Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/19/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200573 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7013200573.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Tamara Sklenárová, v právnej veci navrhovateľov: 1. J. D., W.. Š., bytom XXXXX D. Z., I., D.. P.. C. XVX, P., X. K. S. I., bytom XXXX K. O.. C., D..P.., C. XRX, P., 3. J. O. I., W.. I., bytom XXX-XXX L. XW. I., R. C., D..P.., C. XAX, P., 4. K. J., W.. Š., bytom E. XX, W. a 5. J. A., W.. Š., bytom W. X, J., všetci zastúpení advokátom JUDr. JcLic. Tomášom Majerčákom, PhD., AK Košice, Južná trieda 28, proti odporcovi: Okresný úrad Košice, pozemkový a lesný odbor, Košice, Zádielska 1, za účasti J. Š., bytom Košice, Čsl. armády 8 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Košiciach č. 229/7/2013-KOS zo dňa 26. 02. 2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Košiciach č. 229/7/2013-KOS zo dňa 26. 02. 2013. Navrhovateľom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Účastníkovi J. Š. náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím zo dňa 26. 02. 2013 č. 229/17/2013-KOS Obvodný pozemkový úrad v Košiciach rozhodol podľa § 9 ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov tak, že oprávnené osoby J. Š. a právni nástupcovia po O. Š., W.. N. Q. Š., J. D., K. S. I. O. J. O. I., spĺňajú podmienky pre priznanie nároku uvedeného v § 6 ods. 1 písm. p/ cit. zákona, pričom oprávneným osobám sa nevracia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k. ú. Košice - Terasa, vedeným v pozemno-knižnej vložke č. 3970 ako parc. č. 5088 - roľa o výmere 453 m2 a v k. ú. Košice - Terasa, vedených v pozemno-knižnej vložke č. 3348 ako parc. č. 5092 - roľa o výmere 322 m2, lebo pozemky sú zastavané a podľa § 11 ods. 1 písm. d/ sa takéto pozemky nevydávajú. Zároveň rozhodol o tom, že nepriznaním vlastníckeho práva nie je dotknuté právo oprávnenej osoby a dedičov, na náhradu podľa § 11 ods. 2 cit. zákona s tým, že oprávnené osoby získajú náhradu v podieloch, špecifikovaných v tomto rozhodnutí. Z odôvodnenia cit. rozhodnutia vyplýva, že žiadosťou zo dňa 05. 10. 1992, doručenou Pozemkovému úradu Košice-mesto dňa 23. 10. 1992, zaevidovanou pod č. 1721/92, si O. Š., W.. N. (právna predchodkyňa navrhovateľov) a J. Š. uplatnili okrem iných aj nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré tvoria predmet tohto konania podľa zákona č. 229/1991 Zb. Na základe identifikácie parciel, vyhotovenej Správou katastra Košice dňa 31. 03. 2009 pod č. j. K1:3659/2009-V, parc. č. 5088 zapísaná v pozemno- knižnej vložke č. 3970 k. ú. Košice bola vo výmere 950 m2 vyvlastnená rozhodnutím č. Výst. 3861/1962- Št., 6281/1962-Št. zo dňa 20. 10. 1964, pričom o tejto časti parcely bolo rozhodnuté Pozemkovým úradom Košice-mesto rozhodnutím č. 84/92-PU zo dňa 29. 10. 1992 právoplatným dňa 02. 12. 1992, ktorým bolo oprávneným osobám priznané právo na náhradu, keďže vyvlastnená časť parcely bola zastavaná. K časti predmetnej parcely vo výmere 1126 m2 bola pôvodnými vlastníkmi dňa 20. 01. 1978 uzavretá kúpna zmluva a táto časť parcely bude predmetom osobitného konania a rozhodovania. Následne časť pôvodnej pozemno-knižnej parcely vo výmere 453 m2, ktorá je predmetom tohto konania, bola vyvlastnená rozhodnutím č. Výst. 3824-1487/82-83-Kp zo dňa 15. 02. 1983. K zvyšnej časti parcely zostalo vlastnícke právo zachované a až po rozhodnom období došlo vo vzťahu k nej k uzatvoreniu dvoch kúpnych zmlúv a to dňa 27. 12. 1993 a dňa 12. 05. 