Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/6/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108223746 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7108223746.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne: Z. D., bytom D. Ko, M. Č.. XX, zastúpenej N.. I. D.Ľ., advokátom so sídlom D. Ko, I. Č.. X, proti žalovaným: 1. I.. S. R., bytom D. Ko, M. Č.. X, zastúpenej N.. S. M., advokátom so sídlom D. Pre, I. Č.. X, 2. I.. I. H., bytom D. Ko, M. Č.. X, 3. I.. K. H., bytom D. Ko, M. Č.. X, obaja zastúpení N.. N. W., advokátom so sídlom D. KoV., Ž. Č.. XX, 4. N. W., bytom D. Ko, M. Č.. X, 5. S. Y., bytom D. Ko, M. Č.. X, 6. I.. I. Š., bytom D. Ko, M. Č.. X, 7. I.. F. Š., bytom D. Ko, M. Č.. X, obaja právne zastúpení N.. U. K., advokátom so sídlom D. Ko, Ž. Č.. X, 8. Y..C..Y. G..M..B.., so sídlom v Y., C. Č.. XX, 9. I. C.Č., bytom D. Ko, U. Č.. XX, 10. I. C., bytom D. Ko, Y. Č.. XX, žalovaní v 8. až 10.rade zastúpení N.. I. D., advokátom so sídlom D. Ko, Š.B. Č.. X, 11. I. Y. G. G. D. Ko, U. G. Č.. XX, 12. G. G..M..B.., so sídlom D. Ko, C. Č.. X, zastúpeného N.. S. G., advokátkou so sídlom D. Ko, Y. Č.. XX, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 9.9.2010 č.k. 36C 160/2008-294 takto r o z h o d o l : Zrušuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O d m i e t a odvolanie žalobkyne proti výroku, ktorým súd vylúčil konanie vo vzťahu k žalovanému v 12. rade na samostatné konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobcu voči žalovaným v 1. - 11. rade, žalovanej v 1. rade a žalovanému v 4. rade trovy konania nepriznal a žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanému v 2. a 3. rade trovy konania v sume 924,58 euro, žalovaným v 6. a 7. rade trovy konania v sume 1.914,01 euro a žalovaným v 8. - 10. rade trovy konania v sume 2.361,62 euro, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nárok žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v 12. rade vylúčil na samostatné konanie. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobkyne titulom náhrady škody v sume 9.083,77 euro vo vzťahu k žalovaným, ktorá jej mala vzniknúť dňa 18.5.2007 v dôsledku zatečenia dažďovej vody do interiéru jej bytu v časti poškodenia strechy - strešného svetlíka. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. X, nachádzajúcom sa na X. C. bytového domu s. č. XXX na M. O.. Č.. X D. Ko a je zároveň podielovou spoluvlastníčkou spoločných častí a zariadení bytového domu v podiele XXXX/XXXXX-V.. Žalovaní v 1. - 11. rade sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na O.. M. Č.. X D. Ko a súčasne sú podielovými spoluvlastníkmi priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach tohto bytového domu. Dňa XX.X.XXXX v dôsledku vzniku atmosferických zrážok - dažďovej vody došlo k zatečeniu vody do interiéru bytu žalobkyne následkom poškodenia strechy v časti strešného svetlíka, čím malo dôjsť k poškodeniu stavebných konštrukcií vplyvom vlhkosti, pričom celkové náklady potrebné na opravu vyčíslila žalobkyňa na základe odborného posudku vypracovaného znalcom V.. M. Y., C.. v sume 9.083,77 euro. Ďalej súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa svoj návrh vo vzťahu k žalovaným v 1. - 11. rade uplatnila z dôvodu, že žalovaní zodpovedajú za takto vzniknutú škodu ako podieloví spoluvlastníci spoločných častí a zariadení bytového domu, medzi ktoré patrí aj svetlík, nakoľko mala za to, že prienikom dažďovej vody vplyvom poškodenia strechy v časti strešného svetlíka, išlo o zatečenie zo spoločnej časti bytového domu, resp. spoločného zariadenia bytového domu. Mala teda za to, že žalovaní v 1. -11. rade majú primárnu zodpovednosť a sú zodpovední za údržbu celkového bytového domu. Na základe uvedených zistení súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vychádzajúc z ust. § 415 a § 420 ods. 1 Obč. zákonníka dospel k záveru, že v súvislosti so škodou vzniknutou žalobkyni v jej byte, žalovaní v 1. - 11. rade neporušili žiadnu zo svojich právnych povinnosti a teda sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania a ani neopomenuli to, čo malo byť v súlade s právom z ich strany vykonané, čo znamená, že samotný fakt, že neporušili žiadnu zo svojich právnych povinností, automaticky vylučuje možnosť naplnenia akéhokoľvek ďalšieho základného predpokladu vzniku ich zodpovednosti za škodu vzniknutú žalobkyni. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že žalovaní v 1.-11. rade nie sú pasívne legitimovaní v tomto konaní, nakoľko z ich strany absentuje prvý predpoklad zodpovednosti za škodu a to, že by z ich strany malo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti, resp. protiprávnemu úkonu, ktorý by bol v rozpore s právom. Z uvedeného dôvodu vo vzťahu k ním teda žalobu zamietol. Nárok vo vzťahu k žalovanému v 12. rade vylúčil súd na samostatné konanie majúc za to, že o nároku žalobkyne je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Výrok o trovách konania vo vzťahu k žalovaným v 1.-11. rade odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. majúc za to, že žalovaní mali v konaní plný úspech. Trovy konania žalovanej v 1. rade a žalovanému v 4. rade však nepriznal a to z toho dôvodu, že žalovaná v 1. rade si trovy konania nevyčíslila v súlade s § 151 ods. 2 O.s.p. a žalovanému v 4. rade z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli. Žalovaným v 2.,3., 6. až 10. rade priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. Vzhľadom na to, že žalovaní v 5. a 11. rade si právo na náhradu trov konania neuplatnili, súd o ich trovách konania nerozhodol. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa a proti výroku o trovách konania aj žalovaná v 1. rade. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní vyjadrila nesúhlas s názorom súdu prvého stupňa ohľadom aplikácie ust. § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka. Poukázala na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, ktoré podľa jej názoru zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť pre každého účastníka občianskoprávnych vzťahov, počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo a to doslovne na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Ak si tak niekto nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v § 415 a z porušenia tejto povinnosti mu vznikne zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti uvedenej v § 415 sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu, pokiaľ sa nedokáže porušenie povinnosti podľa určitého konkrétneho ustanovenia či už Občianskeho zákonníka, alebo iného zákona. Porušením preventívnej povinnosti vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Obč. zákonníka. S uvedenou skutočnosťou sa súd prvého stupňa podľa jej názoru vôbec nevyporiadal a v rozsudku na str. 11 uvádza, že na preukázanie predpokladov zodpovednosti teraz už len voči žalovanému v 12. rade, je potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie a tým, že žalobu vylúčil na samostatné konanie znemožnil jej v prípadnom dokazovaní existencie jednotlivých predpokladov zodpovednosti za škodu u žalovaného v 1. až 11. rade preukázanie tejto zodpovednosti. Nesúhlasí tiež s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaní v 1. až 11. rade nie sú pasívne legitimovaní, nakoľko z ich strany nedošlo k porušeniu právnej povinnosti. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 424 Obč. zákonníka, podľa ktorého za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom. Má za to, že konanie žalovaných v 1.-11. rade je taktiež v rozpore s dobrými mravmi. Poukazuje tiež na ust. § 127 Obč. zákonníka a má za to, že toto ustanovenie predstavuje zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa priamo odvíjajú od vlastníctva. Konaním resp. nekonaním žalovaného v 1.-11. rade bolo jej úplne znemožnené predmet vlastníctva - byt užívať a nakladať s ním, nakoľko v dôsledku rozsiahleho zatečenia do jej bytu cez spoločnú časť domu, cez strechu - zdevastovaný svetlík, nemohla predmetný byt sama užívať, resp. ho prenajať, predať, nehovoriac o tom, že uvedený stav trvá naďalej, nakoľko vlastníci bytov a nebytových priestorov aj naďalej odmietajú poskytnúť správcovi bytového domu súhlas na jeho opravu. Žalovaní pred zatečením ani po zatečení nepristúpili k oprave a údržbe časti strechy, svetlíka, naopak výslovne odmietli predmetnú opravu a údržbu vykonať, naposledy na schôdzi vlastníkov bytov dňa 25.6.2008 keď odmietli hlasovať o oprave svetlíka, pričom žiaden z vlastníkov túto skutočnosť nepoprel. Má preto za to, že konaním žalovaných v 1.