Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/302/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201237 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201237.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka. v právnej veci žalobcu: AGROTRŇA s.r.o., Malá Tŕňa 181, zastúpená advokátom: JUDr. Pavol Gombos, Advokátska kancelária so sídlom Moldavská cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. augusta 2012 č. 1020503/1/525547-1118594/2012/5309, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 16.08.2012 č. 1020503/1/525547-1118594/2012/5309, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice č. 9813301/1/1026/2012/Bab z 23.01.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 121.050,51 Eur a bola určená vlastná daňová povinnosť v sume 11.938,46 Eur daňovému subjektu AGROTRŇA s.r.o., W.Á. G. XXX, potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že kontrolná skupina vykonala u platiteľa dane kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol č. I/332/19469-140580/2011/Karn zo dňa 27.12.2011 a Dodatok k protokolu, ktoré boli prerokované a doručené dňa 16.01.2012. Tento protokol bol podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2010 a bola určená vlastná daňová povinnosť. Kontrolná skupina neuznala právo na odpočítanie dane v celkovej sume 132.988,97 Eur z faktúr vystavených dodávateľom: - BRSC s.r.o., Streda nad Bodrogom - Č.. XXXXXX/BR za dodanie 28,50 m2 pilín, základ dane 20.205,50 Eur, DPH 3.839,23 Eur, - W. O. - O. - č. XXXXXX/VX za dodanie 1.950q sena, 1.100 q slamy, 1.900 q šrotu a 254.600 ks kukurice v strukovom stave, základ dane 113.632,50 Eur, DPH 21.590,18 Eur, - Č.. XXXXXX/VX za dodanie 215.400 ks kukurice v strukovom stave, základe dane 51.696,00 Eur, DPH 9.822,24 Eur, - Č.. XXXXXX/V za dodanie 2.500 q sena, 990 q slamy, 3 500 q šrotu a 320.000 ks kukurice v strukovom stave, základ dane 156.506,90 Eur, DPH 29.736,31 Eur, - JOMADO s.r.o., Streda nad Bodrogom, - Č.. XXXXXX/JX za dodanie 90.000 kg jablčnej drene, základ dane 113.400,00 Eur, DPH 21.546,00 Eur, - Č.. XXXXXX/JX za dodanie 150.000 litrov jablčnej šťavy, základ dane 244.500,00 Eur, DPH 46.455,00 Eur. Kontrolná skupina pri výkone daňovej kontroly na základe predložených dôkazov a vykonaného dokazovania konštatovala, že dodania a nadobudnutia tovarov sa neuskutočnili tak, ako sú deklarované v podanom daňovom priznaní a v predložených dokladoch, v ktorých boli deklarované nadobudnutia a dodania. Nadobudnutia a dodania, ktoré zásadne ovplyvňujú daň na vstupe a výstupe boli deklarované od osôb ekonomicky a personálne prepojených s kontrolovaným daňovým subjektom. Daňový subjekt dňa 20.12.2010 kontrolnej skupine predložil účtovné doklady za zdaňovacie obdobie september 2010, a preto že pri kontrole úplnosti predložených dokladov neboli všetky predložené, daňový subjekt bol vyzvaný výzvami z 10.01.2011, 10.02.2011 a 04.04.2011 na predloženie ďalších dokladov, ale na tieto výzvy nereagoval a nepredložil požadované doklady. Preto kontrolná skupina vykonala zisťovanie v zmysle § 32 zákona č. 511/1992 Zb., pretože daňový subjekt nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z predmetných faktúr v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej „zákon o DPH“), nebolo uznané daňovému subjektu právo na odpočítanie dane v sume 132.988,97 Eur, nakoľko daňový subjekt nepreukázal nadobudnutie tovarov deklarovaných spornými faktúrami a nepredložil žiadny dôkaz o tom, že fakturovaný tovar bol aj reálne dodaný. Napriek skutočnosti, že daňový subjekt nepreukázal, že došlo reálne k uskutočneniu zdaniteľných obchodov je povinný odviesť daň ( § 69 ods. 5 zákona o DPH ) z dôvodu, že ju uviedol na faktúre ( § 71 ods. 6 zákona o DPH ). Z tohto dôvodu bola ponechaná daň, ktorú je povinný platiteľ odviesť vo vyššie uvedenom podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2010. K námietkam daňového subjektu proti dodatočnému platobnému výmeru uviedol: Daňový subjekt nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov ním vedených a svojim konaním (nepredložil všetky požadované dôkazy), neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov. Nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na sporných faktúrach a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz. Správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupoval v súlade s § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého bral do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo celej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky bolo plne v súlade s procesnoprávnou normou a výsledky šetrenia možno použiť ako dôkaz v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Dôkazy hodnotil v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., každý dôkaz jednotlivo