Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/59/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111207902 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7111207902.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej vo veci žalobcu O. G., G., H. Z. č. XX/ A, IČO: 00 691 135, proti žalovanému Z. N. W. I, G., so sídlom v G., S. č. XX, IČO: 31 661 734, zast. JUDr. Ivanom Husárom, advokátom so sídlom v Košiciach, Vojenská č. 14, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 15C 60/2011-277 z 31.10.2013 Okresného súdu Košice I
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v sume 880,04 €, ktorú je žalobca povinný zaplatiť JUDr. Ivanovi Husárovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 9 676,58 € na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia, že je vlastníkom nehnuteľností - nebytového priestoru č. X-X nachádzajúceho sa v suteréne obytného domu v G., S. č. XX, XX, súpisné č. XXXX, na parcele C-KN č. XXXX/XXX, zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie D. K., obec G. - sídlisko K., okres G. I v celosti, s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu S. č. XX, XX v G. vo veľkosti XXXX/XXXXX a nebytového priestoru č. X-X nachádzajúceho sa na 1. poschodí obytného domu S. č. XX, XX v G., súpisné č. XXXX, na parcele C-KN č. XXXX/XXX, zapísaného na LV č. XXXX, katastrálne územie D. K., obec G. - sídlisko K., okres G. I v celosti, s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu S. č. XX, XX v G. vo veľkosti XXXX/XXXXX. R. uviedol, že podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX je vlastníkom uvedených nebytových priestorov Z. bytové družstvo I, G., S. č. XX v podiele X/X, a vlastnícke právo k nim nadobudol na základe žiadosti o zápis nebytových priestorov Z-XXXX/XX z XX.X.Q. - 655/10. Na základe žiadosti investora Z. L., G. bolo dňa XX.X.XXXX vydané stavebné povolenie č. XXXX/XX na výstavbu L.. stavby obytného súboru sídliska K., Košice. V rámci tejto stavby obytného súboru mala byť realizovaná aj výstavba bytového domu S. č. XX, XX, materskej školy a detských jaslí. Stavebné práce mali začať v mesiaci august XXXX a skončiť v decembri 1990. Na základe žiadosti O. G. vtedajší stavebný úrad (P. úrad G. I) súhlasil dňa 22.12.1997 s predĺžením termínu ukončenia stavebných prác na stavbe „OS Ťahanovce III. stavba“. Na návrh Družstva združených stavebných bytových družstiev vydal dňa 31.5.1996 Obvodný úrad životného prostredia Košice I kolaudačné rozhodnutie č. ÚRaŠSS - 1471/96- Kv, na základe ktorého bolo povolené užívanie stavby „Obytný dom 304 B, Viedenská č. 34, 36 - o 30 bytových jednotkách III. stavba OS Ťahanovce Košice“. Obytný dom S. č. XX, XX je osemposchodový a
pozostáva z dvoch vchodov. Ak by išlo o výstavbu klasického obytného domu, na každom poschodí by boli projektované dva byty a spolu by tento dom tvorilo 32 bytových jednotiek (16 v jednom vchode a 16 v druhom vchode). Výstavba tohto obytného domu S. č. XX, XX (v projektovej dokumentácii označenej ako objekt dom 304 B v rámci stavby: L.. stavba obytného súboru G. G. - K.) bola však už od začiatku, teda od roku XXXX, špecifická. Podľa projektovej dokumentácie z roku 1988 mal byť tento obytný dom prepojený s materskou školou a detskými jasľami. Časť priestorov bola projektovaná ako napr. sklad zemiakov, sklad obalov, šatňa zamestnancov kuchyne a pod. Svojim účelom teda mali slúžiť materskej škole, detským jasliam a jej zamestnancom, nie nájomcom bytov. Právny predchodca žalovaného podal dňa 13.5.1996 stavebnému