Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/467/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709207905 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7709207905.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu Ing. X. P. - H., so sídlom v X., J. Kalinčiaka 2590/4, právne zastúpeného JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanému E., s.r.o. so sídlom v V., X., právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Hudec s.r.o. so sídlom v Bratislave, Lazaretská 23, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 19. júla 2013, č.k. 10C/122/2009-484 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. P r i p ú š ť a dovolanie proti tomuto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosti - pozemok na parcele registra C, č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria s výmerou XXX m2, pozemok parcela registra C, č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou X.XXX m2, stavba J. dom O., súpisné číslo XXX na parcele registra C, č. XXXX/X a stavba kotolne bez súpisného čísla na parcele registra C, č. XXXX, všetky evidované Z. úradom v Z., V. katastra X., na liste vlastníctva č. XXXX, sú majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s., E.: XX XXX XXX, so sídlom v V. S. W., X. XX, Q.: XXX 01, evidovanej v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, oddiel Sa, vo vložke č. XXX/V. Ďalším výrokom súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V preskúmavanej veci sa žalobca (po pripustenej zmene žaloby uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2013, č. k. 3Co/75/2011-396) domáhal určenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, sú majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s. IČO: 36 180 963, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, X. 39, PSČ: 052 01, evidovanej v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I., oddiel Sa, vo vložke č. 930/V. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací vzal pri tomto rozhodovaní do úvahy aj ust. § 75a Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo z vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje likvidátora. Pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného registra sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené. Požadovaného určenia sa žalobca domáhal na tom skutkovom základe, že spoločnosť E., s.r.o. bol na základe kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti z 27. januára 2005, uzatvorenej medzi ním a spoločnosťou O., a.s. zapísaný ako vlastník nehnuteľností evidovaných Správou katastra Michalovce na LV č. XXXX k. ú. X., pričom žalobca považoval za nesporné, že E., s.r.o. nadobudol nehnuteľnosti na pozemkoch na základe neplatného právneho úkonu, pretože predmetná kúpna zmluva je z dôvodu existencie vykonateľného rozhodnutia, a to predbežného opatrenia z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C/121/03, ktorým sa spoločnosti O., a.s. zakázalo nehnuteľnosti predať, absolútne neplatná. Žalobca namietal neplatnosť právneho úkonu - predaja nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom predbežného opatrenia - z dôvodu, že týmto úkonom bola zosilnená obava žalobcu z ohrozenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia povinne zo strany žalobcu, ale aj ohrozenia výkonu právoplatne vykonateľných súdnych rozhodnutí priznávajúcich žalobcovi pohľadávky voči spoločnosti O., a.s., pričom napadnutou zmluvou prevádzané nehnuteľnosti predstavujú jediný majetok spoločnosti O., a.s.. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol predchádzajúcim rozsudkom z 10 decembra 2010, č. k. 10C/122/2009-291; určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností je spoločnosť O., a.s.. Predmetný rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013, č. k. 3Co/75/2011-423 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu vykonal súd prvého stupňa vo veci ďalšie dokazovanie (prednesmi právnych zástupcov účastníkov, ktorí vo svojich argumentáciách produkovali množstvo rozhodnutí súdov a správnych orgánov) a s poukázaním na ustanovenia § 44 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ako aj § 76 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) uzavrel, že žaloba je dôvodná, preto jej vyhovel. Súd poukázal na argumentáciu žalobcu o neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, predovšetkým na rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. XX roč. XXXX na str. XXX o tom, že kúpna zmluva, ktorou predávajúci porušil zákaz prevodu vecí (nehnuteľností) uložených v predbežnom opatrení v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) O.s.p., je absolútne neplatná pre počiatočnú právnu nemožnosť plnenia, resp. pre rozpor so zákonom. Rovnako poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 27Cdo 870/2003, v ktorom súd vyslovil právny názor, že počiatočná právna nemožnosť plnenia môže byť právna alebo fyzická. Počiatočná právna nemožnosť plnenia prichádza do úvahy tam, kde je predmet plnenia (v prípade posudzovanej veci tohto konania záväzok previesť vlastnícke právo) neuskutočniteľný v dôsledku určitej právnej prekážky existujúcej v dobe učinenia právneho úkonu. V prípade počiatočnej nemožnosti plnenia sa jedná o stav subjektívneho rozporu s právnom, okrem iného, aj rozporu s úradným rozhodnutím existujúcim už v dobe vzniku právneho úkonu. Žalovaný naďalej namietal skutočnosť, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Poukázal najmä na názor súdu v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžo 101/2007, kde konštatoval, že dočasné obmedzenie uložené súdnym rozhodnutím by v zásade nemalo počas svojho trvania vyvolávať trvalé a nezvratné účinky, ktoré nie je možné odstrániť po zániku predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie je inštitút predbežne zabezpečovacej povahy a splnením jeho účelu jeho účinky zanikajú. V tejto súvislosti poukázal na to, že súdne rozhodnutie sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejavuje až v čase účinnosti právneho úkonu. Súd prvého stupňa právny názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1Sžo 101/2007 (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poznámka odvolacieho súdu), v zmysle ktorého sa zákaz nakladania s nehnuteľnosťou dotýka iba účinkov právneho úkonu, no zároveň uvádza, že nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu (po dôslednom vyhodnotení právnej argumentácie účastníkov v tejto otázke) nemôže považovať za smerodajný a aplikovateľný už len z toho dôvodu, že jeho závery nekorešpondujú s rozlišovaním účinnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy v posudzovanom prípade) a účinkov právneho úkonu (vecno-právnych v podobe nadobudnutia vlastníckeho práva povolením vkladu). Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/2003, bolo spoločnosti O., a.s. ako účastníkovi daného konania výslovne zakázané predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnosti do skončenia konania o zaplatenie 44.220,- Sk. Kúpnou zmluvou z 27. januára 2005 bol tento súdny zákaz výslovne porušený. Súd považoval za potrebné uviesť, že spoločnosti O., a.s. bolo zakázané predať nehnuteľnosti. Zákaz predať nehnuteľnosť sa vzťahuje na právny úkon, ktorým sa nehnuteľnosť predáva, t.j. na uzatvorenie kúpno-predajnej zmluvy a na účastníka konania, ktorému je uložený. V tomto smere sa potom nemožno stotožniť so záverom vyššie citovaného rozhodnutia, že predbežné opatrenie nemá spôsobovať neplatnosť takéhoto výslovne nedovoleného, po dobu trvania predbežného opatrenia, účastníkovi zakázaného, právneho úkonu. Súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou žalobcu, že účastníkovi konania, ktorému bol zákaz právneho nakladania s nehnuteľnosťami v podobe predbežného opatrenia uložený, súdne rozhodnutie nespôsobí trvalé a nezvratné následky, pretože nič mu nebráni v tom, aby uzavrel zmluvu o prevode nehnuteľnosti potom, čo zákaz uložený mu súdnym rozhodnutím, pominie. Súd poukázal na to, že účastník musí rešpektovať, že i keď súdne rozhodnutie v podobe zákazu nakladania s nehnuteľnosťami je zákazom dočasným, je jeho povinnosťou ho dočasne rešpektovať, a to aj pod dôsledkom neplatnosti právnych úkonov, jemu v tom čase zakázaných. Súd poukázal aj na ust. § 77 ods. 3 O.s.p., ktoré umožňuje náhradu ujmy spôsobenej dočasným predbežným opatrením ako kompenzáciu, napr. aj za to, že nebude môcť predať nehnuteľnosť po dobu trvania predbežného opatrenia. Podľa názoru súdu je právny názor v odôvodnení rozhodnutia 1Sžo 101/2007 neudržateľný aj z toho dôvodu, že účastníkovi, ktorému bol uložený zákaz predať nehnuteľnosť v podstate adresuje, že tento zákaz netreba rešpektovať, t.j. uzavretie zmluvy a porušenie zákazu, vlastne nepostihuje. Ďalej súd s poukázaním na ust. § 80 písm. c) O.s.p. súd uzavrel, že žalobca dostatočne preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, t.j., že označené nehnuteľnosti patria do majetku zaniknutej spoločnosti O., a.s.. Tento svoj naliehavý právny záujem preukázal existenciou pohľadávok uplatnených v exekučnom konaní u exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana v konaniach vedených pod EX 294/06, EX 1005/07, EX 523/04, EX 535/05 voči zaniknutej spoločnosti O., a.s.. O tom, že spoločnosť O. nemala iný majetok, súd má za preukázané aj z listov exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana adresovaných právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Katunskému z 23. mája 2007, kde bolo voči spoločnosti O., a.s. začaté exekučné konanie o vymoženie pohľadávky vo výške 60.158,- Sk, pričom zistil, že Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Michalovce, mu listom z 21. júla 2006 vrátila exekučný príkaz na predaj nehnuteľnosti s odôvodnením, že kúpnou zmluvou V 1767/05-Čz, 1372/05 došlo k zmene vlastníka z firmy O. na firmu E. s.r.o. Z uvedeného je zrejmé, že nejestvuje iný majetok na uspokojenie oprávneného, okrem nehnuteľností, ktoré žiada určiť žalobca do majetku zaniknutej spoločnosti O., a.s., z ktorého by bolo možné pohľadávku žalobcu uspokojiť. Súd poukázal aj na možnosť postupu podľa ust. § 75a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonníka (ďalej len „ObZ“), ktorý odôvodňuje existenciu naliehavého právneho záujmu, určenia ktorého sa žalobca domáha aj po zániku spoločnosti O., a.s. (súd poznamenáva, že inak t.j. nebyť tohto ustanovenia by na podklade tohto rozsudku nebolo možné viesť pre pohľadávky žalobcu nútený výkon súdneho rozhodnutia exekúciou voči spoločnosti O., a.s., ktorá bola vymazaná z obchodného registra a týmto výmazom zanikla). Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu z dôvodov: 1./ existencie súdnych a správnych rozhodnutí potvrdzujúcich vlastnícke právo žalovaného, 2./ existencie možnosti domáhať sa veriteľských práv postupom podľa § 42b OZ, 3./ konania pred správnym súdom s rovnakým obsahom, dôvodmi a cieľom iniciované spoločnosťou Q. s.r.o.. Súd aj s poukazom na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Co/75/2011 uzavrel, že existencia súdnych rozhodnutí v správnom súdnictve, ani rozhodnutie správnych orgánov nemôže vylúčiť prípustnosť určovacej žaloby žalobcu aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008. Súd poukázal aj na právny názor vyslovený krajským súdom, že správne orgány a súdy v správnom súdnictve v konaniach, na ktoré poukazoval žalovaný, neriešili otázku platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 v merite veci, ale iba ako otázku predbežnú a preto súd považoval námietky žalovaného o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu za neopodstatnené. Súd sa zaoberal aj námietkami žalovaného uvedenými v bode 2, t.j. existenciou možnosti domáhať sa veriteľských práv postupom podľa § 42b OZ, pričom tieto rovnako vyhodnotil ako neopodstatnené z dôvodu, že právo domáhať sa vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu (odporovať právnemu úkonu dlžníka) je možné iba vo vzťahu k právnemu úkonu, ktorý je platným právnym úkonom. Ak sa potom žalobca domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu resp. určenia vlastníckeho práva, ktorému predchádza vyriešenie otázky neplatnosti právneho úkonu, nemožno s poukazom na ust. § 42b OZ dôvodiť neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Súd ma v tomto konaní za preukázané, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon zo strany žalovaného. K námietke žalovaného, uvedenej v bode 3 - pred správnym súdom s rovnakým obsahom, dôvodmi a cieľmi iniciované spoločnosťou Q. - súd právne uzavrel, že existencia súdnych rozhodnutí v správnom súdnictve, ani rozhodnutí správnych orgánov, nemôže vylúčiť prípustnosť určovacej žaloby žalobcu aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/2008, ako aj z dôvodu, že súd nemôže stotožňovať dva rozličné subjekty práva (bez ohľadu na osoby, spoločníkov a konateľov). Vzhľadom k tomu, že súd má za preukázané existenciu naliehavého právneho záujmu, zaoberal sa základnou právnou otázkou, ktorou je otázka platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005. Poukázal na ust. § 37 ods. 2 a § 39 OZ, pričom dospel k záveru, že uvedená zmluva je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko bola uzatvorená v čase, keď právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. 10C 121/2003 bolo spoločnosti O., a.s. zakázané predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpnopredajnej zmluvy z 27. januára 2005, uzavretej medzi spoločnosťou O., a.s. a žalovaným. Nakladanie s nehnuteľnosťou predstavuje už samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy (jej podpísanie alebo prijatie návrhu kúpnej zmluvy), čo napokon vyplýva aj priamo z ust. § 76 O.s.p., ktorý dáva súdu právomoc nariadiť účastníkovi (nie orgánu na úseku katastra nehnuteľností), aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Súd poukázal aj na to, že v prípade zákazu, uloženého spoločnosti O., a.s. predať, darovať alebo inak scudziť vec, sa jedná o zákaz nakladania s právom k nehnuteľnosti, t.j. zákaz nakladania s vlastníckym právom a nakladanie s vlastníckym právom nesporne zavŕšené zo strany vlastníka uzavretím kúpnej zmluvy, kde definitívne prejavuje svoju vôľu previesť vlastnícke právo na kupujúceho. Aj s poukazom na uvedené, súd nepovažoval závery v odôvodnení rozhodnutia 1Sžo 101/2007, že súdne rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, za správne. Nakladanie s nehnuteľnosťou, presnejšie povedané, nakladanie s právom k nehnuteľnosti, predstavuje totiž uskutočnenie právneho úkonu, v posudzovanom prípade uzavretie kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 zo strany spoločnosti O., a.s. ako predávajúceho, ktorý mal takéto právne nakladanie s právom k nehnuteľnosti zakázané súdnym rozhodnutím, uznesením Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/2003. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v intenciách uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011, sa zaoberal aj námietkami žalovaného, týkajúcimi sa vykonateľnosťou uznesenia Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/2003, ktoré smerovali k výhradám voči nedostatočnému spôsobu charakteristiky a popisu veci - nehnuteľnosti, na ktoré sa zákaz predať, darovať či inak scudziť, vzťahoval. K tejto otázke súd uviedol, že zákaz predať, darovať či inak scudziť nehnuteľnosti, je adresovaný priamo zo zákona (§ 76 ods. 1 O.s.p.) účastníkovi konania. Znenie výroku uznesenia označuje, že zákaz nakladania sa vzťahuje na stavbu stojacu na parcele č. KN 1020/2 a parcelu č. KN XXXX v k.ú. X., s označením č. LV XXXX a Z. úradu v Z., V. katastra X.. Preto v otázke určitosti voči akým predmetom vlastníckeho práva zákaz smeruje, je tento zreteľný v tom význame, že stavby, na ktoré sa zákaz vzťahuje, sú nezameniteľné s inými. Na LV č. XXXX k.ú. X. boli a sú evidované jedine stavba „Obchodný dom O.“ na parcele č. XXXX/X a stavba „Z.“ na parcele č. XXXX. Súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v tomto konaní je hlavnou právnou otázkou posudzovanie platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 a podľa presvedčenia súdu je potrebné posudzovať uznesenie Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/2003, vo vzťahu k posúdeniu dôsledku jeho znenia na otázku právnej dovolenosti konania spoločnosti O., a.s., ktorým došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy z 27. januára 2005. Súd právne uzavrel, že je výslovne zreteľné, že spoločnosti O., a.s. bolo zakázané predať, darovať či inak scudziť nehnuteľnosť - stavbu na parc. č. 1020/2 Obchodný dom O. a stavbu na parc. č. XXXX Kotolňa v k.ú. X.. Žalovaným napádané skutočnosti o náležitostiach v zákone o katastri nehnuteľností podľa § 42 ods. 2 písm. c) na označenie stavieb, sa vzťahujú k otázke zápisu listiny do katastra nehnuteľností, nie však k otázke platnosti právneho úkonu, ktorý je neplatným už v dôsledku toho, že účastník zmluvy mal zákaz nehnuteľnosť predať a toto uznesenie o zákaze mu bolo riadne doručené. Súd v tejto súvislosti poznamenal, že predmetné predbežné opatrenie bolo v katastri nehnuteľnosti napokon riadne zapísané. Keďže žalobca sa v konaní domáha určenia, že všetky nehnuteľnosti na LV č. XXXX v k.ú. X. patria do majetku zaniknutej spoločnosti O., a.s., musel sa súd zaoberať aj otázkou, či zákaz predať, darovať, či inak scudziť nehnuteľnosti - stavby na LV č. XXXX, spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy len v dotknutej časti alebo neplatnosť kúpnej zmluvy ako celku. V tomto smere súd po vyhodnotení obsahu zmluvy dospel k právnemu záveru, že absolútne neplatnou je celá kúpna zmluva. Ako predmet predaja v kúpnej zmluve z 27. januára 2005 boli zapísané nehnuteľnosti pozemok parc. č. XXXX, parc. č. XXXX/X, stavba súp. č. XXX, stavba postavená na pozemku parc. č. XXXX vrátane vonkajších úprav a príslušenstva. Kúpna cena bola zmluvnými stranami dohodnutá vo výške 8.200.000,-Sk podľa článku 3.2. kúpnej zmluvy, avšak tak, že predstavuje kúpnu cenu za všetky menované nehnuteľnosti dokopy. S poukazom na ust. § 41 OZ pre posúdenie oddeliteľnosti časti právneho úkonu súd považoval za potrebné v prvom rade skúmať, či je možné oddeliť právny úkon od ostatného obsahu, aby sa zachovali náležitosti i jeho platnosti aj v oddelených častiach, t.j. v tomto prípade stav dvoch kúpnych zmlúv, i keď len v jednej listine, a to kúpnej zmluvy týkajúcej sa stavieb a kúpnej zmluvy týkajúcej sa pozemkov a príslušenstva. Po preskúmaní obsahu zmluvy súd dospel k záveru, že už len s ohľadom na zjavnú neoddeliteľnosť resp. nevyjadrené členenie kúpnej ceny na tieto dva súbory nehnuteľností (pozemkov a stavieb), nie je možné odčleniť z kúpnej zmluvy časť, týkajúcu sa pozemkov, od časti týkajúcej sa stavieb, preto táto zmluva je absolútne neplatná ako celok. Z kúpnej zmluvy a jej samotného znenia sa navyše dôvodne možno domnievať, že kupujúci kupoval nehnuteľnosti so záujmom ako o súbor. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a vec vráti okresnému súdu na rozhodnutie o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania. Zároveň navrhol, aby odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil dovolanie v prípade, že odvolací súd neprijme argumentáciu žalovaného a rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdí. Predmetný návrh odôvodnil existenciou spoločenskej diskusie ohľadom platnosti zmlúv uzavretých v čase účinnosti predbežných opatrení a tiež ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva v situácii, kedy sa tvrdenými dôvodmi neplatnosti prevodu vlastníckeho práva už zaoberali iné súdy SR. Žalovaný uviedol nasledovné odvolacie dôvody: Naliehavý právny záujem pohľadávky žalobcu (nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia) Prvostupňový súd prijíma argumentáciu žalobcu o existencii naliehavosti právneho záujmu na určení o.i. vznikom pohľadávky (v exekučných konaniach exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana - EX 294/06, EX 1005/07, EX 523/04 a EX 535/05), ktorá patrí osobe odlišnej od žalobcu, hoci sám uvádza, že „súd nemôže stotožňovať dva rozličné subjekty práva“. Ak sa súd uspokojil s neurčitým tvrdením žalobcu o existencii pohľadávok voči spoločnosti O. a.s a v správe exekútora, opierajúcej sa o vyjadrenie SKN Michalovce o nemožnosti exekúcie na nehnuteľnom majetku O. a.s., nekonal správne, osobitne tiež s prihliadnutím na tvrdenie žalovaného o existencii hnuteľného majetku spoločnosti O. a.s., ktorý ostal v budove obchodného domu O.. Pohľadávky, ktoré by podľa tvrdenia súdu mali odôvodňovať naliehavý právny záujem na určovacom spore žalobcu, vznikli všetky v súvislosti s porušením (obídením) predbežného opatrenia Okresného súdu Michalovce z 3. júla 2001, sp. zn. 9Nc/300/01, ukladajúcom povinnosť odstrániť oplotenie, ktoré žalobca okolo stavby OD O. vybudoval 1. júla 2001 a označil ako „kvetinová výzdoba“. Žalovaný tvrdí, že nie je, a ani nikdy nebolo záujmom žalobcu uspokojiť pohľadávky, ktorých neuspokojenie súd hodnotí ako dôvod preukazujúci existenciu naliehavého právneho záujmu. Žalovaný má za to, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie, ak uzavrel, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení veci. Domnieva sa, že zo strany žalobcu ide o výkon práv veriteľa, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a následne postup prvostupňového súdu postupom v rozpore s § 2 O.s.p.. Naliehavý právny záujem a prekážka rozhodnutej veci v konaní o určenie vlastníckeho práva (nesprávne právne posúdenie veci) Žalovaný považuje za nesprávny názor súdu, odvolávajúci sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, na ktorý upozornil ešte odvolací súd, že existencia iných rozhodnutí nie je dôvodom pre konštatovanie neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. V odvolaní poukazuje na to, žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, hoci takto svoju žalobu dôvodí. Všeobecné súdy už konali vo veci o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, a to v konaniach sp. zn. 8C/199/2005 na návrh spoločnosti žalobcu - Q. s.r.o., sp. zn. 12C/98/2009 na návrh Dr. Pavla P., brata žalobcu, a najmä 6C/105/2009 na návrh žalobcu, ktoré začalo skôr ako predmetný spor, avšak bolo z dôvodu späťvzatia žaloby pred začatím pojednávania zastavené 17. augusta 2009. Prvostupňový súd napriek tomu spor definuje ako spor o platnosť kúpnej zmluvy z 27. januára 2005. Žalovaný v odvolaní poukazuje na ust. § 133 ods. 2 OZ a na § 31 ods. 1 KZ (v znení v čase rozhodovania o vklade), ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7sp/65/2009-95, ako aj iných súdov, prokuratúry a orgánov katastra a zdôrazňuje, že už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 27. mája 2008, sp. zn. 1 Sžo 101/2007 konštatuje, že „...zákonodarca zveril do právomoci správy katastra v konaní o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe zmluvy, okrem splnenia ďalších zákonných podmienok, skúmať jej platnosť a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie je obmedzené.