Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/63/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200671 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200671.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a sudcov JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobcu: KÚPELE Š., n. o., so sídlom Š. - kúpele č. XXX, Š., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ladislav Scholcz, Advokátska kancelária so sídlom Krmanova 16, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o p r e s k ú m a n i e rozhodnutí žalovaného č. 1100303/1/143582/2015/5306 z 09.04.2015 a č. 1100303/1/143593/2015/5306 z 10.04.2015, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou žalobca žiadal zrušiť rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/143582/2015/5306 z 09.04.2015 o vyrubení dane za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009 určenej podľa pomôcok v sume 4.069,23 Eur a rozhodnutie č. 1100303/1/143593/2015/5306 z 10.04.2015, o vyrubení dane za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2010 určenej podľa pomôcok v sume 4.756,62 Eur a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 2. Z obsahu pripojených administratívnych spisov žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu súd zistil, že správca dane v oznámení o daňovej kontrole č. 194/2013-09 a č. 194/2013-10 zo dňa 10.05.2014 oznámil žalobcovi ako daňovému subjektu výkon daňovej kontroly na dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009 a roku 2010 so začiatkom 30.05.2014 a vyzval ho na predloženie dokladov potrebných na výkon kontroly v lehote 8 dní odo dňa začatia daňovej kontroly. Zároveň bol poučený o následkoch nepredloženia dokladov. K výzve na predloženie dokladov sa daňový subjekt vyjadril listom z 05.06.2014, v ktorom uviedol, že v zdaňovacom období roku 2009 a 2010 neposkytol žiadnej fyzickej osobe odplatné prechodné ubytovanie, ktoré by spĺňalo podmienky Vyhlášky č. 277/2008 Z. z.. Všetci pacienti, ktorým poskytol v zdaňovacom období roku 2009 a 2010 ústavnú zdravotnú starostlivosť v liečebni, boli poistenci zdravotných poisťovní, ktorých liečba bola hradená zdravotnými poisťovňami zo zdrojov verejného zdravotného poistenia s predpísanou spoluúčasťou pacienta. Zároveň poukázal na článok 40 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na Listinu základných práv a slobôd, ktoré garantujú ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Ústavný zákon a Listina základných práv a slobôd jednoznačne definujú akým spôsobom a v akom rozsahu je možné od občana - poistenca zdravotnej poisťovne požadovať spoluúčasť na úhrade zdravotnej starostlivosti. Výber dane za ubytovanie od poistencov, ktorým je poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť v prírodných liečebných kúpeľoch, preto nemá oporu v zákone. Z toho dôvodu nepredložil správcovi dane žiadne doklady a navrhol konanie zastaviť. Správca dane oznámením z 30.06.2014 žalobcovi ako daňovému subjektu oznámil určovanie dane za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009, ako aj roku 2010 podľa pomôcok. Opodstatnenosť použitia tohto spôsobu určenia dane odôvodnil ustanovením § 48 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 563/2009 Z. z.. Správca dane dňa 26.08.2014 vyhotovil Protokol o určení dane podľa pomôcok č. X/XXXX-XX-L. za rok 2009 a Protokol o určení dane podľa pomôcok č. X/XXXX-XX-L. za obdobie roku 2010. Uvedené protokoly o určení dane podľa pomôcok boli spolu s výzvou na vyjadrenie doručené daňovému subjektu 28.08.2014. V protokoloch správca dane uviedol dôvody určenia dane dane podľa pomôcok, použité pomôcky a skutočnosť, že nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by pre daňový subjekt vyplývali nejaké výhody. Vo výzve správcu dane na vyjadrenie sa k protokolom o určení dane podľa pomôcok bol daňový subjekt upozornený, že podľa § 49 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. je oprávnený písomne sa k nemu vyjadriť a to len k dodržaniu zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.. Daňový subjekt zaslal písomné vyjadrenie k protokolom o určení dane podľa pomôcok zo dňa 15.09.2014, v ktorom spochybnil použité pomôcky a to údaje od zdravotných poisťovní a Štatistického úradu Slovenskej republiky s tým, že pre určenie dane nemajú relevantný význam a nemožno ich prevziať ako hodnoverné údaje k preukázaniu základu dane, pretože ide o pacientov na lôžku, ktorým bola poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť vo forme hospitalizácie a nie ubytovanie podľa § 754 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Namietal aj použitie údajov získaných od Štatistického úradu Slovenskej republiky s tým, že jednoznačne nepreukazujú aký počet z celkového počtu prenocovaných bol samostatne v zdravotníckom zariadení Kúpele Š., n. o. a poukázal aj na chybnosť štatistických hlásení. Vyvodil záver, že mu žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka ani zákona č. 582/2004 Z. z. neukladá, že pacient je subjektom finančnej spoluúčasti na úhrade poskytnutej zdravotnej starostlivosti na dani za ubytovanie. Podľa neho správca dane nepreukázal, že časť zákona č. 582/2004 Z. z. pojednávajúca o dani za ubytovanie je právnou normou, umožňujúcou mu prekročenie rozsahu povinností hospitalizovaného pacienta v rámci úhrad za stravovanie a pobytu na lôžku