Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/274/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214206451 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7214206451.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej, vo veci žalobkyne V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, K., zast. JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanej P. F., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XX, K., zast. JUDr. Mariánom Vojčíkom, advokátom, Mäsiarska 3, Košice, o určenie neexistencie dôvodov vydedenia a o neplatnosť závetu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku z 5.11.2014, č.k. 15C/50/2014-122 Okresného súdu Košice II r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom z 5.11.2014 určil, že dôvody pre vydedenie žalobkyne V. T. jej matkou, poručiteľkou P. M., zomrelou dňa XX.X.XXXX, uvedené v listine o vydedení, spísanej dňa 30.4.2008 formou notárskej zápisnice notárom JUDr. Petrom Varhalíkom pod sp. zn. N 35/2008, Nz 18110/2008, nie sú dané. Druhým výrokom určil, že závet poručiteľky P. M., zomrelej dňa 26.4.2013, spísaný dňa 30.4.2008 formou notárskej zápisnice notárom JUDr. Petrom Varhalíkom pod sp. zn. N 35/2008, Nz 18110/2008, podľa ktorého bola za dedičku po poručiteľke ustanovená žalovaná P. F., je neplatný v časti, v ktorej poručiteľka neodkazuje podie 1/4-iny z dedičstva po nej žaobkyni V. T., jej dcére. O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že dôvody pre vydedenie žalobkyne jej matkou v listine o vydedení z 30.4.2008 s údajmi uvedenými vo výroku rozsudku nie sú dané a súčasne, že závet poručiteľky P. M. spísaný formou notárskej zápisnice 30.4.2008, je neplatný v časti, v ktorej jej neodkazuje podiel 1/4-iny z dedičstva. Návrh odôvodnila tým, že od súdnej komisárky pri prejednaní dedičstva po nebohej Anne Valikovej, sa dozvedela, že matka zanechala závet a listinu o vydedení, v ktorých vydedila žalobkyňu a jej deti a celý svoj majetok odkázala žalovanej, ktoré úkony neuznala za platné, a preto bola pri dedičskom konaní odkázaná, aby podala návrh na súd o určenie neplatnosti závetu a neexistencii dôvodov vydedenia. Poukázala na to, že tvrdené okolnosti, ktoré majú byť dôvodmi na vydedenie, neexistovali v čase spísania listiny o vydedení 30.4.2008 a citovala z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/109/2010 z 29.2.2012 -časť o vydedení v dôsledku neposkytnutia pomoci ,s poukazom na to, že základnou podmienkou pre naplnenie tohto dôvodu je odkázanosť poručiteľa na pomoc v súvislosti s tým, že na strane matky žalobkyne - poručiteľky táto podmienka chýbala, pretože nebola v čase spísania listiny o vydedení odkázaná na jej pomoc, ani na pomoc inej osoby, pretože bola úplne sebestačná. Upriamila pozornosť na výpoveď poručiteľky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II sp. zn. 45C/98/2008, kedy sa sama poručiteľka vyjadrila, že o žiadnu pomoc nežiadala a žalobkyňa jej žiadnu konkrétnu pomoc neodmietla. Ďalej žalobkyňa poukazovala na to, že na naplnenie druhého dôvodu vydedenia je základnou podmienkou trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu, pričom obdobie piatich mesiacov od decembra 2007 do apríla 2008, kedy došlo k spísaniu listiny o vydedení je krátkym obdobím, ktoré nenapĺňa znaky trvalosti a taktiež poukázala na to, že poručiteľka sama ju vyhnala vyhrážajúc sa jej motykou. Záverom namietala neplatnosť notárskej zápisnice z dôvodu, že neobsahuje údaje o preukázaní totožnosti matky účastníčok ako poručiteľky pred notárom. Súd prvého stupňa zohľadnil stanovisko žalovanej, ktorá považovala návrh v celom rozsahu za nedôvodný a tvrdenia žalobkyne o tom, že poručiteľka nebola v čase prejavenia vôle vydediť žalobkyňu odkázaná na pomoc žalobkyne za nepravdivé a účelové, pretože si síce vedela občas navariť, vyprať a urobiť niečo v záhradke, no nebola schopná tieto práce vykonávať neustále v potrebnom rozsahu a mnohé jej pomáhala uspokojovať žalovaná. Takáto snaha a ochota na strane žalobkyne (pomôcť poručiteľke s uspokojovaním potrieb) absentovala a preto došlo k spísaniu listiny o vydedení. Žalovaná nesúhlasila s poznámkou, že nie je naplnená podmienka trvalosti nedostatočného záujmu majúc za to, že zákonné ustanovenie takúto podmienku nepozná