Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Sp/39/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201005 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201005.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: U. S. W., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom M. O. X F. A., R., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, V. XX, XXX XX F., zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, ul. Ľ. Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-38-029/2014 zo dňa 29.07.2014 o zaistení, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e podľa § 250j ods.2 písm. a/ O.s.p. rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-38-029/2014 zo dňa 29.07.2014 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Krajský súd n a r i a ď u j e, aby bol U. S. W. (M), narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, V. XX, XXX XX F., bezodkladne p r e p u s t e n ý zo zaistenia. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-38-029/2014 zo dňa 29.07.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 29.07.2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov F. (ďalej len „ÚPZC F.“) o 22:00 hod. na čas potrebný na rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu do 16.12.2014. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 14.06.2014 v čase o 01:00 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OCP PZ Michalovce v súčinnosti s hliadkou OO PZ Humenné na Hrnčiarskej ulici pred pohostinstvom Kameňolom v meste Humenné, kedy pri kontrole nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a preto bol predvedený na OCP PZ Michalovce za účelom zistenia jeho totožnosti. Navrhovateľ teda neoprávnene vstúpil na územie SR resp. Schengenského priestoru v presne nezistenom mieste a čase v skupine ďalších utečencov. Za prítomnosti tlmočníka bola zistená totožnosť navrhovateľa a skutočnosť, že neoprávnene vstúpil a sa zdržiava na území SR bez cestovného dokladu, bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán. Týmto svojím konaním navrhovateľ porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Dňa 14.06.2014 odporca začal správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR č.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-38/2014 s určením zákazu vstupu. Odporca zaistil navrhovateľa s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny v zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pre existenciu rizika jeho úteku. Navrhovateľ následne pri spísaní zápisnice vyjadril vôľu požiadať o udelenie azylu. Odporca po prerušení konania umiestnil navrhovateľa do ÚPZC F., ktorý bol príslušný na prijatie vyhlásenia cudzinca o udelenie azylu. Dňa 26.06.2014 bolo správnemu orgánu doručené oznámenie o prijatí vyhlásenia navrhovateľa o udelenie azylu na území SR. Odporca vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že navrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl až potom, čo bolo voči nemu začaté konanie o administratívnom vyhostení, čo vyhodnotil ako účelové, aby tým navrhovateľ pozdržal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a aby pokračoval v ceste jeho pôvodného zámeru do Nemecka. Odporca pritom vychádzal zo zápisnice o vyjadrení navrhovateľa o administratívnom vyhostení č.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-38-005/2014 zo dňa 14.06.2014. Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.5.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Charty základných práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie o ľudských právach. Ďalej sa odporca riadil aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8 Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Odporca považoval za preukázané, že navrhovateľ má snahu dostať sa do azylového tábora s voľnejším režimom pohybu, ktorý by následne využil na útek ďalej do Európy, s cieľom oddialiť vydanie do R.. Z výpovede navrhovateľa odporca vyvodil, že keby nebol kontrolovaný hliadkou polície, tak by sa po nelegálnom vstupe na územie SR neprihlásil príslušným úradom. Ďalej odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. V ďalšej časti svojho rozhodnutia odporca uviedol, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5Sp/30/2014-33 zo dňa 15.07.2014 zrušil rozhodnutie č.