Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/136/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711217193 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7711217193.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej vo veci žalobcu Viessmann, s.r.o. so sídlom Ivánska cesta 30/A, 821 04 Bratislava, IČO: 31 388 841, zast. Právny dom - advokáti, s.r.o. so sídlom Hurbanova 9A, ,974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, proti žalovaným: 1/ Y. Ď., K.. X.X.XXXX, bytom Q., T.. S. XXX/ X, 2/ G. Ď., K.. XX.X.XXXX, bytom Q., T. T.. XX, obaja zastúpení JUDr. Alexejom Ivankom, Advokátska kancelária so sídlom Nám. Osloboditeľov 73 071 01 Michalovce, 3/ J. Ď.Í., K.. XX.X.XXXX, bytom v Q., ul. Č. Č.. XX, o určenie neplatnosti právneho úkonu a neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaných v 1., 2.,3. rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 10.10.2014 č.k. 11C/130/2011-302 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 15.10.2014 č.k. 11C/130/2011-334 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e prvý výrok rozsudku vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1.,2.,3.rade a druhý výrok rozsudku vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2.rade. M e n í druhý výrok rozsudku vo vzťahu k žalovanému v 3.rade tak, že voči žalovanému v 3.rade žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu z a m i e t a. Z r u š u j e tretí výrok rozsudku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 10.10.2014 v prvom výroku zamietol žalobu na určenie neplatnosti právneho úkonu a v druhom výroku určil, že právny úkon - kúpna zmluva spísaná formou notárskej zápisnice č. N 161/2010, Nz 37916/2010, NCRIs 38494/2010 dňa 18.10.2010 notárkou JUDr. Alexandrou Jančošekovou predmetom, ktorej bola kúpa - predaj nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX k.ú. Q., bytu č. 15 nachádzajúcom sa na 1. poschodí, vo vchode č. 9 - sek. B bytového domu B12 súp. č. 169 postaveného na parcele reg. C č. 68/4, právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba je evidovaný na LV č. XXXX, podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 7184/622464, ktorú uzavreli na jednej strane žalovaný v 3. rade a jeho manželka H. Ď., Y.. S. ako predávajúci a žalovaní v 1. a 2. rade ako kupujúci na strane druhej, je vo vzťahu k žalobcovi neúčinný. Následne dopĺňacím rozsudkom zo dňa 15.10.2014 č.k. 11C/130/2011-334 výrok rozsudku zo dňa 10.10.2014 doplnil o tretí výrok, ktorým určil povinnosť žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 232 € a trovy právneho zastúpenia v sume 3.196,42 € na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak o žalobe podanej na Okresný súd Michalovce dňa 30.11.2011, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu - prevodu nehnuteľnosti - bytu a v prípade, ak by tento právny úkon bol platný, žiadal určiť, že vo vzťahu k žalobcovi je tento právny úkon neúčinný. Žalobu odôvodnil tým, že voči žalovanému v 3.rade má pohľadávku na podklade exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku zo dňa 26.4.2011 č.k. OS 24/2011, ktorým rozhodcovský súd uložil žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 155.371,85 € s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Aktívnu legitimáciu žalobca odvodil od ust. § 42a/ ods. 1 Obč. zák., pretože je v postavení veriteľa voči dlžníkovi - žalovanému v 3. rade, ktorý ako vlastník vyššie označenej nehnuteľnosti túto previedol na základe predmetnej kúpnej zmluvy na žalovaného v 1. rade. Vzhľadom na existenciu manželstva medzi žalovaným v 1. a žalovanou 2. rade v čase prevodu nehnuteľnosti sa táto nehnuteľnosť stala ich bezpodielovým spoluvlastníctvom. Medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 3.rade je príbuzenský vzťah, pretože sú bratia. Žalobca má za to, že prevod nehnuteľnosti zo žalovaného v 3. rade na žalovaných v 1. a 2. rade je právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie žalobcu ako veriteľa, pričom nie je povinnosťou žalobcu preukazovať úmysel žalovaného v 3.rade ukrátiť žalobcu, ani vedomosť žalovaných v 1. a 2.rade o tom, že sa jedná o ukracujúci právny úkon, pretože žalovaní v 1. a 2.rade sú v príbuzenskom vzťahu voči žalovanému v 3.rade. Na absolútnu neplatnosť uvedeného právneho úkonu - prevodu nehnuteľnosti poukazoval žalobca v zmysle ust. § 39 Obč. zák., pretože podľa jeho názoru boli týmto úkonom porušené dobré mravy a naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti, ev. neúčinnosti právneho úkonu spočíva v samotnej podstate uspokojenia nárokov veriteľa - žalobcu. U žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu Občiansky zákonník predpokladá naliehavý právny záujem a tento nie je potrebné preukazovať. Prvostupňový súd vo veci rozhodol opakovane potom, ako bol prvý rozsudok vo veci č.k. 11C/ 130/2011-240 zo dňa 11.12.2012 ( o zamietnutí žaloby) uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/142/2013 zo dňa 6.3.2014 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie . Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu a vzhľadom na to, že platnosť úkonu je podmienkou odporovateľnosti uložil súdu prvého stupňa vysporiadať sa najprv s otázkou, či je úkon platný ,až potom môže konať o odporovateľnosti právneho úkonu. Po vrátení veci na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo dňa 10.10.2014 (ktorý je predmetom preskúmavania) . Pri posudzovaní platnosti (resp. neplatnosti ) právneho úkonu aplikujúc ust. § 34 a 39 Obč.zákonníka v spojitosti s ust. § 80 písm. c/ O.s.p. vychádzal z úvahy, že jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby o určenie je aj skutočnosť, že účastníci majú vecnú legitimáciu, čím treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Z právnej úpravy kúpnej zmluvy v ust. § 588 a nasl. Obč.zákonníka vyplýva, že táto ako dvojstranný právny právny úkon vzniká medzi predávajúcim na strane jednej a kupujúcim na strane druhej, pričom na oboch stranách môže vystupovať viac subjektov a všetci títo účastníci kúpnej zmluvy sú nositeľmi hmotnoprávnych oprávneností a povinností, teda sú vecne legitimovaní, ak sa predmet konania týka tohto právneho úkonu. Ak v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet konania sa preto týka všetkých účastníkov zmluvy a kúpna zmluva v takomto prípade nemôže byť určená za neplatnú len voči jednému z jej účastníkov, preto rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov zmluvy, inak návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok vecnej legitimácie. V danom prípade súd prvého stupňa uzavrel, že účastníkmi kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa žalobca domáha, boli nielen žalovaní v 1. a 2. rade na strane kupujúcich a žalovaný v 3. rade na strane predávajúcich, ale okrem neho na strane predávajúcich bola aj jeho manželka H. Ď., Y.. S.. Manželka žalovaného v 3.rade však nie je účastníčkou predmetného konania (nie je ako účastníčka označená v žalobnom návrhu) a keďže žalobca nepodal žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy proti všetkým účastníkom zmluvy, ide o nedostatok vecnej legitimácie na žalovanej strane a v dôsledku toho súd žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol. Následne súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku sa zameral na posúdenie odporovateľnosti predmetného právneho úkonu, kde poukázal na to, že v prípade odporovateľnosti veriteľ svoje právo neuplatňuje proti všetkým účastníkom právneho úkonu, ale iba proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Aplikujúc ust. § 42a ods. 1,2,3 Obč.zákonníka súd prvého stupňa zohľadnil účel odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva a vychádzajúc z úvahy, že okruh odporovateľných právnych úkonov zákon neobmedzuje.(t.j. môže sa jednať o dvojstranné, jednostranné, odplatné, bezodplatné a iné právne úkony ),podstatné je, že ide o právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky ( pričom stačí, že ide o také úkony, ktoré zmenšujú majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa) uzavrel, že medzi úkony, odporovateľné úkony možno zaradiť aj kúpnu zmluvu. Ďalej súd prvého stupňa dôvodil, že odporovať možno len úkonom dlžníka, pričom veriteľ musí disponovať vymáhateľnou pohľadávkou, ktorou v tomto prípade je rozhodcovský rozsudok č. OS 24/2011 zo dňa 29.4.2011 a z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že už v čase pred nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti žalovanými v 1. a 2.rade existovali pohľadávky žalobcu voči žalovanému v 3.rade, ktoré mohol žalobca úspešne vymáhať v základnom konaní. Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania zároveň preukázané, že k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy došlo medzi označenými účastníkmi dňa 30.11.2010 a žaloba bola podaná na súd 30.11.2011, čiže je splnený ďalší predpoklad odporovateľnosti a to, že k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať došlo v posledných troch rokoch. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že ide o ukracujúci právny úkon, pretože došlo k zmenšeniu majetku žalovaného v 3.rade a tým aj k sťaženiu, či znemožneniu vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu ako veriteľa ,poukázal súd na kúpnu cenu dojednanú v zmluve, uhradenú časť kúpnej ceny zo strany žalovaných v 1. a 2.rade a hodnotu nehnuteľností vyplývajúcu zo znaleckého posudku vypracovaného H.. Q. P. č. 116/2005. Napokon súd prvého stupňa vychádzal zo zákonnej úpravy ,v zmysle ktorej sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá pri právnych úkonoch ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb, pričom náležitá starostlivosť a schopnosť rozpoznať úmysel dlžníka sú skutkové okolnosti, ktoré treba zisťovať konkrétne, diferencovane a špecificky v každom jednotlivom prípade . Ktoré osoby zákon považuje za osoby blízke ustanovuje § 116 Obč.zákonníka. V konaní nebolo sporné, že medzi žalovanými je príbuzenský vzťah, t.j. žalovaní v 1. a 3.rade sú bratia a žalovaná v 2.rade bola v čase prevodu nehnuteľnosti manželkou žalovaného v 1.rade, teda švagrinou žalovaného v 3.rade. K tvrdeniu žalovaných v 1. a 2.rade, že v čase, keď nadobudli predmetnú nehnuteľnosť nemali vedomosť o tom, že žalovaný v 3.rade sa dostal do nejakej finančnej tiesne a že mal úmysel ukrátiť svojho veriteľa, súd poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa žalovaní sa stretávali ako rodina pravidelne a boli v kontakte. Pri blízkej osobe platí vyvrátiteľná domnienka o úmysle ukrátiť veriteľa dlžníka a dôkazným bremenom zákon zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu keďže ustanovuje, že táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V tejto spojitosti majú žalovaní nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno. To znamená, že samotné tvrdenie žalovaných v 1. a 2.rade o tom, že sa nerozprávali so žalovaným v 3.rade o jeho podnikaní a o tom aká je jeho finančná situácia ešte sama osebe nedokazuje, že skutočne o jeho úmysle ukrátiť veriteľa - žalobcu nevedeli. Zároveň prvostupňový súd zdôraznil, že rozhodujúcim je akú vyvinuli žalovaní v 1. a 2.rade aktivitu, aby poznali úmysel žalovaného v 3.rade a či táto aktivita predstavovala náležitú starostlivosť. Žalovaní v tomto konaní podľa názoru súdu prvého stupňa neuniesli dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie náležitej starostlivosti, keďže ako od blízkych príbuzných žalovaného v 3.rade sa od nich požaduje, aby vyvinuli väčšie úsilie, aby sa o tomto úmysle dlžníka dozvedeli a mali ho rozpoznať. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a uložil neúspešným žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, keďže podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca mal vo veci plný úspech. Proti uvedenému rozsudku v spojitosti s doplňujúcim rozsudkom podali včas odvolanie žalovaní v 1.,2. a 3.rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Žalovaní v 1.a 2. rade vyjadrili názor, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu mala byť podaná aj proti ďalšej účastníčke kúpnej zmluvy, a to manželke žalovaného v 3.rade a žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol. Nestotožnili sa s názorom súdu prvého stupňa v časti rozsudku týkajúcej sa odporovateľnosti právneho úkonu, že v danom prípade ide o ukracujúci právny úkon. Opakovane poukázali na listinný dôkaz osvedčujúci, že žalovaný v 1.rade poukazoval zo svojho platu od zamestnávateľa Karotáž a cementace s.r.o. finančné prostriedky na účet žalovaného v 3.rade, ako aj na to, že u tohto zamestnávateľa pracoval žalovaný v 1.rade od ukončenia strednej školy, teda nikdy nebol zamestnaný v obchodnej spoločnosti žalovaného v 3.rade. Citovali rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/109/2007, podľa ktorého úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sú psychickým stavom a sami osebe nemôžu byť predmetom dokazovania a uviedli,že nemohli ani pri náležitej starostlivosti vedieť, že žalovaný v 3.rade je vo finančnej tiesni, nepoznali úmysel žalovaného v 3.rade, keďže už v čase nadobudnutia predmetného bytu žalovaným v 3.rade sa podieľali na kúpe bytu 36 % z kúpnej ceny, predmetný byt zrekonštruovali, čím vzrástla jeho všeobecná hodnota a ak by mali informácie o finančnej situácii žalovaného v 3.rade, neboli by investovali svoje finančné prostriedky do cudzieho vlastníctva. Podľa názoru žalovaných v 1. a 2.rade uvedené skutočnosti preukazujú, že nemali žiadne informácie o finančnej situácii žalovaného v 3.rade, ani o jeho záväzkoch voči žalobcovi, preto navrhli napadnutý rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá a žalobcovi uložená povinnosť nahradiť im trovy konania. Žalovaný v 3.rade napadol rozsudok v celom rozsahu odvolaním z rovnakých dôvodov a poukázal na totožné skutočnosti ako žalovaní v 1., a 2.rade, pričom opakovane uvádzal, že žalovaní v 1., a 2.rade nemohli ani pri náležitej starostlivosti vedieť, že spoločnosť, v ktorej bol konateľom, je vo finančnej tiesni, o čom vypovedal aj na pojednávaní. V čase, keď nadobudli žalovaní v 1., a 2.rade predmetnú nehnuteľnosť do vlastníctva, spoločnosť nemala žiadne finančné problémy. Navrhol žalobu zmeniť tak, že bude v celom rozsahu zamietnutá a uložená povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1., a 2.rade a odvolaniu žalovaného v 3.rade žalobca uviedol, že žalovaní opätovne popisujú okolnosti a skutočnosti časovo predchádzajúce uskutočneniu odporovaného právnemu úkonu a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.1.2002 sp.zn. 21Cdo/313/2001, kde v skutkovo podobnom prípade Najvyšší súd Českej republiky konštatoval, že pri posúdení toho, či žalovaný pri uzatváraní zmluvy nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj pri vynaložení náležitej starostlivosti nebolo významné, za akých okolností došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy ,ktorá mala predstavovať logické zavŕšenie dlhodobého procesu prevodu rodinného majetku z otca na syna, pretože tieto okolnosti nevypovedajú nič o tom, či žalovaný vynaložil pri uzatvorení zmluvy náležitú starostlivosť k poznaniu úmyslu dlžníka ukrátiť touto zmluvou svojho veriteľa. Rozhodujúce z tohto hľadiska bolo, či a akú vyvinul žalovaný v dobe uzatvorenia zmluvy činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznal (mohol poznať) a či táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť. Žalobca vyjadril názor, že žalovaní v 1., a 2.rade v tomto konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali vynaloženie náležitej starostlivosti vo forme konkrétnej aktivity za účelom poznania úmyslu žalovaného v 3.rade ukrátiť odporovaným právnym úkonom žalobcu ako veriteľa, pričom okolnosti tvrdené v odvolaní nemôžu byť považované za vynaloženie náležitej starostlivosti, a k uneseniu dôkazného bremena sú nepostačujúce. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a uplatnil si trovy odvolacieho konania. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods.2 O.s.p. za dodržania podmienok stanovených v § 156 ods.3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1, 3 O.s.p. z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že v časti je rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny, preto ho v súlade s § 219 ods.1 potvrdil a v časti ho zmenil v súlade s ust. § 220 O.s.p., pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. Výrok o trovách konania zrušil v súlade s ust. § 221 ods.1 písm.h/O.s.p. Žalovaní si uplatnili odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm.d/ a písm.f/ O.s.p., t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania najavo inak alebo sa môže jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo. O nesprávne skutkové zistenia môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak, súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. V tomto konkrétnom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu uplatnený titulom určenia neplatnosti právneho úkonu, eventuálne neúčinnosti právneho úkonu, kde aj v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach 2Co/142/2013-270 bolo potrebné ako prvé skúmať platnosť predmetného právneho úkonu, pretože platnosť úkonu je aj podmienkou odporovateľnosti (odporovať možno iba voči platnému právnemu úkonu). Až následne môže súd konať a rozhodovať o odporovateľnosti právneho úkonu (v prípade, ak dospeje k záveru, že právny úkon bol platný). Súd prvého stupňa sa preto aj v tomto konkrétnom prípade správne ako prvé zaoberal otázkou platnosti, resp. neplatnosti predmetného právneho úkonu, pričom aplikoval správne právne normy na posúdenie tejto otázky a dospel k správnemu záveru na základe svojich úvah tak ako sú vyššie popísané, preto žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie na žalovanej strane. Odvolací súd preto prvý výrok rozsudku o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy ako vecne správny potvrdil ( vo vzťahu ku všetkým účastníkom). Až potom ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s otázkou platnosti predmetnej kúpnej zmluvy, následne zameral dokazovanie a svoje úvahy na riešenie odporovateľnosti predmetného právneho úkonu voči žalobcovi, pričom opäť aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto aj správne interpretoval ,ale iba vo vzťahu k žalovaným v 1., a 2.rade. Tak ako pri rozhodovaní o všetkých žalobách aj v konaní o neúčinnosti právneho úkonu môže byť žalobca úspešným len voči pasívne legitimovanej osobe, ktorá je nositeľom hmotného práva. V danom prípade súd rozhodol o neúčinnosti právneho úkonu v konaní, kde na strane žalovaných boli účastníkmi nielen nadobúdatelia vlastníckeho práva ale aj dlžník, napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa aplikujúc správne zákonné ustanovenia správne poukázal na to, že v prípade odporovateľnosti právneho úkonu veriteľ svoje právo neuplatňuje proti všetkým účastníkom právneho úkonu, ale zásadne iba proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Pasívne legitimovaným pri odporovateľnosti preto nie je dlžník (v tomto prípade žalovaný v 3. rade), ale iba osoba, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech, a takýmito osobami sú v tomto prípade žalovaný v 1., a 2.rade. . Z výroku rozhodnutia ani z jeho odôvodnenia nevyplýva, že by voči žalovanému v 3.rade súd zamietol žalobu v celom rozsahu ,t.j. že by voči nemu bola zamietnutá aj žaloba v časti týkajúcej sa určenia neúčinnosti právneho úkonu . S poukazom na uvedené bolo potrebné rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 3.rade zmeniť tak, že voči žalovanému v 3.rade súd zamietol aj žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie. Vo vzťahu k žalovaným v 1., a 2.rade ,ako osobám, ktoré mali z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech ( a teda sú pasívne legitimovanými osobami v konaní o neúčinnosť právneho úkonu), je situácia odlišná a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v súlade s ust. § 219 ods.2 O.s.p. odkazuje na odôvodnenie tohto rozsudku . Odvolací súd sa stotožňuje s úvahami a závermi súdu prvého stupňa, že boli splnené vo vzťahu k žalovaným v 1., a 2.rade predpoklady odporovateľnosti, t.j. 1./ že predmetom odporovateľnosti je právny úkon, voči ktorému je možné uplatniť odporovateľnosť - kúpna zmluva, 2./ k tomuto právnemu úkonu došlo v posledných troch rokoch pred podaním žaloby, 3./ jedná sa o právny úkon dlžníka, 4./ pričom týmto právnym úkonom došlo k ukráteniu veriteľa, 5./ ktorý disponuje vymáhateľnou pohľadávkou, pretože došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, čím došlo k sťaženiu, resp. k znemožneniu vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu ako veriteľa. K odvolacím námietkam žalovaných v 1., a 2.rade odvolací súd uvádza, že správne sú závery a úvahy súdu prvého stupňa aj v tom ak zohľadnil, že úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb, pričom sa jedná o vyvrátiteľnú právnu domnienku . V konaní nebolo sporné, že predmetný právny úkon bol uskutočnený medzi žalovaným v 3.rade ako dlžníkom a žalovanými v 1., a 2.rade ako jemu blízkymi osobami v zmysle ust. § 116 Obč.zák. (brat a švagriná). Správny bol aj záver o tom, že dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu (žalovaných v 1., a 2.rade), t.j. žalobcovi stačí tvrdiť,že napádaným úkonom došlo k jeho ukráteniu,ak žalovaní (ako blízke osoby ) mienia dosiahnuť zamietnutie žaloby , museli by dokázať vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na spoznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalovaní v 1., a 2.rade v tomto prípade neuniesli dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie náležitej starostlivosti - aktivity, aby poznali úmysel žalovaného v 3.rade - dlžníka ukrátiť veriteľa - žalobcu. V takomto prípade odvolací súd nepovažuje za postačujúce iba tvrdenie o tom, že takúto vedomosť nemali, pretože sa o finančnej situácii žalovaného v 3.rade nerozprávali. Vo vzťahu k žalovaným v 1., a 2.rade preto odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, keďže postupu prvého stupňa v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z nimi uplatnených dôvodov odvolania. V nadväznosti na vyššie uvedené odlišné posúdenie a rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 3.rade, voči ktorému súd zamietol žalobu v celom rozsahu ,na rozdiel od žalovaných v 1. a 2. rade, nebolo možné považovať za správny výrok rozsudok týkajúci sa náhrady trov konania, ktorý odvolací súd zrušil a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa na nové posúdenie úspešnosti účastníkov a na to nadväzujúce rozhodnutie o trovách konania ( prvostupňového aj odvolacieho) aplikujúc príslušné zákonné ustanovenia. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.