1999. Podľa tej istej identifikácie parciel časť parcely č. 5092 zapísanej v pozemno-knižnej vložke č. 3348 k. ú. Košice bola vo výmere 322 m2, ktorá tvorí predmet tohto konania, vyvlastnená už citovaným rozhodnutím č. Výst. 3824-1487/82-83-Kp zo dňa 15. 02. 1983. K časti uvedenej parcely vo výmere 1930 m2 bola dňa 20. 01. 1978 pôvodnými vlastníkmi uzavretá kúpna zmluva a táto časť parcely bude predmetom osobitného konania a rozhodovania. V zvyšnej časti parcely zostalo vlastnícke právo zachované a na LV č. XXXXX k. ú. T. sú zapísaní dedičia pôvodných vlastníkov. Citovaným vyvlastňovacím rozhodnutím zo dňa 15. 02. 1983 boli vyvlastnené citované časti predmetných parciel od pôvodných vlastníkov Q. Š. na neznámom mieste v podiele 1 a E. Š., W.. Š. na neznámom mieste v pomere 1 pre Československý štát, Východoslovenské vodárne a kanalizácie PR Košice za účelom výstavby prevádzkovej budovy SMČ pre OZ VVaK Košice. Menovaní vlastníci v čase vyvlastňovania neboli na neznámom mieste, obaja boli obyvateľmi Košíc so známym trvalým bydliskom, o čom svedčí aj kúpna zmluva, ktorú následne uzavreli na iné časti predmetných parciel s Čsl. štátom - Vysokou školou technickou v Košiciach v roku 1978, kde sú jednoznačne identifikovaní. Správny orgán konštatoval, že keďže vo vyvlastňovacom konaní sa nekonalo s pôvodnými vlastníkmi aj napriek tomu, že boli známi a známy bol aj ich pobyt, je splnená podmienka zákona uvedená v § 6 ods. 1 písm. p/ a to prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Oprávnené osoby boli zistené z predložených matričných dokladov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zároveň vyplýva, že oprávnené osoby prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. Emílie Hambálekovej vyzvali Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p. Košice na uzavretie dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa § 9 zák. č. 229/1991 Zb., na čo povinná osoba reagovala listom zo dňa 21. 09. 1992, z ktorého vyplýva, že sporné nehnuteľnosti sú súčasťou parc. EN č. 6800/29 na LV č. XXXX vo vlastníctve Čsl. štátu Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p., a keďže ide o zastavanú nehnuteľnosť na účel, pre ktorý bola vyvlastnená a ktorá bude slúžiť svojmu účelu, nie je možné tieto nehnuteľnosti vydať. Citujúc ust. § 11 ods. 1 písm. d/, 11 ods. 2 a 16 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. správny orgán konštatoval, že keďže vyvlastnené časti pozemkov boli zastavané komunikáciou, parkoviskom, budovami a stavby bránia poľnohospodárskemu využitiu pozemku, oprávneným osobám a ich dedičom nebolo priznané vlastnícke právo a bolo im priznané právo na náhradu za pozemky, ktoré nie je možné vydať. Včas podaným opravným prostriedkom zo dňa 14. 03. 2013 sa navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia právneho predchodcu odporcu a žiadali o vydanie týchto zastavaných stavebných pozemkov s poukazom na to, že tieto stavebné pozemky boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady a stavby nebránia ich poľnohospodárskemu alebo lesnému vyžitiu. Uviedli, že povinná osoba odmietla sporné nehnuteľnosti vydať, pričom žiadnu náhradu za ne nevyplatila. Tieto zastavané pozemky sa nachádzajú v intraviláne mesta Košíc a v územnom pláne boli určené na výstavbu. Tieto boli zakúpené právnymi predchodcami navrhovateľov pred dvoma storočiami za účelom investícií a výstavby a zároveň do roku 1949 boli prenajímané čsl. armáde ako cvičisko, čo je zdokumentované. Keďže na základe územného plánu boli tieto nehnuteľnosti určené na výstavbu, ide o stavebné pozemky podľa rozhodnutia mesta Košice. Poukázali na to, že katastrálny zákon nepozná ako druh pozemku stavebný pozemok. Stavebným pozemkom bude takmer vždy pozemok, ktorý je v katastri evidovaný ako zastavané plochy a nádvoria, pretože spĺňa jednu z definícií stavebného pozemku v zmysle § 43h stavebného zákona, tzn. ide o pozemok zastavaný stavbou. Aj ostatné kategórie pozemkov ako orná pôda alebo záhrady môžu byť stavebnými pozemkami určenými podľa územného plánu na zastavanie, z katastra to však nie je možné zistiť. Podaním zo dňa 05. 