a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou pritom bola ich pravdivosť a preukázaná hodnota. Má za to, že správca dane objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť a pravdivosť nebola daňovým subjektom preukázaná. K námietke porušeniu princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu daňového subjektu uviedol, že W. O. bol spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu bolo vykonané šetrenie, na základe ktorého dospel správca dane k záveru, že W. O. bol oprávnený konať za dodávateľské ako aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už formou písomnou alebo ústnou, vystupoval ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar i služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločností, zmenil iba vlastníka. Vo všetkých spoločnostiach W. O. vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodnoekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami. Podľa jeho vyjadrenia v celom reťazci svojich obchodných spoločností bol nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Teda nie daňové orgány vytvorili tento stav, ale sám daňový subjekt tým, že jeho zástupca (W. O.) zvolil takúto formu podnikania (cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou), úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov služieb, financií, faktúr a dokladov. Aj pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou a ako taká má svoje práva aj povinnosti, si tieto povinností aj plnila. W. O. mohol svoje spoločností personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo a aby mohol využiť možnosti inštitútu splnomocneného zástupcu v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec, preto postup kontrolného orgánu bol v súlade so zásadou proporcionality. Z namietaného princípu proporcionality nevyplýva, že by daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj v ďalších spoločnostiach mal byť zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v iných spoločnostiach. K námietke, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový orgán rozhodol je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa spoločností, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov jednou osobu - W. O.. Uviedol, že z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru nevyplýva, že by správca dane vyhodnotil personálne prepojenie obchodných spoločností ako protiprávne. Hodnotením a analýzou všetkých získaných dôkazov konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik čisto umelej situácie umožňujúcej uplatnenie práva na odpočítanie dane. Sám daňový subjekt nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov ním vedených a svojim konaním neumožnil preveriť všetky skutočností týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov tým, že na výzvy správcu dane daňový subjekt žiadnym spôsobom nereagoval. K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. tak, ako urobil správca dane a k námietke, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.. Uviedol, že článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Toto je premietnuté aj do zákona č. 222/2004 Z. z. v § 69 ods. 5, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia § 71 ods. 6, podľa ktorého ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Keďže daňový subjekt vystavil odberateľské faktúry v zmysle § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., bol povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na faktúre aj odviesť do štátneho rozpočtu i napriek tomu, že kontrolná skupina neuznala reálnosť zdaniteľného obchodu. Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona v súlade s platnou Smernicou Rady 2006/112/ES hovorí o faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Správca dane v zmysle rozsudku ESD C-454/98 by mohol daňovým subjektom priznanú daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t. j. do uplatnenia odpočítania dane odberateľom, eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. K námietke daňového subjektu, že neúčtovanie režijných nákladov neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával uviedol, že daňový subjekt v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou neúčtoval o žiadnych prevádzkových nákladoch svedčí o tom, že daňový subjekt žiadnu činnosť reálne nevykonával, ani vo forme blízkej holdingu. K odvolacej námietke, kde poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 „Halifax plc“ uviedol, že daňovému subjektu v súvislosti s výkonom daňovej kontroly boli doručené výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení, ale daňový subjekt nepredložil a nepodal vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam. Kontrolovaný daňový subjekt má právo vedome usmerňovať a ovplyvňovať dokazovanie vedené správcom dane počas výkonu daňovej