Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/82/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899861 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899861.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr.Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcov X. X. J., nar. XX.X.XXXX, bytom XXXX J. D., B. R. U., A., XXXXX, I. 2. G. Q., rod. R. A., nar. XX.X.XXXX, bytom XX U. Y.., XXX XX N., S., Z., 3. J. R., N.. A., nar. XX.X.XXXX, bytom L. Y.. XX, XXX XX J. M., Z., zastúpených advokátkou H.. D. F., R. XX, X.Z., proti žalovanému: R. O., G..Y.., J. XX, X., zastúpenému H.. G. O., X., J. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 22.5.2006 č.k. 14C 133/2000-308 jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku v znení opravného uznesenia zo dňa 14.7.2006 č.l. 317. Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vyhovel žalobe podanej dňa 7.2.2000 v znení petitu uvedeného v podaní doručenom súdu dňa 22.2.2000 a upresneného na pojednávaní dňa 2.2.2006 tak, že určil, že žalobca v 1. rade je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti zapísanej v Y. X. X. na LV č. XXXX pre kat. úz. Y. J. ako parcela č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX J. a domu súpisného č. XXX, stojaceho na parcele č. XXX v podiele 1.1G. 1.1predmetnej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. Z. A., N.. J., zomretej dňa XX.XX.XXXX. Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy konania na účet ich zástupkyne vo výške 1.109.322,50 Sk. Týmto rozsudkom prvostupňový súd tiež zrušil svoje uznesenie č.k. 14C 133/2000-18 zo dňa 25.1.2001, ktorým bolo žalobcovi v 1. rade priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a priznal mu oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 50%. Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 79.000,- Sk na účet prvostupňového súdu. Vo veci samej mal prvostupňový súd za preukázané, že nehnuteľnosť vedená na LV č. XXXX ako parcela č. XXX G. D. na nej stojaci súpisného Č.. XXX je identická s pozemnoknižnou nehnuteľnosťou parcelného Č.. XXX s domom súpisného Č.. XXXX vedenou v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. X., kde boli pôvodne ako vlastníci vedení rodičia žalobcu v 1. rade a Z. A. - A. J. G. N. J., N.. B.. Títo zahynuli v koncentráku, boli vyhlásení za mŕtvych a na základe svedectva o dedičstve vydaného Okresným súdom Košice pod č. D XXXX/XX-XX zo dňa X.X.XXXX boli ako vlastníci zapísaní žalobca v 1. rade G. Z. A., každý v jednej polovici. Z vykonaného dokazovania mal tiež za preukázané, že títo predmetnú nehnuteľnosť užívali až do roku 1949, kedy odišli z republiky. Z. A. zomrela v H. a z rozhodnutia Rabbinátskeho Krajského súdu v Jeruzaleme č. 041662701 mal prvostupňový súd za preukázané, že jej dedičmi sú žalobcovia v 2. a 3. rade každý rovnakým dielom. Pri svojom rozhodnutí vychádzal prvostupňový súd z toho, že základnou podmienkou znárodnenia podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Zb. bolo individuálne správne rozhodnutie ministra výživy o tom, že sú splnené podmienky pre znárodnenie (§ 1 ods. 4 dekrétu). Ak také rozhodnutie nebolo vydané, alebo bolo vydané, ale nenadobudlo právoplatnosť, k znárodneniu nedochádzalo. V pozemnoknižnej vložke Č.. XXXX kat. úz. X. došlo dňa XX.X.XXXX pod čd. XXXX k zápisu vlastníctva na Československý štát - Košické mliekárne, n.p. Košice podľa výmeru Povereníctva potravinárskeho priemyslu zo dňa 31.3.1952 č. I-55/2204/15-1952. Prvostupňový súd poukazoval na to, že o tom, či sú splnené podmienky pre znárodnenie podľa Dekrétu č. 101/1945 Zb., rozhoduje minister výživy. V priebehu konania bol predložený len výmer Povereníctva potravinárskeho priemyslu č. I-55/2204/23-1952, pričom žalobcovia tvrdili, že ani tento výmer ani žiadne rozhodnutie ministra výživy im doručené neboli a nemajú vedomosti ani o ich náhradnom doručení. Súd vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zabezpečenia dôkazu o právoplatnosti týchto rozhodnutí, ale všetky dožiadania adresované dotknutým orgánom a organizáciám boli negatívne. Preto dospel k záveru, že nebolo preukázané, že podmienky pre znárodnenie predmetného majetku podľa § 1 ods. 4 Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Zb. boli splnené a tak žalobe vyhovel. Naliehavý právny záujem žalobcov na takomto určení mal za preukázaný, pretože vychádzal z toho, že keď je ako vlastník v katastri nehnuteľností vedený žalovaný, nezodpovedá to skutočnému vlastníckemu vzťahu. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal ho zmeniť a žalobu zamietnuť, ev. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V prvom rade namietal, že rozsudok prvostupňového súdu je vlastne nepreskúmateľný, pretože sa ani slovom nevysporiadal s obranou žalovaného, ktorý podopieral svoje tvrdenia aj príslušnými ustanoveniami jednotlivých zákonov na vec sa vzťahujúcich a predkladal aj rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Pretože k tejto obrane prvostupňový súd vlastne nezaujal žiaden právny názor, nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Nevykonal ani žiadne dokazovanie navrhované žalovaným, pričom absolútne nezdôvodnil, prečo sa tak stalo a mnohé skutočnosti, ktoré vyšli najavo, ponechal bez povšimnutia. Odôvodnenie jeho rozsudku teda nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Žalovaný vytýkal prvostupňovému súdu aj ďalšie procesné pochybenia a to - že v celom konaní nebolo upresnené IČO žalovaného a toto nie je uvedené ani v rozsudku, hoci tento má byť podkladom pre zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, - že konal napriek neustálym výhradám žalovaného voči nedostatkom tzv. plnej moci, ktorá bola žalobcami udelená H.. D. F. a priznal náhradu trov právneho zastúpenia aj za konanie, ktoré predchádzalo predloženiu riadnych plných mocí na pojednávaní dňa 22.5.2006, hoci žalobcovia si výslovne neosvojili všetky právne úkony, ktoré dovtedy vykonala, - že bez predchádzajúceho pripustenia zmeny návrhu prvostupňový súd rozhodol o zmenenom návrhu žalobcov tak, ako bol prednesený na pojednávaní dňa 22.5.2006, - že súd konal, hoci nemal zo strany žalobcov určenú hodnotu predmetu konania a napokon žalobcovi v 1. rade priznal oslobodenie od súdnych poplatkov, keď bez ďalšieho uveril jeho tvrdeniu, že je bezmajetný dôchodca, takže až žalovaný predkladal dôkazy o tom, že to tak nie je, - nesúhlasil s takou hodnotou sporu, z akej vychádzal prvostupňový súd, pretože táto bola ustálená na základe svojvoľného konania realitných kancelárií, ktoré vykonali ohodnotenie bez vedomia vlastníka, bez príslušných dokladov a bez znalostí o stave celej nehnuteľnosti. - Po vecnej stránke žalovaný namietal, že prvostupňový súd nebral do úvahy ďalšie vážne právne skutočnosti, na ktoré žalovaný poukazoval a pre ktoré mala byť žaloba žalobcov zamietnutá, pretože na strane štátu existovalo viacero titulov pre jeho vlastníctvo. V tejto súvislosti poukazoval na to, - že predmetný majetok sa stal vlastníctvom štátu už podľa zákona č. 198/1941 Slovenského zákonníka o právnom postavení židov a pretože tento židovský majetok nebol reštituovaný podľa zákona č. 128/1946 Sb., dedičské konanie, v ktorom po A. J. G. N. J. dedili žalobca v 1. rade a Z. A., je právne neúčinné. Právni nástupcovia totiž nemohli zdediť majetok po právnych predchodcoch, ktorí títo v čase tohto dedičského konania už nevlastnili, - že v súvislosti so znárodnením sa prvostupňový súd dôsledne neoboznámil so všetkým, čo vyšlo najavo a dôsledne nevyhodnotil ani samotný výmer povereníctva potravinárskeho priemyslu zo dňa 31.3.1952 č. I-55/2204/23-1952, ktorý bol k dispozícii, keď mal za to, že štát neúčinne nadobudol vlastníctvo na základe tohto výmeru. Z tohto výmeru totiž vyplýva, že predmetný majetok bol