Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/109/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015201093 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015201093.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Mareka Kotoru, v právnej veci žalobcu KÚPELE ŠTÓS, a.s., so sídlom Štós - kúpele 235, Štós, právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, so sídlom Košice, Krmanova 16, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 31.03.2015 č. 1100303/1/123457/2015/5306, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Obec Štós ako správca dane rozhodnutím z 19.11.2011 sp. zn. 1/2014-10 na základe ustanovenia § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov účinných do 14.10.2014 (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z.z.“) a na základe ustanovenia § 12 všeobecne záväzného nariadenia obce č. 2/2009 o miestnych daniach na území obce Štós s účinnosťou od 01.01.2010 (ďalej iba „VZN“) a ustanovenia § 63 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba „Daňový poriadok“) určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie rok 2010 daň z ubytovania vo výške 6.570,63 eur. 2. V odôvodnení rozhodnutia správca dane konštatoval, že žalobca je akciovou spoločnosťou podnikajúcou v týchto činnostiach: - je oprávnená poskytovať komplexnú kúpeľnú starostlivosť pacientov v súlade so zákonom č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu a ďalšími s týmto zákonom súvisiacimi, - poskytovať komplexnú kúpeľnú starostlivosť v súlade s indikačným zoznamom vydaným Ministerstva zdravotníctva SR a s ním súvisiacimi predpismi, - pri poskytovaní komplexnej kúpeľnej starostlivosti je oprávnený využívať predovšetkým prírodné liečivé zdroje a klimatické podmienky vhodné na liečenie v súlade s metodikami lekárskeho odboru fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie a súvisiacimi lekárskymi odbormi podľa indikačného zamerania prírodných liečebných kúpeľov a rozvíjať tieto odbory v podmienkach miestnych prírodných liečebných prostriedkov, - okrem komplexnej kúpeľnej starostlivosti je oprávnený poskytovať v súlade s indikačným zameraním prírodných liečebných kúpeľov preventívne rehabilitačné a rekondičné pobyty klientom z občanov a zahraničným klientom pri zohľadnení medicínskych kritérií a aktuálneho zdravotného stavu klienta, - poskytovať osobitne platené doplnkové zdravotnícke služby občanom a zahraničným osobám, ktoré súvisia s poslaním prírodných liečebných kúpeľov a nadväzujú, resp. doplňujú poskytovanú liečebnú starostlivosť, ako sú napríklad zubolekárske, kozmetické práce a osobitné vyšetrenia, kondičné cvičenia a podobne, - ubytovanie v turistickej ubytovni po triedu *** a ubytovacie služby v rozsahu voľných živností. Vzhľadom na uvedené žalobca prevádzkuje ubytovacie zariadenie, v ktorých tretím osobám prechodne poskytuje ubytovanie za odplatu v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. 3. Za zdaňovacie obdobie roku 2010 žalobca neodviedol správcovi dane žiadnu daň, čo u správcu dane odôvodnilo pochybnosti o možnom porušení daňových predpisov. 4. Správca dane v zmysle právneho názoru Finančného riaditeľstva SR uvedeného v rozhodnutí z 26.03.2014 č. 1100303/1/153474/2014-5306 po neúspešnom uskutočnení daňovej kontroly určil daň z ubytovania za zdaňovacie obdobie rok 2010 podľa pomôcok podľa § 48 ods.2 Daňového poriadku. Pri určení dane v súlade s ustanovením § 48 ods.3 Daňového poriadku správca dane vychádzal z pomôcok, ktoré mal k dispozícii, resp. ktoré si bez súčinnosti so žalobcom obstaral v súvislosti s vyrubením dane rozhodnutím č. 194/2013-10-Ras (vyššie spomínaným rozhodnutím žalovaného bolo toto rozhodnutie zrušené) a to od zdravotných poisťovní ako subjektu schvaľujúceho návrh na kúpeľnú starostlivosť v zmysle § 7 ods.4 v spojení s prílohou č. 6 - Indikačný zoznam pre kúpeľnú starostlivosť zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a od Štatistického úradu SR, ktorý vedie Register ubytovacích zariadení podľa § 20 ods.1 písm.c) v spojení s § 23 zákona č. 540/2001 Z.z. na základe údajov poskytovaných spravodajskými jednotkami v zmysle § 18 ods.3 zákona o štátnej štatistike. 5. O určení dane podľa pomôcok správca dane v súlade s ustanovením § 49 ods.1 Daňového poriadku vyhotovil protokol zo dňa 26.08.2014 č. 1/2014-10-P, v ktorom pri zistenom počte prenocovaní (19911) a sadzby 0,33 eur/osoba a prenocovanie bol ustálený rozdiel dane z ubytovania za zdaňovacie obdobie rok 2010 vo výške 6.570,63 eur. Správca dane konštatoval, že vychádzal predovšetkým z údajov zdravotných poisťovní, ktoré podľa jeho názoru presnejšie a hodnovernejšie odrážajú skutočný počet ubytovaných osôb a ich prenocovaní v zariadení žalobcu. