Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/549/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7704119087 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7704119087.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Anny Slovinskej, v právnej veci žalobcu W. S., C.. XX.X.XXXX, S. A. I., B. Č.. X, zastúpeného JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Špitálska 6, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu financií SR, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, o zaplatenie 3.319,39 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 12C/152/2004-204 zo dňa 7.7.2015 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch, ktorým bola žaloba zamietnutá a ktorým bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Z r u š u j e výrok rozsudku, ktorým bola priznaná ustanovenému advokátovi odmena 508,70 eura a ktorým bolo uložené učtárni Okresného súdu Michalovce vyplatiť túto sumu advokátovi JUDr. Mikulášovi Pavlíkovi zo štátnych prostriedkov, v tejto časti konanie zastavuje a postupuje nárok ustanoveného advokáta Centru právnej pomoci Košice. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce rozsudkom č.k. 12C/152/2004-204 zo dňa 7.7.2015 žalobu žalobcu zamietol, rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a zároveň žalobcu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 43,20 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Posledným výrokom priznal súd JUDr. Mikulášovi Pavlíkovi, ustanovenému advokátovi žalobcu, odmenu za zastupovanie vo výške 952,09 eura, ktorú mu po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyplatí učtáreň Okresného súdu Michalovce na jeho účet vo VÚB a.s., pobočka Michalovce. Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o žalobe žalobcu zo dňa 4.8.2004, ktorou sa pôvodne domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 100.000,- Sk, pretože Daňový úrad Michalovce konal protizákonne tým, že mu neoprávnene zablokoval účet v Slovenskej sporiteľni, pobočka Košice číslo účtu 0443846945. Urobil tak na základe protizákonnej daňovej exekučnej výzvy č. 712/2300/8443-112963/02/Šte, čím mu spôsobil škodu a to majetkovú ujmu a škodu na jeho zdraví. Za túto škodu mu patrí odškodnenie práve vo výške 100.000,- Sk (3.319,39 eura).. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že dňa 7.11.2002 Daňový úrad Michalovce vydal daňovú exekučnú výzvu v zmysle § 76 ods.2 zák. č. 511/1992 Zb., ktorú adresoval žalobcovi a vyzval žalobcu, aby dobrovoľne zaplatil daňový nedoplatok 4.000,- Sk, vzniknutý na dani z prevodu a prechodu nehnuteľnosti. Žalobca proti tejto daňovej exekučnej výzve podal odvolanie, ktoré doručil Daňovému úradu Michalovce 15.11.2002 a napadol v ňom postup pracovníkov daného daňového úradu tvrdením, že takáto činnosť je protizákonná, lebo došlo k neoprávnenému zadržaniu jeho peňazí v banke a tým aj spôsobeniu škody v jeho postavení v banke. Daňové riaditeľstvo SR v Košiciach svojim rozhodnutím zo dňa 10.12.2002 rozhodnutie Daňového úradu Michalovce z 18.3.2002, ktorým bola žalobcovi predpísaná daň z prevodu a prechodu nehnuteľností zrušilo a následne dňa 2.1.2005 Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice zrušilo aj daňovú exekučnú výzvu zo dňa 7.11.2002. Rozhodnutím Daňového úradu Michalovce z 9.1.2003 došlo k zastaveniu daňového exekučného konania ohľadne daňového nedoplatku vo výške 4.000.- Sk u žalobcu. Žalobca hodnotil postup daňového úradu po vyrubení dane ako nenormálny. Zásielky totiž daňový úrad zasielal na inú adresu a nie tam, kde žalobca býval, napriek tomu, že táto adresa bola daňovému úradu známa. Koncom roku 2002 bol žalobca v Prahe na služobnej ceste, kde mal obchodné rokovanie s firmou Diko Brno a pri sebe mal v tom čase skutočne len nízku hotovosť a z dôvodu, že si potreboval zabezpečiť stravu a ubytovanie, mal v úmysle z bankomatu vybrať peniaze a takýmto spôsobom zaplatiť. Utrpel šok, keď zistil, že jeho účet je zablokovaný, čo sa odrazilo na jeho zdraví, keďže je diabetik a liečil sa aj na neurológii. Z celkového stavu bol zmätený, ba dokonca ľudia prítomní na stanici mu museli podávať lieky. Z týchto dôvodov v Prahe ani nemohol prenocovať a najbližším nočným vlakom sa vracal domov, pričom na návrat nemal dostatok peňazí a zo stanice Spišská Nová Ves do Košíc cestoval už bez platného cestovného lístka. Keďže rokovanie s firmou Diko Brno malo prebehnúť na budúci deň, k žiadnemu rokovaniu s touto firmou napokon nedošlo, preto prišiel o obchod a tým aj o zisk, lebo následne už firma Diko Brno o obchodný styk s ním záujem