Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sp/16/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200618 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200618.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: F. P., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. A. K., trvale bytom C. A. K., bez cestovného dokladu a maloletý cudzinec, ktorému je účastník konania zákonným zástupcom: 1. H. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. A. K., bez cestovného dokladu, toho času umiestnení v Ú. J. B. J. M., L. XX, XXX XX R., zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-131-013/2016-AV zo dňa 05.05.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-131-013/2016-AV zo dňa 05.05.2016 podľa § 250q ods. 3 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. s použitím § 250 l ods. 2 O. s. p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e, aby navrhovateľ: F. P., narodený XX.XX.XXXX a maloleté dieťa (označené ako maloletý cudzinec, ktorému je účastník konania zákonným zástupcom) - 1. H. C., nar. XX.XX.XXXX, t.č. všetci zaistení v Ú. J. B. J. M. Y. R., boli b e z o d k l a d n e prepustení zo zaistenia. III./ Navrhovateľ n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-131-013/2016-AV zo dňa 05.05.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím o administratívnom vyhostení, vedeným pod číslom PPZ-HCP-BA6-131-008/2016-AV zo dňa 05.05.2016, s nadobudnutím vykonateľnosti dňa 05.05.2016, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený na územie C. A. K. a umiestnil ho v Ú. J.É. B. J. M. R. (ďalej len „Ú. R.“) a podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.09.2016. V hlavičke rozhodnutia uviedol, že F. P., narodený XX.XX.XXXX je účastníkom konania a konania je zúčastnený maloletý cudzinec, ktorému je účastník konania zákonným zástupcom - 1. H. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. A. K., bez cestovného dokladu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 05.05.2016 kontrolovaný, pričom nevedel predložiť doklad totožnosti. Lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že tento bol dňa 29.04.2016 zadržaný hliadkou Policajného zboru v Bratislave a následne bol rozhodnutím o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC umiestnený v Ú. R.. Dňa 02.05.2016 vydalo Dublinské stredisko oznámenie, podľa ktorého nie je príslušné v prípade účastníka konania na konanie v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, na základe čoho bol navrhovateľ dňa 05.05.2016 prepustený zo zaistenia. Odporca, vzhľadom na podozrenie, že účastník konania má na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) neoprávnený pobyt v zmysle § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC, začal voči nemu konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Rozhodnutím č. PPZ-HCP- BA6-131-007/2016-AV zo dňa 05.05.2016 správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení účastníka konania a o jeho administratívnom vyhostení na územie C. A. K. a uložením zákazu vstupu na územie SR na dobu dvoch rokov. Zároveň rozhodol o odňatí odkladného účinku odvolania, čím sa rozhodnutie stalo vykonateľným dňa 05.05.2016. Účastníkovi konania podľa § 83 ods. 2 písm. a) a písm. b) ZoPC neurčil lehotu na vycestovanie z dôvodu, že v jeho prípade možno predpokladať že ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako aj to, že nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť. Mal za to, že je u neho daný postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, teda možnosť zaistenia účastníka konania na výkon administratívneho vyhostenia z dôvodu, že mu nebola určená lehota na vycestovanie a účastník konania nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad a prostriedky na vycestovanie. Doplnil, že účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 05.05.2016 uviedol, že na území SR nemá zabezpečené ubytovanie, pričom počas jeho cesty do Európy prespával na ulici a rôzne v prírode s tým, že sa chce dostať do Rakúska, kde chce žiť a pracovať a aj keď mu bude uložená alternatíva zaistenia, ktorou je povinnosť hlásenia alebo zloženia finančnej záruky, napriek tomu na území SR nezotrvá a ujde do Rakúska. Nepožiadal o udelenie azylu s tým, že si to rozmyslí, pretože chce požiadať o udelenie azylu na území Rakúska. Nemá vedomosť o tom, či mu bezprostredne v domovskom štáte hrozí nejaké bezprostredné nebezpečenstvo, avšak ušiel z dôvodu, že v jednej dedine v C. mu zastrelili člena jeho rodiny. Odporca mal za preukázané, že v prípade účastníka konania je potrebný postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, nakoľko v jeho veci bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení na územie domovského štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2016, pričom účastník konania v čase konania o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC nepožiadal o udelenie azylu, keďže nevedel, či mu v domovskom štáte hrozí nebezpečenstvo a uviedol, že si dané ešte rozmyslí. Na základe tejto skutočnosti správny orgán bol povinný vychádzať z jeho vyjadrení, podľa ktorých nevedel o nebezpečenstve, ktoré mu v domovskom štáte hrozí, pričom preskúmal bezpečnostnú situáciu v domovskom štáte účastníka konania z ktorej vyplýva, že napriek násilnostiam, ktoré sa odohrávajú v C. A. K., sa tieto násilnosti neodohrávajú na celom území krajiny, pričom musel vychádzať aj z jeho vyjadrení. Počas zabezpečenia výkonu jeho administratívneho vyhosteniu môže navrhovateľ požiadať o udelenie azylu a výkon administratívneho vyhostenia sa tým odloží až do právoplatného rozhodnutia vo veci jeho prípadnej žiadosti o udelenie azylu. Ak bude jeho žiadosti vyhovené, rozhodnutie o administratívnom vyhostení stratí platnosť. Preto považoval za potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC a zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, nakoľko správny orgán je povinný v prípade, ak účastník konania má neoprávnený pobyt, rozhodnúť o jeho administratívnom vyhostení. Pokiaľ sa týka následkov administratívneho vyhostenia účastníka konania na jeho súkromný a rodinný život mal za to, že s poukazom na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neboli zistené dôvody, pre ktorých by jeho postup bol rozpore s daným článkom. Ďalej poukazoval na tú skutočnosť, že účastník konania na území SR nevedie súkromný život, pre ktoré by bolo potrebné rešpektovať nad rámec, ktorý je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov alebo zločinnosti, pričom účastník konania nedodržiavaním všeobecne záväzných podmienok, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretích krajín sa zdržiava na území členských štátov, avšak demokratická spoločnosť má zároveň právo na zachovanie národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, ako aj predchádzaniu nepokojom zločinnosti a ochrany zdravia pred osobami, ktoré nemajú právo zdržiavať sa na území členských štátov bez potrebného oprávnenia. Pokiaľ sa týka alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC uviedol, že vzhľadom na pomery účastníka konania, jeho doterajšie konanie na území SR, vyjadrenie pred správnym orgánom, ako aj tá skutočnosť, že nemá na území SR udelený pobyt, ako aj mieru ohrozenia účelu zaistenia nemožno uložiť alternatívy zaistenia, pričom podľa § 90 ods. 1 písm. d) policajný orgán bude po celú dobu zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia. Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, túto stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC najviac do 05.09.2016 s tým, že presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré, okrem iného, patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi, pričom správny orgán rovnako posudzoval predbežne stanovenú dĺžku podľa informácií poskytnutých z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, podľa ktorej je odporúčaná dĺžka doby zaistenia pre vystavenie náhradného cestovného dokladu v trvaní šesť mesiacov. - V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ, prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci), podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mal za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné. Zdôraznil, že odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol len o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, hoci sa tento nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletým (1. H. C., nar. XX.XX.XXXX) a zo záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca síce považoval maloleté dieťa za účastníka konania, resp. osobu zúčastnenú na konaní, avšak odporca ani v záhlaví napadnutého rozhodnutia, ani vo výroku, či odôvodnení rozhodnutia nešpecifikoval, v akom vzťahu je k navrhovateľovi a rovnako ani vo výroku napadnutého rozhodnutia, ani v jeho odôvodnení, nie je žiadna právna úvaha odporcu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletého dieťaťa. Predovšetkým v napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení maloletého cudzinca v zariadení pre cudzincov spolu s navrhovateľom. Maloletý cudzinec sa teda nachádza v zaistení bez právneho titulu. Pokiaľ policajný útvar rozhoduje o zaistení cudzinca s jeho maloletými deťmi, výrok musí byť v znení a zvyčajne aj v tomto znení je: „spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú aj jeho maloleté deti X.Y. a Z.Y. ...