a naopak obdobie piatich mesiacov žalovaná považovala za veľmi dlhú dobu s prihliadnutím na vek poručiteľky. Na základe uvedených dôvodov žalovaná navrhla zamietnuť návrh v celom rozsahu. S poukazom na ust. § 469a ods. 1 písm. a), b) Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa poukázal na základnú charakteristiku inštitútu vydedenia ako jednostranného prejavu vôle poručiteľa, ktorý musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti s tým, že ust. § 459a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia, ktoré musí poručiteľ uviesť v listine o vydedení, pričom tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení, teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení. Súd prvého stupňa vychádzal z úvahy, že o neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v písm. a) pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi, odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne a z hľadiska, či dedičovo správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. K naplneniu tohto dôvodu vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii (napríklad mu dedič mu neposkytol pomoc pri živelnej pohrome, ohrození života, zdravia alebo jeho majetku zásahom tretích osôb). Potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie týka. Pri odkázanosti poručiteľa na pomoc je ale nevyhnutné, aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, teda, či jej poskytovanie nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka. Ďalej prvostupňový súd upriamil pozornosť na to, že v prípade oboch dôvodov vydedenia (§ 469a písm. a) aj písm. b) OZ), treba posúdiť potrebu pomoci na strane poručiteľa a objektívnu možnosť toho, kto bol poručiteľom vydedený, poskytnúť mu potrebnú pomoc a prejavovať opravdivý záujem. Tento dôvod vydedenia spravidla nie je daný vtedy, ak poručiteľ pomoc a prejavy opravdivého záujmu vydedeného dediča odmieta a tiež vtedy, ak vydedenému dedičovi v poskytnutí potrebnej pomoci poručiteľovi a prejavovaní opravdivého záujmu bránili dôležité objektívne prekážky. V zmysle ustálenej judikatúry súdov pri posudzovaní dôvodu vydedenia podľa písm. b) je treba otázku, či potomok o poručiteľa trvale neprejavoval skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a z aspektu dobrých mravov, pričom jedným z hľadísk, ktoré treba vždy skúmať, je to, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejavovať skutočný záujem, teda, či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Vydedenie prichádza do úvahy len vtedy, ak poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, ak sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka a ak mu táto situácia vadí. Neprichádza do úvahy v situácii, keď mu je tento stav ľahostajný, prípadne k nemu sám a podstatne prispel. Súd prvého stupňa zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa bola účastníčkou konania o vrátenie daru (ako žalovaná strana) vedeného pred Okresným súdom Košice II sp. zn. 45C/98/2008, v ktorom súd už vydal právoplatné rozhodnutie v jej prospech, v ktorom konaní sa poručiteľka domáhala od žalobkyne vydania daru tvrdiac, že žalobkyňa svojím správaním hrubo porušovala dobré mravy, že odmietla rodičom poskytnúť potrebnú pomoc aj keď na ňu boli odkázaní a preto ju výzvou z 28.4.2008 požiadala o vrátenie daru. V danom konaní súd mal za to, že nebolo preukázané tvrdené správanie sa žalobkyne porušujúce dobré mravy, a to ani vo forme porušenia značnej intenzity ani vo forme sústavného menej závažného porušovania a tiež ani vo forme neposkytnutia potrebnej pomoci, argumentujúc vyjadrením samotnej poručiteľky, ktorú na vrátenie daru neviedlo správanie sa žalobkyne, ale požiadavky a snaha jej vnuka. Súd prvého stupňa vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31.3.2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010 mal za to, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu viazaný jej skorším posúdením, pokiaľ ide o nový nárok - neidentický s predmetom skončeného konania, je súd aj v tomto novom občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky viazaný vyriešením v skoršom konaní. V konaní o vrátenie daru súd posudzoval hmotnoprávny vzťah medzi poručiteľkou a žalobkyňou, teda správanie sa žalobkyne k poručiteľke za posledné