nemala. Podľa žalobcu ďalšia škoda mu vznikla v Košiciach, keďže mal účet v sporiteľni zablokovaný niekoľko mesiacov a keď chcel požiadať o hypotekárny úver, nedostal ho. Zmarením obchodu mu vznikla škoda najmenej 200.000,- Sk. Škoda z hypotekárneho úveru vznikla tak, že nemohol dostavať svoj rodinný dom. Poukazoval ďalej na to, že exekučný príkaz mu bol doručovaný na jeho pôvodnú adresu do Bardejova, no v čase doručovania na tejto adrese už nebýval, ale býval v Košiciach a navyše jeho manželka bola spoluvlastníčkou chaty vo Vinnom a exekučný príkaz mal byť doručovaný aj jej, čo sa nestalo. Náhradu škody požadoval podľa ust. § 1 ods.1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Obrana žalovaného bola zameraná nielen na popieranie pasívnej legitimácie žalovaného v spore a na premlčanie nároku žalobcu, ale i na spochybňovaní základu a výšky uplatnenej škody žalobcom. V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovaného v spore už odvolací súd zaujal v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach právny názor, že v konaní nebolo potrebné rozhodovať o zmene účastníctva, pretože sa jedná o odstrániteľnú prekážku konania (otázka správneho označenia žalovaného), ktorá bola odstránená správnym označením. Obdobne odvolací súd potvrdil aj skutočnosť, že nedošlo k premlčaniu žalobcovho nároku na náhradu škody. Súd preto v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôvody uvedených rozhodnutí odvolacieho súdu ako vyslovené právne názory, ktoré plne rešpektuje a odkazuje na nich. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom, ale aj v zmysle ust. § 58a ods. 1, § 17 ods. 3 a ods. 11 zák. č. 511/1992 Zb. a uzavrel, že doručovanie výzvy daňovým úradom v zmysle § 58a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. žalobcovi bolo nesprávne, obdobne ako aj v prípade nesprávneho úradného postupu pri doručovaní platobného výmeru z 18.3.2002 žalobcovi, ktorým mu bola vyrubená daň 4.000,- Sk. Tvrdená škoda mohla vzniknúť žalobcovi jedine teda nesprávnym úradným postupom pri doručovaní oboch rozhodnutí. V prípade správneho doručenia žalobcovi na jeho adresu bydliska v Košiciach by tento sa nepochybne bránil tak, ako v prípade podaného odvolania doručovaného Daňovému úradu Michalovce 15.11.2002. Vtedy spoločne s podaným odvolaním žalobca daňovému úradu doručil i Dohodu o zmene termínu splatnosti pôžičky, podľa ktorej splatnosť pôžičky v zmysle Zmluvy o pôžičke zo 6.9.2000 sa odložila o 24 mesiacov, t.j. do 6.3.2003. Práve Dohoda o zmene termínu splatnosti pôžičky bola dôvodom na zrušenie právoplatného rozhodnutia Daňového úradu Michalovce z 18.3.2002, ktorým došlo k vyrubeniu dane z prevodu nehnuteľnosti 4.000,- Sk. Čo sa týka preukázania základu a výšky škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi, nie je možné rozhodnúť inak, ako konštatovať záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Práve na žalobcovi bolo preukázať škodu ako majetkový úbytok, resp. ako ušlý zisk, teda to, o čo žalobca prišiel, ak by tvrdený obchod so spoločnosťou Diko Brno uzavrel. Napriek výzve súdu i opakovanému výsluchu žalobcu, nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, ktoré by škodu na majetku žalobcu preukázali. Žalobca aj vo svojej poslednej výpovedi na pojednávaní dňa 23.6.2015 vypovedal takmer identicky ako na predchádzajúcich pojednávaniach, preto za stavu ak žalovaný preukázanie škody trvalo spochybňuje, je výpoveď žalobcu o zrušení rokovaní s firmou Diko Brno, na ktorom nemohol uzavrieť zmluvu o predaji vrtákov na Slovensku, nedostatočná. Z výpovede žalobcu ani zo žiadneho iného dôkazu nie je totiž zrejmé, kedy presne sa rokovania mali uskutočniť, čo malo byť ich predmetom (vrátane objemu kontraktov a cien) a že práve na rokovaní začiatkom novembra 2002 malo dôjsť k uzavretiu zmluvy. Za takejto dôkaznej situácie iný výrok ako zamietavý súd ani vysloviť nemohol. Súd v odôvodnení ďalej poukázal na to, že predmetom konania z pôvodne uplatnenej škody nesprávnym úradným postupom žalovaného je len škoda pozostávajúca z nerealizovaného zisku so spoločnosťou Diko Brno. Vzhľadom na uvedené dôvody bol súd nútený žalobu zamietnuť, zvyšné nároky na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu žalovaného, ktoré pozostávali zo škody na zdraví, z nemožnosti dostavať dom pre neposkytnutie hypotekárneho úveru vo výške 1.991,64 eura, boli už predchádzajúcimi rozsudkami v tomto konaní právoplatne zamietnuté. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ust. § 142 ods.1 O.s.p. a keďže žalobca nemal v konaní úspech a žalovaný bol v konaní plne úspešný a požadoval priznať trovy konania, súd prvého stupňa rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v uplatnenej výške 43,20 eura ako cestovné na pojednávanie konané 10.9.2009. Podľa § 140 ods.2 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodol o vyplatenej odmene JUDr. Pavlíkovi, ktorý bol ustanovený ako advokát žalobcu z prostriedkov Okresného súdu Michalovce. Celková odmena za zastupovanie bola vyčíslená a priznaná advokátovi vo výške 952,09 eura. V zákonnej lehote proti prvým trom výrokom rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci vo výške 121,16 eura + 8,39 eura režijný paušál, k tomu 20 % DPH, spolu 155,46 eura. V odôvodnení odvolania uviedol, že nesúhlasí s konštatovaním súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože dôkazom tohto nesúhlasu sú aj odvolacím súdom tvrdené skutočnosti v uznesení zo dňa 30.7.2008, kde je okrem iného uvedené, že je nesporné preukázanie základu nároku, toto sa nepochybne aj stalo. Odvolací súd v tomto uznesení, ktorým zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu uviedol, že pokiaľ o výšku náhrady, je potrebné sa riadiť praxou, v zmysle ktorej pojem nepomerné ťažkosti je naplnený aj v tomto prípade, ak síce výška je zistiteľná, avšak uplatňovaný nárok je nepatrný vo vzťahu k nákladom potrebným na jeho zistenie, preto je potrebné určiť výšku škody v zmysle § 136 Občianskeho zákonníka, teda podľa úvahy súdu. Za daného stavu preto žalobca má za to, že v tomto konaní preukázal opodstatnenosť podania svojho návrhu, čo konštatoval aj prvostupňový aj odvolací súd. Podobne došlo aj k vysporiadaniu nedostatkov pasívnej legitimácie, tiež vznesenej námietke premlčania. Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu vo svojom zrušujúcom uznesení z 30.7.2008 a následne s právnym názorom prvostupňového súdu uvedeným v rozsudku zo 7. júla 2011, kde výška škody bola určená v súlade s ust. § 136 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadrenie k odvolaniu zo strany žalovaného nebolo podané. Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 5.11.2015, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a na internete (§156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.). Ako vyplýva z dôvodov odvolania, žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, t.j. že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, resp. vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov so zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Nesprávnym posúdením veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. treba rozumieť omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza, ak súd aplikoval na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní a ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenia, zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa totiž nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok zhodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z dokazovania vyšli najavo a vyplynuli, prihliadal na všetky tieto skutočnosti a vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p. Podrobné a zodpovedajúce zákonu sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje v podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia i k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza: Ako vyplýva z obsahu spisu a z rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 12C/152/2004-176 zo dňa 7.7.2011 výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu (nad sumu 1.327,76 eura) ostal právoplatný. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Co/358/2011-191 zo dňa 23.4.2015 bol zrušený len odvolaním napadnutý výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku 1.327,76 eura. Predmetom konania teda ostala len táto suma, pričom zamietavý výrok sa týkal uplatnenej náhrady škody na zdraví a škody súvisiacej s nemožnosťou dostavať rodinný dom pre neposkytnutie hypotekárneho úveru, ktoré škody žalobca podľa odôvodnenia citovaného rozsudku nepreukázal, a preto mu bola táto časť nároku, t.j. čo do zaplatenia sumy 1.991,64 eura zamietnutá. Po zrušení napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 7.7.2011 odvolacím súdom (t.j. čo do zvyšnej sumy vo výške 1.327,76 eura) bol opätovne žalobca na pojednávaní dňa 23.6.2015 vypočutý, avšak neuviedol žiadne okolnosti, ktorými by preukázal škodu v súvislosti s neuzatvorením obchodu v Prahe s firmou Diko Brno. Neuviedol vôbec aké úvahy ho viedli k vyčísleniu ušlého zisku, naopak, opätovne vo svojej výpovedi uvádza, že mu vznikla škoda v súvislosti so zhoršením