Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/300/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110226572 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7110226572.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne C.. B. Š.D., O.. D., L.. X. X. XXXX, bytom v T., C. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Martinou Hopferovou, advokátkou, Advokátska kancelária Hopferova, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Bajzova č. 2, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka JUDr. Juraja Sabola, súdneho exekútora, so sídlom v Košiciach, Slovenskej jednoty č. 8, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku č.k. 15C/294/2010-286 z 3.3.2015 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku ,ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka. Z r u š u j e výrok rozsudku v ostatnej časti , t.j.vo výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal účastníkom náhradu trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom z 3.3.2015 zamietol žalobu, účastníkom náhradu trov konania nepriznal , vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora JUDr. Juraja Sabola v konaní pod sp. zn. Ex 187/2005 voči povinnému C. G.É., T. Č.. X, T., pretože boli porušené ustanovenia §§ 3, 49, 135, 137 ods. 2, 139 ods. 5, 141, 140 ods. 2 písm. a/, 148 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), ako aj článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Žiadala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni škodu a ušlý zisk v sume 102.992,71 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Škoda bola podľa nej spôsobená nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora na dražbe konanej dňa 27.4.2007 ,nakoľko v exekučnom konaní bol žalobkyni udelený príklep nehnuteľnosti - rodinného domu so záhradou, katastrálne územie J., M. J., okres Košice - okolie, zapísaný na LV č. XXX, avšak príslušný exekučný súd (Okresný súd Košice I) neschválil príklep uznesením sp. zn. 26Er/2094/2005 zo dňa 2. 7. 2007 z dôvodu, že súdny exekútor nedodržal zákonný postup vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti: nebolo preukázané doručenie upovedomenia o začatí exekúcie manželke povinného, okresnému úradu, exekučný príkaz nebol doručený okresnému úradu, daňovému úradu, správe finančnej kontroly, obci, ako aj osobám, ktoré majú k nehnuteľnosti predkupné alebo iné vecné právo, nebolo preukázané doručenie znaleckého posudku osobám podľa § 139 ods. 5 Exekučného poriadku, nebolo zdokladované doručenie dražobnej vyhlášky manželke povinného, orgánom, ktoré vyrubujú a vymáhajú daň a verejné dávky, poistné na nemocenské poistenie a poistné na dôchodkové zabezpečenie, nebol uvedený čas ani miesto dražby, termín dražby bol určený na menej ako 30. deň od uverejnenia dražobnej vyhlášky. Najvyššie podanie v uvedenej dražbe vo výške 36.630,49 Eur žalobkyňa uhradila a predmetnú nehnuteľnosť po udelení príklepu mala v úmysle odpredať, za tým účelom uzavrela zmluvu o budúcej kúpnej zmluve za kúpnu cenu 139.414,46 €, ktorá v dôsledku neschválenia príklepu nemohla byť realizovaná, preto si uplatnila ušlý zisk v sume 102.783,97 €. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovanej, ktorá žiadala žalobu zamietnuť s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve nebola vlastníčkou nehnuteľností, tou by sa stala až zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe schválenia súdu, a teda žalobkyňa pristúpila k uzatvoreniu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v čase, keď jej právne postavenie ako budúcej vlastníčky bolo neisté a neprimerane okolnostiam sa spoliehala na to, že súd udelenie príklepu schváli. Zároveň žalovaná poukázala na to, že samotná zmluva o budúcej zmluve v článku 4 bod 9 dáva žalobkyni možnosť odstúpiť od zmluvy. 2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci opakovane potom, ako jeho skorší rozsudok zo dňa 29.3.2012 č.k. 15C/294/2010-67 (ktorým rovnako žalobu zamietol )bol uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.6.2013 č.k. 2Co/184/2012-95 zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom, pre ktorý došlo k zrušeniu skoršieho rozhodnutia bola skutočnosť, že došlo k pochybeniu z procesného hľadiska v tom, že súd prvého stupňa rozhodol o pripustení do konania žalovaného v 2.rade, napriek tomu, že takýto návrh nepodala žalobkyňa, ale žalovaný v 1.rade (takýto procesný postup nie je možný, pretože o tom, kto bude na strane žalovaného rozhoduje žalobca a nie druhý žalovaný). Ďalej odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa to, že rozsudok bol pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný a to v časti o náhradu škody spočívajúcej v úrokoch z omeškania, ktorej sa domáhala žalobkyňa, pretože súd prvého stupňa v tejto časti rozhodnutie nezdôvodnil. Zároveň odvolací súd vyjadril stanovisko, že súd prvej inštancie náležite nezistil a nezameral dokazovanie na skutočnosť, kedy došlo k spísaniu zmluvy o budúcej zmluve, len skonštatoval, že na nej nie sú overené podpisy účastníkov zmluvy - vo vzťahu k čomu vyjadril odvolací súd názor, že zmluva o budúcej zmluve nevyžaduje overenie podpisov účastníkov. Rovnako odvolací súd poukázal na to, že neuvedenie manželky budúceho kupujúceho na zmluve, nie je dôvodom pre neplatnosť takejto zmluvy. Odvolací súd považoval za nevyhnutné preveriť, kedy došlo k vypracovaniu a vzniku zmluvy o budúcej zmluve s tým, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nikdy nebola oprávnená s nehnuteľnosťou disponovať, preto nemohla uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve, bol nesprávny právny záver, lebo zmluvu o budúcej zmluve môže uzavrieť aj potenciálny vlastník nehnuteľnosti. Rovnako za nesprávnu považoval odvolací súd aj úvahu súdu prvej inštancie, že exekučné konanie prebehlo zákonným spôsobom, pričom odvolací súd zaujal jednoznačné stanovisko, že postup súdneho exekútora bol nesprávny, preto nebol schválený príklep súdom ( keď z odôvodnenia uznesenia č.k. 26Er/2094/05 Okresného súdu Košice I je nepochybné, že exekútor porušil ustanovenia Exekučného poriadku), a teda nesprávny úradný postup zo strany exekútora je nepochybný. Podľa odvolacieho súdu existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora. 3. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie vypočutím žalobkyne, žalovaného, vedľajšieho účastníka, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise a aplikujúc ustanovenia § 3 ods. 1,2,§ 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, §15 ods. 1,2 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spolu s § 50a ods. 1,2 , § 588, §132 ods. 1,2 a § 442 ods. 1 Obč.zákonníka , poukázal na to, že v danom prípade posudzoval zodpovednosť súdneho exekútora podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi, ktoré konajú v mene štátu, ku ktorým patrí aj súdny exekútor, ak spôsobil škodu pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa Exekučného poriadku. Právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy verejnej moci a z toho dôvodu sa na neho vzťahujú iné kritéria ako na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú moc, z čoho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. V dôsledku uvedeného štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom ( PL.ÚS 49/2003). Zároveň súd prvej inštancie podľa ustálenej súdnej praxe poukázal na to, že ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci by sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí (R 55/1971). V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou právna teória označuje ako priamu väzbu javov (objektívnych udalostí), v rámci ktorého jeden jav vyvoláva druhý jav. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je sprostredkovaný. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne, v prípade nesplnenia čo len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/32/2007. 4. Príklepom v dražbe uskutočnenej v rámci výkonu rozhodnutia predajom nehnuteľných vecí sa vydražiteľ stáva vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti s príslušenstvom ak nadobudlo uznesenie o príklepe právoplatnosť a ak zaplatil najvyššie podanie ku dňu vydania uznesenia o príklepe. Ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastníctvo predchodcu (povinného) nerozhodné. Dražbou treba rozumieť kúpnu zmluvu, pri ktorej sa konsens v otázke ceny vyjadruje osobitným spôsobom. Po schválení príklepu súdom už príklep nepodlieha hodnoteniu pri zápise práv k nehnuteľnostiam, lebo jeho platnosť hodnotí súd a ako taký vyžaduje schválenie súdom. Pre nadobudnutie vlastníctva je rozhodujúce, že uznesenie o príklepe nadobudlo právoplatnosť a vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie. Predchádzajúce vady konania vrátane toho, či dražobná vyhláška nadobudla právoplatnosť, nie sú pre nadobudnutie vlastníctva významné. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti žalobkyňou. Ak by vydražiteľ splnil všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, prislúchalo by mu ako jedno z čiastkových oprávnení vlastníka, právo nakladať s predmetom vlastníctva, vrátane jeho prevodu na iné subjekty. Ak nadobudlo uznesenie o príklepe právoplatnosť a ak sa zaplatilo najvyššie podanie (§ 150 ods. 2 Exekučného poriadku), stáva sa vlastníkom nehnuteľnosti (originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva). Pre nadobudnutie vlastníctva je rozhodujúce, že uznesenie o príklepe nadobudlo právoplatnosť a vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie. K uskutočneniu dražby došlo dňa 27. 4. 2007 a uznesenie súdu, ktorým príklep zo dňa 27. 4. 2007 udelený pri dražbe nehnuteľnosti súd neschválil, bolo vydané dňa 2. 7. 2007. Žalobkyňa nedisponovala titulom pre nadobudnutie nehnuteľnosti a nestala sa jej vlastníčkou. Žalobkyňa sa rozhodla realizovať svoje oprávnenie s vecou nakladať predajom veci (§ 588 a nasl. Občianskeho zákonníka) v čase, kedy to sama na základe vlastnej vôle považovala za najvhodnejšie s ohľadom na predpokladanú výšku zisku (zmluvou o budúcej kúpnej zmluve uzatvorenou dňa 11. 6. 2007, z ktorej vyplynulo, že k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť do 30. 9. 2007). Vzhľadom na to, že príklep zo dňa 27. 4. 2007 udelený pri dražbe nehnuteľnosti nebol súdom právoplatne schválený, žalobkyňa tento predaj realizovať nemohla. Žalobkyňa objektívne nemohla zamýšľaný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti uskutočniť a teda predpokladaný rozdiel v dohodnutej kúpnej cene a vo vyplatenej hodnote najvyššieho podania nadobudnúť. Zároveň súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že podľa záverov znaleckého posudku, ktorý vypracoval v exekučnom konaní W.. P. J., súdny znalec, kúpna cena predmetnej nehnuteľnosti v danom mieste a čase predstavovala 36 630,- Eur (1 103 530,- Sk) a podľa stanoviska realitnej agentúry získaného v priebehu súdneho konania, kúpna cena rodinného domu bez súpisného čísla s pozemkom, postaveného v rokoch 1985 až 1987, v mierne svahovitom teréne s podzemným podlažím a dvoma nadzemnými podlažiami v katastrálnom území J. o celkovej výmere 647 m2, sa mohla pohybovať vo výške od 82 984,79 Eur do 99 581,75 Eur. Kúpna cena, ktorá bola dohodnutá v zmluve o budúcej zmluve vo výške 139 414,- Eur, bola neprimerane vysoká (takmer 4-násobne vyššia oproti cene stanovenej znaleckým posudkom). Budúci kupujúci, ktorý platil spoločne s manželkou úver za byt, v ktorom býval, nevedel jednoznačne vysvetliť, prečo prejavil vôľu za štvornásobne vyššiu kúpnu cenu kupovať ďalšiu nehnuteľnosť. V časti dohodnutej kúpnej ceny súd prvej inštancie považoval zmluva o budúcej zmluve zo dňa 11. 6. 2007 za absolútne neplatnú. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa článku III bod 2 kúpna zmluva mala byť uzatvorená najneskôr do 30. 9. 2007. Zmluvné strany si v článku IV bod 5 vyhradili v prípade nedodržania stanoveného termínu na podpisovanie kúpno-predajnej zmluvy, že táto zmluva zaniká (na rozdiel od bežnej úpravy takého zmluvného typu a jeho účelu) v celom rozsahu. Jedným z pojmových znakov zmluvy o budúcej zmluve, ktoré je v ustanovení § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka, je práve právo oprávnenej zmluvnej strany domáhať sa v lehote jedného roka, po uplynutí doby dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, vyhlásenia vôle toho, kto bol povinný budúcu zmluvu uzavrieť, aby toto vyhlásenie bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Aj v tomto smere vznikla pochybnosť o skutočnom úmysle zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve, pretože takéto ustanovenia posudzovaná zmluva o budúcej kúpnej zmluve neobsahuje. Na podporu uvedeného súd prvej inštancie uviedol, že dňa 6. 3. 2009, dva roky po dražbe konanej dňa 27. 4. 2007, podal právny zástupca žalobkyne v exekučnom konaní JUDr. Breznen, písomnú sťažnosť na činnosť súdneho exekútora, kde okrem iného uvádzal, že jeho klientka plánovala nehnuteľnosť zhodnotiť a následne odplatne previesť vlastnícke právo na tretiu osobu a minimálny ušlý zisk je 50 000,- Eur. Za predpokladu, ak by bola dňa 22. 6. 2007 zmluva o budúcej kúpnej zmluve medzi žalobkyňou a budúcim kupujúcim uzatvorená, právny zástupca žalobkyne v sťažnosti by túto skutočnosť nebol opomenul. Podľa úradného záznamu spísaného dňa 19. 9. 2007 JUDr. Breznen prevzal dražobnú sumu zaplatenú žalobkyňou vo výške 1 103 000,- Sk, čo podpísal na príjmovom doklade, ktorý je prílohou exekučného spisu a zároveň inicioval stretnutie s povinným G., za prítomnosti exekútora a pracovníkov úradu. Ak žalobkyňa zmluvu o budúcej kúpnej zmluve s budúcim kupujúcim dňa 22. 