kontroly a to až do jej ukončenia. To, že daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly svoje právo nijakým právom nevyužil, nemôže byť pripísané v neprospech výsledkov získaných bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu z dôvodu, že bol na svoje povinností a práva zo strany správcu dane opakovane vyzývaný. K námietke, že správca dane nemôže za žiadnych okolností suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, pričom poukázal na rozsudok NS SR č. 4Sžf/16/2010 uviedol, že správca dane nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste daňového subjektu, ale v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, uviedol aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. K namietaným pochybeniam, že daňový subjekt predložil dôkazy, ale podľa správcu nemajú žiadnu výpovednú hodnotu uviedol, že správca dane v súlade s § 30 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol všetky zistenia a dôkazy, ktoré aj vyhodnotil v súlade s § 2 ods. 3 a § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.. Tu poukázal aj na to, že daňový subjekt si protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že správca dane ho neúmerne zaťažoval a na druhej strane namieta, že správca dane ho nepožiadal o podanie vysvetlenie, čo nezodpovedá skutočnosti, lebo daňovému subjektu boli zasielané výzvy, na ktoré ale nereagoval. Ohľadne vedenia skladovej evidencie uviedol, že spôsobom, akým bola vedená skladová evidencia nezbavuje daňový subjekt zodpovednosti za správnosť jej vedenia. K námietke týkajúcej sa pochybenia daňového orgánu, ktorý neoboznámil ho s dokazovaním a nedal mu reálnu možnosť brániť sa voči jeho tvrdeniam uviedol, že daňový subjekt nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a dodávateľmi a to ani napriek tomu, že konateľom kontrolovaného daňového subjektu bol W. O., ktorý bol podľa predložených faktúr aj konateľom dodávateľa, čím nepreukázal, že fakturovaný tovar mu bol skutočne dodaný iným platiteľom dane, ako to predpokladá § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.. Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočností, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. K námietke, že rozhodnutie správcu dane nemá náležitosti stanovené v § 30 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru uviedol skutočností, ktoré boli podkladom rozhodnutia, ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a uviedol právne predpisy na základe ktorých rozhodoval, preto toto rozhodnutie je preskúmateľné. Žalobca vo včas podanej žalobe žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného č. 1020503/1/525547-1118594/2012/5309 zo 16.08.2012, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9813301/1/1026/2012/Bab z 23.01.2012 ako nezákonné a nepreskúmateľné zrušil. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Uviedol, že žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil so závermi správcu dane a podľa jeho názoru je jednoznačne preukázané, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane sú nezákonné, z toho dôvodu ich napadá v súlade s ustanovením § 249 O.s.p. v v celom rozsahu. Poukázal na to, že rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, z ktorého dôvodu sú nepreskúmateľné, pretože nemajú náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. Daňový úrad dospel v prípade žalobcu ako daňového subjektu i ďalších daňových subjektov prepojených personálne s W. O. k záveru, že reálnosť uskutočnených obchodov zo strany daňových subjektov prepojených jednou osobou W. O. je potrebné preukázať ďalšími účtovnými dokladmi bez reálne výpovednej hodnoty. Ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie, nie je samá o sebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Argumentáciu s personálnou účasťou akejkoľvek osoby, v akejkoľvek spoločnosti nie je možné dávať do priamej, ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretože toto je preukázateľné, len z iných skutočností. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť a konať niečo, čo zákon neukladá. Tým, že W. O. založil viacero obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Účelom daňovej kontroly v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si v danom prípade žalobca nemohol riadne plniť svoje povinností, ale zistiť čo najúplnejšie skutočností rozhodujúce pre správne určenie dane. Aktivity žalobcu, ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže tieto spoločnosti boli opakovane medializované. Podnikateľské subjekty v podstate fungujú vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Z faktu, že neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody neboli reálne. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“, z obsahu ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanových v príslušných ustanoveniach šiestej Smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Totiž musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Vzniesol výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že W. O. ako bývalý konateľ a spoločník daňového subjektu, ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe. Bol si vedomý skutočnosti, že pri takom veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti, ktorá bola vykonávaná v spoločnostiach personálne prepojených W. O., nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako je absencia niektorých dokladov alebo neuskutočnenie niektorých ďalších úkonov, ale za takéto pochybenia podľa neho mu mohla byť uložená sankcia za porušenie právnych predpisov. Nakúpil tovar, ktorý korešponduje s predmetom činnosti podľa živnostenského oprávnenia, nadobudol vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, jeho prevzatím od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne základy s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru zabezpečoval predávajúci a ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok, ktoré sú upravené aj v Obchodnom zákonníku. Ďalej uviedol, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, teda rozhodnutia správnych orgánov neboli v súlade s § 30 zákona č. 511/1992 Zb., odôvodnenie nemá predpísané náležitosti, ktoré vyžaduje zákon o správe daní a poplatkov, a preto takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné. Poznamenal, že z objektívnych príčin nemohol väčšinu dôkazov predložiť, a preto žiadal, aby súd si tieto vyžiadal priamo zo spisu daňového úradu, resp. aby ich predložili spolu so spisom. V súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O.s.p. žiadal, aby súd uznesením odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. K námietkam, ktoré žalobca uviedol v žalobe a ktoré sú obsahovo totožné s podaným odvolaním proti dodatočnému platobného výmeru zaujal rovnaké stanovisko, ako uviedol aj v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 250f ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z pripojených administratívnych spisov žalovaného, ako aj správcu dane a napokon je to uvedené aj v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí súd zistil, že žalobca ako daňový subjekt si v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. uplatnil za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2010 právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľov: BRSC s.r.o., Streda nad Bodrogom, W. O. - O., JOMADO s.r.o., Streda nad Bodrogom v sume 121.050,51 Eur a to konkrétne z týchto faktúr: - od dodávateľa BRSC s.r.o., Streda nad Bodrogom faktúra č. XXXXXX/BR za dodanie 28,50 m2 pilín, základ dane 20.205,50 Eur, DPH 3.839,23 Eur, - T. X. W. O. - O. faktúra č. XXXXXX/VX za dodanie 1.950q sena, 1.100 q slamy, 1.900 q šrotu a 254.600 ks kukurice v strukovom stave, základ dane 113.632,50 Eur, DPH 21.590,18 Eur, faktúra č. XXXXXX/VX za dodanie 215.400 ks kukurice v strukovom stave, základe dane 51.696,00 Eur, DPH 9.822,24 Eur, faktúra Č.. XXXXXX/V za dodanie 2.500 q sena, 990 q slamy, 3 500 q šrotu a 320.000 ks kukurice v strukovom stave, základ dane 156.506,90 Eur, DPH 29.736,31 Eur, - od dodávateľa JOMADO s.r.o., Streda nad Bodrogom J. Č.. XXXXXX/JX za dodanie 90.000 kg jablčnej drene, základ dane 113.400,00 Eur, DPH 21.546,00 Eur, J. Č.. XXXXXX/JX za dodanie 150.000 litrov jablčnej šťavy, základ dane 244.500,00 Eur, DPH 46.455,00 Eur. Uvedené skutočnosti zistila kontrolná skupina, ktorá vykonala u žalobcu ako platiteľa dane kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol č. I/332/19469-140580/2011/ Karn z 27.12.2011 a Dodatok k protokolu, ktoré boli prerokované a doručené v zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. 16.01.2012. Tento protokol bol zároveň podkladom pre vydanie Dodatočného platobného výmeru správcom dane č. 9813301/1/1026/2012/Bab z 23.01.2012. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt dňa 20.12.2010 predložil účtovné doklady za zdaňovacie obdobie september 2010. Kontrolná skupina po kontrole úplnosti predložených dokladov vyzvala daňový subjekt písomnou výzvou z 10.01.2011, ktorá bola prevzatá 31.01.2011, aby predložil doklady preukazujúce prepravu tovaru EČV vozidiel, inventárne karty dlhodobého majetku, skladové karty, spotrebu PHM, knihy jázd, technické preukazy motorových vozidiel, ostatné účtovné doklady a zmluvy týkajúce sa kontrolovaného obdobia, účel nákupu, miesto skladovania, bankové výpisy, interné doklady, písomné stanovisko k preverovaným faktúram. Daňový subjekt na výzvy nereagoval, a preto správca dane zaslal opätovnú výzvu zo dňa 10.02.2011, ktorú prevzal 22.02.2011, ale ani na túto výzvu daňový subjekt nereagoval. Správca dane