Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/445/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613223606 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7613223606.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej v právnej veci žalobkyne J. V., nar. X.X.XXXX, bytom Q., R. XXX/X, zast. JUDr. Jánom Burocim, advokátom, so sídlom Spišská Nová Ves, Chrapčiakova 7, proti žalovanej C. N.., V., J. 2, IČO: 31690904, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., so sídlom Košice, Užhorodská 21, IČO: 47 231 785, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 16. apríla 2015 č. k. 9C 203/2013-180 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyni sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 72,92 €, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť zástupcovi žalobkyne JUDr. Jánovi Burocimu, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn. 3C/2747/20l2 z l9.l.2012, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok z návrhu vo výške 331,50 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a rozhodol, že žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania na účet jej právneho zástupcu vo výške 382,30 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že spor má základ v poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi účastníkmi dňa 27.10.2008, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou a žalobkyňa v nej má postavenie spotrebiteľa, keďže žalovaná ako poisťovateľ konala v rámci predmetu svojej činnosti. Žalobkyňa uzavrela poistnú zmluvu ako fyzická osoba - spotrebiteľ, keď z predloženej poistnej zmluvy ani z rozhodnutia rozhodcovského súdu nevyplýva, že by pri uzatváraní poistnej zmluvy konala v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd právne vec posúdil podľa ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 4 písm. r/, § 53 ods. 5, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 40 ods. 1 písm. c/, § 40 ods. 2, § 41 ods. 1, § 43 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorú žalobkyňa odôvodnila neplatnosťou rozhodcovskej doložky, bola podaná včas a dôvodne. Dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku je skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Táto je uvedená vo Všeobecných poistných podmienkach s názvom Rozhodcovské konanie (článok XV), je súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného malými písmenami a splýva s ostatnými podmienkami uvedenými vo Všeobecných poistných podmienkach (ďalej len „VPP“). Rozhodcovská doložka tak znemožnila žalobkyni ako spotrebiteľke zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a nútila ju v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím jej bola odobratá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, teda rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukazujúc na ust. § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, a tiež na Smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá vo svojej prílohe uvádza príkladmo nekalé podmienky, o. i. v písm. q/ bod 1 podmienku, podľa ktorej neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo mu ukladať povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane, súd uzavrel, že je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy. Mal za to, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, aj keď žalobkyňa samostatne podpísala osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na rozhodcovskú doložku, ktoré sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných podmienok, pričom žalovaná v konaní nepreukázala, že by žalobkyňa bola riadne oboznámená s VPP a samotná skutočnosť, že podpísala VPP a osobitné zmluvné dojednania, ešte neznamená, že skutočne mala možnosť sa s týmito podmienkami aj oboznámiť. Súd poukázal na to, že VPP a osobitné zmluvné dojednania boli žalobkyňou podpísané v deň uzatvorenia poistnej zmluvy, resp. spolu s poistnou zmluvou, v ktorej je výslovne uvedené, že jej súčasťou sú VPP, ktoré sú písané malými písmenami, obsahujú množstvo právnickej terminológie, a preto je nemožné, aby žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka mala možnosť si ich prečítať a aby pochopila ich text v krátkej dobe, bez možnosti sa s nimi vopred riadne oboznámiť. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v článku XV. VPP je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda absolútne neplatnou pre rozpor s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a Smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a pokiaľ rozhodcovský súd rozhodol na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, nemal právomoc vo veci konať. Z uvedených dôvodov žalobe vyhovel a zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41 v Košiciach sp. zn. 3C 2747/2012 z 19.1.2012. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 382,30 € za 4 úkony právnej služby po 60,07 €, 1 úkon po 30,04 € a jeden úkon po 64,54 € (príprava a prevzatie zastupovania, podanie žaloby, písomné vyjadrenie týkajúce sa veci samej, účasť na pojednávaní 16.4.2015), k tomu náhrada hotových výdavkov za 5 úkonov po 7,81 € a jeden úkon po 8,39 €, spolu trovy konania vo výške 382,30 €. Napokon s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Z. z. uviedol, že žalobkyňa je pre toto konanie oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods.2 písm. za/ cit. zák. a jej žalobe bolo vyhovené, z tohto dôvodu zaviazal žalovanú zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, výšku ktorého určil podľa položky 3 písm. c/ sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. 331,50 €. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p. Poukázala na zmenu právnej úpravy zákonom č. 335/2014 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2015, ktorým sa okrem iného mení a dopĺňa aj zákon č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, kedy v zmysle aktuálneho znenia Exekučného poriadku podľa ust. § 243d ods. 1 exekučné konanie na podklade predmetného rozhodcovského rozhodnutia bolo možné začať len do 31.3.2015, nakoľko na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Žalovaná exekučné konanie proti žalobkyni na základe rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C 2747/2012 z 19.1.2012 neiniciovala, a tak predmetný rozhodcovský rozsudok žalobkyňu a žalovanú nezaväzuje, čo znamená, že daný rozhodcovský rozsudok stráca svoju právoplatnosť, v dôsledku čoho obaja účastníci bez vlastného pričinenia sú objektívne bez akéhokoľvek právneho záujmu na výsledku konania, pretože ich právne postavenie sa rozhodnutím v tomto konaní nijak nezmení. Súd preto koná a rozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku, ktorý už nikoho nezaväzuje a to bez ohľadu na výsledok konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Preto žiada, aby z tohto dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne. Napriek tomu zotrvala na tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, považuje ho za nepredvídateľné a vytýkala súdu prvého stupňa porušenie jej procesných práv a odňatie možnosti konať pred súdom tým, že súd si nesplnil procesné povinnosti podľa § 118 ods. 2 O.s.p., pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2011, sp. zn. 3Cdo 236/2010. Bola toho názoru, že súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil, keďže rozhodcovská doložka bola v danom prípade dohodnutá individuálne, na dôkaz čoho predložila viaceré listinné dôkazy. Poukázala na ust. § 53 ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka a uviedla, že ťažisko individuálneho dojednania podmienky spočíva v možnosti spotrebiteľa ovplyvniť podstatu podmienky. Vychádzajúc zo znenia ust. § 53 ods. 2 OZ možno vyvodiť, že za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa považujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak mohol ovplyvniť ich podstatu - obsah. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa so zmluvnou podmienkou - rozhodcovskou doložkou, a rovnako mala možnosť ovplyvniť jej podstatu, a teda sa rozhodnúť, či rozhodcovskú doložku uzavrie alebo neuzavrie. V danom prípade sa žalobkyňa rozhodla túto rozhodcovskú doložku uzavrieť, a to pristúpením k Osobitným zmluvným dojednaniam, čo osvedčila vlastnoručným podpisom a rovnako tieto podpísala aj druhá zmluvná strana prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia. Vytýkala súdu, že nesprávne posúdil právny úkon - podpísanie osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4483590002 (ďalej aj „OZD“) a vychádzal úplne neodôvodnene z akejsi hypotetickej konštrukcie, podľa ktorej bola rozhodcovská doložka súčasťou Všeobecných poistných podmienok v časti XV. a súčasťou VPP boli podľa názoru súdu aj OZD k poistným zmluvám. Takýto postup súdu podľa názoru žalovanej je jednoznačne v rozpore so zásadou hodnotenia dôkazov v občianskom súdnom konaní. Predsa nie je možné úplne obísť listinným dôkazom preukázaný fakt, že žalobkyňa slobodne, vlastnoručne a bez nátlaku podpísala OZD, v ktorých bola obsiahnutá rozhodcovská doložka. Je preto irelevantné, či sa nachádzali niektoré ustanovenia o rozhodcovskom konaní aj vo VPP, nakoľko podstatné pre individuálne dojednanie tejto doložky v tomto konkrétnom prípade je existencia písomného prejavu vôle žalobkyne uzavrieť rozhodcovskú doložku, a tento prejav vôle je vyjadrený v osobitnom ustanovení s príslušným podpisom druhej zmluvnej strany - v tejto časti je napadnutý rozsudok v priamom rozpore s dôkazmi. Je úplne jedno, ktorá zmluvná strana navrhuje podmienku a či je táto podmienka na formulári alebo nie, podstatné je, či ju môže spotrebiteľ ovplyvniť. Aj z predtlačeného formulára je zrejmé, že žalobkyňa podmienku ovplyvniť mohla, a to tak, že by jednoducho OZD obsahujúce rozhodcovskú doložku nepodpísala. Žalobkyňa mala aj na výber, či tieto osobitné dojednania a teda rozhodcovskú doložku podpíše alebo nie, žiaden dôkaz nenasvedčuje tomu, že nemala na výber, a rozhodcovskú doložku či osobitné zmluvné dojednania podpísať musela. Rozhodcovská doložka bola upravená v osobitných zmluvných dojednaniach č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4483590002, ktoré žalobkyňa slobodne a bez nátlaku podpísala, túto podmienku mohla odmietnuť, t.j. ju nepodpísať na mieste na tom vyhradenom alebo ju podpísať na mieste na