Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/115/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216200059 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7216200059.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa Ing. T. W. nar. X.X.XXXX bývajúceho V. XXX B.. X/XX X. T. zastúpeného JUDr. Jozefom Čorbom, PhD. advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Žižkovej č. 39 proti manželke navrhovateľa Ľ. W. nar. X.XX.XXXX bývajúcej V. XXX B.. X/XX X. T. zastúpenej JUDr. Alenou Zadákovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Kováčskej č. 32 v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému Z. W. nar. XX.X.XXXX a maloletému T. W. nar. X.XX.XXXX zastúpených v konaní kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 1.4.2016 č.k. 23P 1/2016-49 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie v časti zastavenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Zrušuje uznesenie v časti zastavenia konania o rozvod manželstva navrhovateľa a manželky navrhovateľa, trovách konania a v tejto časti vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil konanie a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie. Nestotožňuje sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pretože v súčasnosti podľa jeho názoru existuje právomoc daná slovenskému súdu - Okresnému súdu Košice II na prejednanie danej veci a vydanie rozhodnutia v rámci tohto konania. Konštatoval, že manželka navrhovateľa vo svojom podaní z 3.3.2016 ako aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení vychádzajú z predpokladu, že nie je daná právomoc slovenských súdov v rámci tohto konania s poukazom na existenciu trvalého pobytu účastníkov konania v T. v zmysle čl. 3 ods. 1 písm.a/ Nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č. 2201/2003. Článok 3 Nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č. 2201/2003 vymenúva 7 kritérií všeobecnej právomoci vo veciach rozvodu, rozluky a anulovania manželstva, pričom je potrebné zdôrazniť, že tieto kritériá sú uvedené alternatívne, čo znamená, že žiadne z týchto kritérií nie je nadradené tomu druhému. Je na účastníkov konania, aby si podľa vlastného výberu zvolili príslušný súd príslušného štátu za predpokladu, ak spĺňajú čo i len jedno z alternatívne vymedzených kritérií čl. 3 Nariadenia Rady. Uviedol, že on aj odporkyňa sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. V čl. 3 ods. 1 písm.b/ Nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č. 2201/2003 je ako kritérium všeobecnej právomoci súdu vo veci rozvodu uvedené kritérium spoločného štátneho občianstva manželov. Preto správne zvolil slovenský Okresný súd Košice II za súd, ktorý má právomoc a je príslušný vo veci konať a rozhodovať. Napriek skutočnosti, že odporkyňa uvádza, že vo veci rozvodu začalo konanie aj na súde v Rakúsku v rámci konania č. 20C/11/16b konanie iniciované návrhom navrhovateľa zo dňa 4.1.2016 na slovenskom súde - Okresnom súde Košice II začalo skôr. Citoval ust. § 83 O.s.p., ktorý upravuje inštitút litispendencie, t.j. prekážky prv začatého súdneho konania. Táto prekážka zabraňuje, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej veci a je daná, ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Ak nie je splnený čo i len jeden znak, nejde o tú istú vec. Totožnosť predmetu konania je totožnosť nároku uplatneného z rovnakého skutkového základu či už skutkového deja, ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010 sp.zn. 5Cdo 77/2009. Zdôraznil, že Okresný súd Košice II má v súčasnosti danú právomoc a je príslušný vo veci konať a je to práve konanie v rovnakej veci vedené v Rakúsku, u ktorého z dôvodu prekážky litispendencie je potrebné podniknúť kroky vedúce k jeho zastaveniu, pretože rakúsky súd v súčasnosti nie je oprávnený konať s ohľadom na skôr začaté konanie v rámci skutkovo zhodného stavu a rovnakého okruhu účastníkov konania vedeného na Okresnom súde Košice II. Vzhľadom na čl. 3 ods. 1 písm.b/ Nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č. 2201/2003, t.j. štátne občianstvo Slovenskej