zdravotného stavu a neposkytnutím hypotekárneho úveru v banke, o ktorých nárokoch už bolo právoplatne rozhodnuté zamietavým rozsudkom v predchádzajúcom období. Pokiaľ aj súdy v minulosti konštatovali v odôvodneniach svojich rozhodnutí, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu daňového úradu, na základe ktorého si uplatnil žalobca v tomto konaní svoj nárok na náhradu škody, takémuto návrhu by bolo možné vyhovieť len vtedy, ak žalobca preukáže, že skutočne nejaká škoda mu na základe tohto nesprávneho úradného postupu aj vznikla. Toto však žalobca v konaní nepreukázal, a to žiadnymi listinnými dôkazmi, ani nepodal návrhy na vykonanie dokazovanie. Za takejto situácie preto nie je možné určiť výšku škody v zmysle ust. § 136 OZ, t.j. úvahou súdu, ako to požaduje v odvolaní právny zástupca žalobca (nejde napr. o prípad uplatnenia nemajetkovej ujmy a pod.). Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté výroky súdu prvého stupňa, t.j. ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá a ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi účastníkmi ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Posledný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola priznaná odmena ustanovenému advokátovi napadnutý odvolaní nebol, avšak v zmysle ust. § 212 ods. 2 písm. b) O.s.p. odvolací súd nebol viazaný rozsahom odvolania v tejto súvislosti, lebo ide o prípad, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý aj výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Odvolací súd teda preskúmal aj IV. posledný výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že výrok tohto rozhodnutia je potrebné zrušiť, pretože v zmysle § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Podľa § 221 ods. 2 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí. V konaní uznesením 12C/152/2004-41 zo dňa 9.2.2006 Okresný súd Michalovce ustanovil žalobcovi na ochranu jeho práv a záujmov zástupcu JUDr. Mikuláša Pavlíka, advokáta so sídlom v Michalovciach, Špitálska 6, a to na zastupovanie v celom konaní v zmysle § 30 O.s.p. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.3.2006, pričom však advokát vykonával úkony až do skončenia sporu (rok 2015), t.j. už za účinnosti novely O.s.p. vykonanej zák. č. 495/2009 Z.z., účinnej od 1.1.2010. Odvolací súd poukazuje na novelizované ust. § 149 ods. 2 O.s.p. a poznámku uvedenú v tomto ustanovení pod bodom 15, ktorý odkazuje na použitie osobitného predpisu, t.j. konkrétne § 15 zák. č. 327/2005 Z.z. a § 14a až § 14e vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Znamená to, že súd (okresný ani krajský) nemôže priznať odmenu advokátovi ako ustanovenému zástupcovi v zmysle § 30 ods. 1 O.s.p., ak má byť vyplatená zo štátnych prostriedkov, a to s účinnosťou od 1.1.2010, pretože odvtedy rozhoduje Centrum právnej pomoci, pričom výška odmeny bude stanovená spôsobom upraveným vo vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Výška priznanej odmeny Centrom právnej pomoci sa teda bude riadiť ustanoveniami vyhl. č. 655/2004 Z.z., platnými a účinnými v čase vykonania úkonu právnej služby. Zmena právnej úpravy týkajúca sa určenia orgánu, ktorý má právomoc rozhodnúť o nároku na odmenu pri bezplatnej právnej pomoci, resp. výška tejto odmeny a spôsob rozhodovania a jej vyplácania môže nasvedčovať tomu, že sa jedná o nepravú spätnú účinnosť právnej normy, tzv. nepriamu retroaktivitu. Nepriama retroaktivita však v konečnom dôsledku nepôsobí do minulosti, pretože akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy a tento stav rieši až v čase účinnej novej právnej úpravy. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29.6.2010, v zmysle ktorého „...nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci ...“ a „...za prípustné sa považuje pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zavádzajúca do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za novšej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah“. Vzhľadom na uvedené odvolací súd výrok súdu prvého stupňa o priznaní odmeny ustanovenému advokátovi z prostriedkov Okresného súdu Michalovce zrušil, konanie v tejto časti zastavil a postúpil nárok ustanoveného advokáta na vyplatenie odmeny a náhrady hotových výdavkov Centru právnej pomoci v Košiciach. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 141 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca, ktorý si náhradu dovolacích trov uplatnil, nebol v odvolacom konaní úspešný a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne § 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.