Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 10Sp/16/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200580 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200580.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľka: G. V., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., trvale bytom H. N. G., bez cestovného dokladu a zúčastnení maloletí cudzinci, ktorým je účastník konania zákonným zástupcom: 1. G. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 2. G. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 3. G. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 4. G. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 5. G. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 6. G. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, toho času umiestnení v Ú. L. Z. L. S., X. XX, XXX XX U., zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-109-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-109-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016 podľa § 250q ods. 3 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. s použitím § 250 l ods. 2 O. s. p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e, aby navrhovateľka: G. V., narodená XX.XX.XXXX a maloleté deti (označené ako zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom) - 1. G. R., nar. XX.XX.XXXX, 2. G. B., nar. XX.XX.XXXX, 3. G. N., nar. XX.XX.XXXX, 4. G. U., nar. XX.XX.XXXX, 5. G. T., nar. XX.XX.XXXX, 6. G. T., nar. XX.XX.XXXX, t.č. všetci zaistení v Ú. L.V. Z. L. S. P. U., boli b e z o d k l a d n e prepustení zo zaistenia. III./ Navrhovateľka n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-109-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil navrhovateľku na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov dňom 30.04.2016 a umiestnil ju v Ú. L. Z. L. S. U. (ďalej len „Ú. U.“) a podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do 29.10.2016. V hlavičke rozhodnutia uviedol, že G. V. je účastníkom konania a konania sú zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom - 1. G. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 2. G. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 3. G. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 4. G. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 5. G. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G., bez cestovného dokladu, 6. G. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť H. N. G.. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľka bola dňa 29.04.2016 kontrolovaná hliadkou Pohotovostnej motorizovanej jednotky Bratislava na ul. W. P. X. smerom k diaľnici J., kde počas kontroly sa nevedela preukázať dokladom totožnosti, pričom bolo zistené, že má štátnu príslušnosť H. a ide spoločne so svojou rodinou z Maďarskej republiky smerom do Francúzskej republiky. Toho istého dňa správny orgán oznámil aj Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a rovnako bolo požiadané aj o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa vyššie uvedeného nariadenia. Na základe tejto skutočnosti správny orgán dňa 29.04.2016 začal konanie vo veci zaistenia účastníčky konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013. Doplnil, že v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 29.04.2016 navrhovateľka uviedla, že na územie schengenského priestoru vstúpila spoločne so svojou rodinou loďou do Grécka. Následne vycestovala do Macedónska, Srbska a následne do Maďarska, kde ju zadržali policajti, ktorí ju umiestnili v tábore a zobrali jej aj odtlačky prstov a kde požiadala o udelenie azylu, pričom jej cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce dostať a v prípade, ak by bola prepustená, ihneď by ušla do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť. Potvrdila, že nemá žiadne finančné prostriedky a ani ubytovanie na území Slovenskej republiky. Správny orgán vychádzal z dikcie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c), v zmysle ktorého navrhovateľku zaistil, ako aj na možné riziko úteku vyplývajúce z ustanovenia § 88 ods. 2 ZoPC. Mal zato, že navrhovateľka, ako štátna príslušníčka tretej krajiny, má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré jej v domovskej krajine hrozí, pričom tieto štáty majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru, či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Má rovnako poskytnuté právo na preskúmanie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorou je Maďarsko. Účastník konania napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto má správny orgán za to, že v prípade účastníka konania je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú účastník konania na území schengenského priestoru žiada na území Maďarska. Príslušné na preskúmanie tejto žiadosti je Maďarsko. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné účastníkovi konania takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, že navrhovateľka bola zadržaná počas jej nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na územie Rakúskej republiky. Týmto svojim konaním neoprávnene opustila Maďarsko a túto skutočnosť potvrdila aj v spísanej zápisnici. V jej prípade teda existuje riziko úteku, nakoľko sa chce dostať do Rakúskej republiky za každú cenu a nechce sa vrátiť do Maďarska, pričom na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a z jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko úteku. Podotkol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a konštatoval, že navrhovateľka nespĺňa podmienky, za ktorých by jej mohla byť uložená niektorá v ňom uvedených povinností z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Maďarska, nakoľko SR je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať. Doplnil, že v jej prípade je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, na čo slúži inštitút zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia, túto stanovil do 29.10.2016 podľa § 88 ods. 4 ZoPC, počas ktorej doby vykoná správny orgán všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Doplnil, že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe a z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré, okrem iného, patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. Správny orgán ďalej poukazoval aj na to, že vzhľadom na správanie