“. V napadnutom rozhodnutí odporcu teda absentuje takýto výrok, čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/78/2015 z 28.08.2015 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/49/2015 zo dňa 11.11.2015. Teda napadnutým rozhodnutím odporcu boli dotknuté aj práva a záujmy maloletého dieťaťa s poukazom na článok 3 bod 1, článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a teda aj nepreskúmateľné, či sa odporca zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujmy maloletého dieťaťa a či sa vysporiadal s príslušnými právnymi predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti poukazoval na článok 13 Dublinského nariadenia, článok 24, ako aj bod 20 jeho úvodných ustanovení. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal v opravnom prostriedku s citovanými článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keďže v prejednávanom prípade ide o pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa a maloletého dieťaťa a teda napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou odporcu v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne zaujať stanovisko, ako sa s nimi v konaní vyporiadal. Tým, že to nespravil, vážne pochybil a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Mal rovnako zohľadniť aj tú skutočnosť, či predmetné zariadenie, kde bol navrhovateľ spolu s maloletým dieťaťom umiestnený, je uspôsobené k prijatiu a pobytu detí, pričom poukazoval na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Popov proti Francúzsku a Muskhadzhiye a ďalší proti Belgicku. Rovnakom mal za to, že zaistenie navrhovateľa je neúčelné a neefektívne, nakoľko tento sa nechce a ani nemôže vrátiť na územie C. z dôvodu pretrvávajúcej všeobecne známej zlej bezpečnostnej situácie v C.. Ďalej v odvolaní poukazoval na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Mal za to, že jeho vrátením na územie Afganistanu dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď definitívny záver o jeho návrate padne v konaní o vyhostení. Dodal, že slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k bezpečnostnej situácii v C. a teda dôsledne nezisťoval možné prekážky vyhostenia, ktoré museli byť odporcovi známe už len z jeho samotnej činnosti. Poukazoval aj na zákon o pobyte cudzincov, ktorý určuje dôvody, kedy je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v súlade s tzv. Návratovou smernicou 2008/115/ES, avšak odporca má v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zaoberať aj účelnosťou a efektívnosťou zaistenia (rozsudok NS SR sp. zn. 9Sža/23/2010), v zmysle ktorého logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný. Do pozornosti dával nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia (rozsudok ESĽP napr. vo veci Samie Ali vs. Suisse, Agnissan vs. Denmark). Podľa citovaného nálezu obmedzenie slobody je viazané na účel zaistenia, pričom medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť, aj keď definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia, padne v inom konaní a súd tak nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Správny orgán pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia je povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Povinnosťou správneho orgánu v zmysle § 40 Správneho poriadku je posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný (uznesenie Českého najvyššieho správneho súdu č. k. 7As/79/2010-150 z 23.11.2011). Správny orgán nebol teda v konaní vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa dôsledný pri posudzovaní reálnosti vyhostenia navrhovateľa a pri odôvodňovaní dĺžky jeho zaistenia, čím zasiahol do jeho práv garantovaných medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014). Doplnil, že správny orgán je v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013 pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Ďalej mal za to, že v predmetnej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia navrhovateľa do C., v dôsledku ktorých je držanie navrhovateľa s maloletým dieťaťom v zaistení neúčelným, neefektívnym a z toho dôvodu aj v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Vyhostenie navrhovateľa do C. navyše s maloletým dieťaťom by taktiež znamenalo porušenie medzinárodného princípu non- refoulement. V C. totiž v súčasnosti prebieha ozbrojený konflikt, čím sú dané prekážky vyhostenia navrhovateľa a preto jeho vyhostenie by znamenalo porušenie článku 3 Dohovoru a zákona o pobyte cudzincov, pričom poukazoval na názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, v zmysle ktorého odvolací súd považoval za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto nesúhlasil s tvrdením odporcu, že bezpečnostná situácia v C. nie je zlá na celom území, pričom tento neuvádza zdroj svojich informácií a ani tvrdení, ako dôkazného