zahrnutý do majetkovej podstaty n.p. Košické mliekárne v Košiciach a na základe toho bol predmetný majetok pojatý do majetkovej podstaty už znárodneného podniku, ku ktorému došlo na základe Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Sb. v znení zákona č. 115/1948 Zb. a zákona č. 108/1950 Zb. a podľa výnosu ministerstva výživy č. 59.495/V-4/1949 zo dňa 22.6.1949, ktorým bol určený rozsah znárodnenia majetkovej podstaty národného podniku Mliekárne v Košiciach, prevodzovanej Družstvom pre hospodárenie s poľnohospodárskymi výrobkami družstva s.r.o. Bratislava, o znárodnení ktorého bolo rozhodnuté výmerom ministerstva výživy č.j. 826/1950-III/7b zo dňa 19.12.1950 v znení výmeru ministerstva potravinárskeho priemyslu č.j. 721/94-52-551-VO zo dňa 8.3.1952. Prechod vlastníctva na štát bol potom zapísaný aj do pozemkovej knihy v súlade s § 14 tohto zákona. Pokiaľ prvostupňový súd tvrdí, že podmienky pre znárodnenie predmetného majetku podľa § 1 ods. 4 tohto dekrétu neboli splnené, podľa názoru žalovaného sa tým dopúšťa konania nad rámec svojej právomoci, pretože mimo rámec správneho konania nie je súd oprávnený preskúmavať vecnú správnosť správneho aktu. Aj pre akty nezákonné či vecne nesprávne platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ sa v systéme opravných prostriedkov nepreukáže opak. Žalovaný mal za to, že keď sa žalobca v 1. rade a Z. A. nezdržiavali na území republiky, rozhodnutie vydané v súvislosti so znárodnením mohlo byť uskutočnené verejnou vyhláškou podľa § 33 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. a po uplynutí príslušnej lehoty bol vykonaný zápis na príslušnej pozemnoknižnej vložke v prospech štátu. K prechodu vlastníctva na základe Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Sb. však tým došlo ex lege t.j. dňom účinnosti tohto dekrétu, - že podľa názoru žalovaného aj vydanie predmetných nehnuteľností spadalo pod reštitúciu podľa zákona č. 403/1990 Zb., kde si mohli nárok uplatniť aj ako cudzozemci a žalobca v 2. rade si napokon takýto nárok aj uplatnil (konanie č.k. 34C 384/92 Mestského súdu v Košiciach však bolo zastavené, pretože neboli odstránené vady návrhu). V tejto súvislosti teda žalovaný poukazoval na to, že keď si žalobcovia mohli uplatniť nárok podľa osobitných zákonov, nemôžu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecného predpisu a to ani formou určenia vlastníctva podľa § 80 písm. c/ O.s.p., - že ak predmetné nehnuteľnosti boli spolu so znárodneným podnikom vložené do majetkovej podstaty štátneho podniku Mliekárni v Košiciach, došlo k prechodu vlastníctva na štát aj týmto úkonom (§ 10 ods. 3 zákona č. 115/1948 Zb.), - že žalovaný tento majetok nadobudol až ako tretia osoba na základe zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, pretože tento majetok nebol vylúčený z privatizácie a žalobcovia mohli ako oprávnené osoby svoj nárok na vyporiadanie uplatniť len spôsobom a len v lehote vyplývajúcej z ust. § 47 ods. 2 tohto zákona. Domáhať sa svojich nárokov vlastníckou žalobou po uplynutí lehoty na uplatnenie všetkých svojich nárokov by bolo v rozpore so všetkými zákonmi, ktoré boli určené na odstránenie krívd a spôsobili by krivdu žalovanému, - že od r. 1941 až doposiaľ v podstate štát predmetné nehnuteľnosti nadobudol niekoľkými spôsobmi podľa vtedy platných právnych predpisov, pričom prvostupňový súd sa s nimi nevysporiadal tak, že by ich považoval za absolútne neplatné, takže aj oprávnenú držbu právnickej osoby, užívajúcej tento majetok štátu pred 1.1.1992, možno započítať do vydržacej doby aj pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a možno z nej vyvodiť aj dobromyseľnosť žalovaného, - že dedičské rozhodnutie o právnom nástupníctve po Z. A. nie je pre Slovenskú republiku právne záväzné a žalovaný má pochybnosť, že žalobcovia v 2. a 3. rade vôbec existujú, pretože sa mu s nimi nikdy nepodarilo skontaktovať. V