Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/29/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200824 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200824.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Marianna Hrabovecká, v právnej veci navrhovateľa: K. R., R.. XX.XX.XXXX, v obci P. K., O., O. štátnej príslušnosti, N. národnosti, islamského vierovyznania - sunnitskej vetvy, slobodný, bez cestovného dokladu, posledný trvalý pobyt v zahraničí v meste O., bez bližšieho označenia ulice alebo čísla domu, provincia Q., O., t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC Sečovce"), Slovenská republika (ďalej len „SR") zastúpený: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-77-15/PO-Ž-2014 zo dňa 05.06.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-77-15/PO-Ž-2014 zo dňa 05.06.2014 v časti o neudelení azylu. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-77-15/PO-Ž-2014 zo dňa 05.06.2014 odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že s navrhovateľom bol vykonaný pohovor za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti a azyl. V rámci pohovoru navrhovateľ uviedol, že v O. bol ostatné tri roky členom domobrany, ktorej poslaním bolo chrániť oblasť, v ktorej býval. Pracoval aj ako osobný vodič otca, ktorý bol veliteľom miestnej domobrany. V máji roku 2013 bol jeho otec príslušníkmi Talibanu usmrtený a následne od Talibanu obdržal list, v ktorom sa mu vyhrážali smrťou. Z toho dôvodu sa dočasne presídlil k otcovmu priateľovi do mesta S. a následne krajinu pôvodu opustil. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa obával o svoj život, pretože v O. nie sú vhodné podmienky pre život. Odporca ustálil vek navrhovateľa na základe odborného vyjadrenia po rádiologickom vyšetrení. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom boli počas konania objektívne vyhodnotené, komplexne posúdené a žiadosť individuálne preskúmavaná v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 4.3.1996. Následne citoval ustanovenia § 8 a § 2 písm. d) a e) zákona o azyle. Z výpovede navrhovateľa odporca vyvodil, že navrhovateľ svoju žiadosť zakladá na prenasledovaní neštátnymi aktérmi - príslušníkmi Talibanu, ktorým pripisuje zodpovednosť za smrť svojho otca a zároveň sa obáva, že by mohli aj voči nemu zrealizovať svoje písomné vyhrážky. Odporca skúmal mieru opodstatnenosti strachu navrhovateľa a dospel k záveru, že v priebehu konania nebolo preukázané, že by Taliban útočil voči jeho osobe alebo jeho rodine výlučne z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženského alebo politického presvedčenia. Útoky pramenili výlučne z členstva otca i samotného navrhovateľa v domobrane, kam vstúpil bez toho, že by týmto aktom chcel prejaviť svoj politický alebo náboženský názor. Z uvedeného odporca vyvodil, že ako člen domobrany si musel byť vedomý rizika možného konfliktu so znepriatelenou stranou. Odporca v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že členstvo menovaného v domobrane nemožno stotožniť s definíciou sociálnej skupiny, uvedených v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžo KS 60/06 z 27.02.2007 a 1 Sža 4/07 z 18.09.2007, pretože v jeho prípade sa nejedná o vrodenú a nemennú charakteristiku. Po komplexnom posúdení žiadosti navrhovateľa dospel odporca k záveru, že dôvody jeho žiadosti možno jednoznačne pripísať na vrub nepriaznivej všeobecnej situácie v O., zapríčinenej pretrvávajúcim vojnovým konfliktom, ktorá nezakladá dôvod pre udelenie azylu. Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že nie je možné vylúčiť, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. V závere sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal aj so stanoviskom splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, ktorá uviedla, že v provincii Q. je nestabilná situácia a navrhla poskytnúť pre navrhovateľa poskytnutie medzinárodnej ochrany a citoval materiály, použité za účelom posúdenia navrhovateľovej žiadosti, Č. p.: MU-ODZS-2014/000065-019 z 20.02.2014 a MU-ODZS-2014/000065-040 z 28.03.2014. Proti tomuto rozhodnutiu do výroku o neudelení azylu podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok, v ktorom uviedol že o udelenie azylu na území SR žiadal z dôvodov, že bol 3 roky členom domobrany, z dôvodov vyhrážky a usmrtenia jeho otca opustil krajinu pôvodu, jeho otec ako veliteľ miestnej domobrany bol objektom opakovaných vyhrážok súvisiacich s jeho prácou a násilného napadnutia. O svoj život sa obáva aj z dôvodu všeobecnej zlej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu. Navrhovateľ svoj opravný prostriedok odôvodňoval tým, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku pred tým, ako pristúpil ku konkretizácii dôvodov opravného prostriedku, uviedol svoj stručný profil. V opravnom prostriedku navrhovateľ po citovaní ustanovení zákona o azyle, Správneho poriadku a operatívnej príručky UNHCR na posúdenie žiadostí o azyl žiadateľov pochádzajúcich z O., k prenasledovaniu uviedol, že pôvodcom sú neštátni aktéri. Príčinou prenasledovania je navrhovateľova príslušnosť k ohrozenej sociálnej skupine a prisudzované politické presvedčenie. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku prostredníctvom správ UNHCR: UNHCR Eligibility Guidelines for Assesing the International Protection Needs of Asylum - Seekers from Afghanistan (HCR/ EG/AFG/13/01), 6 August 2013 (dostupné na ecoi.net) http://www.ecoi.net/file upload/90 1375862717 2013-08-06-unhcr-afghanistan-eligibility-guidelines.pdf, str. 34, 36, 47-48, poukázal na objektívnosť a oprávnenosť obáv prenasledovania. Navrhovateľ mal za to, že popis skutočností, tak ako uviedol, korešponduje s aktivitami protivládnych síl. Vytýkal odporcovi, že sa nijako nevyjadril k do spisu založeným dôkazom, ktoré preukazujú pravdivosť jeho tvrdení v kontexte s verejne dostupnými správami. Vychádzajúc z citovanej príručky UNHCR mal za to, že odporca zle právne posúdil jeho prípad, keď ho posudzoval s ohľadom na údajnú „neexistenciu“ jeho postavenia ako príslušníka istej sociálnej skupiny a zaoberal sa len všeobecnými hrozbami vo vzťahu k civilistom a všeobecnej zlej bezpečnostnej situácie tzn. opomenul posúdiť jeho postavenie ako prejav politického presvedčenia, hoci aj iba protivládnymi silami navrhovateľovi prisudzovaného. Navrhovateľ v opravnom prostriedku uviedol, že je príslušníkom konkrétnej sociálnej skupiny, tak ako to vyplýva z ustálenej judikatúry, že v prípade zaradenia osoby do istej sociálnej skupiny ísť o objektívne danú spoločnú charakteristiku, pričom nemusí ísť iba o vrodenú charakteristiku, ale táto môže byť aj „inak zásadná pre ľudskú identitu, svedomie alebo výkon ľudských práv“, či mať inú podobu. Podľa názoru navrhovateľa mal odporca zvážiť jeho postavenie ako osoby odporujúcej zásadám talibanskej interpretácie islamských princípov, noriem a hodnôt a skúmať možnosť podpory zo strany rodiny v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. Navrhol napadnuté rozhodnutie v časti o neudelenie azylu zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Odporca svojim podaním zo dňa 15.08.2014 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení odporca po stručnom opísaní skutkového stavu uviedol, že po podaní opravného prostriedku opätovne preskúmal navrhovateľovu žiadosť o udelenie azylu a dospel k názoru, že odporca rozhodol vecne správne, pričom vychádzal hlavne z výpovede navrhovateľa a z objektívne zistených skutočností. Odporca navrhol rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O.s.p.) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu. Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté. Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľa bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 27.03.2014 vyhrážkou protivládnej skupiny Taliban a všeobecne zlou bezpečnostnou situáciou, ktorým odporca venoval náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č.l. 63-73 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu. K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe - navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného postihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle. Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov. Navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. V rámci správneho konania síce navrhovateľ predložil dokumenty, preukazujúce otcovu smrť a jemu adresovanú vyhrážku, ale medzi prezentovaným dôvodom odchodu navrhovateľa z krajiny pôvodu a samotným odchodom došlo až uplynutím 3 mesiacov, ktoré nie je zanedbateľné. Taliban sa mu nikdy predtým a ani potom nevyhrážal. Okrem toho, potencionálnemu násiliu zo strany Talibanu je vystavené celé obyvateľstvo O.. Krajský súd poukazuje aj na výpoveď navrhovateľa, ktorý uviedol, že on spolu s jeho rodičmi sa rozhodol opustiť O.. Na druhej strane, ale uviedol, že jeho otca zabili a od incidentu, pri ktorom postrelili jeho brata, nevie čo sa stalo s jeho mamou a súrodencami. K námietke príslušnosti navrhovateľa k určitej sociálnej skupine krajský súd dodáva, že treba skúmať to, či navrhovateľ konal (nekonal) tak, že táto charakteristika alebo konanie (nekonanie) mohlo spôsobiť to, že subjekt prenasledovania prisúdil navrhovateľovi dané politické presvedčenie, aké kroky podnikol subjekt prenasledovania voči navrhovateľovi v čase jeho pobytu v krajine pôvodu a aké kroky podniká na základe informácií o krajine pôvodu subjekt prenasledovania voči osobám v podobnom postavení. Krajský súd mal za to, že odporca správne vyhodnotil príslušnosť navrhovateľa k určitej sociálnej skupine, pretože tak, ako uviedol v rozhodnutí v prípade členstva v domobrane sa nejedná o nemennú charakteristiku aj keď je prisudzovaná navrhovateľovi. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil. Krajský súd považuje za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom došiel k záveru, že ten rozsiahle dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle. Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady, a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p.. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s .p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s .p. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní a nemali preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.