Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/197/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7707206734 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7707206734.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach, v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a. s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21, proti povinnému: L. Q., nar.: XX. XX. XXXX, bytom T., X. XX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 34,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 19. 04. 2012 č. k. 5/9 Er/244/2007-26, takto r o z h o d o l : P o t v d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania. Z r u š u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov exekúcie a v zrušenom rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodovanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Svätoslavovi Mruškovičovi trovy exekúcie v sume 55,99 eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Vo svojom odôvodnení súd poukázal na skutočnosť, že došlo zastaveniu exekúcie podľa § 58 ods. 1 v spojení s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Konštatoval, že povinný je nezamestnaný a je poberateľom dávok v hmotnej núdzi, nevlastní žiadny nehnuteľný majetok a ani hnuteľné veci, ktoré by bolo možno postihnúť exekúciou. Na základe takto zistených skutočností súd exekúciu zastavil. Súd citoval ustanovenie § 200 ods. 2, § 196, § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok), § 27 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Uviedol, že podľa ustanovenia § 27 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych poplatkov v exekučných konaniach začatých do 30. 04. 2008 patrí súdnemu exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov. Pokiaľ ide o odmenu a hotové výdavky súdnemu exekútorovi, súd mu ich priznal podľa § 14 ods. 1 písm. a), b), § 14 ods. 2 a 3, § 15 ods. 1 cit. vyhlášky. Súdnemu exekútorovi bola priznaná celková suma trov konania vo výške 55,99 Eur, ktorých úhradou zaviazal oprávneného v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdnemu exekútorovi bola priznaná odmena vo výške 6,64 eur podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (účinná do 30. 04. 2008), a to za výzvu povinnému na poskytnutie súčinnosti - 15 min., za správu o stave exekučného konania - 15 min., t. j. 1 hod - 1 x 6,64 eur = 6,64 eur. Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. bola súdnemu exekútorovi ďalej priznaná odmena za tieto úkony v sume 3,32 eur/ úkon (t. j. získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, každé zisťovanie bydliska povinného, každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného - 2x, každé zisťovanie účtu povinného, každé ďalšie zisťovanie majetku povinného - 3x). Súd nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu za zisťovanie údajov z Obvodného úradu, zisťovanie údajov z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, zisťovanie údajov zo zdravotnej poisťovne a zisťovanie údajov z ÚVV, nakoľko nejde o úkony, ktoré sa odmeňujú paušálnou odmenou. Paušálnu odmenu možno poskytnúť iba za úkony taxatívne vymenované zákonodarcom. Keďže zákonodarca predmetné úkony nezahrnul do § 15 vyhlášky č. 288/1995, súd prvého stupňa nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu za tieto úkony. V zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. bola súdnemu exekútorovi priznaná náhrada hotových výdavkov - poštovné 13,46 eur za doručovanie jedenástich písomností do vlastných rúk, štyroch písomností obyčajnou zásielkou a exekučný spis. Pretože súdny exekútor je platiteľom dane podľa osobitného predpisu, jeho odmena bola zvýšená o 20 % DPH vo výške 9,33 eur. Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s. p.) odvolanie oprávnený. Žiadal zrušenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a navrhol, aby súdnemu exekútorovi neboli priznané trovy vyčíslené podľa časovej špecifikácie vo výške 6,64 eur (§ 14 ods. 1 písm. a) ods. 2 vyhlášky) a ani priznaná 20 % DPH za náhradu hotových výdavkov za poštovné vo výške 2,69 eur. Uviedol, že súdny exekútor svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnil nesprávne poukázaním na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Vyjadril svoj nesúhlas so zastavením exekúcie z dôvodu, že hoci povinný v súčasnosti nedisponuje žiadnym majetkom, čo je vzhľadom na jeho mladý vek (29 rokov) obvyklé, je na začiatku produktívneho veku (nar.: 05. 