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 01.12.2014, v ktorom namietal, že vo svojom vyjadrení k protokolu o určení dane podľa pomôcok a namietal nedodržanie zákonných podmienok pri určení dane podľa pomôcok, ako aj ďalšie skutočnosti, s ktorými sa správca dane nezaoberal. Konštatoval, že správcovi dane uviedol vo svojom vyjadrení, že v roku 2010 žalobca neposkytoval žiadnej fyzickej osobe odplatné prechodné ubytovanie, ktoré by spĺňalo podmienky vyhlášky č. 277/2008 Z.z., že všetci pacienti, ktorým poskytol v roku 2010 ústavnú zdravotnú starostlivosť v prírodných liečivých kúpeľoch, boli poistenci zdravotných poisťovní, a ktorých liečba (celá hospitalizácia v kúpeľoch) bola hradená zdravotnými poisťovňami zo zdrojov verejného zdravotného poistenia s predpísanou spoluúčasťou pacienta podľa zákona č. 577/2004 Z.z. Poukázal na to, že poistenec - pacient Kúpele Štós, a.s., ktorému je poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť v prírodných liečebných kúpeľoch, by mal mať iný štatút, ako má štatút poistenca, teda nie osoby, na ktorú sa vzťahuje predmet dane z ubytovania. Žalobca tieto skutočnosti môže správcovi dane preukázať zmluvami so zdravotnými poisťovňami, ktoré sú platiteľmi za hospitalizáciu svojich poistencov (pacientov) súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v liečebni Kúpele Štós, a.s. Správca dane k uvedenej pomôcok nezaujal žiadne stanovisko, i keď bol na to usmernený žalovaným. Žalobca v odvolaní konštatoval, že ak ústavný zákon a listina základných práv a slobôd, ako aj zákony najvyššej právnej sily v slovenskom právnom poriadku, jednoznačne definujú, akým spôsobom a v akom rozsahu je možné od občana poistenca zdravotnej poisťovne požadovať spoluúčasť na úhrade zdravotnej starostlivosti, tak podľa názoru žalobcu výber dane z ubytovania od poistencov, ktorým je poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť v prírodných liečebných kúpeľoch, je nedôvodná a nemá oporu v zákone. V odvolaní ďalej uviedol, že nemohol vyhovieť požiadavke správcu dane predložiť knihu ubytovaných alebo iné evidencie ubytovaných, pretože v zdaňovacom období neposkytol ubytovanie fyzickým osobám spadajúcich pod povinnosť platiť daň z ubytovania, knihy ubytovaných alebo inú evidenciu ubytovaných neviedol. Rovnako nemohol vyhovieť správcovi dane poskytnúť údaje o počte pacientov evidovaných v rozhodnom zdaňovacom období vzhľadom na právne postavenie pacientov - poistencov. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že správca dane nerešpektoval zásadu prerokovania pripomienok protokolu, na ktorú ho vyzval, ale prerokovanie riešil formou zápisnice o odovzdaní dokladov ku daňovej kontrole. Na to, že správca porušil zásadu zákonnosti, keď každé tvrdenie žalobcu uvedené vo vyjadrení neprerokoval jednotlivo a všetky navrhované dôkazy v nich vo vzájomnej súvislosti. Neprerokovaním pripomienok žalobcu má za následok nepreskúmateľný postup správcu dane. 7. Žalovaný rozhodnutím z 31.03.2015 č. 1100303/1/123457/2015/5306 odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení poukázal na ustanovenie § 74 ods.5 Daňového poriadku, podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 Daňového poriadku. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolaniu nevyhovie a napadnuté rozhodnutie potvrdí. Žalovaný preto postupoval podľa citovaného ustanovenia Daňového poriadku a preskúmal dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 tohto zákona. 8. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že pre posúdenie skutočnosti, či žalobca je platiteľom dane za ubytovanie, t.j. pre zaradenie ubytovacieho zariadenia do predmetu dane za ubytovanie je podstatné, aby spĺňal podmienky uvedené v ustanovení § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Prvou podmienkou je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám, a druhou podmienkou je, že ubytovanie bolo poskytnuté v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný právny predpis. K námietke žalobcu, že neposkytuje ubytovanie, ale iba pobyt na lôžku pacientom v súvislosti s výkonom svojej zdravotníckej kúpeľnej starostlivosti, žalovaný uviedol, že o pobyte na lôžku je možné hovoriť iba v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica. Pri poskytovaní kúpeľnej zdravotnej starostlivosti zväčša nejde o pacientov viazaných na lôžku, aj keď v ojedinelých prípadoch je to možné. Účel, na ktorý sa fyzická osoba v ubytovacom zariadení prechodne ubytuje (kúpeľná starostlivosť, rekondičný alebo relaxačný pobyt, rodinný príslušník, sprievodca a pod.), zákon č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov nezohľadňuje, ani neustanovuje zákonné úľavy pre niektorý typ ubytovanej fyzickej osoby, preto účel ubytovania nie je z hľadiska platenia dane za ubytovanie rozhodujúci. V prípade kúpeľnej liečby ide o prechodné odplatné ubytovanie. Ubytovanie je možné i mimo ubytovacích zariadení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, a to pri využívaní všetkých ním poskytovaných služieb, pričom ubytovaná fyzická osoba je aj v týchto iných ubytovacích zariadeniach daňovníkom dane za ubytovanie a prevádzkovatelia týchto zariadení sú platiteľmi dane za ubytovanie. 