09. 2016 navrhovatelia doplnili svoj pôvodný návrh na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Uviedli, že vzhľadom na to, že pozemky boli len zapísané bez právneho dôvodu na čsl. štát bez vyvlastnenia, všetky právne úkony až do vydania nehnuteľnosti sú neplatné s poukazom na ust. § 5 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. Poukázali aj na to, že predmetné stavby nie sú súčasťou stavieb patriacich k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti a podľa metodického usmernenia Ministerstva pôdohospodárstva pre pozemkové úrady zo dňa 06. 05. 1996 tento druh stavieb nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku. Zdôraznili, že na základe územného plánu Mesta Košíc a právoplatného rozhodnutia č. 356/144/1980 zo dňa 22. 10. 1980 o odňatí pôdy z pôdneho fondu predmetné pozemky nadobudli charakter stavebných pozemkov v roku 1980, čo jednoznačne potvrdzuje vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1983. Tieto sa nachádzali v intraviláne zastavanej časti mesta ako stavebné pozemky už najmenej 3 roky pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia. Keďže ide o pozemky v intraviláne mesta Košíc, ktoré sa stali stavebnými v roku 1980, tieto možno vydať, lebo predmetné stavby nie sú súčasťou pozemkov. Podľa ich názoru druh stavby ako je evidovaný na príslušnom LV nebráni vydaniu pozemkov, keďže je možné, aby vlastníkom pozemku a stavby v zmysle občianskeho zákonníka boli rozdielne osoby. Zároveň poukázali na to, že vyvlastňovacie rozhodnutie ich právnym predchodcom nebolo nikdy doručené, aj keď bola ich adresa známa, preto toto vyvlastňovacie rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť a je absolútne neplatné. Pôvodní vlastníci nemohli stratiť vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam. Pozemkový a lesný odbor Košice nepredložil žiadny relevantný dôkazový materiál, že pozemok bol po vykonanom bezprávnom zápise vlastníctva bez vyvlastnenia v prospech štátu v evidencii nehnuteľností alebo inej právnickej osoby zastavaný v súlade so stavebným zákonom. Stavby na pozemku musia byť oprávnené a povolené, aby pozemok zo zákona mohol byť považovaný za zastavaný ku dňu účinnosti zákona, t. j. 24. 06. 1991. Podľa ich názoru pozemky nemôžu byť považované za zastavané, ak sa na pozemku nachádzajú neoprávnené nepovolené stavby a stavby, ktoré zároveň nie sú súčasťou pozemku. V písomnom podaní zo dňa 20. 09. 2016 navrhovatelia uviedli, že keďže rozhodnutie o vyvlastnení zo dňa 15. 02. 1983 nebolo doručené Q. Š., nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a jeho vlastníctvo ostalo zachované. V tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu SR II.ÚS 468/2012, z ktorého vyplýva, že v situácii, keď povinnej osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jeho posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii tomu nezodpovedá. Vychádzajúc z uvedeného teda S. Š. bol vlastníkom nehnuteľnosti až do svojej smrti, po ktorej prešlo vlastnícke právo na jeho dedičov. Preto ostalo žalobcom vlastnícke právo zachované, keďže štát nikdy nebol, ani nie je vlastníkom týchto nehnuteľností, aj keď zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Zároveň poukázali na zmysel zák. č. 229/1991 Zb., ktorým bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností, keď štát zneužil svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich z vtedy platného práva. Zdôraznili, že na základe územného plánu mesta Košíc a právoplatného rozhodnutia č. 356/144/1980 zo dňa 22. 