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-38-008/2014 zo dňa 15.06.2014 o zaistení navrhovateľa a nariadil okamžité prepustenie zo zaistenia. Podľa odporcu navrhovateľ počas vedenia úkonov o administratívnom vyhostení nežiadal o udelenie azylu na území SR, pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení nespolupracoval a nevedel poskytnúť relevantné informácie pre vydanie rozhodnutia. Za dôvody vysokého rizika úteku odporca v napadnutom rozhodnutí pokladal, že sa navrhovateľ na policajný útvar nedostavil sám, ale bol prichytený pri páchaní trestnej činnosti prevádzačov, ktorí ho mali dopraviť do Európy. Opierajúc sa o operatívne poznatky odporca považoval za jednoznačne preukázané, že úlohou migranta- navrhovateľa je dostaviť sa až do cieľovej krajiny, aby za uvedené služby mohol zaplatiť. Odporca v záverečnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ v zápisnici č. PPZ-HCP- PO7-ZVC-38-026/2014 zo dňa 29.07.2014 zmenil výpoveď iba v tom zmysle, že chce ostať na území SR. Podľa názoru odporcu, navrhovateľ odmietol podpísať svoju výpoveď z dôvodu mylnej domnienky, že tak nebude zaistený. Touto skutočnosťou odporca preukazoval navrhovateľovu nespoluprácu počas konania. Riziko úteku odôvodnil tým, že ak by navrhovateľ nežiadal o azyl účelovo, nevadilo by mu, že bol umiestnený v ÚPZC F., lebo aj počas umiestnenia v tomto zariadení prebieha azylový proces rovnako ako počas umiestnenia v Azylovom tábore v B., čiže považoval vo svojom rozhodnutí za jednoznačne preukázané, že navrhovateľ má snahu dostať sa zo zaistenia, aby po dostavení sa do Azylového tábora v B., kde by mal voľný pohyb, po obdržaní priepustky, mohol ujsť. Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil citovaním ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, a to aj vo výroku rozhodnutia s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, ktoré je vykonateľné doručením. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom poverenej právničky Centra právnej pomoci (ďalej len „zástupkyňa“), domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení z dôvodov, že rozhodnutie vykazuje viaceré prvky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, obsah spisu je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Zároveň navrhla nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC F.. V opravnom prostriedku zástupkyňa navrhovateľa namietala odporcove opomenutie prepustenia navrhovateľa zo zaistenia, a to napriek rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp 30/2014-33 zo dňa 15.07.2014. Po doručení rozsudku súdu dňa 25.07.2014 Centru právnej pomoci, právnička centra osobne informovala zariadenie pre cudzincov o súdom uloženej povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia. Dňa 29.07.2014 v noci o 20:29 bola zástupkyňa navrhovateľa kontaktovaná odporcom o tom, že navrhovateľ s ďalšími cudzincami odmietajú podpísať akékoľvek písomnosti odporcu a trvajú na právnej pomoci. Po negatívnej odpovedi zástupkyne, či bol navrhovateľ prepustený zo zaistenia v zmysle rozsudku súdu, zástupkyňa odporcu upozornila na skutočnosť, že odmietnutie podpísania písomností je zapríčinené samotným konaním odporcom. Zástupkyňa navrhovateľa namietala, že príkaz na prepustenie zo dňa 29.07.2014, ktorý sa nachádza v spise odporcu, nebol nikdy navrhovateľovi doručený a ani vykonaný. Z toho dôvodu, navrhovateľ nikdy slobodne neopustil ÚPZC F. a teda nebol kontrolovaný hliadkou PZ na V. ulici v F.. Zástupkyňa navrhovateľa mala za to, že odporca hrubo porušil čl. 2, čl. 17 Ústavy SR a § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keď nerešpektoval právoplatné rozhodnutie krajského súdu a nesplnil uloženú povinnosť bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia. Vychádzala pritom z ustanovení čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR, § 90 ods. 2 písm. b/ bodu 2 zákona o pobyte cudzincov, § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a z uznesenia Generálneho prokurátora SR č. IV Pz 127/11-9 zo dňa 10.10.2011, ktoré aj citovala. Zástupkyňa navrhovateľa ďalej namietala, že odporca namiesto prepustenia navrhovateľa vydal napadnuté rozhodnutie o zaistení v zmysle ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov, ktoré však odôvodnil identicky s predošlým rozhodnutím o zaistení navrhovateľa, ktoré bolo zrušené citovaným rozsudkom súdu. Zástupkyňa navrhovateľa považovala za rozpor s obsahom spisu, ale aj s postupom a rozhodnutím o prerušení konania o vyhostení, tvrdenie odporcu, že počas vedenia úkonov v konaní o administratívnom vyhostení, navrhovateľ nežiadal o azyl. Rovnako za rozporné považovala aj dôkazy, o ktoré odporca opiera svoje rozhodnutie, ktoré sú podľa citovaného rozsudku krajského súdu fiktívnej povahy, bez bližšej konkretizácie rizika úteku. Odporca nezisťoval v akom štádiu bolo konanie o azyle, či je vôbec dôvodné a účelné. Zástupkyňa navrhovateľa v opravnom prostriedku považovala odporcom citované rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.5.