9. Pre posúdenie naplnenia predmetu dane za ubytovanie podľa žalovaného nie je podstatný názov zariadenia, ani prevádzkovateľ zariadenia, ale skutočnosť, či ubytovacie zariadenie spĺňa podmienky stanovené pre jednotlivé kategórie ubytovacích zariadení vo vyhláške č. 277/2008 Z.z. 10. Z hľadiska vyberania tejto dane pre účely Daňového poriadku nie je podstatná ani osoba, ktorá úhradu za ubytovanie vykonáva (ubytovanie bolo poskytnuté odplatne, či už bolo uhradené rekreantom, samoplatcom, osobou na liečebnom pobytu, alebo zdravotnou poisťovňou, a ani spôsob úhrady (hotovosťou, bezhotovostne na základe fakturácie), pretože zákon č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov takéto kritériá nezohľadňuje. Daň za ubytovanie sa netýka poskytovania zdravotnej starostlivosti a nesúvisí so zdravotnou starostlivosťou uhrádzanou zo zdravotného poistenia, ako sa mylne domnieva žalobca, pretože režim tejto miestnej dane nepodlieha ustanoveniam zákona č. 577/2004 Z.z., na ktorý v podanom odvolaní žalobca poukázal. Hmotnoprávnym zákonom upravujúcim daň za ubytovanie je zákon č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Daň za ubytovanie je samostatným nástrojom štátneho rozpočtu (výnos z dane za ubytovanie je príjmom obce), prostredníctvom ktorého sa posilňuje príjem turisticky zaujímavých obcí a kúpeľných miest, ktorý slúži na kompenzácii nákladov obce súvisiacich s turizmom, a ako zdroj k zveľaďovaniu zariadení slúžiacich ubytovaným hosťom ako spotrebiteľom verejných statkov a služieb. 11. Žalovaný konštatoval, že zákon č. 582/2004 Z.z. v ustanovení § 43 splnomocňuje správcu dane určiť vo všeobecne záväznom nariadení prípadné oslobodenia od tejto dane, alebo zníženie dane. Správca dane všeobecne záväzným nariadením č. 2/2009 o miestnych daniach na území obce Štós (ďalej len „VZN“) žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil, t.j. neposkytol žiadnu úľavu, a ani úľavu v prípade osôb, ktorým bola v kúpeľoch poskytovaná zdravotná starostlivosť. V ustanovení § 12 ods.5 VZN správca dane ustanovil platiteľovi dane povinnosť viesť evidenciu ubytovaných fyzických osôb a dane za ubytovanie vyberať pri nástupe daňovníka (fyzickej osoby) do zariadenia. Vybratú daň za ubytovanie bol platiteľ dane povinný v zmysle ustanovenia § 12 ods.6 VZN odviesť prevodom na účet správcu dane obce Štós. Z uvedeného vyplýva, že ak v ubytovacom zariadení spĺňajúcom podmienky vyhlášky č. 277/2008 Z.z. prevádzkovateľ zariadenia poskytne odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osobe, naplní sa predmet dane za ubytovanie, v dôsledku čoho má prevádzkovateľ zariadenia povinnosť platiteľa dane vyplývajúceho zo zákona a splatného VZN. Námietku žalobcu, že výber dane za ubytovanie od poistencov, ktorým je poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť v prírodných liečebných kúpeľoch, nemá oporu v zákone a je neopodstatnená. 12. Žalovaný v odôvodnení ďalej konštatoval, že zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia spĺňajúceho kritériá podľa vyhlášky č. 277/2008 Z.z. poskytol v predmetnom zdaňovacom období odplatné ubytovanie fyzickým osobám, a to minimálne v súvislosti s poskytovaním ústavnej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej zdravotnými poisťovňami, o čom svedčia údaje vyžiadané správcom dane od Štatistického úradu SR, ktorý vedie register ubytovacích zariadení a od zdravotných poisťovní Union, zdravotná poisťovňa, a.s., Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. a Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s. Žalobca bol preto vzhľadom na ustanovenie § 37 - § 43 zákona č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a § 12 VZN povinný v predmetnom zdaňovacom období vyberať daň za ubytovanie, viesť preukaznú evidenciu o fyzických osobách, ktorým odplatné ubytovanie poskytol, a následne odviesť vybranú daň za ubytovanie správcovi dane. 13. Žalobca do pokladne obce, a ani na jej účet daň za ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2010 neodviedol. Správca dane preto v súlade s ustanovením § 46 ods.1 Daňového poriadku začal dňa 30.05.2014 u žalobcu daňovú kontrolu, v rámci ktorej ho vyzval na predloženie evidencie ubytovaných hostí a údajov o počte pacientov evidovaných v jeho zariadení v predmetnom zdaňovacom období v lehote do 8 dní odo dňa začatia daňovej kontroly a poučil ho o následkoch ich nepredloženia (určenie dane podľa pomôcok, pokuta). Žalobca na výzvu správcu reagoval písomným vyjadrením k predloženiu dokladov zo dňa 05.06.2014 a požadovanú dokumentáciu nepredložil, čím boli splnené podmienky pre určenie dane podľa pomôcok podľa § 48 ods.1 písm.c) a d) Daňového poriadku. 14. Správca dane v súlade s ustanovením § 48 ods.2 Daňového poriadku oznámením zo dňa 30.06.2014, ktoré bolo doručené žalobcovi 02.07.2014, oznámil žalobcovi určovanie dane podľa pomôcok. 15. O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotovil dňa 26.08.2014 protokol o určení dane podľa pomôcok, v ktorom uviedol, že nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by pre žalobcu vyplývali nejaké výhody. Protokol o určení dane podľa pomôcok bol žalobcovi doručený dňa 28.08.2014, čím bolo určenie dane podľa pomôcok ukončené. Postup správcu dane pre určenie dane podľa pomôcok bol v súlade so zákonom. 