Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/543/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912215847 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7912215847.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej, v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: XXXXXXXX, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: XXXXXXXX, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 3.3.2015 č.k. 14C/147/2012-32 a proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov zo dňa 15.6.2015 č.k. 14C/147/2012-59 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. P o t v r d z u j e uznesenie zo dňa 15.6.2015 na č.l. 59. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a vyslovil, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa proti žalovanej domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur tvrdiac, že mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom proti povinnej dlžníčke Silvii Vencelovej, nar. 9.8.1969, súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 11280/2008 tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní dňa 22.1.2009, t.j. po viac ako 6 mesiacoch omeškania a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok tým, že v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a článku 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené jeho právo na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 3. Za nesprávny pritom označil postup súdu spočívajúci v preskúmavaní zákonnosti exekučného titulu, t.j. v opätovnom posudzovaní jeho práva na zaplatenie dlhu a časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, pričom žalovaná na jeho písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. pozitívne nereagovala. 4. Vychádzal zo zistenia, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 10Er/12/2009 bola tomuto súdu dňa 9.1.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej V. W. o vymoženie 14 279 Sk (t.j. 473,97 eura) s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 25.8.2008 sp. zn. SR 08086/08. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vo veci vydané v zákonnej lehote dňa 22.1.2009. K premlčaniu namietaného žalovanou súd uviedol, že žalobu v predmetnej veci nie je možné považovať za podanú predčasne. 5. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože súd mal za to, že žalobca nepreukázal splnenie prvej podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu a to nesprávny úradný postup exekučného súdu (Okresného súdu Trebišov) vo veci pod sp.zn. 10Er/12/2009. Z exekučného spisu je zrejmé, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 9.1.2009 s tým, že súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie dňa 22.1.2009, teda v zákonnej 15 dňovej lehote v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol tiež, že nebolo zistené a ani to žalobca nepreukázal, aby v tejto exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Pretože nebol preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Trebišov, výškou škody a nemajetkovej ujmy žalobcu sa z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal a z rovnakého dôvodu nevyhovel ani žiadosti žalobcu o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom. 6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, pretože náhradu trov konania nežiadala a neúspešnému žalobcovi náhrada trov konania nepatrí. 7. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže predmet konania neprevyšuje nárok nad sumu 1 000 eur (§ 200ea ods. 1 a § 115a ods. 2 O.s.p.). 8. Okresný súd Trebišov napadnutým uznesením zo dňa 15.6.2015 uložil žalobcovi, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 eur podľa pol.č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. 9. Obe rozhodnutia Okresného súdu Trebišov, t.j. rozsudok zo dňa 3.3.2015 č.k. 14C/147/2012-32 aj uznesenie zo dňa 15.6.2015 č.k. 14C/147/2012-59, napadol včas podanými odvolaniami žalobca. 10. V odvolaní proti rozsudku žalobca označil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p. Navrhol zrušiť rozsudok a vrátiť vec Okresnému súdu Trebišov na ďalšie konanie. Vyčítal súdu, že prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol aj dôležité dôvody a predložil aj listiny spájané s označenými dôvodmi. Pokiaľ súd prejednal vec za týchto okolností v jeho neprítomnosti, odňal mu tým právo konať pred súdom. Namietal ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. V čase rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Žalobca tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na ich svoje rozhodnutie a tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a práva žalobcu na súdnu ochranu. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k skutkovým a právnym otázkam veci. Sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietal ďalej, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stav, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkal súdu, že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy súdom mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa. Argumentoval ďalej aj tým, že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby sa vyjadrila k žalobe, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne meritórne rozhodol. Žalobca ďalej konštatoval, že súd ignoroval jeho tvrdenia o majetkovej škode, nemajetkovej ujme ako aj Znalecký posudok č. 1/2014, čím považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. V závere konštatoval, že súd mal osobitne rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania, ktorý v podstate tiež ignoroval. 11. V odvolaní proti uzneseniu žalobca poukázal na znenie ust. § 169 ods. 1 O.s.p. namietol, že uznesenie neobsahuje žiadne skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Upozornil na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/295/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007, 5MCdo/14/2007 a sp. zn. 6MCdo/2/2011, nález Ústavného súdu SR z 22.3.2006 sp. zn. I. ÚS 252/05, uznesenie Okresného súdu v Komárne sp. zn. 8C/842/2012, uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/174/2012, zápisnicu z rokovania občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v banskej bystrici zo dňa 27.11.2013, znenie ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, v znení neskorších predpisov a zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku, nie žalobu. V danom prípade podal žalobu pred 1.10.2012, konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým bol zmenený zákon o súdnych poplatkoch, preto bolo podľa názoru žalobcu nutné v danej veci v súvislosti s jeho poplatkovou povinnosťou aplikovať právny predpis platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie od poplatku vecne oslobodené. Tvrdiac, že súd nie je oprávnený svojvoľne rozšíriť okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, mal za to, že nemohol byť na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie vyzvaný, pretože súd nebol oprávnený v rozpore so zákonom č. 71/19912 Zb. uložiť poplatkovú povinnosť tam, kde ju nemá. Ak tak učinil, takýto zásah zo strany štátu predstavuje aj zásah do jeho základného práva na jeho súdnu ochranu, zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy, porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy. Žiadal preto napadnuté uznesenie zrušiť. 12. Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná. 13. Žalobca podal odvolania v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. (Občianskeho súdneho poriadku - O.s.p.) účinného do 30. júna 2016 a odvolací súd prejednával veci v čase účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok, (ďalej aj CSP) účinného od 1. júla 2016. 14. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Keďže odvolania žalobcu boli podané pred 1. júlom 2016, odvolací súd ich posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolaní, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP). 