážok administratívneho vyhostenia správny orgán skúmal, napriek tomu, že vyriešenie tejto otázky je najdôležitejšie v konaní o administratívnom vyhostení. Ničím nepodložené konštatovanie, že žiadne takéto prekážky neboli zistené, samo o sebe je nepostačujúce, s poukazom na ust. § 32 ods.1 zákona o správnom konaní. Rovnako nie je splnením tejto povinnosti odvolávanie sa na obsah zápisníc o podaní vysvetlenia spísaných s navrhovateľkou. Odporca sám má povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci vrátane možných prekážok administratívneho vyhostenia. Ak by mala byť navrhovateľka vyhostená na Ukrajinu, správny orgán bol povinný skúmať, či jej po vyhostení na Ukrajinu nehrozí následné vyhostenie do W., a či takéto vyhostenie nie je spojené s prekážkami administratívneho vyhostenia. Podľa čl.8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života. Dohovor je záväzným právnym aktom, ktorý má v súlade s čl.7 ods.5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Podľa č.l.8 ods.2 Dohovoru vyplýva, že štátne orgány môžu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zasiahnuť, zároveň je v ňom presne vymedzené, kedy tak môžu urobiť. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný nezrozumiteľne poukazuje na ust. § 57 ods.1 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle dohovoru o právach dieťaťa je teda zrejmé, že spolu s účastníčkou konania budú administratívne vyhostené aj jej maloleté deti. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu nedôjde k odlúčeniu matky od jej detí. Tvrdenie odporcu je úplne nelogické. Maloleté deti navrhovateľky z územia Slovenskej republiky vyhostené neboli. Spolu s navrhovateľkou byť teda vyhostené nemôžu, pretože neexistuje rozhodnutie, na základe ktorého by takéto konanie bolo možné. Realizáciou vyhostenia navrhovateľky dôjde k odlúčeniu navrhovateľky od jej detí. Poukazovanie na dohovor o právach dieťaťa zo strany odporcu je úplne nezrozumiteľné. Rozhodnutie nevychádza z riadne zisteného skutkového stavu a nie je náležite odôvodnené. Navyše nie je zrejmé čo bolo podkladom rozhodnutia správneho orgánu. K veci je potrebné uviesť, že správny orgán bez ďalšieho vylúčil odkladný účinok napadnutého rozhodnutia. Vylúčenie odkladného účinku by malo byť náležite odôvodnené. Neoprávnený pobyt na území SR takýmto dôvodom nie je, nakoľko tento dôvod smeruje k samotnému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení - logicky by bez neho nemohlo byť vydané samo rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Vylúčenie odkladného účinku má byť reakciou na závažné konanie navrhovateľky, odlišné od neoprávnenosti pobytu na území SR. Z rozhodnutia nevyplýva, že by sa navrhovateľka dopustila konania odôvodňujúceho záver, že je v jej prípade nevyhnutné vylúčiť odkladný účinok, nakoľko si to vyžaduje naliehavý všeobecný záujem. Ničím neodôvodnené tvrdenie odporcu, že vylúčenie odkladného účinku si vyžaduje naliehavý všeobecný záujem, neobstojí. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 8.9.2011, z obsahu ktorého nevyplývajú iné skutočnosti, než tie, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v intenciách ust. § 247 a nasl. O.s.p., po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobkyňa bola vyhostená z územia SR pre nelegálny vstup na toto územie, pričom neprejavila vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu. Následne bola spolu s rodinou prepravená na oddelenie azylu v G., kde účastníčka konania odmietla o požiadanie azylu na území SR. Účastníčka konania bola opätovne prevezená na OHK PZ Z., kde v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 4.6.2011 uviedla, že na území SR o udelenie azylu nežiada, nakoľko telefonovala so svojim bratom, ktorý žije v Nemecku, a ten jej povedal, že o udelenie azylu má žiadať iba na území Nemecka. Zápisnice boli účastníkom konania po predchádzajúcom tlmočení riadne podpísané. Zo strany účastníka konania neboli vznesené žiadne námietky, ani pripomienky, týkajúce sa toho, že by niečomu nerozumela, alebo by tam bolo uvedené niečo čo nepovedala. Čo je potrebné vytknúť správnemu orgánu tak prvého, ako aj druhého stupňa, je gramatický sled písaného rozhodnutia, kde v mužskom rode uvádza právne skutočnosti, ktoré sa týkajú žalobkyne, pokiaľ ide o vykonané dokazovanie. Z rozhodnutia žalovaného ďalej nevyplýva tá skutočnosť, že rozhodoval o podanom odvolaní, aj napriek tomu, že neskúmal podmienky pre preskúmanie tohto rozhodnutia, keď v závere prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu táto účastníčka konania sa vzdala opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o výpoveď žalobkyne pri výsluchoch vykonaných dňa 3.6. a 4.6.2011, v ktorých vyslovene žalobkyňa uvádza, že si je vedomá, že svojim konaním porušila zákony SR a že sa na jej území zdržiava neoprávnene, čím týmto vyhlásením sama potvrdila, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty podľa ust. § 57 ods.1 písm.a/ bod 1. zák.