Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 15CoE/303/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611219281 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611219281.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného EOS KSI Slovensko s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, proti povinnej C. T., J., J.Č. XXX/XX o vykonanie exekúcie pre 1.127,01 eur istiny s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu 8Er/839/2011-23 z 24.1.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorsky úrad Bratislava, Bratislava, Záhradnícka 60 (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, že mu bola doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie istiny 1.127,01, eur s prísl. na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu (ďalej len titul) - Rozhodcovský rozsudok sp. zn. VP 60019/09 z 1.12.2010. Z predloženej zmluvy o vydaní a používaní karty Triangel PREMIUM uzavretej medzi spoločnosťou Triangel a povinnou zistil, že povinnej bol poskytnutý úverový rámec 30.000,- Sk, ktorý sa zaviazala splácať v mesačných splátkach po 1000,- Sk Vychádzajúc z § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zák. č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.5.2011; ďalej len EP),§ 45 ods.1,2,3 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení platnom k času uzavretia zmluvy), § 52 ods. 1,2,3 § 53 ods. 1,4 písm. r),5, § 54 ods. 1,2 OZ konštatoval, že exekučným titulom v danej veci je rozhodnutie rozhodcovského súdu a že pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titulu nie sú v rozpore so zákonom. Uviedol, že exekučný titul v danej veci bol vydaný na základe Zmluvy o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej súčasťou je aj rozhodcovská doložka. Keďže rozhodcovská doložka bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok mal za zrejmé, že spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť znenie podmienok ako súčasť formulárovej zmluvy, nemohol ich osobitne vyjednať, a to vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkam, že mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Na základe uvedeného ju preto považoval za neprijateľnú. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, čím mu bolo odňatá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Uzavrel, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa jej podpisom vopred vzdáva svojich práv. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej ( spotrebiteľskej) zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu neurčitého počtu neprijateľnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatná. Svoj názor oprel o fakt, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ išlo o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti., pričom táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Poukázal na to, že povinná nemala možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, nakoľko jej súčasťou boli aj všeobecné obchodné podmienky, že povaha zmluvy bol adhézna a teda spotrebiteľ ju buď mohol prijať ako celok alebo ju odmietnuť, že obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom podľa jeho názoru možno predpokladať, že spotrebiteľ si nebol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Ďalej uviedol, že výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky je smernica 93/13/ES, použitie ktorej sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu pri ktorom nejde o priame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu, keďže zmyslom , cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13 /EHS , tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ust. smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky oprel aj o stanovisko Súdneho dvora ES vo veci c - 243/08 z 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. Proti Ersébet Sustikne Györfi bod 40. Záverom zdôraznil skutočnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu je podnikateľský subjekt- obchodná spoločnosť, založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosiahnutie zisku a že aj oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára rovnako v rámci svoje podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie vec v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok, že záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena, pričom táto skutočnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Podotkol, že rozhodcovský súd opomenul aplikovanie prísl. kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Taktiež konštatoval, že rozhodcovský súd starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strane náležitú pozornosť nevenoval a preto bol vo veci vydaný rozhodcovský rozsudok rozhodcom, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú a tým neplatnú podľa § 53 ods. 5 OZ. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a uviedol že súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (EP) a poukázal pritom aj na ust. § 35, § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 159 O.s.p a zdôraznil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. mu vyplynulo, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie zastaviť, že nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Podotkol, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho mu vyplynulo, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie, že ak by meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Tvrdil, že takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej a teda napr. nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Zdôraznil, že práve absencia takejto právomoci súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu, nakoľko by vznikla situácia, kedy oprávnený, ako aj povinný by boli viazaný právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti oprávneného priznané právo nútené vymôcť, že takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR, ktorá konštantne judikovala, že ústava resp. dohovor chránia nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinne ( I. ÚS 5/02, ÚS SR) resp. práva, ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky ( mutatis mutandis, rozsudok ESĽP vo veci Hutten- Czapska proti Poľsku , § 168). K dôvodom podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZRK uviedol, že tieto sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Ďalej zdôraznil, že pri výklade významu tohto ust. treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné, že cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom, pričom