úradu návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia obytného domu Viedenská č. 34, 36, ktorý pozostával z 30-ich namiesto 32 bytových jednotiek. Dva nebytové priestory, ktoré si na základe svojej žiadosti nechal žalovaný zapísať do katastra nehnuteľností v apríli 2010, neboli predmetom kolaudačného rozhodnutia. Katastrálny úrad v Košiciach pochybil, ak na základe kolaudačného rozhodnutia z 31.5.1996, ktorým sa povolilo užívanie 30 bytových jednotiek, zapísal žalovaného ako vlastníka týchto nebytových priestorov. Predmetné nebytové priestory boli skolaudované v roku 2002. Týmto rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.2. 2002, bolo povolené užívanie stavby „OS K. L.. stavba - F. MŠ + DJ č. XX na XX triednu ZŠ“. Ešte pred vydaním kolaudačného rozhodnutia Mesto G. zastúpené spoločnosťou Z., s.r.o. požiadalo príslušný stavebný úrad o zmenu rozostavanej stavby pred dokončením, namiesto materskej školy a jaslí mala byť vybudovaná 12 triedna základná škola. Stavebný úrad túto zmenu povolil. Dňa 7.8.2002 a 15.8.2002 boli zástupcami zhotoviteľa, stavebníka, spoločnosti, ktorá vykonávala stavebný dozor a riaditeľom základnej školy podpísané preberacie protokoly o odovzdaní a prevzatí verejnej práce „Reprofilácia MŠ a DJ č. XX na XX triednu ZŠ - L.. stavba obytného súboru sídliska K., G.“. Obstarávacie náklady dokončenej investície - objektu 02 vo výške 4 542 519,- Sk zaplatil žalobca. Vlastníkom predmetných nehnuteľností - nebytových priestorov je teda žalobca a údaj o vlastníckom práve evidovaný v katastri nehnuteľností je nesprávny. Žalovaný vedie na Okresnom súde Košice II voči žalobcovi dve súdne konania, konanie o vypratanie nebytových priestorov pod sp. zn. 42C/103/2010 a konanie o zaplatenie 10 949,30 € s príslušenstvom za ich užívanie pod sp. zn. 36C/115/2010. Žalobca má teda naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Žiadal priznať aj náhradu trov konania. Žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania. Poukázal na to, že žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo z kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Košice I z 28. 2. 2002, ktoré sa týka „reprofilácie OS Ťahanovce III. stavba“. Tento jeho záver je nesprávny a v rozpore s platným právnym poriadkom. Pôvodne mali byť sporné nehnuteľnosti prepojené s materskou školou a detskými jasľami. Za týmto účelom mala byť uzavretá zmluva o združenej investícii podľa vtedy platného Hospodárskeho zákonníka, kde mali byť riešené otázky financovania výstavby sporných nehnuteľností. K uzavretiu predmetnej zmluvy v dôsledku revolučných zmien nikdy nedošlo. Nakoľko výstavbu družstevných bytov bolo potrebné realizovať, začal realizáciu celej stavby vrátane sporných nehnuteľností žalovaný, a to výlučne sám z vlastných finančných prostriedkov, bez akejkoľvek pomoci a finančnej úhrady žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Sporné nehnuteľnosti boli budované v rámci výstavby obytného domu 304 B a pôvodne sa stavba realizovala prostredníctvom zhotoviteľa A. Z., neskôr prostredníctvom Pozemných stavieb - B. Stavba vrátane sporných nehnuteľností bola skolaudovaná v roku 1996 na základe rozhodnutia Obvodného úradu Košice z 31.5.1996. Družstevné byty nemohli byť postavené bez toho, aby neboli dokončené a postavené sporné nehnuteľnosti, nakoľko tie sa nachádzajú pod družstevnými bytmi. Je teda zrejmé, že už v roku 1996 boli sporné nehnuteľnosti postavené, a kolaudačné rozhodnutie sa týka aj sporných nehnuteľností, aj keď to vyslovene v kolaudačnom rozhodnutí uvedené nie je. Výstavba nehnuteľností bola realizovaná žalovaným a financovaná výlučne žalovaným, čo preukazujú faktúry a zmluva o dielo. Kolaudačné rozhodnutie, ktoré predložil žalobca, sa týka reprofilácie, teda zmeny vnútorného dispozičného riešenia sporných nehnuteľností a prestavby vnútorných priestorov. Jedná sa o kolaudačné rozhodnutie z 28. 