16. Žalovaný k námietke žalobcu, že správca dane s ním jeho pripomienky k protokolu o dani určenej podľa pomôcok neprerokoval, a v zápisnici neuviedol žiadne konkrétne závery, čím nerešpektoval rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 26.03.2014 č. 1100303/1/154059/2014/5306, žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 49 ods.2 Daňového poriadku daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods.5 Daňového poriadku, na čo bol vo výzve na vyjadrenie zo dňa 26.08.2014 doručenej dňa 28.08.2014 upozornený. Žalobca nepredložil vyjadrenie zo dňa 15.09.2014 k zisteniam v protokole o určení dane podľa pomôcok v lehote určenej správcom dane vo výzve, avšak tieto nesmerovali k dodržaniu zákonných podmienok na použitie spôsobu určenia dane podľa pomôcok, alebo ku skutočnosti, či správca dane pri zisťovaní základu dane a určovaní dane dodržal povinnosť prihliadnuť na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňový subjekt výhody. Žalobca vo vyjadrení síce formálne uviedol, že zákonné podmienky na určenie dane podľa pomôcok neboli dodržané, ale túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. 17. Žalobca vo vyjadrení namietal použité pomôcky, na čo nebol vzhľadom na ustanovenie § 49 ods.2 Daňového poriadku oprávnený. Z uvedeného dôvodu správca dane na tieto pripomienky vo vyrubovacom konaní neprihliadol, a ani nebol oprávnený prihliadnuť. Správca dane v bode 7 zápisnice o prerokovaní pripomienok k protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý je označený ako závery o návrhoch alebo námietkach smerujúcich proti obsahu zápisnice, uviedol, že návrhy a námietky žalobcu nespochybňujú záver správcu dane o naplnenie zákonných predpokladov vzniku dane za ubytovanie, dodržanie zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok a dodržanie postupu podľa § 48 ods.5 Daňového poriadku. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 10.11.2014 podané na poštovú prepravu dňa 11.11.2014 bolo podané po zákonom stanovenej lehote (§ 49 ods.2 Daňového poriadku). Žalovaný považoval námietky žalobcu (a teda aj jeho pripomienky k protokolu o určení dane podľa pomôcok) za neopodstatnené. Žalovaný konštatoval, že zákonné podmienky na použitie § 48 Daňového poriadku boli správcom dane dodržané, preto odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie potvrdil. 18. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu, ktorou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z 31.03.2015 č. 1100303/1/123457/2015/5306 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia pojmu „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám“. Toto ubytovanie tvorí prvú z dvoch základných podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné vybrať daň z ubytovania, a aby žalobcovi vznikla povinnosť platiť túto daň. Poukázal na to, že podľa žalovaného je táto podmienka splnená z dôvodov, že účel ubytovania (jeho súvis s poskytovaním zdravotnej starostlivosti) nie je rozhodujúcim činiteľom pre platenie dane z ubytovania; zákon č. 582/2004 Z.z. takýto účel nezohľadňuje, a ani neustanovuje na jeho základe žiadne zákonné úľavy. Ďalej, že daň za ubytovanie sa netýka poskytovania zdravotnej starostlivosti a nesúvisí so zdravotnou starostlivosťou uhrádzanou zo zdravotného poistenia, pretože jej režim nepodlieha zákonu č. 577/2004 Z.z., ale len zákonu č. 582/2004 Z.z., a napokon že pojem „poskytovanie pobytu na lôžku“ počas poskytovania ústavnej starostlivosti sa uplatňuje len pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica. 19. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že žalovaný pri výkladu pojmu „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám“ používa vo svojich rozhodnutiach len gramatický výklad, ktorý podľa teórie práva je len pomocný. Na jeho základe žalovaný prijal záver, že z ustanovenia § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z.z. sa dá vyvodiť to, že ak sú splnené dva základné predpoklady na vybratie dane z ubytovania, nie je potrebné skúmať, či plateniu takej dane nebráni iný právny predpis, prípadne iný záujem alebo dokonca ochrana základných práv. 20. Žaloba v žalobe ďalej uviedol, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť, alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 152 ods.4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (nález Ústavného SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 01.07.2008). 21. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že orgány aplikujúce právo, a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami, vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej normy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu. Ak právna norma pripúšťa viacero výkladov, treba použiť taký výklad a používanie právnej normy, ktorá najviac súladí s požiadavkou ochrany základných práv. 22. Žalobca v žalobe konštatoval, že podľa jeho názoru sú rozhodujúcimi pre výklad pojmu „odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám“ tieto právne významné skutočnosti: - charakteristika ubytovaných fyzických osôb, ktorými sú v prípadoch napadnutých rozhodnutí výlučne pacienti; - odplatnosť je určená úplne iným spôsobom, než sa určuje pri prechodnom ubytovaní fyzických osôb, ktorí nie sú pacientmi; odplatnosť je v týchto prípadoch súčasťou pojmu bezplatná zdravotná starostlivosť na základe zdravotného poistenia (článok 40 Ústavy SR), ktorá však nevylučuje spoluúčasť aj pacienta; - účelom ubytovania v zariadení žalobcu je vytvoriť nevyhnutné predpoklady na poskytovanie ústavnej starostlivosti; iný účel takéto ubytovanie nemá; - podľa § 38 zákona č. 582/2004 Z.z. daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje; je zjavné, že toto ustanovenie svojím účelom mieri na takú fyzickú osobu, ktorá sa prechodne ubytuje len kvôli ubytovaniu; z okruhu takých fyzických osôb je potrebné vylúčiť fyzickú osobu pacienta, ktorý sa ubytuje len preto, aby sa mohla poskytnúť ústavná starostlivosť; pre pacienta je ubytovanie prostriedkom, a nie cieľom, pretože cieľom je dostať ústavnú zdravotnú starostlivosť. 23. Žalobca v žalobe konštatoval, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že pojem „poskytovanie pobytu na lôžku“ počas poskytovania ústavnej starostlivosti sa uplatňuje len pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica, čo u žalobcu poväčšine neprichádza do úvahy. Podľa žalobcu tento výklad nemá žiadnu oporu v platnom práve; žalovaný ani v jednom z napadnutých rozhodnutí necituje právnu normu, podľa ktorej v takýchto prípadoch ide o pacientov viazaných na lôžko (imobilných), necituje ani žiadne súdne rozhodnutia alebo iný vierohodný zdroj, napríklad dôvodovú správu k zákonu č. 576/2004 Z.z. O zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. To platí aj pre tvrdenie, že pobyt na lôžku sa spája len s pobytom v nemocnici. Žalobca s poukazom na ustanovenie § 13 zákona č. 576/2004 Z.z. konštatoval, že výklad pojmu pobyt na lôžku by bol neprijateľne reštriktívny, ak by sa vzťahoval len na ležiacich pacientov (imobilných) a len na nemocnice. Poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti nie je podľa žalobcu obmedzené na imobilných pacientov a nemocnice, jej kvalifikáciu ako služby spojenej s poskytovaním zdravotnej starostlivosti určuje len to, že pobyt na lôžku musí byť totožný s časom poskytovania ústavnej starostlivosti, čiže osobitne určenej zdravotnej starostlivosti. 24. Žalobca napokon konštatoval, že z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že systematicky a teleologicky výklad citovaných ústavných a zákonných noriem v ich spojitosti so zreteľom na ich účel vylučuje právny záver, že dočasný pobyt pacientov v zariadení žalobcu možno podriadiť pod hypotézu právnej normy ustanovenej v § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. - odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám. Z toho dôvodu platenie dane z ubytovania žalobcom nemá žiadnu zákonnú oporu, a takú daň nemožno vyrubiť ani vybrať. Tento právny záver sa síce odkláňa od doslovného textu ustanovenia § 37 citovaného zákona, avšak tento odklon je, ako to vyplýva z obsahu jeho žaloby, racionálne zdôvodniteľný a zodpovedá aj princípu spravodlivosti. Uviedol, že na tomto závere nič nemení ani uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/118/2004; senát skúma len to, či došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 a nasl. Ústavy a nevenoval sa hmotnoprávnym podmienkam vyrubovania a vyberania dane z ubytovania. Ústavný súd SR sa síce stotožnil so všeobecnými súdmi, ale len v rozsahu záveru, že ich odôvodnenia neboli na prvý pohľad svojvoľné, t.j. Ústavný súd SR pripustil, že aj taký výklad, aký použili krajský aj najvyšší súd, by mohol vecne obstáť. 25. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 12.11.2015 navrhol žalobu zamietnuť. Konštatoval, že žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné, a to v zásade z rovnakých dôvodov, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, a to, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení pojmu „odplatné prechodné ubytovanie“. 26. K námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o odvolaní o dani za ubytovanie určenej podľa pomôcok postupovalo v súlade s ustanovením § 74 ods.5 Daňového poriadku, podľa ktorého ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 Daňového poriadku. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolaniu nevyhovie, napadnuté rozhodnutie potvrdí. Žalovaný na základe správcom dane preukázaných skutočností, na základe ustanovení zákona č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov a na základe všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2009 o miestnych daniach na území obce Štós zistil, že zákonné podmienky na použitie § 48 Daňového poriadku boli správcom dane dodržané, preto odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie potvrdil. 