“ V danom prípade správny orgán (SKN Michalovce) predbežne posúdil platnosť kúpnej zmluvy a 27. júna 2005 dospel k záveru, že kúpna zmluva je platným právnym úkonom, preto vklad vlastníckeho práva povolil. V dôsledku protestu prokurátora z 18. septembra 2005 svoje rozhodnutie síce zrušil, avšak nie z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy. Neplatnosť kúpnej zmluvy napokon nekonštatoval ani dozorujúci Okresný prokurátor v Michalovciach. Až Krajský katastrálny úrad 1. februára 2006 konštatoval neplatnosť kúpnej zmluvy. Dňa 3.apríla 2006, rešpektujúc vyslovený právny názor KU Košice, konštatovala SKN Michalovce v novom rozhodnutí neplatnosť kúpnej zmluvy, keď návrh na vklad vlastníckeho práva zamietla. Krajský súd v Košiciach sa vo svojom rozhodnutí zo 17. apríla 2007 priklonil k názoru (KÚ Košice, prezentovanom SKN Michalovce) o neplatnosti kúpnej zmluvy. Tento názor ale jednoznačne poprel Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 27. mája 2008, sp. zn. lSžo 101/2007, ako to napokon citoval aj odvolací senát v tejto veci. Pod vplyvom tohto rozhodnutia vyjadril 10. novembra 2008 ÚGKaK SR záver o platnosti kúpnej zmluvy a tento záver na základe rozkladu podaného spoločnosťou Q. s.r.o. potvrdil 5. marca 2009 aj Predseda ÚGKaK SR. Uvedené rozhodnutia boli na návrh spoločnosti Q. s.r.o. opäť predmetom súdneho prieskumu v konaní pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2S/59/2008. Súd sa opäť nestotožnil s argumentáciou o neplatnosti kúpnej zmluvy, prezentovanou z identických dôvodov, ako to činí žalobca v predmetnom konaní, ktorú spoločnosť Q. s.r.o. označila za otázku zásadného právneho významu. Naopak, uzavrel, že kúpna zmluva je platným právnym úkonom. Príslušný senát sa ale zaoberal aj účinkami nariadených predbežných opatrení, ktoré podľa tvrdení spoločnosti Q. s.r.o. mali byť prekážkou povolenia vkladu vlastníckeho práva. Spoločnosť Q. s.r.o. svoje procesné právo na podanie odvolania nevyužila. Dňa 28. apríla 2009 KÚ Košice zmenil svoj názor ohľadom neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú považuje za platnú. aj, keď opätovne rozhodoval o proteste OP Michalovce z 20. októbra 2005. Na podklade odvolania spoločnosti Q. s.r.o. ÚGKaK SR v rozhodnutí z 10. júla 2009, sp. zn. LPO-4405/2009/Ja zopakoval svoj právny názor ohľadom platnosti kúpnej zmluvy, odkazujúc na (aj tu uvádzané) rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, pričom tiež zdôraznil, že predpokladom výkonu rozhodnutia je určenie práv presným a nepochybným spôsobom. Dôsledkom zamietnutia protestu prokurátora bol spor vedený Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 7Sp/65/2009, ktorý rovnako riešil otázku platnosti kúpnej zmluvy, ako aj zákonnosti rozhodnutia o povolení vkladu z 27. júna 2005. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 6. októbra 2011, sp. zn. 7Sp/65/2009-95, právoplatným v merite veci 3. marca 2012, potvrdil ako platnosť kúpnej zmluvy, tak i zákonnosť rozhodnutia o povolení vkladu. KP Košice voči rozhodnutiu už nepodala opravný prostriedok, preto má žalovaný za to, že svoj právny názor rovnako zmenila, resp. prinajmenšom rešpektovala. Bol to teda súd, ktorý preskúmal zákonnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného a právoplatným rozsudkom (k 3.3.2012) potvrdil riadne nadobudnutie vlastníckeho práva. V tejto súvislosti podotýka, že odvolací súd v čase rozhodovania uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423 nesprávne konštatoval neexistenciu právoplatnosti cit. rozhodnutia, nakoľko ešte nebolo rozhodnuté len o trovách konania. Žalovaný v odvolaní poukázal na názor Ústavného súdu SR (sp. zn. III. ÚS 97/2010 z 9. marca 2010), v zmysle ktorého „Zo znenia legálnej definície obsahovej náplne súdneho prieskumu správnych rozhodnutí uvedenej v § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je možné identifikovať primárny cieľ prieskumu, ktorým je zistenie zákonnosti (resp. tvrdenej nezákonnosti) právoplatných rozhodnutí správnych orgánov.“ Podľa ďalšieho názoru Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS SR 197/07 z 21. februára 2008) „Správny súd „nie je súdom skutkovým“ a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.“ V prípade, ak správny súd nezistí (tvrdenú) nezákonnosť rozhodnutia, žalobu zamietne, inak uplatní svoju kasačnú právomoc a rozhodnutie zruší. Zrušenie rozhodnutia nemusí znamenať jeho nezákonnosť. Potvrdenie rozhodnutia je ale vždy dôsledkom konštatovania zákonnosti v medziach vymedzeného súdneho prieskumu. V danej veci citované a súdom predložené rozhodnutia správnych súdov rozhodli o všetkých dôvodoch tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva. Práve z uvedeného dôvodu je daná viazanosť ostatných (vrátane všeobecných súdov) uvedenými súdnymi rozhodnutiami. Ak je predmetom sporu určenie vlastníckeho práva, a ak vlastnícke právo prechádza na nadobúdateľa (žalovaného) rozhodnutím o povolení vkladu a ak je zákonnosť a postup rozhodovania správneho orgánu (Správy katastra Michalovce) vo vzťahu k prezentovaným argumentom žalobcu potvrdená právoplatným súdnym rozhodnutím, žalovaný sa domnieva, že ide o rozhodnutú vec, ktorá tvorí prekážku pre tvrdenie o naliehavosti právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. Preto žalovaný konštatuje, že napádané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva. Odvolateľ poukazuje aj na procesnú pasivitu osoby ovládanej žalobcom v konaní na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/59/2008, ktoré spoločnosť Q. s.r.o. sama iniciovala, ale nevyužila svoje procesné práva a nepodala voči rozhodnutiu, ktoré v konaní žalobca hodnotí ako nesprávne, odvolanie. Prvostupňový súd túto skutočnosť nepovažuje za právne významnú s odkazom na odlišnosť spoločnosti Q. s.r.o. s osobou žalobcu. Súd pritom opomína, že je to práve žalobca, ktorý v súvislosti s celým menovaným sporom o prevod vlastníckeho práva (teda nielen tohto konania) ľubovoľne a neustále zamieňa a používa menovanú spoločnosť na presadzovanie svojich záujmov a právnych stanovísk v sporoch o obchodný dom O. už od roku 2001, teda od vzniku uvedenej spoločnosti. Žalovaný sa domnieva, že ide o právnu skutočnosť rovnako významnú pre posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, ktorá v spojení s ostatnými uvádzanými argumentmi, ale osobitne z dôvodu správania žalobcu, tvorí prekážku pre tvrdenie o naliehavosti právneho záujmu na určení vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, podľa ktorého existencia iných súdnych rozhodnutí nie je dôvodom pre konštatovanie neexistencie naliehavého právneho záujmu, žalovaný upriamuje pozornosť na okolnosti vzniku súdom (súdmi) citovaného nálezu Ústavného súdu SR, v ktorom išlo o hodnotenie vzťahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré predbežne posudzovali otázku platnosti právneho úkonu a konania podľa III. resp. IV. časti O.s.p. V prejednávanej veci ale existuje právoplatné meritórne rozhodnutie súdu - Krajského súdu v Košiciach zo 6. októbra 2011, sp. zn. 7sp/65/2009-95, právoplatné 3. marca 2012 a ďalšie tri iné rozhodnutia súdov (NS SR, KS Bratislava), ktoré zhodne konštatujú jednak platnosť kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 a jednak zákonnosť rozhodnutia SKN Michalovce o povolení vkladu vlastníckeho práva, teda nadobudnutie vlastníckeho práva spoločnosťou žalovaného. Pokiaľ je Slovenská republika právnym štátom, rešpektujúcim ústavné (a základné ľudské) práva, je potrebné rešpektovať existujúce súdne rozhodnutia, a teda nepripustiť obnovenie diskusie o zákonnosti (platnosti) prevodu vlastníckeho práva na spoločnosť žalovaného v situácii, kedy o nej už právoplatne rozhodli (iné) súdy SR, vrátane Najvyššieho súdu SR. Zákonom predpokladanými prostriedkami zásahu do právoplatných rozhodnutí súdov sú len mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie, mimoriadne dovolanie a obnova konania), nie však nový určovací spor podľa III. časti O.s.p.. Už odvolací súd správne zdôrazňuje princíp právnej istoty, niekedy kladený na jednu úroveň so spravodlivosťou. Uvedenú problematiku analyzoval opakovane Ústavný súd SR pri riešení konfliktu medzi princípom právnej istoty a princípom ústavnosti. Podľa názoru Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 19/2009 z 2. apríla 2009). Záver prvostupňového súdu v otázke existencie naliehavého právneho záujmu na určení preto žalovaný hodnotí ako nesprávne právne posúdenie veci. Osobitne s prihliadnutím na procesné správanie žalobcu (späťvzatie vo veci Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 6C/105/2009) a tiež ním ovládanej osoby Q. s.r.o. (procesná pasivita vo veci Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/59/2008) opakuje, že ide o výkon práv, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a následný postup prvostupňového súdu je potom postupom v rozpore s § 2 O.s.p. Predbežné opatrenie a jeho účinky (nesprávne právne posúdenie veci) Prvostupňový súd (aj podľa pokynu odvolacieho súdu) opätovne hodnotí svoje vlastné rozhodnutie - predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/03. Samotnú túto skutočnosť (kedy sudca má hodnotiť vlastné rozhodnutie) považuje za nešťastnú, spôsobilú zasiahnuť do procesných práv žalovaného na spravodlivý proces. V konaní vyslovili domnienku o úmyselnom konaní žalobcu a jeho brata (podaniami pod sp. zn. 12C/98/2009 a 6C/105/2009 a ich následným späťvzatím) zabezpečiť nápad veci práve do 10 civilného senátu OS Michalovce. Na tento „nedostatok“ upozorňoval už v prvom odvolaní. Predmetným predbežným opatrením bolo - v súlade s vtedajším návrhom žalobcu spoločnosti O. a.s. zakázané: „predať, darovať alebo inak scudziť nehnuteľnosť - stavbu stojacu na pare. č. XXXX/X a na pare. č. XXXX evidovanej na LV č. XXXX pre k.ú. X.“. Rozpor medzi označením nehnuteľností v katastrálnom operáte a predbežnom opatrení prvostupňový súd prehliada s odôvodnením, že „stavby, na ktoré sa zákaz vzťahuje sú nezameniteľné s inými.“ Na LV č. XXXX k.ú. X. boli a sú evidované jedine OD O. a Kotolňa. Prvostupňový súd zrejme prehliada, že kým jeho zákaz sa mal vzťahovať na stavbu, vykonateľnosť zákazu bez ďalšieho zdôvodňuje stavbami. Znenie predbežného opatrenia ale žiaden plurál nepoužíva. To zjavne nebráni prvostupňovému súdu uvádzať výraz „zákaz predať, darovať, či inak scudziť nehnuteľnosti...