Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/37/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200280 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7014200280.2 Rozhodnutie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu Z.. R. U., U., XXX XX Y. Č.. XX, právne zastúpeného JUDr. Vladimírom Novákom, advokátom so sídlom Mlynárska č. 16, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1020505/1/1010465/2012 z 30.05.2012, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobou z 03.07.2012 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020505/1/1010465/2012 z 30.05.2012 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Levoča č. 731/230/26484/11/Slav zo dňa 30.12.2011 o uložení pokuty za podanie daňového priznania po lehote stanovenej zákonom. Žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky preskúmavaným rozhodnutím z 30.05.2012 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Levoča z 30.12.2011, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vo výške 33,19 Eur za podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za obdobie od 01.01.2009 do 23.07.2009 po lehote ustanovenej v § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“). Žalobcovi bola uložená pokuta ako daňovému subjektu - dedičovi po poručiteľke J. U., naposledy bytom Y. Č.. XX. 2. Správny orgán prvého stupňa - Daňový úrad Levoča odôvodnil hore uvedené prvostupňové rozhodnutie z 30.12.2011 o uložení pokuty žalobcovi nasledovne: „Dedič - Z.. R. U., r.č. XXXXXXXXX, XXXXX Y. XX, po nebohej: J. U., DIČ 1020680694, IČO 37787560, posledne bytom XXXXX Y. XX, podal dňa 31.3.2010 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 za obdobie od 1.1.2009 do dňa smrti 23.7.2009. Podľa § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov ak daňovník zomrie, daňové priznanie za príslušnú časť roka je povinný podať dedič. Ak je dedičov viac, podáva daňové priznanie ten, ktorému to vyplynie z dohody dedičov. Ak sa nedohodnú, ktorý z nich priznanie podá, určí ho správca dane. Daňové priznanie sa podáva do troch mesiacov po smrti daňovníka. V uvedenom prípade je dedičom Z.. R. U., r.č. XXXXXXXXX, bytom Y. XX, ktorý podal daňové priznanie dňa 31.3.2010 za príslušnú časť roka 2009 za obdobie od 1.1.2009 do dňa smrti 23.7.2009 po lehote ustanovenej zákonom č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, za čo zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ukladá povinnosť uložiť pokutu. Podľa ustanovenia § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16596,95 EUR, najmenej 33,19 EUR, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 EUR, ak ide o právnickú osobu. Podľa § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správca dane pri ukladaní pokuty podľa odsekov 4, 5, 7 až 12 a l5 prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Správca dane pri stanovení výšky pokuty postupoval v súlade s § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, prihliadal na dobu omeškania - 159 dní, prihliadal na skutočnosť, že príjmy a výdavky po nebohom vyčíslil v daňovom priznaní za príslušnú časť roka 2009 vo výške 0,- EUR a ide o prvé porušenie § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 v znení neskorších predpisov, preto stanovil minimálnu výšku pokuty. Na základe vyššie uvedených skutočností a s prihliadnutím na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu podľa § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, rozhodol správca dane tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“ 3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 30.05.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Levoča z 30.12.2011, na základe včas podaného odvolania žalobcu zo 17.01.2012 doplneného podaním žalobcu z 01.02.2012 v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol: „Daňový subjekt podal dňa 20.1.2012 odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty č. 731/230/26484/11/Slav zo dňa 30.12.2011, ktoré dňa 6.2.2012 a 14.3.2012 na výzvu správcu dane doplnil. V odvolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie je absolútne nesprávne, v celom rozsahu nezákonné a nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci. Je presvedčený, že toto rozhodnutie je evidentne v rozpore s právnymi predpismi. V doplnení odvolania uvádza, že správca dane arogantným a nekompetentným spôsobom opätovne porušil základné zásady daňového konania (§ 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) voči firme J.