počas toho, ako je pacientovi poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť, t. j. nad rámec povinností garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a na ňu nadväzujúcich právnych predpisov. Správca dane potom výzvou z 29.09.2014 žalobcovi ako daňovému subjektu oznámil určený termín prerokovania pripomienok k protokolu o určení dane podľa pomôcok na 10.10.2014 o 9:00 hod.. Žalobca oznámil správcovi dane, že termín prerokovania protokolu mu nevyhovuje, požadoval ho zmeniť na 08.10., resp. 09.10.2014 a správca dane súhlasil s náhradným termínom na 09.10.2014. Napokon prerokovanie pripomienok k protokolom o určení dane podľa pomôcok za obdobie rokov 2009 a 2010 sa uskutočnilo na základe novej výzvy dňa 03.11.2014, o čom bola spísaná aj zápisnica. Daňový subjekt - žalobca vzniesol aj požiadavku, aby správca predbežne riešil otázku na základe čoho bola vykonaná daňová kontrola podľa pomôcok. K tejto námietke správca dane sa vyjadril a žalobca sa aj k tomuto stanovisku správcu dane písomne vyjadril podaním z 11.11.2014. Na základe takto zisteného stavu správca dane - Obec Š. vydal rozhodnutie č. X/XXXX-XX-G. z 19.11.2014, ktorým podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a § 12 všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2007 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce Š. vyrubil daň za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009 určenej podľa pomôcok v sume 4.069,23 Eur a rozhodnutím správcu dane - Obec Š. č. X/XXXX-XX-G. z 19.11.2014, ktorým podľa podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a § 12 všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2009 o miestnych daniach na území Obce Š. vyrubil daň za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2010 určil podľa pomôcok v sume 4.756,62 Eur. 3. Proti uvedeným rozhodnutiam správcu dane žalobca ako daňový subjekt podal odvolania, v ktorých poukázal na to, že správca dane v odôvodnení rozhodnutia na strane 1 v ods. 6 uviedol, že daňový subjekt prevádzkuje ubytovacie zariadenie, v ktorom tretím osobám prechodne poskytuje ubytovanie za odplatu v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z. z.. Podľa jeho mienky správca dane vychádzal pri určení dane z nesprávneho právneho posúdenia veci a z neoverených skutočností. On nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti v ktorej by prevádzkoval ubytovacie zariadenie. Toto správca dane si mohol overiť z verejne prístupných informácií na Okresnom úrade Košice - okolie, odbor katastrálny, prípadne zo stránky katastrálneho portálu. Správca dane ako osoba príslušná na správu dane z nehnuteľnosti má dostatok údajov potvrdzujúcich skutočnosť, že on nie je daňovníkom dane z nehnuteľnosti. Použitím tejto pomôcky správca dane porušil základnú zásadu daňového konania, t. j. zásadu zákonnosti. Nemá v nájme žiadne nehnuteľnosti, ktoré by na základe tohto titulu spravoval a prevádzkoval v nich ubytovacie zariadenie. Podľa jeho mienky správca dane nepostupoval v úzkej súčinnosti s ním, keď si tvrdenie o prevádzkovaní ubytovacieho zariadenia nepreveril kontrolou na mieste. Ďalej uviedol, že správca dane porušil aj ďalšiu zásadu daňového konania, ktorú uviedol vo vyjadrení v zápisnici o odovzdaní dokladov ku daňovej kontrole 03.11.2014. 4. Žalovaný na základe podaných odvolací žalobcom proti rozhodnutiam správcu dane rozhodnutím č. 1100303/1/143582/2015/5306 z 09.04.2015 podľa § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozhodnutie Obce Š. č. X/XXXX/XX-G. z 19.11.2014, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009 potvrdil a rozhodnutím č. 1100303/1/143593/2015/5306 z 10.04.2015 podľa § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozhodnutie Obce Š. č. X/XXXX-XX-G. z 19.11.2014, ktorým bola vyrubená žalobcovi daň za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2010 potvrdil. 5. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí uviedol, že postupoval v zmysle ustanovenia § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, odvolací orgán skúma dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 zákona č. 563/2009 Z. z., z ktorého dôvodu preskúmal iba dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 zákona č. 563/2009 Z. z.. 6. Z ustanovenia § 48 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyplýva, že ak daňový subjekt: a) nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane, b) nesplní povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu, c) nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo d) neumožní vykonať daňovú kontrolu (to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok. 7. Pri určení daní podľa pomôcok je správca dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom, pričom, ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky (§ 48 ods. 3 zákona). Podľa § 48 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. pri určení dane podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadať tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené. 8. Inštitút daňovej kontroly, t. j. § 44 až § 47 zákona č. 563/2009 Z. z. v súlade so základnými zásadami správy daní umožňuje, aby na základe úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom bola daň na príslušné zdaňovacie obdobie vyrubená v správnej sume (§ 3 ods. 2 zákona). 