-11. rade došlo aj k porušeniu ich povinností zúčastňovať sa na správe domu podľa § 14 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.. Poukazuje aj na odborný posudok V.. M. Y. a vyjadrenie správcu predmetného bytového domu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že dôvodom zatečenia do jej bytu bola strecha. Podľa názoru žalobkyne žalovaní v 1.-11. rade porušili svoje povinnosti v súvislosti s ust. § 11 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. podľa ktorého vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome je povinný odstrániť závady a poškodenia ktoré spôsobil sám alebo osoby, ktoré byt alebo nebytový priestor užívajú. Z uvedeného vyvodzuje, že vlastníci bytov sú povinní odstrániť akékoľvek poškodenia a závady, ktoré spôsobili na spoločných častiach a zariadeniach domu vrátane škôd ktoré vznikli nevykonaním resp. odmietnutím vykonania potreby udržiavacích prác a údržby spoločných častí domu. Taktiež poukazuje na skutočnosť, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, lebo neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Žalovaná v 1. rade žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že jej prisúdi náhradu trov prvostupňového konania v uplatnenej výške 1.304,90 euro podľa vyúčtovania zo dňa 20.9.2010 a náhradu trov odvolacieho konania. V odvolaní uvádza, že pojednávania dňa 9.9.2010 sa nezúčastnila, avšak svoju neúčasť riadne a včas ospravedlnila. Náhradu trov uplatnila niekoľkokrát. Meritórne rozhodnutie bolo vyhlásené v jej neprítomnosti na pojednávaní dňa 9.9.2010 a teda podľa jej názoru účinky vyhlásenia rozhodnutia (skutočná znalosť toho ako vo veci konajúci súd rozhodol) nastali voči nej až dňom doručenia rozsudku jej právnemu zástupcovi dňa 25.10.2010 z čoho vyplýva, že lehota na vyčíslenie jej ku dnešnému dňu ani neuplynula, pričom vyčíslenie trov konania už bolo realizované. Podľa jej názoru vo vzťahu k nej došlo k vyčísleniu trov ešte pred vyhlásením konečného rozhodnutia, teda lehota bola dodržaná a súd prvého stupňa jej mal priznať náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni. Postup podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nebol namieste. Keďže Občiansky súdny poriadok nerieši v ust. § 151 ods. 1 situáciu, ktorá nastala v danom prípade, teda vyhlásenie konečného rozhodnutia v neprítomnosti riadne ospravedlneného účastníka konania, analogicky je preto podľa jej názoru žiadúce aplikovať na takúto situáciu § 151 ods. 4, ako by išlo o rozhodnutie, ktoré sa nevyhlasuje a je povinnosťou konajúceho súdu vyzvať účastníka neprítomného na vyhlásení konečného rozhodnutia na vyčíslenie náhrady trov konania. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že odvolanie žalobkyne považuje za nedôvodné a navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. V plnej miere sa stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku, pretože súd prvého stupňa sa v dostatočnej miere vysporiadal s argumentáciou a námietkami žalobkyne a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný v 5. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje so závermi a zisteniami prvostupňového súdu. Dôvody, ktoré žalobkyňa uvádza vo svojom odvolaní považuje za účelové, špekulatívne a zavádzajúce, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Žalovaní v 6. a 7. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že v plnom rozsahu trvajú na svojich predchádzajúcich vyjadreniach adresovaných prvostupňovému súdu a v tomto prípade sa stotožňujú s jeho odôvodnením, že neporušili žiadnu zo svojich právnych povinností a teda sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania a ani neopomenuli to, čo malo byť v súlade správne z ich strany vykonané. Rozsudok súdu považujú za správny, vychádzajúci zo spoľahlivého zisteného skutkového stavu a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania v sume 310,77 euro. Žalovaní v 8.