10. 1980 o odňatí pôdu z pôdneho fondu predmetné pozemky vo vlastníctve právnych predpisov navrhovateľov nadobudli charakter stavebných pozemkov už v roku 1980, čo vyplýva z vyvlastňovacieho rozhodnutia. V čase odňatia pozemkov bez právneho dôvodu teda nešlo o ornú pôdu, ale o stavebné pozemky. Ak odporca rozhodol o nevydaní nehnuteľnosti, tak nemohol rozhodnúť, že odňaté pozemky v čase odňatia boli roľou, lebo tieto boli už pred odňatím vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Zároveň zdôraznili, že zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. Nebolo ním ani vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom s odstupom mnohých rokov, tzn. legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Keďže na výstavbu stavby bol podľa stavebného zákona potrebný súhlas vlastníkov nehnuteľností a právny predchodca žalobcu takýto súhlas na výstavbu nikdy nedal, stavba bola postavená ako neoprávnená. Postup pri vyvlastňovaní a v stavebnom konaní bol v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, preto nemožno hovoriť o oprávnených stavbách. Ak žalovaný tvrdí, že pozemky nevydá, lebo sú zastavané, tak musí skúmať aj to, či stavby boli oprávnené a legálne. Nemôže svojvoľne legalizovať postupy štátu z čias neslobody, ktoré boli v rozpore aj s právnym poriadkom platným v rozhodnom období. Právny predchodca odporcu v písomnom vyjadrení zo dňa 24. 04. 2013 navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť zo skutkových aj právnych dôvodov obsiahnutých v jeho písomnom vyhotovení. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 1 zákona o pôde stavebné pozemky netvoria predmet zákona o pôde, vzhľadom na ktorú skutočnosť by nemohli byť ani predmetom tohto konania. Zároveň zdôraznil, že keďže pôvodní vlastníci týchto pozemkov v čase vyvlastňovania neboli na neznámom mieste tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, tzn., že vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo vo vzťahu k nim nadobudnúť právoplatnosť, predmetný nárok bol posúdený v zmysle § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde, tzn., že odporca uznal nárok oprávnených osôb vzhľadom na dôvod prechodu na štát a síce prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Vo vzťahu k ďalšej námietke týkajúcej sa zastavanosti predmetných pozemkov uviedol, že predmetné časti parciel sa nachádzajú vnútri oploteného administratívno-technického areálu, ktorý je situovaný na Popradskej ulici v Košiciach medzi čerpacou stanicou a areálom Technickej univerzity v Košiciach, pričom v súčasnosti sú vlastníkmi pozemkov v predmetnom areáli spoločnosti GMT plus s. r. o., vrátane parciel CKN č. 5498/1, č. 5498/11 a č. 5498/9, ktorých časti tvoria vyvlastnené časti parciel č. 5088 a č. 5092. V danom prípade preto neprichádza do úvahy možnosť poľnohospodárskeho využitia predmetných častí parciel, o čom svedčí aj fotodokumentácia, ktorá sa nachádza v administratívnom spise. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 20. 09. 