tri roky pred žiadosťou o vrátenie daru, kde bolo nesporne preukázané, že vzťahy medzi žalobkyňou a poručiteľkou boli až do decembra 2007 dobré a ku konfliktu a názorovej nezhode došlo až v decembri 2007 v súvislosti s prejednávaním dedičstva po otcovi žalobkyne. Posúdenie vzťahu medzi poručiteľkou a žalobkyňou sa týkalo teda aj obdobia od decembra 2007 do 28.4.2008, ktoré je rozhodujúcim pre toto konanie a súd v predchádzajúcom konaní právoplatne vyriešil otázku hmotnoprávneho vzťahu, ktorú aj v predmetnom konaní je potrebné posudzovať ako prejudiciálnu, a to potrebu pomoci poručiteľky, objektívnu možnosť žalobkyni poskytnúť takúto pomoc, či správanie žalobkyne voči poručiteľovi bolo alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Prvostupňový súd poukázal na výpoveď samotnej poručiteľky v konaní 45C 98/08, ktorou bolo preukázané, že so žalobkyňou do smrti jej manžela (otca žalobkyne) nemali žiadne spory, pomáhala im a po smrti manžela poručiteľka žalobkyňu o nič nežiadala a žalobkyňa jej konkrétne žiadnu pomoc neodmietla, pričom poručiteľke poskytovala žalovaná, ktorá bola nezamestnaná a bola doma. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa uzavrel, že neboli preukázané dôvody vydedenia podľa § 469a písm. a/ OZ. Aj vo vzťahu k dôvodom vydedenia podľa písmena b/ citovaného paragrafu súd prvého stupňa poukázal na výpoveď poručiteľky v konaní 45C 98/08 a v časti týkajúcej sa dobrých vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou do smrti manžela poručiteľky, pričom poručiteľka pred súdom nevyjadrila ľútosť nad zhoršením vzťahov po smrti jej manžela, ani nevyjadrila, že by sama mala záujem o stretnutia so žalobkyňou. Súd vyhodnotil situáciu tak, že poručiteľka sama a podstatne prispela k vzájomnému stavu nezáujmu, keď žalobkyňu vyhnala od jej domu motykou a uzavrel, že v danom prípade nebola preukázaná ani existencia druhého dôvodu, pre ktorý poručiteľka žalobkyňu vydedila. Súd prvého stupňa odôvodnil nevykonanie ďalších navrhovaných dôkazov (výsluch dcér V. a D. F., svedka V. T.) majúc za to, že ich výpovede by nemohli nič zmeniť na vyššie uvedenom právnom závere o nepreukázaní existencie dôvodov vydedenia vychádzajúc predovšetkým z výpovede samotnej poručiteľky v konaní vedenom pod sp.zn. 45C 98/2008, ktoré vyjadrenie vôle samotnej poručiteľky považoval súd za zásadný a rozhodujúci. Na zdôraznenie súd prvého stupňa poukázal aj na výpoveď žalovanej, ktorá bola v konaní 45C 98/1998 vypočutá ako svedkyňa ,kde potvrdila, že poskytovala pomoc poručiteľke a nevedela sa vyjadriť k žiadnej konkrétnej situácii, kedy by žalobkyňa odmietla poručiteľke pomoc. Podľa názoru prvostupňového súdu žiaden dôkaz, ktorý by bol vykonaný v tomto konaní by nemohol preukázať opak tvrdení samotnej poručiteľky o tom, že nikdy nedošlo k situácii, že by žalobkyňa odmietla poručiteľke pomoc, o ktorú ju žiadala a taktiež by neboli žiadne dôkazy spôsobilé vyvrátiť nesporne zistenú skutočnosť, že žalovaná zabezpečovala starostlivosť o matku v potrebnej miere, a preto nebolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať, aby ako zamestnaná poskytovala matke starostlivosť v rozsahu ako ju uskutočňovala žalovaná, ktorá zamestnaná nebola v danom období. Poručiteľka nebola odkázaná na pomoc žalobkyne, situáciu, že žalobkyňa neprejavovala o poručiteľku záujem spôsobila v značnej miere sama poručiteľka svojim vzťahom k nej, a teda neboli naplnené dôvody vydedenia. Súd sa stotožnil s argumentmi žalobkyne pokiaľ ide o formu závetu, keď podľa ust. § 47 písm. e/ Notárskeho poriadku musí obsahovať notárska zápisnica aj údaj o tom, ako bola preukázaná totožnosť účastníkov a svedkov, čo notárska zápisnica spísaná 30.4.2008 notárom JUDr. Petrom Varhalíkom neobsahuje. Žalobkyňa sa ale nedomáhala vyslovenia neplatnosti celého závetu, ale len jeho časti uvedenej vo výroku, týkajúcej sa jej dedičského podielu. Za situácie, keď nie sú dané dôvody vydedenia žalobkyne a ako plnoletému potomkovi nebolo žalobkyni zanechané aspoň toľko, koľko robí jej dedičský podiel zo zákona, lebo závetom zanechala poručiteľka celý svoj majetok žalovanej, súd nárok v časti neplatnosti časti závetu považoval za dôvodný. Na základe uvedených dôvodov súd vyhovel návrhu v celom rozsahu a vzhľadom na to, že pre