9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane je pri správe daní povinný vykonať úkony aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil alebo vôbec svoje povinnosti. 10. Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 563/2009 Z. z. pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane (§ 3 ods. 8 zákona). Následok v prípade nepredloženia dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť a ani vykonať daňovú kontrolu je zákonom č. 563/2009 Z. z. jednoznačne stanovený. Správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok (§ 48 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 563/2009 Z. z.). 11. Podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. platnom v predmetných zdaňovacích obdobiach, predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis - § 2 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 419/2001 Z. z., ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried, ktorá bola s účinnosťou od 01.08.2008 zrušená a nahradená vyhláškou č. 277/2008 Z. z.. 12. Daňovníkom podľa § 38 zákona č. 582/2004 Z. z. je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje. Základom dane je počet prenocovaní (§ 39 zákona). 13. Podľa § 40 zákona č. 582/2004 Z. z. sadzbu dane určí obec v eurách na osobu a prenocovanie. Platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje (§ 41 zákona č. 582/2004 Z. z.) a správu dane vykonáva obec, na ktorej území sa zariadenie nachádza (§ 42 zákona č. 582/2004 Z. z.). 14. Splnomocňovacím ustanovením § 43 zákona č. 582/2004 Z. z. bola obec zaviazaná všeobecne záväzným nariadením ustanoviť podrobnosti k § 37 a § 41, najmä náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsob vedenia preukaznej evidencie na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty a spôsoby jej odvodu obci, prípadné oslobodenie od tejto dane alebo zníženia dane. 15. V § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. sú na základe klasifikačných znakov a fakultatívnych znakov ubytovacie zariadenia zaradené do kategórií a tried, pričom v § 4 sú uvedené charakteristiky jednotlivých kategórií a tried ubytovacích zariadení, ktorými sú 1. hotel, garni hotel, horský hotel, kongresový hotel, wellness hotel, kúpeľný hotel, boutique hotel, apartmánový hotel, motel, 2. botel, 3. penzión, 4. apartmánový dom, 5. turistická ubytovňa, 6. chatová osada, 7. kemping, minikemp, 8. táborisko, 9. ubytovanie v súkromí, izba, objekt, prázdninový byt. 16. Pre posúdenie skutočnosti, či je daňový subjekt platiteľom dane za ubytovanie, t. j. pre zaradenie ubytovacieho zariadenia do predmetu dane za ubytovanie je podstatné, aby spĺňal podmienky uvedené v § 37 zákona č. 582/2004 Z. z.. Prvou podmienkou je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám a druhou podmienkou je, že ubytovanie bolo poskytnuté v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis. 17. Žalovaný k námietke žalobcu, že o pobyte na lôžku je možné hovoriť iba v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica. Pri poskytovaní kúpeľnej zdravotnej starostlivosti v liečebni, čo je aj prípad žalobcu, zväčša nejde o pacientov viazaných na lôžko, aj keď v ojedinelých prípadoch je to možné. Účel, na ktorý sa fyzická osoba v ubytovacom zariadení prechodne ubytuje (kúpeľná starostlivosť, rekondičný alebo relaxačný pobyt, rodinný príslušník, sprievodca a pod.) zákon č. 582/2004 Z. z. nezohľadňuje, ani neustanovuje zákonné úľavy pre niektoré typy ubytovanej fyzickej osoby, preto účel ubytovania nie je z hľadiska platenia dane za ubytovanie rozhodujúci. V prípade kúpeľnej liečby ide o prechodné odplatné ubytovanie. Ubytovanie je možné i mimo ubytovacích zariadení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a to pri využívaní všetkých ním poskytovaných služieb, pričom ubytovaná fyzická osoba je aj v týchto iných ubytovacích zariadeniach daňovníkom dane za ubytovanie a prevádzkovatelia týchto zariadení sú platiteľmi dane za ubytovanie. Zo zákona č. 582/2004 Z. z. nevyplýva podmienka, že poskytovateľ prechodného ubytovania musí byť zároveň vlastníkom alebo správcom nehnuteľnosti, v ktorej prechodné ubytovanie poskytuje, ako nesprávne namieta daňový subjekt. Pre posúdenie naplnenia predmetu dane za ubytovanie tiež nie je podstatný názov zariadenia, ani prevádzkovateľ zariadenia, ale skutočnosť, či ubytovacie zariadenie spĺňa podmienky stanovené pre jednotlivé kategórie ubytovaích zariadení vo vyhláške č. 277/2008 Z. z.. Z hľadiska vyberania tejto dane, t. j. pre účely zákona č. 563/2009 Z. z. nie je podstatná ani osoba, ktorá úhradu za ubytovanie vykonala (ubytovanie bolo poskytnuté odplatne, či už bolo uhradené rekreantom, samoplatcom, osobou na liečebnom pobyte alebo zdravotnou poisťovňou) a ani spôsob úhrady (hotovosťou, bezhotovostne, na základe faktúry), pretože zákon č. 582/2004 Z. z. takéto kritériá nezohľadňuje. Daň za ubytovanie sa netýka poskytovania zdravotnej starostlivosti a nesúvisí so zdravotnou starostlivosťou uhrádzanou zo zdravotného poistenia, ako sa mylne domnieva žalobca, pretože režim tejto miestnej dane nepodlieha ustanoveniam zákona č. 577/2004 Z. z.. Hmotnoprávnym zákonom, upravujúcim daň za ubytovanie je zákon č. 582/2004 Z. z.. Daň za ubytovanie je samostatným nástrojom štátneho rozpočtu (výnos dane za ubytovanie je príjmom obce), prostredníctvom ktorého sa posilňuje príjem turisticky zaujímavých obcí a kúpeľných miest, ktorý slúži ku kompenzácii nákladov obce súvisiacich s turizmom a ako zdroj k zveľaďovaciu zariadení slúžiacich ubytovaným hosťom, ako spotrebiteľom verejných statkov a služieb. 