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 v prejednávanej veci za právne irelevantné, nakoľko sa tento prípad vzťahuje iba na prípady zaistenia žiadateľa o azyl podľa iného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, a to § 88a ods. 1 písm. c/. Preto odporca vec nesprávne právne posúdil. Navyše úvaha odporcu ohľadom aplikácie § 88a zákona o pobyte cudzincov nie je poznateľná a teda ani preskúmateľná. V opravnom prostriedku zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ mal záujem o udelenie azylu na území SR z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v R. a z dôvodu, že spolupracoval s americkou armádou, pre ktorú robil tlmočníka. V jeho veci neexistuje riziko úteku. Riziko úteku navrhovateľa bolo odôvodnené odporcom iba na podklade skutočností zisťovaných ku dňu vydania predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení navrhovateľa z 15.06.2014, ktoré však bolo zrušené súdom práve s ohľadom na neexistenciu rizika úteku, resp. na dôkazy fiktívnej povahy o riziku úteku navrhovateľa. Po citovaní z judikatúry ESĽP Saadi proti Spojenému kráľovstvu a nálezu Ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50), zástupkyňa navrhovateľa v opravnom prostriedku uviedla, že pre všeobecne známu zlú bezpečnostnú situáciu v R. a pre faktické prekážky, nie je možné realizovať jeho vyhostenie do R.. Rovnako nie je možné realizovať readmisiu navrhovateľa na územie Ukrajiny, nakoľko nebolo preukázané, že vstúpil na územie SR z Ukrajiny. Ďalšie námietky mala zástupkyňa navrhovateľa k vymedzeniu začiatku doby a trvania zaistenia v rozhodnutí odporcu, ktoré považovala za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Taktiež poukázala aj na rozpor rozhodnutia odporcu so stanoviskom zariadenia pre cudzincov k predpokladanej dĺžke vydania rozhodnutia v azylovom konaní, podľa ktorého nie je potrebné stanoviť dlhšiu dobu zaistenia, než aká bola stanovená v predchádzajúcom rozhodnutí o zaistení. V záverečnej časti opravného prostriedku sa zástupkyňa navrhovateľa podrobne vyjadrila k celkovému postupu odporcu aj vo vzťahu k jej osobe. Úradný záznam nachádzajúci sa v spise odporcu považovala za nepravdivý a urážlivý voči jej osobe. K podanému opravnému prostriedku navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca dňa 21.08.2014 a uviedol, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a je preskúmateľné. K prvej časti podaného opravného prostriedku odporca uviedol, že námietky zástupkyne navrhovateľa sú len všeobecného charakteru v čisto teoretickej rovine, bez bližšej konkretizácie pochybenia odporcu. Odporca vydal príkaz na prepustenie navrhovateľa dňa 29.07.2014, hneď potom, ako mu bol prostredníctvom pošty doručený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.07.2014 pod č. 5Sp/30/2014-33, preto mal za to, že nekonal protiústavne. K druhej časti opravného prostriedku okrem iného odporca uviedol, že riaditeľ ÚPZC F. oboznámil zástupkyňu navrhovateľa o prepustení a umiestnení do záchytného tábora ako o jednej z možností, avšak dodal, že o tom rozhodne príslušný útvar. Navrhovateľa informovala jeho zástupkyňa, čiže jedine ona zavádzala navrhovateľa. K tretej časti opravného prostriedku uviedol, že odporca dodržal medzinárodné všeobecne záväzné a taktiež vnútroštátne všeobecne záväzné právne predpisy, pričom riziko úteku vyšpecifikoval a odôvodnil v napadnutom rozhodnutí. K tvrdeniam vo štvrtej časti opravného prostriedku odporca uviedol, že zástupkyňa navrhovateľa nepravdivo uvádzala tvrdenie ÚPZC F., v prípade jeho stanoviska o dĺžke zaistenia. Odporca považoval dobu zaistenia za dostatočne odôvodnenú a preskúmateľnú. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa je dôvodný, nakoľko rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko zástupkyňa navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 04.09.2014 o 11:00 hod.. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p.. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 29.07.2014 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-38-029/2014, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 29.07.2014 v čase od 22:00 hod. a umiestnil ho do ÚPZC F. na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 16.12.2014. Podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov (ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami zástupkyne navrhovateľa. Odvolacie námietky navrhovateľa: - opomenutie neprepustenia navrhovateľa zo zaistenia v napadnutom rozhodnutí, napriek rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 5Sp 30/2014 zo dňa 15.07.2014. - neskúmanie efektívnosti a účelnosti zaistenia - odôvodňovanie existencie rizika úteku v napadnutom rozhodnutí fiktívnymi a nelogickými závermi, zhodujúce sa so zrušeným predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu, - napadnuté rozhodnutie sa doslovne zhoduje s predchádzajúcim rozhodnutím zo dňa 15.06.2014, - postup odporcu vo vzťahu k zástupkyni navrhovateľa. Krajský súd námietku zástupkyne navrhovateľa, že navrhovateľ nikdy nebol prepustený z predchádzajúceho zaistenia, považoval za irelevantnú pre predmetné konanie, obdobne aj námietku o osobnom konflikte s odporcom. Súd v posudzovanej veci preskúmava napadnuté rozhodnutie v zmysle zásad správneho konania. V tomto konaní sa nezaoberal namietaným postupom policajných orgánov, tobôž aby vykonával dokazovanie v tomto smere. Preskúmavanie skutočností, namietaných v opravnom prostriedku zástupcom navrhovateľa, teda nie je predmetom prieskumnej povinnosti súdu v takomto konaní. Krajský súd preto túto odvolaciu námietku nepovažoval za opodstatnenú. Hodnotením efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa sa odporca vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal. Dĺžku lehoty zaistenia správny orgán odôvodnil len citovaním ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. S takýmto odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako s odôvodnením dĺžky zaistenia, sa krajský súd nemôže stotožniť a považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené. Podľa názoru krajského súdu v každom prípade je potrebné stanovenú lehotu zaistenia odôvodniť existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný" na zaistenie cudzinca a podmienky zaistenia v jeho priebehu skúmať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Navyše odporca neodôvodnil, z akého dôvodu oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu stanovil ukončenie zaistenia na termín 16.12.2014 (predtým 16.11.2014). Rovnako dôvodná je námietka zástupkyne navrhovateľa, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí potvrdzujúce riziko úteku navrhovateľa nepreukazujú existenciu rizika úteku. Z administratívneho spisu je zrejmé, že odporca po právnej stránke neskúmal riziko úteku navrhovateľa ani po tom, čo bolo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa na účely administratívneho vyhostenia zrušené tunajším krajským súdom sp. zn. 5Sp/30/2014-33 zo dňa 15.07.2014. Podľa krajského súdu nebolo možné pre nedostatok ďalších relevantných skutočností vyvodiť záver, že u navrhovateľa existuje riziko úteku. V zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Odporca svoje rozhodnutie nevyhodnotil po právnej stránke v súlade so zákonnými kritériami rizika úteku, ako to požaduje citované ustanovenie zákona. Odôvodňuje to uznanie odvolacej námietky, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí nevenoval svedomito a zodpovedne veci navrhovateľa. Podanie žiadosti o udelenie azylu nebráni zaisteniu cudzinca (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50). Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca. Z uvedených hľadísk sa odporca vo svojom rozhodnutí po právnej stránke nezaoberal odôvodnením účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa, ani rizikom úteku a odôvodnením stanovenej dĺžky zaistenia. Ním uvádzané dôvody sú nedostatočné, v dôsledku ktorého odporca nemohol vec správne právne posúdiť. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie okrem iného tiež to, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 29.07.2014 č. p.: PPZ-HCP- PO7-ZVC-38-029/2014 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 O.s.p., z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a súčasne nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia v zmysle ustanovenia § 250sa ods. 7 O.s.p.. V prípade aplikácie ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. logicky neprichádza do úvahy použitie ustanovení § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/ alebo d/ O.s.p. ako to bolo navrhnuté v opravnom prostriedku. Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho zástupkyňa, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.