Á. U. - ESO - BASK, zn. EBA, DIČ 1020680694, IČO 37787560, teraz už po nebohej J.N. U.. Napadnuté rozhodnutie je evidentne v rozpore s daňovými predpismi, konkrétne s ustanovením § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Rozpor so zákonom vidí v tom, že dedičské konanie po matke J. U. nie je ešte definitívne skončené, že Z.. R. U. je .tohto času predbežný dedič v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. 9CoD/ l/20l l - 139 zo dňa 28.2,2011 a zápisnice č. 1D 123/2009 zo dňa 19. septembra 2011 napísanej H.. P. S., súdnym komisárom, že správca dane po smrti J. U. neurčil toho, kto má podať daňové priznanie, že správca dane akceptoval daňové priznanie podané na základe plnomocenstva Z.. R. U. a vôbec nenamietal oneskorené podanie, že na pokutu pre Z.. R. U. si správca dane spomenul v posledný deň roku (t. j. 30.12.2011) a že neexistujú žiadne zákonné dôvody ani skutkový stav pre uloženie pokuty. Fotokópie vyššie uvedených dôkazov (uznesenie Krajského súdu v Košiciach a zápisnica č. 1D 123/2009) odvolávajúci sa predložil dňa 14.3.2012 na základe výzvy správcu dane. Daňový subjekt neuvádza v odvolaní žiadne návrhy na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky preskúmalo napadnuté rozhodnutie správcu dane podľa ustanovenia § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v rozsahu námietok uvedených v odvolaní a zistilo tento skutkový stav: Daňový subjekt ako právny nástupca (dedič) po poručiteľke J. U., posledne bytom Y. XX podal dňa 31.3.2010 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za obdobie 1.1.2009 až 23.7.2009 (do dňa úmrtia J. U.). Keďže v zmysle § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov v prípade úmrtia daňového subjektu je jeho dedič povinný podať daňové priznanie do troch mesiacov po smrti daňovníka (v tomto prípade do 23.10.2009), správca dane dospel k záveru, že zákonom stanovená lehota na podanie daňového priznania nebola dedičom dodržaná. Z toho dôvodu pristúpil k uloženiu pokuty v zmysle ustanovenia § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vo výške 33,19 eura. Pokutu uložil rozhodnutím č. 731/230/26484/11/Slav zo dňa 30.12.2011, proti ktorému sa daňový subjekt odvolal. Odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a kompletného spisového materiálu sa s námietkami daňového subjektu vysporiadal nasledovne: Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Podľa § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom v roku 2009, ak daňovník zomrie, daňové priznanie za príslušnú časť roka je povinný podať dedič. Ak je dedičov viac, podáva daňové priznanie ten, ktorému to vyplynie z dohody dedičov. Ak sa nedohodnú, ktorý z nich priznanie podá, určí ho správca dane. Ak je dedičom Slovenská republika, daňové priznanie sa nepodáva. Daňové priznanie sa podáva do troch mesiacov po smrti daňovníka, pričom správca dane môže túto lehotu na žiadosť dediča predĺžiť, ak žiadosť dedič podá najneskôr 15 dní pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa v daňovom konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný. Inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16 596,95 eura, najmenej 33,19 eura, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 eura, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 eura a ak ide o právnickú osobu najmenej 66,38 eura. Podľa § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správca dane pri ukladaní pokuty podľa odsekov 4, 5, 7 až 12 a 15 prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Podľa § 35 ods. 21 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (druhá veta) pokutu podľa odsekov 