18. Ustanovením § 43 zákona č. 582/2004 Z. z. bol správca dane splnomocnený určiť vo všeobecnom záväznom nariadení prípadné oslobodenie od tejto dane alebo zníženie dane. Správca dane všeobecne záväzným nariadením č. 2/2009 o miestnych daniach na území Obce Š., resp. č. 1/2007 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce Š., žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil, t. j. neposkytol žiadnu úľavu v prípade osôb, ktorým bola v kúpeľoch poskytovaná zdravotná starostlivosť. V § 12 ods. 5 všeobecného záväzného nariadenia správca dane ustanovil platiteľovi dane povinnosť viesť evidenciu ubytovaných fyzických osôb a daň za ubytovanie vyberať pri nástupe daňovníka (fyzickej osoby) do zariadenia. Vybratú daň za ubytovanie bol platiteľ dane povinný v zmysle § 12 ods. 6 všeobecného záväzného nariadenia odviesť prevodom na účet správcu dane, t. j. Obec Š. (v prípade všeobecného záväzného nariadenia č. 1/2007 ide o ustanovenie § 13 písm. b) a § 14). 19. Z uvedeného dôvodu námietku žalobcu, že pri výbere dane za ubytovanie od poistencov, ktorým je poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť v prírodných liečebných kúpeľoch, nie je opodstatnená. 20. Žalobca je neziskovou organizáciou, predmetom činnosti ktorej je okrem iného poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení. Z obsahu spisov je zrejmé, že žalobca ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia spĺňa kritériá podľa vyhlášky č. 277/2008 Z. z. a poskytol v predmetnom zdaňovacom období, t. j. obdobie rokov 2009 a 2010 odplatné ubytovanie fyzickým osobám a to minimálne v súvislosti s poskytovaním ústavnej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej zdravotnými poisťovňami, o čom svedčia údaje vyžiadané od Štatistického úradu Slovenskej republiky, ktorý vedie register ubytovacích zariadení a od zdravotných poisťovní Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. a Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s.. Skutočnosť, že žalobca poskytol v predmetných zdaňovacích obdobiach prechodné ubytovanie vyplýva aj z jeho tvrdenia uvedenom v liste z 05.06.2014, v ktorom uviedol, že všetci pacienti, ktorým poskytol v zdaňovacom roku 2009 a roku 2010 ústavnú zdravotnú starostlivosť v liečebni, boli poistenci zdravotných poisťovní, ktorých liečba (celá hospitalizácia v liečebni) bola hradená zdravotnými poisťovňami zo zdrojov verejného zdravotného poistenia s predpísanou spoluúčasťou pacienta. Rovnaký záver vyplýva aj z výročnej správy Kúpele Š. za rok 2009 vypracovanej 18.05.2010 a za rok 2010, vypracovanej v máji 2011. Žalobca vzhľadom na ustanovenie § 37 a § 43 zákona č. 582/2004 Z. z., ako aj všeobecné záväzné nariadenie bol povinný v zdaňovacom období v roku 2009, ako aj v roku 2010 vyberať daň za ubytovanie, viesť preukaznú evidenciu o fyzických osobách, ktorým odplatné ubytovanie poskytol a následne odviesť vybranú daň za ubytovanie správcovi dane. Žalobca do pokladne obce, ani na jej účet daň za ubytovanie za predmetné zdaňovacie obdobie rokov 2009 a 2010 neodviedol. Preto v súlade § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. bola u žalobcu dňa 30.05.2014 začatá daňová kontrola, v rámci ktorej bol žalobca vyzvaný na predloženie dokladov potrebných ku kontrole ako je evidencia ubytovaných hostí a údajov o počte pacientov evidovaných v zariadení v tom ktorom zdaňovacom období a žalobca na výzvu správcu dane na predloženie dokladov k začatiu daňovej kontroly reagoval písomne, ale požadované doklady nepredložil, preto boli splnené podmienky pre určenie dane podľa pomôcok stanovené v § 48 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 563/2009 Z. z.. 21. Z obsahu spisov predložených správcom dane zistil, že zákonné podmienky pre určenie dane podľa pomôcok stanovené v § 48 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 563/2009 Z. z. boli dodržané, a preto odvolaniu žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane nevyhovel a napadnuté rozhodnutia podľa § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil. 22. Žalobca vo včas podaných žalobách, ktoré sú obsahovo totožné poukázal na § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. a uviedol, že napadnuté rozhodnutia žalovaného spočívajú na nesprávnom právnom posúdení pojmu: odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám. Toto ubytovanie tvorí prvú z dvoch základných podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné vybrať daň z ubytovania a aby mu vznikla povinnosť platiť túto daň. Poukázal aj na to, že podľa žalovaného bola táto podmienka splnená z dôvodov, že účel ubytovania nie je rozhodujúcim činiteľom pre platenie dane z ubytovania; zákon č. 582/2004 Z. z. takýto účel nezohľadňuje a ani neustanovuje na jeho základe žiadne zákonné úľavy, že daň za ubytovanie sa netýka poskytovania zdravotnej starostlivosti a nesúvisí so zdravotnou starostlivosti uhrádzanou zo zdravotného poistenia, pretože jej režim nepodlieha zákonu č. 577/2004 Z. z., ale len zákonu č. 4. 