-10. rade k podanému odvolaniu uviedli, že pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazuje na porušenie § 14 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. tak ide o nesprávny výklad právnej normy, pretože ak účasť na správe domu je právom i povinnosťou, tak žalobkyňa si z toho nemôže vybrať iba druhú časť normy a robiť záver o jej porušení. Poukazujú na skutočnosť, že do doručenia žaloby na vyjadrenie nemali žiadnu vedomosť, že niekomu zatiekla voda do bytu a v čase podávania tohto vyjadrenia ani nevedia o ktorý svetlík sa jedná. Žiadny právny predpis im neukladá mať absolútnu znalosť všetkých častí bytového domu. Ohľadom tvrdenej zodpovednosti za škodu podľa § 424 Obč. zákonníka, že ich konanie je v rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňa vyvodzuje z § 127 Obč. zákonníka podľa ich názoru ide o celkom nezmyselnú konštrukciu, a o to viac, že žalobkyňa pri tejto zodpovednosti sa vracia k svojej prvotnej argumentácii, a teda že škoda dňa XX.X.XXXX jej bola spôsobená našou neúčasťou na schôdzi vlastníkov konanej dňa XX.X.XXXX. Navrhli preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania v sume 402,54 euro. Žalovaný v 11. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu sa v plnej miere stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu poukazujúc na jeho dôvody na str. 9 a 10. Podľa jeho názoru nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní, že konanie žalovaných v 1. -11. rade bolo v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol a rozsudok prvostupňového súdu potvrdil v celom rozsahu. Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že záver súdu prvého stupňa o tom, že žalovaní v 1. -11. rade neporušili žiadnu zo svojich právnych povinností a teda sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania je predčasný a teda aj nesprávny, lebo súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom zaťažil konanie a následne aj rozhodnutie vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou konania, na ktorú musí odvolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju odvolateľ nenamieta (v tomto konaní ju namietal), je procesná vada, ktorá na rozdiel od taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/-g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iná vada, preto bude významná iba za predpokladu, že jej dôsledkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Za takúto inú vadu konania sa v súdnej praxi považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, lebo takáto vada bráni odvolaciemu súdu zhodnotiť jeho správnosť. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť odôvodnený dostatočným vysvetlením, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistenia rozhodujúcich skutočností, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozsudok súdu prvého stupňa neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. je nepreskúmateľný. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Rovnako sa aj Ústavný súd SR opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď. napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa v konaní vo vzťahu k žalovaným v 1.- 11. rade uplatňuje nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia ich prevenčnej povinnosti ako vlastníkov bytového domu následkom čoho malo dôjsť k zatečeniu interiéru jej bytu v dôsledku atmosferických zrážok - dažďovej vody, vplyvom poškodenia strechy v časti strešného svetlíka. V konaní predložila odborný posudok vypracovaný V.. M. Y., C.., ktorý ako príčinu zatečenia vody do interiéru bytu určil vniknutie atmosferických zrážok (dažďovej vody) vplyvom poškodenia strechy víchricou (silný nárazový vietor spojený s dažďom) v časti strešného svetlíka. Zároveň stanovil predpokladané náklady na opravu v sume 273.657,56 Sk, preto bolo potrebné zo strany súdu prvého stupňa zamerať dokazovanie na žalobcom tvrdené porušenie prevenčnej povinnosti žalovanými v 1.-11. rade. Z napadnutého rozsudku síce vyplýva, že súd vykonal dokazovanie ohľadom tvrdení žalobkyne, jednak jej samotným výsluchom ako aj výsluchom žalovaných a odborným posudkom vypracovaným V.. M.