Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/62/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712208252 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:8712208252.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu T.. Ľ.F. V., K. Z. A.N. G.N. Z.T., L. Č.. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom v Poprade, Hviezdoslavova č. 2, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a úhradu nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová ves zo dňa 15.11.2013 č.k. 1C/191/2013-132 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v zamietajúcom výroku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 3.985,29 eura s 9 % úrokom z omeškania od 6.8.2011 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobcu titulom náhrady škody. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že vo vzťahu k žalobcovi bolo na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Poprad zo dňa 15.3.2004 začaté trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom. Uvedené trestné stíhanie bolo uznesením okresného prokurátora Košice-okolie zo dňa 24.1.2011 zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spočívajúci za poskytovanie právnych služieb v trestnom konaní a nárok na nemajetkovú ujmu. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok na náhradu škody žalobcu je daný vzhľadom na to, že vo vzťahu k žalobcovi bolo začaté uznesením Okresného riaditeľstva PZ Poprad trestné stíhanie, ktoré následne bolo zastavené dňa XX.X.XXXX z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Bol teda toho názoru, že začaté trestné stíhanie bolo zastavené a preto treba vychádzať z toho, že žalobca čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu ani nemalo byť začaté. Pokiaľ sa týka samotnej výšky náhrady škody, ktorú žalobca uplatnil z titulu vzniknutých trov nutnej obhajoby, dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná iba ohľadne sumy 3.985,29 eura. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy súd bol toho názoru, že žalovaná vo veci nie je pasívne vecne legitimovaná a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/201/2007 z 30. júla 2008. Z uvedeného dôvodu, preto žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. majúc zato, že v konaní boli úspešní i neúspešní obaja účastníci. Oba uplatnené nároky súd posudzoval samostatne, preto skonštatoval, že ani jen z účastníkov nemal plný úspech, či neúspech vo veci. Proti tomuto rozsudku v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania rozsudok zmenil, priznal mu nemajetkovú ujmu a trovy konania. V odvolaní uviedol, že má zato, že náhrada nemajetkovej ujmy mu mala byť priznaná a vyslovenie nedostatku pasívnej legitimácie Ministerstva spravodlivosti SR je nesprávne, pretože škodu spôsobil štát. Nemožno preto pri posudzovaní otázky pasívnej legitimácie oddeliť ust. zákona č. 58/1969 Zb.. V danom prípade aj keď ide o nemajetkovú ujmu pôvodcom vzniku škody je konanie štátneho orgánu a teda pre posúdenie pasívnej legitimácie je potrebné aplikovať ust. § 514/2003 Z.z., ktorý odkazuje na zákon č. 58/1969 Zb. a v rámci tohto zákona je na všetky konania vo vzťahu ku škodám spôsobeným konaním štátu prostredníctvom štátneho orgánu príslušné Ministerstvo spravodlivosti. Nemajetková ujma je v podstate taktiež škodou, len škodou sui generis, ktorá v rámci slovenskej právnej úpravy je upravená osobitne špecificky nad rámec všeobecných ustanovení o škode. Vo svojej podstate však ide o špecifický druh škody a preto za štát podľa jeho názoru je povinné konať Ministerstvo spravodlivosti. Zároveň uviedol, že rozsudok vo vzťahu k dôvodom nepriznania nemajetkovej ujmy sa javí ako nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, keďže súd sa otázkou dôvodnosti priznania alebo nepriznania nemajetkovej ujmy zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovanej a otázkou aplikácie čl. 5 Dohovoru, ktorý však nie je jediným právnym dôvodom pre priznanie alebo nepriznanie nemajetkovej ujmy, ale prioritne treba na tento uplatnený nárok aplikovať ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka a v tejto časti je teda rozsudok nepreskúmateľný. Rozhodnutie o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. súdom prvého stupňa považoval za svojvoľné. Podľa jeho názoru predmetom konania v danej veci súd dva samostatné nároky a to nárok na náhradu škody za obhajobu a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto aj nárok na náhradu trov konania treba posudzovať z tohto hľadiska ako dva oddelené nároky, pričom v prvom mal úspech vo veci 93% a preto mu za to patrí v celom rozsahu náhrada trov konania za túto časť nároku podľa § 142 ods. 3 O.s.p., pretože neúspech žalobcu v tejto samostatnej časti nároku bol v pomerne nepatrnej časti. Vo vzťahu k trovám konania a nároku na nemajetkovú ujmu žiada, aby bolo nároku vyhovené a priznaná mu plná náhrada účelne vynaložených trov konania samostatne od predchádzajúceho nároku podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že žalovaná vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak nárok žalobcu v tejto časti zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že žalovaná je vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo veci pasívne vecne legitimovaná. V tejto súvislosti odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa poukazuje na na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.7.2008 sp. zn. 3Cdo/201/2007, v ktorom o.i. iného rieši otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v obdobnom konaní a nie je dôvod sa od tohto názoru odkloniť. Žalobca počas celého konania z hľadiska skutkového tvrdil, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo postupom (prípadne rozhodnutiami) orgánov činných v trestnom konaní (konkrétne uznesením o vznesení obvinenia) a tiež informovaním verejnosti o priebehu tohto trestného stíhania. Žalovaná rozhodnutie o vznesení obvinenia nevydala, vytýkaného konania sa nezúčastnila (verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala), preto z hľadiska žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť považovaná za subjekt zásahu. Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka nesmerovala voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný - žalovaná sa nedopustila konania, ktoré podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností zasahovalo do jeho osobnosti. Na tom, že v danom prípade žalovaná nie je subjektom zásahu (pôvodcom žalobou vytýkaného správania orgánov činných v trestnom konaní), nič nemení skutočnosť, že žalovanou je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) ani Ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) stotožňovať s odlišnými subjektmi (prokuratúrou, súdmi a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. So zreteľom na uvedené teda správne postupoval súd prvého stupňa, ak žalobu zamietol vychádzajúc z názoru, že žalovaná nie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vecne pasívne legitimovaná. Keďže súd prvého stupňa žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, bez významu treba považovať odvolaciu námietku žalobcu, že rozsudok vo vzťahu k dôvodom nepriznania majetkovej ujmy sa javí ako nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalobcu smerujúcu proti výroku o trovách konania. Vzhľadom na to, že žalobca mal v konaní iba čiastočný úspech správne súd prvého stupňa výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavom výroku podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník v danom prípade žalovaná, ktorej však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli a žalobca v odvolacom konaní úspech nemal, preto súd vyslovil, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.