582/2004 Z. z. a že pojem poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti sa uplatňuje len pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica. Ďalej uviedol, že žalovaný v celom odôvodnení rozhodnutia používa len gramatický výklad. Tento spôsob výkladu je podľa teórie práva len pomocný. Na jeho základe žalovaný prijal právny záver, že z § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z. z. sa dá vyvodiť to, že ak sú splnené dva základné predpoklady na vybratie dane z ubytovania, nie je potrebné skúmať, či platenie takej dane nebráni iný právny predpis, prípadne iný záujem alebo dokonca ochrana základných práv. Konštatoval, že takýto výkladový prístup a jeho výsledok nemožno prijať. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS/341/2007 z 01.07.2008). Poukázal aj na to, že orgány aplikujúce právo a z pomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu. Ak právna norma pripúšťa viacero výkladov, treba použiť taký výklad a používanie právnej normy, ktorá najviac súladi s požiadavkou ochrany základných práv. Pre výklad pojmu odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám sú rozhodujúce tieto právne významné skutočnosti: - charakteristika ubytovaných fyzických osôb, ktorými sú v prípadoch napadnutých rozhodnutí výlučne pacienti; - odplatnosť je určená úplne iným spôsobom, než sa určuje pri prechodnom ubytovaní fyzických osôb, ktoré nie sú pacientmi; odplatnosť je v týchto prípadoch súčasťou pojmu bezplatná zdravotná starostlivosť na základe zdravotného poistenia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), ktorá však nevylučuje spoluúčasť aj pacienta; - účelom ubytovania v zariadení žalobcu je vytvoriť nevyhnutné predpoklady na poskytovanie ústavnej starostlivosti; iný účel takéto ubytovanie nemá; - podľa § 38 zákona č. 582/2004 Z. z. daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje; je zjavné, že toto ustanovenie svojim účelom mieri na takú fyzickú osobu, ktorá sa prechodne ubytuje len kvôli ubytovaniu; z okruhu takých fyzických osôb je potrebné vylúčiť fyzickú osobu pacienta, ktorý sa ubytuje len preto, aby sa mohla poskytnúť ústavná starostlivosť; pre pacienta je ubytovanie prostriedkom a nie cieľom, pretože cieľom je dostať ústavnú zdravotnú starostlivosť. 23. Podľa názoru žalovaného, vyjadreného v napadnutých rozhodnutiach, ide o pacientov viazaných na lôžko, čo u neho poväčšine neprichádza do úvahy. Podľa neho ide o výklad, ktorý nemá žiadnu oporu v platnom práve a ani v jednom z napadnutých rozhodnutí žalovaný necituje právnu normu, podľa ktorej v takých prípadoch ide o pacientov viazaných na lôžko (imobilných), necituje ani žiadne súdne rozhodnutie alebo iný vierohodný zdroj. To platí aj pre tvrdenie, že pobyt na lôžku sa spája len s pobytom v nemocnici. Ďalej cituje § 13 zákona č. 576/2004 Z. z. a uviedol, že výklad pojmu na lôžku by bol neprijateľne reštriktívny, ak by sa vzťahoval len na ležiacich pacientov (imobilných) a nemocnice. Táto služba (poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti) nie je obmedzená na imobilných pacientov a nemocnice; jej kvalifikáciu ako služby spojenej s poskytovaním zdravotnej starostlivosti určuje len to, že pobyt na lôžku musí byť totožný s časom poskytovania ústavnej starostlivosti, čiže osobitne určenej zdravotnej starostlivosti. 24. V závere žaloby žalobca konštatuje, že s ním uvedenej argumentácie vyplýva, že systematický a teleologický výklad citovaných ústavných a zákonných noriem v ich spojitosti, so zreteľom na ich účel, vylučuje právny záver, že dočasný pobyt pacientov v zariadení žalobcu možno podradiť pod hypotézu právnej normy ustanovenej v § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. - odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám. Z toho dôvodu platenie dane z ubytovania nemá žiadnu zákonnú oporu a takú daň nemožno vyrubiť, ani vybrať. Právny názor, ktorý uviedol sa síce odkláňa od doslovného textu § 37 zákona č. 582/2004 Z. z., avšak tento odklon je, ako to plynie z časti III. až V. jeho žaloby racionálne zdôvodniteľný a zodpovedá aj princípu spravodlivosti. Na tomto jeho závere nemení nič ani uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/118/2004, kde senát skúmal len to, či došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a nasl. ústavy a nevenoval sa hmotnoprávnym podmienkam vyrubovania a vyberania dane z ubytovania. Ústavný súd sa síce stotožnil so všeobecnými súdmi, ale len v rozsahu záveru, že ich odôvodnenia neboli na prvý pohľad svojvoľné, t. j. ústavný súd pripustil, že aj taký výklad, aký použil krajský aj najvyšší súd, by mohol vecne obstáť. 25. Žalobca písomným podaním zo 17.05.2016 krajskému súdu doručil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/36/2015 z 18.02.2016, z obsahu ktorého plynutie, že došlo k zmene judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a že argumenty uvedené v žalobe sú správne, žaloba je skutkovo i právne opodstatnená. 26. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žaloby zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 27. K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe uviedol, že pri rozhodovaní o odvolaní o dani za ubytovanie určenej podľa pomôcok postupoval v súlade s § 74 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 zákona č. 563/2009 Z. z.. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané odvolaniu nevyhovie a napadnuté rozhodnutie potvrdí. Na základe správcom dane preukázanej skutočnosti, na základe ustanovení zákona č. 582/2004 Z. z., zákona č. 563/2009 Z. z. a na základe všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2007 a č. 2/2009 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce Š. zistil, že zákonné podmienky na použitie § 48 zákona č. 563/2009 Z. z. boli správcom dane dodržané. Poukázal na stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky k zákonu č. 582/2004 Z. z. č. MF/018776/2006/722 z 20.06.2006 vydané na základe žiadosti žalobcu, z ktorého vyplýva rovnaký právny názor ako on vyjadril v preskúmavaných rozhodnutiach. Pri rozhodovaní o odvolaniach žalobcu proti rozhodnutiam správcu dane neuplatnil gramatický výklad ako to uvádza žalobca, ale v rámci svojich kompetencií postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 582/2004 Z. z. a platného všeobecného záväzného nariadenia. Uvedený zákon v časti týkajúcej sa dane za ubytovanie neustanovil žiadne úľavy (ako je tomu v prípade iných miestnych daní), ale ustanovením § 43 túto právomoc delegoval na správcu dane. Otázkou, či plateniu dane za ubytovanie nebráni iný právny predpis, prípadne iný záujem alebo dokonca ochrana základných práv sa zaoberal a to preskúmaním všeobecne záväzných nariadení obce, ktorými správca dane mohol, ale nebol povinný, ustanoviť oslobodenie od dane alebo zníženie dane. Nakoľko správca dane v roku 2009 Všeobecne záväzným nariadením č. 1/2007 a v roku 2010 všeobecne záväzným nariadením č. 2/2009 žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil (neposkytol žiadnu úľavu, teda ani úľavu v prípade osôb, ktorým bola v kúpeľoch poskytovaná zdravotná starostlivosť), nie je na úľavu zo strany žalobcu žiadny právny nárok. 28. K námietke, že na názore prezentovanom žalobcom v podanej žalobe nič nemení ani uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/118/2014, keďže senát skúmal len to, či došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a nevenoval sa hmotnoprávnym podmienkam vyrubovania a vyberania dane z ubytovania. Ústavný súd sa síce stotožnil so všeobecnými súdmi, ale len v rozsahu záveru, že ich odôvodnenia neboli na prvý pohľad svojvoľne, t. j. Ústavný súd Slovenskej republiky pripustil, že aj taký výklad, aký použil Krajský a Najvyšší súd Slovenskej republiky by mohol (ale nemusel) vecne obstáť. Preto sa na závery z tohto meritórneho rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sťažnosť bola odmietnutá po predbežnom prerokovaní) nedá odvolávať pri riešení výkladu hmotnoprávnych pojmov a že z týchto dôvodov nie je možné sa odvolávať ani na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/69/2012 z 28.02.2013. Žalovaný k tomu uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky k namietanému porušeniu základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku č. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažovateľky (Liečebné termálne Kúpele, a.s. U. O.) napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti II. v bode 1. Uznesenia č. IV.ÚS/118/2014-23 zo 07.03.2014 uviedol, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v článku 127 Ústavy Slovenskej republiky je vylúčená právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku. Ústavný súd Slovenskej uviedol ako podstatnú námietky sťažovateľky je jej nesúhlas so závermi napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potvrdzujúcim zákonnosť postupu správnych orgánov, ktoré považovali sťažovateľky za platiteľku dane za ubytovanie, keďže prevádzkuje ubytovacie zariadenia spadajúce do okruhu zariadení za pobyt, v ktorých sa platí daň z ubytovania. Ústavný súd v II. časti v 2. bode uznesenia uviedol, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkov v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonom v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu. Do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd preto preskúmal rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/34/2011-94 zo 17.08.2011 a taktiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/69/2012 z 28.02.2013. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s názormi a závermi krajského súdu a na zvýšenie presvedčivosti doplnil ďalšie dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že by tento výklad a závery boli svojvoľne alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení Vyhlášky č. 277/2008 Z. z., ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia ústavného súdu v predmetne zhodnom prípade sa zaoberal zlučiteľnosťou účinkov interpretácie hmotného, zákon č. 582/2004 Z. z. a jeho aplikácie s Ústavou Slovenskej republiky, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, pričom ústavný súd nezistil aplikáciu zákona č. 582/2004 Z. z. a Vyhlášky č. 277/2008 Z. z., ktorá by popierala ich podstatu a zmysel. Jednoznačný záver ústavného súdu je v rozpore s tvrdením žalobcu o nemožnosti poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/69/2012 z 28.02.2013 a teda aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/34/2011-94 zo 17.08.2011, ktorý bol potvrdený najvyšším súdom. 