priebehu odvolacieho konania žalovaný poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ale i na rozhodnutie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, z ktorých vyvodzoval, že ani v takomto prípade prevzatia veci už nie je možná žaloba o určenie vlastníctva podľa všeobecných predpisov. Žalobcovia žiadali rozsudok prvostupňového súdu ako správny potvrdiť. Trvali na tom, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre znárodnenie predmetných nehnuteľností jednak preto, že o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté a jednak preto, že predmetné nehnuteľnosti ani nemali taký charakter, aby sa na ne vzťahovalo znárodnenie podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 Sb.. Trvali na tom, že majetok žalobcov a ich právnych predchodcov sa stal protiprávne majetkom štátu a následne majetkom žalovaného, pretože sa tak stalo iba na základe „triednej vôle“, čiže ľubovôle určitej skupiny ľudí, ktorého dôsledkom bola politická a rasová perzekúcia a porušovanie všeobecne uznávaných práv a slobôd žalobcov. Pokiaľ žalovaný poukazoval ešte na odňatie židovského majetku, namietali, že v prípadoch, kedy pôvodní vlastníci neuplatnili svoje reštitučné nároky podľa zákona č.128/1946 Zb., tak už v minulosti si orgány štátnej správy a súdy vykladali uvedené právne normy tak, že nebolo potrebné vlastníctvo vtedajšieho Československého štátu zisťovať administratívnym rozhodnutím, ak sa bývalí vlastníci nehnuteľností postihnutí uvedenými fašistickými normami resp. ich oprávnení nástupcovia po oslobodení vrátili a ujali držby svojho majetku, aj keď reštitučný návrh v trojročnej lehote dobromyseľne nepodali v domnienke, že v takomto prípade to potrebné nie je. Štát v tom období uznal vlastnícke právo právnych nástupcov A. G. N. J., pretože predmetné nehnuteľnosti sa stali predmetom dedičstva. Na základe výmeru Q. T. J. X.Z. zo dňa 27.8.1947 boli v nájme Q. D. T. X. (byty pre hercov) a kým nebolo dedičské konanie ukončené, nájomné sa poukazovalo do súdneho depozitu. Po ukončení dedičského konania bolo vyplatené D. X. J. G. Z. A.. Títo pred odchodom do zahraničia požiadali D.. J. E. G. D.. G. F., aby spravovali ich majetok. O tom, že predmetná nehnuteľnosť bola znárodnená, sa žalobca v 1. rade dozvedel až v roku 1997; dovtedy bol v tom, že predmetná nehnuteľnosť je v jeho vlastníctve a preto sa nikdy nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva. Ak však došlo k prevodu majetku na štát na základe nezákonných a neprávoplatných rozhodnutí, žalobcovia namietali, že zo strany štátu takto došlo k zabratiu majetku bez právneho dôvodu. Štát ani žalovaný teda v danom prípade nepreukázali dobromyseľnosť, pretože v období znárodnenia im bol známy vlastník predmetných nehnuteľností. Namietali tvrdenie, že podanou žalobou obchádzajú reštitučné zákony, pretože oni nemali možnosť domôcť sa svojich nárokov týmto spôsobom, nakoľko zákon č. 403/1990 Zb. sa na daný prípad nevzťahoval a podľa zákona č. 87/1991 Zb. nemohli postupovať, pretože nespĺňali podmienku trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Pokiaľ žalovaný poukazoval na judikáty českého najvyššieho súdu a Nálezu Ústavného súdu Českej republiky, mali žalobcovia za to, že súd by nemal brať do úvahy rozhodnutia súdov Českej republiky, ale mal by vychádzať zo stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR; podľa ich vedomostí však Najvyšší súd SR ani Ústavný súd SR takéto stanovisko nevydal. V tejto súvislosti ale poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 21/2000, v ktorom bol vyslovený právny názor, že reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, ako tomu bolo v danom prípade, oprávnená osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k týmto nehnuteľnostiam a nič nebráni, aby sa svojho práva domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. Pretože vlastnícke právo sa nepremlčuje, oprávnená osoba sa môže svojho práva domáhať kedykoľvek. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako aj konanie ktoré mu predchádzalo, zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov a to výmeru Povereníctva potravinárskeho priemyslu zo dňa XX.X.XXXX č.I 55/2204/23-1952, dohody medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Spojených štátov amerických o vyporiadaní určitých otvorených nárokov a finančných otázok zo dňa 29.1.1982, inštrukcie Povereníctva financií č. 53/5313/1956 zo dňa 5.10.1956 vo veci majetkoprávneho a pozemnoknižného usporiadania nereštituovaných nehnuteľností - výklad právnych predpisov a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolaním neboli napadnuté výroky prvostupňového rozsudku o zrušení svojho uznesenia zo dňa 25.1.2001 a o priznaní čiastočného oslobodenia žalobcovi v 1. rade od súdnych poplatkov a v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p. , vykonané dôkazy vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne správne považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku v časti, v ktorej tento uzavrel, že podľa § 1 ods. 4 Dekrétu prezidenta republiky č. 101/1945 o tom, či sú splnené podmienky pre znárodnenie podľa tohto Dekrétu rozhoduje minister výživy. Rozhodnutie ministra výživy bolo zásadnou podmienkou znárodnenia bez splnenia ktorej k znárodneniu nemohlo dôjsť, ako aj v závere, že v danom prípade nebolo preukázané, že podmienky pre znárodnenie boli splnené. K týmto dôvodom prvostupňového rozsudku odvolací súd považuje za potrebné dodať: Z pozemnoknižnej vložky č. XXXX kat.úz. X. vyplýva, že sporná nehnuteľnosť bola v tejto pozemnoknižnej vložke zapísaná pod parc.č. XXX ako dom Č..R.. XXXX s dvorom v intraviláne (J. I..Č.. XX), v podielovom spoluvlastníctve A. J. G. J. N. rod. B. u oboch v X/X-Z.. Z obsahu spisu je nesporné, že išlo o osoby židovského pôvodu. Títo svoje vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti stratili v dôsledku tzv. židovských kódexov bývalého Maďarského kráľovstva do územia ktorého patrili aj X., v dôsledku ktorých ich vlastníctvo prešlo na štát ex lége bez ohľadu na to, či to bolo v pozemkovej knihe vyznačené alebo nie. Právnym nástupcom Maďarského kráľovstva sa stala Československá republika. Nepriaznivé majetkoprávne účinky citovaných kódexov mali byť odstránené po II. svetovej vojne postupom podľa zákona č. 128/1945 Zb. teda formou súdnej reštitúcie na uplatnenie ktorej bola zákonne určená lehota 3 rokov. V prípadoch, v ktorých oprávnené osoby svoj reštitučný nárok aj uplatnili, bol rozhodujúci výsledok reštitučného konania. Podľa inštrukcie Povereníctva financií pre orgány národných výborov zo dňa 5.10.1956 v prípadoch, v ktorých nedošlo k súdnej reštitúcii a to z dôvodu, že pôvodný majiteľ, alebo iná oprávnená osoba o reštitúciu nepožiadala, keďže sa nevrátila, zomrela, zahynula, je nezvestná, zdržuje sa v cudzine, bolo národným výborom uložené administratívnym rozhodnutím tieto nehnuteľnosti zistiť, previesť do správy príslušnej organizácie štátneho socialistického sektora a zabezpečiť ich riadnu správu podľa vlastného nariadenia. Takýto postup sa nemal aplikovať na prípady v ktorých bývalí vlastníci nehnuteľností postihnutí uvedenými fašistickými normami alebo podľa reštitučného zákona ich oprávnení právni nástupcovia sa po oslobodení vrátili a ujali sa držby svojho majetku, i keď reštitučný návrh v 3- ročnej lehote dobromyseľne nepodali v tej domnienke, že to v takomto prípade nie je potrebné. Takýmto postupom teda štát pristúpil nad rámec zákonnej úpravy aj na tzv. mimosúdnu reštitúciu, pri ktorej rešpektoval faktické ujatie sa užívania nehnuteľnosti pôvodným vlastníkom resp. jeho právnym nástupcom. Z obsahu spisu vyplýva, že rodičia žalobcu v 1.rade a nebohej Z. A. zahynuli v koncentráčnom tábore počas II.svetovej vojny a následne boli uznesením