17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané včas oprávnenou osobou a smerujú proti rozhodnutiam, voči ktorým sú odvolania prípustné, preskúmal napadnuté rozhodnutia podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné. 18. Napadnutý rozsudok ako aj napadnuté uznesenie sú vecne správne, a preto ich odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 19. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.10. 2016 o 9.50 hod., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 19.10.2016 podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario. 20. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že v prejednávanom prípade žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku. Okresný súd Trebišov náležite zistil skutkový stav a na základe takto dostatočne zisteného skutkového stavu, vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Rozsudok vo veci samej nie je ani nepreskúmateľný, ani nebola zistená iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Skutkové a právne závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že prvostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na všetky relevantné otázky danej veci. Rozhodnutie Okresného súdu Trebišov nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože prvostupňový súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 513/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 10Er/12/20093, z ktorého dôvodu základ nároku nie je daný. 21. Len na zdôraznenie správnosti dôvodov preskúmavaného rozsudku a k odvolacím námietkam odvolací súd považuje za potrebné dodať: 22. Predmetom konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 125 eur z titulu náhrady škody a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp. zn. 10Er/12/2009. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nerozhodnutí súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote v súlade s § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj Exekučný poriadok). 23. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že Okresný súd Trebišov v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 10Er/12/2009 rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, teda v lehote 15 dní, nakoľko žiadosť mu bola doručená dňa 9.1.2009 a súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 22.1.2009 (t.j. 12 deň od doručenia žiadosti). Pri rozhodovaní súdu o návrhu súdneho exekútora teda nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. V posudzovanej veci pritom správne súd posudzoval existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní a správne uzavrel, že žalobca nepreukázal prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to nesprávny úradný postup. 24. Z vyššie uvedeného dôvodu záver súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 10Er/12/2009 je vecne správny. 25. Pokiaľ žalobca tvrdil, že mu nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohol vopred vyjadriť k právnym dôvodom, ktoré súd vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil svoje rozhodnutie, ani táto jeho námietka neobstojí. Žalobca mal totiž možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam v odvolaní proti napadnutému rozsudku, čo aj využil. V danej situácii žalobca tak cestou riadneho opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel, jeho tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať nemá tak ani v tomto smere žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko 6 2Cdo 542/2014 z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013). Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. 26. Žalobca napokon nedôvodne namieta i to, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), pretože zákonná sudkyňa JUDr. Monika Koščová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, o čom bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.10.2012 č.k. 2NcC/72/2012-15. Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p. rozhodnuté o tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, nie je náležitá námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor odvolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. 27. Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené dňa 29.1.2015, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie v zmysle ust. § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie. Napadnutým rozsudkom súd nerozhodoval o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, a preto odvolacie námietky žalobcu vzťahujúce sa k tomuto rozhodnutiu sú bez právneho významu. 28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi, ale trovy odvolacieho konania jej nevznikli. Žalobca nemá nárok na ich náhradu, a preto odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. 30. Napadnutým uznesením zo dňa 15.6.2015 č.l. 59 súd vyrubil žalobcovi súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. 31. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov nie je jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania proti rozhodnutiu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom. 32. K odvolaniu žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov zo dňa 15.6.2015 č.k. 14C/147/2012-59, odvolací súd uvádza, že Okresný súd Trebišov postupoval správne, keď napadnutým uznesením vyrubil súdny poplatok žalobcovi podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov za podané odvolanie v konaní sp. zn. 14C/147/2012, v ktorom bol vydaný rozsudok vo veci samej dňa 3.3.2015 č.k. 14C/147/2012-32. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca dňa 20.3.2015. Práve toto odvolanie je základom pre poplatkovú povinnosť odvolateľa, t.j. žalobcu. 33. Podľa § 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy, súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. 34. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ cit. zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa ods. 4 v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. 35. V zmysle položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch, je výška súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur. 36. Sadzobník k tejto položke neobsahuje žiadne poznámky. Text položky 1 Sadzobníka uvádza, že z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba sa platí sadzba uvedená v tejto položke. V poznámkach k položke 1 bode 3 sa uvádza, že poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. 37. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca podal žalobu na Okresný súd Trebišov dňa 27.9.2012, t.j. za účinnosti znenia zákona o súdnych poplatkov v znení účinnom ku dňu 30.9.2012 a odvolanie bolo podané proti rozsudku vo veci samej dňa 20.3.2015, t.j. za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1.7.2014. 38. Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. V danej veci je nepochybné, že posudzovaný poplatkový úkon, t.j. odvolanie proti rozsudku vo veci samej, podal žalobca na súde dňa 31.3.2015. Podal ho teda za účinnosti zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1.7.2014 a preto je povinný platiť poplatok tak, ako ho súd vyrubil. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo 323/2014 z 28.1.2015, v zmysle ktorého pre spoplatnenie úkonu je rozhodujúce, kedy návrh (žaloba, odvolanie, dovolanie) bol podaný. 39. Námietka odvolateľa (žalobcu) je tak za danej procesnej situácie nedôvodná. 40. Neobstojí ani odvolacia námietka v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia vzhľadom k tomu, že ide o uznesenie o vyrubení súdneho poplatku, kde je uvedený dôvod vyrubenia súdneho poplatku, ktorým je odvolanie a uvedená je aj položka podľa ktorej sa poplatok vyrubil. V konaní bol vydaný jeden rozsudok a proti nemu bolo podané jedno odvolanie, takže nie je žiadnych pochýb, aké odvolanie bolo spoplatnené. 41. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).