27. Žalovaný uviedol, že za žalobnou námietkou týkajúcou sa odplatného prechodného ubytovania poskytovaného fyzickej osobe v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis, t.j. ktorá sa týka určenia osoby daňovníka dane a platiteľa dane, a rovnako tak aj s pojmom „pobytu na lôžku“ sa podrobne vysporiadal v žalobou napadnutom rozhodnutí, v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti správcu dane určiť daň podľa pomôcok. Žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že pri rozhodovaní o odvolaní uplatnil gramatický výklad, ale v rámci svojich kompetencií postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a platného VZN. Uvedený zákon v časti týkajúcej sa dane za ubytovanie neustanovil žiadne úľavy, ako je to v prípade iných miestnych daní, ale ustanovením § 43 túto právomoc delegoval na správcu dane. Žalovaný sa otázkou, či plateniu dane za ubytovanie nebráni iný právny predpis, prípadne iný záujem, alebo dokonca ochrana základných práv v rozpore s tvrdením žalobcu zaoberal, a to preskúmaním všeobecne záväzného nariadenia obce, ktorým správca dane mohol (alebo nebol povinný) ustanoviť oslobodenia od dane alebo zníženie dane. Pretože správca dane všeobecne záväzným nariadením č. 2/2009 o miestnych daniach na území obce Štós žiadne oslobodenie od dane za ubytovanie, ani zníženie dane neustanovil (neposkytol žiadnu úľavu, teda ani úľavu v prípade osôb, ktorým bola v kúpeľoch poskytovaná zdravotná starostlivosť) nie je na úľavu zo strany daňových subjektov žiadny právny nárok. 28. Žalovaný k záverom žalobcu uvedených v žalobe k uzneseniu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2014 (žalobca nesprávne uviedol rok 2004) uviedol, že Ústavný súd SR preskúmal rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17.08.2011 č.k. 23S/34/2011-94 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.02.2013 sp. zn. 5Sžf/69/2012 a vyslovil názor, že rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý sa stotožnil s názormi a závermi krajského súdu a na zvýšenie presvedčivosti doplnil ďalšie dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom Ústavný súd SR nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení vyhlášky č. 277/2008 Z.z. a zákona o miestnych daniach, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ako uviedol Ústavný súd SR, skutočnosť, že sťažovateľa sa s názorom Najvyššieho súdu SR nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Žalovaný poukázal na to, že Ústavný súd SR sa v predmetne zhodnom prípade zaoberal s ručiteľnosťou účinkov interpretácie zákona č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a jeho aplikácie s Ústavou SR, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, pričom Ústavný súd SR nezistil aplikáciu zákona č. 582/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a vyhlášky č. 277/2008 Z.z., ktorá by popierala ich podstatu a zmysel. 29. Podľa § 491 ods.1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 491 ods.2 prvá veta citovaného zákona právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Pretože žalobca súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania ešte podľa ustanovenia § 250f O.s.p. a žalovaný sa na dopyt súdu k tejto otázke nevyjadril, súd s poukazom na citované ustanovenia Správneho súdneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie žalobcu, ako aj rozhodnutie správcu dane v medziach žalobných námietok, oboznámil sa s administratívnym spisom a bez nariadenia pojednávania v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 13.10.2016. 30. Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorým nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil rozhodnutie správcu dane obec Štós zo dňa 19.11.2014 č. 1/2014-10-Ras, ktorým žalobcovi vyrubil daň za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2010 určenú podľa pomôcok. Správca dane vychádzal zo zistenia, že žalobca prevádzkuje zariadenie, v ktorom za odplatu poskytuje prechodné ubytovanie a za zdaňovacie obdobie roku 2010 správcovi dane neodviedol žiadnu vybratú daň. 31. Medzi účastníkmi je sporný výklad pojmu odplatné prechodné ubytovanie fyzickým osobám, pričom toto ubytovanie tvorí prvú z dvoch základných podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné vybrať daň z ubytovania, a aby žalobcovi vznikla povinnosť platiť túto daň. 32. Podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. účinného do 14.10.2014 predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určí osobitný predpis (ďalej len „zariadenie“). Podľa § 38 citovaného zákona daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje. 33. Podľa § 41 citovaného zákona, platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje. Podľa § 43 citovaného zákona obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k § 37 - § 41, najmä náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsob vedenia