republiky u všetkých účastníkov konania a prv podaný návrh na začatie konania zo strany navrhovateľa pred príslušným slovenským súdom zakladajú právomoc na konanie a rozhodovanie vo veci Okresného súdu Košice II. Poukázal na to, že aj manželka navrhovateľa aj maloleté deti majú stále trvalý pobyt na území SR, všetci sú štátnymi občanmi SR a majú tu svoje majetkové aj rodinné záujmy a do Rakúskej republiky sa odobrali dočasne za účelom dosiahnutia vyššieho zárobku, a preto je otázne, či vôbec existuje dôvod na aplikáciu Nariadenia č. 2201/2003, ktoré bolo prijaté za účelom riešenia kolízií situácií, kde vzhľadom na prítomnosť medzinárodného prvku prichádza do úvahy uplatnenie právomoci súdov z rôznych členských štátov EÚ. 3. Manželka navrhovateľa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť napadnuté uznesenie ako vecne správne. Nesúhlasí so stanoviskom navrhovateľa, že je len na účastníkoch konania, aby si podľa vlastného výberu zvolili príslušný súd, ak spĺňajú jednu z alternatívne vymedzených kritérií uvedených v čl. 3 Nariadenia Rady Európskeho spoločenstva č. 2201/2003. Konštatovala, že právomoc vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva je upravené Nariadením Rady Európskeho spoločenstva č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach. Ustanovenia tohto nariadenia sa uplatňujú na všetky členské štáty okrem F.. Podľa čl. 3 Nariadenia majú vo veciach rozvodu manželstva právomoc súdu členského štátu, na ktorého území majú manželia obvyklý pobytu alebo manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva alebo má tam odporca obvyklý pobyt. Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností je upravená v čl. 8 a nasl. Nariadenia, v zmysle ktorého platí, že na konanie je príslušný súd štátu, v ktorom má dieťa v dobe podania návrhu obvyklé bydlisko. Uvedenú skutočnosť dokladovala listinnými dôkazmi o prihlásení pobytu z centrálnej databázy, z ktorých je nepochybné, že majú všetci trvalý pobyt v T.. Námietka navrhovateľa, že podal návrh skôr, a teda je daná prekážka litispendencie je irelevantná, nakoľko konajúci súd nemá právomoc vo veciach konať, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku, pre ktorú musí konanie zastaviť. Konanie navrhovateľa považovala za účelové, pretože nie sú pravdivé jeho tvrdenia, ktoré uvádza v odvolaní, že ich pobyt v T. je dočasný. Nemá v pláne vracať sa na B.. V T. oficiálne pracujú všetci, odvádzajú tam dane, deti navštevujú škôlky a školy a v T. dostávajú prídavky na deti. Dôvod, prečo nedošlo k odhláseniu trvalého pobytu na B. je taký, že navrhovateľ schoval originály rodných listov detí a do 25.4.2016 nemala k dispozícii ich pasy, oficiálne doklady, ktoré ich oprávňujú zdržiavať sa v T. a oficiálne pracovať. K odhláseniu trvalého pobytu na B. nedošlo len z dôvodu, že navrhovateľ odmietol podpísať súhlas s odhlásením maloletých detí. K tvrdeniu, že by mali na B. majetkové záujmy, uviedla, že aj toto je nepravdivé, nakoľko na B. zostal len prázdny byt, ktorého výlučným vlastníkom je navrhovateľ a všetky ostatné veci si dali previesť do T.. Osobný automobil využíva navrhovateľ v T.. Pripojila rozhodnutie rakúskeho súdu zo dňa 29.4.2016 č.k. 9Pu 70/16d-3 a jedná sa o predbežné rozhodnutie o priznaní výživného, ktoré rozhodnutie navrhovateľ akceptuje, nakoľko výživné zasiela zo svojho rakúskeho účtu v zmysle tohto rozhodnutia. Nestotožňuje sa so stanoviskom navrhovateľa, pretože nie je možné vyberať alternatívne kritériá, ako uvádza navrhovateľ v odvolaní a k argumentu, že sa nemá uplatniť celé Nariadenie odporuje podstate toho, prečo bolo prijaté. V záujme zabezpečenia voľného pohybu osôb, kedy občania nestrácajú svoje občianstvo, ale nachádzajú pobyt na území iného členského štátu, musela EÚ prijať niečo, aby nebrzdila tento pohyb kvôli prípadným súdnym sporom, tak založila právomoci členských štátov na obvyklom pobyte. Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností upravené Nariadením sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti a čo sa týka litispendencie, poukazuje na to, že A. ii bis má osobitné ustanovenie čl. 19 ods. 1, ak sa vedú konania týkajúce sa rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, súd ktorý začal konať ako druhý aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať. Teda je tu odlišná úprava, keďže ukladá súdu len prerušiť konanie, nie ho zastaviť. Prvostupňový súd preto správne posúdil právomoc, resp. nedostatok a konanie zastavil a súd v T.akal, kým o právomoci nerozhodnú slovenské súdy. 4. Navrhovateľ podaním doručeným súdu prvej inštancie 14.7.2016 doplnil odvolanie o ďalšie skutočnosti a poukázal na to, že návrhom sa domáhal vydania predbežného opatrenia na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti, o ktorom návrhu Okresný súd Košice II rozhodol uznesením pod sp.zn. 27P 152/2016-19 zo dňa 11.5.2016 tak, že ho zamietol a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4.6.2016. V tejto veci Okresný súd Košice II nekonštatoval nedostatok podmienky konania akou je podmienka právomoci slovenského súdu vo veci konať a rozhodovať, ale naopak vo veci konal a rozhodoval a nakoniec meritórne a právoplatne rozhodol, čím svojím konaním vyhodnotil, že je vo veci splnená podmienka pre konanie, t.j. Okresnému súdu Košice II je daná právomoc vo veci konať a rozhodovať. 5. Manželka navrhovateľa predložila rozhodnutie Okresného súdu G. N. rozhodnutie o dočasnom nariadení zo dňa 12.7.2016, ktorým súd určil výživné na maloleté deti v sume 322 € pre mal. Z. a 285 € pre mal. T. a dočasným nariadením zo dňa 14.7.2016 upravil styk počas prázdnin, preto navrhujú odvolaciemu súdu potvrdiť napadnuté uznesenie ako vecne správne. 6. Navrhovateľ vo vyjadrení k stanovisku a doplneniu stanoviska konštatoval, že podľa manželky navrhovateľa je príslušný na rozhodnutie veci súd v T. a svoje tvrdenia opiera o čl. 8 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.10.2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000. Citoval čl. 8 ods. 1 Nariadenia, rozsudok Súdneho dvora zo dňa 1.10.2004 vo veci C 436/13. Pretože článok 8 Nariadenia neobsahuje žiaden výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „obvyklý pobyt", toto určenie sa musí vykonať s ohľadom na kontext ustanovení Nariadenia a jeho cieľ, najmä ten, ktorý vyplýva z jeho odôvodnenia k článku 12, podľa ktorého ním stanovené kritéria a právomoci sú konštruované tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa a najmä kritériu blízkosti. Štát obvyklého pobytu dieťaťa musí byť určený na základe súhrnu osobitných, skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte, musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter, a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy je potrebné vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území pobytu členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby dieťaťa v danom štáte, t.j. štát, v ktorom dieťa fakticky určitý čas žilo, kde navštevovalo školu, predškolské zariadenie, zúčastňovalo sa mimoškolských aktivít, kde si vytvorilo blízke citové väzby k príbuzným, prípadne k priateľom (uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.03.2014 č.k. 8CoP/35/2013). Na základe vyššie uvedenej judikatúry je zrejmé, že pojem obvyklý pobyt treba chápať v širších súvislostiach hlavne s aspektom na záujmy dieťaťa a nie doslovne vzťahovať, len na miesto aktuálneho pobytu dieťaťa, tak ako to uvádza vo svojom stanovisku manželka navrhovateľa. Navrhovateľ sa spoločne s manželkou navrhovateľa a maloletými odsťahovali do T. republiky v roku 2015, ani nie rok na to podal navrhovateľ návrh na rozvod, čo je na adaptáciu maloletých a vytvorenie si silných sociálnych väzieb, naučenie sa jazyka neprimerane krátky čas a práve v takomto prípade treba zohľadniť pri výklade pojmu obvyklý pobyt aj ďalšie faktory a nielen aktuálny pobyt dieťaťa v T. republike. Navyše maloletí majú na území B. republiky vytvorené silné vzťahy so svojimi starými rodičmi a taktiež s priateľmi navyše sú stále občanmi B. republiky. Na základe vyššie uvedených skutočností, je zrejmé, že miesto obvyklého pobytu maloletých sa nachádza na území B. republiky