to vyhradenom, a tu je jednoznačne daná možnosť ovplyvnenia tejto podmienky. Žalovaná poukázala na to, že okrem podpisu OZD žalobkyňa podpísala aj Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, poistnú zmluvu a aj VPP, a to slobodne, bez akéhokoľvek nátlaku a po predchádzajúcom poučení v rozsahu stanovenom zákonom zo strany odborne spôsobilej osoby - sprostredkovateľa poistenia zapísaného v zozname sprostredkovateľov poistenia vedenom Národnou bankou Slovenska. Písomná forma právnych úkonov týkajúcich sa poistenia, bola v tomto prípade dodržaná a práve na základe písomných dôkazov - podpísaného textu poistnej zmluvy, súčasťou ktorej v zmysle zákona (§ 788 ods. 3 OZ) sú aj VPP, je možné aj po uplynutí času od uzavretia právnych úkonov zistiť, aká bola skutočná vôľa žalobkyne v čase uzavretia poistnej zmluvy, a ako sa jej vôľa aj prejavila. Žalobkyňa osobitným podpisom vyjadrila svoj súhlas s uzavretím rozhodcovskej doložky a svojim osobitným podpisom Osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4483590002 tento svoj súhlas prejavila v právne relevantnej forme. Závery súdu o tom, že osobitný podpis žalobkyne pod OZD nič nemení na tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, keďže OZD sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných podmienok, považovala za nesprávne. Zo samotného textu osobitných zmluvných dojednaní jednoznačne vyplýva, že nie sú pokračovaním textu VPP, ale ide o niečo osobitné. Text VPP je jednoznačne zakončený tabuľkou o rozmeroch, ktoré zrejme prekračujú rozmery písma textu VPP, a v ktorej je priestor na dátum, miesto a podpis žalobkyne, a touto tabuľkou je celé znenie VPP, zrejme ukončené. Ďalej sú oddelené od textu VPP aj formálne, nachádzajú sa pod miestom vyhradeným na podpis žalobkyne k VPP, a teda je zrejmá aj oddelenosť tak, aby sa podpis žalobkyne k VPP nevzťahoval na znenie osobitných zmluvných dojednaní. Následne je pod tabuľkou umiestnený text Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4483590002, ktorý je úplne zrejme odlíšiteľný od ostatného textu, keďže je písaný veľkými písmenami, zvýraznený oproti ostatnému textu a pod ním je aj ďalšia tabuľka na uvedenie čísla poistnej zmluvy, čo zreteľne a nepochybne odlišuje text OZD od VPP jednak svojou formou a jednak aj významom textu, z ktorého vyplýva, že ide o niečo osobitné, čo aj priemernému spotrebiteľovi muselo byť zrejmé, že podpisuje niečo iné, niečo osobitné. Žalobkyňa teda osobitne prejavila v písomnej forme svoju vôľu uzavrieť rozhodcovskú doložku. Navyše je to práve žalobkyňa, na ktorej leží dôkazné bremeno preukázať, že aj tieto dojednania musela podpísať - a žiaden dôkaz toto preukazujúci v tomto konaní vykonaný nebol. Žalovaná ďalej poukázala na to, že uzatvárala zmluvu prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia, a priamo ani nepriamo nenútila žalobkyňu, aby podpísala OZD, toto v konaní preukázané nebolo. Tvrdila, a vyplýva to aj z predložených listinných dôkazov, že žalobkyňa ako spotrebiteľka mala možnosť túto rozhodcovskú doložku uvedenú v OZD ovplyvniť, konkrétne mala možnosť ju nepodpísať a to bez toho, aby tým bol dotknutý zvyšok poistného vzťahu, mohla si OZD pred podpisom prečítať a pokiaľ tak na základe vlastného rozhodnutia nespravila, nemožno toto jeho rozhodnutie vyčítať žalovanej. Zároveň žalobkyňa podpísala Záznam o požiadavkách o potrebách klienta, čím písomne potvrdila o.i. aj to, že obdržala všetky potrebné informácie a nechcela už nič vysvetliť, doplniť a ani dojednať. To sa vzťahuje nielen k textu VPP, ale aj k textu osobitných zmluvných dojednaní a poistnej zmluve. V súvislosti so záznamom o požiadavkách a potrebách klienta žalovaná vytýkala súdu, že tento dôkaz nevyhodnotil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, ako ho právne posúdil. Tento dôkaz preukazuje ňou tvrdené skutočnosti a že žalobkyňa bola poučená v písomnej forme v rozsahu stanovenom zákonom aj o možnosti riešenia sporov mimosúdnou formou - rozhodcovským konaním, a okrem iného aj údaj, odkedy žiada poistenie uzatvoriť a že žiadne ďalšie vysvetlenia, doplnenie či dojednania ohľadom ponúkaného poistenia nežiada a až následne sa pristupovalo k samotnému uzatváraniu poistnej zmluvy a osobitných zmluvných dojednaní. Pritom poukázala na skutočnosť, že zákon č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovaní poistenia je implementáciou Smernice č. 2002/92/ES o sprostredkovaní poistenia. Ďalej poukázala na to, že žalobkyňa uzatvárala poistnú zmluvu, nie zmluvu napr. úverovú, teda tu chýbala (a v konaní nebola tvrdená a ani preukázaná) tieseň, či iná objektívna či vonkajšia skutočnosť, ktorá by ju nútila uzavrieť poistnú zmluvu práve v ten deň, napr. v snahe neodkladne vyriešiť nejakú nepriaznivú životnú situáciu a podobne, že poistná zmluva sa uzatvárala na 10 rokov, a teda je odôvodnený predpoklad, že pri uzatváraní poistnej zmluvy na takú dlhú dobu si žalobkyňa ako priemerný spotrebiteľ riadne prečíta, čo podpisuje. Ak by žalobkyňa skutočne nečítala to, čo podpísala, tak to nesvedčí o neprijateľnosti podmienok, ale len o tom, že nepostupovala ako priemerne obozretný spotrebiteľ, ale