preukaznej evidencie na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty a spôsoby jej odvodu obci, prípadné oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane. 34. Podľa § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z.z. táto vyhláška ustanovuje druhy kategórií a triedy ubytovacích zariadení, ako aj klasifikačné znaky, ktoré musia spĺňať ubytovacie zariadenia pri zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej len „kategorizácia“). Kategorizácia sa vzťahuje na ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia (ďalej len „podnikateľ“). Podľa § 2 citovaného zákona na účely tejto vyhlášky sa rozumie: a) ubytovacím zariadením budova, priestor alebo plocha, v ktorom sa verejnosti celoročne poskytuje za úhradu prechodné ubytovanie a s ním spojené služby. Ubytovacie zariadenie je aj sezónne ubytovacie zariadenie poskytujúce ubytovanie a s ním spojené služby, najviac 9 mesiacov v roku, b) kategóriou ubytovacieho zariadenia určenie druhu ubytovacieho zariadenia podľa § 3 na základe splnených kritérií kategorizácie podľa klasifikačných znakov a fakultatívnych znakov ubytovacieho zariadenia uvedených v prílohe, c) triedou určenie minimálnych požiadaviek na vybavenie ubytovacieho zariadenia podľa jednotlivých kategórií a požiadaviek na úroveň a rozsah poskytovaných služieb spojených s ubytovaním podľa kritérií uvedených v prílohe. Triedy sa označujú hviezdičkami od najnižšej triedy (*), po najvyššiu triedu ( *****). 35. Podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, poskytovateľ je: a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe: 1. povolenia (§ 11), alebo povolenia na poskytovanie lekárskej starostlivosti podľa osobitného predpisu, 2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), c) fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov, alebo povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu. 36. Podľa § 7 ods.1 zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej zo zdravotného poistenia, na základe verejného zdravotného poistenia, sa plne alebo čiastočne uhrádza kúpeľná starostlivosť ak nadväzuje na predchádzajúcu ambulantnú starostlivosť alebo ústavnú starostlivosť. Podľa § 7 ods.2 citovaného zákona kúpeľná starostlivosť na účely tohto zákona je zdravotná starostlivosť poskytovaná v prírodných liečebných kúpeľoch a v kúpeľných liečebniach. 37. Všeobecne záväzné nariadenie č. 2/2009 o miestnych daniach na území obce Štós upravuje podmienky určovania vyberania miestnych daní na území obce. S účinnosťou od 01.01.2005 obec Štós na svojom území zaviedlo okrem iných daň za ubytovanie. Podľa § 12 ods.1, 2, 3, 4, 5, 6 VZN predmetom dane za ubytovanie odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určí osobitný predpis (§ 2 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 419/2001 Z.z., ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried). Daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje. Základom dane je počet prenocovaní. Sadzba dane je 0,33 eur/osobu a prenocovanie. Platiteľom dane je prevádzkovateľom zariadenia, ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje. Vo vybratej dani vedie prevádzkovateľ preukázanú evidenciu v „knihe ubytovaných“, kde uvádza minimálne tieto údaje: meno a priezvisko ubytovaného, trvalý pobyt, č. OP, dátum príchodu odchodu, výšku dane za ubytovanie. Po zaplatení dane prevádzkovateľ vypíše príjmový pokladničný doklad s predpísanými náležitosťami. Daň prevádzkovateľ odvádza obci nasledovaným spôsobom: prevodom na účet obce do 30 dní po skončení mesiaca v ktorom vznikla poplatková povinnosť. 38. Krajský súd v Košiciach po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, rozhodnutia správcu dane, pripojených administratívnych spisov, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 39. Krajský súd považuje názor žalovaného, ako aj správcu dane, že žalobca spĺňa podmienky, aby bol považovaný za platiteľa dane za ubytovanie, s tým, že zároveň spĺňa podmienky vymedzené v predmete dane v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. za správny a v súlade s právnou úpravou. Prvou podmienkou, aby poskytované služby žalobcu mohli byť predmetom dane za ubytovanie, je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám. Žalobca v žalobe vyslovil názor, že výklad pojmu poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám, ktorý vyplýva z žalobou napadnutých rozhodnutí, je neprijateľne reštriktívny, lebo sa podľa žalovaného vzťahuje len na ležiacich pacientov (imobilných) a na nemocnice. Tento pojem treba vykladať ako služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti počas poskytovania ústavnej starostlivosti. Súd je tiež toho názor, že o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach typu nemocnica. Zdravotná starostlivosť v nemocničných zariadeniach sa diametrálne odlišuje od poskytovania kúpeľnej starostlivosti, hoci sa ani v týchto zariadeniach nedá vylúčiť, že v kúpeľnej starostlivosti môže byť aj kúpeľný hosť, ktorý je pripútaný