na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení vyzval daňový subjekt aj výzvou zo 14.11.2011, ktorú prevzal 21.11.2011 a keďže na ňu nereagoval, zaslal opakovanú výzvu zo 06.12.2011, ktorá bola prevzatá 06.12.2011, ale ani na tieto výzvy daňový subjekt vôbec nereagoval. Správca dane v zmysle § 32 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal o súčinnosť odberateľov zemného plynu Slovenský plynárenský priemysel a. s., Bratislava, Východoslovenskú energetiku a.s., Košice, Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť a.s., Košice, Sociálnu poisťovňu Bratislava, Regionálny úrad verejného zdravotníctva, Poľnohospodársku platobnú agentúru Bratislava, Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky Bratislava, Regionálnu veterinárnu a potravinovú správu Trebišov, Geodetický a kartografický ústav Bratislava, peňažné ústavy OTP BANK Slovensko a.s., VÚB a.s., UNICREDIT BANK Slovakia, Slovenská sporiteľňa, a.s., Tatra banka, a.s., ČSOB a.s., DEXIA BANKA Slovensko, VOLKSBANK Slovensko, Komerčná banka Bratislava, Privat banka a.s., City Bank Europe plc, Poštová banka a.s., BRE Bank SA, ING Bank N.V.. V súvislosti s preverovaním uplatneného odpočítania dane z faktúry od dodávateľ BRCS s.r.o. o nákupe pilín 25,50 m2 v cene 709,00 Eur za m3 bolo zistené, že išlo o odpadový materiál a cena mohla byť najviac 45,00 Eur za tonu. 1 m3 mäkkých pilín aké boli produkované má hmotnosť do 700 kg - 0,7 t a pri množstve 28,50 m3 x 0,7 t = 19,95 tony. Po prepočte na jednotku tona predstavuje cena fakturovaných pilín 1.012,86 Eur/t, ide o cenu bez DPH, pričom cena, ktorá je uvedená na predloženej faktúre je vyššia o 967,86 Eur. Ďalej bolo zistené, že daňový subjekt W. O. - O. predložil faktúry od dodávateľa J. J. -J., B. XX, N., pričom cena za 1 m3 sa pohybovala v rozmedzí 55,00 až 74,00 Eur za surové kmene ihličnatej hmoty a tento dodávateľ bol jediným externým dodávateľom drevnej hmoty. V súvislosti s preverovaním uplatneného odpočítania dane z faktúr za dodanie krmív správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že v zdaňovacom období september 2010 nebol zaznamenaný žiadny presun zvierat, nebol zistený rozdiel medzi evidenciou zvierat a fakturovanými predajmi zvierat, nie je jasný stav zvierat ani to, či v skutočnosti nejaké zvieratá boli presúvané. Okrem toho bolo zistené, že na jednotlivých farmách mali byť aj zvieratá, ktoré patrili iným spoločnostiam W. O.. Krmoviny a nastieľacie tovary boli fakturované daňovým subjektom W. O. - O. a samotným žalobcom, ale ani jeden z nich nemá vlastných zamestnancov, neúčtuje žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikaním. Zo skladových kariet daňového subjektu W. O. - O. zistil, že za rok 2009, k 31.12. mal nulové zostatky, ale v kalendárnom roku 2010 hneď od začiatku roka vykonával dodanie pre žalobcu dodávky. Daňový subjekt fakturované komodity, predovšetkým krmoviny a nastieľací tovar deklaroval, že boli spotrebované v rámci jeho chovov, nepreukázal taký chov, ktorý by mohol reálne spotrebovať nakúpené komodity (krmivá a nastieľací tovar). Zisťovali sa dostupným spôsobom informácie ohľadne presunu a chovu zvierat, spôsob ich ustajnenia, paše, priemernej spotreby krmív, k spotrebe jablčnej šťavy a jabĺk, ako krmiva, pričom ide o netradičné krmivo. Pri ich väčšej konzumácii môže dôjsť k strate na hmotnosti, k chorobám a nevylučuje sa aj úhyn zvierat. Porovnaním s pôvodnou prvotnou registráciou zvierat zistil, že žalobca mal najviac 530 ks hovädzieho dobytka a 3 200 ks oviec, preto nemohol vzhľadom aj na to, že september je ešte obdobím intenzívnej pastvy a časť krmiva bolo možné nahradiť aj zeleným krmivom potrebovať také množstvo krmovín, aké bolo nakúpené s predloženými faktúrami. Pri faktúre od JOMADO s.r.o. za dodanie jablčnej drene a jablčnej šťavy vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že kapacita skladov daňového subjektu nepostačovala na dodanie takého objemu tovarov tak, ako boli deklarované faktúrami a naviac žalobca nepreukázal ani prevoz takéhoto tovaru, jeho pasterizáciu alebo chemickú úpravu, aby jablčná dreň a jablčná šťava neboli znehodnotené. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so Všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ods. 8 uvedeného ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktorý je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť správnosti alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. (zákon o DPH) právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 1 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku je povinný platiť daň. V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaním služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť, podľa tohto zákona je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Súd na námietku žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, resp. neposkytnutie mu priestoru, aby mohol predložiť relevantné dôkazy z vykonávanej daňovej kontroly poukazuje na ustanovenie § 15 ods. 6 písm. d) a d) zákona č. 511/1992 Zb., z ktorých vyplýva pre žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt povinnosť umožniť vykonanie daňovej kontroly a predloženie všetkých dôkazov, ku ktorým je vyzvaný, resp. ktoré je povinný predkladať. Žalobcovi na začiatku daňovej kontroly bola zaslaná písomná výzva, spolu s upovedomením o výkone daňovej kontroly z 29.11.2010, aby predložil dôkazné prostriedky preukazujúce dodanie tovaru od dodávateľa W. O. - O. s uvedením, o ktoré konkrétne faktúry sa jedná za účelom preukázania a preverenia oprávnenosti nároku na odpočítanie dane v predloženom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2010, k čomu bola stanovená 15 dňová lehota. Žalobca napriek tomu, že výzvu prevzal, resp. jeho splnomocnený zástupca, v stanovenej 15 dňovej lehote neposkytol žiadnu odpoveď, až 20.12.2012 predložil účtovné doklady za september 2010, ale nie všetky, a preto kontrolná skupina ho opakovane vyzvala na predloženie dokladov výzvou z 10.01.2011, 10.02.2011, 04.04.2011, ktoré hoci riadne prevzal, na ne žiadnym spôsobom nereagoval. Daňový subjekt nereagoval ani na výzvy zo dňa 14.11.2011 a 06.12.2011, hoci ich riadne prevzal. Dôkazné bremeno, ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správne daní a poplatkov v daňovom konaní znáša daňový subjekt, keďže žalobca okrem faktúr, ktoré boli predložené správcovi dane iné dôkazy nepredložil, nezaslal žiadne vyjadrenie, vysvetlenie, teda nereagoval na žiadnu výzvu správcu dane. Sám žalobca si teda nesplnil svoju povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo zákona o správe daní a poplatkov, preto z jeho strany nie je dôvodné namietať o nedostatočnom zistení skutkového stavu správcom dane. V tejto súvislosti nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že zaistené doklady mu neboli vydané orgánmi činnými v trestnom konaní, ani súčasnej konateľke X. Z., pretože ako zistili zamestnanci správcu dane, žiadne doklady v súvislosti s faktúrami, ktoré mali byť podkladom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, zaistené neboli. Taktiež nie je dôvodná námietka, že si žalobca zvolil právneho zástupcu advokáta, ktorý v priebehu konania zomrel, teda došlo k zániku zastupovania, nakoľko je vecou vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným ako spolupracujú, napokon ani žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal, aby nejaké dôkazy v súvislosti s preskúmavaným konaním bol odovzdal právnemu zástupcovi. K námietke žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného nemá náležitosti stanovené v § 30 ods. 1 a 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. treba uviesť, že preskúmavané rozhodnutie má náležitosti stanovené v § 30 ods. 1 zákona, podľa ktorého rozhodnutie je platné, len ak je riadnym spôsobom doručené alebo oznámené, pričom v danom prípade rozhodnutie žalovaného bolo riadne doručené vtedajšej jeho právnej zástupkyni JUDr. Martine Gombosovej, ktorá ho prevzala 02.08.2012. Odôvodnenie rozhodnutia má náležitosti, ktoré vyžaduje § 30 ods. 3 zákona, lebo je v ňom stručne uvedené aký bol zistený skutkový stav, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy žalovaný použil pri hodnotení dôkazov a aj podľa ktorých právnych predpisov rozhodol. Tiež odôvodnenie rozhodnutia žalovaného zodpovedá aj ustanoveniu § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, pretože v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli vznesené vo včas podanom odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. Z uvedených dôvodov tieto námietky súd považuje za nedôvodné. Podľa názoru súdu nie je opodstatnená ani námietka, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom je postavené rozhodnutie ako správcu dane, tak aj žalovaného je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočňovaniu zdaniteľného plnenia a to W. O.. Správca dane, ako to vyplýva z obsahu pripojených administratívnych spisov vykonal šetrenie na základe ktorého zistil, že W. O. bol oprávnený konať za dodávateľské ako aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už formou písomnou alebo ústnou medzi spoločnosťami personálne prepojenými jeho osobou vystupoval ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa. Platby za tovar a služby boli uskutočňované v hotovosti, sám dojednával ceny, sám vystavoval pokladničné doklady, príjmové aj výdavkové a pod.. Sám uviedol, že v spoločnostiach kde bol konateľom alebo spoločníkom sám vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodnoekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. V celom reťazci svojich odchodných