Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 10Sa/21/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201111 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016201111.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: V. F. R., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. E., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. P. K. P. N. F., V. XX, F., za účasti maloletých detí žalobcu: 1. U. R., narodený XX.XX.XXXX, 2. X. R., narodená XX.XX.XXXX, 3. U. R., narodený XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť C. E., toho času umiestnení v Ú. P. K. P. N. F., F. E., zastúpení Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, Ľudovíta Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-51-007/2016 zo dňa 19.09.2016 takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-51-007/2016 zo dňa 19.09.2016, týkajúce sa žalobcu: V. F. R., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. E., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca V. F. R., narodený XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci: 1. U. R., narodený XX.XX.XXXX, 2. X. R., narodená XX.XX.XXXX a 3. U.Z. R., narodený XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-51-007/2016 zo dňa 19.09.2016 (č.l. 5-9 spisu) podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu dňom 19.09.2016 o 15:10 hod. z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu ak existuje značné riziko jeho úteku a podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1, pričom celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písmena a), b), c) alebo písmena e) nesmie presiahnuť 6 mesiacov, teda na čas potrebný na rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu na 6 mesiacov, to znamená do 17.03.2017 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, pričom rozhodnutie je vykonateľné doručením. Zároveň umiestnil účastníka konania dňom 19.09.2016 v Ú. P. K. P. N. X. F. (ďalej len „ÚPZC F.“) a rovnako umiestnil do predmetného zariadenia aj zúčastnených maloletých cudzincov, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom: 1. U. R., narodený XX.XX.XXXX, 2. X. R., narodená XX.XX.XXXX, 3. U. R., narodený XX.XX.XXXX. 2. V odvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že účastník konania bol dňa 19.09.2016 o XX:XX hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ (ďalej „OCP PZ“) Michalovce a keďže nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol predvedený za účelom zistenia totožnosti. V informačných systémoch bolo zistené, že vstúpil a zdržiaval sa na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) neoprávnene. Dňa 09.07.2016 v čase o XX:XX hod. spozorovala hliadka Obvodného oddelenia PZ Rusovce vozidlo, ktorého osádku tvoril aj účastník konania, ktorá sa presúvala po V. H. smerom do V. - P., pričom bol vykonaný pokus o zastavenie vozidla, ktoré následne pokračovalo vysokou rýchlosťou v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode. Účastník konania bol následne so svojimi maloletými deťmi prevezený sanitnými vozidlami do Y. I. O. M., kde boli hospitalizovaní do XX.XX.XXXX. 3. Dňa XX.XX.XXXX bolo správnym orgánom OCP PZ Bratislava vydané rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a daného dňa bol aj žalobca umiestnený spolu so svojimi maloletými deťmi do Ú. F.. Dňa 19.09.2016 z informačných systémoch bolo zistené, že dňa 17.09.2016 účastník konania v Ú. F. podal žiadosť o udelenie azylu na území SR pod č. k. MU- PO-190/2016-Ž. Podotkol, že pri rozhodovaní o zaistení žalobcu sa riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre žiadateľov o azyl, pričom v samotnom Dohovore Článok 5 ods. 1 písm. f) je uvedené, že je prípustné zákonné zaistenie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Takisto poukazoval na znenie Článku 7 ods. 3 Smernice a dodal, že zaistenie účastníka konania, s poukazom na Článok 7 a 8 Smernice, je v súlade s európskou ako aj národnou legislatívou (§ 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov), ktoré priamo korešponduje s podmienkami zaistenia žiadateľa o azyl, konkrétne v Článku 8 ods. 3 písm. b), kde žiadateľa možno zaistiť iba na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorej by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa, pričom rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Správny orgán uviedol, že vo svojom rozhodovaní sa riadil aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8Sža/52/2008, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/87/200/-57, v zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení, ako aj z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IIÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Podotkol, že podľa Výboru pre ľudské práva skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napríklad pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenia na určitú dobu ospravedlniť. Samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na danom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože ako uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach. Vychádzal pritom z doterajšej praxe, prihliadnuc na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín častokrát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba bo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či službám bežne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ľuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Pri posudzovaní okolností, vyplývajúcich zo žiadosti o azyl žalobcu, správny orgán vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30.05.2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11. 