Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4CoE/110/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611201871 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7611201871.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: XX XXX XXX, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č.5, proti povinnej T. S., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v X. Č.. XXX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č.62, pod sp. zn. EX 1668/11u, pre vymoženie istiny 1.852,54 eura s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 21. marca 2011, č. k. 16Er/77/2011-25 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Oprávnený svojím návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 2.02.2011 domáhal sa proti povinnej vykonania exekúcie na vymoženie 1 852,54 eura (55 809,62 Sk pri konverznom kurze 30,126 Sk/ 1 euro) s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 31.5.2008 do zaplatenia a trov konania 426,31 eura (12 843,02 Sk), na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno č. 8, Bratislava, zo dňa 24.11.2010, sp. zn.: SR 12451/10, ktorý sa stal právoplatným dňa 13.12.2010 a vykonateľným dňa 16.12.2010. Súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2, 3 zák. č. 233/95 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 2, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 39, § 495 a § 558 Občianskeho zákonníka, ako aj z predloženej na jeho výzvou Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX uzavretej dňa 18.5.2006 medzi Ľudovou bankou, a.s. Bratislava a povinnou ako jej klientkou, Všeobecných obchodných podmienok Ľudovej banky, a.s. vrátane ich dodatku č.1 účinného od 1.12.2004, Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 14.4.2008 uzavretej medzi oprávneným a povinným, ako aj splátkového kalendára, uzavrel, že predložený titul nie je spôsobilým exekučným titulom, na odklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu voči povinnej, nakoľko ju zaväzuje na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a v neposlednom rade aj s dobrými mravmi. Poukázal na to, že rozhodcovský súd vo svojom rozsudku konštatoval, že v Dohode o úhrade pohľadávky(zo dňa 14. apríla 2008) uzavretej medzi účastníkmi, sa pri uznaní dlhu povinnou nachádza len vyjadrenie „čo do dôvodu“ a to bez bližšej špecifikácie. Takto vyjadrený dôvod vzniku záväzku, ktorým zrejme má byť Zmluva uzatvorená medzi Ľudovou bankou, a.s., Bratislava a žalovanou (povinnou), dňa 18.5.2006, pokladal rozhodcovský súd za neurčitý a teda podľa § 39 Občianskeho zákonníka. za neplatný. Zároveň bol však toho názoru, že neplatnosť uznania dlhu nespôsobuje neplatnosť celej Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach, a to z toho dôvodu, že ide o neplatnosť len časti záväzku, ktorú je možné oddeliť od jeho zvyšku (§ 41 Občianskeho zákonníka ). Keďže Dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach vyjadruje záväzok dlžníka zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu v lehotách, ktoré z nej vyplývajú, túto dohodu považoval za spôsobilý právny titul žalobcu na uplatnenie nároku a tiež konštatoval, že absencia právneho dôvodu vzniku záväzku bráni platnému vzniku záväzku len v prípade vzniku sporu o tejto otázke. Vo vzťahu k uvedenému záveru rozhodcovského súdu uzavrel, že s týmto sa nemôže stotožniť, pretože už z obsahu Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach je zrejmé, že by mala byť postavená na uznávacom prejave povinnej, adresovanom oprávnenému a inú kauzu, ani pri výklade v čo najširšom slova zmysle ustanovení tejto Dohody nie je možné vyvodiť. Pokiaľ teda chýba platné uznanie dlhu, nemôže byť platná ani tá časť dohody, ktorá pojednáva o splátkovom kalendári, nakoľko táto je výslovne naviazaná na uznávací prejav povinnej, čo je zrejmé aj z bodu 2. Dohody, ktorý odkazuje na bod 1. uvedenej Dohody. Abstraktnosť vyjadrenia kauzy právna úprava pripúšťa jedine v prípadoch osobitných právnych vzťahov vyplývajúcich z cenných papierov (napr. zmenky), čo však nie je tento prípad. S prihliadnutím aj na to, že i samotný rozhodcovský súd nepovažoval Zmluvu o postúpení pohľadávok medzi oprávneným a pôvodným veriteľom povinného za spôsobilý právny titul, z ktorého by si mohol oprávnený odvíjať svoj uplatňovaný nárok voči povinnej, uzavrel, že oprávnený v rozhodcovskom konaní nepreukázal ekonomický dôvod záväzku, ktorý má voči povinnému, aj keď podľa 495 Občianskeho zákonníka to bolo jeho povinnosťou. Uvedené ustanovenie totiž názoru nehovorí o tom, že záväzok nemá mať žiadnu kauzu (s výnimkou už spomenutých abstraktných záväzkov, ktorými sa rozumejú záväzky z cenných papierov), ale len to, že táto kauza nemusí byť výslovne vyjadrená. To však nie je totožné s absenciou kauzy, navyše v prípade, ak sa jej