č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 57 ods.1 písm.a/ bod 1., policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na 5 rokov, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu, ďalej podľa § 57 ods.1 písm.b/ bod 1., policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na 1 rok, ak vstúpi na územie SR bez oprávnenia, alebo sa zdržiava na území SR bez oprávnenia. Súd sa nestotožnil so žalobnou námietkou žalobcu, v ktorej uviedol, že z rozhodnutia odporcu ani prvostupňového orgánu nie je zrejmé, či je Ukrajina krajinou tranzitu navrhovateľky alebo treťou krajinou, ktorá ju príjme. K uvedenému súd dodáva, že podľa § 56 ods.1 citovaného zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho príjme, a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. V tejto súvislosti súd poukazuje napríklad na dohodu medzi vládou SR a vládou Ukrajiny o odovzdávaní a prijímaní osôb cez spoločné štátne hranice (oznámenie č.116/1994 Z.z.). Žalobkyňa prišla z územia Ukrajiny, na štátnych hraniciach so Slovenskou republikou prekročila nelegálne slovenskú hranicu, čo je preukázané zápisnicami o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods.1 zák.č.171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov zo dňa 3.6. a 4.6.2011, pričom je treba zdôrazniť, že v zápisnici zo dňa 3.6.2011 najprv uviedla, že chce požiadať o azyl, a následne v zápisnici dňa 4.6.2011 túto výpoveď zmenila tak, že o azyl nepožiada. Súd sa nestotožnil ani s ďalšou žalobnou námietkou, podanou v samotnej žalobe, že správny orgán dostatočne neskúmal či môže byť žalobkyňa vyhostená na územie Ukrajiny. Z administratívneho spisu absolútne nevyplýva, že by žalobkyňa bola na území svojho štátu (W.) prenasledovaná z dôvodov rasových, náboženských, alebo národnostných dôvodov, alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo zastávania určitých politických názorov, prípadne inej perzekúcie. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa bola vyhostená spolu s deťmi na územie Ukrajiny, čím nedošlo k odlúčeniu maloletých detí, ktoré s ňou boli, od matky. Súd považuje túto námietku za právne irelevantnú. Žalobca ďalej v žalobe neuviedol, či žalobkyňa požiadala o azyl na území SR, preto ďalšie námietky, pokiaľ ide o článok 8 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, súd považoval za účelové. Ďalším prieskumom bolo zistené, že žalobkyňa bola vyhostená z územia SR, prostredníctvom mimovládnych organizácií jej boli poskytnuté služby (pravdepodobne finančné prostriedky), ktoré aj využila. Z uvedeného je zrejmé, že toho času sa na území SR nenachádza. K žalobnej námietke o vylúčenie odkladného účinku napadnutého rozhodnutia správneho orgánu súd uvádza, že žalovaný správny orgán preskúmal súčasnú ekonomickú situáciu žalobkyne a dospel k záveru, že odkladom výkonu rozhodnutia by tento účastník správneho konania mohol trpieť nenahraditeľnou ujmou, a to takým spôsobom, že na návrat z územia SR do domovskej krajiny by nemala prostriedky, a tiež najzákladnejšie životné potreby s tým spojené by nebola schopná žalobkyňa si sama zabezpečiť. Podľa ust. § 247 ods.1 O.s.p. podľa ustanovenia tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že žalobkyňa nijakým rozhodnutím správneho orgánu nebola ukrátená na svojich právach a samotná žaloba uvedené ani nedokladuje. Ak by tomu tak bolo, žalobkyňa by musela v podanej žalobe poukázať na ďalší postup, ktorý súvisel s jej administratívnym vyhostením na územie cudzieho štátu a relevantnými dokladmi preukázať ujmu, ktorými by mohla byť ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Je ďalej možné konštatovať, že žalobné dôvody išli nad rámec prejavov vôle žalobkyne, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise v jej podaniach zo dňa 3.6. a 4.6.2011, kde žiadne námietky proti postupu správneho orgánu nevzniesla. Podľa ust. § 250j ods.1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250k ods.1 prvá veta O.s.p., neúspešnému žalobcovi nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.