2016 konštatoval, že ak sa vo vyjadreniach reštituentov uvádzajú úvahy o zachovanom vlastníckom práve, že vlastníctvo neprešlo na štát, ide o nebezpečné tvrdenia, ktoré môžu narušiť homogenitu koncepcie zákonných podmienok pre úspešné uplatnenie reštitúcie. Jednou zo základných podmienok uvedenej v § 4 - 6 zák. 229/1991 Zb. v platnom znení je prechod vlastníctva na štát, strata vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ak je vlastníctvo zachované, správny orgán nemá čo vydávať, čo navrátiť a zastavuje konanie alebo účastníci konania berú svoje reštitučné žiadosti späť. V tomto prípade však správny orgán dokázal stratu vlastníctva, jeho prechod na štát bez právneho dôvodu a neboli pochybnosti o tom, že vlastnícke právo pôvodných vlastníkov sa nikdy neobnovilo, t. j. ani po roku 1991 a 1995. Správny orgán teda oprávneným osobám vyšiel maximálne v ústrety a ich právnych nástupcov spravodlivo pojal do konania, uznal ich zákonný status oprávnených osôb a priznal im reštitučný titul v zmysle § 6 ods. 1 písm. p/ cit. zákona. Poukázal na ust. § 1 cit. zákona, ktorý sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond. Ak sa teda účastníci konania domáhajú vrátenia stavebných pozemkov a tvrdia, že v čase prechodu na štát to boli stavebné pozemky, nemožno reštitúciu priznať, keďže stavebné pozemky sa podľa tohto zákona neriešia. Správny orgán však opäť postupoval mierne a uznal pozemky za poľnohospodársku pôdu, ako boli označené v čase prechodu vlastníctva na štát a tým mohol riešiť reštitúciu a rozhodnúť v prospech reštituentov. Základným zámerom zákonodarcu pri prijímaní cit. zákona o pôde vyjadreným v preambule bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia. Správny orgán v konaní zistil, že časti predmetných pozemkov, na ktoré sa vzťahuje toto konanie sú úplne zastavané. Slúžili účelu vyvlastnenia a aj v súčasnosti majú charakter zastavanosti tak, ako to vyplývalo z vyjadrenia Východoslovenských vodární a kanalizácií, š. p., Košice, ako aj zo súčasnej miestnej ohliadky a za žiadnych okolností ich nemožno používať na obrábanie ako poľnohospodársku produkciu na poľnohospodárskej pôde. Vychádzajúc z uvedeného správny orgán postupoval v zmysle platnej právnej úpravy. Súd v konaní podľa § 250l a nasl. O. s. p. aplikovaného na základe ust. § 492 ods. 1 SSP po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu odporcu dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľov dôvodný nie je. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že listom zo dňa 05. 10. 1992 si O. Š., W.. N. O. J. Š. uplatnili reštitučný nárok podľa § 9 zák. č. 229/1991 Zb. na vydanie nehnuteľností okrem iných aj evidovaných v pozemno-knižnej zápisnici č. 3970 k. ú. Terasa, parc. č. 5088 - roľa o výmere 453 m2 a v pozemno-knižnej zápisnici č. 3348 parc. č. 5092 - roľa o výmere 322 m2. Uvedené nehnuteľnosti prešli na štát na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst. 3824-1487/82-83-Kp zo dňa 15. 02. 1983 s tým, že náhrada za pozemky nebola poskytnutá. Povinnou osobou boli Východoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p., Košice, ktoré sa na základe výzvy oprávnených osôb vyjadrili, že predmetné pozemky nie je možné vydať. Z rozhodnutia bývalého Obvodného národného výboru, odboru výstavby, územného plánu a architektúry Košice II zo dňa 15. 02. 1983 č. Výst. 3824-1487/82/83-Kp vyplýva, že v prospech čsl. štátu, Východoslovenských vodární a kanalizácií, PR Košice boli vyvlastnené nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej zápisnici č. 3970 ako mpč. 5088 - roľa vo výmere 453 m2 a v pozemno-knižnej zápisnici č. 348 ako mpč. 5092 - roľa o výmere 322 m2 od vlastníkov Q. Š. O. E. Š., W.. Š., každého v rozsahu 1 s tým, že v tomto rozhodnutí sú menované osoby vedené ako osoby na neznámom mieste. Menovaní boli právnymi predchodcami navrhovateľov v 1. - 5. rade a účastníka J. Š., ako je to dokladované v administratívnom spise úmrtnými listami, dedičskými rozhodnutiami, sobášnym listom a ďalšími dokladmi. Z identifikácie parciel vyhotovenej Správou katastra Košice dňa 31. 