Okresného súdu v Košiciach pod M 458/48 vyhlásení za mŕtvych. Z dotazníka zo dňa 6.3.1946 vyplýva, že ako právna nástupkyňa po týchto osobách Z. A. v tom čase s trvalým bydliskom v Prahe uplatnila svoj nárok na vrátenie majetku ktorého zoznam je v prílohe konkretizovaný a medzi týmito nehnuteľnosťami sa nachádza aj sporná nehnuteľnosť označená v tom čase ako Reštaurácia a hotel Centrál v Košiciach. Táto nehnuteľnosť bola následne aj prejednaná v dedičskom konaní pod číslom D. XXXX/XX a na základe rozhodnutia Okresného súdu v Košiciach pod týmto číslom zo dňa 9.9.1948 sa titulom dedenia stali jej vlastníkmi žalobca v 1.rade a Z. A., právna predchodkyňa žalobcov v 2. a 3.rade. Dôkazom toho, že štát rešpektoval vlastnícke právo žalobcu a jeho sestry Z. A. k spornej nehnuteľnosti vyplýva aj z ďalších listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise podľa ktorých Národné divadlo v Košiciach svojím listom zo dňa 8.10.1948 potvrdilo že právny zástupca dedičov po nebohých X..J. G. J. N. N.. B. na základe dedičského rozhodnutia D XXXX/XX, D.. R. X. má právo v ich mene vyzdvihnúť v depozite uloženú finančnú čiastku ako úhradu za ubytovanie umelcov Národného divadla v uvedenom hoteli. Dôkazom rešpektovania reštituovaného vlastníctva žalobcu v 1.rade, ako aj jeho sestry je aj samotné vydanie znárodňovacieho výmeru týkajúceho sa spornej nehnuteľnosti. K samotnému procesu znárodnenia odvolací súd doplňuje dôvody prvostupňového rozsudku ustálené súdnou praxou v tom, že aj keď samotné znárodnenie malo účinky ex lége, nebolo možné nevziať na zreteľ, že samotnou účinnosťou zákona sa proces znárodnenia nezavršoval. Znárodňovacie predpisy totiž predpokladali, že rezortný minister, na Slovensku po vypočutí príslušného povereníka priemyslu vyhlási s účinkom doručenia v Úradnom liste Československej republiky, ktoré podniky alebo závody boli znárodnené (viď § 6 ods. 1 zák.č. 118/1948 Zb.). Išlo o normatívny správny akt, obsahujúci zoznam subjektov, ktorých sa znárodnenie týkalo. Takéto vyhlášky o znárodnení boli natoľko všeobecné, že na ich základe nebolo možné individualizovať znárodnené veci. K ich konkretizácii dochádzalo až individuálnym správnym aktom, ktorým sa určoval rozsah znárodnenia. Zmocnenie pre vydanie týchto individuálnych, správnych aktov obsahovali ustanovenia jednotlivých znárodňovacích predpisov, ktoré určovali, že rozsah znárodnenia bude vymedzený v osobitnom rozhodnutí. Výmer o rozsahu znárodnenia mal určiť, konkrétne na ktoré veci hnuteľné a nehnuteľné, prípadne na ktoré práva sa vzťahovalo znárodnenie toho - ktorého podniku. Pokiaľ takéto rozhodnutie nebolo vydané alebo nebolo podpísané v súlade s vtedy platnými predpismi, znárodnenie nebolo vykonané v súlade s vtedy platnými predpismi. Pri riešení otázky právomoci rozhodnúť o rozsahu znárodnenia bolo možné dospieť len k právnemu názoru, že oprávnenie rozhodnúť o tom zostalo síce bezpochyby aj po účinnosti Ústavy 9.mája ministrovi obchodu, účinnosťou tejto ústavy ale toto právo nadobudol na území Slovenska aj povereník priemyslu a obchodu ako člen ústavného orgánu, ktorému na Slovensku patrila všetka moc vládna aj výkonná. Rozhodovať o vymedzení rozsahu znárodnenia bol tento poverenník oprávnený vtedy, keď v tej istej veci neuplatnil rovnakú právomoc minister (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 14/2007). V danom prípade bol takýmto individuálnym správnym aktom práve výmer č. I-55/2204/23-1952 zo dňa 31.3.1952. Týmto výmerom bol určený rozsah znárodnenia majetkovej podstaty Mliekarne v Košiciach, prevádzkovanej Družstvom pre hospodárenie poľnohospodárskymi výrobkami, Družstvo s.r.o. Bratislava. Z výmeru je zrejmé, že do majetkovej podstaty vyššie uvedeného znárodňovaného podniku patria a ním boli znárodnené aj nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe kat. úz. J. X. vo vložke Č.. XXXX parc.