účastníka konania nie je možné aplikovať postup v zmysle článku 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, kde je uvedené, že ak existuje riziko úteku, alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Záverom konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Dublinským strediskom o prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd, nakoľko je preukázané, že účastník konania je v súčasnej dobe žiadateľ o udelenie azylu na území Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jej prevozu z územia SR na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, čo účastník konania sám potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia, pričom k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia. - V zákonom stanovenej lehote navrhovateľka, prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci), podala voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok zo dňa 13.05.2016 a domáhala sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mala za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné. Zdôraznila, že odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol len o zaistení navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, hoci sa táto nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletými deťmi (1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX) a zo záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca síce považoval maloleté deti za účastníka konania resp. osobu zúčastnenú na konaní, avšak odporca ani v záhlaví napadnutého rozhodnutia, ani vo výroku či odôvodnení rozhodnutia nešpecifikoval, v akom vzťahu sú k navrhovateľke a rovnako ani vo výroku napadnutého rozhodnutia ani v jeho odôvodnení nie je žiadna právna úvaha odporcu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí navrhovateľky. Predovšetkým v napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení maloletých detí navrhovateľky v zariadení pre cudzincov spolu s navrhovateľkou. Maloleté deti navrhovateľky sa teda nachádzajú v zaistení bez právneho titulu. Pokiaľ policajný útvar rozhoduje o zaistení cudzinca s jeho maloletými deťmi, výrok musí byť v znení a zvyčajne aj v tomto znení je: „spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú aj jeho maloleté deti X.Y. a Z.Y. ...“. V napadnutom rozhodnutí odporcu teda absentuje takýto výrok, čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/78/2015 z 28.08.2015 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/49/2015 zo dňa 11.11.2015. Teda napadnutým rozhodnutím odporcu boli dotknuté aj práva a záujmy maloletých detí navrhovateľky s poukazom na článok 3 bod 1, článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a teda aj nepreskúmateľné, či sa odporca zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujmy maloletého dieťaťa a či sa vysporiadal s príslušnými právnymi predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti poukazovala na článok 13 Dublinského nariadenia, článok 24, ako aj bod 20 jeho úvodných ustanovení. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal v opravnom prostriedku citovanými článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keďže v prejednávanom prípade ide o pozbavenie osobnej slobody navrhovateľky a maloletých detí a teda napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou odporcu v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne zaujať stanovisko, ako sa s nimi v konaní vyporiadal. Tým, že to nespravil, vážne pochybil a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Mal rovnako zohľadniť aj tú skutočnosť, či predmetné zariadenie, kde bola navrhovateľka spolu s maloletými deťmi umiestnená, je uspôsobené k prijatiu a pobytu detí, pričom poukazovala na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Popov proti Francúzsku a Muskhadzhiye a ďalší proti Belgicku. Ohľadne tejto námietky záverom uviedla, že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnosti uplatnenia alternatívy zaistenia v podobe tábora pre žiadateľov o azyl s ohľadom na najlepšie záujmy maloletých detí a následne vec nesprávne právne posúdil, pričom zaistenie pre účely takzvaných Dublinských transferov totiž nie je nevyhnutné a medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa musí byť aplikovaný v každom správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže sa dotýkať dieťaťa. Ďalej v odvolaní poukazovala na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Mala za to, že jej vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď definitívny záver o jej návrate na územie Maďarska padne až v konaní o odovzdaní pred Migračný úradom MV SR. Dodala, že slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaní o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľke v prípade jej transferu. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal odporca za účelom zistenia, že transferom navrhovateľky na územie Maďarska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 12 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Doplnila, že správny orgán je v zmysle daného nálezu pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Rovnako poukazovala aj na to, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada pre utečencov a emigrantov (ECRE) na základe svojho monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl a cudzincov v Maďarsku správu v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. V Maďarsku dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Za obzvlášť problematickú sa považuje nová procedúra na hraniciach zavedená 15. septembra, nakoľko žiadosť o udelenie azylu sa posudzuje v extrémne rýchlom konaní počas zaistenia a so slabým prístupom k právnej pomoci, ktorá prakticky popiera žiadateľom právo vyvrátiť domnienku o bezpečnosti s ohľadom na ich individuálne okolnosti prípadu. Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia. V podanom opravnom prostriedku do pozornosti dávala skutočnosť, že Európska komisia začala konanie voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Podľa agentúry MTI Európska komisia vo vyhlásení vyjadrila znepokojnenie nad tým, že pri odvolaní sa v azylovom konaní v Maďarsku nie je možné poukázať na nové skutočnosti a okolnosti a tiež sa jej nepáči, že odvolanie automaticky nezastavuje platnosť zamietnutia žiadosti o azyl. Žiadatelia sú nútení opustiť maďarské územie ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie odvolania proti zamietavému rozhodnutiu a pred samotným prerokovaním odvolania. Komisia tiež kritizuje skutočnosť, že pri trestnom konaní, ktoré sa týka ilegálneho prekročenia štátnych hraníc, nie sú rešpektované únijné predpisy poskytujúce obvineným, ktorí nepoznajú jazyk, v ktorom je riadenie vedené, právo na tlmočníka a na preklady dôležitých dokumentov, vrátane rozsudkov. Takisto poukazovala na aktuálnu správu Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov o situácii žiadateľov o azyl a azylovom konaní a jeho závažných nedostatkov v Maďarsku. Mala za to, že napadnutým rozhodnutím odporcu a jeho následným transferom bude navrhovateľka a jej maloleté deti vystavené podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, keďže odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Podotkla, že k porušovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011). Poukazovala aj na prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia, ktoré vyslovene počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to napríklad pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov (článok 3 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011). Odvolávala sa aj na článok 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburgskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa článok 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských správ, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy. Podľa jej názoru odporca teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia navrhovateľky do Maďarskej republiky s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V čase vydania rozhodnutia muselo byť odporcovi známe, s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia žiadateľov o azyl do Maďarska, že orgány Maďarskej republiky si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné ľudské práva a slobody žiadateľov o azyl). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia, pričom tieto závery vyplývajú aj z rozsudku Správneho súdneho dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015. Preto za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu navrhovateľky podľa Dublinského nariadenia je potrebné, aby odporca zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko ochotné a schopné navrhovateľku prijať, pretože od postoja Maďarska závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou odporcu skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement najmä ak je zjavné, že podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná, najmä vzhľadom k preplnenosti tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru, rovnako tak aj v prípade, že by hrozilo, že hoci daná osoba požiadala v Maďarsku o azyl, bude z Maďarska vrátená do ďalšej krajiny, kde by jej takéto nebezpečenstvo vážnej ujmy hrozilo. Preto bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 10.01.2016). Z týchto dôvodov považovala napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v danej právnej veci. V napadnutom rozhodnutí aj absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia navrhovateľky, a to aj vzhľadom na uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému. V ďalšom poukazovala na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia a to, že ak iba existuje značné riziko úteku, možno aplikovať konanie o odovzdaní a to len vtedy, ak nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Mala za to, že rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia keď sa tento vo svojom rozhodnutím podrobnejšie nezaoberá skúmaním podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere keď odporca len konštatuje, že navrhovateľka si nevie sama zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, pričom akoby opomenul existenciu špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl. Zaistenie navrhovateľky teda nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Saadi proti Spojenému kráľovstvu), ani Ústavného súdu SR (napríklad nález ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50), ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistením nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, respektíve utečencov. Navrhovateľka takisto nesúhlasila s tvrdením odporcu o riziku jej úteku, ktoré vyvodil na základe tej skutočnosti, že nezotrvala na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín a tieto nedostatočné podmienky preukazujú aj vyššie citované správy. Záverom len dodala, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho následne vec aj nesprávne právne posúdil. - Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-BA6-109/2016-AV, týkajúceho sa navrhovateľky, súd zistil nasledovné: Žiadosťou zo dňa 30.04.2016 adresovanú Ministerstvu vnútra SR, Migračný úrad, Dublinské stredisko odporca požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady ES č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov u 32 osôb (medzi nimi aj navrhovateľku a jej maloleté deti). Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 29.04.2016 súd zistil, že navrhovateľka popísala svoju cestu z domovskej krajiny až na Slovensko. Potvrdila, že po tom, čo sa dostala do Maďarska, požiadala tam o azyl a boli jej aj odobraté odtlačky prstov. Cestuje spolu so svojim mužom G. H. a so svojimi deťmi - 1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX. Rovnako potvrdila, že jej cieľovou krajinou je Rakúsko, kam by aj ušla, ak by ju polícia prepustila, pričom do Maďarska sa v žiadnom prípade nechce vrátiť. Takisto uviedla, že nemá žiadne finančné prostriedky a nevie si ani zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 31.05.2016. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé. + Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľky, súd právne uzatvára: Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľky špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku, v ktorých namietala to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- BA6-109-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil navrhovateľku a umiestnil ju v Ú. U. na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dĺžku doby jej zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC stanovil do 29.10.2016. Predpokladom zaistenia navrhovateľky v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj odporca účelnosť zaistenia zdôvodňoval. V prípade navrhovateľky táto správnemu orgánu oznámila, že požiadala o udelenie azylu na území Maďarskej republiky, kde jej aj boli odobraté odtlačky prstov. Danú skutočnosť oznámil správny orgán Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu. Potvrdila, že nemá žiadne finančné prostriedky, ani možnosť zabezpečiť si ubytovanie na území SR, pričom jej cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce dostať a v prípade, ak by bola prepustená, ihneď by ušla do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť. Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka prvýkrát požiadala o azyl na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má za to, že počas samotného zaistenia účastníka konania migračný úrad zistí dostupné skutočnosti a potrebné preverenia na území Maďarska. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jej odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde jej boli aj odobraté odtlačky prstov a kde požiadala o azyl. Mala sa teda zdržiavať na území Maďarska, počas azylovej procedúry a nemala opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení. - V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k danému sa viažucej odvolacej námietky - absencia výroku o zaistení maloletých detí, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú spolu s navrhovateľkou v Ú. U.. Súd poukazuje nato, že v zmysle § 250m ods. 3 O. s. p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že pani G. V., narodená XX.XX.XXXX bola účastníčkou konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako navrhovateľka, keďže voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podala opravný prostriedok. V konaní pred odporcom, konkrétne v zápisnici zo dňa 29.04.2016 uviedla, že cestuje spolu so svojim mužom G. H. a so svojimi deťmi - 1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX. Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol okrem navrhovateľky aj osoby - 1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť H. N. G., označené ako zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom. Postavenie týchto osôb ale odporca ďalej vo výroku samotného rozhodnutia neuvádza. Vo výroku napadnutého rozhodnutia však uviedol, že zaisťuje len navrhovateľku bez uvedenia, že zaisťuje aj jej maloleté deti. Súd má za to, že maloleté deti navrhovateľky mali v konaní pred odporcom mať postavenie účastníka konania a v konaní pred súdom postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej navrhovateľkou, ako ich matkou a teda zákonnou zástupkyňou. Z toho dôvodu súd pani G. V., označuje ako navrhovateľku a maloleté deti ako zúčastnené osoby. Podľa názoru súdu táto námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí týkajúca sa maloletých detí navrhovateľky je dôvodná a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť) aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu. Z tvrdení navrhovateľky v opravnom prostriedku je nepochybné, že navrhovateľka je matkou - 1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX označenými odporcom ako zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil účastníčku konania - pani G. V.. Možno teda konštatovať, že táto bola náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaná. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníčkou konania boli zaistené aj iné osoby z administratívneho spisu vyplývajúci jej rodinní príslušníci, ktorým je zákonnou zástupkyňou - jej deti. Z výroku rozhodnutia odporcu teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem navrhovateľky mal byť, či bol spolu s navrhovateľkou zaistený a následne spolu s ňou umiestnený do Ú. U.Č.. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že odporca v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom - 1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX. Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca zaistil riadne identifikovanú navrhovateľku, pokiaľ sa týka zaistenia jej rodinných príslušníkov, týchto však žiadnym spôsobom neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše odporca sa existenciou osôb- 1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX, nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľkou v opravnom prostriedku tieto nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je absencia výroku týkajúceho sa maloletých detí a dopad zaistenia na ich osobu, nakoľko v prípade, ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že boli týmto rozhodnutím zaistené aj maloleté dieťa navrhovateľky bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou. Teda zohľadniť jeho postavenie a posudzovanie jeho prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia vzhľadom na daný nedostatok nevyplýva, že sa odporca aj zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletých detí a ako tento vo svojom rozhodnutí zohľadnil. Keďže daný nedostatok, ako aj nedostatok v tom, že odporca ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevyporiadal s otázkou zaistenia maloletých detí, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľky v zmysle príslušných zákonných ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka. Zhrnúc súd má zato, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na absenciu výroku, týkajúceho sa zaistenia maloletých detí z dôvodov uvedených vyššie je nepreskúmateľné a preto ho súd podľa § 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal. Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľky ako aj jej maloletých detí - označené ako zúčastnení maloletí cudzinci, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom - 1. G. R., B.. XX.XX.XXXX, 2. G. B., B.. XX.XX.XXXX, 3. G. N., B.. XX.XX.XXXX, 4. G. U., B.. XX.XX.XXXX, 5. G. T., B.. XX.XX.XXXX, 6. G. T., B.. XX.XX.XXXX, ktoré boli zaistené spolu s navrhovateľkou napadnutým rozhodnutím a spolu s navrhovateľkou sa v súčasnosti zdržiavajú v Ú. U.. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka, aj keď bola v konaní úspešná, si náhradu trov konania neuplatnila a preto jej súd túto náhradu nepriznal. Poučenie: Proti výroku I./ a II./ rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.). Proti výroku III./ rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.