prostriedku v konaní. Do pozornosti dával rozhodnutie Migračného úrad MV SR vo veci žiadateľa o azyl z Afganistanu, kde bolo uvedené, že Migračný úrad sa zaoberal bezpečnostnou situáciou v C. a dospel k zisteniam, že bezpečnostná situácia je tam zlá na celom jeho území, čím odôvodnil aj poskytnutie doplnkovej ochrany cudzincovi. Ako možnú prekážku administratívneho vyhostenia videl aj v tom, že na území SR nie je zastupiteľský úrad C. A. K., pričom najbližší sa nachádza v Prahe, v Českej republike a teda je nemožnosť zabezpečenia náhradných cestovných dokladov štátnym príslušníkom C.. Dodal, že ÚPZC Sečovce požiadal v období od roku 2006 až do súčasnosti v 40 prípadoch Veľvyslanectvo C. A. K. prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí v Bratislave o vystavenie náhradného cestovného dokladu, no doposiaľ bol vystavený iba jeden náhradný cestovný doklad, nakoľko veľvyslanectvo vyžaduje okrem kópie osobného dokladu, vystaveného príslušnými autoritami v domovskej krajine, aj osobný pohovor v priestoroch veľvyslanectva, čo nie je možné zrealizovať z dôvodu absencie právnej normy povoľujúcej zaistenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vstup na územie iného členského štátu za účelom vykonania takéhoto pohovoru (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/33/2013 zo dňa 04.09.2013). Teda vzhľadom na absenciu akýchkoľvek osobných, či cestovných dokladov u navrhovateľa nie je možné zrealizovať jeho vyhostenie do C.. Jeho zaistenie je neúčelné a čisto formálne a nemôže byť ani v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože v prípade navrhovateľa neprebieha, ani nemôže prebiehať konanie o jeho vyhostení do C. z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku. Záverom poukazoval na to, že rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia, a to v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. V zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, nakoľko správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011, napríklad rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 zo dňa 19.08.2014). Keďže odporca v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil dĺžku stanovenej doby zaistenia v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov, je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. - Z administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-BA6-131/2016-AV, týkajúceho sa navrhovateľa, súd zistil nasledovné: Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 05.05.2016 v konaní vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov súd zistil, že navrhovateľ potvrdil, že nemá žiadne oprávnenie na zdržiavanie sa na území SR. Z domovského štátu ušiel preto, lebo jeho otca v jednej dedinke zastrelili, pričom sa chce dostať do Rakúska, pričom cestuje so svojou rodinou, s pánom H. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorému je zákonný zástupca, keďže tento ešte nie je plnoletý. Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 05.05.2016 v konaní vo veci zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov súd zistil, že navrhovateľ potvrdil, že si nevie na Slovensku zabezpečiť ubytovanie, pričom za každú cenu sa chce dostať do Rakúska, kde chce žiť a pracovať a keď ho polícia prepustí, odíde do Rakúska, bez ohľadu na to, akú možnosť a povinnosť mu uložia. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Podľa § 83 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak a) možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť, b) možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88, alebo c) štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo práva a slobody iných. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. + Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa, súd právne uzatvára: Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku, v ktorých namietal to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ- HCP-BA6-131-013/2016-AV zo dňa 05.05.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Ú. R. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím o administratívnom vyhostení, vedeným pod číslom PPZ-HCP- BA6-131-008/2016-AV zo dňa 05.05.2016, s nadobudnutím vykonateľnosti dňa 05.05.2016, ktorým bol účastník konania podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený na územie C. A. K.. Dĺžku doby jeho zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC stanovil do 05.09.2016. - V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k danému sa viažucej odvolacej námietky - absencia výroku o zaistení maloletého dieťaťa, ktoré sa v súčasnosti nachádza spolu s navrhovateľom v Ú. R.. Súd poukazuje na to, že v zmysle § 250m ods. 3 O. s. p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že F. P., narodený XX.XX.XXXX bol účastníkom konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako navrhovateľ, keďže voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podal opravný prostriedok. V konaní pred odporcom, konkrétne v zápisnici zo dňa 05.05.2016 uviedol, že cestuje spolu so svojou rodinou, pánom H. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorému je vraj zákonným zástupcom, nakoľko tento ešte nie je plnoletý. Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol okrem navrhovateľa aj osobu - 1. H. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. A. K., označenú ako maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom. Postavenie tejto osoby však správny orgán vo vzťahu k účastníkovi konania (navrhovateľovi) nijako nešpecifikoval, ani ju už ďalej vo výroku samotného rozhodnutia neuvádza. Vo výroku napadnutého rozhodnutia však uviedol, že zaisťuje len navrhovateľa bez uvedenia, že zaisťuje aj nejaké maloleté dieťa. Súd má za to, že toto maloleté dieťa malo mať v konaní pred odporcom postavenie účastníka konania a v konaní pred súdom postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej jeho zákonným zástupcom. Z toho dôvodu súd osobu F. P. označuje ako navrhovateľa a maloleté dieťa ako zúčastnená osoba. Podľa názoru súdu táto námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí, týkajúca sa maloletého dieťaťa, je dôvodná a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť), aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby, vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil účastníka konania - pána F. P.. Možno teda konštatovať, že tento bol náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaný. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníkom konania boli zaistené aj iné osoby, z administratívneho spisu vyplývajúci rodinný príslušník, ktorému podľa odporcu je navrhovateľ zákonným zástupcom. Z výroku rozhodnutia odporcu teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem navrhovateľa mal byť, či bol spolu s navrhovateľom zaistený a následne spolu s ním umiestnený do Ú. R.. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že odporca v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol - maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom - 1. H. C., nar. XX.XX.XXXX. Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca zaistil riadne identifikovaného navrhovateľa, pokiaľ sa týka zaistenia rodinných príslušníkov, týchto však žiadnym spôsobom neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok, uvedený v napadnutom rozhodnutí, je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše odporca sa existenciou osoby - 1. H. C., nar. XX.XX.XXXX, nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľom v opravnom prostriedku, tieto nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je absencia výroku týkajúceho sa maloletého dieťaťa a dopad zaistenia na jeho osobu, nakoľko v prípade, ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že bolo týmto rozhodnutím zaistené aj vyššie uvedené maloleté dieťa, bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou. Teda zohľadniť jeho postavenie a posudzovanie jeho prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie jeho postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na daný nedostatok, nevyplýva, že sa odporca aj zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletého dieťaťa a ako tento vo svojom rozhodnutí zohľadnil. Keďže daný nedostatok, ako aj nedostatok v tom, že odporca ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevyporiadal s otázkou zaistenia maloletého dieťaťa, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľa v zmysle príslušných zákonných ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka. Zhrnúc súd má za to, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na absenciu výroku, týkajúceho sa zaistenia maloletého dieťaťa z dôvodov uvedených vyššie je nepreskúmateľné a preto ho súd podľa § 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal. Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľa a maloletého dieťaťa - označeného ako maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom - 1. H. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zaistený spolu s navrhovateľom napadnutým rozhodnutím a spolu s ním sa v súčasnosti zdržiava v Ú. R.. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, aj keď bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatňoval a preto mu súd túto náhradu nepriznal. Poučenie: Proti výroku I./ a II./ rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.). Proti výroku III./ rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.