“ priamo v časti zdôvodňujúcej ním predkladané vysvetlenie a výklad výroku predbežného opatrenia. Podľa rozhodnutia R 21/1981 je nevyhnutným predpokladom pre nariadenie výkonu rozhodnutia, aby práva a im zodpovedajúce povinnosti boli vo vykonávanom rozhodnutí určené presným a nepochybným spôsobom. Rozhodnutie musí vždy obsahovať .... presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, ako aj presný rozsah a obsah plnenia. Hoci katastrálny zákon jasne stanovuje a i v čase nariadenia predbežného opatrenia stanovoval, ako identifikovať nehnuteľnosť, žalovaný konštatuje, že predmetné predbežné opatrenie (rovnako ako aj predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 10C/187/2003) takúto identifikáciu neobsahovalo, hoci napr. predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11C/164/2005 už túto vadu nevykazovalo. Hoci žalovaný pred súdom argumentoval otázkou určitosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí ako podmienky ich vykonateľnosti, a na tento aspekt upozornil aj odvolací senát, konštatuje, že predložené zdôvodnenie prvostupňového súdu o vykonateľnosti predbežného opatrenia, o ktoré opiera svoju argumentáciu, dôvodiac nepochybnosťou na strane spoločnosti O. a.s., ktoré nehnuteľnosti? (rozhodnutie hovorí o jedinej nehnuteľnosti) sú predmetom obmedzenia prevodu, je i naďalej nepresvedčivé, teda nedostatočné i z pohľadu pokynu uloženého odvolacím súdom. Výklad obsahu predbežného opatrenia činený súdom je o to viac prekvapivý, ak ide o výrok, ktorý navrhol návrhom na nariadenie predbežného opatrenia samotný žalobca. Zároveň žalovaný dáva do pozornosti, že predmetné predbežné opatrenie sa nijako nedotýkalo zastavaných pozemkov, ktoré boli rovnako predmetom kúpnej zmluvy z 27. januára 2005. Nedôvodnú extenziu vo výklade vlastného rozhodnutia činí prvostupňový súd aj v tejto otázke. Prijímajúc argument žalobcu opakuje, že kúpna zmluva z 27. januára 2005 je neplatná i z dôvodu prevodu pozemkov, pretože tieto údajne nemožno oddeliť od stavieb. Zo znenia kúpnej zmluvy vyplýva, že cena bola určená s prihliadnutím na znalecký posudok znalca Ing. Štefana Bálinta č. 14/2004 z 17.3.2004. Tvrdenie žalobcu, ktoré si bez náležitého dokazovania osvojil prvostupňový súd, potom ani z tohto dôvodu neobstojí, keďže na základe uvedeného ocenenia nie je najmenší problém dodatočne určiť cenu za stavby a pozemky. Ďalej žalovaný v odvolaní namieta správnosť záverov súdu ohľadom výkladu formulácie „Zákaz predať, darovať alebo inak scudziť.“ Súd predbežné opatrenie vykladá ako „súdny zákaz nakladania s vlastníckym právom“. Uvedený záver pritom nemá žiadnu oporu vo výroku súdneho rozhodnutia, ako ho dnes interpretuje prvostupňový súd. Pojem „nakladať“ je napokon tak široký, že je nevyhnutné ho v záujme určitosti právnych úkonov konkretizovať. Kým žalobca (a prvostupňový súd) hodnotia uvedenú formuláciu ako „zákaz uzavrieť kúpnu zmluvu“, žalovaný konštatuje, že pre posúdenie veci je právne rozhodný pojem použitý v samotnom súdnom rozhodnutí: zákaz scudziť, teda zmenšiť majetok zabezpečovaný uvedeným procesným zabezpečovacím právnym prostriedkom. Tvrdí, že pokiaľ mal súd (resp. žalobca ako navrhovateľ predmetného predbežného opatrenia) na mysli zákaz uzavrieť kúpnu zmluvu, mal byť výrok práve takto formulovaný, čo sa dnes prvostupňový súd usiluje dosiahnuť svojím extenzívnym výkladom. Vo všeobecnosti je cieľom predbežného opatrenia podľa názoru žalovaného zabezpečenie spornej pohľadávky veriteľa - účastníka sporu, ktorá sa dosahuje tým, že sa znemožní zmenšenie majetku dlžníka - účastníka sporu. Podľa Slovníka slovenského jazyka výraz „scudziť“ znamená „predajom alebo darovaním odovzdať do vlastníctva inej osoby“; inými slovami pojem scudziť je totožný s pojmom „traditio“ - teda odovzdanie, ktoré ale s odkazom na § 133 ods. 2 OZ nastáva najskôr právoplatnosťou rozhodnutia príslušnej SKN o povolení vkladu. Dnešný OZ sa tak vrátil k skoršej právnej teórii o dvojfázovosti prevodu vlastníckeho práva, a to dôsledne v prípade nehnuteľností, pričom len pri hnuteľných veciach ponechal alternatívne nadobudnutie vlastníctva len na základe samotnej zmluvy. Práve tieto skutočnosti zdôrazňuje vo svojich záveroch Najvyšší súd SR v cit. rozhodnutí sp. zn. lSžo 101/2007, ktorý analyzoval odvolací súd v uznesení sp. zn. 3Co/75/2011-423. Ak Najvyšší súd SR používa pojem „účinky právneho úkonu“, má tým bezpochyby na mysli „vecnoprávne účinky“ kúpnej zmluvy, a nie účinky obligačné. Iný záver by znemožňoval logický dôsledok, ktorým bolo zrušenie rozhodnutia SKN Michalovce o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva ako nezákonné a uloženie povinnosti znovu skúmať splnenie podmienok pre povolenie vkladu. Tento záver jednoznačne vyjadril Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku zo 6. októbra 2011, sp. zn. 7sp/65/2009-95. Ak by mal Najvyšší súd SR dospieť k záveru, že kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom, nebol by dôvod rušiť právoplatné rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva. Prvostupňový súd argumentáciu žalovaného celkom prehliada a len stroho konštatuje (a to dokonca už v úvode svojho odôvodnenia), že kúpna zmluvy z 27. januára 2005 je neplatná, s pojmom ktorým narába ako axiómou. Jeho zdôvodnenia sú následne nutne tautologické, a teda právne neudržateľné a nepresvedčivé. Potom len stroho bez bližšej analýzy, ktorej absenciu mu práve odvolací súd výslovne vyčítal, konštatuje, že sa s názorom ostatných súdov ohľadom platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, nestotožňuje. Neplatnosť kúpnej zmluvy (nesprávne právne posúdenie veci) Prvostupňový súd považuje za základ sporu určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, hoci predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, a nie neplatnosti kúpnej zmluvy. V zmysle usmernenia odvolacieho súdu potom uzaviera, že právne závery prezentované Najvyšším súdom SR, sp. zn. lSžo 101/2007, ktoré analyzoval odvolací súd v uznesení z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423, považuje za rozporné pretože „nekorešpondujú s rozlišovaním účinnosti právneho úkonu a účinkov právneho úkonu“. Najvyšší súd SR sa v konaní pod sp. zn. lSžo 101/2007 o posúdení zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva vyjadril, že „..dočasné obmedzenie uložené súdnym rozhodnutím by v zásade nemalo počas svojho trvania vyvolávať trvalé a nezvratné účinky, ktoré nie je možné odstrániť po zániku predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie je inštitút predbežnej (zabezpečovacej) povahy a splnením jeho účelu jeho účinky zanikajú. Súčasne má predbežné opatrenie pôsobiť iba v nevyhnutnom rozsahu, aby sa dosiahol jeho účel.“ (str. 7 predposledný odsek rozsudku) „Zrušenie dočasného obmedzenia prevodcu nakladať s nehnuteľnosťami v dôsledku zániku dôvodu jeho nariadenia (zaplatenie zábezpeky dňa 30.3.2005) súdnym rozhodnutím (uznesenie KS v Košiciach ...) patrí v zmysle § 31 ods. 3 KZ medzi také skutkové a právne skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu“ (str. 8 druhý odsek rozsudku) „..súdne rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu. Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (§ 28 ods. 3 katastrálneho zákona)“ Na inom mieste zdôrazňuje, že „Inštitút vkladu je založený na princípe konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú menia sa a zanikajú až vkladom do katastra.“ Najvyšší súd SR veľmi dôsledne nasleduje v slovenskom právnom poriadku aplikovanú dvojfázovosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Podľa teórie práva pojem „účinnosť“, resp. „účinky“ právneho úkonu je totožný s pojmom „právne následky“ právneho úkonu. Účinný právny úkon je potom taký, z ktorého už nastávajú tieto právne následky, ktorými sú v zmysle § 34 OZ vznik, zmena alebo zánik práv a povinností. Právnymi následkami (účinkami) zmluvy o kúpe nehnuteľností je s prihliadnutím k § 133 OZ vznik záväzku previesť vlastnícke právo a vznik povinnosti uhradiť kúpnu cenu. Ide o tzv. obligačné účinky zmluvy, ktoré analyzuje aj odvolací súd. Zmena vlastníctva je v judikatúre SR definovaná ako vecnoprávne účinky zmluvy o kúpe nehnuteľnosti (R 59/2007). Prvostupňový súd vo svojom odôvodnení priraďuje Najvyšším súdom SR použitému pojmu „účinky právneho úkonu“ ich vecnoprávny následok, zatiaľ čo pojmu „účinnosť právneho úkonu“ ich obligačnoprávny dôsledok. Žalovaný namieta, že takýto výklad z formulácií odôvodnenia Najvyššieho súdu SR nevyplýva a - s prihliadnutím ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR riešil otázku zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva - sú oba pojmy použité v zmysle vecnoprávnych následkov kúpnej zmluvy. Prvostupňový súd uzaviera, že nariadením predbežného opatrenia zakázal spoločnosti O. a.s. s nehnuteľnosťami nakladať. Pričom nakladaním rozumie už samotné uzavretie kúpnej zmluvy, preto je kúpna zmluvy z 27. januára 2005 neplatná. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 76 ods. 1) O.s.p. [zrejme písm. e) O.s.p.]. Výraz „zákaz nakladať s nehnuteľnosťou“ prvostupňový súd napokon upresňuje - zamieňa výrazom „zákaz nakladania s vlastníckym právom“. Pojem „nakladať“ (disponovať) s vecou zákon nedefinuje. Rozumie sa ním ale široká škála právnych úkonov odlišných od práva držby, užívacieho a požívacieho práva (§ 123 OZ). To je napokon dôvod, prečo je pojem „nakladať“ považovaný za nedostatočne určitý, ktorý je potrebné bližšie špecifikovať. Uvedenú špecifikáciu pritom súd vykonal v hodnotenom predbežnom opatrení, kedy bol zákaz nakladania na návrh žalobcu konkretizovaný zákazom predať, darovať alebo inak scudziť. Pojem „predať“ dnešný Občiansky zákonník nedefinuje. Žalovaný sa domnieva, že pojmom „predať“ zákonodarca označuje úkony, ktorých právnym následkom je zámena vlastníckeho práva k veci za vlastnícke právo k peniazom. Predajom tak rozumieme zavŕšenie kúpnej zmluvy, a nie jej započatie, teda uzavretie. Tento záver vyplýva aj z v predbežnom opatrení použitého pojmu „inak scudziť“, ďalej z účelu predbežného opatrenia zakazujúceho nakladať s vecou, ktorým je zmenšenie majetku povinného. Rovnaký záver jednoznačne prezentovali súdy a ostatné štátne orgány, menované v úvode tohto odvolania. Predmetné predbežné opatrenie zakazuje predať, darovať alebo inak scudziť stavbu, teda vec. Ak by malo ísť o zákaz nakladania s vlastníckym právom, ako dôvodí prvostupňový súd, malo by to byť - s prihliadnutím na znenie § 76 ods. 1 písm. e) O.s.p., ktoré rozlišuje medzi vecami a právami, uvedené vo výroku. Ohľadom ust. § 39 OZ a § 37 ods. 2 OZ, o ktorých údajným porušením dôvodí prvostupňový súd, žalovaný odkazuje na jeho skoršie vyjadrenia. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý považuje napadnutý rozsudok za vecne a právne správny, pričom odvolanie žalovaného a skutočnosti v ňom uvedené, nezakladajú dôvod pre jeho zmenu. Námietky žalovaného vo vzťahu k výške pohľadávok žalobcu sú bez právneho významu. Sám žalovaný tieto odhaduje na výšku cca 4.000,00 Eur. Žalobca v prílohe svojej žaloby predložil súdu správu súdneho exekútora povereného vedením exekúcie voči spol. O. a.s., ktorá zreteľne dokladuje, že spoločnosť O. a.s. nemá žiaden iný majetok postihnuteľný výkonom exekúcie, teda jedine určenie, že nehnuteľnosti na LV č. XXXX, kat. úz. X. patria do majetku zaniknutej spoločnosti O. a.s., môže viesť k uspokojeniu pohľadávok žalobcu voči tejto spoločnosti. Zároveň žalobca poukazuje na Správu exekútora o stave veci z 23. mája 2007, ktorá sa nachádza v súdnom spise. Pohľadávky žalobcu nie sú uspokojené a žalobca sa legitímnym spôsobom domáha ich uspokojenia. Polemika a špekulácie žalovaného o naliehavom právnom záujme sú preto podľa presvedčenia žalobcu bez právneho významu. Žalovaný v najrozsiahlejšej časti odvolania popiera danosť existencie naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení. Žalobca má za to, že ak k záveru o naliehavosti právneho záujmu na navrhovanom určení dospel ako prvostupňový, tak aj odvolací súd, bolo by odopretie práva žalobcu domôcť sa rozhodnutia „vo veci samej“, t.j. v otázke vlastníckeho práva, odopretím spravodlivosti. Žalobca má za to, že podmienka naliehavého právneho záujmu nemá viesť k sťaženiu prístupu účastníka (žalobcu) k vecnému súdnemu rozhodnutiu, ale má zamedziť vyvolávaniu zbytočných súdnych sporov bez vecného (praktického) významu. Preto musí byť táto otázka posudzovaná veľmi citlivo, pričom vždy by mala úvaha súdu smerovať viac k tomu, ako vec prejednať a meritóme rozhodnúť, a nie k tomu, ako sa veci zbaviť. Ak totiž súd rozhodne vo veci správne a spravodlivo ale „zbytočne“ (i keď vecne správne a spravodlivé rozhodnutie súdu nikdy nemôže byť úplne zbytočné), je to voči zásade spravodlivého súdneho procesu rozhodne menší prehrešok, ako keď nerozhodne v merite veci vôbec tam, kde je jeho rozhodnutie čo i len trochu potrebné. Prvostupňový súd, odvolací súd, a napokon predovšetkým Ústavný súd SR v náleze z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008 vyslovili, že existencia súdnych rozhodnutí v správnom súdnictve, ani rozhodnutí správnych orgánov, nemôže vylúčiť prípustnosť určovacej žaloby žalobcu. Žalobca vo vyjadrení zdôraznil, že všetky rozhodnutia, na ktoré žalovaný nesmierne obšírne poukazuje vo svojom odvolaní, v podstate automaticky prevzali jedinú právnu vetu Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn. lSžo 101/2007, ktoré sa zaoberalo (resp. správny senát Najvyššieho súdu SR) otázkou platnosti predmetnej kúpnej zmluvy okrajovo v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu katastra, a preto prvostupňový, ako aj odvolací súd v tomto konaní správne konštatovali danosť naliehavého právneho záujmu žalobcu na navrhovanom určení aj s poukazom na názory vyslovené v spomínanom náleze Ústavného súdu SR. O tom, že je právne opodstatnené, aby sa v otázke určenia vlastníckeho práva, a s tým spojenej otázke platnosti právneho úkonu, rozhodovalo v občianskom súdnom konaní civilným (nie správnym) senátom, keďže sa jedná o primárnu právomoc všeobecných súdov, svedčí aj to, že práve v tomto konaní o civilnej žalobe žalobcu otázka určenia vlastníckeho práva a platnosti zmluvy dostala a dostáva náležitý priestor pre realizáciu práva na spravodlivé súdne konanie, a to ako na strane žalobcu, tak aj žalovaného. Právo žalobcu, aby súd rozhodol o jeho žalobe meritórne a danosť existencie naliehavého právneho záujmu je podložená, okrem iného, aj tým, že napriek dovtedajšej konštantnej judikatúre správny senát Najvyššieho súdu SR v uznesení z 27. mája 2008, sp. zn. lSžo 101/2007 (ktorého právnu vetu automaticky bez ďalšieho preberali všetky rozhodnutia, na ktoré žalovaný poukazuje) dospel v odlišné právne posúdenie veci o platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, uzavretej v čase zákazu uloženého predbežným opatrením, než vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu ČR, konkrétne z: - rozhodnutia publikovaného v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 59 ročník 2001, str. 537, - rozhodnutia publikovaného v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 30 ročník 2005, ktorá sa už dlhodobo objavuje nielen v českých, ale aj slovenských právno-teoretických publikáciách (Svoboda J. a kolektív, Občiansky zákonník Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie, EUROUNION, 2005 str. 91), v dôsledku čoho je možné považovať ju za ustálenú aj v pomeroch slovenskej judikatúry a ktorá má u subjektov práva pôsobiť v zmysle predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a zaisteniu fungovania princípu právnej istoty. K časti odvolania žalovaného, v ktorej sa snaží tvrdiť, že popis nehnuteľností v uznesení, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, nie je dostatočný na to, aby predmetné predbežné opatrenie bolo vykonateľné, žalobca opakovane zdôrazňuje, že popis nehnuteľností je nezameniteľný, je označený list vlastníctva, stavby, ktoré sa na ňom nachádzajú, ako aj na akých parcelných číslach sa nachádzajú. Pohľadom na list vlastníctva je, a aj vždy bolo, možné zjavne určiť, ktoré stavby sa na liste vlastníctva nachádzajú, takže z pohľadu zákazu ich predaja uloženého spoločnosti O. a.s. nemohlo predsa byť pre spoločnosť O. a.s. nejasné, že by snáď mala mať zakázané predať nejaké iné nehnuteľnosti na nejakom inom liste vlastníctva. Význam vykonateľnosti, či nevykonateľnosti predbežného opatrenia žalovaný dáva do nesprávneho kontextu. V tomto konaní totiž pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 nie je rozhodná jeho formálna vykonateľnosť z pohľadu jeho zápisu do katastra nehnuteľností, ale z pohľadu zrozumiteľnosti zákazu, ktorý smeroval predbežným opatrením spoločnosti O. a.s., ktorá je jeho adresátom. Bez ohľadu na uvedené má žalobca za to, že predbežné opatrenie - uznesenie Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/03, bolo aj formálne vykonateľné. Zo znenia výroku uznesenia o predbežnom opatrení je totiž zrejmé označenie, že zákaz nakladania sa vzťahuje na stavbu stojacu na parc. č. KN XXXX/2 a na pare. č. KN XXXX v k.ú. X., s pokračujúcim označením čísla listu vlastníctva XXXX a Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Michalovce. K uvedenému je pritom potrebné zdôrazniť, že sa jedná o dve nehnuteľnosti, z ktorých stavba na parc. č. XXXX/X je hlavnou (vecou) stavbou a stavba na parc. č. XXXX je príslušenstvom (veci) stavby (jedná sa totiž o kotolňu), pretože je predovšetkým funkčne, resp. technicky trvalo určená, aby sa užívala spolu s hlavnou vecou. Na základe uvedeného zdôrazňuje, že príslušenstvo hlavnej veci zdieľa právny osud hlavnej veci. Napokon žalobca vo vyjadrení zdôrazňuje, že aj orgán Správy katastra toto uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zapísal, a dokonca ani spoločnosť O. a.s. voči neurčitosti tohto zákazu nijako nenamietala. Žalobca má za to, že argumentácia žalovaného sa vo svojej podstate dostáva stále len k jedinému výsledku, ktorým je obhájiť zjavné porušenie, a nerešpektovanie predbežného opatrenia spoločnosťou O. a.s., ktoré nemôže mať iný racionálny, legitímny a ústavne akceptovateľný dôsledok, než neplatnosť takéhoto právneho úkonu, ktorým sa zákaz porušil. K časti odvolania žalovaného o neplatnosti kúpnej zmluvy (nesprávnom právnom posúdení veci) žalobca uviedol, že v konaní k tejto otázke už predniesol značne rozsiahlu argumentáciu, preto poukazuje v celosti na jeho písomné i ústne vyjadrenia a považuje napadnutým rozsudkom prezentované dôvodenie za výstižné a presvedčivé. Opakovane zdôrazňuje, že argumentácia žalovaného smeruje k neprípustnému a nebezpečnému záveru o tom, že nie je potrebné rešpektovať súdom nariadené predbežné opatrenie s tým, že nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť (neplatnosť) právneho úkonu, ktorým sa zákaz uložený predbežným opatrením poruší. Takýto záver je ústavne nekonformný, a žalobca je z prirodzenoprávneho hľadiska presvedčený, že týmto spôsobom nemožno vykladať právne normy, ani účinky súdneho rozhodnutia. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil a vec postúpil prvostupňovému súdu na rozhodnutie o trovách konania. K vyjadreniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, v ktorom uviedol, že jeden z dôvodov, pre ktoré hodnotí napádané rozhodnutie ako nesprávne, je prevzatie tvrdenia žalobcu o existencii 4 pohľadávok, z ktorých jedna vôbec nepatrí žalobcovi. Túto skutočnosť žalobca vo svojom ostatnom vyjadrení prehliada a nijako sa k nej teraz, ani v konaní pred súdom prvého stupňa nevyjadruje. Žalovaný preto konštatuje, že žalobca v celom súdnom konaní ani jediný raz riadne neurčil svoje pohľadávky, ktoré majú podľa jeho tvrdenia ostať neuspokojené. Dokonca ani vo svojom ostatnom vyjadrení svoje pohľadávky nevyčísľuje, ale len preberá odhad žalovaného, ktorý je navyše za všetky žalobcom tvrdené pohľadávky, teda aj pohľadávky tretej osoby. Pritom pohľadávku je potrebné špecifikovať čo do dôvodu vzniku, tak i výšky v zmysle § 494 OZ. Je zrejmé, že žalobcovi o ich uspokojenie reálne vôbec nejde. Preto opakuje otázku, aký je motív žalobcu na súdnom konaní a teda, či tu skutočne existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, ako uzavrel prvostupňový súd. Už odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí vo veci správne zdôrazňuje princíp právnej istoty, niekedy kladený na jednu úroveň so spravodlivosťou. Žalobca, odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, zdôrazňuje, že „podmienka naliehavého právneho záujmu nemá viesť k sťaženiu prístupu účastníka (navrhovateľa) k vecnému súdnemu rozhodnutiu, ale má zamedziť vyvolávaniu zbytočných súdnych sporov bez vecného (praktického) významu.“ V tejto súvislosti žalovaný opäť upriamuje pozornosť na konanie žalobcu, jeho brata a nimi ovládanej spoločnosti Q. s.r.o. vo veci „ovládnutia“ Obchodného domu O., o ktoré tu ide, tak ako to učinil naposledy v odvolaní. Konštatuje, že žalobca mal k dispozícii všetky procesné nástroje, ktorými mohol pred súdmi SR prezentovať svoje argumenty a tvrdenia, ako ich teraz opakuje v uvedenom určovacom spore. Tento spor, ktorý žalobca vyvolal, je tak „zbytočný a bez vecného (praktického) významu“. Práve pre takéto prípady podmieňuje zákonodarca konanie v určovacích sporoch existenciou naliehavého právneho záujmu, ktorý tu, podľa názoru žalovaného nie je. Aplikácia nálezu Ústavného súdu SR z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, na ktorý opakovane žalobca poukazuje, nie je podľa názoru žalovaného namieste z dôvodov, ktoré uvádza v odvolaní. Na tieto argumenty žalobca vôbec nereaguje. Ohľadom žalobcom spochybňovaného Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn. lSžo 101/2007, žalovaný opakovane zdôraznil, že išlo o právne posúdenie zákonnosti nadobudnutia vlastníckeho práva spoločnosťou žalovaného, teda právne posúdenie skutočnosti, ktoré by malo byť - s ohľadom na vymedzenie predmetu sporu žalobcom ako určenie vlastníckeho práva, nie neplatnosti právneho úkonu - pre ostatné súdy záväzné. Zároveň žalovaný opakuje, že nejde o ojedinelý právny názor (ohľadom platnosti kúpnej zmluvy), ako opakovane tvrdí žalobca, keďže rovnaký právny záver prezentoval už 3. správny senát v rozhodnutí z 31. júla 2005, sp. zn. 3 SžoKS 17/2005. Aj túto skutočnosť žalobca prehliada, opakujúc svoje tvrdenia, opierajúce o rozhodovaciu činnosť českých súdov. Tvrdí, že nie je, a ani nikdy nebolo, záujmom žalobcu uspokojiť pohľadávky, ktorých neuspokojenie súd hodnotí ako dôvod preukazujúci existenciu