naopak ku svojim vlastným právam pristupovala ľahkovážne, pričom úlohou spotrebiteľského práva v právnom štáte určite nie je chrániť spotrebiteľa pred jeho vlastným ľahkovážnym správaním. V opačnom prípade by mohol spotrebiteľ kedykoľvek po vykonaní písomného právneho úkonu tento následne spochybniť púhym ústnym tvrdením, že si neprečítal, čo podpisuje, čo by znamenalo úplný rozvrat právnej istoty aj právnych vzťahov v súkromnom práve, nakoľko by si už nikto nemohol byť istý žiadnym právnym úkonom. Zdôraznila, že v konaní predložila na podporu svojich tvrdení dva písomné listinné dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, a to Osobitné dojednania, ako aj Záznam o požiadavkách a potrebách klienta. Naproti tomu, žalobkyňa tvrdenie o neplatnosti rozhodcovskej doložky založil len na ústnych tvrdeniach, ktoré neboli preukázané. Vytýkala súdu, že pri posúdení prejavu vôle nevychádzal z jednoznačného písomného dôkazu, ale z nepodložených tvrdení žalobkyne, a neakceptoval písomný listinný dôkaz žalovanej, čím narušil princíp právnej istoty a zásadu pacta sunt servanta. K posudzovaniu právnych úkonov poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2012, sp. zn. 7 M Cdo 12/2011 a v danom prípade bola vôľa žalobkyne v písomných právnych úkonoch v danom čase vyjadrená tak, že je rozpoznateľná a uplatniteľná, a to jednoznačným spôsobom. Vzhľadom na uvedené považovala za nesprávny záver súdu, ktorý napriek takto prezentovanej vôli žalobkyne v danom čase sa priklonil k záveru, že jej vôľou nebolo uzavrieť rozhodcovskú doložku. Taktiež nemôže obstáť záver súdu, že žalobkyňa nebola poučená o rozhodcovskej doložke, a to vzhľadom na predložený ďalší listinný dôkaz - Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý svedčí o tom, že žalobkyňa už nechcela nič vysvetliť, doplniť ani dojednať, a teda ide o dôkaz svedčiaci o tom, že mala dostatočné vedomosti o tom, čo chcela uzavrieť. Závery súdu sú v priamom rozpore s predloženými dôkazmi, a preto podľa názoru žalovanej sú svojvoľné a arbitrárne. Poukázala tiež na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. júna 2010, sp. zn. 23Cdo 1201/2009, ďalej na rozsudok ESD v prípade Lloyd Schuhfabrik, v ktorom odmietol ESD vziať pod ochranu podľa Smernice ako priemerného spotrebiteľa pred údajnou nekalou obchodnou praktikou, spotrebiteľa, ako sa ukázalo nevedomého a nepozorného voči značkám tovaru, ktoré si vyberá. Z judikatúry ESD vyplýva, že ESD vo svojich rozhodnutiach pri posudzovaní ne/prijateľnosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách vychádza z toho, či takáto podmienka ne/bola individuálne dojednaná. Aj v tomto prípade je preto nevyhnutné vnímať a aplikovať na daný prípad aj právnu úpravu po 1.1.2008, v zmysle ktorej sa za neprijateľnú podmienku nepovažuje taká, ktorá bola individuálne dojednaná. Prvostupňový súd sa s priamou aplikáciou znenia Smernice 93/13/EHS v dôsledku nesprávneho prekladu jej znenia nevysporiadal, a aj preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Je faktom, že slovenský preklad Smernice 93/13/EHS a to bod q/ čl. I. prílohy je nesprávny oproti originálnemu zneniu smernice, a je preto podľa názoru žalovanej povinnosťou vnútroštátneho súdu aplikovať správne znenie smernice, a to aj vo vzťahu k vnútroštátnemu právnemu predpisu, ak bol tento prijatý, resp. implementovaný práve na základe tohto nesprávneho prekladu. Závery súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky tak nemajú oporu v skutkovom stave, súd vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná v odvolaní nesúhlasila ani so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy. K uvedenému zdôraznila, že žiaden právny predpis SR, ale ani judikatúra EÚ nestanovuje, že rozhodcovská doložka je vždy neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách, takýto záver nemá žiadnu oporu. K dôvodom, pre ktoré súd zrušil rozhodcovský rozsudok, namietala, že súd sa nedostatočne zaoberal otázkou, či táto podmienka (rozhodcovská doložka) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 OZ, keďže ust. § 53 ods. 4 obsahuje nie taxatívny, ale len príkladný výpočet možných neprijateľných podmienok, avšak v každom jednotlivom prípade sa vyžaduje, aby boli tieto podmienky vždy skúmané aj z hľadiska toho, či naozaj spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide v podstate o vyvrátiteľnú právnu domnienku, kde podmienka nemusí byť neprijateľná, ak nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pričom však neprijateľnosť podmienky sa posudzuje vždy podľa okolností v čase uzavretia zmluvy - nie podľa neskoršej a to hocijako závažnej skutočnosti - tieto skutočnosti nemôžu byť z hľadiska posudzovania možnej neprijateľnosti doložky právne významné (viď čl. 4 Smernice 93/13/EHS, resp. § 53 ods. 10 OZ). Súd je povinný postupom podľa § 53 ods. 10 (transpozícia čl. 4 Smernice), na základe vykonaného dokazovania ustáliť také konkrétne skutkové a právne závery, ktoré by ho odôvodnene viedli ku právnemu záveru o neprijateľnosti podmienky v konkrétnych podmienkach danej zmluvy. V danom prípade súd nevykonal test primeranosti podmienky, ako je