absencia v plnom rozsahu prejaví, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Inými slovami oprávnený tento svoj nárok nemohol postaviť na abstraktnosti záväzku vyplývajúceho z uvedenej Dohody o úhrade pohľadávky, pretože táto dohoda svoju kauzu mala a ňou bol uznávací prejav povinného v bode 1. uvedenej dohody a ak bol tento neplatný v dôsledku nedodržania zákonom predpísaných náležitostí, nemohla ostať v platnosti ani ostatná časť dohody na ňu naviazaná a týkajúca sa splátkového kalendára, s výnimkou rozhodcovskej doložky, nakoľko pre túto platí úprava § 5 ods. 2 cit. zák. č. 244/02 Z. z. podľa ktorej, ak je súčasťou inak neplatnej zmluvy rozhodcovská doložka, tá je neplatná len vtedy, ak sa naň vzťahuje dôvod neplatnosti zmluvy. Poukázal na to, že pokiaľ ide o samotný prejav o uznaní dlhu obsiahnutý v odseku 1 spomínanej dohody, samotný rozhodcovský súd konštatoval jeho neplatnosť a k tomu len dodal, že uznanie dlhu nie je samostatným zaväzujúcim dôvodom, na základe ktorého dlh vznikol, a ďalej, že pokiaľ dlžník uzná v určitej výške, napr. svoj dlh z dôvodu náhrady škody, zostáva právnym dôvodom vzniku jeho záväzku zodpovednosť za túto spôsobenú škodu. Nemožno teda uznaním dlhu založiť nový záväzok, ale len uznať už existujúci záväzok. Aj keď nie je potrebné uviesť v uznávacom prejave výslovne dôvod dlhu, uznávací prejav musí obsahovať také údaje, z ktorých za prípadného použitia výkladu podľa § 35 Občianskeho zákonníka dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Uvedenie dlhu znamená označenie, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh skutkovo spočíva, že uznanie dlhu nie je novým právnym dôvodom záväzku, ale len uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, pretože nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v čase uznania. Poukázal tiež na to, že i podľa odbornej literatúry je zrejmé, že k platnosti uznania dlhu je potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky, pričom dôvod dlhu nemusí byť vždy na listine obsahujúcej uznanie práva uvedený výslovne, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný (Nejvyšší soud ČR, 33Odo 507/2001). Vzhľadom aj na tieto skutočnosti je zrejmé, prečo bolo potrebné uznanie dlhu obsiahnuté v dohode vnímať ako neplatné, tak ako to urobil aj rozhodcovský súd. V konečnom dôsledku uzavrel, že rozhodcovsky súd nesprávne aplikoval § 495 Občianskeho zákonníka na vzťahy medzi oprávneným a povinnou, vyplývajúce z Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach a zaviazal tak povinnú na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a v neposlednom rade aj s dobrými mravmi. Vychádzajúc z prieskumnej právomoci titulu, danej mu cit. ust. § 44 ods. 2,3 Exekučného poriadku v spojení s cit. ust. § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/02 Z. z., žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu sa včas odvolal oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 57,69 eura s DPH, pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 48,80 eura s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 8,89 eura (t.j. 7,41 eura + 20 %) za podanie odvolania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, a to predovšetkým z dôvodu, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Citujúc znenie § 35 zák. č. 244/02 Z. z. a § 159 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte iba: „O.s.p.“) uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní upravuje účinky právoplatného rozhodcovského rozsudku rovnako ako ich upravuje pre rozsudky všeobecných súdov Slovenskej republiky O.s.p., z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie len zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k dôvodom podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní namietal, že pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle tohto ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom, pričom existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Toto potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009 sp.zn. 33Cdo 2675/2007. Neprípustný je taký výklad, že exekučný súd by mohol meritórne skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok z hľadiska, či je v súlade s hmotným právom, lebo potom by exekučný súd pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Právny poriadok SR priznáva redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre súd konajúci o zrušení rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 ods. 1 písm. a/ až j/ zákona o rozhodcovskom konaní). To znamená, že ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Rovnako mu neumožňuje skúmať zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu. Tento záver platí aj pre konanie o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku. Ani podľa