4 až 12 a 15 nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom došlo k porušeniu tohto zákona alebo osobitného zákona. Správca dane pri uložení pokuty postupoval v súlade s uvedenými ustanoveniami daňových zákonov. Odvolací orgán nesúhlasí s názorom odvolávajúceho sa, že rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty je absolútne nesprávne a v celom rozsahu nezákonné, pretože napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky relevantné náležitosti rozhodujúce pre objektívne posúdenie skutkového stavu veci, na základe ktorých je bez problémov možné posúdiť oprávnenosť a správnosť uloženej pokuty. Zásady daňového konania v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov neboli zo strany správcu dane porušené. Nielen vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie odvolacieho orgánu, ale aj preto, že nemohli byť porušené voči firme J. U. - ESO - BASK, zn. EBA, ako to tvrdí odvolávajúci sa, pretože pokuta za nesplnenie si zákonom danej povinnosti bola uložená fyzickej osobe Z.. R. U., ako dedičovi po poručiteľke J. U.. Z ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov jasne vyplýva, že pod označením „dedič“ treba rozumieť všeobecne každého potenciálneho právneho nástupcu po zosnulej osobe, pretože zákon nevyžaduje, aby sa dedič preukazoval právoplatným rozhodnutím súdu o priznaní dedičstva. Takýto dedič je povinný vysporiadať daňové povinnosti zomrelého podaním daňového priznania do troch mesiacov po jeho smrti. V prípade, že sa za dediča môže považovať viac osôb, daňové priznanie podá ten, ktorému to vyplynie z dohody všetkých týchto osôb. Iba v prípade, ak sa nedohodnú, ktorý z nich priznanie podá, určí ho správca dane. V danom prípade z troch potenciálnych dedičov daňové priznanie po J. U. podal Z.. R. U. (syn zosnulej daňovníčky), a to dňa 31.3.2010 na Daňový úrad Levoča. V podanom daňovom priznaní v II. oddieli - údaje o zákonnom zástupcovi alebo právnom nástupcovi uviedol seba, teda Z.. R. U., Y. XX. Správca dane nemal žiadne dôvody na spochybnenie jeho práva podať daňové priznanie, ani žiadne dôvody na nezaevidovanie daňového priznania. Odvolací orgán vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neakceptoval námietky odvolávajúceho sa, že dedičské konanie po J. U. ešte nie je definitívne ukončené, a že je len predbežným dedičom. Ide o námietky, ktoré nemôžu mať vplyv na výrok rozhodnutia správcu dane, a ktoré sú z hľadiska oprávnenosti uloženia pokuty bezpredmetné. Taktiež neakceptoval ani námietku, že správca dane nemal prijať na spracovanie daňové priznanie podané na základe plnomocenstva, a že správca dane nenamietal proti jeho oneskorenému podaniu. Správca dane na základe ustanovenia § 26 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (úradný záznam č. 731/230/20913/2011/Slav zo dňa 2.12.2011) správne posúdil, že daňové priznanie bolo podané na základe dohody možných dedičov, preto ani nemal dôvod určovať, ktorý z dedičov daňové priznanie podá. Správca dane nemohol zamietnuť prevzatie daňového priznania ani z dôvodu jeho oneskoreného podania, pretože žiadne ustanovenie daňového zákona ho na to neoprávňuje. Čo sa týka invektív vznesených odvolávajúcim sa na adresu zamestnancov správcu dane, s týmito sa odvolací orgán nezaoberal, pretože sú pre oprávnenosť uloženia pokuty a správnosť výroku rozhodnutia irelevantné. Rozhodujúcou skutočnosťou pre uloženie pokuty bolo to, že Z.. R. U. bez akéhokoľvek nátlaku a bez akejkoľvek výzvy správcu dane, výlučne na základe dobrovoľnosti, podal daňové priznanie po zosnulej J. U., pričom však nedodržal zákonom stanovené podmienky, ktoré bol pri podaní daňového priznania povinný dodržať. Ak už Z.. R. U. podal daňové priznanie po poručiteľke za rok 2009, bol v zmysle ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom v roku 2009 povinný dodržať aj lehotu na jeho podanie (do troch mesiacov po smrti daňovníka, teda do 23.10.2009), čo však neurobil. Daňové priznanie podal až dňa 30.3.2010, z čoho vyplýva, že oprávnenosť uloženia pokuty je nespochybniteľná. Správca