spoločností bol nezastupiteľný a ku všetkým preverovaným skutočnostiam sa mohol iba on vyjadrovať, predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. K nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach jednou osobu W. O., medzi ktorými došlo k údajnému uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ale z dôvodu, že daňovou kontrolou nebolo mu uznané odpočítanie z dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa tak, ako je to uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, ktorých úhradu žalobca deklaroval platbou v hotovosti predložením výdavkových pokladničných dokladov. Odpočítanie dane nebolo uznané z dôvodu, že v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH k uskutočneniu predmetných zdaniteľných obchodov deklarovaných uvedenými dodávateľskými faktúrami nedošlo. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že tovar deklarovaný dodávateľskými faktúrami mu bol aj reálne dodaný, t. j. nepreukázal, že tovar deklarovaný aj prijal. Pre reálne uskutočnenie dodávky tovaru nestačí ani to, ak tovar, ktorý je predmetom dodania korešponduje s predmetom činnosti podľa živnostenského oprávnenia, ale tak, ako už bolo viackrát uvedené, je potrebné preukázať, že došlo k reálnemu uskutočneniu daného obchodu, teda aj dodania tovaru, nielen po formálnej stránke, teda predložením dodávateľskej faktúry od dodávateľa. K námietke žalobcu kde tvrdí, že aktivity žalobcu a ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne treba uviesť, že správca dane zachytil celý tok dodávok za dlhšie obdobie, ktoré preukazuje nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti, ktoré boli personálne prepojené osobou W. O. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali síce dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javí ako skutočná. Pri zohľadnení celej štruktúry vzťahov v skutočnosti išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Pri vyhodnocovaní jednotlivých dôkazov a v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na zákon o DPH, ale aj na záver rozsudku Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ podľa názoru súdu žalovaný správne konštatuje, že v danom prípade hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločnosti deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Preto nie je opodstatnená námietka, že by správne orgány neprihliadali na uvedené rozhodnutie. K námietke žalobcu, že podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou W. O. fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov, s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu, súd poukazuje na to, že daňové subjekty prepojené osobou W. O. obchodovali iba medzi sebou navzájom, konečný príjemca nebol zistený, ba práve naopak bolo zistené, že obchodovaný tovar neustále zostával v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločnosti, za ktoré ako bolo zistené je vedená spoločná evidencia tovarového toku a tento tovar nie je umiestňovaní na trh, takže charakteristiky holdingu pre tieto spoločnosti nemajú význam. Aj v holdingu jednotlivé spoločnosti musia viesť samostatné účtovníctvo a tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenávané aj v účtovníctve. Účtovné jednotky sú povinné zostavovať aj individuálnu účtovnú závierku. Ak mali tieto spoločnosti fungovať vo forme blízkej holdingu, potom by nemal význam tok tovaru iba medzi jednotlivými spoločnosťami v rámci jedného miesta, bez vstupu do obchodných transakcií ďalších osôb a spoločností. Námietka žalobcu uvedená v závere žaloby, že správca dane pri posudzovaní vzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil, z ktorého dôvodu rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného je nepreskúmateľné, súd nepovažuje za dôvodné, pretože vypracované rozhodnutie ako správcom dane dodatočný platobný výmer, tak aj žalovaného spĺňa zákonom stanovené podmienky rozhodnutia v zmysle § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. V odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je uvedené aké bolo vykonané dokazovanie a šetrenie v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov, že žalobca nespolupracoval so správcom dane, na výzvy, ktoré mu boli zaslané nepredložil dôkazy, nepodal vyjadrenia, vysvetlenia, správca dane sám vykonal zistenia sporných skutočnosti a vykonané dôkazy boli správnymi orgánmi hodnotené podľa ich úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Výrok rozhodnutí správnych orgánov je napokon aj logickým záverom, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia. Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu v medziach žaloby je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, lebo v konaní úspešný nebol a žalovaný nemá právo na ich náhradu. Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.