judikatúry Súdneho dvora právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 6.10.2009 vo veci C-40/08. Zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Ani komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Záverom poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej, ak by rozhodcovská doložka zakladala výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takáto doložka by bola neprijateľnou a dodávateľ a spotrebiteľ by mohli svoje prípadné spory riešiť nielen na rozhodcovskom súde, ale aj na súde všeobecnom. Citované ustanovenie však nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa aj s konaním ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), preto len na zdôraznenie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvého stupňa s poukazom na odvolacie námietky oprávneného, považuje za potrebné dodať : Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Citované ustanovenie Exekučného poriadku obsahuje úpravu tzv. ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti (v rámci exekučného konania), podstatou ktorej je preskúmanie, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje udelenie poverenia, kým naopak nesúlad i len jednej z nich so zákonom udelenie poverenia vylučuje. V posudzovanej veci preto nemožno súhlasiť s odvolaním oprávneného v časti, v ktorej namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavanej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom. Práve citované ust. § 44 ods. 2 tohto zákona totiž zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu tejto žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V nadväznosti na uvedené, keďže v posudzovanom prípade exekučným titulom (§ 41 a nasl. Exekučného poriadku) je rozsudok rozhodcovského súdu, nebolo možné stotožniť sa s odvolaním oprávneného ani ohľadom namietanej obmedzenej možnosti skúmania rozhodcovského rozsudku exekučným súdom (v štádiu rozhodovania o udelení poverenia), či v podstate namietanej nemožnosti zamietnutia žiadosti o poverenie aj z dôvodov uvedených v zákone o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.). Aj pri výkone exekúcie na základe rozhodnutia, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu je potrebné vychádzať z toho, že kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, materiálna právoplatnosť rozhodnutia nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Určenie týchto dôvodov patrí zákonu. Takouto v zákone stanovenou výnimkou je aj ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút a ustanovuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví exekučné konanie aj bez návrhu (ods. 2 cit. ustanovenia). Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dáva teda exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a to posudzovať ho z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Odhliadnuc od toho, že pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým nie je rozhodnutie súdu (v rámci skúmania podmienok na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) nie vždy je ustanovená viazanosť len výrokom rozhodnutia a rozpornosť exekučného titulu so zákonom je často tak zjavná, že na ňu možno usúdiť z jednoduchého porovnania výroku titulu s príslušnou právnou normou, v exekučných konaniach na základe rozsudku rozhodcovského súdu sa preto exekučný súd nevyhne skúmaniu zmlúv jednak pre potrebu vyhodnotenia rozhodcovskej doložky, ako aj za účelom posúdenia charakteru právneho vzťahu a z toho vyplývajúceho určenia práva rozhodného na skúmanie súladu samotného exekučného titulu (jeho výroku a niekedy aj odôvodnenia) so zákonom. Pokiaľ zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo (a povinnosť) preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené jeho výrokovou časťou je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi a exekučný súd už v rámci postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistí, že sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zodpovedá zákonu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Naopak postup súdu, pokiaľ by napriek splneniu podmienok na zastavenie exekúcie v zmysle cit. ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, poverenie na vykonanie exekúcie udelil (a exekúciu zastavil až následne) by bol v rozpore so zákonom. V nadväznosti na uvedený právny záver rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zodpovedá zákonu, keďže z rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý je podkladom exekúcie, nevyplýva, že rozhodcovský súd sa zákonným spôsobom vysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím v konečnom dôsledku predpisy určené na ochranu spotrebiteľa porušil. Práve z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. (v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.