01. 1983) a preto je predpoklad, že sa povinný v blízkej budúcnosti zamestná a bude poberať mzdu, z ktorej bude možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. V tejto súvislosti uviedol, že podľa jeho názoru, je zastavenie exekúcie predčasné. Poukázal aj na skutočnosť, že si vybral uvedeného súdneho exekútora, ktorý má sledovať zmenu majetkových pomerov povinného počas celej doby trvania exekúcie, čím preniesol túto povinnosť svojou voľbou na súdneho exekútora. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť zistiť, že povinný nadobudol majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Nebolo by preto účelné, aby toto konanie bolo zastavené a v zápätí by oprávnený podával nový návrh na vykonanie exekúcie, za účelom zisťovania a sledovania majetkových pomerov povinného. Zároveň poukázal aj na skutočnosť, že úspešné uplatnenie práva oprávneného na vymoženie dlžnej sumy novým návrhom je limitované premlčacou dobou v zmysle platných právnych predpisov. Ďalej uviedol, že sa nestotožňuje ani s vyčíslením trov podľa časovej špecifikácie - § 14 ods. 1 písm. a), ods. 2 cit. vyhlášky. Má za to, že exekútorovi nepatrí odmena za úkony, ktoré si uplatnil pod § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. ako sú "výzva povinnému na poskytnutie súčinnosti 1x - spolu 40 min., správa o stave exekučného konania - 1x - 60 min.", spolu 6,64 eur. Napriek tomu, že súd prvého stupňa mu za uvedené činnosti priznal zníženú sumu vo výške 6,64 eur, oprávnený má za to, že uvedené úkony exekučnej činnosti sú bežné administratívne práce, ktoré sú súčasťou odmeny súdneho exekútora a preto za ne nemá nárok na odmenu. Povinný a ani súdny exekútor sa v zákonnej lehote k odvolaniu nevyjadrili. O odvolaní oprávneného proti rozhodnutiu VSÚ zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa a konanie ktoré mu predchádzalo podľa ust. § 212 ods. 1, 3 a 4 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 písm. c) a e) O. s. p., na základe ktorých dospel k záveru, že odvolanie podané oprávneným je čiastočne dôvodné. Podľa ust. § 212 O. s. p. vzhľadom na odvolanie oprávneného, je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Odvolateľ vo svojom odvolaní výslovne uviedol, že odvolaním napadá výrok o zastavení exekúcie ako aj výrok o náhrade trov exekúcie. Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 02. 05. 2007 na základe exekučného titulu, ktorým je platobný výmer právneho predchodcu oprávneného: SIDERIA - ISTOTA, združená zdravotná poisťovňa so sídlom v Košiciach sp. zn: 2004-0405-Q0029/IS zo dňa 24. 05. 2004 (v spise na č. l. 3) s právoplatnosťou a vykonateľnosťou dňa 16. 06. 2004, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 34,65 eur (1 044,00 Sk). Šetrením súdneho exekútora bolo zistené, že povinný je nezamestnaný a je poberateľom dávok v hmotnej núdzi, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a ani hnuteľné veci, ktoré možno postihnúť exekúciou (str. 12, 14-15, 26-29, 32-34 Exekučného spisu). Na základe uvedených skutočností súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g) a § 58 Exekučného poriadku). Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi, s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného priznanú vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Povinný ručí celým svojím majetkom a oprávnený sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z celého majetku povinného. V exekučnom konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, čo je vyjadrené v ustanovení § 36 EP. Z ustanovenie § 58 ods.1 EP vyplýva, že o zastavení exekúcie rozhoduje súd na návrh, ale aj bez návrhu (ex officio). Zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. h) EP, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, vyjadruje zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom exekúcie nie je len úhrada jeho trov, ale uspokojenie pohľadávky oprávneného. Súdny exekútor je povinný v každom štádiu exekučného konania skúmať majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a