Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/158/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7203898971 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7203898971.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Alexandra Husivargu, vo veci žalobkyne S.. C. T., N.., J., D. XX, proti žalovanej Univerzitnej nemocnici L. Pasteura, Košice, Rastislavova 43, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou, Košice, Kováčska 32, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 30C/196/2003-429 z 21.11.2013 Okresného súdu Košice II r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu o náhradu mzdy zamietol, účastníkom nepriznal náhradu trov konania a tiež rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa domáhala žalobou podanou pôvodne 30.9.1993 na Obvodnom súde Košice II proti právnej predchodkyni žalovanej, aby súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom právnej predchodkyne žalovanej z 28.4.1993 je neplatná. Táto žaloba bola právnej predchodkyni žalovanej doručená 29.10.1993. Rozsudkom Okresného súdu Košice II č.k. 20C/1501/1993-119 z 8.2.2001 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 20C/1501/93-129 zo 16.7.2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 16 Co/432/01-160 zo 4.10.2002, ktoré nadobudli právoplatnosť 14.2.2003, bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni listom žalovanej z 28.4.1993 je neplatná. Rozsudkom 30C/196/2003-336 z 3.12.2009 súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 677,75 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku účastníci podali odvolanie a v priebehu odvolacieho konania žalobkyňa podaním z 15.4.2002, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Košiciach 19.4.2002, žiadala pripustiť zmenu žaloby o nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.5.1993 do 1.7.2000 a ďalej od 1.7.2000 do opätovného zaradenia do práce s úrokom z omeškania vo výške 3 % z dlžnej sumy od 15.6.1993 do 30.4.1995 a s úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby z dlžnej sumy od 1.5.1995 do zaplatenia. Uznesením č.k. 20C/1501/93-168 z 12.12.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2.3.2003 bolo konanie o náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru vylúčené na samostatné konanie, ktoré sa vedie pod súčasnou spisovou značkou. Podaním zo 7.6.2006 žalobkyňa navrhla pripustenie zmeny žaloby v časti uplatneného nároku na náhrady mzdy, nakoľko u žalovanej vznikli od 1.5.1993 prekážky v práci na strane zamestnávateľa, pretože bol s ňou 28.4.1993 neplatne skončený pracovný pomer a žiadala žalovanú zaviazať zaplatiť jej sumu 4.220,- Sk od 1.5.1993 do 1.7.2000, celkom 362.920,- Sk a sumu 8.960,- Sk od júla 2000 do 14.2.2003, celkom spolu 277.760,- Sk s prísl. Uznesením č.k. 30C/196/03-124 z 26.6.2006 bola pripustená zmena žaloby. Krajský súd v Košiciach rozsudkom 2Co/52/2010-374 z 30.6.2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá, v ostatnej časti rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa ďalším rozsudkom, označeným vyššie, z 21.11.2013 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) žalobu žalobkyne o náhradu mzdy zamietol. Zrekapituloval priebeh doterajšieho konania a obsiahlo citoval skutkové a právne závery rozsudku 2Co/52/2010-374 z 30.6.2011. V jeho intenciách a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu opätovne posúdil otázku premlčania uplatneného nároku, s prihliadnutím na námietku vznesenú žalovanou. Citoval § 61 ods.1, § 119 ods.1, § 261 ods.1, § 262 ods.1 a § 263 ods.1 Zákonníka práce a bol toho názoru, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobia a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytujú. Premlčujú sa pritom jednotlivé náhrady mzdy za ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý sa požaduje. Z uvedených dôvodov pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods.1 Zákonníka práce bol toho názoru, že uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a uplatnenie náhrady mzdy sú dva samostatné nároky zamestnanca, ktoré podliehajú premlčaniu podľa § 261 ods.1 Zákonníka práce, keď lehota na uplatnenie peňažných nárokov je tri roky. V danom prípade nárok žalobkyne na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru začínal plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý bol požadovaný, teda jej nárok na náhradu mzdy za jednotlivé mesiace od 30.10.1993 do 30.4.1994 sa premlčal prvýkrát 12.11.1996 (uplynutím troch rokov po najbližšom výplatnom termíne mzdy za mesiac október 1993), potom 12.12.1996, 12.1.1997, 