03. 2009 č. j. K1: 3659/2009-V vyplýva, že nehnuteľnosti tvoriace predmet tohto konania (pôvodná mpč. 5092 z pzkn. záp. č. 3348 kat. úz. J.-T.), ktoré boli v prospech čsl. štátu vyvlastnené citovaným vyvlastňovacím rozhodnutím sú v súčasnosti evidované ako parc. č. 5498/1 - zastavaná plocha a parc. č. 5498/11 - zastavaná plocha vo vlastníctve GMT plus, s. r. o., a zapísané sú na Q. Č.. XXXXX k. ú. J.Š.-T.. Z uvedenej identifikácie zároveň vyplýva, že zvyšné parcely sú vo vlastníctve N. Š. a spol., resp. T. B. C. J.. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti vedené v pôvodnej pozemno-knižnej vložke č. 3970 k. ú. J.-T. ako mpč. 5080, ktoré prešli na štát rovnako na základe už citovaného vyvlastňovacieho rozhodnutia vo výmere 453 m2, tieto, ako to vyplýva z identifikácie parciel Správy katastra Košice zo dňa 31. 03. 2009 č. j. K1:3659/2009-V sú evidované ako parc. č. 5498/1 - zastavaná plocha a parc. č. 5498/9 - zastavaná plocha vo vlastníctve GMT plus, s. r. o., a sú zapísané na LV č. XXXXX. Zvyšná časť tejto pôvodnej pozemno-knižnej parcely je vedená vo vlastníctve N. Š. O. I.., I., O. V. I., ako aj S. N. a I. W. T. B. C. J. a to na základe kúpnych zmlúv tak, ako sú špecifikované v identifikácii parciel. Jednotlivé kúpne zmluvy boli uzavreté v roku 1978, 1993 a 1999 tak, ako to vyplýva z cit. identifikácie parciel a uzavreté boli z fyzickými osobami, právnymi predchodcami navrhovateľov. Súčasťou administratívneho spisu sú aj výpisy z pozemnoknižných vložiek č. 3348 a č. 3970 kat. úz. J., kópie z katastrálnej mapy, vzťahujúce sa na predmetné nehnuteľnosti zo dňa 31. 03. 2009, príslušné LV č. XXXXX a LV č. XXXXX k. ú. T., rovnako ako aj fotodokumentácia predmetných nehnuteľností, ktoré sú zastavané. Navrhovateľka v 1. rade do zápisnice o výsluchu účastníka mimo pojednávania zo dňa 13. 09. 2016 uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na podanom návrhu, ako aj písomných podaniach, ktoré boli súdu doručené a v ich zmysle navrhla napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Za zásadné dôvody nezákonnosti tohto rozhodnutia považovala to, že vlastníctvo fyzických osôb k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré boli riešené v napadnutom rozhodnutí zostalo zachované a tieto nehnuteľnosti je možné vydať pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom. Do pozornosti súdu dala skutočnosť, že ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia boli tieto nehnuteľnosti vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu a to rozhodnutím, ktoré špecifikovala vo svojich podaniach, pričom už v čase vyvlastnenia to boli stavebné pozemky. Poukázala tiež na to, že právni predchodcovia neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, preto im pozemky ani nemohli byť vyvlastnené. Vyvlastňovacie rozhodnutie, keďže títo boli evidovaní na neznámom mieste, čo sa nezakladalo na pravde, im nebolo doručené a preto vo vzťahu k nim ani nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Žiadala, aby správny orgán uprednostnil reštituentov pred tými, ktorí privatizovali predmetné nehnuteľnosti Na pojednávaní dňa 11. 10. 2016 právny zástupca navrhovateľov zotrval na všetkých písomných podaniach, ktoré boli zo strany navrhovateľov súdu doručené a tiež prednesoch, ktoré boli učinené v doterajšom priebehu konania a k vyjadreniu odporcu zo dňa 20. 09. 