2. 2010, teda bolo vydané v čase, kedy už sporné nehnuteľnosti boli postavené a reálne existovali. Po právnom posúdení veci podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 2 písm. d/ bod 2 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, dospel súd k záveru, že stavba (bytový dom) vrátane nebytových priestorov Viedenská č. 34, 36 bola skolaudovaná už v roku 1996 na základe rozhodnutia Obvodného úradu Košice z 31.5.1996. Toto kolaudačné rozhodnutie sa týka obytného domu na ulici Viedenská č. 34, 36, Košice, ktorý bol postavený na základe stavebného povolenia ObNV Košice I pod č. Výst. 1942/88 KV z 12.8. 1988. Konštatoval, že družstevné byty nemohli byť postavené bez toho, aby neboli dokončené a postavené nebytové priestory, nakoľko tieto sa nachádzajú pod družstevnými bytmi, čo zistil aj ohliadkou na mieste samom. Súd z toho vyvodil, že už v roku 1996 boli všetky nehnuteľnosti
postavené, a kolaudačné rozhodnutie sa týkalo aj uvedených nebytových priestorov, aj keď to výslovne v kolaudačnom rozhodnutí nie je uvedené. Výstavba týchto nehnuteľností - nebytových priestorov bola realizovaná výlučne žalovaným, čo vyplýva z predloženej zmluvy o dielo, faktúr, predložených žalovaným a výpovedí svedkov. Poukázal na to, že kolaudačné rozhodnutie č. ŽP-01389/2002-KVP z 28.2.2002, predložené žalobcom, sa týka reprofilácie, teda zmeny vnútorného dispozičného riešenia nebytových priestorov a prestavby nebytových priestorov. Reprofiláciu realizoval žalobca z vlastných finančných prostriedkov. Uvedená okolnosť však nemá žiaden vplyv vo vzťahu k vlastníctvu sporných nehnuteľností žalovaným. Nebytové priestory v roku 1996 neboli dokončené, ale hrubá stavba stála tak, ako to vo svojich výpovediach uviedli svedkovia. Nebytové priestory neboli riadne dokončené, preto nedošlo ku kolaudácii týchto nebytových priestorov. Súd konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, aby stavbu bytového domu a stavbu nebytových priestorov zabezpečoval a financoval on sám. Dôkazy ním predložené sa týkajú reprofilácie. Žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nebytovým priestorom na základe kolaudačného rozhodnutia z 28.2.2002. Žalobca vykonal dokončovacie práce na už existujúcej hrubej stavbe nebytových priestorov, ktoré boli a sú vo vlastníctve žalovaného. Reprofilácia ani kolaudačné rozhodnutie nie sú z hľadiska platného práva takou právnou skutočnosťou, na základe ktorej by vzniklo žalobcovi vlastnícke právo k nebytovým priestorom. Ďalej súd uviedol, že právny názor žalobcu, že investorom nebytových priestorov bol on, a to s poukazom na § 3 ods. 2 písm. d/ bod 2 zákona č. 518/1990 Zb., je nesprávny, pretože toto ustanovenie zákona nerieši otázku, kto je investorom stavby, ale určuje len, kto bude od účinnosti tohto zákona zriaďovateľom uvedených organizácií. Poukazom na ustálenú súdnu prax, súd prvého stupňa uzavrel, že vlastníkom nebytových priestorov je ten, kto financoval kompletnú hrubú stavbu, teda žalovaný. Následná reprofilácia ani kolaudačné rozhodnutie o reprofilácii nie sú dôvodom pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nebytovým priestorom. Z uvedených dôvodov a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vychádzajúc z toho, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nebytovému priestoru, ktorého hodnota podľa vyjadrenia realitnej kancelárie (č.l. 275) predstavuje minimálne 150 000 €, priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil spolu v sume 9 676,58 €.