dane bol povinný v zmysle § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov uložiť pokutu. Toto ustanovenie zákona totiž správcovi dane striktne prikazuje uloženie pokuty, a neumožňuje mu, aby pri ukladaní pokuty rozhodoval podľa vlastného uváženia alebo prihliadal na prípadné poľahčujúce okolnosti. Správca dane pri ukladaní pokuty v súlade s ustanovením § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov prihliadal aj na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Pretože ide o daňový subjekt, u ktorého ide o prvé takéto porušenie zákona, že bolo podané nulové daňové priznanie a protiprávnym konaním daňovníka nedošlo ku kráteniu štátneho rozpočtu, správca dane uložil pokutu na spodnej hranici zákonom stanoveného rozpätia. Pokuta mohla byť v zmysle ustanovenia § 35 ods. 21 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov uložená do uplynutia päť rokov od konca roka, v ktorom došlo k porušeniu tohto zákona. Keďže k porušeniu zákona došlo v roku 2009 (nepodaním daňového priznania do 23.10.2009), správca dane mal možnosť uložiť pokutu od 24.10.2009 do 31.12.2014. Z toho dôvodu odvolací orgán neakceptoval ani tú námietku daňového subjektu, podľa ktorej si správca dane na uloženie pokuty spomenul až posledný deň v roku (30.12.2011). Ide o ďalšiu námietku, ktorej chýba opodstatnenie. V rámci odvolacieho konania daňový subjekt nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť postupu správcu dane pri uložení pokuty a viedli by tak k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o pokute.“ II. 1. Obsahom žaloby z 03.07.2012 podanej v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.) uviedol nasledovné námietky proti rozhodnutiam Daňového úradu Levoča a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v preskúmavanej právnej veci: a) Za podstatné pre danú právnu vec označil Oznámenie Daňového úradu Levoča č. 731/230/9017/11/ Slav z 08.06.2011 uvádzajúc ďalej, že Daňový úrad Prešov, kontaktné miesto Levoča listom č. 9720301/1/54200/2012 z 08.02.2012 ho vyzval na doplnenie odvolania o požadované doklady, ktorú žalobca v stanovenej lehote splnil podaním zo 07.03.2012. b) Následne vydané rozhodnutie žalovaného z 30.05.2012 je podľa žalobcu v celom rozsahu nesprávne a nezákonné, pretože žalovaný sa ako odvolací orgán pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia nevyporiadal s námietkami žalobcu v súlade so zákonom (zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon č. 593/2003 Z.z.). Žalobca tvrdil, že ku dňu vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z 30.12.2011 o uložení pokuty „Z.. R. U. z právneho hľadiska a skutkového stavu nie je daňový subjekt“. V tejto súvislosti žalobca namietal, že nedošlo k žiadnej dohode potencionálnych právnych nástupcov po zosnulej J. U. a správca dane neurčil konkrétne nikoho na podanie daňového priznania, „čo nič nemení na tom, že Z.. R. U. ako potencionálny dedič podal riadne v termíne daňové priznanie. O tejto skutočnosti má podľa žalobcu svedčiť list - oznámenie Daňového úradu Levoča z 08.06.2011. Ďalej namietal, že správca dane - Daňový úrad Levoča k uloženiu pokuty siahol až 30.12.2011, teda v posledný deň pred organizačnou zmenou, ktorou došlo k jeho zrušeniu. c) Rozhodnutiami daňových orgánov oboch stupňov sa žalobca cíti byť dotknutý - ukrátený na svojich právach, keďže ich považuje za nezákonné. Zároveň požiadal súd o odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia procesným postupom podľa § 250c ods. 1 O. s. p. Ako dôvody nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného a správcu dane žalobca uviedol - citoval procesnoprávne dôvody pre zrušenie administratívneho rozhodnutia uvedené v § 250j ods. 2 písm. a), b), c), d) O.s.p. Uplatnil si zároveň právo na náhradu trov konania. 2. Žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v písomnom vyjadrení z 22.05.2014 zaujalo k vzneseným žalobným námietkam proti preskúmavanému rozhodnutiu z 30.05.2012 nasledovné stanovisko: „Dôvody uvedené v žalobe považujeme za neopodstatnené, pretože v celom rozsahu vychádzajú z nesprávneho posúdenia danej problematiky zo strany žalobcu. Rozhodne nesúhlasíme s tvrdením žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o odvolaní je nedostatočné, nepreukazné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovaný sa úplne, podrobne a v celom rozsahu vysporiadal so všetkými námietkami odvolania daňového subjektu a riadne zdôvodnil procesný postup správcu dane pri uložení pokuty. Keďže námietky uvedené v II. časti žaloby sú v podstate totožné s námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu zo dňa 20.1.2012 proti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty č. 731/230/26484/11/Slav zo dňa 30.12.2011, s ktorými sme sa v dostatočnej miere vysporiadali v odôvodňujúcej časti nášho rozhodnutia č. 1020505/1/1010465/2012 zo dňa 30.5.2012, týmito námietkami sa už nebudeme podrobnejšie zaoberať. Trváme na tom, že v skutkovej rovine bolo dostatočne preukázané, že žalobca v danom prípade jednoznačne porušil postup pri podaní daňového priznania stanovený v ustanovení § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Je nesporné, že žalobca podával daňové priznanie za zosnulú J. U. dobrovoľne, bez akejkoľvek výzvy alebo urgencie zo strany správcu dane. Z toho dôvodu správca dane správne považoval žalobcu podľa vlastného úsudku o predbežnej otázke v zmysle § 26 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov za dediča po zosnulej, a nemal žiadny dôvod na neakceptovanie podaného daňového priznania (viď úradný záznam č. 731/230/20913/2011/Slav zo dňa 2.12.2011). Keďže však žalobca nepodal toto daňové priznanie do troch mesiacov po smrti daňovníčky (v tomto prípade do 23.10.2009), ako to vyžaduje vyššie uvedené ustanovenie daňového zákona, ale až dňa 31.3.2010, správcovi dane vyplynula povinnosť uloženia pokuty podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Postup správcu dane v tomto prípade je preto nespochybniteľný. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že nedošlo k žiadnej dohode potenciálnych právnych nástupcov po zosnulej a správca dane neurčil konkrétne nikoho na podanie daňového priznania, na čom nič nemení ani to, že Z.. R. U. podal daňové priznanie, poznamenávame, že prvá časť tvrdenia je síce pravdivá, avšak bez dopadu na opodstatnenosť uloženia pokuty. Nesúhlasíme však s druhou časťou, a síce, že podanie daňového priznania žalobcom na danú skutočnosť nemalo žiadny vplyv. Podaním daňového priznania žalobca sám deklaroval, že sa považuje za dediča, čo správca dane vyhodnotil v zmysle zákona (§ 26 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), a nemal dôvod na určenie dediča na podanie daňového priznania. Skutočnosť, či firma zosnulej daňovníčky skončila alebo pokračovala v činnosti, je pre posúdenie opodstatnenosti uloženia pokuty irelevantná, pretože podávanie daňového priznania (spôsob i lehota) v prípade úmrtia daňového subjektu j e v plnej miere uvedené v ustanovení § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. List Daňového úradu Levoča - oznámenie č. 731/230/9017/11/Slav zo dňa 8.6.2011, ktorý žalobca považuje za podstatný pre túto právnu vec, nesvedčí o tom, že žalobca ku dňu vydania rozhodnutia správcu dane (30.12.2011) nebol daňovým subjektom, ani o tom, že daňové priznanie za rok 2009 (za zosnulú J. U.) podal v zákonnej lehote, ako to tvrdí žalobca. Uvedeným listom správca dane oznámil žalobcovi, že za zosnulú J. U. za rok 2009 už bolo podané daňové priznanie dňa 31.3.2010, preto daňové priznanie za J. U. za rok 2010 doručené dňa 31.3.2011 je bezpredmetné. Zákon totiž neukladá dedičovi po zosnulej J. U. podávať daňové priznanie aj za rok 2010, ale iba za rok 2009, v ktorom daňovníčka zomrela (daňovníčka zomrela dňa 23.7.2009). Vyššie uvedené oznámenie bolo vydané v roku 2011, týka sa podania daňového priznania za rok 2010, teda v žiadnom prípade nemohlo mať vplyv na správnosť uloženia pokuty za rok 2009. Rozhodne odmietame obvinenia žalobcu z toho, že žalovaný vo svojom napadnutom rozhodnutí (na strane 4, druhý odstavec) uviedol