2016 uviedol, že svoje stanovisko opiera o nález ústavného súdu citovaný v jeho poslednom podaní, z ktorého tvrdené skutočnosti jednoznačne vyplývajú a pokiaľ ide o konštatáciu, že v danom prípade by išlo o situáciu už ad absurdum poukázal na to, že navrhovatelia si môžu uplatniť svoj nárok aj v občiansko-právnom konaní. Zástupca odporcu zotrval na všetkých svojich vyjadreniach a prednesoch, ktoré boli učinené v doterajšom priebehu konania a v ich zmysle navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdiť. Účastník konania J. Š., sa na pojednávanie dňa 11. 10. 2016, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, nedostavil pričom svoju neprítomnosť na ňom vopred neospravedlnil a z vážnych dôvodov nepožiadal o jeho odročenie. Preto súd postupoval v súlade s § 250g ods. 2 O. s. p. s použitím § 250l ods. 2 O. s. p. a pojednávanie vykonal v jeho neprítomnosti V zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pôde) zákon sa vzťahuje na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len "pôda"), b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20. Podľa § 6 ods. 1 písm. p/ cit. zákona oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Podľa ods. 4 cit. zák. ustanovenia ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ cit. zákona pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku. Súd preskúmal opravným prostriedkom navrhovateľov napadnuté rozhodnutie právneho predchodcu odporcu a na základe dôkazov vykonaných v správnom konaní dospel k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie týkajúce sa sporných nehnuteľností nebolo doručené právnym predchodcom účastníkov konania do vlastných rúk a vo vzťahu k nim ani nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Títo boli v tom čase vedení na neznámom mieste, čo však nezodpovedalo skutočnosti, ako to vyplýva z obsahu spisového materiálu i vyjadrení účastníkov, preto vo vzťahu k nim nemohlo nadobudnúť účinnosť. Na jeho základe však predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v súlade s účelom, na ktorý boli vyvlastnené. Tieto boli aj zastavané tak, ako to vyplýva z obsahu spisového materiálu vrátane fotodokumentácie. Preto odporca postupoval správne, keď akceptoval reštitučnú žiadosť navrhovateľov a účastníka J. Š. vo vzťahu k ich právnym predchodcom a uznal reštitučný titul v zmysle § 6 ods. 1 písm. p/, tzn., že predmetná nehnuteľnosť vo vzťahu k nim prešla do vlastníctva štátu bez právneho dôvodu. V opačnom prípade, ak by nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na štát a predmetné nehnuteľnosti by zostali vlastníctvom pôvodných vlastníkov, reštitučná žiadosť by nebola opodstatnená a nebolo by možné tejto vyhovieť. To, že došlo k prechodu vlastníctva sporných nehnuteľností na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia, tzn. bez právneho dôvodu na štát vyplýva aj z dedičského rozhodnutia po nebohom Q. Š., z ktorého je zrejmé, že predmetom dedenia boli len tie nehnuteľnosti, ktoré neboli predmetom vyvlastnenia. Ide o rozhodnutie Štátneho notárstva Košice-mesto zo dňa 27. 05. 1992 sp. zn. D1023/92 a uvedené rovnako vyplýva aj z dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Košice-mesto po nebohej E. Š. zo dňa 27. 05. 1992 sp. zn. D1048/92 a Okresného súdu Košice II zo dňa 19. 06. 2006 sp. zn. 24 D 74/2005, Dnot 7/2006 po neb. O. Š., W.. N.. Navrhovatelia v podaní zo dňa 20. 09. 2016 namietali zachovanie vlastníckeho práva ich právnych predchodcov k predmetným nehnuteľnostiam s poukazom na nález Ústavného súdu SR II.