Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/497/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811200087 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7811200087.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu regionPRESS, s.r.o., so sídlom Trnava, Študentská 2, IČO: 36252417, zastúpeného PROSMAN a PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 31 proti žalovanému Q. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX, zastúpenému JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom Rožňava, Cyrila a Metoda 4, o zaplatenie 14.162,55 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo 14.5.2015 č.k. 4C/8/2011-277 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo 14.5.2015 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.094,50 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50% ročne od 28.6.2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 11.253,90 eur, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému ďalej uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Rožňava 287,42 eur ako trovy konania, ktoré preddavkovo platil štát v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie svoj v poradí druhý rozsudok vo veci odôvodnil predovšetkým s odkazom na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.4.2014 sp.zn. 3Co/69/2013 a na predchádzajúci priebeh konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že rozsudkom zo dňa 28.2.2012 č.k. 4C/8/2011-118 určil, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.6.2008 podľa § 186 Zákonníka práce. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.4.2012. Žalovaný bol zamestnaný u žalobcu na základe pracovnej zmluvy a žalobca si uplatnil proti nemu nárok na náhradu škody. V konaní bolo vykonané znalecké dokazovanie na posúdenie skutočnosti, či zostatok vedený v pokladničnej knihe ku dňu 26.6.2008 a k 14.7.2008 je správne vyčíslený po odsúhlasení príjmových a výdavkových dokladov. Znalkyňa Ing. Magdaléna Rimarčíková v znaleckom posudku č. 5/11 uviedla, že zostatok uvedený v pokladničnej knihe ku dňu 26.6.2008 bol vo výške 376.355,00 Sk (12.492,70 eur) a ku dňu 14.7.2008 vo výške 374.135,00 Sk (12.419,01 eur). Po zaúčtovaní chýbajúcich príjmových pokladničných dokladov bol stav v pokladničnej knihe vo výške 426.661,00 Sk (14.162,55 eur) a po odúčtovaní čistej mzdy za obdobie december 2006 bol stav 13.886,94 eur. Súd prvej inštancie tak mal za preukázaný nárok na náhradu škody vo výške 14.162,55 eur. 3. Rozsudkom zo 17.12.2012 č.k. 4C/8/2011-169 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.068,05 eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach uznesením z 10.4.2014 č.k. 3Co/69/2013-201 odmietol odvolanie proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.068,05 eur s príslušenstvom a zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania a vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť trovy štátu a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V časti o zaplatenie sumy 1.068,05 eur s príslušenstvom tak rozsudok nadobudol právoplatnosť. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu skúmal predpoklady všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu a predovšetkým otázku zavinenia, pretože v prvom meritórnom rozhodnutí vychádzal súd prvej inštancie zo záveru, že šlo o škodu spôsobenú z nedbanlivosti. V preskúmavanom rozhodnutí súd prvej inštancie právne posúdil nárok žalobcu podľa § 179 Zákonníka práce. Uviedol, že predpokladom založenia pracovnoprávnej zodpovednosti sú vznik škody, porušenie povinností pri plnení pracovných úloh, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou a zavinenie, ktoré je zamestnávateľ povinný preukázať okrem prípadov zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a zodpovednosti za stratu zverených predmetov. Zodpovednosť zamestnanca je založená na subjektívnom princípe, vždy ide o zodpovednosť za zavinenie buď úmyselné alebo nedbanlivostné. Súd prvej inštancie skonštatoval, že škoda vznikla, pretože došlo k zmenšeniu majetku žalobcu o peňažné prostriedky, ktoré žalovaný prevzal od zákazníkov a mal povinnosť odovzdať žalobcovi, čo neurobil. Porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh spočívalo v neodovzdaní vyinkasovanej peňažnej hotovosti žalobcovi. Príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou vznikla tým, že ku škode došlo neodovzdaním peňažných prostriedkov žalobcovi. Pri posudzovaní zavinenia vychádzal súd prvej inštancie z toho, že žalovaný bol zamestnancom žalobcu, preberal od zákazníkov peňažné prostriedky, ktoré patrili žalobcovi a bol povinný evidovať peňažnú hotovosť a túto odovzdávať zamestnávateľovi. Vedel a bol uzrozumený s tým, že neodovzdaním peňažnej hotovosti vznikne škoda. Sám potvrdil, aký mal byť zostatok peňažnej hotovosti v pokladni k 26.6.2008. Túto peňažnú hotovosť však žalobcovi neodovzdal. V prípade nepriameho úmyslu osoba vie, že môže spôsobiť porušenie (ohrozenie), teda ručí za následok a pre prípad, že to spôsobí je s tým uzrozumená, čo je variantom vôle odlišný od chcenia, pretože priamym cieľom konajúcej osoby nie je síce spôsobenie konkrétneho následku, pretože sleduje iný cieľ, ale je uzrozumená s tým, že realizácia jej cieľa môže viesť k spôsobeniu takéhoto následku. Súd prvej inštancie uzavrel, že ide o nepriamy úmysel. Pokiaľ ide o výšku škody, vychádzal zo záverov znaleckého posudku, ktorý považoval za dostačujúci vrátane vysvetlenia znalkyne na námietky žalovaného a na výšku škody už nevykonával ďalšie dokazovanie. Keďže v poradí prvý v rozhodnutí vo veci rozhodol o priznaní sumy 1.068,05 eur, preskúmavaným rozsudkom priznal zostávajúcu výšku škody 13.094,50 eur. 4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov, ktorej výšku podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení rozsudku. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť trovy znaleckého posudku odôvodnil podľa § 148 ods. 1 O.s.p. 5. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie o výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi 13.094,50 eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o náhrade trov konania a žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu všetkých trov konania. 6. Žalovaný namieta predovšetkým tú skutočnosť, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho námietkou, že v konaní ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poukazuje na to, že rozsudok zo dňa 17.12.2012 č.k. 4C/8/2011-169 nadobudol právoplatnosť vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sumu 1.068,05 eur s príslušenstvom. Žalovaný tvrdí, že súd prvej inštancie týmto výrokom rozhodol o celom nároku, pretože z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že náhrada škody bola spôsobená z nedbanlivosti. Preto podľa jeho názoru výrok, ktorý nadobudol právoplatnosť pri rozhodnutí o celom uplatnenom nároku žalobcu na náhradu škody. Priznaná suma je štvornásobkom priemerného mesačného zárobku žalovaného. Pokiaľ tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, nie je možné podľa jeho názoru priznať žalobcovi ďalšiu sumu tak, ako ju uplatňuje z toho istého titulu ako rozdiel medzi uplatneným nárokom 14.162,55 eur a priznanou sumou 1.068,05 eur. Žalobca podal proti uvedenému (prvému) rozsudku odvolanie z dôvodu, že nesúhlasil so zodpovednosťou žalovaného z nedbanlivosti a namietal, že šlo o úmyselné konanie. K tejto časti žalovaný navyše namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku, keď okresný súd iba stroho skonštatoval, že nebol vyčerpaný celý predmet konania. Opätovne opakuje, že žalovaný nepodal odvolanie proti rozsudku o jeho povinnosti zaplatiť sumu 1.068,05 eur, pretože týmto súd prvej inštancie rozhodol o celom uplatnenom nároku na náhradu škody z nedbanlivosti a trvá na tom, že okresný súd rozhodol o celom nároku a nie iba o časti nároku. Tvrdí, že takýmto postupom bola žalovanému odňatá možnosť žalovanému vo veci konať. Ďalej odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, pričom poukazuje na obsah odôvodnenia a argumentuje základným právom na spravodlivé konanie, ktoré obsahuje právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Súd prvej inštancie má povinnosť vysporiadať sa s otázkou zavinenia a podrobne odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k jednotlivým predpokladom zodpovednosti za škodu. Odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie nezdôvodnil náležitým spôsobom svoje rozhodnutie vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu v priebehu celého konania. Namieta predovšetkým to, že žalobcovi škodu nespôsobil a najmä nie vo forme úmyslu. Peňažné prostriedky si neponechal pre vlastnú potrebu, ale riadne ich odvádzal žalobcovi podľa jeho pokynov a zaužívaným spôsobom. Žalobca za celú dobu od 1.1.2006 do 27.6.2008 nevyzval žalovaného na predloženie a dokladovanie nejakej nezrovnalosti pri odvádzaní vyúčtovaní peňazí. Žalobca účelovo rozviazal so žalovaným pracovný pomer a uplatnil si nárok na náhradu škody, pričom za celé obdobie nevykonal u žalovaného inventúru a nebol upozornený na nezrovnalosti, prípadne vyzvaný na odstránenie nedostatkov. Žalovaný namieta, že v priebehu pracovného pomeru nedošlo k zisteniu nedostatkov, resp. k rozdielu medzi účtovným stavom a stavom skutočným. Ak by to žalobca zistil, nepochybne by využil všetky prostriedky k danému právnymi predpismi, aby pokladničný zostatok získal. Žalovaný ďalej poukazuje na rozpornosť záverov znaleckého posudku s tvrdeniami žalobcu. Opakovane poukazuje na tú skutočnosť, že nebol nikdy vyzvaný na predloženie chýbajúcich dokladov, pretože tieto predložil žalobcovi. Vyjadruje sa aj k písomnému vyjadreniu znalkyne v znaleckom posudku, v ktorom reaguje na pripomienky žalovaného. Namieta, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhu na predloženie výpisov z účtu žalobcu za sporné obdobie, ktoré by objektivizovalo skutočný stav veci. V konaní žalobca nepredložil žiaden konkrétny objektívny dôkaz, ktorým by preukázal, že mu vznikla škoda a že za ňu zodpovedá žalovaný. 7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. 8. Žalobca predovšetkým poukazuje na to, že medzitýmnym rozsudkom z 28.2.2012 č.k. 4C/8/2011-118 súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.6.2008 podľa § 186 Zákonníka práce. Týmto rozsudkom potvrdil, že nárok žalobcu nie je premlčaný, že výška škody je 14.162,55 eur a že za škodu zodpovedá žalovaný, preto akákoľvek ďalšia argumentácia žalovaného je bez právneho významu vo vzťahu k základu nároku. Následne súd prvým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť spôsobenú škodu vo výške 1.068,05 eur a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. Odvolací súd uznesením z 10.4.2014 čiastočne odmietol odvolanie žalobcu a zároveň zrušil prvostupňový rozsudok. Žalobca vzhľadom na uvedené nepovažuje argumentáciu vo vzťahu k prekážke res iudicata za opodstatnenú. Súd prvým rozsudkom rozhodol len o časti jeho nároku a otázka priznania zvyšku nároku závisela len od skutočnosti, či bude v konaní preukázané, že žalovaný zodpovedá za škodu celú alebo len do výšky štvornásobku mesačného príjmu. Žalobca je toho názoru, že škoda bola spôsobená úmyselne a preto je žalovaný povinný ju vo výške uplatneného nároku nahradiť. Žalobca poukazuje na to, že žalovaný bol jeho zamestnancom a preberal od zákazníkov finančnú hotovosť, vedel, že všetky peňažné prostriedky, ktoré prevzal od klientov patria žalobcovi, viedol pokladňu finančnej hotovosti sám, teda sám bol povinný vykonávať a zaznamenávať všetky operácie vo vzťahu k peňažnej hotovosti, vedel, že peňažnú hotovosť je povinný odovzdať žalobcovi ako svojmu zamestnávateľovi a nie je oprávnený ňou disponovať, vedel, že neodovzdaním peňažnej hotovosti žalobcovi vznikne škoda a bol tým uzrozumený, výsledok nepotvrdil, že dňa 26.6.2008 mal byť zostatok peňažnej hotovosti v pokladni vo výške tam uvedenej, pričom finančnú hotovosť neodovzdal žalobcovi a zároveň nepreukázal, že peňažnú hotovosť žalobcovi neodovzdal. Tým neuniesol dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam, že peňažné prostriedky žalobcovi odovzdal, resp. vložil na jeho účet. Žalobca ďalej uvádza, že účtovníctvo zodpovedá podkladom, ktoré sú jeho súčasťou, teda ak žalovaný peňažné prostriedky nevložil na účet žalobcu, nemohlo to byť v účtovníctve zaevidované. Žalobca vždy vychádzal z toho, že účtovný stav zodpovedá stavu skutočnému a teda na pokladni v hotovosti prostriedkov, koľko je účtované. Ak by aj súd vyhovel návrhu na vykonanie dokazovania vo vzťahu k bankovému účtu žalobcu, týmto dôkazom by bolo možno preukázané, že žalovaný na bankový účet vkladal finančnú hotovosť, nebolo byť však možné preukázať, že vložil takú sumu, ktorej sa žalobca domáha. 9. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ak nie je ustanovené inak (§ 470 ods. 1). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta). 10. Žalovaný podal odvolanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), preto krajský súd ako súd odvolací posudzoval odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti a uplatnených odvolacích dôvodov podľa ustanovení predchádzajúceho procesného predpisu. 11. Keďže nebol dôvod na nariadenie odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, prejednal odvolací súd odvolanie bez jeho nariadenia. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu uvedenom v § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. 12. Žalobca namieta existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ O.s.p., a o odvolacích dôvodoch podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. Tvrdí teda, že v konaní došlo k vadám spočívajúcim v prekážke res iudicata, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo sú dôvody na zrušenie rozhodnutia. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené. 13. Vo vzťahu k existencii prekážky res iudicata, teda prekážky právoplatne rozhodnutej veci, odvolací súd uvádza, že argumentácia žalobcu o existencii tejto prekážky je mylná. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci existuje vtedy, ak tu je právoplatné rozhodnutie v totožnej veci. Totožnosť veci znamená, že ide o tých istých účastníkov, o ten istý nárok a o rovnaký skutkový základ. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá vznikla v súvislosti s pracovným pomerom žalovaného u žalobcu. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.2.2012 č.k. 4C/8/2011-118 právoplatne rozhodol, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu vzniknutú dňa 26.6.2008 podľa § 186 Zákonníka práce (ZP). Tento rozsudok vytvára prekážku res iudicata, to znamená, že v ďalšom konaní súd nebol oprávnený riešiť tie skutočnosti, ktoré boli predmetom rozhodnutia súdu uvedeným rozsudkom. To znamená, že súd je viazaný zistením, že žalobcovi vznikla škoda, že k jej vzniku došlo ku dňu 26.6.2008 a že tu nie je daný osobitný typ pracovnoprávnej zodpovednosti, ale o zodpovednosť všeobecnú. Ust. § 186 ZP upravuje spôsob a rozsah náhrady škody. Medzitýmnym rozsudkom však súd prvej inštancie nerozhodoval o tom, či ide o škodu spôsobenú úmyselne alebo z nedbanlivosti. Ďalším rozsudkom zo dňa 17.12.2012 č.k. 4C/8/2011-169 súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný zodpovedá za škodu do výšky štvornásobnej mesačnej mzdy, na zaplatenie ktorej žalovaného zaviazal vo výške 1.068,05 eur a v prevyšujúcej časti žalobu čo do uplatnenej náhrady škody zamietol. Žalovaný síce podal odvolanie proti celému rozsudku, odvolací súd skonštatoval, že nie je subjektívne legitimovaný na podanie odvolania proti vyhovujúcej časti žaloby, teda že týmto rozhodnutím mu bola priznaná časť uplatňovaného nároku na náhradu škody, preto v tejto časti odvolanie odmietol. Zrušil však rozhodnutie vo vzťahu ku zvyšku uplatneného nároku na náhradu škody. Zároveň uložil súdu prvej inštancie vo veci ďalej konať a posúdiť otázku predpokladu všeobecnej zodpovednosti za škodu, ako aj otázku zavinenia. Rozhodnutie súdu o odmietnutí odvolania žalobcu o zaplatenie sumy 1.068,05 eur v žiadnom prípade netvorí prekážku res iudicata vo vzťahu k zostávajúcej časti nároku. Je nepochybné, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody v celkovej výške 14.162,55 eur. Keďže bolo právoplatne uzavreté medzitýmnym rozsudkom, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu, znamená to zároveň, že povinnosť žalovaného nahradiť žalobcovi škodu tu existuje minimálne vo výške škody spôsobenej z nedbanlivosti. Keďže žalobca úspešne v odvolaní proti prvému rozsudku namietal, že ide o škodu spôsobenú úmyselne, bolo úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní posúdiť, či skutočne táto forma zavinenia je preukázaná. Ak by súd prvej inštancie v ďalšom konaní dospel k záveru, že šlo o škodu spôsobenú z nedbanlivosti, výsledkom konania by bolo zamietnutie žaloby ohľadom zostávajúcej časti nároku. V opačnom prípade súd správne postupoval, ak posudzoval zavinenie vo vzťahu k celej škode, pričom však pri rozhodovaní o jej výške musel zohľadniť skutočnosť, že suma 1.068,05 eur už bola právoplatne žalobcovi priznaná. Táto odvolacia námietka je preto v celom rozsahu nedôvodná. 