zistiť, či sa nevyskytol dôvod na zastavenie exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia a ak dôjde k záveru, že takýto dôvod existuje, predložiť vec exekučnému súdu s podnetom na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. V prípade zastavenia exekúcie z tohto dôvodu - ak majetok povinného preukázateľne nestačí ani na úhradu trov exekúcie, je však nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného, a nie iba o časti, ktoré sa v konkrétnom prípade exekvuje, aby bolo možné urobiť správny záver, že výťažok z nej preukázateľne nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Zastavením exekúcie rozumieme procesný úkon (uznesenie) exekučného súdu smerujúci k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustnosti exekúcie, pričom účinky takéhoto rozhodnutia spočívajú v tom, že sa prestanú vykonávať úkony na jej uskutočnenie za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného priznanej právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Vzhľadom na vyššie uvedené musia pre záver súdu o tom, že majetok povinného preukázateľne nestačí ani na úhradu trov exekúcie a následnej existencii dôvodu na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP, existovať jednoznačné dôkazy vychádzajúce z objektívnych zistení vykonaných exekútorom. Odvolací súd má jednoznačne za preukázané, že súd prvého stupňa v danej exekučnej veci postupoval podľa citovaných ustanovení a vyššie uvedených zásad. Odvolací súd z exekučného spisu totiž zistil, že súdny exekútor vo svojom podaní na zastavenie exekúcie z 02. 03. 2011 uviedol v zmysle ustanovenia § 34 Exekučného poriadku, dôvody pre nevymožiteľnosť pohľadávky oprávneného, nakoľko bolo zrejmé, že neexistuje žiadny postihnuteľný majetok povinného a zároveň, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V dôsledku uvedených skutočností nie je možné aplikovať ani jeden zo spôsobov vykonávania exekúcie upravených v ustanovení § 63 ods. 1 a § 65 Exekučného poriadku pre nemajetnosť povinného. Keďže pre záver súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie vyplývajú zo spisu objektívne zistenia (str. 12, 14-15, 26-29, 32-34 Exekučného spisu), odvolací súd má za to, že je jeho rozhodnutie o zastavení exekučného konania je správne. V tejto súvislosti však odvolací súd musí zároveň konštatovať, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval v tomto prípade ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g), namiesto § 57 ods. 1 písm. h), napriek tomu že dôvody zastavenia exekučného konania tak, ako sú uvedené v napadnutom uznesení zodpovedajú tomuto ustanoveniu. Uvedená skutočnosť však neodvodňuje zmenu rozhodnutia exekučného súdu o zastavení exekučného konania z dôvodu nemajetnosti povinného. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom exekučného súdu , podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Ďalším predmetom odvolacieho konania bolo aj posúdenie zákonnosti priznanej náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi podľa vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení do 30.04.2008. Predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 02. 05. 2007 (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku). Podľa ustanovenia § 27a vyhlášky v exekučných konaniach začatých do 30. 04. 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhl. v znení do 30.04.2008, ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a) je 6,64 eur (200 Sk) za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eur (100 Sk). Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 vyhl. v znení do 30.04.2008, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a/ získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b/ doručenie príkazu na začatie exekúcie, c/ doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d/ doručenie exekučného príkazu, e/ doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f/ doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g/ každé zisťovanie bydliska povinného, h/ každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i/ každé zisťovanie účtu povinného, j/ každé ďalšie zisťovanie majetku povinného. Podľa ustanovenia § 25 