ÚS 468/2012. Z citovaného nálezu vyplýva, že predmetom posúdenia ústavného súdu bolo, či právny názor vyslovený v rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa podľa zákona o pôde reštitúcie svojho majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu, toto svoje právo v zákonom stanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky ustanovené zákonom o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podaním určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov. Ústavný súd okrem navrhovateľmi uvedených skutočností konštatoval, že systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu jeho nadobudnutia, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p/ o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom. V danom prípade si však oprávnené osoby svoj reštitučný nárok v reštitučnom konaní uplatnili, preto bol podľa názoru súdu postup správneho orgánu, ktorý uznal reštitučný nárok oprávnených osôb z dôvodov, uvedených v napadnutom rozhodnutí, súladný so zákonom. Nebolo možné akceptovať námietku navrhovateľov týkajúcu sa nevydania sporných pozemkov z dôvodu ich zastavanosti s poukazom na to, že v čase vyvlastnenia išlo o stavebné pozemky, keďže preto, aby mohlo dôjsť k naplneniu účelu vyvlastnenia v tom čase, bolo nevyhnutné ešte pred samotným vyvlastnením nehnuteľnosti vyňať z poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Bez uvedeného by nemohlo dôjsť k ich vyvlastneniu, pričom tak, ako to vyplýva z vyjadrenia účastníkov, ako aj z predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia, tieto nehnuteľnosti boli vyvlastnené v súlade so zámermi a cieľmi územného plánu, vyplývajúceho z právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného odborom výstavby ObNV Košice - Nové Mesto dňa 12. 05. 1980 na účely výstavby prevádzkovej budovy EMČ a VVaK, o. z. Košice v k. ú. Košice v rozsahu podľa návrhu žiadateľa. Predmetom vyvlastnenia teda bola orná pôda. V opačnom prípade, pokiaľ by o ornú pôdu nešlo, nehnuteľnosť by nemohla byť predmetom reštitúcie v zmysle § 1 zákona o pôde. Pokiaľ došlo po prechode vlastníctva k nehnuteľnosti z fyzických osôb na štát v rozhodnom čase k postaveniu stavieb na odňatom či vyvlastnenom pozemku a tieto stavby bránia lesnému alebo poľnohospodárskemu využitiu zastavaného pozemku, je tu daná zákonná prekážka pre jeho vydanie. Zo spisu správneho orgánu, ako aj z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správny orgán sa zaoberal možnosťou vydania sporných nehnuteľností. V danom prípade súd konštatuje, že o zastavanosti predmetných pozemkov svedčí aj fotodokumentácia, nachádzajúca sa v administratívnom spise a stavby, ktoré sa nachádzajú na predmetných nehnuteľnostiach predstavujú funkčný ucelený komplex, vzhľadom na charakter ktorého, s prihliadnutím aj na výmeru sporných nehnuteľností, tieto tvoria prekážku v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o pôde. Pozemky stratili svoj pôvodný charakter poľnohospodárskej výroby. Preto ich nebolo možné oprávneným osobám vydať a týmto bolo priznané právo na náhradu za tieto pozemky v súlade s platnou právnou úpravou. Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa §j 250q ods. 3 O. s. p. aplikovaného podľa § 492 ods. 1 SSP ako zákonné potvrdil. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. s použitím § 250l ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého navrhovateľom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešní neboli. Odporcovi v zmysle cit. zákonného ustanovenia právo na náhradu trov konania neprislúcha a účastník návrh na náhradu trov konania ani nepodal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Krajský súd v Košiciach do 15 dní odo dňa jeho doručenia, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.