Ó. Y., C.., z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako jednotlivé dôkazy hodnotil, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z odôvodnenia rozsudku totiž nevyplýva, aby súd jednotlivé vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov uvedenou v ust. § 132 O.s.p. t.j. tak, aby hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol iba opis vykonaných dôkazov tak, že „... žalovaná v prvom rade uviedla ..., ... žalovaný v 4. rade uviedol ..., ... žalovaní v 6. a 7. rade uviedli...,..., žalovaní v 8.-10. rade uviedli ..., z odborného posudku doloženého žalobkyňou súd zistil ..., ... žalobkyňa vo svojom výsluchu uviedla ...“ a následne na takto „zistený skutkový stav veci“ bez ďalšieho aplikoval právnu normu ust. § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, bez toho, aby z odôvodnenia rozsudku bolo zrejmé, čo bolo jednotlivými dôkazmi preukázané a čo nie, teda aké skutkové zistenia z nich vyvodil. V dôvodoch chýba stanovisko, prečo (nie) je na daný hmotnoprávny vzťah možná aplikácia ust. §§ 415 a 420 Obč. zákonníka, prípadne za použitia akých pravidiel. Rozhodnutie neobsahuje ani konkrétne dôvody, ktoré súd k prípadnej aplikácii viedli, ani úvahy, akými sa pritom riadil. Súd prvého stupňa teda jasne a zrozumiteľne nevysvetlil svoj myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záveru, že žalovaní v 1. až 11. rade neporušili žiadnu zo svojich právnych povinnosti a teda sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto treba považovať ohľadom tohto skutkového zistenia, ako aj právneho posúdenia za nepreskúmateľné. Možno preto konštatovať, že rozsudok súdu prvého stupňa nerešpektuje zásady uvedené v § 157 ods. 2 a § 132 O.s.p., a v dôsledku toho je nepreskúmateľný. V takom prípade nie sú splnené predpoklady pre opakovanie dokazovania alebo jeho doplnenie odvolacím súdom, neostáva, než také rozhodnutie zrušiť. Napriek tomu, že už táto vada je dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd sa zaoberal vecou aj z pohľadu žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody. Podľa § 415 Obč. zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Citované zákonné ustanovenie § 415 vyjadruje všeobecnú prevenčnú povinnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov občiansko-právnych vzťahov. Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvami, ale - i bez konkrétne určeného pravidla chovania - počínať si natoľko obozretne, aby konaním či opomenutím nevznikla škoda iným, ani jemu samému. Povinnosť vyslovená týmto ustanovením je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa chovať a jej nedodržanie predstavuje protiprávne konanie. Aplikácia § 415 prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava, vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Porušenie prevenčnej povinnosti, znamená zároveň aj porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, je teda jedným zo základných predpokladov všeobecnej zodpovednosti za škodu. Je tomu tak preto, že ust. § 415 nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, lebo porušenie prevenčnej povinnosti, ktoré nie je súčasne porušením konkrétnej zákonnej či zmluvnej povinnosti, je protiprávnym konaním, ktoré môže mať (ak je príčinou škody) za následok vznik opodstatnenosti za škodu iba podľa ust. § 420 Obč. zákonníka. Keďže záver súdu prvého stupňa o tom, že žalovaní v 1. - 11. rade sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania a ani neopomenuli to, čo malo byť v súlade s právom z ich strany vykonané, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a teda je nepreskúmateľný, bude potrebné v ďalšom konaní jednoznačne určiť príčinu zatečenia interiéru bytu žalobkyne - teda skutok na základe ktorého došlo k vzniku škody. Na preukázanie skutku na základe ktorého došlo k vzniku škody žalobkyňa predložila listinný dôkaz - odborný posudok vypracovaný V.. M.