4. Takisto skúmal skutočnosť, či účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby. Ďalej skúmal jeho ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky, na území SR nemá rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie. 5. Pokiaľ sa týka dĺžky zaistenia účastníka konania, policajný útvar vychádzal zo skutočnosti o dĺžke konania vykonaného Migračným úradom v zmysle § 20 zákona o azyle, pričom podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o azyle je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, pričom preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov a z toho dôvodu bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Takisto poukazoval aj na znenie ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. 6. Správnou žalobou zo dňa 26.09.2016 (č.l. 1-4 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ, Ľudovíta Štúra 1, 071 01 Michalovce č. PPZ- HCP-PO7-ZVC-51-007/2016 zo dňa 19.09.2016 a nariadenia prepustenia jeho, ako aj jeho maloletých detí. Zároveň si uplatňoval trovy tohto konania. 7. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné. 8. Poukazoval na to, že napadnutým rozhodnutím rozhodol žalovaný o zaistení žalobcu podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov za účelom prípravy jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, a to spolu s jeho tromi maloletými deťmi. Doplnil, že počas cesty územím SR vodič auta, v ktorom sa žalobca viezol spolu s ďalšími osobami, odmietol zastaviť na výzvy polície a utekal, pričom došlo k nehode vozidla a zraneniu maloletých detí žalobcu, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu. 9. Uvádzal znenia Článku 3 bod 1, Článku 22 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorých záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Rovnako poukazoval na znenie bodu 20 Úvodných ustanovení Dublinského nariadenia, ako aj Článku 13 s Článku 28 Dublinského nariadenia. Mal za to, že zaistenie maloletých detí žalobcu nie je v ich najlepšom záujme a teda rozhodnutie žalovaného je v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, v rozhodnutí sa nevyporiadal s dopadom rozhodnutia na záujmy maloletých detí žalobcu a nevysporiadal sa ani s príslušnými právnymi predpismi, týkajúcimi sa ochrany práv maloletých detí a teda záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcich z ratifikovaných medzinárodných dohovorov o právach detí, pričom tieto na vec neaplikoval, hoci tak spraviť mal, čím pochybil a vec nesprávne právne posúdil. Poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sa/18/2016 z 24.08.2016, ako aj na rozhodovaciu činnosť ESĽP v prípade vo veci Muskhadziyeva a ďalší proti Belgicku, ako aj na rozhodnutie v prípade Popov proti Francúzsku. Takisto poukazoval aj na rozhodovaciu činnosť v obdobných veciach z 12.07.2016 vo veciach A.M. v France (no.56324/13), AB. and Others v. France (no.11593/12), A.M. and Others v. France (no.24587/12), R.C. and V.C. v. France (no.76491/14), R.K. and Others v. France (no.68264/14), R.M. and Others v. France (no.33201/11). Doplnil, že obdobný právny názor v otázke posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi zastáva aj najvyšší súd (napríklad v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 z 14.06.2016). 10. S ohľadom na najlepšie záujmy maloletých detí žalobcu navrhol, aby súd nariadil ich prepustenie zo zaistenia spolu so žalobcom, pričom žalobca je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky a ako taký je oprávnený zdržiavať sa v azylovom zariadení, kde mu bude zabezpečené ubytovanie, strava a ďalšie potreby detí. Tieto navyše utrpeli pri autonehode šok a preto ich umiestnenie v azylovom zariadení bude v ich najlepšom záujme. 11. Mal za to, že v každom správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa, sa musí aplikovať medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa. Rovnako aj pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, respektíve prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine, pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, pričom tieto opatrenia sa majú uplatniť ako prvé (Článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia, ako aj odporúčanie Rady Európy (odporúčanie Rady ministrov REC (2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Podľa jeho názoru žalovaný v napadnutom rozhodnutí vec nesprávne právne posúdil keď skonštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky pre uplatnenie menej závažných opatrení, pretože v azylovom zariadení pre žiadateľov o azyl bude žalobcovi a jeho deťom poskytované bezplatné ubytovanie, strava, ako aj vreckové. 12. Rovnako nesúhlasil s tvrdením žalovaného o riziku úteku žalobcu. Toto považoval za nedostatočne odôvodnené iba s odkazom na predošlé správanie sa iných cudzích štátnych príslušníkov a ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, pričom dané v prípade žalobcu nebolo odôvodnené na individuálnom princípe tej ktorej prejednávanej veci a navyše v konaním žalobca uviedol, že má snahu o zlúčenie rodiny s manželkou, ktorá je v E. a v záujme detí nechce byť vrátený do Bulharska. 