29. Krajský súd v Košiciach bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok stanovených v podľa § 250f ods. 2 O.s.p. (žalobca súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a žalovaný sa k výzve súdu nevyjadril) preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, oboznámil sa s obsahom podaných žalôb, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu dane rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/34/2011-94 zo 17.08.2011 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/69/2012 zo dňa 28.02.2013, uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/118/2014-23 zo 07.03.2014, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014 z 11.02.2015, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžf/36/2015 z 18.02.2016 a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Metodický pokyn Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky k dani za ubytovanie podľa §§ 37 a 43 zákona č. 582/2004 Z. z.. 30. Žalobca bola podaná v danej veci na krajský súd 04.06.2015. 31. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP). 32. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak platí tento zákona aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 33. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 34. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz neustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. 35. V správnom súdnictve podľa § 2 SSP poskytuje správny súd ochranu práva alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy Opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánom verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súdnictve. 36. Ako už bolo uvedené z obsahu pripojených administratívnych spisov bolo zistené, že správca dane daňovému subjektu - žalobcovi oznámil výkon daňovej kontroly na dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2009 a roku 2010 a zároveň ho vyzval na predloženie dokladov potrebných na výkon kontroly. Žalobca ako daňový subjekt sa k tomuto oznámeniu o výkone daňovej kontroly písomne vyjadril a uviedol, že v zdaňovacom období roku 2009, ako aj roku 2010 neposkytol žiadnej fyzickej osobe odplatné prechodné ubytovanie, ktoré by spĺňalo podmienky Vyhlášky č. 277/2008 Z. z., všetci pacienti, ktorým poskytol v zdaňovacom období ústavnú zdravotnú starostlivosť v liečebni boli poistenci zdravotných poisťovní, ktorých liečba bola hradená zdravotnými poisťovňami zo zdrojov verejného zdravotného poistenia s predpísanou spoluúčasťou pacienta. Pretože daňový subjekt - žalobca na výkon daňovej kontroly správcovi dane nepredložil potrebné doklady, správca dane vyhotovil protokol o určení dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.. Správca dane všeobecne záväzným nariadením č. 1/2007 ani č. 2/2002 o miestnych daniach na území Obce Š. žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil, t. j. neposkytol žiadnu úľavu, teda ani úľavu v prípade osôb, ktorým bola v kúpeľoch poskytovaná zdravotná starostlivosť. 37. Podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, z ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis (ďalej len zariadenie). 38. Podľa § 38 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje. 39. Podľa § 41 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatne prechodné ubytovanie poskytuje. 40. Podľa § 43 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti §§ 37 a 41, najmä náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane a rozsah a spôsob vedenia preukázanej evidencie na účely dane, spôsoby vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty na účel dane k spôsobu vyberania dane a náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty a spôsoby jej odvodu v obci, prípadné oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane. 41. Podľa § 1 Vyhlášky č. 277/2008 Z. z. táto vyhláška ustanovuje druhy kategórií a triedy ubytovacích zariadení, ako aj klasifikačné znaky, ktoré musia spĺňať ubytovacie zariadenia pri zaraďovaní do kategórií a tried. Kategorizácia sa vzťahu na ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia. 42. Podľa § 2 Vyhlášky č. 277/2008 Z. z. na účely tejto vyhlášky sa rozumie: a) ubytovacím zariadením je budova, alebo priestor, alebo plocha ktorou sa verejnosti celoročne poskytuje za úhradu prechodné ubytovanie a s tým spojené služby, b) kategóriou ubytovacieho zariadenia určenie druhu ubytovacieho zariadenia podľa § 3 na základe splnených kritérií kategorizácie podľa kvalifikačných znakov a fakultatívnych znakov ubytovacieho zariadenia uvedených v prílohe, c) triedou určenia minimálnych požiadaviek na vybavenie ubytovacieho zariadenia podľa jednotlivých kategórií a požiadaviek na úroveň a rozsah poskytovaných služieb v spojení s ubytovaním podľa kritérií uvedených v prílohe. 43. Podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov v stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. novembra 2011 poskytovateľ je: a) fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe 1. povolenia (§ 11) alebo povolenia na poskytovanie lekárskej starostlivosti podľa osobitného predpisu alebo 2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu alebo b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), c) fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu. 44. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzané zo zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (v znení zákona č. 720/2004 Z. z.) v znení účinnom do 30. novembra 2011 na základe verejného zdravotného poistenia sa plne alebo čiastočne uhrádza kúpeľná starostlivosť a nadväzuje na predchádzajúcu starostlivosť alebo ústavnú starostlivosť. 