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd určí, že je vlastníkom vyššie konkretizovaných nehnuteľností, alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., pretože má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Namietal proti tvrdeniu súdu prvého stupňa, že stavba sporných nehnuteľností bola zabezpečovaná žalovaným, pretože podľa čl. II. ods. 1 zmluvy o dielo č. 41/93 z 15.7.1993 mal zhotoviteľ pre právneho predchodcu žalovaného vystavať len 1980 bytov. Výstavba nebytových priestorov predmetom zmluvy nebola. Podľa zmluvy mal zhotoviteľ v dome 304B (dnes obytný dom Viedenská 34, 36) vystavať len 30 bytových jednotiek a žiadne nebytové priestory. Toto vyplynulo aj z faktúr doručených žalovanému v roku 1990 Pozemnými stavbami, ktoré pôvodne začali realizovať túto bytovú výstavbu - vo faktúre č. ST/07/883/90-5 zo 4.6.1990 výstavba nebytových priestorov v dome 304B nebola fakturovaná. Hrubú stavbu pôvodne materskej školy a detských jaslí (vrátane časti stavby nachádzajúcej sa v bytovom dome 304B) financoval štát. Obe stavby, t.j. stavbu pôvodne MŠ a detských jaslí a aj stavbu bytového domu 304B začal stavať jeden subjekt, Pozemné stavby, n.p. Košice, čo vyplýva z faktúr a zo zmluvy o dielo č. 685/2000 zo 4.5.2000. Výstavba pôvodne Materskej školy a detských jaslí na sídlisku K. (stavba ohraničená ulicami V. trieda, Aténska, Viedenská) spolu so spojovacou časťou a časťou pod obytným domom XXXB, ktorá bola súčasťou P. súboru - OS K. L.. Košice, bola pozastavená v roku 1992. Celá stavba zostala v štádiu hrubej stavby. V roku 2000 sa žalobca, už ako investor, na ktorého podľa zákona č. 518/1990 Zb. prešla investorská funkcia Stavoinvesty, rozhodol pokračovať vo výstavbe a uzavrel zmluvu o dielo na stavbu F. MŠ + DJ č. XX na XX. triednu ZŠ - L.. stavba OS K. G.. Túto stavbu (základnú školu s prepojovacou časťou a nebytovými priestormi, detskými ihriskami a terénnymi úpravami) skolaudoval v auguste 2002. Poukazujúc na § 15e, § 3 písm. e/ a f/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zákona č. 43/1993 Z.z. a neskorších predpisov dôvodil, že účelové objekty občianskej vybavenosti pre potreby školstva, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti budované v rámci komplexnej bytovej výstavby a účelovej investičnej výstavby s výnimkou objektov budovaných v akcii „Z“, prechádzajú do majetku obce, ktorá ich budovala z vlastných finančných prostriedkov, a to dňom dokončenia stavby. Preto má žalobca za to, že v konaní mu stačilo preukázať, že celý účelový objekt občianskej vybavenosti pre potreby školstva dobudoval z vlastných finančných prostriedkov, čo aj preukázal. V nadväznosti na to, dňom
právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia č. ŽP-01389/2002-KVP z 28.8.2002, ktorým bolo povolené užívanie stavby nazvanej OS Ťahanovce III. stavba - Reprofilácia MŠ a DJ č. 32 na 12. triednu ZŠ, prešiel celý tento účelový objekt občianskej vybavenosti pre potreby školstva (vrátane objektu SO 02 spojovacia časť a časť v bytovom dome Viedenská 34, 36) ex lege do jeho vlastníctva. Titulom nadobudnutia tohto majetku nie je reprofilácia, ale prechod majetku do jeho vlastníctva priamo zo zákona č. 138/1991 Zb.
Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a zaviazal žalobcu na úhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil vo výške 880,04 €. Uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ak dospel k záveru, že výstavbu sporných nebytových priestorov financoval on (žalovaný). Žalobca nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci skutočnosť, že by bol financoval výstavbu sporných nehnuteľností. Reprofilácia existujúcej stavby zo strany žalobcu, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná, nie je dôkazom o financovaní výstavby hrubej stavby sporných nehnuteľností. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého, ak ide o prestavbu pôvodnej stavby, treba vychádzať z toho, že to, čo prirástlo k pôvodnej neodstránenej stavbe, patrí vlastníkovi pôvodnej stavby. Poukázal na konštantnú rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej v dôsledku zhodnotenia pôvodnej stavby vykonanej prestavbou, možno voči vlastníkovi pôvodnej stavby vykonanej prestavbou uplatňovať nanajvýš nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa žalovaného podstatné je, kto financoval hrubú stavbu. Následná reprofilácia nebytových priestorov na existenciu vlastníckeho práva nemá žiaden vplyv a nemožno od nej odvodzovať existenciu vlastníckeho práva na strane žalobcu. Tvrdenia žalobcu, že faktúrami žalovanému nebola fakturovaná výstavba sporných nebytových priestorov, nie sú pravdivé. Z obsahu faktúr je zrejmé, že nimi boli žalovanému fakturované zemné práce, základy A, základy B, technické podlažie ako aj hrubá stavba I, II, III, IV a V podlažia vrátane inžinierskej činnosti. Z toho vyplýva, že žalovanému boli fakturované aj náklady na výstavbu hrubej stavby sporných nebytových priestorov. Naopak žalobca nepredložil žiadnu faktúru ani dôkaz o tom, že by výstavbu sporných nehnuteľností financoval on. Poukázal na výpoveď svedkov L.. O. M. a Ing. B. N., z ktorých vyplynulo, že síce pôvodne malo ísť o združenú investíciu, ale reálne sa tak nestalo a hrubú stavbu sporných nebytových priestorov financovalo výlučne SBD I, resp. že celá stavba bola postavená z prostriedkov žalovaného. Argumentoval aj tým, že v konaní sa uskutočnila obhliadka sporných nebytových priestorov, z ktorej vyplynulo, že družstevné byty nemohli byť postavené a skolaudované bez toho, aby už v danom čase existovala spodná časť obytného domu - sporné nebytové priestory - nakoľko byty sa nachádzajú, resp. sú postavené na uvedených nebytových priestoroch. Je preto správne skutkové zistenie súdu prvého stupňa o tom, že ak bol bytový dom skolaudovaný rozhodnutím Obvodného úradu Košice z 31.5.1996, uvedené kolaudačné rozhodnutie sa týkalo aj sporných nebytových priestorov, hoci v ňom vyslovene nie sú uvedené.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 20.1.2016 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku.
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je v konaní o odvolaní viazaný tak rozsahom odvolania ako aj dôvodmi odvolania vymedzenými v ust. § 205 ods. 2 O.s.p., a to podľa ich obsahového vymedzenia.
Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.
K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p v potrebnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
Žalobca v odvolaní argumentuje tvrdeniami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré boli predmetom dokazovania na súde prvého stupňa a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa dáva odpoveď na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní a jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.
Dôvody napadnutého rozsudku sú vecne správne a zákonu zodpovedajúce, odvolací súd sa s nimi stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), a to bez ohľadu na to, že v dôvodoch rozsudku sa súd prvého stupňa formálne nevyporiadal zo zákonnou náležitosťou určovacích žalôb podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. ohľadne existencie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu.
Podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že žalobou možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Tento bude spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priameho plnenia a ak právne postavenie žalobcu by bez takéhoto určenia bolo neisté. Charakter určovacej žaloby má aj žaloba v prejednávanej veci a žalobca bol takto zaťažený procesnou dôkaznou povinnosťou preukázať prioritne existenciu svojho naliehavého právneho záujmu. Dôvody prvostupňového rozsudku
postrádajú odôvodnenie existencie tejto zákonnej podmienky, čo považuje odvolací súd za pochybenie. Zároveň však konštatuje, že z dôvodov tohto rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci vykonával dokazovanie, toto aj vyhodnotil, z čoho možno vyvodiť, že naliehavý právny záujem mal za preukázaný. S existenciou naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu sa stotožňuje aj odvolací súd.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa nasledovné:
Podľa ustálenej judikatúry stavba ako samostatný predmet právnych vzťahov (ako vec v právnom zmysle) vzniká v okamihu, v ktorom je vybudovaná minimálne do takého štádia (hrubá stavba), počnúc ktorým všetky ďalšie stavebné práce smerujú už k dokončeniu tejto druhovo a individuálne určenej veci. K tomu u nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, keď je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Vznik stavby nie je totožný s jej stavebnou dokončenosťou. Vznikom stavby ako veci v právnom zmysle nadobúda k nej zásadne vlastnícke právo stavebník, t.j. ten, kto stavbu uskutočnil s prejaveným úmyslom mať ju pre seba. S nadobudnutím vlastníckeho práva nadobúda vlastník jednotlivé vlastnícke oprávnenia, najmä oprávnenie predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Zatiaľ čo vlastnícke oprávnenie vlastníka stavby od okamihu jej vzniku nie je právnymi predpismi obmedzené, jej užívanie resp. začatie užívania je stavebným zákonom (zákon č. 50/1976 Zb.) ako právnym predpisom verejného práva, podmienené vydaním kolaudačného rozhodnutia. Tento zákon stanovuje, že dokončenú stavbu, prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie, možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia. V zmysle § 82 tohto zákona sa kolaudačným rozhodnutím povoľuje užívanie stavby na určený účel. Vydaním kolaudačného rozhodnutia sa však nezakladá ani nevzniká vlastnícke právo.