6. 2007 uzavrela, na túto skutočnosť by jej právny zástupca bol dva mesiace po uzavretí zmluvy upozornil. Podľa záznamu, ktorý podpísali všetky zúčastnené strany, jej zástupca tvrdil, že klientka chcela dom dokončiť a používať na trvalé bývanie pre seba, práve preto inicioval stretnutie s povinným, teda nemala vôľu dom predať tretej osobe a o uzavretej zmluve o budúcej zmluve sa jej zástupca vôbec nezmienil. 5. Súd prvej inštancie uzavrel, že súdny exekútor bol povinný v exekučnom konaní postupovať v súlade s právnou úpravou tak, aby súd mohol príklep udelený pri dražbe nehnuteľnosti schváliť. Bolo zákonnou povinnosťou súdneho exekútora doručiť upovedomenie o začatí exekúcie manželke povinného, okresnému úradu, exekučný príkaz doručiť daňovému úradu, správe finančnej kontroly a ďalším a ak tak súdny exekútor nepostupoval, nemožno akceptovať, aby dôsledky svojho zanedbania prenášal na povinného, prípadne na iné osoby a jeho konanie možno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Žalobkyňa v žalobe konkretizovala činnosť, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami zákona (§ 49, § 135, § 137 ods. 3, § 139 ods. 5, § 141, § 140 ods. 2 písm. a/, § 140 ods. 1 Exekučného poriadku). Súd sa však pri riešení právneho sporu nemôže obmedziť len na mechanický výklad a aplikáciu práva bez toho, aby domýšľal praktický dopad určitej právnej normy. Nedoručenie upovedomenia o začatí exekúcie osobám podľa Exekučného poriadku je procesný postup priečiaci sa zákonu. Rovnako aj nedoručenie dražobnej vyhlášky. Na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takej ujme, ktorá spočíva v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, ktoré bolo priamo spôsobené týmto postupom. Ak súd vytkol súdnemu exekútorovi tieto nedostatky, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať exekútor za všetko, čo mohlo mať negatívny dopad na majetok žalobkyne. Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu súdnym exekútorom malo za následok neschválenie príklepu súdom. Povinný zaplatil pohľadávku oprávnenému a žalobkyni bolo vrátené najvyššie podanie. Pridruženie sa ďalšej (už súdnym exekútorom nezapríčinenej) skutočnosti, zaplatenie pohľadávky povinným oprávnenému, viedlo k tomu, že najvyššie podanie bolo žalobkyni vrátené a dôvod exekúcie odpadol. Súd prvej inštancie dospel k názoru , že z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci je zrejmé, že nesprávny úradný postup súdneho exekútora nebol významným článkom reťazca príčin a následkov. U žalobkyne nedošlo v dôsledku konania exekútora k nerozmnoženiu majetkových hodnôt, ani by sa to nedalo do budúcna očakávať, lebo žalobkyňa nebola podnikateľkou a nedosahovala pravidelný príjem z podnikania. Finančná čiastka, ktorú pri dražbe žalobkyňa zaplatila ako najvyššie podanie, bola exekútorom riadne vrátená žalobkyni dňa 19. 9. 2007. Keďže súd príklep neschválil, lebo bol porušený procesný postup pri uskutočňovaní dražby, dražba nehnuteľnosti bola ukončená, nebolo možné v nej pokračovať a ďalší procesný postup sa riadil ustanoveniami § 151 Exekučného poriadku. Z uvedených dôvodov žalobkyňa nemá právo na úroky, ktoré vyčíslila v žalobe a žiadala ich priznanie titulom náhrady škody. Súd po vykonanom dokazovaní preto uzavrel, že v danom prípade nebola preukázaná škoda, ušlý zisk, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekútora a ušlým ziskom, hoci žalobkyňa bola riadne poučená podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Z uvedených dôvodov a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd žalobu ako celok zamietol ako neopodstatnenú. 6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, lebo úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli a neúspešná žalobkyňa na náhradu trov konania nemá právo. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a vedľajším účastníkom o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, i keď bol v konaní úspešný, lebo trovy konania mu nevznikli a neúspešná žalobkyňa na náhradu trov konania nemá právo. 7.Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa ( proti všetkým výrokom ) a žalovaná ( proti druhému výroku ). 8.