12.2.1997, 12.3.1997, 12.4.1997 a naposledy 12.5.1997. Prihliadol na to, že písomné vyhotovenie žaloby, ktoré bolo právnej predchodkyni žalovanej doručené 29.10.1993 neobsahovalo aj uplatnenie nároku žalobkyne na náhradu mzdy, ktorý si uplatnila až podaním z 15.4.2002 (Krajskému súdu v Košiciach doručeným 19.4.2002), a preto žalobu žalobkyne na náhradu mzdy z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietol. O trovách konania účastníkov rozhodol v súlade s § 150 ods.1 prvou vetou O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania videl v samotnom jeho predmete a tom, že žalobkyňa už priamo zo zákona bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods.1 O.s.p. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a nové rozhodnutie. Poukázala na doterajší priebeh konania a okolnosti nasledujúce po pôvodnom daní výpovede zo dňa 19.11.1991, o ktorej výpovedi bolo rozhodované v konaní pred Mestským súdom v Košiciach pod sp.zn. 17C/1324/91. Uviedla, že dňa 28.4.1993 jej žalovaná doručila druhú výpoveď z pracovného pomeru, o ktorej bolo konané pod sp.zn. 20C/1501/93 a opakovane bolo rozhodnuté, že aj táto výpoveď je neplatná. I v tomto konaní si uplatnila nárok na náhradu mzdy a tento bol vylúčený na samostatné konanie. Keďže žalovaná neplnila ani jedno z vyššie uvedených rozhodnutí súdu, musela upraviť svoj žalobný návrh aj v prebiehajúcom konaní. Listinnými dôkazmi preukázala, že dňa 17.1.1991 rozhodnutím riaditeľa žalovanej došlo k organizačnej zmene - zrušeniu funkcie „špecialista“, čím od 17.1.1991 vznikla prekážka v práci na strane žalovanej a táto podľa nej trvá doteraz. V súvislosti s touto organizačnou zmenou poukázala na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný pod č. R 43/1991, z ktorého citovala. Touto organizačnou zmenou sa podľa nej prvostupňový súd nezaoberal a nevyhodnotil ani dohodu o zmene pracovnej zmluvy z 12.6.1989. Nárok na náhradu mzdy si uplatnila už podaním z 12.12.1991 pred Mestským súdom v Košiciach. Keďže teda už podaním žaloby na súd dňa 12.12.1991 si uplatnila svoje nároky na náhradu mzdy z obidvoch právnych titulov (nárok na náhradu mzdy z titulu neplatnosti skončenia pracovného pomeru aj z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa - §§ 61 a 130 Zákonníka práce) a v konaní riadne pokračovala, nemožno súhlasiť so záverom prvostupňového súdu o premlčaní nároku. Nie je preto správny záver súdu prvého stupňa o uplatnení nároku na náhradu mzdy až v odvolacom konaní, keď žaloba o neplatnosť výpovede na náhradu mzdy bola podaná na Mestský súd v Košiciach už dňa 12.12.1991. Prezentovala názor, majúci podľa nej oporu aj v ustálenej súdnej praxi a to, že ak z obsahu žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a chce aj naďalej ostať zamestnaný v organizácii, potom treba predpokladať, že si uplatňuje aj nárok na náhradu mzdy. Poukázala tiež na to, že aj v súčasnosti prebieha tretie súdne konanie pod sp.zn. 17C/154/2003 o okamžité skončenie pracovného pomeru, čo je dôsledkom skutočnosti, že zamestnávateľ používa stále iné výpovedné dôvody, než v skutočnosti boli a vyplývali zo zrušenia pracovného miesta, organizačnej zmeny, ktorá nastala dňa 17.1.1991. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť. Súd prvého stupňa podľa nej pri správnom zistení skutkového stavu aplikoval správny právny predpis a tento aj správne interpretoval. Stotožnila sa so záverom prvostupňového súdu, že nárok žalobkyne je premlčaný. Uviedla, že uplatnenie nároku z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru a nároku titulom náhrady mzdy sú dva samostatné nároky zamestnanca, ktoré podliehajú premlčaniu podľa § 261 ods.1 Zákonníka práce. Stotožnila sa so záverom prvostupňového súdu, že s možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, ktoré nastávajú splatnosťou nijako nesúvisí skutočnosť, že sa v tej dobe ešte nerozhodlo o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktoré podanie v lehote vyplývajúcej z § 64 Zákonníka práce je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik práva. Poprela tvrdenie žalobkyne, že aj v súčasnosti prebieha tretie súdne konanie pod sp.zn. 17C/154/2003, keďže toto konanie skončilo zamietavým rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 12.7.2010. Odvolací súd (§ 10 ods.1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa v zákonnej lehote (§ 204 ods.1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.augusta 2015 o 9.05 hod. v pojednávacej sieni č. dverí 202 na 2. poschodí Krajského súdu v Košiciach (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Žalobkyňa