absurdity, alebo, že jeho konštatovanie je klamlivé. Odvolací orgán v tejto časti svojho rozhodnutia netvrdí, že daňové priznanie za zosnulú J. U. bolo podané na základe dohody možných dedičov, ako to zrejme pochopil žalobca, ale iba schválil postup správcu dane, ktorý podľa vlastného úsudku v zmysle ustanovenia § 26 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov posúdil, že Z.. R. U. je dedičom spôsobilým na podanie daňového priznania po zosnulej matke, a nie je potrebné určovať ďalšieho dediča na podanie daňového priznania. Žalovaný ani v tomto svojom stanovisku nemieni reagovať na vymyslené invektívy žalobcu na adresu zamestnancov daňových orgánov, pretože sú pre opodstatnenosť uloženia pokuty a správnosť výroku rozhodnutí daňových orgánov irelevantné.“ Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol zamietnuť žalobu ako nedôvodnú. 3. Rozhodnutím Centra právnej pomoci, Kancelária Prešov z 05.03.2012 bol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci v preskúmavanej právnej veci a bol mu určený advokát JUDr. Vladimír Novák, ktorý súdu predložil plnomocenstvo zo 16.04.2015. III. Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie z 30.05.2012, ako aj obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd na základe zistenia o splnení procesnoprávnych podmienok pre postup podľa § 250f ods. 2 O.s.p. rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Predseda senátu zároveň nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia postupom podľa § 250c ods. 1 O.s.p. Ako to vyplýva z obsahu rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci, predmetom administratívneho konania bolo vyvodenie administratívno-právnej zodpovednosti a uloženie pokuty žalobcovi ako dedičovi po poručiteľke J. U., naposledy bytom Y. Č.. XX (adresa zhodná s adresou trvalého pobytu žalobcu) podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vo výške 33,19 € za podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 za obdobie od 01.01.2009 do 23.07.2009 (deň smrti J.Á. U.) po lehote ustanovenej v § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Podľa § 35 ods. 4, prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16 596,95 €, najmenej 33,19 €, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 €, ak ide o právnickú osobu. Podľa § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre právne posúdenie veci), ak daňovník zomrie, daňové priznanie za príslušnú časť roka je povinný podať dedič. Ak je dedičov viac, podáva daňové priznanie ten, ktorému to vyplynie z dohody dedičov. Ak sa nedohodnú, ktorý z nich priznanie podá, určí ho správca dane. Ak je dedičom Slovenská republika - daňové priznanie sa nepodáva. Daňové priznanie sa podáva do troch mesiacov po smrti daňovníka, pričom správca dane môže túto lehotu na žiadosť dediča predĺžiť, ak žiadosť dedič podá najneskôr 15 dní pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku. Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa v daňovom konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný, inak si môže správca dane o takejto otázke úsudok alebo dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Podstatou právnej argumentácie žalobcu je jeho tvrdenie, že vyvodenie zodpovednosti za oneskorené podanie daňového priznania voči jeho osobe pri aplikácii § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. neprichádza do úvahy, keďže neexistovala dohoda dedičov o tom, kto podá daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby po nebohej matke žalobcu J. U., ktorá zomrela 23.07.2009. Táto dohoda dedičov podľa žalobcu neexistovala ani v čase, keď on sám podal predmetné daňové priznanie, t.j. dňa 31.03.2010 za príslušnú časť roka 2009, za obdobie od 01.01.2009 do 23.07.2009. Zo skutočnosti, že žalobca sám podal dobrovoľne daňové priznanie, hoci po uplynutí trojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre podanie daňového priznania upravenej v ustanovení § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. nemôžu podľa žalobcu daňové orgány vyvodzovať záver o