samotné ust. chráni povinného pred mocenským prinútením plneniu, ktoré je právom zakázané. Podotkol, že dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle uvedeného ust. by bolo, ak by rozhodcovský súd ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom, že existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2657/2007 z 30.10.2009 týkajúce sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcii českého práva. Taktiež poukázal na body 37 a 47 rozhodnutia Súdneho dvora C - 40/08, citujúc ich znenie a uviedol, že súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti , podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok ), že porovnateľný argument musí de facto potom platiť, ak by sa posudzovala garancia práv garantovaných spotrebiteľovi v rámci exekučného konania na základe právoplatného rozsudku, že ak je odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou voči rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní, z čoho mu vyplynulo, že ak by sa § 45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 ZRK vykladali tak, že exekučný súd ex offo skúma, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť podľa zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Tvrdil, že z európskeho práva nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 - 54 Obč. zák. účinného do 31.12.2007 len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Obč. zák., ako aj na zmluvu podľa § 55 Obč. zák. a poukázal na to, že zmluva o úvere bola upravená len v Obch. zák. a v zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 Obč. zák., že novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Obč. zák. sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008 (§ 879 Obč. zák.), t.zn., že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 Obč. zák., že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1. 2008 sa podľa § 261 ods. 1 písm. b) Obch. zák. spravujú Obch. zák., bez ohľadu na povahu účastníkov, že ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ust. zák. o spotrebiteľských úveroch (lex specialis), a práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone, tak Obch. zák. a podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. Obč.zák. Ďalej uviedol, že právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je mu znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a že takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., z ktorej mu vyplynulo, že úvahy a postup súdu nie je správny, že cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom sa rozhodnúť, kde uplatnia svoje nároky, že ak niektoré z ust. rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ust. za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, že spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde a preto uvedené ust. v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Záverom poukázal na skutočnosť, že on, resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák. č. 483/2001 Z.z o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, že ide o špeciálny predpis. Rovnako poukázal na rozhodnutie NS SR 3 MCdo11/2010 z 26.9.2011, z ktorého mu vyplynul právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm.c) zák.č. 244/2002 Z.z. (jeho znenie citoval) a z uvedeného mu vyplynulo, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; že pritom nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi, že rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, že len takýto zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Navrhol uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania 46,01€. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p. , lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia je potrebné dodať, že materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone ustanovených dôvodov z nej existujú výnimky., takouto výnimkou je § 45 ZRK, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu a umožňuje exekučnému súdu, ktorá mu umožňuje zastaviť exekučné konanie o nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZRK. Exekučný súd je oprávnený a povinný posúdiť, či rozhodcovský rozsudok účastníka rozhodcovského konania nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prejednávanej veci nemožno opomenúť skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol na základe uzavretej Zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ust. zák. o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ust. Obč. zák., aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Charakter predmetnej zmluvy nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase jej uzatvorenia bola Slovenská republika a aj v súčasnosti je členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis). Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napr. Obč. zák. Je nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je vzťahom spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ust. chrániace práva spotrebiteľa, teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 52 a nasl. Obč. zák., aj keď to z týchto ust. priamo nevyplýva. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, napr. aj v rozsudku zo 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul a uviedol, že Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z § 44 EP, podľa ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z cit. rozsudku Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax sa zjednotila na tom, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd o. i. zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR l 3 Cdo 122/2011 z 9.2.2012 ). K námietke oprávneného k právnej úprave, účinnej až po uzavretí Zmluvy o úvere zo 1.8.2004, je potrebné uviesť, že Obč. zák. účinný do 31.12.2007 len demonštratívne vymenoval niektoré neprijateľné podmienky. Charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Obč. zák. s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti a so zreteľom na to, že cit. ust. nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Odhliadnuc od uvedeného je potrebné uviesť, že VOP, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto ju nemožno považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere. Úprava formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 ZRK je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy nebola v danom prípade dodržaná (uznesenie NS SR 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011 ). Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.