Žalobkyňa podala odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., považujúc rozsudok za nesprávny z dôvodu neúplného a nesprávneho zistenia skutkového stavu, kedy súd na základe vykonaného dokazovania dospel podľa jej názoru k nesprávnym skutkovým zisteniam a následnej aplikácii právnej normy vyplývajúcej z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že Okresný súd Košice I svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neexistovala príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekútora a vznikom škody, avšak Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení konštatoval, že súd prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal zmluvou o budúcej kúpnej zmluve a nesprávne posúdil skutočnosť, že zmluvu o budúcej kúpnej zmluve môže uzavrieť len vlastník nehnuteľnosti, keď upozornil na to, že sa môže jednať aj o potencionálneho vlastníka a zároveň upozornil na skutočnosť, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil konanie exekútora ako správne a v zrušujúcom uznesení vyslovil názor, že existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora, ktorý právny názor súd prvej inštancie nerešpektoval a odchýlil sa od neho a opätovne sa zaoberal otázkou príčinnej súvislosti, pričom dospel k záveru, že táto príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekútora a vznikom škody žalobkyne neexistuje. Napriek tomu, že v zmysle § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Preto žalobkyňa vyjadrila názor, že súd prvého stupňa sa mal zaoberať už len konkrétnou výškou škody, ktorá vznikla, pričom nezachovaním právneho názoru odvolacieho súdu dochádza k narušeniu právnej istoty, ktorá je základným a dôležitým pilierom ochrany práva. Žalobkyňa opakovane poukázala na to, že medzi nesprávnym úradným postupom exekútora a neschváleným príklepom a následným vznikom škody je vzťah priamej príčiny a následku, pričom názor prvostupňového súdu, že sa žalobkyňa neprimerane spoliehala na to, že súd schváli príklep nie je správny, nakoľko jediný dôvod, kedy súd príklep neschváli, je práve porušenie zákona zo strany súdneho exekútora (schválenie príklepu nie je vystavené voľnej úvahe exekučného súdu). Poukázala na to, že zmluva o budúcej zmluve bola uzavretá až po udelení príklepu na dražbe nehnuteľnosti, a teda sa oprávnene domnievala, že exekučný súd schváli udelený príklep a prejde na ňu vlastnícke právo k nehnuteľnosti, čo by sa aj bolo stalo, ak by súdny exekútor pri výkone exekúcie nebol pochybil. Žalobkyňa opakovane poukázala na výpoveď svedka Radoczyho a skutočnosť, že povinný zaplatil pohľadávku až po neschválení príklepu, čiže táto skutočnosť na vzniknutú škodu (ušlý zisk) nemá nijaký vplyv. S poukazom na uvedené, žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 9.Žalovaná odvolaním napadla druhý výrok rozsudku, ktorým súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), pričom poukázal na svoje písomné podanie zo dňa 21.3.2012 označené ako návrh na priznanie náhrady trov konania (doručené súdu dňa 27.3.2012), v ktorom si žalovaná uplatnila právo na náhradu trov konania a prípad úspechu v spore žiadala priznať náhradu trov konania v sume 239,77 €, predstavujúcu hotové výdavky - náhradu cestovných nákladov spojených s účasťou poverenej zamestnankyne zástupcu žalovanej na nariadených pojednávaniach v dňoch 7.6.2011, 4.10.2011 a 13.3.2012. Z tohto dôvodu podľa názoru žalovanej nie je správne skutkové zistenie súdu, že úspešnej žalovanej trovy konania nevznikli, keď súd zo zápisnice o pojednávaní mohol zistiť, že poverená zástupkyňa zástupcu žalovanej bola prítomná na týchto pojednávaniach, kde docestovala z Bratislavy, s čím jej vznikli náklady, ktoré si včas uplatnila a vyčíslila, preto žalovaná navrhla zmeniť druhý výrok rozsudku tak, že bude žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanej sumu 232,77 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 10.K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu 20.4.2015, vyjadriac názor, že nepriznanie náhrady trov konania žalovanej je absolútne v súlade s ustálenou teóriou a praxou súdov Slovenskej republiky, kde poukázala na to, že samotné konanie bolo vyvolané v dôsledku porušenia zákona orgánom verejnej moci (súdnym exekútorom) a v priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že došlo k porušeniu zákonných povinností súdneho exekútora. Aj pri aplikácii § 142 ods. 1 O.s.p. treba prihliadať na to, že samotná skutočnosť, že účastník mal v konaní plný úspech ešte nemusí znamenať, že mu musí byť priznaná náhrada trov konania, najmä s poukazom na to, že podľa názoru žalobkyne žaloba bola podaná dôvodne, keďže došlo k porušeniu povinnosti súdneho exekútora. 11.Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne tak, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a v jeho prvom výroku ho navrhuje potvrdiť. 