existencii právnej povinnosti žalobcu podať takéto daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby po poručiteľke J. U.. Daný výklad ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z., o ktorý žalobca opiera svoje žalobné námietky a tvrdenie o nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, nemá podľa názoru súdu právne opodstatnenie a súd ho považoval za nesprávny. Ustanovenie § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. totiž obsahuje okrem stanovenia postupu pri podávaní daňového priznania pri úmrtí daňovníka zo strany dediča (dedičov) aj zákonom jasne vymedzenú lehotu troch mesiacov po smrti daňovníka, v ktorej musí byť podané daňové priznanie. Vzhľadom na existenciu danej zákonnej lehoty pre podanie daňového priznania namiesto daňovníka, ktorý zomrel v priebehu zdaňovacieho obdobia je pri výklade celého ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. nevyhnutné mať na zreteli povinnosť dediča (dedičov) dodržať predmetnú lehotu na podanie daňového priznania a v prípade, že je dedičov viac, uskutočniť aj dohodu o tom, kto priznanie podá. Až v prípade nedocielenia takejto dohody o dedičovi, ktorý podá daňové priznanie v zákonom stanovenej lehote do 3 mesiacov po smrti daňovníka, môže správca dane určiť osobu, ktorá podá daňové priznanie z radov dedičov. O takejto skutočnosti by sa však správca dane musel dozvedieť na základe podania niektorého z dedičov, ktorí zároveň majú aj zákonnú možnosť požiadať správcu dane najneskôr 15 dní pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania o predĺženie zákonnej trojmesačnej lehoty. Z uvedených právnych záverov súdu predstavujúcich logický a komplexný výklad ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. vyplynulo zistenie súdu opierajúce sa o obsah administratívneho spisu, podľa ktorého dedičia po poručiteľke J. U. nepodali v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote po smrti poručiteľky daňové priznanie (ani žiadosť o predĺženie tejto lehoty 15 dní pred jej uplynutím), na základe čoho vznikli na strane správcu dane právne podmienky pre vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Keďže daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 po poručiteľke J. U. podal 30.03.2010 žalobca, správca dane ho oprávnene považoval ako dediča po nebohej J. U. za osobu oprávnenú na podanie daňového priznania. Za správne preto súd považoval závery žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 30.05.2012 opierajúce sa o znenie ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z., podľa ktorých ak Z.. R. U. podal daňové priznanie po poručiteľke J. U. za rok 2009, bol zároveň povinný dodržať lehotu na jeho podanie (do troch mesiacov po smrti daňovníka, teda do 23.10.2009), čo však neurobil. Záverom k obsahu žaloby súd poznamenáva, že z dikcie dotknutého ustanovenia § 49 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. nevyplýva povinnosť správcu dane v prípade podania daňového priznania, či už v zákonom stanovenej lehote troch mesiacov od smrti daňovníka, alebo po uplynutí tejto lehoty skúmať, či dedič, ktorý ako jeden z viacerých dedičov podal daňové priznanie, tak konal na základe dohody dedičov. Z obsahu predmetného zákonného ustanovenia zákona o dani z príjmov totiž možno vyvodiť logický záver o existencii takejto dohody, ak daňové priznanie po daňovníkovi podá niektorí z dedičov. Dohoda dedičov o osobe niektorého z nich, podávajúcej daňové priznanie nemusí mať písomnú formu a nepredkladá sa správcovi dane, keďže zákon danú povinnosť nestanovuje. Aplikácia ustanovenia § 26 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, obsahujúca úsudok správcu dane o osobe dediča daňovníka oprávneného na podanie daňového priznania, mala vzhľadom na dobrovoľné podanie daňového priznania žalobcom svoje zákonné opodstatnenie. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci, opierajúceho sa o obsah administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov, súd procesným postupom podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.