13. V ďalšom namietal, že jeho rozhodnutie trpí vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, pričom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na dosiahnutie účelu zaistenia žalobca stanovil vo výroku rozhodnutia čas nevyhnutne potrebný na zaistenie až maximálnu dobu 6 mesiacov. V rozhodnutí neuviedol žiadne individuálne skutočnosti v konkrétnej veci, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia žalobcu a ktorými odôvodňuje svoje právne závery. Pokiaľ konštatoval, s poukazom na zákonné ustanovenia zákona o azyle, že Migračný úrad je povinný rozhodnúť o žiadosti do 90 dní od začatia konania, je stanovená dĺžka doby zaistenia nedôvodná. Žalovaný neodôvodnil stanovenú dĺžku doby zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, t. j. o ktoré konkrétne úkony, ktoré má za to, že bude potrebné vykonať za účelom prípravy alebo výkonu návratu žalobcu. Odôvodnenie stanovenej dĺžky doby zaistenia žalovaným (tak ako ju odôvodnil v napadnutom rozhodnutí) totiž odôvodňuje zaistenie žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. b), teda za účelom zistenia dôvodov žiadosti o azyl a žalovaný mal odôvodniť stanovenú dobu zaistenia o konkrétne úkony Migračného úradu a Dublinského strediska v spolupráci so zariadením pre cudzincov v procese prípravy a výkonu prevozu žalobcu na územie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru všeobecných súdov SR, napríklad Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 a podobne. Zdôraznil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu a prečo považuje na dosiahnutie účelu za čas nevyhnutne potrebný až dobu 6 mesiacov. V zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov SR je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 03.10.2016 (č.l. 17-19 spisu) uviedol, že v prípade zaistenia žalobcu a jeho maloletých detí ide síce o zásah do práv dieťaťa, avšak podľa názoru žalovaného je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho oddelené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, pričom v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, aby zaistenie nemalo vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú v útvare umiestnené spolu s rodičmi, pričom je im poskytnuté bezplatné ubytovanie, strava, ako aj zabezpečená dostatočná zdravotná starostlivosť. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe uvádza, že má snahu o zlúčenie rodiny s manželkou, ktorá je v E., dané nebolo nijako preukázané, že žalobca má skutočne manželku v E., ani zástupca žalobcu nepredložil nejaký dôkaz o pravdivosti danej skutočnosti. Tento ohľadne dobrovoľného opustenia územia SR a vycestovania v čo najkratšom čase odpovedal, že nie rád by zostal na území SR, chcel by tu získať nejaké doklady, na základe ktorých by tu mohol zostať, do E. ísť nechce, lebo má obavy, že ho vrátia do V.. Z daného teda možno sa prikloniť k záveru, že žalobca zavádza a na základe dlhoročnej praxe možno konštatovať, že cudzinci často zavádzajú správne orgány a štátne orgány krajín, do ktorých prichádzajú a hlásia sa k štátnej príslušnosti krajín, kde sú nepokoje a vojnové konflikty, aby využili túto situáciu na udelenie azylu, respektíve neboli vrátení späť do domovských krajín a nakoľko žalobca nedisponuje platným cestovným dokladom alebo iným dokladom, nie je možné preukázať jeho totožnosť hodnoverným spôsobom. 15. Pokiaľ sa týka námietky stanovenej dĺžky doby zaistenia do 17.03.2017 dodal, že táto bola stanovená v zmysle § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, kde celková dĺžka zaistenia žiadateľa o azyl nesmie prekročiť 6 mesiacov. V zmysle § 20 zákona o azyle ministerstvo vnútra rozhodne v konaní o azyle do 90 dní od začatia konania, avšak ministerstvo vnútra v konaní o azyle má možnosť túto lehotu predĺžiť, o čom žiadateľa písomne vyrozumie. Z daného dôvodu preto žalovaný uviedol maximálnu dobu zaistenia, nakoľko konanie o azyle môže trvať viac ako 90 dní a nie je v záujme žalovaného predlžovať túto dobu zaistenia, ale snaží sa predísť situácii, ak by sa v konaní o udelenie azylu nerozhodlo v danej lehote a žalobcom by bolo potrebné robiť ďalšie úkony spojené s jeho zaistením. Prihliadal aj na to, že žalobca má v útvare tri maloleté deti a v prípade, ak by bol žalobcovi udelený azyl, žalovaný ho okamžite prepustí. Mal za to, že jeho zaistenie je efektívne a účelné a nestotožnil sa s jeho názorom. 16. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 12.10.2016, pričom účastníci konania boli o tejto skutočnosti oboznámení a ospravedlnili svoju účasť na predmetnom pojednávaní a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. § 17. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. 18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 19. Podľa § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). 20. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo 21. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 22. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 23. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 24. Podľa Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 25. Podľa Článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 26. Podľa Článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. 27. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (ďalej „Dublinské Nariadenie III“), V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky. 28. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 29. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 30. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka. 31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 32. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 33. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon. 34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 35. Predmetom správnej žaloby zo dňa 26.09.2016 bolo preskúmanie rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Michalovce č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-51-007/2016 zo dňa 19.09.2016, ktorým žalovaný odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. e) ZoPC zaistil žalobcu dňom 19.09.2016 o 15:10 hod. z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88a ods. 2 ZoPC ho zaistil na čas nevyhnutne potrebný na 6 mesiacov - to znamená do 17.03.2017. Zároveň ho podľa § 88 ods. 5 ZoPC umiestnil v Ú. F.Č.. Spolu so žalobcom umiestnil v Ú. F. aj zúčastnených maloletých cudzincov, ktorým je účastník konania zákonným zástupcom: 1. U. R., narodený XX.XX.XXXX, 2. X. R., narodená XX.XX.XXXX, 3. U. R., narodený XX.XX.XXXX. 36. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného, súd právne uzatvára: K námietke žalobcu poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. 37. Pokiaľ sa týka danej odvolacej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016. 38. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v Článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie Článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj Článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 39. Podľa názoru odvolacieho (kasačného) súdu, správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak, ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. 40. Odvolací súd (Kasačný súd) považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07). 41. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia 42. Ďalšiu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rizika úteku súd hodnotí ako dôvodnú a uvádza, že zdôvodnenie rizika úteku je esenciálnom zložkou zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88a ods. 1 písm. e) ZoPC, pričom musí ísť o značné riziko jeho úteku. Je teda povinnosťou správneho orgánu svojou správnou úvahou nielen zdôvodniť riziko úteku, ale takisto aj náležite uviesť, z čoho možno vyvodzovať, že sa v posudzovanom prípade jedná o značné riziko jeho úteku. 43. V napadnutom rozhodnutí žalovaný poukázal na všeobecnú definíciu rizika úteku v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. 44. Pokiaľ mal žalovaný zato, že u žalobcu je splnená zákonná podmienka značného rizika úteku žalobcu, túto mal vo svojom rozhodnutí náležite odôvodniť na individuálnom princípe (konkrétne skutočnosti vyplývajúce zo správania sa žalobcu). 45. Súdu teda nie je zrejmé ako dospel žalovaný k záveru, že existuje značné riziko úteku žalobcu. Teda z akého konkrétneho správania sa žalobcu možno vyvodzovať skutočnosti svedčiace o existencii dôvodnej obavy alebo priamej hrozby úteku. 46. Žalobca bol v konaní zaistený v zmysle ustanovenia § 88a ZoPC ako žiadateľ o udelenie azylu. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v zmysle ktorej by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl (rozsudok sp. zn. 1Sža/23/2014 zo dňa 13.10.2014). 47. Rovnako ako dôvodnú súd hodnotí v správnej žalobe vznesenú námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia žalobcu zdôrazniac, že žalovaný pristúpil k maximálnej dobe zaistenia (6 mesiacov), pričom neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia. 48. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pri dĺžke zaistenia žalobcu vychádzal zo skutočností vyplývajúcich z § 20 zákona o azyle, v zmysle ktorého ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia konania, pričom voči jeho rozhodnutiu možno podať opravný prostriedok na súde do 30 dní od jeho doručenia. 49. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva v akom smere žalovaný rozvíjal svoju správnu úvahu, z ktorej následne vyvodil, že pristúpil k stanoveniu maximálnej dĺžky doby zaistenia v zmysle § 88a ods. 2 ZoPC a prečo považuje na dosiahnutie účelu zaistenia ním stanovenú dĺžku doby zaistenia. 50. Súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. 51. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 52. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-51-007/2016 zo dňa 19.09.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 53. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca V. F. R., narodený XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci: 1. U. R., narodený XX.XX.XXXX, 2. X. R., narodená XX.XX.XXXX a 3. U.Z. R., narodený XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia. 54. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( § 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.