14. Nedôvodná je tiež odvolacia námietka, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, čo má spôsobovať odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.12.2015 uverejnené pod č. 2/2016, z ktorého vyplýva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá iba tzv. inú vadu konania. Iba výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., čomu za predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy zodpovedalo v odvolacom konaní ustanovenie o možnosti zrušiť rozsudok pre odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, pričom v celom rozsahu rešpektoval aj právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení z 10.4.2014 č.k. 3Co/69/2013-201. Závery súdu prvej inštancie v písomnom vyhotovení rozsudku sú jasné, logické a zrozumiteľné a dostatočným spôsobom dávajú odpoveď na skutkové a právne okolnosti v prejednávanej veci. 15. K odvolacej námietke, ktorá sa týka nedostatočného zistenia skutkového stavu odvolací súd uvádza, že na pojednávaní dňa 14.5.2015 právny zástupca žalovaného výslovne uviedol, že nemá návrhy na ďalšie dokazovanie. Táto skutočnosť vyplýva zo zápisnice o pojednávaní na č.l. 272 spisu. Preto je nedôvodná odvolacia námietka podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. 16. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k skutkovému stavu, žalovanému boli jasné jeho povinnosti zamestnanca, z čoho súd správne vyvodil porušenie jeho právnych povinností, ktoré boli základom pre uplatnený nárok na náhradu škody. Pokiaľ ide o výšku škody, táto bola stanovená znaleckým posudkom a znalkyňa sa v písomnom vyjadrení dostatočným spôsobom vyjadrila aj k námietkam žalovaného. Zo žiadnych dôkazov, ktoré by žalovaný predložil nevyplynulo, že by skutkový finančný stav pokladne odôvodnene nesúhlasil s účtovným stavom. V priebehu konania až do vyhlásenia dokazovania za skončené mal žalovaný možnosť predložiť dôkazy na svoju obranu, ktorými by odôvodnil nesprávnosť vyúčtovania uplatnenej škody. Odvolací súd preto aj túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú. 17. K odvolacej námietke o nesprávnom zistení skutkového stavu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom uznesení posudzoval predpoklady zodpovednosti za škodu vyplývajúce z ust. § 179 Zákonníka práce. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by šlo o škodu spôsobenú z nedbanlivosti, čo by zakladalo rozsah a spôsob náhrady škody podľa § 186 ods. 2 Zákonníka práce, súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na náhradu škody v celom rozsahu, ktorá vznikla porušením právnych povinností pri plnení pracovných úloh, resp. priamej súvislosti s ním. Podľa uvedených predpokladov v ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, teda žalobca, preukázal zavinenie vo forme nepriameho úmyslu. Odôvodnenie súdu prvej inštancie pri posúdení tejto formy zavinenia je jasné a zrozumiteľné a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie vo veci samej je vecne správne a preto ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 18. Rovnako je vecne správne aj rozhodnutie o trovách konania. Súd prvej inštancie správne uplatnil nárok na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Výpočet účelne vynaložených trov je súčasťou písomného odôvodnenia rozsudku a odvolací sa s týmto odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k výške trov konania napokon odvolateľ nevzniesol žiadne námietky. 19. Vecne správne je aj rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť trovy štátu, ktoré vznikli vyplatením odmeny za podaný znalecký posudok. Táto povinnosť vyplýva z neúspechu žalovaného v prejednávanej veci. 20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP s použitím § 396 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná plná náhrada trov. O výške trov sa rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).