č. XXX o výmere XXX J. vlastníckym právom vdovy Z. A. rod. J. G. X. J. u každého v 1/2-ici. Z obsahu tohto výmeru vyplýva, že tento nebol vydaný príslušným ministrom a ani povereníkom, ale riaditeľom Hlavnej správy I Povereníctva potravinového priemyslu, Bystraninom. Táto skutočnosť potvrdzuje, že výmer nebol vydaný v súlade s vtedy platnými predpismi a teda ani nemohol vyvolať predpokladané účinky prechodu vlastníctva na štát. Išlo teda o nulitný právny akt. Žalobca ako aj nebohá Z. A. teda na základe tohto výmeru vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nestratili. Vzhľadom k tomu, že žalobca v 1.rade je občanom USA bolo potrebné pre posúdenie dôvodnosti jeho nároku vyporiadať sa aj s obsahom dohody medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Spojených štátov amerických o vyporiadanie určitých otvorených nárokov a finančných otázok zo dňa 29.1.1982. Z obsahu tejto dohody vyplýva, že vláda Československej republiky súhlasila s úhradou 81.500.000,-USD ako úplné vyporiadanie a vyrovnanie všetkých nárokov vlády USA ako aj jej štátnych príslušníkov voči Československej vláde zakladajúcich sa na znárodňovacích, vyvlastňovacích a takých opatreniach, na základe ktorých bolo s majetkom, právami a záujmami nakladané alebo zakladajúcich sa na iných obmedzujúcich sa opatreniach, zahrňujúcich prevzatie vlastníctva alebo výkon kontroly nad ich majetkami, právami, záujmami alebo nad akýmikoľvek inými majetkami, ktoré vznikli pred dňom vstupu tejto dohody do platnosti. Podľa článku 8 ods. 1 tejto dohody Československá vláda bude oslobodená od všetkých záväzkov voči USA alebo ich štátnym príslušníkom v súvislosti s opatreniami voči majetku, právam, záujmom uvedených v článku 1 ods. 1. Podľa ods. 2 vláda USA nebude voči československej vláde uplatňovať, ani jej predkladať žiadne takéto nároky. V prípade, že by takéto nároky boli predložené priamo štátnymi príslušníkmi Spojených štátov československej vláde, československá vláda ich odkáže na vládu Spojených štátov. K obsahu tejto dohody považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ide o dohodu medzivládnu, ktorá nebola zverejnená v zbierke zákonov a teda sa nestala všeobecne záväzným právnym predpisom. Za takejto situácie je treba posúdiť aj jej dosah z hľadiska viazanosti jej obsahom pre občanov, ktorých majetku sa dotýka. Tým, že nejde o všeobecne záväzný právny predpis, nie sú uvedené osoby takouto dohodou viazané a jej obsah im iba umožňuje uplatniť určitým spôsobom svoje nároky na odškodnenie voči vláde USA. Skutočnosť, že takúto možnosť nevyužili (tak ako je tomu aj v danom prípade podľa správy od Správy pre veci majetkové a devízové zo dňa 10.11.1998) nemá za následok zánik ich vlastníckeho práva. Dôvodnosti nároku žalobcov nebráni ani skutočnosť, že na týchto sa nevzťahujú reštitučné právne predpisy. Tento názor odvolací súd zaujal vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa 17.2.2011 sp.zn. 3Cdo 205/2009, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok tunajšieho súdu. V tomto uznesení odvolací súd zaujal názor k otázke vzťahu zákona špeciálneho a zákona všeobecného a tento spočíva v tom, že iba tam, kde sa rozsah úpravy týchto zákonov z hľadiska ich časovej, osobnej, prípadne miestnej pôsobnosti aspoň do určitej miery prekrývajú a kde ide o úpravu právnych vzťahov zhodnej povahy. Zákony, ktoré sú vo vzťahu všeobecného a špeciálneho musia teda byť aspoň v časti svojej úpravy platné a účinné v rovnakej dobe a na rovnakom území a musia upravovať rovnaké práva a povinnosti tých istých subjektov. Zákon č. 87/1991 Zb. upravuje právne vzťahy medzi osobami oprávnenými a povinnými. Kto je takouto osobou vymedzuje zákon v § 3 a 4. Tento sa teda žiadnym spôsobom nedotýka nárokov, ktoré predpoklady oprávnených osôb podľa tohto zákona nespĺňajú. Preto pre právne vzťahy osôb, ktoré nie sú oprávnenými osobami podľa zákona č. 87/1991 