Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sp/19/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200675 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200675.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: Y. Y., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., bez cestovného dokladu, za účasti maloletých cudzincov: 1. X. Y. H., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., 2. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., 3. K. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., 4. P. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., 5. W. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H. a 6. P. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., toho času všetci umiestnení v Ú. F. N. F. I., W. XX, XXX XX X., zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-158-008/2016-AV zo dňa 26.05.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-158-008/2016-AV zo dňa 26.05.2016 podľa § 250q ods. 3 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. s použitím § 250 l ods. 2 O. s. p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e, aby navrhovateľ: Y. Y., narodený XX.XX.XXXX a maloleté osoby - 1. X. Y. H., nar. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., nar. XX.XX.XXXX, 4. P. T., nar. XX.XX.XXXX, 5. W. O., nar. XX.XX.XXXX a 6. P. C., nar. XX.XX.XXXX, toho času všetci umiestnení v Ú. F. N. F. I. Q. X., boli b e z o d k l a d n e prepustení zo zaistenia. III./ Navrhovateľ n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-158-008/2016-AV zo dňa 26.05.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil navrhovateľa na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a umiestnil ho v Ú. F. N. F. I. X. (ďalej len „Ú. X.“) Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.11.2016. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že z dôvodu, že účastník konania má na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) aj svoje neplnoleté deti, správny orgán tieto deti taktiež na žiadosť a súhlas účastníka konania umiestni spolu s účastníkom konania do Ú. F. N. F. I. X., a to: 1. X. Y. H., nar. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., nar. XX.XX.XXXX, 4. P. T., nar. XX.XX.XXXX, 5. W. O., nar. XX.XX.XXXX a 6. P. C., nar. XX.XX.XXXX. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa 25.05.2016 bolo na ul. L. zastavené a následne kontrolované motorové vozidlo P. Q. z dôvodu prekročenia maximálnej povolenej rýchlosti, pričom v nákladnom priestore bol nájdený väčší počet osôb , medzi nimi taktiež účastník konania, ohľadne ktorého bolo zistené, že má štátnu príslušnosť Y. G. H. a nemá žiadny doklad totožnosti. Lustráciami bolo zistené, že má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého je cudzinec žiadateľom o azyl na území iného členského štátu, konkrétne Maďarskej republiky (ďalej len „MR“), čím je predpoklad naplnenia jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia. Táto skutočnosť bola oznámená Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu účastníka konania na územie iného členského štátu podľa Dublinského dohovoru. Dodal, že v jeho prípade je možné predpokladať značné riziko jeho úteku, keďže tento požiadal o udelenie azylu na území iného členského štátu a následne bez potrebného oprávnenia toto územie opustil. V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 26.05.2016 navrhovateľ uviedol spôsob, akým pricestoval na územie členských štátov, pričom na území Maďarska bol zadržaný a následne požiadal o azyl. Za každú cenu sa chce dostať do Rakúska a v prípade, ak by bol prepustený, ihneď by ušiel do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť. Do Rakúska cestuje so svojimi bratrancami, ktorým je zákonným zástupcom a v prípade, ak bude umiestnený do tábora, chcel byť umiestnený spolu s nimi, pričom menovite uviedol, že týmto bratrancami sú osoby: 1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX. Mal zato, že navrhovateľ, ako štátny príslušník tretej krajiny, má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí, pričom tieto štáty majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru, či už z pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim svedomitým konaním dlhodobo buduje. Má rovnako poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, v ktorom po prvýkrát požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. Napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto má správny orgán za to, že v prípade účastníka konania je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú účastník konania na území schengenského priestoru žiada na území Maďarska. Príslušné na preskúmanie tejto žiadosti je Maďarsko. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné účastníkovi konania takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, že navrhovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“). Týmto svojim konaním neoprávnene opustil Maďarsko. V jeho prípade teda existuje riziko úteku, nakoľko účastník konania nezotrval ani na území MR, kde žiadal o medzinárodnú ochranu, ako aj skutočnosť, že na území SR sám nevyhľadal pomoc, ale bol kontrolovaný hliadkou polície počas ktorej vyplynuli uvedené skutočnosti. Z jeho vyjadrenia taktiež vyplynulo, že sa chce dostať do cieľovej krajiny, ktorou je Rakúska republika a je ochotný za každú cenu sa dostať do tejto krajiny a v prípade, ak bude mať možnosť, tam aj ujde. Z tohto dôvodu ako na skutočnosť, že účastník konania nemá na území schengenského priestoru udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov je preukázaná existencia značného rizika jeho úteku. Podotkol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená niektorá v ňom uvedených povinností z dôvodu, že správny orgán môže uvedené oprávnenia využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v tomto konkrétnom prípade absentuje. Doplnil, že v jeho prípade je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia, túto stanovil do 26.11.2016 podľa § 88 ods. 4 ZoPC, počas ktorej doby vykoná správny orgán všetky úkony potrebné na odovzdanie do príslušného členského štátu podľa Dublinského dohovoru. V uvedenom prípade je oprávnené konať Dublinské stredisko, ktoré počas konania môže zistiť nové skutočnosti, ktorými môže byť, že účastník konania v minulosti žiadal o azyl aj v iných členských krajinách a inou krajinou zodpovednou za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu môže byť práve táto členská krajina. Z dôvodu existencie značného rizika úteku je potrebné však zaistiť jeho dostupnosť v konaní Dublinského strediska, ktoré je zabezpečené práve formou zaistenia. Rovnako sa počas jeho zaistenia okrem uvedených úkonov musí pripraviť a zabezpečiť akceptácia prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, ako aj personálne zabezpečenie, pričom po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Správny orgán ďalej poukazoval aj na to, že vzhľadom na správanie účastníka konania nie je možné aplikovať postup v zmysle článku 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, kde je uvedené, že ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Záverom konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Dublinským strediskom o prevoze podľa Dublinského dohovoru, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd, nakoľko je preukázané, že účastník konania je v súčasnej dobe žiadateľ o udelenie azylu na území Maďarska. - V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci) podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu a nariadenia jeho prepustenia z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Zdôraznil, že odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol len o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel konania o jeho administratívnom vyhostení, hoci sa nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletými deťmi (1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX). V závere odôvodnenia odporca vymenuváva všetkých bratrancov navrhovateľa, pričom uvádza, že maloletí sú spoločne s navrhovateľom umiestnení v Ú. X., a taktiež špecifikuje aj ich príbuzenský vzťah, avšak v napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení maloletých cudzincov v zariadení pre cudzincov spolu s navrhovateľom. Maloletí cudzinci, bratranci navrhovateľa sa teda nachádzajú v zaistení bez právneho titulu. Pokiaľ policajný útvar rozhoduje o zaistení cudzinca s jeho maloletými deťmi, výrok musí byť v znení: „spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú aj jeho maloleté deti X.Y. a Z.Y. ...“. V napadnutom rozhodnutí odporcu teda absentuje takýto výrok, čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/78/2015 z 28.08.2015 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/49/2015 zo dňa 11.11.2015. Teda napadnutým rozhodnutím odporcu boli dotknuté aj práva a záujmy maloletých detí s poukazom na článok 3 bod 1, článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a teda aj nepreskúmateľné, či sa odporca zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujmy maloletého dieťaťa a či sa vysporiadal s príslušnými právnymi predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal v opravnom prostriedku citovanými článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keďže v prejednávanom prípade ide o pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa a maloletých detí a teda napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou odporcu v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne zaujať stanovisko, ako sa s nimi v konaní vyporiadal. Tým, že to nespravil, vážne pochybil a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Mal rovnako zohľadniť aj tú skutočnosť, či predmetné zariadenie, kde bol navrhovateľ spolu s maloletými deťmi umiestnení, je uspôsobené k prijatiu a pobytu detí, pričom poukazoval na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Popov proti Francúzsku a Muskhadzhiye a ďalší proti Belgicku. Ohľadne tejto námietky záverom uviedol, že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnosti uplatnenia alternatívy zaistenia v podobe tábora pre žiadateľov o azyl s ohľadom na najlepšie záujmy maloletého dieťaťa a následne vec nesprávne právne posúdil, pričom zaistenie pre účely takzvaných Dublinských transferov totiž nie je nevyhnutné a medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa musí byť aplikovaný v každom správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ďalej v odvolaní poukazoval na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Mal za to, že jeho vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď definitívny záver o jeho návrate na územie Maďarska padne až v konaní o odovzdaní pred Migračným úradom MV SR. Dodal, že slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho transferu. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal odporca za účelom zistenia, že transferom navrhovateľa na územie Maďarska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 12 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Doplnil, že správny orgán je v zmysle daného nálezu pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Rovnako poukazoval na správu, ktorú vydala v septembri 2015 Európska rada pre utečencov a emigrantov (ECRE) na základe svojho monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl a cudzincov v Maďarsku správu v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva, pričom Európska komisia začala konanie voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Takisto poukazoval na aktuálnu správu Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov o situácii žiadateľov o azyl a azylovom konaní a jeho závažných nedostatkov v Maďarsku. Mal za to, že napadnutým rozhodnutím odporcu a jeho následným transferom bude navrhovateľ a jeho maloletí bratranci vystavení podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, keďže odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil, pričom k porušovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011). Poukazoval aj na prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia, ktoré vyslovene počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to napríklad pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov (článok 3 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011). Podľa jeho názoru odporca teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia navrhovateľa do Maďarskej republiky s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V čase vydania rozhodnutia muselo byť odporcovi známe, s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia žiadateľov o azyl do Maďarska, že orgány Maďarskej republiky si nezvládajú plniť svoje povinnosti tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné ľudské práva a slobody žiadateľov o azyl). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Z týchto dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v danej právnej veci. V napadnutom rozhodnutí aj absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia navrhovateľa, a to aj vzhľadom na uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému. Pokiaľ sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu dodal, že napadnuté rozhodnutie tiež trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia. Odporca na zabezpečenie účelu zaistenia stanovil vo výroku rozhodnutia za čas nevyhnutne potrebný na zaistenie maximálnu dobu zaistenia šesť mesiacov, pričom v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne, pričom z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Takisto je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011 - napríklad rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, rozsudok NS SR 10Sza/4/2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 zo dňa 19.08.2014 a podobne). Mala teda za to, že v napadnutom rozhodnutí odporca riadne neodôvodnil dĺžku stanovenej doby zaistenia, čím jeho rozhodnutie trpí podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Neozrejmil v napadnutom rozhodnutí svoju právnu úvahu prečo pristúpil k zaisteniu až na maximálnu dobu zaistenia šesť mesiacov. V ďalšom poukazoval na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia, v zmysle ktorého ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia, preto zaistenie cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, ktoré treba uplatniť ako prvé. Teda rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia, keď sa tento vo svojom rozhodnutím podrobnejšie nezaoberá skúmaním podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere, keď odporca len konštatuje, že navrhovateľ nespĺňa podmienky uloženia menej závažných prostriedkov ako zaistenie z dôvodu, že tieto môžu byť uložené len počas konania vo veci administratívneho konania, čo v uvedenom prípade absentuje. Zaistenie navrhovateľa teda nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Saadi proti Spojenému kráľovstvu), ani Ústavného súdu SR (napríklad nález ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50), ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistením nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, respektíve utečencov. Navrhovateľ takisto nesúhlasil s tvrdením odporcu o riziku jeho úteku, ktoré vyvodil na základe tej skutočnosti, že nezotrval na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín a tieto nedostatočné podmienky preukazujú aj vyššie citované správy. - Z administratívneho spisu odporcu súd zistil nasledovné skutočnosti: Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 26.05.2016 súd zistil, že navrhovateľ opísal svoju cestu z domovskej krajiny až do Maďarska, kde ho chytili a umiestnili v tábore, kde bol asi dva týždne. V Maďarsku požiadal o azyl a zobrali mu odtlačky prstov. Z tábora v Maďarsku odišiel spolu so svojimi maloletými bratrancami, ktorým je zákonný zástupca - 1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX. V prípade jeho umiestnenia v tábore chcel, aby títo ostali spolu s ním a boli umiestnení v rovnakom tábore. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 27.06.2016. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé. + Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa, súd právne uzatvára: Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku, v ktorých namietal to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- BA6-158-008/2016-AV zo dňa 26.05.