Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/114/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015201126 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015201126.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: G. Y., Y. I. XXXX/X, L., práv. zast.: JUDr. Ivan Vanko, advokát, Floriánska 19, Košice proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 17.07.2015 č. OPS/BEZ/2015/3590, O-303/2015 takto r o z h o d o l : Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.07.2015 č. OPS/BEZ/2015/3590, O-303/2015, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo dňa 20.04.2015 č. XX/XX/O a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 548,34 eur, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, IBAN: M. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedený v peňažnom ústave: Sberbank Slovensko, a.s. s názvom účtu: Advokátska kancelária do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného uvedeným v záhlaví tohto rozsudku žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo dňa 20.04.2015 č. XX/XX/O, ktorým tento podľa ust. § 19 ods. 2 písm. a) bodu 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce uložil žalobcovi pokutu 2.000,- eur za porušenie povinnosti uvedenej v ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, spočívajúce v tom, že žalobca využíval dňa 20.11.2014 o 10:10 závislú prácu F. K.R.Š., ktorá vykonávala činnosť recepčnej na pracovisku G. U., Š. XX v L. a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 05.08.2015. Včas podanou žalobu, doručenou osobne na Krajský súd v Košiciach dňa 05.10.2015, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný nevykonal výsluch a konfrontáciu osôb zúčastnených danej situácie, aj keď ich žalobca navrhol vypočuť, už vo svojom vyjadrení zo dňa 16.12.2014, ako aj vo vyjadrení k začatiu správneho konania zo dňa 01.04.2015, kedy sa domáhal ústneho prejednávania, a taktiež v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu zo dňa 20.05.2015. Ďalej vytýkal žalovanému, že žalovaný mu neposkytol svoje stanovisko k vyjadreniu zo dňa 16.12.2014 v zmysle ust. § 14 ods. 3 zákona o inšpekcii práce s odôvodnením. Taktiež namietal, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty uvedenej v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci, pretože pani K.R.N. nevykonávala závislú prácu, keďže žiaden znak závislej práce naplnený nebol. V poslednom rade vniesol námietku voči doručovaniu, pričom tvrdil, že zásielky správnych orgánov nepreberala na to oprávnená osoba. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 03.12.2015, v ktorom konštatuje, že žalobca v žalobe uvádza tie isté námietky, ktoré uvádzal aj vo svojich podaniach, t.j. vo vyjadrení zo dňa 16.12.2014 a v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného, a s týmito námietkami sa žalovaný vyporiadal v žalovanom rozhodnutí dostatočne. Preto navrhol žalobu zamietnuť. Súd na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, a najmä v žalobe namietaného procesného pochybenia žalovaného, a po oboznámení sa s obsahom žaloby žalovaného rozhodnutia, po vypočutí právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, a najmä po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že žalobe žalobcu musí byť priznaný úspech z dôvodu procesného pochybenia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorí sa dopustili takej vady konania, ktorú žalobca v žalobe výslovne namietal a ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to z ďalej uvedených dôvodov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí (§ 249 ods. 2 O.s.p.). Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za porušenie zákazu vyplývajúceho z ustanovení zákona č. 82/2005 Z.z. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd v danej preskúmavanej veci zistil, že Inšpektorát práce Košice ako prvostupňový orgán rozhodnutím zo dňa 20.04.2015 podľa § 19 ods. 2 písm. a) bodu 1 zákona č. 125/2006 Z.z. uložil žalobcovi pokutu vo výške 2.000,- eur za porušenie zákazu vyplývajúceho z ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. na tom skutkovom základe, že žalobca využíval fyzickú prácu F. K.R., čo bolo zistené inšpekciou práce vykonanou u žalobcu dňa 20.11.2014, pričom žalobca nemal s F. K. založený pracovnoprávny vzťah. Žalovaný správny orgán - Národný inšpektorát práce so sídlom v Košiciach na základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, v ktorom namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nevychádza z riadne zisteného a objektívne verifikovaného skutkového stavu z dôvodu, že správny orgán prvého stupňa nevykonal dokazovanie opätovnými výsluchmi žalobcu, ako aj ostatných osôb, a preto neustálil skutočnosť relevantnú pre posúdenie predmetného prípadu, rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Podľa § 7 ods. 1, 3 písm. i), j) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase konania a rozhodovania správnych orgánov v danej veci (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.“) inšpektoráty práce sú orgány štátnej správy. Inšpektoráty práce sú rozpočtové organizácie. Sídla a územné obvody inšpektorátov práce sú zhodné so sídlami a územnými obvodmi krajov. Dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na pracoviskách jadrového zariadenia vykonáva Inšpektorát práce Nitra na celom území Slovenskej republiky. Inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu, prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov (zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb., ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - Správny poriadok). Podľa § 3 ods. 1, 4 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že Inšpektorát práce Košice príslušný na rozhodnutie podľa zákona č. 125/2006 Z.z. v prvom stupni a Národný inšpektorát práce ako odvolací správny orgán v predmetnej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si nezadovážili relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutí, a preto ich rozhodnutia treba považovať za predčasné a súčasne oba správne orgány sa v konaní dopustil vady konania majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia, z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutia súd nepovažoval za súladné so zákonom. Súd uvádza, že v kontexte s úpravou právnej teórie, ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové, sa za delikt považuje len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. V konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis, teda treba postupovať v súlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo trestného zákona. Súd zastáva názor, že vzhľadom k tomu, že zákon č. 125/2006 Z.z. neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov, bolo potrebné v preskúmavanej veci vychádzať z právnej úpravy zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ust. § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch), na ktorú zákonodarca aj pod čiarou znenia právnej normy ustanovenej v § 7 ods. 3 písm. j) zákona č. 125/2006 Z.z. priamo odkazuje. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú vec čl. 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, keďže Slovenská republika článkom 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky a uvedený dohovor sa podľa článku 154c Ústavy Slovenskej republiky stal súčasťou Právneho poriadku SR (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné obvinenie“ a ,,práva a záväzky občianskej povahy“, pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Uvedený záver podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp.zn. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo 147/2008), ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Aj Odporúčanie Výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného odporúčania vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovnú zásadu: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09; ÚS 17/1999 Nález z 22. septembra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999 Nález z 13. októbra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382; I. ÚS 10/98; I. ÚS 54/02 Nález z 13. novembra 2002 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750). Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou Národného inšpektorátu práce, ako aj Inšpektorátu práce Košice v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Správny orgán prvého stupňa sa v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý nedostatok neodstránil ani žalovaný. Zákonodarca v právnej norme § 7 ods. 3 písm. j) zákona č. 125/2006 Z.z. stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov, pričom odkázal na zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupku vykoná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Z administratívneho spisu žalovaného v danej veci nevyplýva, že by správny orgán so žalobcom prejednal správny delikt kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní, alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie, na ktorú vadu žalobca upozorňoval už vo vyjadrení k protokolu zo dňa 16.12.2014, vo vyjadrení k začatiu správneho konania zo dňa 01.04.2015, v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu zo dňa 20.05.2015, ako aj v žalobe, a súd pritom na takúto procesnú vadu musí prihliadnuť z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené procesné pochybenie je dostatočným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v zmysle § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p., z ktorého dôvodu sa súd ďalšími odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal. Z uvedených dôvodov súd podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 01.04.2016 si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb takto: Odmena advokáta a paušálna náhrada hotových výdavkov: 1. príprava a prevzatie zastúpenia 139,83 eur 2. žaloba na Krajský súd v Košiciach 139,83 eur 3. účasť na pojednávaní 143,- eur 4. paušálna náhrada hotových výdavkov (2x8,39 eur, 1x8,58 eur) 25,36 eur Spolu.................................................................................................448,02 eur 20 % DPH...........................................................................................89,60 eur Spolu odmena advokáta s DPH................................................................................................537,62 eur Súdny poplatok....................................................................................70,- eur Spolu trovy konania:..........................................................................607,62 eur Bankové spojenie: Peňažný ústav: Sberbank Slovensko, a.s. Názov účtu: Advokátska kancelária Číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX IBAN: M. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX Žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za žalobu v sume 70,- eur a právo na náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle ust. § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a), c) a d), § 16 ods. 3, a za účasť na pojednávaní dňa 31.03.2016 vrátane DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb takto: za dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia á 139,83 eur, za podanie žaloby na Krajský súd v Košiciach á 139,83 eur, za účasť na pojednávaní dňa 31.03.2016 á 143,- eur vrátane režijného paušálu 2x8,39 eur, a za účasť na pojednávaní dňa 31.03.2016 v sume 8,58 eur. Žalobcovi, ktorého právny zástupca si uplatnil daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 vyššie citovanej vyhlášky, súd priznal daň z pridanej hodnoty len za účasť na pojednávaní dňa 31.03.2016, pretože právny zástupca žalobcu je platcom danej z pridanej hodnoty, čo súdu dokladoval osvedčením. Vzhľadom na to, že pôvodný právny zástupca Mgr. Ivica Štiglitz, ktorá prevzala zastúpenie a spísala žalobu na krajský súd, osvedčenie o tom, že je platcom DPH súdu nedoručila, súd za tieto dva úkony právnej služby daň z pridanej hodnoty nepriznal. Potom odmena za právnu pomoc Mgr. Ivicou Štiglitz patrí v sume 366,44 eur a právnemu zástupcovi JUDr. Ivanovi Vankovi patrí odmena v sume 181,896 eur, po zaokrúhlení v sume 181,90 eur. Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.