vyžadovaný v Smernici 93/13/ EHS a následne aj v rozhodnutí C-237/02 Freiburger Komunalbauten (bod 19, 21, 22 a 25), resp. C- 453/10 Pereničová (bod 5, 44) či C-76/10 Korčkovská (bod 59) a konal v rozpore s judikatúrou ESD C-478/99, kde ESD jasne uviedol, že len formálne obsiahnutie nejakej podmienky v anexe smernice neznamená nutne, že podmienka je v kontexte zmluvy neprijateľná, a že je vecou diskrečnej právomoci súdu postupom podľa čl. 3 - 7 smernice (výslovne postupom podľa čl. 4 smernice, ktorý je transponovaný do nášho OZ v podobe § 53 ods. 10, po 13.6.2014 v ods. 11) ustáliť, ak získa dostatok dôkazov pre skutkový a právny záver, že podmienka je neprijateľná. Tým, že súd nevykonal test primeranosti podmienky, zaťažil konanie aj rozhodnutie vadou, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že súd nesprávne posúdil aj existenciu oprávnenia žalobkyne dodatočne odstúpiť od rozhodcovskej doložky, ktorá jej bola daná Dodatkom č. 2 k VPP. Napriek tomu, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, tak ešte aj dodatočne umožnila žalovaná žalobkyni odstúpiť od rozhodcovskej doložky, a to vo forme vyhlásenia a zverejnenia Dodatku č. 2 k VPP. Súd však aj tento úkon nesprávne právne posúdil, nakoľko aj táto dodatočná možnosť má nepochybne vplyv na skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne. Podľa názoru žalovanej neobstojí ani právne posúdenie súdu, pokiaľ ako dôvod neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v tomto prípade uviedol aj spôsob kreácie rozhodcovského súdu dojednaný vo VPP, keď tento záver je založený len na ničím neodôvodnenej a žiadnymi dôkazmi nepreukázanej pochybnosti súdu o objektívnosti takto kreovaného arbitrážneho súdu. Tvrdila, že spôsob kreovania rozhodcov dohodnutý zmluvnými stranami v zmysle VPP bol a aj je v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, keďže žalobkyňa v zmysle zákona mala právo namietať osobu rozhodcu, čo neurobila, pričom samotný spôsob kreácie rozhodcovského súdu nespôsobuje nerovnosť a nie je ipso facto ani okolnosťou, spôsobujúcou hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, najmä ak v podmienkach právneho poriadku SR je činnosť rozhodcovského súdu upravená v zákone (a teda zákon upravuje aj niektoré práva a povinnosti účastníkov rozhodcovského konania) a ak právny poriadok umožňuje aj prieskum rozhodcovského rozsudku, okrem iného aj z dôvodu napr. že vo veci konal a rozhodoval namietaný resp. zaujatý rozhodca. Vytýkala ďalej súdu, že neaplikoval v danej veci 19. odôvodnenie Smernice 93/13/EHS, ktoré formuluje jeden zo zámerov (cieľov) Smernice, medzi iným, aby poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, neboli podriadené takému hodnoteniu, pokiaľ sa tieto podmienky berú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom. V liste NBS č. ODT-12690/2013 z 22.11.2013, ktorý predložila v konaní ako dôkaz, Národná banka Slovenska uviedla, že rozhodcovská doložka v poistnej zmluve ovplyvňuje tzv. gama inkasné náklady a že „dohoda o rozhodcovskom konaní obsiahnutá v poistnej zmluve preto vstupuje do výpočtu poistného nezávisle od druhu poistenia, teda aj v prípade poistenia osôb“. Na základe uvedeného mala za preukázané, že rozhodcovská doložka má vplyv na výpočet výšky poistného, a preto je vyňatá s poukazom na Smernicu 93/13/EHS, ako aj na predložené Stanovisko NBS, zo súdnej kontroly z pohľadu ustanovení Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach a ust. § 52 a nasl. OZ, a teda je takou podmienkou, ktorá sa nemá posudzovať ako neprijateľná podmienka v poistných zmluvách. Pritom k významu a správnemu zneniu 19. odôvodnenia (odstavca) Smernice č. 93/13/EHS sa podrobne vyjadrila Národná banka Slovenska práve v liste č. ODT-10324/2012 z 10.10.2012, ktorý žalovaná predložila súdu prvého stupňa ako dôkaz a domáhala sa priameho účinku tohto ustanovenia smernice v horizontálnych vzťahoch medzi účastníkmi tohto konania, a to v jeho správnom znení, nakoľko porovnanie viacerých jazykových verzií nepochybne preukazuje nesprávnosť slovenského prekladu Smernice, čo vo svojom vyjadrení potvrdila aj Národná banka Slovenska. Na základe vyššie uvedeného odvolateľka navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe prijatia návrhu na uzatvorenie poistnej zmluvy a spĺňa všetky znaky spotrebiteľského vzťahu, že dostala vopred nadiktovanú formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohla nijakým spôsobom vyjednať, teda nemožno mať pochýb, že obsah zmluvy nebol individuálne dojednaný. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné, teda nie je potrebné sa ich neplatnosti osobitne dovolávať. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho núti k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s 1-4941, bod. 25, ako aj z 26.10.2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. 1-10421, bod 25, tiež. čl. 37 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/ Korčkovská). Smernica Rady 93/13/EHS ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl. 6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí (napr. rozsudok Mostaza Claro bod, 37, Asturcom bod 51). Podľa čl. 