Ó. Y., C.., ktorý stanovil príčinu zatečenia vody do interiéru ako vniknutie atmosferických zrážok (dažďovej vody) vplyvom poškodenia strechy víchricou (silný nárazový vietor spojený s dažďom) v časti strešného svetlíka. Taktiež predložila aj listinný dôkaz - list Allianz - Slovenskej poisťovne a.s. zo dňa XX.X.XXXX (č.l. 187) z ktorého vyplýva, že poisťovňa ako príčinu zatečenia s vysokou mierou pravdepodobnosti určila unikajúcu vodu z vodovodného zariadenia v dôsledku netesnosti na potrubí. Podľa jej názoru príčinu vzniku škody v dôsledku prenikania atmosferických zrážok cez strešný svetlík do vnútorných priestorov stavby považuje za technicky neprijateľnú a nepravdepodobnú príčinu. Hodnotenie týchto dôkazov však v odôvodnení rozsudku chýba a rovnako sa súd nevyporiadal ani s tvrdením žalovaných v 1. - 4. rade, ktorí ako príčinu zatečenia interiéru bytu žalobkyne označili ňou vykonávané stavebné úprav na spoločných zariadeniach domu - v časti strešného svetlíka. V ďalšom konaní preto bude nevyhnutné jednoznačne určiť príčinu zatečenia interiéru bytu žalobkyne, teda skutok na základe ktorého došlo k vzniku škody. Ak súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospeje k jednoznačnému určeniu vzniku príčiny zatečenia, následne posúdi, či vo vzťahu k takto určenej príčine porušili žalovaní prevenčnú alebo inú právnu povinnosť. Záver o tom, že bola porušená prevenčná povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka nemožno urobiť bez zistenia, v akom konaní žalovaných, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva. Ak nebude splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu t.j. ak nebude preukázaný skutok, ktorý je príčinou vzniku škody a ktorého sa dopustili žalovaní, nebude daný ani nárok na náhradu škody. Ak dospeje súd k záveru, že vo vzťahu k príčine zatečenia žalovaní porušili prevenčnú alebo inú právnu povinnosť, následne posúdi, či porušenie prevenčnej alebo právnej povinnosti je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. V tejto súvislosti však bude treba posúdiť, či škodlivý výsledok by nebol nastal i bez porušenia prípadnej prevenčenej povinnosti žalovaných, teda, či konanie v súlade s prevenčnou povinnosťou bolo spôsobilé škode, ktorá vznikla, zabrániť. Ak by sa však po vykonanom dokazovaní žiadne konkrétne konanie, či opomenutie žalovaných, ktoré by spôsobilo zatečenie interiéru bytu v konaní nepreukázalo, nemožno zo samej okolnosti, že k zatečeniu interiéru bytu došlo vyvodiť, že žalovaní spôsobili škodu, či zanedbali povinnú starostlivosť. V opačnom prípade by bola daná zodpovednosť žalovaných za škodu. Ohľadom rozsahu škody je potrebné uviesť, že ak Občiansky zákonník určuje ohľadom spôsobu a rozsahu škody v ust. § 442 ods. 1, že sa hradí skutočná škoda a ušlý zisk, nie je pochýb o tom, že takto určené pravidlo platí v prípade, keď škoda vznikla v dôsledku porušenia prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Pri ustanovení prípadnej výšky škody bude potrebné zohľadniť aj poistné plnenie poskytnuté žalobkyni poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. na základe výpočtu poistného plnenia zo dňa XX.XX.XXXX (č.l.192). Porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 sa vzťahuje aj na žalobkyňu, preto môže zakladať jej spoluzavinenie na vzniku škody. Pokiaľ by však bolo v možnostiach a schopnostiach žalobkyne škodu odvrátiť, ale neurobila to, smerovalo by toto zistenie k záveru, o porušení preventívnej povinnosti zo strany žalobkyne. Vzhľadom na to, že odvolanie žalobkyne vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvého stupňa vylúčil na samostatné konanie jej nárok vo vzťahu k žalovanému v 12. rade smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.) odvolací súd odvolanie žalobkyne v tejto časti postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c/ odmietol. V ďalšom konaní však bude vhodné, aby súd prvého stupňa spojil na spoločné konanie nárok žalobkyne vo vzťahu k žalovaným v 1. až 11. rade a vo vzťahu k žalovanému v 12. rade, lebo tieto nároky skutkovo spolu súvisia (§ 112 O.s.p.). Z dôvodu nepreskúmateľnosti odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1,2 O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a v nadväzujúcich výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. To bol aj dôvod, prečo odvolací súd sa osobitne nezaoberal odvolacími námietkami žalovanej v prvom rade proti výroku o trovách konania. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu a postupovať v hore naznačenom smere. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.