Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Sp/28/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200740 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200740.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou, v právnej veci navrhovateľky: J. I., I.. XX.XX.XXXX, Š. B. F., G. Č. U.Á. O. Ú. B.É. E. B. H. O. M., Z. XX, XXX XX M., zastúpenej Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Topoľa, Topoľa 20, 067 65, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-SO19-96-002/2014 zo dňa 05.06.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO19-96-002/2014 zo dňa 05.06.2014. Navrhovateľke sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca, ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 125 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“) rozhodol o zaistení navrhovateľky podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a/ ZoPC, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2014. Proti účastníkovi bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení. Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že využil všetky zákonné prostriedky, ktoré mu ukladá ZoPC, ako aj Správneho poriadku, aby sa zaistenec mohol k svojmu zaisteniu vyjadriť, mohol byť aj iným spôsobom riešený v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, Charty základných práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, čl. 4 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 562/2006, pričom zistil, že zaistenec nemajúc u seba žiadne doklady, žiadne finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) žiadne väzby, ani udelený pobyt, či zabezpečené zamestnanie, preto považoval za zákonné navrhovateľa umiestniť v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. V priebehu konania o administratívnom vyhostení požiadala o azyl na území SR, čo správny orgán vyhodnotil ako účelové konanie v snahe vyhnúť sa zaisteniu. Z uvedeného dôvodu bolo konanie o administratívnom vyhostení prerušené. Vyjadril sa k readmisnej dohode s Ukrajinou, na základe Dohody medzi ES a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú.v. EÚ L 332, z 18.12.2007). Cieľovou stanicou utečenca bola krajina Rakúsko. Správny orgán považoval Ukrajinu za bezpečnú krajinu, v ktorej by navrhovateľke nehrozilo kruté zaobchádzanie, prípadne iné bezprávie. S prihliadnutím na judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR v napadnutom rozhodnutí citovaných, okrem uvedeného aj ES pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinka požiadala v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jej azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie o vyhostení v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Mal za to, že reálnosť dĺžky zaistenia v každom individuálnom prípade závisí od dĺžky konania o administratívnom vyhostení alebo konania o udelenie azylu a preto v rozhodnutí bola určená primeraná lehota na zaistenie, ktorá sa v priebehu zaistenia skúma podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona o pobyte cudzincov. Navrhol rozhodnutie potvrdiť. Navrhovateľka podala v zákonnej lehote opravný prostriedok. Odporca sa vyjadril k opravnému prostriedku dňa 26.06.2014 v intenciách odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Okrem iného uviedol, že v rozhodnutí dostatočným spôsobom odôvodnil aplikáciu ustanovení ZoPC, judikatúru NS SR a nálezov ÚS SR, ako aj medzinárodné právne akty. Okrem iného uviedol, že vo veci sa vykonáva šetrenie za nedovolené prevádzačstvo, keďže bol zadržaný jeden z dvojice prevádzačov. V čase zaistenia cudzinca, nevzťahoval sa na neho právny režim Návratovej smernice (Smernica Rady 2005/85/ES z 01.12.2005). Námietky uvedené v opravnom prostriedku: 1/ nedostatočne zistený skutkový stav, 2/ neúčelnosť zaistenia, 3/ ak navrhovateľka v konaní o zaistení, po prejavení vôle požiadať o azyl, v takom prípade by nebolo a nie je prípustné jej zaistenie v režime Návratovej smernice, 4/ odporca vyvodil nesprávny záver, že sa navrhovateľka bude vyhýbať administratívnemu vyhosteniu, respektíve existuje tu riziko jej úteku, 5/ odporca nesprávne aplikoval nález ÚS SR č. II. ÚS 147/2013. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu ustanovenia § 250l a nasl. O. s. p., preskúmal aj odvolacie dôvody uvedené v opravnom prostriedku a zistil, že opravný prostriedok nebol dôvodný. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Správneho poriadku (zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov o správnom konaní, ďalej len „SP“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 SP). Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia bola Zápisnica o vyjadrení účastníka zo dňa 05.06.2014 č. PPZ-HCP-SO19-P-10/2014, z ktorej vyplýva, že navrhovateľka z krajiny pôvodu: F., vycestovala s falošnými dokladmi na Ukrajinu, prostredníctvom prevádzačov sa dostala až po hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou, potom na území Slovenskej republiky v obci bývalej L., okres M., bola zadržaná hliadkou Policajného zboru Slovenskej republiky, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa. Navrhovateľka v opravnom prostriedku 1/ - 5/ nenamieta nezákonnosť rozhodnutia v tom smere, že správny orgán pri rozhodovacej činnosti použil nezákonný postup, resp. nesprávnu aplikáciu právnych predpisov. Namieta iba, že mal dôstojnejšie skúmať účelnosť zaistenia a zaoberať sa s Návratovou smernicou, s poukazom na čl. 15 Smernice EP a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008. Nedostatočne zistený skutkový stav nezdôvodnil, iba poukázal na to, že v danom prípade nie je aplikovateľný ústavný nález č. II. ÚS 147/2013. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľky, vzhľadom na všeobecný odkaz právnych noriem upravujúcich postavenie utečencov. Navrhovateľka v opravnom prostriedku ničím nepreukázala nezákonnosť postupu odporcu pri zaistení navrhovateľky, vzhľadom na skutočnosť, že v prípade nedobrovoľného prevádzačstva, bezúčelového putovania takýchto cudzincov cez hraničné priechody štátov schengenského priestoru, je takáto migrácia chránená zákonom príslušnej krajiny EÚ a každá krajina ES použije na ochranu svojich hraníc zákonné podmienky, upravujúce pobyt cudzincov na svojom území. V uvedenom prípade navrhovateľka ani nemala v úmysle zostať na území Slovenskej republiky, ale jej cieľovou krajinou bolo Rakúsko. Z uvedeného je možné dospieť k záveru, že konanie navrhovateľky pri spisovaní zápisnice zo dňa 05.06.2014 a súčasného vyhlásenia, že žiada o poskytnutie azylu na území Slovenskej republiky, bolo účelové. Konanie o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s vnútroštátnou úpravou (§ 88 ods. 1 písm. d/, § 88a ods. 1 písm. b/, c/ ZoPC). V tomto smere aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie za situácie, že navrhovateľka požiadala v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jej azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie o vyhostení. Z uvedeného dôvodu aj súd je toho názoru, že ide o zákonné zaistenie navrhovateľky pre účely vykonania opatrení na jej administratívne vyhostenie, v tomto prípade v súlade s Dohodou medzi ES a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú. v. EÚ L 332 zo dňa 18.12.2007). Uvedený postup odporcu je legálny a je povinnosťou Ukrajiny túto dohodu dodržať, bez ohľadu na jej súčasnú situáciu, v akej sa nachádza, skôr z ekonomicko-politického pohľadu. Podľa platnej právnej úpravy ZoPC ust. § 88 ods. 1 policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia c/ na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Súd mal za to, že u navrhovateľky bola splnená zákonná podmienka podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a/, d/, pretože aj keď je navrhovateľka v konaní o administratívnom vyhostení alebo azylovom konaní nemá oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a od týchto konaní bude závisieť jej faktické opustenie územia Slovenskej republiky, námietka v opravnom prostriedku, týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a neprimeranosti dĺžky zaistenia bola neopodstatnená. Na čas nevyhnutný, v tomto prípade do 04.09.2014, správny orgán dĺžku zaistenia určil primerane, preto nie je možné správnemu orgánu vytýkať nezákonnosť v aplikácii ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/, bod 1., 2. napadnutého rozhodnutia. Záverom súd poznamenáva, že ak by mala byť poskytnutá medzinárodná ochrana navrhovateľke na území SR, nič nebránilo navrhovateľke dobrovoľne sa prihlásiť na ktoromkoľvek Policajnom zbore Slovenskej republiky a žiadať napríklad o poskytnutie azylu, ak by dobrovoľne preukázala svoj útek z krajiny pôvodu pre neľudské zaobchádzanie a iné okolnosti, ktoré sú uvádzané v zápisnici o zadržaní. Iba v týchto prípadoch je možné vziať do úvahy nadnárodné akty a ich záväznosť pre Slovenskú republiku, popri aplikácii vnútroštátnej úpravy. Vzhľadom na situáciu, plynúceho letného a jesenného obdobia, kedy je príval takýchto utečencov enormný, pre účely podávania opravných prostriedkov v konaniach o zaistení je potrebné poučiť právnych zástupcov, aby poučili účastníka konania po vydaní rozhodnutia o zaistení o možnosti vzdania sa opravného prostriedku v prípadoch, kedy už je začaté administratívne konanie o vyhostení, ako aj azylové konanie, pretože len v týchto konaniach sa rieši skutková otázka uskutočneného úteku z pôvodu krajiny a napádať rozhodnutie o zaistení z dôvodov právnych, týkajúcich sa azylového konania je právne bezpredmetné a zaťažujúce súdne a správne orgány. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu súd rozhodnutie odporcu potvrdil, s poukazom na ustanovenie § 250q ods. 2 O. s. p.. Účastníkom nevznikli trovy konania, preto im neboli priznané (§ 250l ods. 2, § 250k ods. 1 O. s. p.). Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.