na lôžko, táto okolnosť však nemôže zmeniť charakter a účelové zariadenie kúpeľnej starostlivosti. Je zrejmé, že pri poskytovaní kúpeľnej starostlivosti nejde v prevažnej väčšine prípadov o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko a musia dodržiavať nemocničný režim (vizity, kontroly, vychádzky iba s povolením v určenom čase a pod.). Rovnako zariadenie žalobcu nie je možné porovnávať s kúpeľnou starostlivosťou v takom osobitnom zariadení, napríklad Národné rehabilitačné centrum Kováčová, kde musí fyzická osoba dodržiavať liečebný režim a pobyt na lôžku. Lôžko v nemocniciach nie je za odplatu totožnú s platbami v zariadeniach žalobcu, preto v danom prípade ide o prechodné odplatné ubytovanie fyzických osôb v zariadeniach žalobcu. Súd poukazuje na to, že žalobca môže poskytovať kúpeľnú starostlivosť fyzickým osobám, ktoré sú ubytované aj v iných ubytovacích zariadeniach mimo zariadení žalobcu, a v takomto prípade, ak sa fyzická osoba ubytuje v iných ubytovacích zariadeniach, je daňovníkom a platiteľom prevádzkovateľ tohto zariadenia. Ak si fyzická osoba zvolí, že bude počas poskytovania v kúpeľnej starostlivosti ubytovaná v kúpeľoch, tak musí platiť daň za ubytovanie a zaplatiť aj za kúpeľnú starostlivosť a ďalšie poskytované služby. Naplnenie podmienky odplatného charakteru prechodného ubytovania spočíva v čiastočnej alebo plnej úhrade z verejného zdravotného poistenia, resp. úhrada za pobyt z vlastných prostriedkov ubytovaných osôb nehradený z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Z hľadiska posúdenia odplatnosti prechodného ubytovania nemá právny význam tá skutočnosť, kto ubytovateľovi toto plnenie poskytuje, t.j. či ubytované osoby uhrádzajú odplatu za ubytovanie priamo ubytovateľovi z vlastných prostriedkov (prípady tzv. samoplatcov), alebo tak robia zdravotné poistenia plne alebo čiastočne z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. 40. Druhou podmienkou pre splnenie predmetu dane za ubytovanie je to, že ide o ubytovanie v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis. Žalobca síce túto druhú podmienku pre splnenie predmetu dane za ubytovanie nenamieta, ale súd pre úplnosť uvádza, že v súčasnosti upravuje kategorizáciu vyhláška č. 277/2008 Z.z. s tým, že charakteristika jednotlivých druhov kategórií je uvedená v § 4 tejto vyhlášky. Ustanovenie § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. odkazuje iba na kategórie ubytovacích zariadení, a nie na to, pod akú inštitúciu predmetné zariadenie patrí. Z ustanovenia § 4 zákona č. 578/2004 Z.z. vyplýva, že poskytovatelia majú rovnaké postavenie bez ohľadu na to, či zdravotnú starostlivosť poskytujú na základe osobitného povolenia alebo živnostenského oprávnenia. Čo sa týka kategorizácie zariadenie žalobcu súd má za to, že zariadenia spĺňajú podmienky pre určenie do niektorých z kategórií v zmysle § 3 a § 4 vyhlášky č. 277/2008 Z.z. s poukazom na to, že žalobca je prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia, v ktorom poskytuje komplexnú kúpeľnú starostlivosť, ale aj ubytovacie služby v rozsahu voľných živností, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I. odd. SA vložka č.: 652/V. 41. Z uvedených dôvodov preto aj podľa názoru súdu žalobca spĺňa podmienky predmetu dane podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. a je daňovníkom tejto dane podľa § 38 citovaného zákona. Žiadny právny predpis neobsahuje ustanovenia o tom, že by poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti nemal platiť predmetnú daň. Výnimku z platenia predmetnej dane neobsahuje ani všeobecne záväzné nariadenie obce č. 2/2009 o miestnych daniach na území obce Štós. 42. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie je dôvod odkloniť sa od právnych názorov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozsudku z 28.02.2013 sp. zn. 5Sžf/69/2012, ktorý preskúmava Ústavný súd SR, pričom podľa jeho názoru rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý sa stotožnil s názormi a závermi Krajského súdu v Banskej Bystrici, na zvýšenie presvedčivosti doplnil ďalšie dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, a Ústavný súd SR nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení vyhlášky č. 277/2008 Z.z. a zákona č. 582/2004 Z.z., ktorá by bola popretím podstaty a zmyslu. Vzhľadom na uvedené súd nezistil dôvod na to, aby sa odklonil od doslovného znenia právneho textu, pretože nedospel k záveru, že to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. 43. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 44. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 167 ods.1 Správneho súdneho poriadku). 45. Rozsudok bol prijatý senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 Správneho súdneho poriadku). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, ako aj označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 Správneho súdneho poriadku (ďalej len "sťažnostné body") sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.