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a umiestnil ho v ÚPZC X. s tým, že podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.11.2016. - V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k danému sa viažucej odvolacej námietky - absencia výroku o zaistení maloletých detí, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú spolu s navrhovateľom v Ú. X.. Súd poukazuje na to, že v zmysle § 250m ods. 3 O. s. p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že pán Y. Y., narodený XX.XX.XXXX, bol účastníkom konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako navrhovateľ, keďže voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podal opravný prostriedok. V konaní pred odporcom, konkrétne v zápisnici zo dňa 26.05.2016 uviedol, že cestuje spolu so svojimi maloletými bratrancami, ktorým je zákonný zástupca - 1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX a v prípade jeho umiestnenia v tábore chcel, aby títo ostali spolu s ním a boli umiestnení v rovnakom tábore. Súd poukazuje na to, že ani v záhlaví ani vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca nijako neidentifikoval maloletých cudzincov, ktorí boli spolu s navrhovateľom umiestnení v Ú. X. a ktorý, podľa tvrdenia odporcu, je ich zákonným zástupcom. Rovnako ani v odôvodnení rozhodnutia nie je žiadna právna úvaha odporcu týkajúca sa následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí. Až v závere odôvodnenia odporca uviedol, že z dôvodu, že účastník konania cestuje a bol zadržaný na území SR aj spolu so svojimi bratrancami, o ktorých tvrdí, že je ich zákonný zástupca a v prípade svojho zaistenia žiadal, aby títo boli umiestnení spolu s ním, tak ich správny orgán umiestňuje spolu s účastníkom konania do Ú. X., pričom tieto maloleté deti menovite uvádza: 1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX,všetci štátna príslušnosť Y. G. H.. Vo výroku napadnutého rozhodnutia však uviedol, že zaisťuje len navrhovateľa bez uvedenia, že zaisťuje aj maloletých cudzincov. Súd má za to, že maloletí cudzinci mali v konaní pred odporcom mať postavenie účastníka konania a v konaní pred súdom postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej navrhovateľom, ako zákonným zástupcom. Z toho dôvodu súd pána Y. Y. označuje ako navrhovateľa a maloletých cudzincov ako zúčastnené osoby. Podľa názoru súdu táto námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí, týkajúca sa maloletých detí, je dôvodná a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho poriadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť), aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil účastníka konania - pán Y. Y.. Možno teda konštatovať, že tento bol náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaný. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníkom konania boli zaistené aj iné osoby z administratívneho spisu vyplývajúci jeho rodinní príslušníci, ktorým je zákonným zástupcom. Z výroku rozhodnutia odporcu teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem navrhovateľa mal byť, či bol spolu s navrhovateľom zaistený a následne spolu s ním umiestnený do Ú. X.. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (v jeho závere) uviedol, že na žiadosť a súhlas účastníka konania umiestni spolu s účastníkom konania do Ú. F. N. F. I. X. maloleté osoby, pričom ide o maloleté osoby: 1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť Y. G. H.. Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca zaistil riadne identifikovaného navrhovateľa, pokiaľ sa týka zaistenia jeho rodinných príslušníkov, týchto však žiadnym spôsobom neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše odporca sa existenciou osôb - 1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX, nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľom v opravnom prostriedku, tieto nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je absencia výroku týkajúceho sa maloletých detí a dopad zaistenia na ich osobu, nakoľko v prípade, ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že boli týmto rozhodnutím zaistené aj maloleté deti, bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou. Teda zohľadniť ich postavenie a posudzovanie ich prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie ich postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na daný nedostatok nevyplýva, že sa odporca aj zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletých detí a ako tento vo svojom rozhodnutí zohľadnil. Keďže daný nedostatok, ako aj nedostatok v tom, že odporca ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevyporiadal s otázkou zaistenia maloletých detí, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľa v zmysle príslušných zákonných ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka. Zhrnúc súd má zato, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na absenciu výroku, týkajúceho sa zaistenia maloletých detí, z dôvodov uvedených vyššie je nepreskúmateľné a preto ho súd podľa § 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal. Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľa a maloletých detí - 1. X. Y. H., A.. XX.XX.XXXX, 2. N. Y., A.. XX.XX.XXXX, 3. K. Y., A.. XX.XX.XXXX, 4. P. T., A.. XX.XX.XXXX, 5. W. O., A.. XX.XX.XXXX a 6. P. C., A.. XX.XX.XXXX, ktoré sa spolu s navrhovateľom v súčasnosti zdržiavajú v Ú. X.. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, aj keď bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatnil a preto mu súd túto náhradu nepriznal. Poučenie: Proti výroku I./ a II./ rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.). Proti výroku III./ rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.