a nie na území T. republiky. Skutočnosť, že došlo k prihláseniu trvalého pobytu maloletých v T. odporkyňou, nemá žiaden vplyv ani súvislosť s výkladom pojmu obvyklý pobyt, pretože sa jedná o absolútne dva odlišné pojmy. Odporkyňa taktiež tvrdí, že navrhovateľ odmietol podpísať súhlas s odhlásením trvalého pobytu maloletých detí v B. republike, toto tvrdenie je absolútne nepravdivé a účelové snažiace sa hodiť zlé svetlo na navrhovateľa a navyše ho o podpis súhlasu s odhlásením trvalého pobytu nikdy nežiadala. Tvrdenia manželky navrhovateľa, že zadržiaval a nechcel vydať pasy maloletých sú taktiež nepravdivé a vymyslené. Navrhovateľ sám nedisponoval s pasmi ani inými oficiálnymi dokumentmi maloletých. Toto tvrdenie je jednoducho preukázateľné a to tým, že navrhovateľka počas letných mesiacov zabránila maloletým vycestovať s navrhovateľom na územie B. republiky, čím bol navrhovateľ nútený obrátiť sa so žiadosťou na Okresný súd G. N. v T., ktorý mu v danej veci vyhovel. Okresný súd G. N. v T. zároveň konštatoval, že nie sú žiadne mimoriadne dôvody, ktoré by bránili styku otca s maloletými, že sa jedná skôr o vzájomné obvinenia rodičov, ktoré sú negatívne hodnotené, ale v konečnom dôsledku nie je zjavné žiadne ohrozenie blaha detí. Tvrdenia odporkyne, že navrhovateľ koná účelovo sú absolútne neopodstatnené. Účelovosť možno naopak vidieť v správaní manželky navrhovateľa, ktoré spočíva vtom, že len v apríli 2015 sa presťahovali na jej naliehanie do T. republiky. Navrhovateľ s tým z počiatku nechcel súhlasiť, pretože musel zanechať prácu na území B. republiky v spoločnosti, v ktorej pracoval dlhodobo a mal tam dobré zázemie. Musel tak začínať v novom zamestnaní v novom prostredí, nepoznajúc jazyk. Už o niekoľko mesiacov na to (v decembri 2015) manželka navrhovateľa kontaktovala rakúskeho právnika, aby pripravil návrh na rozvod. Dôvody rozvodu, ktoré uvádza sú pritom dlhodobé, nemohli nastať počas ich pobytu v T. republike, prečo teda nedala návrh na rozvod už oveľa skôr a a na území B. republiky ? A prečo nesúhlasí s konaním o rozvode v B. republike, na základe návrhu, ktorý podal navrhovateľ ? Jednoducho preto, že počíta s tým, že ak bude o rozvode a úprave práv k maloletým deťom rozhodovať rakúsky súd, má šancu dosiahnuť vyššie výživné a navyše si robí nádej na to, že sa bude rozhodovať podľa rakúskeho práva a dosiahne aj náhradu nemajetkovej ujmy za rozvod, ktorú slovenské právo nepozná. Je teda ochotná deprimovať maloleté deti výsluchmi pred cudzími úradmi (súdy, Q.) v cudzej reči, len aby dosiahla pre seba vyššie plnenie. Až následne sa navrhovateľ dozvedel, že rozvod v T. republike jej poradila sestra, ktorá v T. republike dlhodobo žije, keď objavil elektronickú komunikáciu medzi manželkou navrhovateľa a jej sestrou, v ktorej ju sestra nabáda, aby sa prišla rozviesť do T. republiky. Manželka navrhovateľa teda proti jeho vôli trvala na odsťahovaní sa do T. republiky len preto, aby zlomyseľne a ľstivo mohla založiť právomoc rakúskych súdov pre konanie o rozvode a o úpravu práv k maloletým deťom, a nie preto, aby našla pre celú rodinu krajšiu budúcnosť v T. republike. Preto presviedčala navrhovateľa, aby o odsťahovaní sa do T. republiky nikomu nepovedal. Odporkyni teda vôbec nejde o dobro a prospech maloletých detí, ale výlučne o jej prospech. Manželka navrhovateľa vo väčšine svojich podaní nepriamo poukazuje na výhodný rakúsky sociálny systém, čím sa potvrdzuje účelovosť jej konania. K akceptácií predbežného rozhodnutia o priznaní výživného, navrhovateľ neakceptoval rozhodnutie pod sp. zn. 9 Pu/70/16d zo dňa 29.04.2016, podal voči nemu odvolanie, ale kým rozhodnutie nie je zrušené musí ho plniť, veď neplnením by naplnil skutkovú podstatu trestného činu. Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty a fakty navrhujeme konajúcemu súdu, aby uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7. Manželka navrhovateľa sa vyjadrila k doplneniu odvolania navrhovateľa a konštatovala, že navrhovateľ v rámci doplnenia odvolania doplnil svoju argumentáciu v prospech existencie právomoci Okresného súdu Košice II. Podľa jeho názoru nadobudnutím právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Košice II sp.zn. 27P 152/2016-19 došlo k vyriešeniu otázky právomoci slovenského súdu vo veci konať a rozhodovať. S týmto názorom nesúhlasí a naďalej trvá na tom, čo bol obsahom jeho predchádzajúcich vyjadrení, najmä ustanovení o právomoci a litispendencie Nariadenia A. ii bis. Uviedla, že názor Okresného súdu Košice II v uznesení nie je záväzný pre odvolací súd. Taktiež v ňom Okresný súd Košice II otázku právomoci dôsledne nerieši. Otázka právomoci patrí medzi základné podmienky konania, ktoré je súd povinný skúmať počas celého konania. Procesný útok zo strany navrhovateľa vníma ako účelový a nedôvodný, a preto navrhuje potvrdiť napadnuté uznesenie. 8. V stanovisku k vyjadreniu navrhovateľa manželka navrhovateľa poukázala na to, že právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností upravuje Nariadenie Rady č. 2201/2003. Spornou otázkou v prejednávanej veci je práve právomoc Okresného súdu Košice II, ktorá má byť podľa navrhovateľa založená na základe čl. 8 A. ii bis. Výklad tohto uznesenia poskytnutý navrhovateľom vníma ako účelový a nesprávny a nezdieľa jeho názor v tom, že obvyklý pobyt je na území B. republiky len z dôvodu, že tu majú maloletí určité rodinné a kamarátske zázemie a vzťahy. Právomoc súdu je nevyhnutnou podmienkou zákonného konania. V tom zmysle je potrebné, aby súd rešpektoval Nariadenie ako priamo uplatniteľnú právnu normu, ktorá má prednosť pred vnútroštátnym zákonodarstvom a správne vyložil ustanovenie čl. 8 uvedeného Nariadenia. Vyslovila názor, že je potrebné rešpektovať vysvetlivky v úvode Nariadenia, konkrétne čl. 12, ktorý uvádza, že kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností upravené týmto Nariadením sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. Preto je správny názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého nie je založená právomoc slovenského súdu, preto poukazujúc na svoje vyjadrenia navrhla odvolaciemu súdu potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. 9. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu a/ na ktorého území: - majú manželia obvyklý pobyt, alebo - manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo - má odporca obvyklý pobyt, alebo - v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býva najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym občanom tohto členského štátu alebo, ak ide o Veľkú Britániu a Írsko, má tam „domicil“; b/ ktorého štátnymi občanmi sú obaja manželia, alebo ak ide o Veľkú Britániu a Írsko, ak tam majú obaja manželia svoj „domicil“. 10. Podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia súdy členského štátu pri výkone právomoci podľa článku 3 o návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak: a/ aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu, a b/ manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa. 11. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právomoc založená podľa odseku 1 zanikne, akonáhle: a/ rozsudok o návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva sa stal právoplatným; b/ v prípade, že k dátumu uvedenému v písm. a/ sa konanie o rodičovských právach a povinnostiach neskončilo, sa stal právoplatným rozsudok v tomto konaní, c/ konania uvedené v písm. a/ a b/ sa skončili z iného dôvodu. 12. Podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ods. 1 sa uplatní s výhradou ustanovení čl. 9, 10 a 12. 13. Podľa čl. 10 Nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a/ každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ dieťa malo pobyt v tomto inom členkom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela, alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i/ do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii/ nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode (i) sa nepodala nová žiadosť; iii/ konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, skončilo podľa čl. 11 ods. 7; iv/ súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť vrátiť dieťaťa. 14. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je potrebné skúmať právomoc vo veciach rozvodu a vo veciach rodičovských práv a povinností a prednostne aplikovať Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Vo veciach rozvodu sú kritériá právomoci konštruované na územnom princípe podľa čl. 3 ods. 1 písm.a/ Nariadenia a princípe štátneho občianstva podľa čl. 3 ods. 1 písm.b/ Nariadenia, ktoré sú v zásade rovnocenné a teda dané na výber. V prípade, ak s konaním o rozvod manželstva súvisí aj konanie týkajúce sa rodičovských práv a povinností, súd členského štátu, ktorý má právomoc podľa čl. 3, má právomoc aj vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorá súvisí s rozvodom, avšak len v prípade, ak aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu a manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa. Táto právomoc však zaniká nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode, ale v konaní o rozvod manželstva nenadobudol právoplatnosť rozsudok vo vzťahu k úprave rodičovských práv a povinností, prípadne sa tieto konania skončili z iného dôvodu (čl. 12 ods. 1 Nariadenia). Vo veciach rodičovských práv a povinností je podľa čl. 8 Nariadenia daná všeobecná právomoc súdu toho členského štátu, na území ktorého má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania. V prípade neoprávneného premiestnenia maloletého dieťaťa z členského štátu, kde malo obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním je zachovaná právomoc toho členského štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt pred premiestnením (čl. 10 Nariadenia). 15. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že v tomto prípade je daná právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci rozvodu manželstva navrhovateľa a manželky navrhovateľa v súlade s čl. 3 ods. 1 písm.b/ Nariadenia, nakoľko obaja sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu musel uznesenie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zastavenia konania o rozvod manželstva, ako aj trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť a v tejto časti vrátiť vec súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 16. Pokiaľ ide o konanie týkajúce sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, odvolací súd skúmal, či sú splnené podmienky pre prorogáciu právomoci uvedené v čl. 12 ods. 1 Nariadenia, pretože aplikácia Nariadenia má prednosť pred vnútroštátnou úpravou, v rámci ktorej je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky s konaním o rozvod spojené aj konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k deťom pochádzajúcim z manželstva na čas po rozvode. V tomto prejednávanom prípade majú obidvaja z manželov rodičovské práva a povinnosti k deťom, pričom manželka navrhovateľa neprijala právomoc Slovenských súdov. Prijatie právomoci v čase začatia konania však musí byť zároveň v najlepšom záujme detí najmä kritériu blízkosti. Táto podmienka však splnená nie je a rozhodnutie o rodičovských právach a povinnostiach si vyžaduje rozsiahle dokazovanie pre súdy členského štátu obvyklého pobytu maloletých detí. Z uvedeného je teda zrejmé, že justičné orgány štátu obvyklého pobytu maloletých detí môžu rýchlejšie a účinnejšie chrániť záujem maloletých detí, ktorým je nesporne aj rozhodnutie vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom najmä s prihliadnutím na charakter trvalosti pobytu účastníkov v T. od mája 2015, kde účastníci oficiálne pracujú, odvádzajú dane, maloleté deti tam navštevujú školské a predškolské zariadenie, poberajú prídavky na deti. Otec detí výživné podľa predbežného opatrenia T. súdu G. N. zo dňa 12.7.2016 uhrádza z rakúskeho účtu. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že začatie konania o rozvod manželstva netvorí prekážku pre začatie konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v členskom štáte obvyklého pobytu maloletých detí. Vzhľadom na to, že neboli splnené všetky podmienky pre prorogáciu právomoci v zmysle čl. 12 ods. 1 Nariadenia, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).