12.K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril aj vedľajší účastník, ktorý poukázal na obsah svojich predchádzajúcich vyjadrení, pričom napadnutý rozsudok považuje považuje za správny. Poukázal na to, že žiaden účastník dražby si pred jej potvrdením súdom nemôže byť istý, že výsledok dražby bude súdom schválený, vždy je tu minimálne 50 % neistota, s čím počíta aj samotný Exekučný zákon, ktorý upravuje postup exekútora v takomto prípade, podľa ktorého aj v tomto konaní vedľajší účastník konal. Vedľajší účastník vyjadril názor, že žalobkyni konaním exekútora žiadna škoda nevznikla, preto sa domáha náhrady škody a úrokov z omeškania neoprávnene, z ktorého dôvodu navrhol, aby Krajský súd v Košiciach rozsudok potvrdil a o trovách konania rozhodol v intenciách platných právnych predpisov. 13.Žalobkyňa a žalovaná podávali odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) 14.Podľa ust. § 470 ods 1,2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobkyne a žalovanej uvedenými v odvolaniach) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné ,preto rozsudok okrem výroku o trovách účastníkov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov je v 1. a 3. výroku vecne správny. Pretože odvolanie žalovanej považuje za dôvodné 2. výrok zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie ,nakoľko neboli dané dôvody ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou. 16.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP). 17.Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18.Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné: 19.Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila tým, že súd pri rozhodovaní neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j.podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 CSP (účinného od 1.7.2016) písm. e/ že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f/ že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. h/ že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci 20.Ani jeden z týchto uplatnených dôvodov nie je daný. 21.Odvolací dôvod podľa § 365 ods1 písm e) CSP (§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom . Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený ,pretože nedošlo počas konania pred súdom prvého stupňa k nevykonaniu takých účastníkom navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť . Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz navrhnutý účastníkom nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Aj keď by súd prvého stupňa nevykonal všetky navrhované dôkazy, je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné, teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné. Žalobkyňa v odvolaní ani neuviedla aké konkrétne dôkazy (ktoré bolo podľa nej potrebné vykonať )v tomto prípade súd prvej inštancie nevykonal . 22.Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod, keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. 23.K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Súd prvého stupňa v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. 24.Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvého stupňa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania (teda aj námietok žalobkyne, na ktoré žalobkyňa opakovane poukazovala aj v odvolaní). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň.Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov. 25.Vo vzťahu k námietke žalobkyne vzťahujúcej sa na nerešpektovanie názoru odvolacieho súdu súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to, že po vrátení veci súd prvej inštancie riadiac sa pokynmi odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a pri svojom rozhodnutí v rozsudku zo dňa 3.3.2015 bol povinný vychádzať aj zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z doplneného dokazovania. Závery vyjadrené v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach vyplynuli z dovtedy vykonaného dokazovania, ktoré však nebolo úplné tak, ako to vyplýva z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia, kde odvolací súd jednoznačne uložil súdu prvej inštancie povinnosť doplniť dokazovanie. 26.Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR 5 Obo 2/2014 ( 57/2015 ) v zmysle ktorého nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozhodnutí odvolacieho súdu súdom prvého stupňa, je obmedzením účastníka v jeho práve na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces. NS SR v uvedenom uznesení s poukazom na § 226 O.s.p. však zároveň vyjadril aj názor ,že ak sa skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací súd pri právnom posúdení veci v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa zmení, potom prvostupňový súd už nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí. Viazanosť prvostupňového súdu právnym názorom odvolacieho súdu teda platí len za predpokladu, že po zrušení odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, sa skutkový základ nezmenil tak, že je vylúčená aplikácia právneho názoru odvolacieho súdu na tento nový skutkový základ. 27.Na základe doplneného dokazovania rozhodol súd prvej inštancie vecne správne, pretože v zmysle výsledkov doplneného dokazovania nebolo možné zotrvať na všetkých záveroch vyjadrených v predchádzajúcom rozhodnutí. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa riadil tými závermi, ktoré neboli ovplyvnené ďalšími skutkovými zisteniami, keď napr. rešpektoval vyslovený názor odvolacieho súdu o tom, že zmluva o budúcej zmluve nevyžaduje overenie podpisov účastníkov, taktiež stanovisko že, dôvodom pre neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve nie je skutočnosť, že tam nie je uvedená manželka budúceho kupujúceho (pretože nejde o úkon, ktorý by vyžadoval účasť oboch manželov) a rovnako rešpektoval názor odvolacieho súdu o tom, že zmluvu o budúcej zmluve môže uzavrieť aj potencionálny vlastník nehnuteľnosti. Rovnako rešpektoval vyslovený záver odvolacieho súdu o tom, že exekútor porušil ustanovenia Exekučného poriadku, t.j., že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekútora. K odchýleniu došlo iba pri riešení otázky existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora, kde však odvolací súd poukazuje na to, že v čase rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo skoršie rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušované, t.j. pred ďalším doplnením dokazovania tak, ako ho navrhol a uložil súdu prvej inštancie samotný odvolací súd, by záver o existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora bol predčasný (vzhľadom na potrebu doplniť dokazovanie spôsobom, ktorý uložil odvolací súd) . Odvolací súd iba vyjadril názor o možnej existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním exekútora platný vo všeobecnosti, pričom pre konkrétny prípad bolo potrebné doplniť dokazovanie a zistenia vyplývajúce z doplneného dokazovania následne nanovo vyhodnotiť každý dôkaz jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach ( a to aj vo vzťahu k posúdeniu existencie príčinnej súvislosti v tomto konkrétnom prípade). Uvedeným spôsobom súd prvej inštancie postupoval a vyhodnotil doplnené dokazovanie spôsobom, ktorý je uvedený v odôvodnení jeho rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil. 28.Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku ,ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka ako vecne správny. 29.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016 (obdobne aj podľa § 220 ods 2. CSP účinný od 1.7.2016 ) v odôvodnení rozsudku súd okrem iného stručne , jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a ako vec právne posúdil. 30.To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako Ústavný súd SR už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 31.Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a vysvetliť svoj myšlienkový postup dostatočne s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, a zároveň musí vysvetliť svoje úvahy, ktorými sa riadil. Uvedené platí v plnom rozsahu i vo vzťahu k trovám konania , t.j. k odôvodneniu výroku, ktorým súd rozhodol o trovách konania. 32.V danej veci však z odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k výroku o trovách konania vyplýva iba to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní použil ust. § 142 ods. 1 O.s.p., s tým, že úspešnej žalovanej trovy nevznikli avšak vôbec nie je zrejmé ako k tomuto záveru súd prvej inštancie dospel. Rovnako z uvedeného rozhodnutia nie je zrejmé, či súd skúmal aj skutočnosti relevantné pre prípadné použitie ust. § 150 O.s.p., a preto za tohto stavu je rozhodnutie o trovách konania účastníkov predčasné a tým aj nesprávne. 33. S poukazom na uvedené odvolací súd nemal inú možnosť iba zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenej časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu,kde sa vysporiada aj s námietkami uvedenými v odvolaní voči trovám konania, a rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. 34.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( § 393 CSP ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (ust. §419 a nasl. C.s.p.)