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka ktorá nie je individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť/Korčkovská). Poukázala na ust. § 53 OZ, ktoré zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Vychádza predovšetkým z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkanú službu alebo tovar koná profesiálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkanej služby alebo tovaru, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Ustanovenie § 53a OZ sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné (§ 53 ods. 1, 4). Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa, a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 OZ). Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu dodávateľom predložené, pričom často, vzhľadom na ich právnický jazyk a ich rozsiahlosť nemá možnosť či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Súd nemal možnosť žalobe nevyhovieť, nakoľko by porušil právne predpisy SR, princípy súkromného práva (princíp proporcionality), ale došlo by aj k porušeniu záväzkov SR vyplývajúcich z členstva v Európskej únii. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského rozsudku, nebola vôbec uzatvorená alebo bola uzatvorená neplatne. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa umožňuje skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosti. Žalovaná mala predložiť žalobkyni taký návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, pri ktorom by mala možnosť návrh prijať alebo ho odmietnuť. Tvrdila, že bola nútená svojim podpisom poistnej zmluvy vyhlásiť, že „bola oboznámená so Všeobecnými poistnými podmienkami pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid a.s., ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy". Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, ktorá vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo ktorá voľba znamená. Bola toho názoru, že žalovaná sa nemohla zodpovednosti zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje), nakoľko pri dôslednej ochrane spotrebiteľa tento princíp musí ustúpiť. K uvedenému poukázala na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2013 sp. zn. 6M Cdo 9/2012, z ktorého citovala: „Kým rešpektovanie uvedeného princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“ K záveru súdu prvého stupňa v preskúmavanej veci o neprijateľnosti, a tým aj neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z.) uviedla, že tento nedostatok nemožno odstrániť ani dodatkami k VPP (už vôbec nie jednostrannými) bez toho, aby bolo preukázané, že sa s nimi spotrebiteľ vôbec oboznámil a im aj porozumel. Prípadné dodatky ani nemôžu konvalidovať absolútne neplatné rozhodcovské doložky. Rozhodcovskú doložku si osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými poistnými podmienkami, mohla len zmluvu ako celok odmietnuť. Podľa názoru žalobkyne rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neplatnú i s odkazom na čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS a § 53 OZ pre hrubý rozpor s dobrými mravmi (§ 40 ods. 1 písm. j/ zák. č. 244/2002 Z.z.). Postup žalovanej pri výbere rozhodcovského súdu podľa článku XV. VPP taktiež vzbudzuje pochybnosti o súladnosti so zákonom, nakoľko žalobkyňa nemala možnosť túto voľbu ovplyvniť. Z rozhodcovského rozsudku sa žalobkyňa taktiež nedozvie, na akom právnom základe sa jej uložila povinnosť uhradiť dlh žalovanej, keďže chýba akákoľvek jeho špecifikácia, a trovy rozhodcovského konania sú zjavne neprimerané k výške dlhu. Rozsudok navyše ju ako žalobkyňu zaväzuje na plnenie neobjektívne a odporujúce dobrým mravom (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.1.2013 sp. zn. 2 Cdo 311/2012). Predmetné rozhodcovské konanie i výber rozhodcu vážne narušili rovnosť účastníkov konania v jej neprospech (§ 40 ods. 1 písm. g/ zák. č. 244/2002 Z.z.). Poukázala tiež na to, že rozhodcovská doložka nadiktovaná žalovanou bola už opakovane vyhodnotená ako neprijateľná uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011, 2 Cdo 245/2010, 6 Cdo 1/2012, 2 M Cdo 1/2012. Keďže Slovenská republika neaplikuje ustanovenia na ochranu spotrebiteľa dôsledne, čelí zo strany Európskej komisie výzve pre porušenie č. 2012/4165, v ktorej sa konštatuje zo strany súdov a orgánov Slovenska nesplnenie povinností podľa článkov 2, 6, 7 smernice 93/13/EHS, článku 3 písm. a/, článku 5 ods. 6, článku 10 ods. 2, článkov 22 a 23 a článku 24 ods. 1 smernice 2008/48/ES, článku 2 písm. b/ a článku 3 ods. 1 smernice 2005/29/ ES, ako aj článku 47 Charty základných práv. Poukázala hlavne na str. 20-21 uvedenej výzvy, kde v dôsledku nejasnej doterajšej judikatúry na Slovensku sa Európska komisia obáva, že Slovensko doposiaľ nezabezpečuje dostatočné záruky pre ex offo súdnu ochranu spotrebiteľov, pričom pozitívne hodnotí uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.3.2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012 (rovnaký žalovaný a rovnaké poistné podmienky), i keď jeho nedostatkom je nedostatočné odôvodnenie a absencia odkazov na judikatúru Súdneho dvora. Vzhľadom na uvedené mala za to, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne ak žalobe vyhovel, a navrhla rozsudok potvrdiť ako správny. Uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 145,86 € (za úkon právnej služby príprava odvolacieho konania a podanie vyjadrenia k odvolaniu) pozostávajúcich z odmeny advokáta vo výške 64,54 € a paušálnej náhrady hotových výdavkov 8,39 €, spolu vo výške 145,86 €. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 28.4.2016 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá vyplynula z vykonaných dôkazov a z tvrdení účastníkov a vykonané dôkazy úplne a správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych ustanovení právnych predpisov, ktoré aj správne vyložil a vyvodil správny právny záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v čl. XV. Všeobecných poistných podmienok a osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve č. 4483590002 uzavretej 27.10.2008 medzi žalobkyňou a žalovanou, o splnení zákonných podmienok na zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C/2747/20l2 z l9.l.2012 podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014) a dôvodnosti podanej žaloby. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky (zmluvnej podmienky) obsiahnutej v čl. XV. VPP a osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanou (na základe ktorej Arbitrážny súd Košice rozhodol o návrhu žalovanej napadnutým rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 3C/2747/20l2 z l9.l.2012), ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Na danú vec súd aplikoval relevantnú právnu úpravu v oblasti ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 40, § 41 ods. 1 a § 43 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), ako aj ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Zoznam nekalých podmienok, Príloha písm. q/ bod 1) a vo svojom rozhodnutí podrobne a presvedčivo vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto dôvody odkazuje. Skutočnosti a námietky, ktoré žalovaná uviedla v odvolaní v rámci uplatnených odvolacích dôvodov (podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.), nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových a právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, a neumožňujú ani záver o vadách konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie o podanej žalobe. Odvolanie žalovanej preto nemožno považovať za opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú dané. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dopĺňa, že pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv zákon vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany (toto postavenie vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície v slabšom postavení a nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom), a tiež zo zásady neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. V ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatí iba v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa však nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ). Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (znenie účinné do 31.12.2014) neprijateľnou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve je aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z cit. ustanovení vyplýva, že medzi neprijateľné podmienky Občiansky zákonník (v znení účinnom do 31.12.2014) príkladmo zahŕňal aj dojednanie rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa riešenie sporov s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V posudzovanom prípade rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky vzájomné spory účastníkov a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným poisťovňou, príp. vytvoreným podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne, bola žalovanou uvedená (bez akejkoľvek účasti žalobkyne) vo formulárovej listine v čl. XV. VPP a osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve uzavretej 27.10.2008. Žalovaná v konaní nepreukázala, že rozhodcovská doložka bola so žalobkyňou individuálne dojednaná, resp. že žalobkyňa mohla jej dojednanie vylúčiť, príp. zmeniť obsah tohto zmluvného dojednania, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovanú (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Individuálne dojednanie znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov pri uzavretí zmluvy osobitne vymieni nejakú klauzulu, ktorá má preňho osobitný význam. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí v súvislosti s posúdením tejto otázky správne vzal zreteľ na to, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy, ďalej na jej začlenenie do VPP, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy a vo formulárovej podobe dodávateľom vopred pripravené, s textom písaným malým písmom a s množstvom právnickej terminológie, s ktorými žalobkyňa pred podpisom poistnej zmluvy nemala možnosť riadne sa oboznámiť, ich obsah nijako nemohol ovplyvniť a VPP, ani osobitné zmluvné dojednania vrátane dohody o riešení prípadných budúcich sporov pred rozhodcovským súdom zriadeným poisťovňou nemohla vylúčiť. Žalobkyňa tak mohla všeobecné poistné podmienky len ako celok odmietnuť alebo svojim podpisom podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, vrátane rozhodcovského konania, a nemala možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu ohľadom rozhodcovského konania, resp. rozhodcovskej doložky. Záver o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že žalobkyňa podpísala samostatne osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve, lebo tieto sú len pokračovaním VPP a odkazovali na (tú istú) rozhodcovskú doložku uvedenú v časti XV. VPP, čo rozhodne neznamená, že žalobkyňa mala skutočne možnosť s týmito podmienkami sa vopred oboznámiť a vymienila si rozhodcovské konanie na riešenie sporných nárokov z poistnej zmluvy. Rozhodcovská doložka vyžaduje od žalobkyne ako spotrebiteľky, aby prípadné spory so žalovanou vzniknuté z poistnej zmluvy riešila výlučne v rozhodcovskom konaní, pričom zveruje žalovanej poisťovni právo vybrať a poveriť konkrétnych rozhodcov na riešenie sporov, čím znevýhodňuje žalobkyňu (spotrebiteľku) a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech, a preto táto zmluvná podmienka aj podľa názoru odvolacieho súdu je neprijateľná, a tým v zmysle § 53 ods. 5 OZ aj absolútne neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka (zmluva) nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov medzi účastníkmi vzniknutých z uzavretej poistnej zmluvy, a rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice z 19.1.2012, sp. zn. 3C 2747/2012 bol takto vydaný v rozpore so zákonom, a preto žalobkyňa sa podanou žalobou dôvodne domáha jeho zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady v procesnom postupe (konaní) súdu, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci (uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Nie je dôvodná ani námietka žalovanej, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, lebo je riadne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnený v súlade s požiadavkami ust. § 157 ods. 1, 2 O.s.p. a ustálenej judikatúry súdov, súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní, ako aj s relevantnými námietkami žalovanej (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03). Odvolací súd dodáva, že 1.1.2015 bol prijatý nový zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 73 ods. 1, 3 (prechodné ustanovenia) stanovil, že ak nie je ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1.1.2015. Právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1. januárom 2015 zostávajú zachované. Rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1.1.2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Z uvedeného preto vyplýva, že konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku neskončené do 31.12.2014 sa nedokončia podľa zákona č. 244/2002 Z.z., ale sa dokončia podľa nového špeciálneho zákona č. 335/2014 Z.z. a iba rozhodcovskú zmluvu bude súd posudzovať podľa predpisov účinných v čase jej uzavretia. Preto po právoplatnosti napadnutého rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 9C/203/2013-180 zo dňa 16.4.2015 bude súd prvého stupňa postupovať podľa § 47 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. K odvolacím námietkam žalovanej a pre ďalší postup súdu v konaní odvolací súd napokon poukazuje na ust. § 47 ods. 1 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2015 (v spojení s prechodným ust. § 73), z ktorých vyplýva, že po právoplatnosti rozhodnutia o zrušení rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a nemožnosti riešiť predmet sporu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, súd na návrh niektorého z účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania bude pokračovať v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe, a rozhodne o spornom nároku z poistného vzťahu. Preto po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 9C 203/2013-180 zo 16.4.2015 bude súd prvého stupňa postupovať podľa § 47 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Košiciach bral zreteľ aj na ust. § 243d zákona č. 233/1995 Z.z., ktoré ustanovenie je prechodným ustanoveniam k právnym úpravám účinným od 1.1.2015, ktoré § 243d v ods. 1 ustanovuje, že exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu vydaného pred 1.1.2015 možno začať len do 3 mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Ide o prelomenie materiálnej (nie formálnej) právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, a preto rozhodcovský rozsudok sa zo zákona nezrušil. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice z 19.1.2012, sp. zn. 3C 2747/2012 , ako aj súvisiace výroky o trovách konania a poplatkovej povinnosti žalovanej. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní úspech a keďže si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania bola jej podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p. priznaná náhrada účelne vynaložených trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 72,92 €, pozostávajúca z odmeny v tarifnej sadzbe 64,53 a náhrady hotových výdavkov 8,39 € podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobkyne JUDr. Jánovi Burocimu, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.