naliehavého právneho záujmu. Podľa názoru žalovaného to celkom jednoznačne dokazuje vyjadrenie žalobcu (prostredníctvom jeho PZ) na pojednávaní konanom 7. júna 2013, že k dohode (zmierčiemu urovnaniu sporu), „pretože sa jedná o určenie vlastníckeho práva, mohlo by dôjsť len v tom prípade, že by žalovaný uznal ich nárok“. K nedostatku predbežného opatrenia Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C/121/03, na ktorý (nepriamo) upozornil už odvolací súd, sa vyjadril žalobca s tým, že „popis nehnuteľností je nezameniteľný“. Nedostatky vlastného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z roku 2003 dnes obhajuje tvrdeniami, že správny opis nehnuteľností (pritom sám uvádzal len jednu nehnuteľnosť) je zrejmý z textu predbežného opatrenia. Žalovaný (zrejme žalobca, poznámka odvolacieho súdu) dnes sám uvádza, že ide o nehnuteľnosti (stavby) dve, pričom stavbu bez súpisného čísla označuje ako príslušenstvo (veci) stavby. Príslušenstvo hlavnej veci zdieľa právny osud veci hlavnej. Skutočnosť, či sa vec stane príslušenstvom inej veci rozhoduje výlučne vlastník, teda nie žalobca, ani súd. Argumentácii žalobcu preto žalovaný nerozumie. Trvá na tom, že predmetné predbežné opatrenie súdu, ktorým malo byť zakázané nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom tohto konania, trpí nezrozumiteľnosťou. Poznamenáva, že k argumentu, týkajúcemu sa výkladu pojmu „predať“ v spojení s pojmom „alebo inak scudziť“ sa žalobca vôbec nevyjadril. Následne žalobca k vyjadreniu žalovaného z 12. novembra 2013 podal písomné vyjadrenie z 27. októbra 2015, v ktorom uviedol, že námietky žalovaného vo vzťahu k výške pohľadávok sú bez právneho významu, a to jednak z dôvodu, že existencia samotných pohľadávok nie je v konaní sporná, priznáva ich aj samotný žalovaný a ich výšku odhaduje cca na sumu 4.000,00 Eur, a jednak z dôvodu, že v konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že spoločnosť O. a.s. nemá žiaden iný majetok postihnuteľný výkonom exekúcie. V tejto súvislosti žalobca ani nepovažuje za podstatné skúmať samotnú výšku pohľadávok, nakoľko vzhľadom na to, že zaniknutá spoločnosť O. a.s. nemá žiaden iný majetok, môže jedine určenie, že nehnuteľnosti na LV č. XXXX, kat. úz. X. patria do majetku zaniknutej spoločnosti O. a.s., viesť k uspokojeniu pohľadávok žalobcu voči tejto spoločnosti, a preto presné určenie výšky pohľadávok nemá vplyv na určenie naliehavého právneho záujmu žalobcu na veci, z čoho následne vyplýva, že dokazovanie ohľadom výšky pohľadávok by bolo nad rámec tohto konania. Žalobca ďalej uvádza, že akékoľvek tvrdenia žalovaného o tom, že nie je, a ani nikdy nebolo, záujmom žalobcu uspokojiť pohľadávky, ktorých neuspokojenie súd hodnotí ako dôvod preukazujúci existenciu naliehavého právneho záujmu, považuje žalobca za účelové a ničím nepodložené. Žalobca má za to, že argumentácia žalovaného, ktorou spochybňuje naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, sú bez právneho významu, nakoľko pohľadávky žalobcu nie sú do dnešného dňa uspokojené a žalobca sa v tomto konaní legitímnym spôsobom domáha ich uspokojenia. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že celková argumentácia žalovaného smeruje k neprípustnému a nebezpečnému záveru o tom, že nie je potrebné rešpektovať súdom nariadené predbežné opatrenie s tým, že nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť právneho úkonu, ktorým sa zákaz uložený predbežným opatrením poruší. K písomnému vyjadreniu žalobcu z 27. októbra 2015, podal následne písomné vyjadrenie z 2. marca 2016 žalovaný, v ktorom opakovane uviedol, že jeden z dôvodov, pre ktoré hodnotí napádané rozhodnutie ako nesprávne, je prevzatie tvrdenia žalobcu o existencii 4 pohľadávok, z ktorých jedna vôbec nepatrí žalobcovi, pričom túto skutočnosť žalobca vo svojom vyjadrení prehliada a nijako sa k nej nevyjadril. Popiera aj pravdivosť tvrdenia, že spoločnosť O., a. s. nemá aj iný, hnuteľný majetok, z ktorého by mohli byť pohľadávky žalobcu uspokojené. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 30. marca 2016 o 9,35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 1, 3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Z obsahu odvolania žalovaného vyplývajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Aj keď je odôvodnenie napadnutého rozsudku nadmieru obšírne, zvlášť sa to týka časti odôvodnenia, obsahom ktorého je takmer doslovný prepis rozhodnutia odvolacieho súdu o predchádzajúcom odvolaní žalovaných, v konečnom dôsledku rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza: V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sa bude riadiť postupom podľa relevantnej judikatúry, ktorá nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napríklad, rozhodnutie ESĽP vo veci Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998). Naliehavý právny záujem na požadovanom určení a vecná legitimácia (pohľadávky žalobcu) Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojim návrhom (po pripustenej zmene žaloby uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2013, č.k. 3Co/75/2011-396) domáhal určenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, sú majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s. IČO: 36 180 963, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská 39, PSČ: 052 01, evidovanej v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I., oddiel Sa, vo vložke č. 930/V. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci ide nepochybne o žalobu o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je úspešná, musia byť z procesného hľadiska splnené dve podmienky: po prvé, účastníci konania musia mať vecnú legitimáciu a po druhé, navrhovateľ musí mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Určovacie žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. majú v zásade len preventívnu funkciu a smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. (porovnaj napr. R 17/1972, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011, sp. zn. 5 M Cdo 1/2010) Vecná legitimácia (aktívna či pasívna) je stav vyplývajúci z hmotného práva. Má ju zásadne ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. To znamená, že účastník konania je nositeľom práva, resp. povinností, o ktoré v súdnom konaní ide a je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby na určenie. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Vecná legitimácia (ako aj naliehavý právny záujem na strane žalobcu) musí existovať v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania a to z úradnej povinnosti. Bez preukázanej existencie tohto záujmu musí súd návrh zamietnuť (ako neprípustný) bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Aktívne legitimovaný k žalobe na určenie môže byť aj subjekt, ktorý nie je účastníkom právneho vzťahu (práva), ak sa žalovaný právny vzťah (právo) týka priamo jeho právnej sféry. Inými slovami, žalobca sa môže domáhať aj určenia, že vec (nehnuteľnosť) patrí do vlastníctva iného subjektu, než je samotný žalobca. V súvislosti s vyššie uvedeným, odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 MCdo 7/2006, v ktorom súd vyslovil právny názor, že „Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti, ak by vyhovením žalobe došlo k priaznivému ovplyvneniu jeho právneho postavenia v tom smere, že by mal právo na prednostný prevod nebytového priestoru (bytu) do vlastníctva (§ 16 ods. 3 zák.č.182/1993 Zb.)“(pozri,napríklad:http://www.jasr.sk/files/ urcovacie_zaloby_prezentacia. pdf) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa právne posudzoval tak otázku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, pasívnej legitimácie žalovaného, ako aj existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Pokiaľ ide o vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, pasívnu legitimáciu žalovaného a v súvislosti s tým o existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca naliehavý právny záujem preukázal existenciou pohľadávok uplatnených v exekučnom konaní exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana v konaniach vedených pod EX 294/06, EX 1005/07, EX 523/04, EX 535/05 voči zaniknutej spoločnosti O., a.s.. O tom, že spoločnosť O. nemala iný majetok, súd má za preukázané aj z listov exekútora JUDr. Miroslava Zahorjana právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Katunskému z 23. mája 2007, kde bolo voči zaniknutej spoločnosti O., a.s. začaté exekučné konanie o vymoženie pohľadávky vo výške 60.158,-Sk, pričom zistil, že Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Michalovce mu listom zo dňa 21.7.2006 vrátila exekučný príkaz na predaj nehnuteľnosti s odôvodnením, že kúpnou zmluvou V 1767/05-Čz, 1372/05 zo dňa 27.6.2005 došlo k zmene vlastníka z firmy O. na firmu E. s.r.o., X. XX, V. S. W.. Z uvedeného je zrejmé, že nejestvuje iný majetok na uspokojenie oprávneného okrem nehnuteľností, ktoré žiada určiť žalobca do majetku zaniknutej spoločnosti O., a.s., z ktorého by bolo možné pohľadávku žalobcu uspokojiť. Súd zároveň poukázal na možnosť postupu podľa ust. § 75a ObZ, ktorý tiež odôvodňuje existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení aj po zániku spoločnosti O., a.s. (súd poznamenal, že inak, t. j. nebyť tohto ustanovenia by na podklade tohto rozsudku nebolo možné viesť pre pohľadávky žalobcu nútený výkon súdneho rozhodnutia exekúciou voči spoločnosti O., a.s., ktorá bola vymazaná z obchodného registra a týmto výmazom zanikla). Odvolací súd sa s vyššie uvedenou argumentáciou a závermi súdu prvého stupňa plne stotožňuje a tieto považuje za správne a zákonné. Vzhľadom na vyššie uvedené aj odvolací súd zastáva názor, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti sú majetkom zaniknutej spoločnosti O., a.s., nakoľko vyhovením žalobe by došlo k priaznivému ovplyvneniu právneho postavenia žalobcu, ktorý je vo vzťahu k zaniknutej spoločnosti O., a.s., veriteľom v prebiehajúcich exekučných konaniach. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu v jeho písomnom vyjadrení z 27. októbra 2015, že námietky žalovaného vo vzťahu k výške pohľadávok sú bez právneho významu z dôvodu, že existencia samotných pohľadávok nie je v konaní sporná (Správu exekútora o stave veci z 23. mája 2007, ktorá sa nachádza v súdnom spise), tiež z dôvodu, že existenciu pohľadávok priznáva aj samotný žalovaný a ich výšku odhaduje cca na sumu 4.000,00 Eur. V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že spoločnosť O. a.s. nemá žiaden iný majetok postihnuteľný výkonom exekúcie. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí opak, na toto svoje tvrdenie nepredložil žiaden dôkaz ani v samotnom odvolaní. Správny je preto názor žalobcu, že presné určenie výšky pohľadávok nemá vplyv na existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu vo veci, pričom ďalšie dokazovanie ohľadom výšky pohľadávok by bolo nad rámec tohto konania, a teda z pohľadu hospodárnosti konania, aj neúčelné. Žalobca pritom v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že jeho pohľadávky nie sú do dnešného dňa uspokojené. Naliehavý právny záujem a prekážka rozhodnutej veci v konaní o určenie vlastníckeho práva Žalovaný považuje za nesprávny názor súdu, odvolávajúci sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/2008, na ktorý upozornil ešte odvolací súd, že existencia iných rozhodnutí (vydaných v správnom súdnictve) nie je dôvodom pre konštatovanie neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. Zároveň žalovaný tvrdí, že všeobecné súdy už konali vo veci o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, a to v konaniach sp. zn. 8C/199/2005 na návrh spoločnosti žalobcu - Q. s.r.o., sp. zn. XXC/XX/XXXX na návrh Dr. Q. P., brata žalobcu, a najmä 6C/105/2009 na návrh žalobcu, ktoré začalo skôr ako predmetný spor, avšak bolo z dôvodu späťvzatia žaloby pred začatím pojednávania zastavené 17. augusta 2009. S uvedenými odvolacími dôvodmi sa odvolací súd nestotožňuje. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak). Totožnosť veci je daná jednak totožnosťou účastníkov, jednak totožnosťou predmetu rozhodovania; v prieskumnom konaní podľa § 244 a nasl. O.s.p. by išlo o totožný predmet rozhodovania, keby opravný prostriedok smeroval proti tomu istému rozhodnutiu, ktoré už bolo súdom preskúmavané. (R 22/1979) Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že všeobecné súdy už konali vo veci určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 v konaniach sp. zn. 8C/199/2005 na návrh spoločnosti žalobcu - Q. s.r.o., sp. zn. 12C/98/2009 na návrh Dr. Q. P., brata žalobcu, a najmä pod sp. zn. 6C/105/2009 na návrh žalobcu, ktoré začalo skôr ako predmetný spor, avšak bolo z dôvodu späťvzatia žaloby pred začatím pojednávania zastavené 17. augusta 2009, tak túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, nakoľko obe spomínané konania boli zastavené pre späťvzatie žaloby, preto v žiadnom prípade nemôžu predstavovať prekážku teraz prejednávanej veci. Odvolací súd v prejednávanej veci už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal na genézu súdnych rozhodnutí (v správnom súdnictve), v ktorých bola ako predbežná otázka riešená platnosť kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, uzavretá medzi zaniknutou spoločnosťou O., a.s. a žalovaným, a to: - rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. apríla 2007, sp. zn. 2Sp/7/2006-44 (strana 4 rozsudku sp. zn. 2Sp/7/2006 na č. l. 378 spisu); - rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn. 1Sžo 101/2007, ktorým Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. apríla 2007, č. k. 2So/7/2006-44 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu, ktorým je správa katastra Michalovce, z 03. apríla 2006, číslo V1767/2005, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č. l. 373 spisu); - rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 06. októbra 2011, sp. zn. 7Sp/65/2009-95 v spojení s opravným uznesením z 05. októbra 2011, sp. zn.. 7Sp/65/2009-112, ktorým zamietol žalobu Krajského prokurátora v Košiciach, ktorou sa domáhal proti Správe katastra X., za účasti účastníkov konania O. a.s. a E. s.r.o., preskúmania rozhodnutia žalovaného č. V1767/2005 z 27. júna 2005, ktorým Správa katastra Michalovce rozhodnutím č. V1767/2005 z 27. júna 2005 povolila vklad vlastníckeho práva v prospech E. s.r.o. k nehnuteľnostiam vedením na LV č. XXXX kat. úz. Michalovce, parcelné č. XXXX - zastavaná plocha s výmerou XXX m2, J. dom O. súp. č. XXX, postavená na parcele č. XXXX/X, stavba - kotolňa postavená na parcele č. XXXX; - rozhodnutie Z. úradu v Košiciach z 01. februára 2006, č. XX/XXXXPly-X, ktorým zmenil rozhodnutie Správy katastra č. V1767/2005 z 20. októbra 2005, avšak odvolaniu spoločnosti O. a.s. v konečnom dôsledku nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia katastrálny úrad uviedol, že kúpna zmluva bola neplatná; - rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR z 10. novembra 2008, č. LPO-5231/2008/Ja, ktorým zmenil rozhodnutie Katastrálneho úradu z 01. februára 2006, č. 47/2006 Ply-8 tak, že rozhodnutie Správy katastra č. V1767/2005 z 20. októbra 2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Úrad konštatoval, že právny názor katastrálneho úradu, podľa ktorého kúpna zmluva bola neplatná, z dôvodu, že bola uzatvorená v čase, keď malo platiť predbežné opatrenie súdu, ktorým bolo spoločnosti ELÁN a.s. zakázané nakladať s nehnuteľnosťou, je nesprávny. Proti rozhodnutiu úradu č. LPO-5231/2008/Ja z 10. novembra 2008 podala spoločnosť Q. s.r.o. rozklad. Predseda úradu rozklad podaný proti tomuto rozhodnutiu preskúmal a dospel k záveru, že nie je dôvodný. Následne vo veci rozhodol Katastrálny úrad Košice 28. apríla 2009, rozhodnutím č. PO763/2009/Bc - 22, proti ktorému podala odvolanie spoločnosť Q. s.r.o.. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR odvolanie zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2009; V citovanom rozsudku sp. zn. 7Sp/65/2009 Krajský súd v Košiciach za právne kľúčové pre posúdenie dôvodnosti prokurátorskej žaloby v preskúmavanej právnej veci považuje dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2008, sp. zn. 1Sžo 101/2007, ktorými sa súd cíti byť viazaný aj v preskúmavanej právnej veci a z ktorých vychádzal aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku z 05. mája 2010, sp. zn. 2S/59/09-221, ktorým zamietol žalobu žalobcu Q. s.r.o. proti žalovanému predsedovi Úradu geodézie, kartografie a katastra SR v konaní o preskúmanie rozhodnutia z 05. marca 2009, č. P-1483/2009/Ja. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí považoval kúpnu zmluvu z 27. januára 2005 uzatvorenú medzi spoločnosťou O. a.s. a spoločnosťou E. s.r.o. za platnú. Žalovaný v odvolaní podotýka, že odvolací súd v čase rozhodovania uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423 nesprávne konštatoval neexistenciu právoplatnosti citovaného rozhodnutia, nakoľko ešte nebolo rozhodnuté len o trovách konania. Vychádzajúc zo zápisov v evidenčných pomôckach Krajského súdu v Košiciach, odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení naozaj uviedol, že predmetný spis Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/65/2009 bol 20. marca 2012 v dôsledku odvolania predložený Najvyššiemu súdu SR na odvolacie konanie, teda vec nie je právoplatne skončená. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 27. marca 2013, sp. zn. 10Sžr 44/2012 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 6. októbra 2011, č. k. 7Sp/65/2009-95, v spojení s opravným uznesením z 9. februára 2012, č. k. 7Sp/65/2009-122, v napadnutej časti výroku o trovách konania potvrdil. Odvolacia námietka žalovaného v tomto smere je preto opodstatnená, ale nemá dopad na vecnú správnosť napádaného rozhodnutia. Odvolací súd si je vedomý názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku z 25. júna 2014, sp. zn. 4 Cdo 231/2013 v zmysle ktorého „Rozsudok vyslovujúci, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (por. Števček, Ficová a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva.“ Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku uvádza, že „Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009, uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. 5 MCdo 16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.“ Ako bolo uvedené vyššie, o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania Vo veci Krajského súdu v Košiciach vedenej pod sp. zn. 7Sp/65/2009 boli účastníkmi konania: Krajský prokurátor v Košiciach ako žalobca, proti žalovanej Správe katastra Michalovce, za účasti E. s.r.o., IČO: 36 176 516, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. V 1767/2005 z 27. júna 2005. Z uvedeného je zrejmé, že účastníkom konania, vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7Sp/65/2009 nebol žalobca E.. X. P. - H., preto odhliadnuc aj od skutočnosti, že sa jedná o rozhodnutie správneho súdu podľa piatej časti O.s.p. (nie je totožný ani predmet konania, hoci súd v správnom konaní posudzoval platnosť spornej kúpnej zmluvy ako otázku predbežnú), nemôže v danom prípade toto rozhodnutie predstavovať prekážku rozhodnutej veci. Obdobná situácia bola aj v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Sžo 101/2007. Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že rozhodnutiu vo veci bránili iné rozhodnutia, vydané v správnom konaní, vrátané rozhodnutí súdnych podľa piatej časti O.s.p.. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení z 28. februára 2013, č. k. 3Co/75/2011, ako súd odvolací poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2008, sp. zn. II. ÚS 137/08, v zmysle ktorého „taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Účastník konania má právo na to, aby platnosť sporného občianskoprávneho úkonu posúdil všeobecný súd postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Na tomto práve nemôže nič zmeniť skutočnosť, že spornú právnu otázku môže ako predbežnú otázku posúdiť aj správny orgán v správnom konaní.“ V danom prípade dospel odvolací súd k záveru, že uvedené rozhodnutia nemôžu predstavovať prekážku rozsúdenej veci v tomto konaní a to predovšetkým z dôvodu, že rozhodnutia vydané správnymi orgánmi, vrátane orgánov správneho súdnictva podľa piatej časti O.s.p., ktoré posudzovali otázku platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005, ako otázku predbežnú, sa netýkali tých istých účastníkov, ktorí sú nimi aj v prejednávanej veci. Predbežné opatrenie a jeho účinky Žalovaný v odvolaní namieta, že prvostupňový súd (aj podľa pokynu odvolacieho súdu) opätovne hodnotí svoje vlastné rozhodnutie - predbežné opatrenie Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C 121/03. Samotnú túto skutočnosť (kedy sudca má hodnotiť vlastné rozhodnutie) považuje za nešťastnú, spôsobilú zasiahnuť do procesných práv žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka je vskutku nepatričná. Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení prvostupňovému súdu nedal pokyn „opätovne hodnotiť svoje vlastné rozhodnutie“. Na strane 15 zrušujúceho uznesenia odvolací súd uznal dôvodnosť odvolacej námietky žalovaného, spočívajúcej v absencii relevantných dôvodov v odôvodnení rozsudku, pokiaľ ide o argumenty žalovaného, že nehnuteľnosť označená v predbežnom opatrení Okresného súdu Michalovce z 24. októbra 2003, sp. zn. 10C/121/03 neexistuje, resp. znenie vyvoláva pochybnosť, ktorá stavba ním mala byť dotknutá, v dôsledku čoho bol rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa vytýkané pochybenie napravil, svoje rozhodnutie v teraz napádanom rozsudku dostatočne a presvedčivo zdôvodnil, pričom odvolací súd sa so závermi súdu prvého stupňa v uvedenej otázke plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje (§ 2019 ods. 2 O.s.p.). Zároveň odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, vysloveným vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, že význam vykonateľnosti, či nevykonateľnosti predbežného opatrenia žalovaný dáva do nesprávneho kontextu. V tomto konaní totiž pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy z 27. januára 2005 nie je rozhodná jeho formálna vykonateľnosť z pohľadu jeho zápisu do katastra nehnuteľností, ale z pohľadu zrozumiteľnosti zákazu, ktorý smeroval predbežným opatrením spoločnosti O. a.s., ktorá je jeho adresátom. Pre úplnosť žalobca vo vyjadrení správne zdôraznil, že aj orgán Správy katastra toto uznesenie o nariadení predbežného opatrenia zapísal, a dokonca ani spoločnosť O. a.s. voči neurčitosti tohto zákazu nijako nenamietala. Odvolaciu námietku žalovaného, ktorou vytýka súdu nesprávne právne posúdenie v záveroch o predbežnom opatrení a jeho účinkoch, považuje odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené, za neopodstatnenú. Neplatnosť kúpnej zmluvy Žalovaný vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa aj v otázke neplatnosti kúpnej zmluvy. Predovšetkým nesúhlasí so názorom súdu, že právne závery prezentované Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. lSžo 101/2007 (ktoré analyzoval odvolací súd v uznesení z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423), považuje za rozporné pretože nekorešpondujú s rozlišovaním účinnosti právneho úkonu a účinkov vkladu. Žalovaný súdu vytýka, že vo svojom odôvodnení priraďuje Najvyšším súdom SR použitému pojmu „účinky právneho úkonu“ ich vecnoprávny následok, zatiaľ čo pojmu „účinnosť právneho úkonu“ ich obligačnoprávny dôsledok, pričom takýto výklad z formulácií odôvodnenia Najvyššieho súdu SR nevyplýva a s prihliadnutím ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR riešil otázku zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva, sú oba pojmy použité v zmysle vecnoprávnych následkov kúpnej zmluvy. S poukázaním na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 30. októbra 2007, sp. zn. I. ÚS 335/06, v zmysle ktorého „Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“, odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení súdu prvého stupňa vytkol, že s právnym argumentom účastníka konania, ktorý si osvojil z iného súdneho rozhodnutia, sa nemusí stotožniť, ale je povinný svoj postup pri rozhodovaní náležite odôvodniť. Nakoľko v preskúmavanej veci súd prvého stupňa akceptoval argumenty žalobcu bez toho, aby v rozhodnutí odôvodnil, prečo argumenty protistrany, uvedené nielen v odvolaní, ale už aj v priebehu prvostupňového konania - predovšetkým argument o platnosti kúpnej zmluvy - nepovažoval za relevantné. Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo z uvedeného dôvodu nepreskúmateľné. Riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, okresný súd vytýkané pochybenie napravil a svoje rozhodnutie aj tomto smere náležite odôvodnil. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že Najvyšší súd SR sa v konaní pod sp. zn. lSžo 101/2007 o posúdení zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva vyjadril, že „..dočasné obmedzenie uložené súdnym rozhodnutím by v zásade nemalo počas svojho trvania vyvolávať trvalé a nezvratné účinky, ktoré nie je možné odstrániť po zániku predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie je inštitút predbežnej (zabezpečovacej) povahy a splnením jeho účelu jeho účinky zanikajú. Súčasne má predbežné opatrenie pôsobiť iba v nevyhnutnom rozsahu, aby sa dosiahol jeho účel.“ (str. 7 predposledný odsek rozsudku) Odvolací súd však poukazuje na ďalší odsek citovaného rozsudku na strane 7, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil názor, že „V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukázal na to, že súdne rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu, nie predpokladov jeho vzniku. Nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu.“ Vzhľadom na vyššie uvedený právny záver Najvyššieho súdu SR, odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 28. februára 2013, sp. zn. 3Co/75/2011-423 upriamil pozornosť aj na iné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 2Cdo/124/2003), v ktorom vyslovil právny názor, že „Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Účinky vkladu podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecno- právnych následkoch, a nie v obligačno-právnych následkoch (účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy.“ Odvolací súd opätovne uvádza, že platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť (§ 44 OZ). Platnosť zmluvy nastáva teda súčasne s jej účinnosťou, pokiaľ zákon (§ 47) alebo dohoda účastníkov neustanovujú inak. Účinnosť zmluvy teda predstavuje obligačno-právny následok zmluvy (viazanosť zmluvným prejavom) a účinok vkladu predstavuje vecno-právny následok zmluvy (nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti). Odvolací súd poukazuje aj na názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku z 20. júla 2011, sp. zn. 6Sžo 229/2010, v zmysle ktorého obligačné účinky týkajúce sa prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti trvajú len do doby, než sú nahradené účinkami vecno-právnymi. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že právna terminológia týkajúca sa účinnosti zmluvy, ako obligačno- právneho následku zmluvy (viazanosť zmluvným prejavom) a na druhej strane účinku vkladu, ako vecno- právneho následku zmluvy (nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), nie je v súdnej praxi jednotná. Napriek argumentácii žalovaného v odvolaní, ktorým vykladá názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. lSžo 101/2007 zo svojho pohľadu, odvolací súd zotrváva na stanovisku, že názory vyslovené v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR nie sú konzistentné a neumožňujú jednoznačne rovnaký výklad. Predovšetkým však odvolací súd zdôrazňuje, že v súlade s ust. § 159 O.s.p. materiálna stránka účinkov právoplatného rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nakladanie s nehnuteľnosťou predstavuje už samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy (jej podpísanie alebo prijatie návrhu kúpnej zmluvy), čo napokon vyplýva aj priamo z ust. § 76 O.s.p., ktorý dáva súdu právomoc nariadiť účastníkovi (nie orgánu na úseku katastra nehnuteľností), aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Preto podľa názoru odvolacieho súdu žalobca právom zdôraznil, že argumentácia žalovaného smeruje k neprípustnému a nebezpečnému záveru o tom, že nie je potrebné rešpektovať súdom nariadené predbežné opatrenie s tým, že nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť (neplatnosť) právneho úkonu, ktorým sa zákaz uložený predbežným opatrením poruší. Z uvedených dôvodov odvolací súd preto nepovažuje ani túto odvolaciu námietku za opodstatnenú. Ostatné odvolacie dôvody a argumenty žalovaného nepovažoval odvolací súd za relevantné, preto na nie v odôvodnení rozsudku ani nedáva odpoveď. Dovolanie Odvolací súd samostatným výrokom pripustil dovolanie, pretože rozhodnutie považuje za rozhodnutie zásadného právneho významu v nasledovných otázkach: 1/ či má žalobca naliehavý právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti sú majetkom zaniknutej obchodnej spoločnosti, ak by vyhovením žalobe mohlo dôjsť v súlade s ustanovením § 75a ObZ k priaznivému ovplyvneniu právneho postavenia žalobcu, ktorý je vo vzťahu k zaniknutej spoločnosti veriteľom v prebiehajúcich exekučných konaniach. Odvolací súd zastáva právny názor, že uvedený postup je možný, už aj vzhľadom na sto, že aktívne legitimovaný k žalobe na určenie môže byť aj subjekt, ktorý nie je účastníkom právneho vzťahu (práva), ak sa žalovaný právny vzťah (právo) týka aj právnej sféry žalobcu, ako napríklad v konaní o určenie, že vec alebo právo patrí dedičstva alebo v situácii uvedenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 MCdo 7/2006 (na ktoré odvolací súd poukázal vyššie), v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že „Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti, ak by vyhovením žalobe došlo k priaznivému ovplyvneniu jeho právneho postavenia v tom smere, že by mal právo na prednostný prevod nebytového priestoru (bytu) do vlastníctva (§ 16 ods. 3 zák. č. 182/1993 Zb.)“ 2/ či vzhľadom na rozdielnosť obsahu právnych pojmov „účinnosť zmluvy“, ktorý predstavuje obligačno- právny dôsledok zmluvy (viazanosť zmluvným prejavom) a „účinky vkladu“, resp. „vecno-právne účinky zmluvy“, ktoré predstavujú jeho vecnoprávny následok (nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), samotná „účinnosť zmluvy“ nepredstavuje prekážku a porušenie zákona - ustanovenia § 159 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p., pri prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti kúpnou zmluvou, uzavretou v čase právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia (teda v určenom čase, po ktorý malo predbežné opatrenie trvať) a to z dôvodu, že súdne rozhodnutie, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, sa v zásade dotýka iba účinkov právneho úkonu (zrejme vecno-právnych), nie predpokladov jeho vzniku s tým, že nakladanie s nehnuteľnosťou sa prejaví až v čase účinnosti právneho úkonu. (právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. l Sžo 101/2007). Odvolací súd zastáva názor, že uzavretie kúpnej zmluvy o kúpe a predaji nehnuteľnosti v čase právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, obsahom ktorého je zákaz nakladania s predmetnou nehnuteľnosťou, predstavuje porušenie ustanovenia § 159 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorých materiálna stránka účinkov právoplatného rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány. Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nakladanie s nehnuteľnosťou predstavuje už samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy (jej podpísanie alebo prijatie návrhu kúpnej zmluvy), čo napokon vyplýva aj priamo z ust. § 76 O.s.p., ktorý dáva súdu právomoc nariadiť účastníkovi (nie orgánu na úseku katastra nehnuteľností), aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. S poukázaním na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku, odvolací súd zastáva názor, že platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť (§ 44 OZ). Platnosť zmluvy nastáva teda súčasne s jej účinnosťou, pokiaľ zákon (§ 47) alebo dohoda účastníkov neustanovujú inak. Účinnosť zmluvy má teda za následok viazanosť zmluvným prejavom u oboch zmluvných strán od okamihu platného prijatia návrhu zmluvy, preto podľa názoru odvolacieho súdu platným a účinným uzavretím zmluvy v čase právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, obsahom ktorého je zákaz nakladania s nehnuteľnosťou, dochádza k porušeniu zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť, že vecno-právny účinok zmluvy (účinok vkladu), ktorého následkom je nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nastane neskôr. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že benevolentný prístup k dodržiavaniu zákonnej povinnosti rešpektovať právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, smeruje k neprípustnému záveru o tom, že toto nerešpektovanie nemá mať za následok vadnosť (neplatnosť) právneho úkonu, ktorým sa zákaz uložený predbežným opatrením poruší. Uvedený postup odvolací súd nepovažuje za spoločensky želateľný, nakoľko neprispieva k formovaniu právneho vedomia, predovšetkým v tej rovine, že zákony platia, a to pre každého rovnako. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.), ktorý si rozhodnutie o trovách vymienil na samostatné rozhodnutie po rozhodnutí vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.