v odvolaní podľa jeho obsahu označila odvolací dôvod, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) ako i že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Podstata odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania, t.j. že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov alebo sú výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. možno uviesť, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, prípadne zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za tohto konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd považuje za potrebné dodať: Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady mzdy podľa § 61 ods.1 Zákonníka práce. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, aký zostal sporný predmet konania po predchádzajúcich rozhodnutiach súdom. Súd prvého stupňa pôvodným rozsudkom 30C/196/2003-336 z 3.12.2009 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 677,75 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaniach účastníkov potvrdil tento rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a iba v ostatnej časti zrušil rozsudok prvostupňového súdu a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. V dôsledku týchto rozhodnutí predmetom konania zostala náhrada mzdy vo výške 677,75 €, uplatnená podľa § 61 ods.1 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa, rozhodujúc (už len) o tomto nároku a berúc do úvahy vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej dospel k záveru, že žalobkyňa nárok na náhradu mzdy uplatnila až podaním z 15.4.2002 a že sa jej tento nárok premlčal. Mal za to, že uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a uplatnenie náhrady mzdy sú dva samostatné nároky, ktoré (samostatne) podliehajú i premlčaniu podľa § 261 ods.1 Zákonníka práce. S týmto názorom je potrebné súhlasiť. Ako už bolo uvedené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach 2Co/52/2010-374, predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr, než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v čase po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť (do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na prideľovanie a vykonávanie práce a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu pracovnoprávneho vzťahu). Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z hľadiska § 61 ods. 1 Zákonníka práce, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. V zmysle § 262 ods. 1 Zákonníka práce právo na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j. keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 263 ods. 1 Zákonníka práce na uplatnenie tohto nároku. Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčaniu podliehajú preto jednotlivé náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie v lehote vyplývajúcej z § 64 Zákonníka práce je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený, je neplatný. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by totiž v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti skončenia pracovného pomeru bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce, na uplatnenie tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo v konaní podľa § 64 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté. Týmito právnymi závermi sa súd prvého stupňa dôsledne riadil a jeho postupu nemožno nič vyčítať. Pri neexistencii žiadnej konkrétnej hmotnoprávnej úpravy, ktorá by určovala, že čas splnenia náhrady mzdy nastáva právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, súd prvého stupňa správne pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej lehoty rozlišoval medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Prvostupňový súd svoj právny názor v otázke začiatku plynutia premlčacej lehoty v odôvodnení svojho rozsudku náležite vysvetlil a odvolací súd v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. Keďže žalobkyňa nespochybnila závery súdu prvého stupňa o začatí plynutia premlčacích lehôt u jednotlivých nárokoch na náhradu mzdy a nepreukázala, aby si tieto uplatnila kvalifikovane pred 15.4.2002, je rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny. Žalobkyňa teda nepreukázala, aby nárok na náhradu mzdy pred uplynutím premlčacej doby uplatnila v tomto (prebiehajúcom) konaní, či v inom súvisiacom konaní, ktorý by malo význam pre danú vec, a preto odvolací súd jej odvolaniu vyhovieť nemohol. O trovách odvolacieho konania rozhodnuté nebolo, keďže účastníci o týchto ani rozhodnúť nežiadali. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.