vyhl., v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Odvolací súd dáva do pozornosti, že ust. § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky je potrebné vykladať tak, že časová odmena podľa tohto ustanovenia sa priznáva za čas vynaložený na exekúciu ako celok, na rozdiel od paušálnej odmeny, ktorá sa priznáva za každý úkon exekučnej činnosti. Jednotlivé časové úseky, ktoré súdny exekútor vynaloží pri vykonávaní úkonov exekučnej činnosti súd skúma aj z toho hľadiska, či tieto korešpondujú s požiadavkou účelnosti. Súd preto vychádza z reálneho času účelne vynaloženého na exekúciu. Ďalej pri aplikácii uvedeného ustanovenia je potrebné vychádzať z toho, že nie je možné priznať hodinovú odmenu za tie úkony, ktoré sú odmeňované paušálnou odmenou. V opačnom prípade by došlo k duplicitnému odmeňovaniu toho istého úkonu exekučnej činnosti. V ust. § 15 ods. 1 vyhlášky sú taxatívne vymenované úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou. Úkony exekučnej činnosti vymenované v tomto ustanovení vyňal zákonodarca z časového spôsobu odmeňovania úkonov. Z toho vyplýva, že je vylúčená kumulácia paušálnej odmeny za úkony uvedené v § 15 vyhlášky s časovou odmenou podľa § 14 ods. 2 vyhlášky. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť zisťovaniu skutkového stavu, či úkony uvádzane exekútorom sú úkonmi exekučnej činnosti a teda či bezprostredne smerujú k vykonaniu exekúcie, ako aj či korešpondujú s požiadavkou účelnosti. Za exekučnú činnosť je potrebné považovať iba tú činnosť exekútora, ktorá bezprostredne smeruje na vykonanie núteného výkonu súdnych, prípadne iných rozhodnutí v prospech oprávneného. Za takúto činnosť nemožno považovať bežnú administratívnu činnosť exekútora, ktorá síce súvisí s exekučnou činnosťou, ale bezprostredne nesmeruje k nútenému výkonu rozhodnutia. V zmysle uvedeného nemožno považovať za účelné úkony exekučnej činnosti "výzvu povinnému na poskytnutie súčinnosti" a "správu o stave exekučného konania"(táto činnosť nie je vôbec vykonávaná v prospech oprávneného, ale v prospech exekútora), keďže ide o bežné administratívne práce. Za exekučnú činnosť nemožno považovať bežnú administratívnu činnosť súdneho exekútora, ktorá síce súvisí s exekučnou činnosťou, ale nesmeruje k výkonu súdneho rozhodnutia. Preto je potrebné zdôrazniť, že uvedené úkony nie sú úkonmi exekučnej činnosti ale administratívnymi úkonmi, náhrada za ktoré je zahrnutá v odmene súdneho exekútora (§ 25 vyhlášky). Podľa § 22 ods. 1 cit. vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí odmena aj náhrada hotových výdavkov, účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Výšku hotových výdavkov (v tomto prípade poštovného) musí exekútor preukázať právne relevantnými listinnými dôkazmi. Odvolací súd taktiež k uvedenému poznamenáva, že zákonom č. 348/2011 Z. z. došlo od 01. 01. 2012 k zmene § 196 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého sa pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi zvyšujú o príslušnú DPH odmena, aj náhrada hotových výdavkov. Vzhľadom na to, že nejde o konanie v zmysle § 81 O. s. p., teda o konanie, ktoré môže začať súd aj bez návrhu, ale súd v tomto prípade rozhoduje na návrh, v ktorom si súdny exekútor uplatnil DPH aj na hotové výdavky, náhrada hotových výdavkov sa má zvýšiť o príslušnú DPH. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd má za to, že uvedené skutočnosti exekučný súd nedostatočne zistil skutkový stav a tento nevyhodnotil v súlade s príslušnou právnou úpravou, tak ako to vyplýva z odvolacích dôvodov oprávneného Odvolací súd preto podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie a vec vrátil súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola zrušená, na ďalšie konanie. V novom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa vysporiadať sa so skutočnosťami, ktoré oprávnený uvádza v odvolaní a výšku náhrady trov exekučného konania exekútorovi nanovo priznať v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu v súlade s platnou právnou úpravou a rozhodnutie aj náležite odôvodniť s poukazom na ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o trovách odvolacieho konania v zmysle ust. § 224 ods. 3 O. s. p. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.