rozhodnutie o trovách konania je potrebné zo strany súdu skúmať zárobkové a majetkové pomery na strane oboch účastníčok konania, ponechal rozhodnutie o trovách konania na samostatné uznesenie v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. Uvedený rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/ O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania. K formálnym nedostatkom notárskej zápisnice žalovaná vyjadrila názor, že spôsob overenia totožnosti, ako aj spôsob jeho zachytenia v predmetnej notárskej zápisnici je štandardným spôsobom overovania totožnosti osôb, ku ktorej navrhla v ďalšom konaní vypočuť JUDr. Petra Varhalíka. Žalovaná mala za to, že nie je daná prekážka rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O.s.p. vo vzťahu ku konaniu, ktoré bolo vedené Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 45C 98/2008, nakoľko v tomto konaní sa žalobkyňa domáha neexistencie dôvodov vydedenia a neplatnosti závetu a v konaní 45C 98/2008 bolo predmetom konania vrátenie daru, pričom nejde o spory rovnakých účastníkov konania, preto rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vrátenie daru nie je prejudiciálnou otázkou pre rozhodnutie v tomto konaní. Žalovaná poukázala na to, že pre prípad, kedy ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), t.j. v prípade, keď nie je daná prekážka rei iudicatae platí, že nový nárok (neidentický s predmetom skončeného konania), ktorý sa odvodzuje z predchádzajúceho konania, je nevyhnutné posudzovať vo vzťahu k riešeniu predbežnej otázky tak, že je povinnosťou súdu považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto predbežnej otázke sformulované vo výroku rozhodnutia súdu. V nadväznosti na uvedené žalovaná poukázala na to, že v konaní o vrátenie daru sa nie vo výroku, ktorý má záväzný charakter, ale v odôvodnení rozhodnutia ,súd zaoberal otázkou vzájomných vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je záväzné pre iné konania. V novom konaní podľa názoru žalovanej musí súd rešpektovať prejudiciálny účinok výroku právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov, teda na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať, len ak to stanovuje zákon. Námietku rozsúdenej veci prejudiciálnej otázky teda žalobkyňa uplatnila nedôvodne a súd nesprávne aplikoval žalobkyňou uvádzaný judikát rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Cdo 44/2010. Žalovaná ďalej poukázala na odlišne zákonom zakotvené dôvody na vrátenie daru a dôvody na vydedenie, keď darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu, alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy, oproti čomu poručiteľ môže vydediť potomka, ak a/ v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b/ o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať a zároveň zákon stanovuje aj dôvody pod písmenom c/ a d/, ktoré sa však nevzťahujú na daný prípad. Žalovaná poukazujúc na vyššie uvedenú odlišnosť zakotvenia podmienok, resp. dôvodov pre vrátenie daru a vydedenie dediča, najmä odlišnosť spočívajúcu v rozsahu, intenzite, príčinách, následkoch a vzájomnosti konania jednotlivých osôb mala za to, že nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že ak nie sú splnené podmienky pre vrátenie daru, tak nie sú splnené ani podmienky pre vydedenie, teda, že vyriešením otázky splnenia podmienok pre vrátenie daru je vyriešením prejudiciálnej otázky vo veci existencie dôvodov vydedenia. Žalovaná ďalej poukázala na zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku spočívajúcu v tom, že konajúci súd na jednej strane konštatoval, že je tu prekážka rozhodnutej veci v zmysle vyriešenej prejudiciálnej otázky posúdenia hmotnoprávneho vzťahu, ktorú súd musí akceptovať ako záväznú pre toto konanie, na druhej strane vo svojom odôvodnení rozsudku sa zaoberá posudzovaním, či došlo k naplneniu podmienok pre vydedenie alebo nie po skutkovej stránke. Žalovaná mala tiež za to, že súd z výpovede poručiteľky vybral iba tie časti, ktoré pozmenil tak, aby sa z výpovede žalobkyne preukázalo, že nepotrebovala žiadnu pomoc, že správanie sa žalovanej bolo v súlade s dobrými mravmi. Napokon žalovaná namietala, že v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol niektoré časti výsluchu účastníkov konania v konaní o vrátenie daru, kde žalovaná nebola účastníčkou konania a nemohla svedkom klásť otázky, preto takýmto postupom súd odňal žalovanej možnosť konať pre súdom. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu k odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. poukázala na odôvodnenie rozsudku v časti, kde súd poukázal na to, že nevykonanie dôkazov podľa predstáv alebo návrhov účastníkov konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkom možnosť konať pred súdom a k dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. uviedla, že z odvolania nie je zrejmé, akú vadu konania má žalovaná na mysli. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. žalobkyňa opäť poukázala na odôvodnenie rozsudku v ktorom súd konštatoval svoje dôvody, pre ktoré nevykonal ďalšie dokazovanie, pričom v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. nie účastníci konania, ale súd rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná. Pri odvolacom dôvode v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. sa žalobkyňa v 1. rade vyjadrila k namietanej zmätočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukazujúc na to, že súd prvého stupňa nepovažoval existenciu rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 45C 98/2008 z 27.10.2009 za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania (ktorým je res iudicata podľa § 159 ods. 3 O.s.p.) a konanie nezastavil podľa § 104 ods. 1 O.s.p. .Súd prvého stupňa sa v rozhodnutí iba pridŕžal, teda sa neodchýlil od už raz súdom vyriešenej otázky hmotnoprávneho charakteru, keď Okresný súd Košice II sa už zaoberal otázkou vzájomných vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou a riadne ju zodpovedal vykonaním dôkazov a ich právnym posúdením. Súd prvého stupňa hlavne poukázal na výpoveď poručiteľky na pojednávaní konanom 3.8.2009, ako aj na výpoveď žalovanej, ktorá bola v uvedenom konaní vypočutá ako svedkyňa. Žalobkyňa sa domnieva, že označenie tohto odvolacieho dôvodu (nesprávne právne posúdenie) bolo spôsobené omylom žalovanej pri rozlišovaní prekážky rozsúdenej veci od aplikácie už vyriešenej otázky hmotnoprávneho vzťahu medzi poručiteľkou a žalobkyňou v odvolaním napadnutom rozsudku. K odvolaniu žalovanej voči druhému výroku rozsudku namietajúc bežnú dlhoročnú prax notárov pri spisovaní notárskych zápisníc žalobkyňa poukázala na to, že údajne bežná dlhoročná prax notárov, na ktorú sa odvoláva žalovaná, nemôže nahradiť znenie platného a účinného zákona, ktorý sa na vec vzťahuje. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti a dôkazy, ktoré by sa týkali obsadenia súdu, alebo by malo byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a žalovaná bola riadne poučená podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 113,32 € (64,54 € + 21,51 € + 8,39 € + 20% DPH) za jeden úkon právnych služieb pri spojení dvoch vecí - vyjadrenie z 20.10.2015 k odvolaniu žalovanej. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje verejný záujem. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržanie podmienok stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach, a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p., lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a k uplatneným dôvodom odvolania uvádza nasledovné: Žalovaná podané odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 písm.a/ až h/ O.s.p. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov patrí medzi vady konania v zmysle § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. Vadami konania podľa § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní, v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu (nepredvolanie alebo oneskorené predvolanie), neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O.s.p.) alebo poučenie o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O.s.p.), rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď na to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania môže byť aj okolnosť vzťahujúca sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ pri dokazovaní nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§ 122 ods.1 O.s.p.), svedok nebol riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným v § 129 ods.1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.) a pod. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Podľa ust. § 157 ods.2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v súlade s citovaným zákonným ustanovením je súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia a z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené tak po skutkovej ako aj právnej stránke. V odôvodnení rozsudku je potrebné uviesť okrem toho, čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov ,aké je stanovisko ( obrana ) žalovaného, aj to, ktoré skutočnosti boli dokazovaním prípadne zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zákonom predpísaným spôsobom preukázané podľa názoru súdu a ktoré nie, resp. ktoré z nich súd považuje pre rozhodnutie vo veci za bezvýznamné. Pri každej jednotlivej skutočnosti - skutkovom zistení (preukázanom aj nepreukázanom) musí súd stručne a jasne uviesť, ako k svojmu záveru dospel, t.j. z akých dôkazov tento záver podľa názoru súdu vyplýva a ako tieto dôkazy v súlade s § 132 až § 135 O.s.p. hodnotil. Uvedené je potrebné najmä vtedy, ak ide o dôkazy protichodné. Rovnako je potrebné uviesť dôvody, pre ktoré súd nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov a následne jednotlivé preukázané skutkové zistenia má súd premietnuť do záverov o skutkovom stave veci - do tzv. skutkovej vety, na ktorú nadväzuje právne posúdenie veci. Z odôvodnenia rozsudku teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré musia byť v súlade so skutkovými zisteniami. Odôvodnenie musí byť úplné v tom zmysle, že sa vyporiada so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatneným nárokom a obranou proti takémuto uplatneniu. O nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak odôvodnenie uvedené náležitosti neobsahuje alebo dôvody rozhodnutia sú nezrozumiteľne podané a to aj v prípade, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplýva. O nepreskúmateľný rozsudok ide tiež vtedy, ak súd v odôvodnení rozsudku iba cituje skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov bez toho, aby presne špecifikoval, aké zistenia, z ktorých konkrétnych dôkazov vyvodil a aký majú tieto zistenia význam z hľadiska hmotného práva. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako z viacerých rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak sa súd nedostatočným spôsobom vyporiada s argumentáciou účastníka týkajúcou sa skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci, takýmto postupom vo svojich dôsledkoch odníma účastníkovi právo konať pred súdom a porušuje jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (uverejneného oznámením č. 209/1992 Zb. a čl. 102/1999 Z.z.), lebo v takom prípade účastník objektívne nemá možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný, t.j. neumožňuje mu pri nespokojnosti s rozhodnutím efektívne využitie jeho procesného práva na podanie odôvodneného odvolania. Preto, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje vyššie uvedené náležitosti alebo obsahuje nezrozumiteľné dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd nezistil ,že by v danom prípade došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 písm a) až h) O.s.p. ( t.j. nie je daný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.) a zároveň dospel k záveru ,že nie je daný ani odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p., pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne procesné nedostatky, porušenia (nesprávny procesný postup), ktorými malo byť konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom vo vzťahu k žalovanému alebo iným procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok v danom prípade nie je možné vyhodnotiť ako nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol všetky skutočnosti požadované v § 157 ods.2 O.s.p., pričom pri každej jednotlivej skutočnosti - skutkovom zistení stručne a jasne uviedol ako ku svojmu záveru dospel a ako jednotlivé dôkazy v súlade s § 132 až § 135 O.s.p. hodnotil. Rovnako súd uviedol, prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov a jednotlivé preukázané skutkové zistenia premietol do záverov o skutkovom stave veci - do tzv. skutkovej vety, na ktoré nadviazal právne posúdenie veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré sú vo vzájomnom súlade, pričom súd sa vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatneným nárokom a obranou proti uplatnenému nároku. Nedôvodná je teda námietka žalobcu o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia . Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom . Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. nie podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený ,pretože nedošlo počas konania pred súdom prvého stupňa k nevykonaniu takých účastníkom navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť . Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz navrhnutý účastníkom nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Aj keď súd prvého stupňa nevykonal žalovanou navrhované dôkazy, je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné, teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné. Nevykonanie jednotlivých navrhovaných dôkazov vo svojom rozhodnutí aj náležite odôvodnil. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod, keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 132, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.e/ O.s.p. je v súdnej praxi daný vtedy ,ak účastník oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 205a ods. 1 písm. c) a d) a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, t.j. je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. Podľa ust. § 205a ods.1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak: a)sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b)má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c)odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4, d)ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného je zrejmé, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v prvostupňovom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorý nahradil v sporovom konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia pripúšťali tzv. nóva. Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, pretože postupu prvostupňového súdu v konaní a ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z vyššie uvedených dôvodov. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd dospel po preskúmaní napadnutého rozsudku k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, nakoľko z náležite zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil správny právny záver, pretože aplikoval správne právne normy a tieto aj správne interpretoval. K námietkam vzťahujúcim sa na prekážku rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 O.s.p. odvolací súd uvádza, že tvrdenie žalovanej o tom, že v konaniach o vrátenie daru (45C98/2008) a o neplatnosť vydedenia a závetu nie je totožný okruh účastníkov a o tom, že predbežná otázka nebola vyriešená vo výroku rozsudku sp.zn. 45C 98/2008 je síce správne , avšak zároveň odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa existenciu rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. 45C 98/2008 z 27.10.2009 nepovažoval za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a konanie nezastavil podľa § 104 ods. 1 O.s.p., ale tak, ako na to poukazuje žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu, iba sa pridŕžal vyriešenej otázky hmotnoprávneho charakteru - otázky vzájomných vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou, ktorá bola v konaní 45C 98/2008 zisťovaná vykonaním dôkazov a ich právnym posúdením. Obdobne aj keď sa odvolací súd stotožňuje s tvrdením žalovanej o odlišnosti medzi zákonom zakotvenými dôvodmi na vrátenie daru a dôvodmi na vydedenie ( keď darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu, alebo členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy, oproti čomu poručiteľ môže vydediť potomka, ak a/ v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b/ o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať) aj s tvrdením, že nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že ak nie sú splnené podmienky pre vrátenie daru, tak nie sú splnené ani podmienky pre vydedenie( teda, že vyriešením otázky splnenia podmienok pre vrátenie daru je vyriešením prejudiciálnej otázky vo veci existencie dôvodov vydedenia), zároveň však odvolací súd poukazuje na to , že súd prvého stupňa v danom prípade nevyvodil záver