45. Krajský súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, ako aj z ustanovení príslušnej vyhlášky, po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi podaných žalôb a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu správnych orgánov nezistil žiaden dôvod na to, aby sa prvostupňový správny orgán alebo žalovaný odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Krajský súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného. S odôvodnením rozhodnutí, ktoré uviedol žalovaný v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí krajský súd sa v zásade stotožňuje, považuje právne posúdenie veci za správne a logické, ktoré sa nevymyká ustálenej judikatúre a nie je ani popretím podstaty a zmyslu hmotnoprávneho predpisu, t. j. zákona č. 582/2004 Z. z. a Vyhlášky č. 277/2008 Z. z.. Krajský súd má za to, že správne orgány správne aplikovali uvedené zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky vymedzené v predmete dane, pričom spĺňa podmienky aj na to, aby mohol byť považovaný za platiteľa dane za ubytovanie. Aj podľa názoru krajského súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných zariadeniach, čo je faktor, ktorý sa účelom určenia diametrálne odlišuje od poskytovania kúpeľnej starostlivosti a to aj napriek tomu, že ani tam sa nedá výnimočne vylúčiť, že v kúpeľnej starostlivosti môže byť aj kúpeľný hosť, ktorý môže byť pripútaný na lôžko, čo však nemení charakter a účelové určenie zariadenia kúpeľnej starostlivosti. Z obsahu pripojených administratívnych spisov jednoznačne vyplýva a žalobca to ani nepoprel, že poskytoval ubytovanie v kúpeľných domoch, z čoho teda vyplýva, že spĺňa podmienky predmetu dane podľa citovaného § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. a súčasne je aj daňovníkom tejto dane podľa § 38 zákona č. 582/2004 Z. z.. Žalovaný, ako aj správca dane v tejto veci postupovali v súlade so zákonom č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a v časti týkajúcej sa dane za ubytovanie upravenej uvedeným zákonom, ktorý za ubytovanie neustanovil žiadne úľavy, ako je tomu v prípade iných miestnych daní, ale ustanovením § 43 túto právomoc delegoval na správcu dane a ako už bolo uvedené, správca dane všeobecne záväzným nariadením č. 1/2007 ani č. 2/2009 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na území Obce Š. žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil. 46. K námietke kde žalobca poukazuje na uznesenie č. IV.ÚS/118/2014-23 zo dňa 07.03.2014, teda ide o rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uvedenom uznesení uviedol, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu. Do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s názormi a závermi krajského súdu a na zvýšenie presvedčivosti doplnil ďalšie dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení Vyhlášky č. 277/2008 Z. z. a zákona o miestnych daniach, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. V uvedenom uznesení ústavný súd sa zaoberal zlučiteľnosťou účinkov interpretácie hmotného zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a jeho aplikácie s Ústavou Slovenskej republiky, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, pričom nezistil aplikáciu zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych poplatkoch a Vyhlášky č. 277/2008 Z. z., ktorá by popiera ich podstatu a zmysel. Uvedený jednoznačný záver ústavného súdu je podľa názoru krajského súdu v rozpore s tvrdením žalobcu o nemožnosti poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/69/2012 z 28.02.2013 a teda aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/34/2011-94 zo 17.08.2011, ktorý bol potvrdený už uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ktorý preskúmaval aj ústavný súd, čo vyplýva z uznesenia č. IV.ÚS/118/2014-23 zo 07.03.2014. 47. Žalobca súdu doručil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/36/2015 z 18.02.2016 s tým, že došlo k zmene judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/69/2012 z 28.02.2013, ako už bolo uvedené, Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. IV.ÚS/118/2014-23 zo 07.03.2014 uviedol, že ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu v danej veci boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení Vyhlášky č. 277/2008 Z. z. zákona o miestnych daniach, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Keďže ide o jedno rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré bolo vydané v ostatnom čase, nemožno dospieť k záveru, že ide o zmenu ustálenej judikatúry, ale skôr ide o ojedinelé rozhodnutie, ktoré nemožno považovať za zmenu judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 48. Na základe uvedených skutočností krajský súd po preskúmaní rozhodnutí žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 49. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol nepriznal právo na náhradu trov konania. 50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ak sa rozhodlo o a) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane, b) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý rozhodol vo veciach týkajúcich sa výkonu dohľadu nad verejným obstarávaním, c) správnej žalobe vo veciach správneho trestania, d) správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku / ďalej len „S. s. p.“ / to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.