Zb. nemôže mať tento reštitučný zákon postavenie zákona špeciálneho. Takýmto „neoprávneným“ osobám nemožno odoprieť právo na ochranu ich vlastníckeho práva. Reštitučné zákony teda aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis nevylučujú možnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenie lex specialis nemožno na daný prípad uplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka žalobou na určenie vlastníctva, prípadne žalobou na vydanie veci. K dôvodom odvolania považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného ohľadne nedostatku plných mocí od žalobcov. Právna zástupkyňa žalobcov v priebehu konania preukázala overenými fotokópiami plných mocí pravosť fotokópii založených do spisu a teda preukázala aj svoje oprávnenie konať v mene žalobcov. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku spočívajúcu v tvrdení o nadobudnutí vlastníckeho práva štátu titulom vydržania. Nadobudnutie vlastníckeho práva zo strany štátu takýmto hmotnoprávnym inštitútom vylučuje nesporný záver súdu o nedostatku dobromyseľnosti. Tento vyplýva nielen zo skutočnosti, že štát si bol vedomý toho, že samotný znárodňovací výmer pre jeho nedostatky je ničotným aktom, ale aj s poukazom na skutočnosť, že posudzovanie otázky dobromyseľnosti musí byť vykonané v súlade s ústavnými princípmi o nedotknuteľnosti vlastníctva ako jedného zo základných princípov právneho štátu. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd potvrdil vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie. Do trov konania účastníkov o náhrade ktorých má byť v konaní rozhodnuté patria aj náklady v súvislosti s úhradou súdnych poplatkov. Odvolací súd zistil v tomto smere viacej pochybení. Súdny poplatok bol žalobcovi v 1. rade vyrubený vychádzajúc z hodnoty predmetu konania 7.900.000,-Sk a to v sume 79.000,-Sk. Uznesením zo dňa 14.11.2006 (č.l. 362) bol zaviazaný žalovaný zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania v sume 50.000,-Sk. Z dôvodov tohto uznesenia vyplýva, že tento súdny poplatok bol žalovanému vyrubený s poukazom na to, že žalobca v 1. rade bol oslobodený od súdnych poplatkov do výšky 1/2-ice a vzhľadom na jeho úspech v konaní zaviazal súd na úhradu súdneho poplatku v rozsahu druhej polovice žalovaného. Už z uvedených výrokov je zrejmé, že súd prvého stupňa nevyrubil uvedené poplatky v rovnakej výške a navyše súčtom týchto poplatkov, ktoré mal pôvodne zaplatiť žalobca v 1.rade bol prekročený strop pre vyrúbenie súdneho poplatku 100.000,-Sk. Odvolací súd poukazuje v tomto smere na svoje uznesenie z č.l. 457, v ktorom bola pre potreby vyrubenia poplatku z odvolania ustálená hodnota predmetu konania na 4.000.000,-Sk a žalovanému bol vyrubený súdny poplatok za odvolanie z tejto sumy. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobcom v 2. a 3. rade bol súdny poplatok z návrhu, ako aj z dovolania vyrubený podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako pri neoceniteľnom predmete konania. Takéto právne posúdenie nepovažuje odvolací súd za správne vychádzajúc z toho, že aj určenie nehnuteľnosti do dedičstva je určovacím výrokom, ktorým súd určuje, že konkrétna už nebohá osoba bola v čase svojej smrti vlastníkom konkrétnej nehnuteľnosti. Ide teda o obsahovo totožný nárok ako nárok na určenie vlastníckeho práva a aj vyrubenie súdneho poplatku má byť vykonané podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov z hodnoty predmetu sporu. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa formou autoremedúry odstrániť uvedené nedostatky pri vyrubovaní súdnych poplatkov, ich dorubením, prípadne čiastočným vrátením naviac vyrubených súdnych poplatkov. Až po ustálení správnej výšky súdnych poplatkov bude možné rozhodnúť o náhrade trov konania. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude súčasne rozhodnúť aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.