Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sp/50/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201201 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201201.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: I. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., štátny príslušník A., bez cestovných dokladov, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, O., XXX XX W., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ-HCP-PO9-403-011/2014 zo dňa 17.09.2014, takto r o z h o d o l : 1. Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-403-011/2014 zo dňa 17.09.2014 podľa ustanovenia § 250j ods.2 písm. d/ O.s.p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. 2. N a r i a ď u j e s a bezodkladné p r e p u s t e n i e navrhovateľa I. O., nar. XX.XX.XXX, štátna príslušnosť A., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, O. XX, XXX XX W., zo zaistenia. 3. Odporca je p o v i n n ý nahradiť na účet Advokátskej kancelárie Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, odmenu za zastupovanie v sume 447,98 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-403-011/2014 zo dňa 17.09.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 17.09.2014 o 16:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.02.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 17.09.2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Švédska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „nariadenie“), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) odporca zistil, že navrhovateľ dňa 26.12.2012 nelegálne prekročil štátne hranice medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou v rozmedzí hraničných znakov HZ 146-147. Dňa 27.12.2012 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 28.01.2013 bol navrhovateľ presunutý do Pobytového tábora v Y.. Konanie o udelenie azylu vedené pod č. k. MÚ-896/PO-Ž-2012 bolo právoplatne zastavené v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) dňa 11.03.2013 potom, čo 11.02.2013 navrhovateľ svojvoľne odišiel z pobytového tábora. Odporca na základe skutočnosti, že navrhovateľ svojvoľne opustil územie SR, skonštatoval porušenie povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol navrhovateľ povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky. Dňa 17.09.2014 odporca začal konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC. Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie), Všeobecnej deklarácie o ľudských právach a Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008. Poukázal aj na výrok Najvyššieho súdu SR č. 1 Sža 20/2014. Ďalej sa odporca riadil aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8 Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Na základe týchto skutočností odporca preskúmal okolnosti veci navrhovateľa a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC a podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie navrhovateľa. Poukázal na to, že samotným zaistením navrhovateľa mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie podľa zákona o azyle. Odporca po skúmaní skutočnosti, či trvá riziko úteku účastníka konania, dospel k záveru, že existuje reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť, keďže navrhovateľ v minulosti porušil povinnosti jemu vyplývajúce zo zákona o azyle a odišiel z územia SR do Švédska. Podkladom rozhodnutia odporcu boli najmä informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP- OCP1-2014/000999-103, zápisnica o vyjadrení účastníka konania, výsledky lustrácie v informačných systémoch MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 22.02.2013. Po prehodnotení trvania účelu zaistenia, prihliadnutí na doterajšiu prax štátnych príslušníkov tretích krajín a z konania navrhovateľa, keď nezotrval na území SR do ukončenia konania vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu, odporca mal za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť. Odporca mal za to, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl sledoval zlegalizovanie jeho pobytu na území SR. Ďalej policajný útvar skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 ZoPC, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil vyhodnotením osoby navrhovateľa, ako aj aplikačnou praxou Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR a poukázaním na samotné skúmanie jednotlivých dôvodov žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Odporca záverom konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, by bez zaistenia navrhovateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, ide teda o zákonné pozbavenie slobody osoby. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného advokáta a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť vec odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Splnomocnený zástupca v opravnom prostriedku uviedol, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely článku 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko odporca pri rozhodovaní opomenul prednostne aplikovať čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok tam uvedených na to, aby bolo jeho pozbavenie osobnej slobody zákonné. Splnomocnený zástupca vytýkal odporca, že z jeho rozhodnutia nevyplýva, že by sa dopytoval na Migračnom úrade MV SR, či je potrebné zaistenie navrhovateľa za účelom zaistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Rovnako z rozhodnutia nevyplýva, že by Migračný úrad MV SR sám odporcu požiadal o zaistenie navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Splnomocnený zástupca navrhovateľa mal za to, že svojvoľné opustenie tábora pre žiadateľov o azyl v roku 2013 navrhovateľom bolo spôsobené nezáujmom príslušných orgánov o jeho existenčné problémy v kombinácii s navrhovateľovou neznalosťou prostredia a právnych predpisov. Domnieval sa, že nebolo možné dospieť k záveru, že u navrhovateľa bolo dostatočne odôvodnené riziko jeho úteku. Podľa navrhovateľa odporca sa náležite nevysporiadal ani s alternatívami zaistenia z dôvodu, že preukázateľne existujú, iné menej závažné zásahy do jeho práva na osobnú slobodu, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutý účel zaistenia. Odporca vo svojom rozsiahlom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 08.10.2014 sa vyjadril ku všetkým uvedeným námietkam navrhovateľa a zároveň sa vyjadril, že nesúhlasí s námietkami zástupcu navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení zotrval na predchádzajúcich dôvodoch a skutočnostiach svojho rozhodnutia, ktoré len podrobnejšie vysvetľoval. Odporca mal za to, že bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a že sa zodpovedne a svedomite zaoberal každou vecou, ktorú navrhovateľ predniesol a na základe toho navrhol rozhodnutie potvrdiť. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 15.10.2014, sa zúčastnil zástupca navrhovateľa a poverený zástupca odporcu. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom zástupcov navrhovateľa a odporcu, oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa je v časti dôvodný, nakoľko rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ mohol byť umiestnený v pobytovom tábore bez toho aby bol zaisťovaný, čím neaplikoval ustanovenie § 23 ods. 3 písm. c) zákona o azyle. Ďalej uviedol, že neexistuje titul na zaistenie z dôvodov nesplnenia zákonnej podmienky, ktorým je ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, pokiaľ ide o zisťovanie odporcu tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Na otázku predsedníčky senátu zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ po vrátení z územia Švédska chce ostať na území SR v prípade, že mu udelia azyl. Zástupca odporcu na otázku predsedníčky senátu uviedol, že neuskutočnil zisťovanie, či toho času pri opakovanom podaní žiadosti o azyl požiadal príslušný útvar policajného zaistenia, resp. iné zariadenie o skutočnosti, ktoré by zodpovedali účelu zaistenia pre ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC. Súčasne dodal, že nemá vedomosť o vedení administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie iného cudzieho štátu. Zástupca odporcu predniesol, že dôvody pre udelenie azylu u navrhovateľa sú rovnaké ako v roku 2012. Navrhovateľ nespolupracoval s príslušnými orgánmi, bol vrátený zo Švédska a na tomto území sa dobrovoľne neprihlásil, preto bol zaistený. Pokiaľ mal navrhovateľ vydanú priepustku, túto zneužil na útek, pretože táto priepustka v čase prvého azylového konania mu bola vydaná na jeho žiadosť a bez uskutočneného pohovoru. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 17.09.2014, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 17.09.2014 o 16:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.02.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC W.. Podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov (ustanovenia § 88a ods. 2 ZoPC). Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. V prejednávanej veci konal náhradný sudca podľa rozvrhu práce na rok 2014, z dôvodu náhlej nemoci JUDr. Stykovej. Odvolacie námietky navrhovateľa: 1/ nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok zákonného pozbavenia jeho osobnej slobody uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, 2/ nepreskúmateľnosť rozhodnutia, z dôvodu absencie odôvodnenia potreby zaistenia navrhovateľa pre účely azylového konania, 3/ nepreukázanie rizika úteku, 4/ neskúmanie alternatív zaistenia. Riziko úteku upravuje ust. § 88 ods. 2 ZoPC, podľa ktorého sa rizikom úteku rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Z rozhodnutia a z administratívneho spisu odporcu vyplýva skutočnosť skúmania zásady subsidiarity, vyplývajúcej z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, t.j. či nebolo možné v prípade navrhovateľa využiť iné menej závažné prostriedky. Odporca vo svojom rozhodnutí skúmal skutočnosti podľa § 89 ods. 1 ZoPC, týkajúce sa ekonomickej situácie, možnosti ubytovania a zamestnania navrhovateľa, ktoré majú podklad v administratívnom spise. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 17.09.2014 totiž vyplýva, že navrhovateľ nemá na území SR rodinu alebo blízkych príbuzných. Úradný záznam zo dňa 17.09.2014 o vykonaní prehliadky cudzinca a zápisnica o vyjadrení účastníka konania potvrdzuje záver odporcu, že navrhovateľ nemá ani dostatočné finančné prostriedky a preto mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 ZoPC. Túto odvolaciu námietku preto považoval súd za nedôvodnú, lebo odporca sa s možnosťou využitia iných menej závažných prostriedkov v zmysle § 88a ZoPC zaoberal v napadnutom rozhodnutí. K opodstatneným odvolacím námietkam krajský súd uvádza nasledovné: Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov /žiadateľov o azyl/ nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať /okrem iného/ právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú /čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; „Ženevská konvencia“. Napriek vyššie uvedenému, súd je toho názoru, že každý členský štát, ktorého zákony o pobyte cudzincov umožňujú legálne zaistenie, za účelom vykonania zákonných opatrení podľa vnútroštátnej právnej úpravy, t.j. aj využijúc inštitút zaistenia, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky nebol prepustený zo zaistenia, je na úvahe správneho orgánu, či právne prostriedky, ktoré má k dispozícii, sú najvhodnejšie pre použitie inštitútu zaisťovacieho konania. Inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín do krajiny pôvodu a ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území cudzích štátov. Z uvedeného dôvodu, Európsky dohovor o ľudských právach v čl. 5 ods. 1 písm. f/ iba konštatuje právo na slobodu a bezpečnosť, okrem prípadu zákonného pozbavenia osobnej slobody. V tejto otázke už ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie o vyhostení, prípadne iné konanie charakterizujúce dobu zaistenia na tento nevyhnutný čas. Primeranosť doby zaistenia bola správnym orgánom odôvodnená v zmysle aplikačnej praxe Migračného úradu MV SR, limitovaná až do rozhodnutia o udelení, prípadne neudelení azylu. Námietky uvádzané navrhovateľom v opravnom prostriedku pod 1/, 2/, teda tiež neboli opodstatnené. Súd sa však musel zaoberať s otázkou, či zákonné ustanovenie podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC v plnom rozsahu zodpovedalo výsledkom zaistenia, keď dôvody žiadosti o azyl už boli správnemu orgánu známe zo skoršieho azylového konania, ktoré navrhovateľ zmaril. Spoliehať sa tiež na domnienku, že navrhovateľ opakovane opustí pobytový tábor, na základe skorších poznatkov je nepresvedčivé a arbitrárne rozhodnutie. V týchto prípadoch nemusí správny orgán udeliť priepustku, prípadne môže prijať iné opatrenia, aby sa cudzinec nemohol vyhnúť azylovému konaniu, ktoré sú upravené v ust. § 22 ods. 2, 3, 8, § 23a ods. 1, 2 z.č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení nesk. predpisov, na tieto možnosti nemá navrhovateľ právny nárok. Súd bol toho názoru, že titul zaistenia nebol naplnený, keďže účel zistenia skutočností, na ktorých bola založená žiadosť navrhovateľa o azyl bola správnemu orgánu známa. Riziko úteku tiež bolo spochybnené s odkazom na predchádzajúce správanie sa navrhovateľa, čo v opakovanom prípade nemusí byť totožné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne zistenia, súd nepovažoval zaistenie podľa ust. § 88a ods. 1 písm.b/ za odôvodnené, preto rozhodnutie odporcu zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p., pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, § 250q ods.2 O.s.p.. V rozhodnutí súdu na pojednávaní súd si vyhradil právo o náhrade trov konania rozhodnúť podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., vzhľadom na zložitosť prípadu a postavenie účastníkov konania. Navrhovateľ bol zastúpený advokátom, ktorému by patrila náhrada trov konania spočívajúca v odmene za zastupovanie, ktorú si AK Škamla s.r.o. vyčíslila na celkovú sumu: 1.927,40 EUR. Trovy mali pozostávať zo súm: 469,- EUR /4 úkony právnej služby, 32,16 EUR (režijný paušál), 168,08 x 2 = 336,16 EUR/, cestovné náklady + prvá a druhá porada s klientom, 214,40 x 2 = 428,80 EUR náhrada za stratu času + prvá a ďalšia porada s klientom, 152,44 EUR cestovné na pojednávanie, ďalšia náhrada za stratu času 187,60 EUR /15.10.2014 - pojednávanie/, k uvedeným nákladom si pripočítala DPH v sume 321,23 EUR. Podľa ust. § 250 l ods. 2, § 246k ods. 1 O.s.p., súd priznal účastníkovi konania účelne vynaložené náklady, ktoré spočívali v odmene za poskytnuté právne služby za 3 úkony právnej pomoci - prevzatie zastúpenia, podanie opravného prostriedku a účasť na pojednávaní 3 x 134,- EUR = 402,- EUR, náhrada paušálu v sume 3 x 8,04 EUR = 24,12 EUR, náhrada za stratu času nebola priznaná vôbec, pretože právny zástupca nevyčíslil riadne v zákonnej lehote podľa ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., koľko polhodín v zmysle ust. § 17 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. mu vzniklo na strate času za pojednávací deň 15.10.2014, pričom ďalšiu poradu s klientom ako ďalší právny úkon vo veci samej /7.10.2014/ súd nepovažoval za účelne vynaložený náklad v súvislosti s poskytovaním právnej služby, ani nepredložil dôkaz aké konkrétne úkony boli prejednávané s klientom. Podľa ust. § 15 písm. a/ cit. vyhlášky patrí advokátovi cestovné. Okrem vyššie uvedeného, v pojednávací deň 15.10.2014 advokát zastupoval aj druhého zaistenca v konaní pod sp. zn. 5 Sp 50/2014, v takom prípade sa použije ust. § 17 ods. 2 cit. vyhlášky, teda náhrada nákladov sa pomerne rozdelí medzi jednotlivých klientov, /v tomto konaní navrhovateľ nebol úspešný, pozn. súdu/. Cestovné náklady vyúčtované za prvú poradu s klientom 24.9.2014 predstavovali sumu 168,08 EUR, pri účasti na pojednávaní 152,44 EUR, vyúčtovanie právneho zástupcu navrhovateľa je prílohou rozsudku, spolu cestovné osobným motorovým vozidlom predstavovalo sumu 320,52 EUR. Odmena za právne zastupovanie bola priznaná celkom v sume 746,64 EUR, ďalej k tejto sume bolo pripočítaných 20 % na DPH, t.j. 149,33 EUR, celkom odmena zástupcu navrhovateľa predstavuje sumu 895,97 EUR, 50 % je 447,98 EUR, podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. Základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, podľa ust. § 13 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. Zástupca v pojednávací deň 15.10.2014 zastupoval dvoch cudzincov, z rovnakých právnych dôvodov, preto zníženie odmeny na 50 % je v súlade s ust. § 13 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z., ďalšie úkony boli priznané podľa ust. § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 15 písm. a/, 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhl.č. 184/2013 Z.z. Podľa ust. § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. v/ cit. zákona o súdnych poplatkoch, navrhovateľ je oslobodený od súdnych poplatkov, pretože je cudzincom v konaní o udelenie azylu, teda žiadne trovy mu nevznikli. Z uvedeného dôvodu súd nerozhodol o trovách štátu. Podľa ust. § 148 ods. 1, v nadväznosti na ust. § 246c ods. 1 O.s.p., iba v tom prípade súd rozhoduje o trovách štátu, ak by štát mal právo na náhradu trov, ktoré platil. Štátu nevznikli žiadne trovy konania. Ak súd rozhodnutie odporcu zruší, správny orgán v ďalšom konaní je viazaný právnym názorom súdu, podľa ust. § 250r O.s.p. Napriek tomu, že vo veci samej nie je prípustné odvolanie, súd je toho názoru, že právny zástupca môže podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, pretože ide o výrok, vo vzťahu ku ktorému, ak by súd pri spôsobe výpočtu týchto trov pochybil, právny zástupca by mal odňatú možnosť konať pred súdom a domáhať sa inej nápravy, napr. v dovolacom konaní, ani na základe ústavnej sťažnosti, by svoje zákonné práva nemohol využiť. Obdobne to platí aj pre odporcu, ak by súd priznal plnú náhradu trov konania, teda by bola narušená zásada rovnosti, čo je v rozpore aj s čl. 37 ods. 3 Ústavy SR. Poučenie: Proti rozsudku tohto súdu vo veci samej nie je prípustné odvolanie /§ 250s O.s.p./. Proti výroku o povinnosti nahradiť trovy konania je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Krajskom súde v Košiciach. Rozhodnutie vo výroku 2. je právoplatné a vykonateľné dňom vyhlásenia.