o nenaplnení dôvodov na vydedenie dôvodiac priamo tým, že neboli splnené podmienky pre vrátenie daru ,ale iba zohľadnil skutočnosti ,ktoré vyplynuli z dokazovania v konaní o vrátenie daru a tieto vyhodnotil vo vzťahu k existencii zákonom stanoveným dôvodom vydedenia ( t.j. k právnemu posúdeniu danosti dôvodov na vydedenie). Podľa § 469a ods1,3 OZ poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d) trvalo vedie neusporiadaný život. O náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480; v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia. Vydedením sa v zmysle cit ustanovenia rozumie jednostranný výslovný prejav vôle, ktorým poručiteľ odoberie svojmu potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo dediť, ktoré by mu inak podľa zákona patrilo. Aby bolo vydedenie platné, musí spĺňať zákonom dané formálne náležitosti, ktoré sa týkajú obsahu vôle, jeho prejavu, predmetu a subjektov, ktoré právny úkon uskutočňujú. Vydediť možno len tzv. neopomenuteľných dedičov. Sú to deti a ďalší potomkovia v priamej línií poručiteľa. Vydedenie sa teda nemôže týkať iných fyzických osôb než potomkov. Súd prvého stupňa správne zohľadnil, že poručiteľ môže vydediť potomka len z taxatívne vymedzených dôvodov, teda z dôvodov presne uvedených v zákone (§ 469 ods. 1 OZ), pričom na platné vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku vydedenia prichádza do úvahy len taký zákonný dôvod ktorý existoval už v čase prejavu poručiteľovej vôle o vydedení. To znamená, že prejav o vylúčení dediča možno urobiť len vtedy, keď už dedič spĺňal niektorú zákonnú podmienku na vydedenie. Vo vzťahu k dôvodom vydedenia uplatneným v danom prípade vychádzal zo správnej úvahy, že o neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v písmene a) pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potrebnosť pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať na základe objektívnych okolností prípadu a s prihliadnutím na to, či dedičovo správanie bolo alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Posúdenie dôvodnosti vydedenia, ak pôjde o dôvod podľa písmena b), teda že potomok o poručiteľa trvale neprejavuje ozajstný záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, je viazané na skúmanie či išlo o taký nezáujem, ktorý bol trvalý, v dôsledku čoho potomok neprejavoval voči poručiteľovi ani minimálny záujem o jeho život a zdravie a pod. Pri úvahe, či ide o neprejavenie ozajstného záujmu v zmysle cit. ustanovenia, je považovaný za rozhodujúci vzťah medzi poručiteľom a potomkom, pričom pri hodnotení otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, nie je možné opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, obzvlášť, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie ozajstného záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24. februára 2010). Pri posudzovaní existencie tvrdených dôvodov vydedenia (uplatnených v listine o vydedení) v súlade s vyššie uvedenými zásadami a v snahe zohľadniť objektívne okolnosti tohto konkrétneho prípadu prvostupňový súd správne bral zreteľ na skutočnosti vyplývajúce z dokazovania vykonaného v konaní 45C 98/2008 ,a najmä na obsah výpovede poručiteľky (v konaní 45C 98/2008 žalobkyne ) ,ktorá bola spôsobilá najlepšie vyjadriť vzťahy medzi ňou a žalobkyňou .Tvrdenia žiadnej inej osoby nemôže mať väčšiu relevanciu vo vzťahu k posúdeniu vzťahu poručiteľky a žalobkyne ako výpoveď samotnej poručiteľky, a to aj s poukazom na skutočnosť, že sa vyjadrovala práve k obdobiu relevantnému aj pre posúdenie danosti dôvodov na vydedenie( obdobie pred spísaním listiny o vydedení ) .Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že v konaní o vrátenie daru súd posudzoval vzťah medzi poručiteľkou a žalobkyňou, teda správanie sa žalobkyne k poručiteľke za posledné tri roky pred žiadosťou o vrátenie daru, kde bolo nesporne preukázané, že vzťahy medzi žalobkyňou a poručiteľkou boli až do decembra 2007 dobré a ku konfliktu a názorovej nezhode došlo až v decembri 2007 v súvislosti s prejednávaním dedičstva po otcovi žalobkyne. Posúdenie vzťahu medzi poručiteľkou a žalobkyňou sa teda týkalo aj obdobia od decembra 2007 do 28.4.2008, ktoré je rozhodujúcim pre toto konanie. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.