Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 12CoE/296/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7607200215 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Kočišová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7607200215.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: A., s.r.o., so sídlom v N., A. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnej: W. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. D. S., B. XXXX/XX, zastúpená opatrovníkom mestom Spišská Nová Ves, v konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 a pôvodne vedenom u súdneho exekútora Mgr. Ing. Radoslava Kešeľaka, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská 2, o vymoženie 258,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 08.06.2011, č. k. 2Er/7/2007-18, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu čiastočne čo do vymáhania úroku z omeškania nad 7 % ročne zo sumy 250,94 eur (7 560,- Sk) od 20.05.2006 do zaplatenia zastavil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením I. exekúciu čiastočne čo do vymáhania úroku z omeškania nad 7 % ročne zo sumy 250,94 eur (7 560,- Sk) od 20.05.2006 do zaplatenia zastavil; II. vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním súdnej exekúcie vedenej pôvodne u exekútora Mgr. Ing. Radoslava Kešeľaka, pod EX 1871/06 poveril exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava, ktorému túto exekučnú vec postúpil na ďalšie konanie; III. určil exekútorovi Mgr. Ing. Radoslavovi Kešeľakovi trovy exekúcie vo výške 35,38 eur, ktoré má vymáhať exekútor JUDr. Rudolf Krutý v ďalšom priebehu exekúcie. V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho exekútora vydal súd prvého stupňa dňa 05.02.2007 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie 258,91 eur (7 800,- Sk) s príslušenstvom. Oprávnený podaním zo dňa 05.10.2010 podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Súd prvého stupňa citoval ust. § 44 ods. 8 a 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a uvedenému návrhu vyhovel. Ďalej citoval § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Vzhľadom na to, že exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok zo dňa 10.08.2006, č. SR 3589/06, súd preskúmal obsah tohto rozsudku a úverovú zmluvu č. 7052763 zo dňa 15.03.2006. V zmysle tejto zmluvy bol povinnej poskytnutý úver vo výške 199,16 eur (6 000,- Sk), ktorý sa povinná zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo výške 51,78 eur. Súd prvého stupňa posúdil túto zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú a vzťah medzi oprávneným a povinnou ako občianskoprávny. V tejto bol dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy. Takto dohodnutý úrok z omeškania považoval súd prvého stupňa za rozporný s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko predstavoval 91,25 % ročný úrok z omeškania, značne prevyšujúci úrok z omeškania stanovený v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. V zmysle tohto ustanovenia úrok z omeškania v čase omeškania povinnej predstavoval 7 % ročne, preto súd prvého stupňa exekúciu v časti úrokov z omeškania nad 7 % ročne zo sumy 250,94 eur od 20.05.2006 do zaplatenia zastavil. Pôvodnému súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 35,38 eur. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa čo do výroku o čiastočnom zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil. Namietal, že Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinnou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa Občianskeho zákonníka. Uviedol, že účastníci uzavreli túto zmluvu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, nemožno na ňu však aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka z dôvodu, že v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Oprávnený mal za to, že zmluva o úvere sa vždy spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to vyplýva z ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. Ďalej namietal posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania zo strany súdu prvého stupňa ako neprimerane vysokých. Uviedol, že účastníci si v bode 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, pričom tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Oprávnený pritom považoval dohodnutú výšku úroku z omeškania za primeranú okolnostiam poskytnutia úveru, kedy oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, bez poskytnutia zabezpečenia zo strany povinného. Uviedol, že ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívny charakter a zo žiadnych právnych predpisov nemožno vyvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si strany môžu dohodnúť. Poukázal pritom na niekoľko rozhodnutí súdov Českej republiky a Slovenskej republiky a zdôraznil, že povinná mala možnosť odvrátiť povinnosť platenia týchto úrokov v prípade, ak by si svoje povinnosti splnila riadne a včas. Povinná a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní. Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné: Oprávnený v podanom odvolaní namietal aplikovanie ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka na Zmluvu o úvere č. 7052763 zo dňa 15.03.2006 a posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania ako neprimerane vysokých. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Pokiaľ ide o charakter samotnej Zmluvy o úvere odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že ide o zmluvu spotrebiteľskú v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to aj napriek tomu, že v čase jej uzatvorenia sa v zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter tejto zmluvy totižto nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Podľa čl. 2 písm. c/ Smernice Rady 93/13/EHS, predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a v Európskom spoločenstve predstavuje aj povinnosť dodržiavať komunitárne právo, teda právo orgánov Európskeho spoločenstva. Súčasťou práv európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Základnou charakteristikou komunitárneho práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, pričom toto tvrdenie možno podložiť rozhodnutím Európskeho súdneho dvora vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a E.N.E.L., z ktorého okrem iného vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa nemožno dovolávať žiadneho vnútroštátneho predpisu, ktorý by bol v rozpore s komunitárnym právom. V opačnom prípade by bola ohrozená aplikácia komunitárneho práva, ktorá je nevyhnutným predpokladom na uskutočňovanie cieľov Zmluvy o založení ES. Ďalším obdobným rozhodnutím, ktoré obsahuje problematiku princípu prednosti komunitárneho práva je rozsudok ESD č. 106/77 vo veci Administrazione delle finanze dello Stato c/a S.p.A. Simmenthal, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má povinnosť úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva zverené komunitárnym právom jednotlivcovi, pričom má ponechať neaplikované každé prípadné ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na čo, či ustanovenie vnútroštátneho práva bolo prijaté pred alebo po prijatí komunitárnej úpravy. V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu. Pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov konania, ktorý vznikol uzatvorením Zmluvy o úvere dňa 15.03.2006, je potrebné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. eurokonformný výklad, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka. V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený - A., s.r.o., ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri. Povinná pri uzatváraní Zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konala s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/ Smernice č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov. Samotný oprávnený v podanom odvolaní uviedol, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou vzťahom spotrebiteľským podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd preto uvádza, že je nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva. Oprávnený v podanom odvolaní ďalej namietal posúdenie dohodnutých úrokov z omeškania zo strany súdu prvého stupňa ako neprimerane vysokých. Odvolací súd k tomu uvádza, úrok z omeškania, na ktorý má oprávnený nárok, nie je možné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka ako to uvádza odvolateľ a ako si to dohodli účastníci konania, pretože na spotrebiteľské úvery vrátane príslušenstva, ktorými sú aj úroky z omeškania, nemožno aplikovať Obchodný zákonník, ale ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože spotrebiteľské zmluvy nie sú inštitútom obchodného práva, ale práva občianskeho a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani v spotrebiteľskej zmluve nemožno dohodnúť úrok z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože by to bolo v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nedovoľuje dohodnúť si vyšší úrok z omeškania než je stanovený v ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak exekúciu zastavil v časti úroku z omeškania prevyšujúceho zákonný úrok z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko vymáhaný úrok z omeškania nebol v súlade s touto právnou úpravou. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.