Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/50/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201202 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201202.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou, v právnej veci navrhovateľa: Z. H., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom H. U. U., štátny príslušník Z., národnosť H., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, H. XX, XXX XX G., zastúpený: Mgr. Jaroslav Martiňuk, advokát so sídlom Branisková 7, 040 01 Košice, IČO: 35538163, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, ul. Ľ. Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014 o zaistení, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014. Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 12.09.2014 v čase od 10:30 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov G. (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon trestu vyhostenia na 180 dní. V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 09.09.2014 v čase o 19:40 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou Oddelenia azylu PZ Humenné na ul. Mierovej v Humennom, kedy pri kontrole nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, preto bol predvedený podľa ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore na príslušný útvar za účelom zistenia jeho totožnosti. Lustrovaním bolo zistené, že navrhovateľ mal zakázaný vstup na územie SR do 11.06.2019 a to rozhodnutím o administratívnom vyhostení z územia SR vydaným Oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava, sp. zn. PPZ-HCP-BA6-3-092/2014-AV zo dňa 30.01.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.06.2014. Dňa 12.09.2014 bol trestným rozkazom sp. zn. 0T/68/2014 vydaným Okresným súdom Humenné odsúdený podľa § 348 ods. 2 za použitia § 336 písm. j), l) Trestného zákona bez priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného poriadku zohľadniac § 38 ods. 2,3 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov s tým, že bol výkon trestu podmienečne odložený s určením skúšobnej doby v trvaní dvoch rokov. Súčasne súd navrhovateľovi uložil trest vyhostenia na tri roky. Navrhovateľ sa zdržiaval na území SR bez cestovného dokladu, bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán. Týmto svojím konaním navrhovateľ porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice a čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc. Odporca sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Chartou základných práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ustanovenia ktorých aj citoval. Odporca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sža/52/2008, Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 a Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11. Odporca vychádzajúc z doterajšej praxe a zo skutočnosti, že sa navrhovateľ dopustil na území SR úmyselnej trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený, dospel k záveru, že u navrhovateľa existuje dôvodné podozrenie rizika úteku. Ďalej odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil citovaním ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a dĺžkou trvania všetkých úkonov smerujúcich k vyhosteniu navrhovateľa z územia SR t.j. potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotnou realizáciou vyhostenia. Zároveň dodal, že dĺžka zaistenia sa bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí a bude sa postupovať podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Stanovená doba 180 dní bola určená na základe stanoviska Útvaru policajného zaistenia G.. Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu Centra právnej pomoci (ďalej len „splnomocnený zástupca“) domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov, že zistenie skutkového stavu odporcom je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zároveň navrhol nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC G.. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že odporca sa vôbec nezaoberal otázkou vyhodnotenia zdravotného, psychického stavu navrhovateľa, ktorá je dôležitá pre posúdenie, či tento je alebo nie je zraniteľnou osobou, pri ktorej ZoPC síce pripúšťa zaistenie, ale len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas, nie na šesť mesiacov. Poukázal na to, že navrhovateľ v minulosti trpel príznakmi adaptačnej neskôr posttraumatickej stresovej poruchy, má emočne nestabilnú poruchu osobnosti, ktorá ho predisponuje k ostatným psychickým poruchám a v čase vypracovania znaleckého posudku zo dňa 07.07.2013, bol u neho zistený nadmerný škodlivý konzum alkoholu. Mal za to, že odporca si bol vedomý rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/9/2014 zo dňa 09.04.2014. Splnomocnený zástupca navrhovateľa, prostredníctvom správy UNHCR Algeria: Treatment of failed refugee claimants returned to Algeria, zverejnenej na stránke refworld.org dňa 11.08.2014 a správy UNHCR Freedom in the World 2014 - Algeria, zverejnenej na stránke refworld dňa 25.07.2014, poukázal na to, že navrhovateľovi po návrate do Z. hrozí postih, väzenie, represia zo strany štátu a život v neslobode, bez garancie základných ľudských práv a slobôd. Pritom menoval aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa splnomocneného zástupcu navrhovateľa je rozhodnutie odporcu zjavne arbitrárne, pretože zle vyhodnotil otázku, či má kde bývať, či tu má nejaké rodinné väzby, keďže sa navrhovateľ najčastejšie zdržiaval u svojej priateľky, ktorú vníma ako osobu blízku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Na záver navrhol opravu poučenia rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie zrušiť. K podanému opravnému prostriedku navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca dňa 06.10.2014 a navrhol rozhodnutie potvrdiť. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 250f ods. 1, 2 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15.10.2014 o 11:40 hod.. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 3.7.2014, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 12.09.2014 v čase od 10:30 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil ÚPZC na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon trestu vyhostenia na 180 dní. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Zákonný sudca náhle onemocnel, preto konal náhradný sudca podľa rozvrhu práce na rok 2014. Odvolacie námietky: 1/ neskúmanie zdravotného stavu navrhovateľa, 2/ nemožnosť naplnenia účelu zaistenia, 3/ nesprávne vyhodnotenie rizika úteku, 4/ nesprávne použité slovo v poučení o opravnom prostriedku. Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC). Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou (§ 88 ods. 5 ZoPC). Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 ZoPC, sa zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť zložiť peňažnú záruku alebo zabezpečiť si ubytovanie s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné. K námietke 1/ krajský súd dodáva, správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu cudzinca a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v § 88 ods. 1 ZoPC. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať aj na zdravotný stav cudzinca, najmä z pohľadu, či tento ho nezaraďuje do kategórie zraniteľných osôb (§ 2 ods. 7 ZoPC). Podľa uvedeného ustanovenia zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. ZoPC v ustanovení § 88 ods. 9 nevylučuje ani zaistenie takejto osoby, do úvahy však prichádza zaistenie len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Podmienkou je, že takéto skutočnosti, resp. prekážky zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia sú správnemu orgánu v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo známe, alebo vyšli v konaní najavo. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-006/2014 zo dňa 12.09.2014 vyplýva, že navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že má určité zdravotné problémy. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že súčasťou spisu je aj trestný rozkaz sp. zn. 0T/68/2014, vydaný Okresným súdom v Humennom dňa 12.09.2014, ktorým bol navrhovateľovi za spáchaný trestný čin prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia okrem iného uložený trest vyhostenia na tri roky. Odporca v rozhodnutí o zaistení takýmto rozhodnutím argumentuje, odvoláva sa naň, a to predovšetkým v samotnom odôvodnení rozhodnutia. Odporca teda zjavne zaistenie navrhovateľa odôvodňoval preukázaním existencie rozhodnutia o treste vyhostenia navrhovateľa, ako nevyhnutného podkladu pre vydanie rozhodnutia o zaistení. Namietaný možný trestný postih, väzenie, represia zo strany štátu pôvodu a život v neslobode, bez garancie základných ľudských práv a slobôd boli predmetom skúmania v rámci trestného konania. Ustanovenia § 65 ods. 2 písm. e) a f) Trestného zákona totiž vymedzujú legálny priestor možnosti ukladania trestu vyhostenia. V zmysle ustanovenia § 65 ods. 2 písm. e) Trestného zákona trest vyhostenia nemožno uložiť páchateľovi ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho osobná sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí pre toho, koho odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky, alebo pre toho, kto bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. V zmysle ustanovenia § 65 ods. 2 písm. f) Trestného zákona trest vyhostenia nemožno uložiť páchateľovi, ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Nie je preto oprávnená odvolacia námietka 2/ navrhovateľa, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hodnotením efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa sa odporca vo svojom rozhodnutí zaoberal. Dĺžku lehoty zaistenia správny orgán odôvodnil nielen citovaním ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC, ale aj dĺžkou trvania všetkých úkonov smerujúcich k vyhosteniu navrhovateľa z územia SR t.j. potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotnou realizáciou vyhostenia, stanoviskom Útvaru policajného zaistenia G.B. (č.l. 24 administratívneho spisu odporcu). S takýmto odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako s odôvodnením dĺžky zaistenia, sa krajský súd plne stotožňuje a považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za neopodstatnené. Krajský súd je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa navrhovateľa. K námietke 4/ krajský súd dodáva, že táto nie je predmetom súdneho preskúmavania. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného zástupcu za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO7-ZVC-57-008/2014 zo dňa 12.09.2014 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli. Podľa ust. § 4 ods.2 písm.v/ z.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, navrhovateľ je oslobodený od súdneho poplatku. Súd poukazuje na úradný záznam č.l. 21, podľa ktorého po vyhlásení rozsudku mala nastať zmena v právnom zastupovaní navrhovateľa, avšak v čase expedovania rozsudku, plná moc súdu nebola doručená. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.