V posudzovanej veci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že výstavbu družstevných bytov (v súčasnosti Viedenská 34, 36) realizoval výlučne žalovaný, resp. jeho právny predchodca. Tieto byty nemohli byť vybudované bez toho, aby zároveň nebola realizovaná aj výstavba nebytových priestorov, o ktoré v konaní ide, nachádzajúce sa v suteréne a na 1. poschodí obytného domu. Ich realizáciou a vybudovaním bytov na prvom nadzemnom podlaží vznikla vec - stavba vlastnícky patriaca žalovanému. Kolaudačným rozhodnutím z 31.5.1996 Obvodný úrad životného prostredia Košice I povolil užívanie stavby Viedenská 34, 36 o 30 bytových jednotkách. Skutočnosť, že v tomto kolaudačnom rozhodnutí neboli konkrétne uvedené aj sporné nebytové priestory, nemá vplyv na vyriešenie otázky, či k nim žalovanému vzniklo vlastnícke právo alebo nie, pretože ako je vyššie uvedené, kolaudačné rozhodnutie nezakladá vlastnícke právo. Pre vyriešenie otázky vlastníctva je rozhodné to, že nebytové priestory budoval žalovaný z vlastných finančných prostriedkov - pokiaľ by tieto priestory neboli vybudované aspoň v rozsahu hrubej stavby, nemohli by sa postaviť ďalšie nadzemné podlažia. Vlastnícke právo žalovaného k nebytovým priestorom vzniklo originálnym spôsobom, ich vybudovaním. Na to, aby došlo k zmene subjektu vlastníckeho práva, bola potrebná právna skutočnosť, s ktorou právny predpis takúto zmenu spája. Súdu prvého stupňa a ani odvolaciemu súdu takáto právna skutočnosť v konaní preukázaná žalobcom, ktorý má dôkazné bremeno, nebola.
Vznikom stavby ako veci v právnom zmysle nadobúda k nej vlastnícke právo stavebník. Od tohto okamihu, t.j. od vytvorenia vlastníckych práv k stavbe, sú pre takto vytvorenú oblasť vlastníckych vzťahov celkom právne bezvýznamné ďalšie práce, priamo, či nepriamo smerujúce na dokončenie už existujúcej veci, bez ohľadu na to, kto na ne vynaložil náklady. Všetko, čo k pôvodnej stavbe v dôsledku dokončovacích prác, pri jej prístavbe, nadstavbe prirastie, stáva sa jej súčasťou a vlastnícky už patrí tomu, komu patrila stavba ako vec v okamihu svojho vzniku.
Z uvedeného vyplýva, že argument žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nebytovým priestorom ich dobudovaním vlastným nákladom pri tzv. reprofilácii a následnou kolaudáciou, nie je dôvodný. Investície, ktoré žalobca vynaložil, samy osebe neovplyvňujú vlastníctvo stavby, rozhodné nie je ani to pre aký subjekt bolo vydané kolaudačné rozhodnutie. Rozhodnou je jedine tá skutočnosť, že stavebníkom nebytových priestorov, a teda ich vlastníkom, je žalovaný.
Odvolací súd preto rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi bolo uložené nahradiť
úspešnému žalovanému trovy, ktoré podľa § 10 ods. 1, § 13a ods.1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 880,04 € (jeden úkon právnej služby 725,33 €, k tomu náhrada hotových výdavkov v sume 8,04 € a 20% DPH).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.